Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1S-7-2015.pdf
PDF · 153.14 KB
Case nature
Area
Subarea
1S/7/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Magdalény Želinskej a členiek senátu JUDr. Evy Slávikovej, JUDr. Viery Zoľákovej v právnej veci žalobcu: 1/ V.. X. S., nar. XX.V. XXXX, bytom B., V. č. XX, X/V.. X. S., nar. XX.Y. XXXX, bytom W., M. A. č. X, obaja právne zastúpení JUDr. Evou Geleneky Hencovskou, advokátkou, so sídlom Bajzova č. 2, Košice, proti žalovanému Okresnému úradu Prešov, odbor výstavby a bytovej politiky, so sídlom Prešov, Námestie mieru č. 3, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. OU-PO-OVBP-2014/41530/113152/ŠSS-DS zo dňa 15.decembra 2014 na základe žaloby jednohlasne takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov konania.
odôvodnenie:
V zákonom stanovenej lehote sa žalobcovia domáhajú preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného uvedeného v úvodnej časti rozsudku v spojení s rozhodnutím Obce Drienica sp. zn.: 295/2014-202/ Ju zo dňa 08.10.2014, ktoré žiadali zrušiť a vrátiť vec žalovanému orgánu na ďalšie konanie a priznať žalobcom náhradu trov konania.
Žalobu odôvodnili tým, že od pôvodných vlastníkov V. M., rod. K. a P. M., rod. M. žalobcovia kúpili na základe kúpnej zmluvy registrovanej Správou katastra Sabinov pod sp. zn.: V 986/2003, ktorá je zapísaná pod č. zmeny č. 215/03, do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nehnuteľnosti v kat. území F. zapísané na LV č. XXX, parcela č. XXX/XX, zastavané plochy a nádvoria, s výmerou 762 m2 a nehnuteľnosť zapísaná na LV č. XXX, parcela č. XXX/XX, zastavané plochy a nádvoria s výmerou 318 m2, s trvalými porastmi. Ide o nehnuteľnosti, ktoré sa nachádzajú v extraviláne a boli prečíslované tak, že pred pôvodné parcelné číslo bola predradená jednotka, a teda parcele č. XXX/XX zodpovedá parcela C KN XXXX/XX a parcela č. XXX/XX zodpovedá parcela C KN XXXX/XX.
Konštatovali, že k parcele č. XXXX/XX bolo zriadené vecné bremeno a právo prechodu a právo prepojenia inžinierskych sieti cez parcelu č. XXXX/XX a toto právo bolo zapísané na LV č. XXXX pre nehnuteľnosti v kat. území F., obec F., okres B., v časti C: ťarchy. Noví vlastníci dotknutej parcely č. XXXX/XX sa domáhali opravy chyby v katastrálnom operáte a žiadali, aby na LV č. XXXX bolo zapísané vecné bremeno a to právo prechodu a prepojenia inžinierskych sieti len pre konkrétnych vlastníkov parcela č. XXXX/XX, a teda pre pôvodné vlastníčky V. M. a P. M.. Poukázali na to, že obe pôvodné vlastníčky čestne vyhlásili písomným vyhlásením zo dňa 11.10.2002, že na nových vlastníkov, ktorými sú žalobcovia, spoločne s vlastníctvom nehnuteľností prevádzajú aj právo prechodu a právo prepojenia inžinierskych sieti k týmto pozemkom, ktoré bolo v tom čase zriadené pre vlastníkov pozemku, a teda nebolo určené len pre konkrétne osoby. Na základe podnetu vlastníkov parcely č. XXXX/XX však Správa
katastra B. rozhodnutím zo dňa 11.04.2011 pod sp. zn.: X 1/2011-2 zrušila zápis vecného bremena - práva prechodu a prepojenia inžinierskych sieti cez parcelu C KN XXXX/XX pre vlastníkov pozemkov parcely C KN XXXX/XX V. V. a C KN XXXX/XX M. P..
Žalobcovia uviedli, že rozhodnutie správy katastra nepovažovali za správne a v súlade s platným právom, podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie a po preskúmaní skutkových okolností Katastrálny úrad v Prešove rozhodol, že napadnuté rozhodnutie Správy katastra Sabinov vydané pod č. X 1/2011-2 zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.
Ďalej poukázali na to, že odvolací orgán rozhodnutie odôvodnil tým, že správny orgán prvého stupňa nesprávne aplikoval ustanovenie § 59 ods. 1 písm. a/ Katastrálneho zákona na predmet konania. Predmetom návrhu bolo zosúladenie zápisu vecného bremena s právnou listinou, ktorou bolo vecné bremeno zriadené. Oprava chyby mala byť preto vykonaná opravou zápisu na LV č. XXXX v k.ú. F. tak, aby text vecného bremena zodpovedal textu vecného bremena v článku IV. zmluvy, na základe ktorej Správa katastra Sabinov rozhodnutím V 857/2002 povolila vklad vlastníckeho práva a vecného bremena a v konaní doteraz nebol žiadnym spôsobom, ktorý zákon pripúšťa, preukázaný zánik vecného bremena.
Konštatovali, že správa katastra ďalším rozhodnutím zo dňa 11.01.2012 vydala rozhodnutie, na základe ktorého zapísala na LV č. XXXX vecné bremeno - právo prechodu a prepojenia inžinierskych sieti cez parcelu C KN XXXX/XX pre vlastníkov pozemkov parcely registra C KN XXXX/XX V. V. a C KN XXXX/ XX P. M. a katastrálny úrad následne rozhodnutím zo dňa 11.05.2012 rozhodnutie potvrdil.
V súvislosti s uvedenými skutočnosťami žalobcovia poukázali na to, že na základe týchto skutočností bol nastolení fakticky stav, ktorý je podľa názoru žalobcov v rozpore s objektívnym právom, a ktorý im bráni v realizácii obsahu vlastníckeho práva ako základného práva garantovaného aj Ústavou Slovenskej republiky. K uvedeným parcelám, ktoré sa nachádzajú v kat. území F., zapísaným na LV č. XXX, na parcele č. XXX/XX, zastavané plochy a nádvoria s výmerou 762 m2 a k nehnuteľnostiam zapísaným na LV XXX, parcela č. XXX/XX, zastavané plochy a nádvoria s výmerou 318 m2, žalobcovia nemajú žiadnu prístupovú cestu, pričom sa v zmysle zákona jedná o prípad, kedy je prístup na pozemok nevyhnutný.
Ďalej poukázali na to, že preto v súlade s ustanovením § 108 ods. 2 písm. d/ zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku podali návrh na začatie vyvlastňovacieho konania k časti parcely XXXX/XX a ich návrh bol rozhodnutím zo dňa 08.10.2014 sp. zn.: 295/2014-202/Ju správnym orgánom zamietnutý. Na základe odvolania žalobcovia podali odvolanie, pretože podľa ich názoru správny orgán nepostupoval podľa právnych noriem, vo veci nezadovážil dostatok relevantných podkladov pre vydanie rozhodnutia a riadne nezistil skutočný stav veci. Žalovaný napadnutým rozhodnutím podané odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
Žalobcovia žalobné námietky definovali tak, že súčasný právny stav im neumožňuje riadne užívať celý obsah ich vlastníckeho práva a tým im je spôsobená ujma na právach, ktorá spočíva v obmedzení nadobudnutých práv, ktoré vyplývajú z porušenia ústavnej zásady rovnosti v právach podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázali na to, že Ústavný súd zdôraznil, že všetci vlastníci musia mať rovnaké zákonom určené práva a povinnosti, pričom diskriminácia sa zakazuje, s poukazom na rozhodnutie PL. ÚS 38/95.
Argumentovali tým, že Ústava Slovenskej republiky teda nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne zaručuje aj realizáciu vlastníckych oprávnení, ktoré vyplývajú z § 123 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, s poukazom aj na čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 1. ÚS 23/01 zo dňa 15.júla 2003. Poukázali na to, že Ústavný súd s prihliadnutím na svoje závery, ktoré sa týkajú článku 46 ods. 1 ústavy, usúdil, že v danej veci vzhľadom na to, že sťažovateľom nemohla byť poskytnutá náležitá súdna ochrana v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu, im nebolo umožnené pokojné užívanie svojho vlastníctva k tej časti domovej nehnuteľnosti, ktorá nebola dotknutá napadnutým uznesením krajského súdu, tento stav zasiahol do ich vlastníckeho práva, ktoré obmedzil. Vzhľadom na dĺžku trvania tohto obmedzenia (podruha roka) v okolnostiach v danej veci Ústavný súd zistil, že toto obmedzenie bolo neprimerané, a preto konštatoval porušenie čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 ústavy, ako aj porušenie čl. 1 Dodatkového protokolu.
Ďalej citovali, že slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy implikuje v sebe aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v tomto článku 20 ods. 1 ústavy, a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy.
Z uvedeného žalobcovia vyvodzujú, že je viditeľné, že im v danom prípade nebola poskytnutá dostatočná ochrana a garancia ústavne zakotvených práv. Dôvodili tiež tým, že novela Občianskeho zákonníka zakotvila aj ustanovenie § 151o ods. 3, na základe ktorého sa vlastník stavby, ktorý nie je zároveň vlastníkom priľahlého pozemku, cez ktorú vedie prístupová cesta a prístup tohto vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak, môže obrátiť na súd, aby na jeho návrh zriadil v jeho prospech vecné bremeno, ktoré spočíva v práve cesty cez priľahlý pozemok. Zákon však v tomto ustanovení nerieši dôležitý problém a to práve prípady, kedy vlastníci pozemku, na ktorý nemajú prístup, nie sú zároveň aj vlastníkmi stavby. Podľa dikcie zákona tak žalobcovia nemôžu využiť citované ustanovenie zákona, ani sa domáhať práva prechodu a prepojenia inžinierskych sieti súdnou cestou a na druhej strane je im bránené v realizácii práva oproti vlastníkovi pozemku, na ktorom je zriadená stavba, a ktorý sa ochrany svojho práva môže domáhať prostredníctvom ustanovenia § 151o ods. 3 OZ. Táto právna koncepcia zakladá objektívnu diskrimináciu a výrazne im sťažuje uplatnenie ich práv a tento stav je neakceptovateľný a protiústavný.
Uviedli, že z uvedeného dôvodu sa obrátili na Obec F., ktorá je oprávnená v danej veci konať a doteraz im nebolo umožnené ich pozemok užívať a to akýmkoľvek spôsobom, čo znamená, že nemôžu využívať celý obsah vlastníctva spočívajúceho v ochrane subjektívnych vlastníckych oprávnení, medzi ktoré patrí aj právo vec užívať, s vecou nakladať, a teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Dôvodom na zamietnutie podaného návrhu Obecný úrad F. uviedol, že keďže vec nie je vo verejnom záujme a nespĺňa podmienky pre vyvlastnenie časti určenej na prechod a prepojenie inžinierskych sieti, ďalej sa uvedeným stavom zaoberať nebude a s týmto názorom sa stotožnil aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí.
Žalobcovia namietali, že interpretácia zákonného ustanovenia, ktorá obsahuje pojem verejného záujmu, je v našom právnom poriadku nejasná a dokonca nie je zakotvená legálna definícia tohto pojmu, ktorá by stanovila jej jednoznačný obsah. Preto žalobcovia prezentujú názor, že orgán by mal v odôvodnení rozhodnutia ozrejmiť, z akého právneho hľadiska pojem vykladal, akými úvahami sa spravoval, a preto v konečnom dôsledku vydal stanovisko, v ktorom uviedol, že v predmetnej právnej veci nebola splnená požiadavka verejného záujmu. Uviedli, že absencia legálnej definície tohto pojmu v súčasnosti je vystihnutím operatívnosti a značnej abstrakcie pri jeho aplikácii v konkrétnych prípadoch a neurčitosť pojmu verejný záujem vnáša možnosť využitia flexibility tohto pojmu a prispôsobiť ho tak diferencovaným právnym riešeniam, ako je v predmetnej veci. Výklad tohto pojmu by preto predovšetkým mal správny orgán vykonať vo vzťahu k cieľu a účelu zákona. Vo všeobecnosti rovnako tak prijímaná koncepcia vymedzenia pojmu verejného záujmu ako dôležitého spoločenského záujmu kvalifikovanej skupiny ľudí, aprobovaného orgánmi verejnej moci, ktorý je natoľko významný, že jeho ochrana má prednosť pred ochranou iného súkromného záujmu jednotlivca, a to či už menšej alebo väčšej skupiny ľudí.
Žalobcovia akcentovali, že v dôsledku absentujúcej právnej úpravy sa nemôžu iným spôsobom účelne domáhať ochrany ich základných práv, pričom orgán v rámci svojej rozhodovacej právomoci neposúdil, že sa v konkrétnom prípade môže jednať o záujem kvalifikovaných osôb, keďže žalobcovia sú vlastníkmi predmetných pozemkov a to z etického, morálneho, ako aj ústavnoprávneho hľadiska. Nimi citované názory preukazujú, že za daných okolností nemožno splnenie verejného záujmu v rámci extenzívneho výkladu vylúčiť vzhľadom na účel a cieľ, ktorý sa má dosiahnuť.
Konštatovali, že vlastníci pozemku, cez ktorý by bolo možné zriadiť vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu a prepojenia inžinierskych sieti, nesúhlasili so zriadením vecného bremena ani za ponúknutú odplatu, a preto v súčasnosti nevidia inú možnosť, ako sa domáhať svojich zákonných práv. V tejto súvislosti uviedli, že vyvlastnením časti cesty, ktorá slúži ako cesta aj jej samotným vlastníkom a aj v minulosti historicky slúžila, navyše za odplatu, by došlo k minimálnemu zásahu do ich vlastníckych práv v porovnaní s tým, že za súčasného stavu žalobcovia nemajú možnosť vôbec realizovať a napĺňať obsah ich vlastníckeho práva, pričom správny orgán im ochranu ich vlastníckeho práva vôbec neposkytol. Uviedli, že pozemky nemôžu z dôvodu zamedzenia prístupu vôbec realizovať a tým je ich vlastnícke
právo výrazne obmedzené. Oba správne orgány sa so žiadosťou z uvedených skutočností vo svojich rozhodnutiach nevyrovnali.
Nezákonnosti rozhodnutia špecifikovali tak, že správny orgán sa dostatočne nezaoberal zistením skutkového stavu, nevyrovnal sa s podaným odvolaním, ani s písomnými argumentami, ktoré na podporu ich návrhu uviedli. Rozhodnutie dostatočne neodôvodnil, čo v konečnom dôsledku zakladá vadu vydaného rozhodnutia. Rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie trpia právnym aj faktickými vadami s poukazom na ustanovenie §3 ods. 1 Zákona o správnom konaní, podľa ktorého správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Napadnuté rozhodnutie žalovaného považujú preto za nepreskúmateľné a nedostatočne odôvodnené, s citáciou ustanovenia § 46 Zákona o správnom konaní s tým, že na správne a dostatočné odôvodnenie rozhodnutia kladie dôraz nielen slovenská judikatúra, ale aj Európsky súd, pretože predstavuje princíp vzťahujúci sa na riadny výkon spravodlivosti, s poukazom na rozhodnutie Garcia Ruiz vs. Španielsko.
Namietali, že žalovaný bez reálnej úvahy a na podklade nedostatočne zisteného skutkového stavu podporil protiprávny stav, ktorý pretrváva a neumožnil žalobcom realizáciu ich práv a tým porušil aj princíp ochrany súkromného vlastníctva zakotvený v ústave, ktorá v ustanovení čl. 20 stanovuje: 1/ Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore správnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. 2/ Zákon stanoví, ktorý ďalší majetok okrem majetku uvedeného v čl. 4 tejto ústavy, nevyhnutný na zabezpečovanie potrieb spoločnosti, rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu, môže byť iba vo vlastníctve štátu, obce alebo určených právnických osôb. Zákon tiež môže ustanoviť, že určité veci môžu byť iba vo vlastníctve občanov alebo právnických osôb so sídlom v Slovenskej republike. 3/ Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom. 4/ Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. 5/ Iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.
V závere žaloby uviedli, že podľa ich názoru v predmetnej veci sú splnené podmienky pre zrušenie rozhodnutia správneho orgánu a to z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a/, b/, c/ a d/ O.s.p..
Žalovaný sa k veci vyjadril v písomnom podaní zo dňa 14.04.2015 a navrhol žalobu zamietnuť a účastníkom konania trovy konania nepriznať.
Poukázal na to, že opísanie skutkového stavu, ktorý predchádzal podaniu žiadosti na vyvlastnenie považuje žalovaný za irelevantné, pretože sa netýka samotného vyvlastňovacieho konania a k tejto časti žaloby sa nevyjadril.
V súvislosti so žalobnými námietkami žalovaný poukázal na to, že podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme a to na základe zákona a za primeranú náhradu a podľa čl. 11 ods. 4 zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon, vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme a to základe zákona a za náhradu. Poukázal na to, že Občiansky zákonník v § 128 ods. 2 upravuje, že vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu.
Uviedol, že inštitút vyvlastnenia predstavuje v podmienkach právneho poriadku SR nútený zásah do vlastníckeho práva jednotlivca. Možnosť zásahu štátu do vlastníckeho práva formou vyvlastnenia prípustného podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka predpokladá kumulatívne splnenie zákonných predpokladov. Vyvlastniť
možno vo verejnom záujme, na základe zákona, za primeranú náhradu, ak účel vyvlastnenia nemohol byť dosiahnutý inak. Prednosť pred vyvlastnením ako výsledkom vyvlastňovacieho konania má zmluvné dojednanie dotknutých subjektov. Vyvlastnenie stavieb alebo pozemkov na uskutočnenie stavieb alebo opatrení vo verejnom záujme upravuje Stavebný zákon v ustanoveniach § 108 až § 116, ktorý vymedzuje nielen účely, na ktoré možno vyvlastniť alebo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam obmedziť, ale upravuje aj základné predpoklady na vyvlastnenie a určuje špeciálny procesný postup, ktorým sa vyvlastňovacie konanie riadi.
Vo vyjadrení cituje ustanovenie § 108 ods. 1 Stavebného zákona, podľa ktorého pozemky, stavby a práva k nim, potrebné na uskutočnenie stavieb alebo opatrení vo verejnom záujme, uvedených v odseku 2, možno vyvlastniť alebo vlastnícke právo k pozemkom a stavbám možno obmedziť rozhodnutím stavebného úradu. Podľa ods. 2 písm. d/ Stavebného zákona vyvlastniť možno len vo verejnom záujme pre vytvorenie podmienok pre nevyhnutný prístup k pozemku a stavbe a podľa ods. 3 prvej vety citovaného ustanovenia verejný záujem na vyvlastní na účely uvedené v odseku 2 sa musí preukázať vo vyvlastňovacom konaní.
Žalovaný uviedol, že v odvolacom konaní prisvedčil prvostupňovému správnemu orgánu, ktorý návrh žalobcov na vyvlastnenie zamietol s odôvodnením, že v konaní nebol preukázaný verejný záujem, ktorý by umožnil návrhu žalobcov vyhovieť. Ak žalobcovia uvádzajú, že žalovaný takýmto postupom pri vydávaní žalobou napadnutého rozhodnutia pochybil, keďže v odôvodnení rozhodnutia dostatočne neozrejmil, z akého právneho hľadiska pojem verejný záujem vykladal, akými úvahami sa riadil, a prečo vydal stanovisko, v ktorom uviedol, že v predmetnej veci nebola splnená požiadavka verejného záujmu a to v spojení s ustanovením § 47 ods. 3 Správneho poriadku žalovaný argumentuje z časti odôvodnenia, z ktorého citoval: „Odvolací orgán má za to, že je potrebné prisvedčiť názoru prvostupňového orgánu, že zriadenie prístupu k parcele KN - C č. XXXX/XX a XXXX/XX nie je vo verejnom záujme, ale ide o výlučne súkromný záujem navrhovateľov. Odvolací orgán si je vedomý absencie legálnej definície pojmu verejný záujem, avšak je vylúčené, aby bola na daný prípad aplikovaná koncepcia vymedzenia pojmu verejného záujmu ako dôležitého spoločenského záujmu kvalifikovanej skupiny ľudí tak, ako uvádzajú vo svojom odvolaní odvolatelia, pričom táto je tvorená dvoma osobami.“ Obdobný právny názor vyplýva aj z ustálených judikatúry Najvyššieho súdu SR, ktorý v odôvodnení rozsudku sp. zn.: 2 Sžo 99/2010 zo dňa 16.02.2011 okrem iného uviedol (citácia): „Aj napriek tomu, že pojem verejný záujem je v Stavebnom zákone definovaný veľmi stručne, v právnej teórii sa ustálilo, že verejný záujem je opakom tzv. súkromného záujmu a z povahy veci je možné odvodiť, že ide o taký záujem, ktorý by bolo možné označiť za všeobecný či verejnoprospešný, ktorého nositelia sú síce bližšie neurčení, ale aspoň rámcovo determinovateľní, a to okruhom či spoločenstvom osôb, ako tzv. verejnosť. Tieto záujmy nesmú byť v rozpore s platnými právnymi predpismi, pričom verejné záujmy súvisia s režimom verejného práva, ako i s poslaním a úlohou verejnej moci.“
Z uvedenej citácie žalovaný vyvodil, že je zrejmé, že postupoval správne, keď potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, ktorý návrh žalobcov na vyvlastnenie časti parcely z dôvodu nepreukázania verejného záujmu zamietol. S odkazom na uvedené žalovaný zdôraznil, že považuje záver žalobcov o tom, že sa v konaní dostatočne nevyrovnal s podaným odvolaním a písomnými argumentmi, ktoré uviedli, za nepodložený. Argumentoval tým, že Správny poriadok vo svojich ustanoveniach nevymedzuje formu, ktorá má byť použitá pre kreovanie odôvodnenia, ale iba spôsob vyrovnania sa so všetkými známymi skutočnosťami v odôvodnení, čo dodržal. Prezentoval názor, že právo účastníka správneho konania na odôvodnenie nespočíva v povinnosti správneho orgánu reagovať na všetky vyjadrenia a argumenty, lebo s judikatúry Ústavného súdu SR vo vzťahu k povinnosti súdov vyrovnať sa s argumentmi účastníkov konania, ktoré možno analogicky aplikovať aj na rozhodovanie správnych orgánov, vyplýva (citácia): „...súčasťou obsahuje základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu...“ (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04), „...všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam...“ (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04).
Ďalej žalovaný uviedol, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom
konaní, postačuje, aby reagoval na ten argument, ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (rozsudok ESĽP Ruiz Torija vs. Španielsko zo dňa 09.12.1994).
S poukazom na uvedenú argumentáciu žalovaný uviedol, že považuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za postačujúce, trvá na obsahu žalobou napadnutého rozhodnutia, keďže bolo vydané v súlade s platnými právnymi predpismi a bolo aj náležite odôvodnené.
Žalovaný vo vyjadrení ďalej poukázal na to, že podľa jeho názoru v konaní neboli splnené ostatné predpoklady nevyhnutné pre vyvlastnenie, lebo podľa § 110 ods. 1 Stavebného zákona vyvlastniť možno len vtedy, ak cieľ vyvlastnenia nemožno dosiahnuť dohodou alebo inak. Podľa názoru druhostupňového správneho orgánu v prvostupňovom ani v odvolacom konaní nebolo zo strany žalobcov preukázané, že prístup k pozemkom parcela KN C č. XXXX/XX a XXXX/XX, k.ú. F., nie je možné dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom, než prístupom cez parcelu KN C XXXX/XX. Túto skutočnosť nevyvrátili ani samotní žalobcovia, ktorí v odvolaní zo dňa 30.10.2014 uviedli (citácia): „Rovnako tak možnosť prístupu cez parcelu č. XXXX/XX, ktorá je vo vlastníctve V. F. V., rod. V., nie je možná v dôsledku toho, že sa v súčasnosti nachádza v zahraničí, nekomunikujeme spolu“, pričom prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí prihliadal na vyhlásenie žalobcov o tom, že dohoda s vlastníčkou nehnuteľnosti parcely KN C XXXX/XX, k.ú. F. je pripravená, len sú problémy s jej podpísaním.
Žalovaný poukázal ďalej na to, že podľa § 111 ods. 1 Stavebného zákona vyvlastnenie sa uskutočňuje za náhradu. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, ak sa náhrada za vyvlastňovanú nehnuteľnosť poskytuje v peniazoch, určuje sa jej primeranosť podľa trhovej ceny určenej znaleckým posudkom. Na účely tohto zákona sa za trhovú cenu nehnuteľnosti považuje cena rovnakej alebo porovnateľnej nehnuteľnosti v tom istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite.
V ďalšej časti vyjadrenia žalovaný citoval ustanovenie § 112 ods. 3, 4 Stavebného zákona, podľa ktorého návrh na vyvlastnenie obsahuje označenie účastníkov konania, označenie vyvlastňovaného pozemku alebo stavby, navrhovaný rozsah a odôvodnenie požiadavky s uvedením účelu, na ktorý sa vyvlastnenie navrhuje, návrh náhrady a dôkaz o tom, že pokus o získanie práva k pozemku alebo k stavbe dohodou bol bezvýsledný. Bezvýslednosť dohody sa preukazuje doručenkou zaslanej písomnej výzvy na uzavretie dohody obsahujúcou požiadavku žiadateľa, dôvody požadovaného prevodu práva alebo vzniku vecného bremena, návrh odplaty najmenej vo výške určenej podľa § 111 ods. 2 Stavebného zákona a upozornenie, že ak na výzvu vlastník pozemku alebo stavby neodpovie do 15 dní odo dňa doručenia, bude sa predpokladať, že dohodu odmieta.
V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že výzvu na mimosúdne vyrovnanie zo dňa 05.05.2014, ktorá bola žalobcami adresovaná vlastníkom nehnuteľnosti navrhnutých na vyvlastnenie, nemožno s prihliadnutím na jej obsah považovať za výzvu na uzatvorenie dohody podľa § 112 ods. 4 Stavebného zákona, bezvýslednosť ktorej je nevyhnutným predpokladom pre vyvlastnenie, keďže táto neobsahovala návrh náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva a ani upozornenie na dôsledok neodpovedania na ňu. Žalovaný ďalej uviedol, že vyhlásenie dvoch spoluvlastníkov parcely navrhnutej na vyvlastnenie o tom, že odmietajú akúkoľvek dohodu, nemožno považovať za preukázanie bezvýslednosti uzatvorenia dohody podľa § 112 ods. 4 Stavebného zákona.
Druhostupňový správny orgán poukázal tiež na to, že zo spisového materiálu nevyplýva žiadny iný pokus o uzatvorenie dohody s vlastníkmi nehnuteľnosti, ktorý by obsahoval obligatórne náležitosti podľa ustanovenia § 112 ods. 4 Stavebného zákona.
Žalovaný uviedol, že preskúmal spisový materiál, porovnal rozhodnutie stavebného úradu so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nezistil v konaní také vady, ktoré by mali vplyv na vydanie meritórneho rozhodnutia, a preto odvolanie žalobcov zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. S odkazom na uvedené skutočnosti žalovaný uviedol, že možno jednoznačne dospieť k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby. Jeho rozhodnutie bolo vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou a tvrdenia žalobcov v uvedenej veci sú účelové a právne nepodložené. Pri formulovaní rozhodnutia dodržal ustanovenia Stavebného zákona aj Správneho poriadku a vo svojom odôvodnení jednoznačne špecifikoval, ktoré skutočnosti boli podkladom na jeho rozhodnutie, akými úvahami sa riadil, zhodnotil všetky podklady pre vydanie rozhodnutia a vyslovil správnu úvahu po komplexnom preskúmaní vykonaných úkonov a rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu.
Zdôraznil, že nie je si vedomý žiadneho pochybenia, pre ktoré by malo byť jeho rozhodnutie pre nedostatok dôvodov, resp. pre dôvody, ktoré odporujú Stavebnému zákonu, Správnemu poriadku alebo Ústave Slovenskej republiky a medzinárodným dohovorom.
Z uvedeného teda vyplýva, že žalobcovia sa domáhajú preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správnych orgánov, ktorú upravuje piata časť Občianskeho súdneho poriadku.
Podľa § 244 ods. 1 - v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia - v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia
- rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.
Druhá hlava piatej časti Občianskeho súdneho poriadku upravuje preskúmavanie právoplatných rozhodnutí správnych orgánov.
Krajský súd postupujúc podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, oboznámil sa s obsahom predloženého administratívneho spisu a zistil tento skutkový stav.
Tak, ako uvádzajú žalobcovia, prvostupňový správny orgán Obec F. rozhodnutím zo dňa 08.10.2014 pod č. 295/2014-202/Ju o návrhu žalobcov na vyvlastnenie časti pozemkov KN C parcela č. XXXX/XX, kat. územie F., za účelom sprístupnenia parcely č. XXXX/XX a XXXX/XX návrh podľa § 108 Stavebného zákona zamietol.
V odôvodnení rozhodnutia citoval čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky s tým, že podľa Stavebného zákona pozemky, stavby a práva k nim je možné vyvlastniť alebo vlastnícke právo k pozemkom a stavbám možno obmedziť, iba ak je to potrebné na uskutočňovanie stavieb alebo opatrení vo verejnom záujme a iba z dôvodov uvedených v §108 ods. 2 Stavebného zákona. Uplatnenie dôvodu na vyvlastnenie podľa § 108 ods. 1 písm. d/ Stavebného zákona prichádza do úvahy, ak je vytvorenie podmienok pre nevyhnutný prístup k pozemku a stavbe vo verejnom záujme.
Poukázal na to, že na parcelách č. XXX/XX (správne XXXX/XX) a č. XXXX/XX., ktorých vlastníkmi sú navrhovatelia, nie sú zriadené žiadne stavby a na týchto parcelách sa uskutočnenie žiadnych stavieb ani nezamýšľa a zriadenie prístupu k parcelám č. XXXX/XX a XXXX/XX nie je vo verejnom záujme, ale ide o výlučne súkromný záujem navrhovateľov. Vyvlastnenie ani obmedzenie vlastníckeho práva podľa Stavebného zákona neprichádza do úvahy, ak v konkrétnom prípade zriadenia prístupu k pozemkom a stavbe ide o záujem súkromný, pretože vyvlastnením sa nebude sledovať verejný záujem, ale iba záujem toho, kto sa potrebuje k pozemku a stavbe dostať.
Podľa § 108 ods. 3 Stavebného zákona verejný záujme na vyvlastnení na účely uvedené v odseku 2 sa musí preukázať vo vyvlastňovacom konaní. Existenciu verejného záujmu navrhovatelia žiadnym spôsobom nepreukázali a ani netvrdia, že tento je daný. Vyvlastňovacie konanie podľa Stavebného zákona nie je pri absencii verejného záujmu prostriedkom na riešenie súkromných záujmov vlastníkov pozemkov.
Podľa § 110 ods. 1 Stavebného zákona, vyvlastniť možno len vtedy, ak cieľ vyvlastnenia nemožno dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom. Skutočnosť, či nie je možné dosiahnuť prístup k parcelám č. XXXX/XX a XXXX/XX dohodou alebo iným spôsobom ako prístupom cez parcelu č. XXXX/XX, navrhovatelia žiadnym spôsobom nepreukázali. K uvedeným parcelám je možné dostať sa z verejne prístupnej miestnej komunikácie nachádzajúcej sa na parcele č. XXXX/X vo vlastníctve Y. F. a cez
parcelu č. XXXX/XX. Navrhovatelia nepreukázali, že nie je možná dohoda s vlastníčkou parcely č. XXXX/ XX - pri ústnom konaní navrhovateľ sám uviedol, že dohoda so spomínanou vlastníčkou je pripravená, len sú problémy s jej podpísaním (vlastníčka parcely č. XXXX/XX sa momentálne nenachádza na území Slovenskej republiky).
Prvostupňový správny orgán uzavrel, že podmienku verejného záujmu je možné považovať za splnenú len vtedy, ak účel zamýšľaný obmedzením vlastníckeho práva nie je možné dosiahnuť prostriedkami, ktoré zasahujú miernejšie do ústavou chráneného vlastníckeho práva. Rozhodnutie stavebného úradu vyžaduje, aby v prípade viacerých alternatív bola realizovaná najjednoduchšia, t.j. tá, ktorá zasahuje do vlastníckych práv v čo najmenšej miere. Vzhľadom na uvedené skutočnosti stavebný úrad rozhodol výrokom napadnutého rozhodnutia.
Na základe odvolania žalobcov vo veci rozhodol žalovaný rozhodnutím č. OU-PO- OVBP2-2014/41530/113152/ŠSS-DS zo dňa 15.12.2014 tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
V odôvodnení rozhodnutia poukázal na prvostupňové rozhodnutie, odvolacie námietky, s ktorými sa vyrovnal tak, že citoval ustanovenie čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, z ktorého vyvodil záver, že možnosť zásahu štátu do vlastníckych práv vo verejnom záujme vo forme vyvlastnenia je okrem článku 20 ods. 4 Ústavy SR prípustná podľa čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a podľa § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zákonnými podmienkami, ktorých kumulatívne splnenie je nevyhnutné pre vyvlastnenie alebo obmedzenie vlastníckeho opráva je preukázanie, že vyvlastnenie je vo verejnom záujme, na základe zákona, za náhradu a účel vyvlastnenia sa nemohol dosiahnuť inak (napr. dohodou o kúpe, o zriadení vecného bremena a pod.). Inštitút vyvlastnenia stavieb alebo pozemkov na uskutočnenie stavieb alebo opatrení vo verejnom záujme upravuje Stavebný zákon v ustanoveniach § 108 až § 116, ktorý vymedzuje nielen účely, na ktoré možno vyvlastniť alebo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam obmedziť, ale upravuje aj základné predpoklady na vyvlastnenie a určuje špeciálny procesný postup, ktorým sa vyvlastňovacie konanie riadi.
Podľa § 108 ods. 1 Stavebného zákona pozemky, stavby a práva k nim, potrebné na uskutočnenie stavieb alebo opatrení vo verejnom záujme, uvedených v odseku 2, možno vyvlastniť alebo vlastnícke práva k pozemkom a stavbám možno obmedziť rozhodnutím stavebného úradu. Podľa § 108 ods. 2 písm. d/ Stavebného zákona vyvlastniť možno len vo verejnom záujme pre vytvorenie podmienok pre nevyhnutný prístup k pozemku a stavbe. Podľa ods. 3 prvá veta tohto zákona verejný záujem na vyvlastnení na účely uvedené v odseku 2 sa musí preukázať vo vyvlastňovacom konaní.
Z administratívneho spisu vyplýva, že vo vyvlastňovacom konaní nebol preukázaný verejný záujem, ktorý by umožnil vydanie rozhodnutia o vyvlastnení časti pozemku. Odvolací orgán má za to, že je potrebné prisvedčiť názoru prvostupňového orgánu, že zriadenie prístupu k parcelám KN C č. XXXX/ XX a XXXX/XX nie je vo verejnom záujme, ale ide o výlučne súkromný záujem navrhovateľov. Odvolací orgán uviedol, že vzhľadom na absenciu legálnej definície pojmu verejný záujem, avšak je vylúčené, aby bola na daný prípad aplikovaná koncepcia vymedzenia pojmu verejného záujmu, ako dôležitého spoločenského záujmu kvalifikovanej skupiny ľudí tak, ako uvádzajú vo svojom odvolaní žalobcovia, pričom táto je tvorená dvoma osobami.
Podľa § 110 ods. 1 Stavebného zákona vyvlastniť možno len vtedy, ak cieľ vyvlastnenia nemožno dosiahnuť dohodou alebo inak.
Žalovaný v odôvodnení argumentoval, že vo vyvlastňovacom konaní nebolo zo strany odvolateľov preukázané, že prístup k pozemkom parcely KN C XXXX/XX a XXXX/XX, k.ú. F., nie je možné dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom, než prístupom cez parcelu KN C XXXX/XX. Túto skutočnosť nevyvrátili ani samotní odvolatelia, ktorí vo svojom odvolaní uviedli (citácia): „Rovnako tak možnosť prístupu cez parcelu č. XXXX/XX, ktorá je vo vlastníctve V. F. V., rod. V., nie je možná v dôsledku toho, že sa v súčasnosti nachádza v zahraničí, nekomunikujeme spolu“, pričom stavebný úrad v napadnutom rozhodnutí prihliadal na vyhlásenie navrhovateľov o tom, že dohoda s vlastníčkou nehnuteľnosti parcely KN C č. XXXX/XX, k.ú. F. je pripravená, len sú problémy s jej podpísaním.
Žalovaný dôvodil aj ustanovením § 111 ods. 1 Stavebného zákona, podľa ktorého vyvlastnenie sa uskutočňuje za náhradu. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia ak sa náhrada za vyvlastňovanú nehnuteľnosť poskytuje v peniazoch, určuje sa jej primeranosť podľa trhovej ceny určenej znaleckým posudkom. Na účely tohto zákona sa za trhovú cenu nehnuteľnosti považuje cena rovnakej alebo porovnateľnej nehnuteľnosti v tom istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite. Podľa ods. 3 citovaného zákona návrh na vyvlastnenie obsahuje označenie účastníkov konania, označenie vyvlastňovacieho pozemku alebo stavby, navrhovaný rozsah a odôvodnenie požiadavky s uvedením účelu, na ktorý sa vyvlastnenie navrhuje, návrh náhrady a dôkaz o tom, že pokus o získanie práva k pozemku alebo k stavbe dohodou bol bezvýsledný. Podľa ods. 4 Stavebného zákona bezvýslednosť dohody sa preukazuje doručenkou zaslanej písomnej výzvy na uzavretie dohody obsahujúcou požiadavky žiadateľa, dôvody požadovaného prevodu práva alebo vzniku vecného bremena, návrh odplaty najmenej vo výške určenej podľa § 111 ods. 2 a upozornenie, že ak na výzvu vlastník pozemku alebo stavby neodpovie do 15 dní odo dňa doručenia, bude sa predpokladať, že dohodu odmieta.
Výzvu na mimosúdne vyrovnanie zo dňa 05.05.2014, ktorú odvolatelia adresovali vlastníkom nehnuteľností navrhnutých na vyvlastnenie, nemožno s prihliadnutím na jej obsah považovať za výzvu na uzatvorenie dohody podľa § 112 ods. 4 Stavebného zákona, bezvýslednosť ktorej je nevyhnutným predpokladom pre vyvlastnenie, pretože táto neobsahovala návrh náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva a ani upozornenie na dôsledok neodpovedania na ňu. Zo spisového materiálu nevyplýva žiadny iný pokus o uzatvorenie dohody s vlastníkmi nehnuteľnosti, ktorý by obsahoval obligatórne náležitosti podľa ustanovenia § 112 ods. 4 Stavebného zákona.
Žalovaný konštatoval, že po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a s postupom stavebného úradu pri vydávaní napadnutého rozhodnutie nezistil v napadnutom rozhodnutí, ani v konaní, ktoré mu predchádzalo, také nedostatky, pre ktoré by sa rozhodnutie muselo považovať za nesprávne a muselo byť preto zmenené alebo zrušené. Stavebný úrad postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Stavebného zákona a správneho poriadku.
Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobcovia písomným podaním zo dňa 28.05.2014, ktoré bolo obecnému úradu doručené dňa 06.06.2014, podali návrh na začatie vyvlastňovacieho konania, v ktorom opísali skutkový stav tak, ako ho súd citoval zo žaloby, argumentujúc, že v súvislosti s vlastníckym vzťahom k novonadobudnutým parcelám v súčasnosti nemajú nijakú prístupovú cestu na predmetný pozemok, čo im objektívne bráni v riadnom užívaní celého obsahu ich vlastníckeho práva a v zmysle zákona sa jedná o prípad, kedy je prístup na pozemok nevyhnutný. Zákonným riešením, ako sa v súlade s ústavnými právami môžu práva prístupu domôcť ako vlastníci pozemku, je oprávnenie správneho orgánu začať vo veci vyvlastňovacie konanie a to aj z dôvodu, že v súlade s uplatňovanou zásadou zákazu diskriminácie nemôže vlastník stavby požívať viac ochrany ako vlastník pozemku, ktorému je možné rozhodnutím súdu zriadiť vecné bremeno. Zavedením tejto možnosti je vyvážené zverejním právomoci správnemu orgánu, v danom prípade stavebnému úradu, vyvlastniť časti nehnuteľnosti za predpokladu, že nejde o bezdôvodné narušenie práva vlastníka pozemku, cez ktorý má viesť prístupová cesta. Žalobcovia ako navrhovatelia uviedli, že majú za to, že im bola spôsobená ujma na právach spočívajúca v obmedzení nadobudnutia práva plynúca s porušenia ústavnej zásady rovnosti v právach podľa čl. 12 ods.1 Ústavy SR, s poukazom na PL.ÚS 38/95, a preto žiadajú podľa § 108 ods. 2 písm. d/ zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku o začatie vyvlastňovacieho konania v časti parcely č. XXXX/XX potrebnej pre naplnenie účelu vyvlastňovacieho konania, pretože majú za to, že sú splnené všetky podmienky stanovené zákonom.
V závere návrhu navrhovatelia, teda žalobcovia, uviedli, že nakoľko sa im nepodarilo zabezpečiť ochranu ich vlastníckych práv inou cestou, navrhujú, aby stavebný úrad začal vyvlastňovacie konanie v uvedenej právnej veci.
Až na výzvu správneho orgánu žalobcovia písomným podaním doručeným správnemu orgánu dňa 21.09.2014 doručili doplňujúce podanie spolu s kópiami výziev na mimosúdne vyrovnanie vo vzťahu k vlastníkom parcely č. XXXX/XX, z ktorých vyplýva, že tieto výzvy nie sú v súlade s ustanovením § 112 ods. 4 Stavebného zákona.
Zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v § 108 ods. 1 upravuje, že pozemky, stavby a práva k nim, potrebné na uskutočnenie stavieb alebo opatrení vo verejnom záujme,
uvedených v odseku 2, možno vyvlastniť alebo vlastnícke práva k pozemkom a stavbám možno obmedziť rozhodnutím stavebného úradu.
Podľa § 108 ods. 2 citovaného zákona - vyvlastniť možno len vo verejnom záujme pre písm. d/ vytvorenie podmienok pre nevyhnutný prístup k pozemku a stavbe.
Podľa odseku 3 tohto ustanovenia - verejný záujem na vyvlastnení na účely uvedené v odseku 2 sa musí preukázať vo vyvlastňovacom konaní.
Podľa § 109 ods. 1 Stavebného zákona - cieľom vyvlastnenia je dosiahnuť prechod, prípadne obmedzenie vlastníckeho práva k pozemkom a stavbám alebo zriadenie, zrušenie, prípadne obmedzenie práva vecného bremena k pozemkom a stavbám a podľa ods. 2 tohto ustanovenia - vlastnícke právo k pozemkom a stavbám prechádza vyvlastnením na navrhovateľa. Vyvlastnením zanikajú všetky ostatné práva k vyvlastneným pozemkom a stavbám, pokiaľ nie je v rozhodnutí ustanovené inak; to sa nevzťahuje na právo užívať byty a nebytové priestory, ktoré vyvlastnením nezaniká.
Podmienky vyvlastnenia upravuje § 110 v ods. 1 tak, že vyvlastniť možno len vtedy, ak cieľ vyvlastnenia nemožno dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - vyvlastnenie musí byť v súlade s cieľmi a zámermi územného plánovania a ten sa dokazuje územným rozhodnutím. Pokiaľ účel, na ktorý sa vyvlastňuje, nevyžaduje vydanie územného rozhodnutia, skúma sa súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania priamo vo vyvlastňovacom konaní.
Podľa § 110 ods. 3 Stavebného zákona - vyvlastnenie sa môže uskutočniť len v nevyhnutnom rozsahu. Ak možno účel vyvlastnenia dosiahnuť iba obmedzením práva, nemožno právo odňať v plnom rozsahu. Ak sa vyvlastnením prevádza vlastnícke právo iba k časti pozemku alebo sa obmedzuje iné právo k pozemku alebo stavbe a vlastník alebo iný oprávnený by nemohol využívať zostávajúcu časť pozemku alebo obmedzené právo k pozemku alebo stavbe, prípadne by ich mohol užívať len s neprimeranými ťažkosťami, rozšíri sa vyvlastnenie aj na zostávajúcu časť, pokiaľ o to vlastník alebo iný oprávnený požiada.
Podľa § 111a ods. 1 Stavebného zákona - ak je s vyvlastňovanou stavbou alebo pozemkom spojené právo zodpovedajúce vecnému bremenu, od ktorého závisí riadne užívanie inej stavby alebo pozemku, poskytne sa pri jeho zrušení alebo obmedzení primeraná náhrada zodpovedajúca nákladom, ktoré bude treba vynaložiť na zabezpečenie riadneho užívania stavby alebo pozemku. Obdobne sa postupuje pri zrušení alebo obmedzení práva zodpovedajúceho vecnému bremenu bez toho, že by súčasne dochádzalo k vyvlastneniu pozemku alebo stavby, s ktorými je právo zodpovedajúce vecnému bremenu spojené.
Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - pri zriadení práva zodpovedajúceho vecnému bremenu sa poskytne za obmedzenie vlastníctva pozemku alebo stavby primeraná náhrada zodpovedajúca rozsahu tohto obmedzenia.
Z citovaných článkov Ústavy Slovenskej republiky žalobcami je nesporné, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok a nikoho nemožno zbaviť jeho majetku, s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Rovnako je nespochybniteľné, že právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje definíciu verejného záujmu, o to viac je dôvodné v každej veci verejný záujem posudzovať individuálne.
Súd predovšetkým poukazuje na to, že súčasné znemožnenie užívať vlastný majetok ako tvrdia, vyplýva z ich laxného prístupu pri kúpe predmetných nehnuteľností. Podľa názoru súdu mali byť dostatočne obozretní a zistiť, či nadobúdané pozemky majú zabezpečený prístup, čo zrejme neurobili. Nič im nebránilo v tom, aby zo zápisov v katastri nehnuteľnosti si pred uzavretím kúpnej zmluvy zistili, či je zapísané vecné bremeno spočívajúce v práve prechodu cez parcelu č. XXXX/XX, kat. územie F. a
akého charakteru. Vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti alebo patria určitej osobe. Vecné bremená spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti prechádzajú s vlastníctvom veci na nadobúdateľa (in rem).im Naviac sami žalobcovia v žalobe jednoznačne uviedli, že síce boli realizované katastrálne konania, avšak žalobcovia nevyužili všetky možnosti, ktoré náš právny poriadok dáva, pretože v žalobe netvrdia, žeby rozhodnutie Katastrálneho úradu Prešov boli napadli žalobou na súde podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Primárne pre posúdenie veci sú však nesporné skutkové zistenia, že neboli v správnom konaní splnené podmienky pre vyvlastnenie vo forme zriadenia vecného bremena. Z kópií výziev pripojených v spise je zrejmé, že navrhovatelia, teda žalobcovia vo vzťahu k vlastníkom parcely č. XXXX/XX neuviedli výšku náhrady, ktorú sú ochotní zaplatiť za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníkov tejto parcely a rovnako neuviedli, že v prípade, ak títo vlastníci na výzvu reagovať nebudú, podajú návrh na vyvlastnenie. Naviac žalobcovia v správnom konaní ani v žalobe žiadnym spôsobom nepreukázali, že k ich parcelám nie je možný prístup z inej cesty. Vlastníci parcely č. XXXX/XX vo vyjadrení k odvolaniu uviedli, že parcela slúži iba jej vlastníkom, a že navrhovatelia opomenuli tú skutočnosť, že na parcele č. XXXX/XX sa nachádzajú stavby. Okrem prístupovej cesty k stavbám so súpisným číslami XXX, XXX a XXX sa na nej nachádzajú aj parkovacie miesta a inžinierske siete. V prípade zriadenia prístupu k parcelám č. XXXX/XX a XXXX/XX cez parcelu XXXX/XX by bol znemožnený prístup k ich stavbám a znemožnené aj parkovanie vlastníkov a návštevníkov týchto stavieb. Z uvedeného a z obsahu žaloby je podľa názoru súdu zrejmé, že žalobcovia v stavebnom konaní nepreukázali, že prístup k ich parcelám nemožno dosiahnuť inak. Aj podľa názoru súdu v predmetnej veci ide o súkromný záujem a nie o verejný záujem, pretože žalobcom už pri kúpe nehnuteľností muselo byť zrejmé, že prístup k nadobúdaným parcelám zabezpečený nemajú, čo svedčí o laxnom prístupe k tejto otázke, pričom je zrejmé, že vlastníkmi nehnuteľnosti sú už najmenej 10 rokov.
Z ustanovení zákona č. 50/1976 Zb. vyplýva, že podstata vyvlastnenia v prípade iného obmedzenia vlastníckeho práva vychádza z premisy, že verejný záujem prevažuje nad súkromným záujmom, čo môže sa za istých výnimočných okolností prejaviť aj tak, že vo verejnom záujme možno vyvlastniť, prípadne inak obmedziť vlastnícke právo a to napriek tomu, že vlastník dotknutej veci s tým nesúhlasí.
Z citovaných ustanovení Stavebného zákona vyplýva a to aj v spojení s Ústavou SR, že preukázanie verejného záujmu je nevyhnutným predpokladom vydania rozhodnutia o vyvlastnení. Nemožno v žiadnom prípade stotožňovať účel s verejným záujmom, t.j. ak je v konaní identifikovaný niektorý z účelov v ustanovení § 108 ods. 2 (Stavebného zákona), taxatívne upravené pod písm. a/ až n/, nemožno mať preukázanú aj existenciu verejného záujmu. Takýto záver nevyplýva zo znenia Ústavy SR ani Stavebného zákona.
Z citovaných ustanovení Stavebného zákona vyplýva, že povinnosťou stavebného úradu je skúmať najskôr, či účel, pre ktorý sa vyvlastňuje, je vymedzený v zmysle § 108 ods.2 Stavebného zákona a následne sa musí stavebný úrad zaoberať aj tou skutočnosťou, či naozaj existuje verejný záujem na vyvlastnení a v čom je jeho podstata. Definovanie účelov, pre ktoré je možné vyvlastniť, síce reštriktívne vymedzuje okruh verejných záujmov, neznamená to však, že tým zároveň preukazuje aj existenciu takéhoto záujmu. Splnenie účelu vyvlastnenia totiž ešte nemusí znamenať, že na jeho realizácii je skutočne aj verejný záujem. Je treba poukázať na to, že ak by zákonodarca skutočne zamýšľal takú úpravu, že na preukázanie verejného záujmu by stačilo, aby sa naplnila podmienka vyvlastnenia, bolo by to v zákone jednoznačne uvedené.
Samotní žalobcovia v odvolaní na tento iný spôsob prístupu poukázali aj s tvrdením, že sú v rokovaní s pani V..
V súvislosti s argumentáciou žalobcov rozhodnutím Ústavného súdu sp. zn.: PL. ÚS 38/95 súd uvádza, že je na predmetnú vec neaplikovateľné, pretože predmetom tohto konania bolo riešenie otázky súladu ustanovenia § 6 zákona NR SR č. 192/1995 Zb. o zabezpečení záujmov štátu pri privatizácii strategicky dôležitých štátnych podnikov a akciových spoločností, ktorý podľa Ústavného súdu SR nie je v súlade s čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd.
Podľa právnych viet uvedených v tomto náleze bod 1. Ústava Slovenskej republiky čl.20 ods. 1 neustanovuje absolútne rovnaký obsah vlastníckeho práva všetkých vlastníkov ku všetkým veciam, ktoré môžu byť predmetom vlastníctva. Určuje však rovnaký zákonný obsah vlastníckeho práva všetkých vlastníkov. Z uvedeného vyplýva, že vlastníci druhov rovnakej veci musia mať rovnaký zákonom stanovený obsah svojho vlastníckeho práva. 2. Každý má právo vlastniť majetok, ktorý Ústavou Slovenskej republiky alebo zákonov Slovenskej republiky nie je z jeho vlastníctva vylúčený. 3. Ústava Slovenskej republiky neumožňuje, ak by k vyvlastneniu alebo k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva došlo priamo zákonom.
Ak teda žalobcovia pri kúpe nehnuteľnosti mali vedomosť (resp. mohli mať vedomosť) o tom, že prístup k nadobudnutých nehnuteľnostiam nie je zabezpečený, potom túto otázku mali riešiť s predávajúcimi, prípadne tak, ako súd uvádzal vyššie, využiť všetky právne prostriedky na zabezpečenie prístupu formou podania žaloby v správnom súdnictve, ak išlo o vecné bremeno in rem, resp. nepristúpiť ku kúpe nehnuteľnosti.
Žalobcovia v žalobe uviedli, že parcela č. XXXX/XX „historicky slúžila prechodu“ k ich parcelám, čo pôvodným vlastníčkam ale ani žalobcom neumožňuje domáhať sa zriadenia vecného bremena súdom titulom vydržania, ak preukážu splnenie zákonom stanovených podmienok.
Po preskúmaní rozhodnutí a postupov správnych orgánov v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe súd sa stotožňuje s právnym názorom žalovaného, že žalobcovia v konaní nepreukázali verejný záujem na zriadenie vecného bremena prístupu cez parcelu č. XXXX/XX, k.ú. F., a podmienky upravené zákonom č. 50/1976 Zb. pre vyvlastnenie ani preukázané neboli tak, ako súd uvádza vyššie.
Po preskúmaní rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu a žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe súd dospel k záveru, že postup a rozhodnutia správnych orgánov sú v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a účastníkom náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobcovia v konaní úspech nemali a žalovaný zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.