Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Co/820/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Behranovej a členov senátu JUDr. Ivety Jankovičovej a JUDr. Daši Kontríkovej v právnej veci žalobcu: SKAND Skalica, spol. s r.o., so sídlom Nádražná 26, 909 01 Skalica, IČO: 34 101 560, zastúpený advokátskou kanceláriou ŘEHÁK & TISOŇ, spol. s.r.o. so sídlom Komenského 437/62, 909 01 Skalica, IČO: 47 235 349, v mene ktorej koná Mgr. Michal Řehák, advokát a konateľ, proti žalovanému: O. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX, XXX XX H., zastúpený JUDr. Petrom Arendackým, advokátom so sídlom Železničiarska 13, 811 04 Bratislava, o zaplatenie 17.260,84 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Skalica č.k. -480 zo dňa 30. septembra 2014 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odvolací súd žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

Odvolací súd n a r i a ď u j e súdu prvého stupňa vykonať opravu miesta bydliska žalovaného v úvodnej časti ním vydaného rozsudku č.k. -480 zo dňa 30. septembra 2014.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi istinu v sume 17.260,84 eura s 8,50% úrokom z omeškania ročne od 06.09.2008 do zaplatenia a právnemu zástupcovi žalobcu náhradu trov konania - trovy právneho zastúpenia v sume 4.719,26 eura a iné trovy v sume 1.035,50 eura. Súčasne uložil žalovanému povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť náhradu trov konania štátu v sume 24 eur na účet Okresného súdu Skalica. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil zistením, že v rámci konania o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru výpoveďou súd prvého stupňa na návrh žalovaného uznesením č.k. -133 zo dňa 03.05.2004 uložil žalobcovi povinnosť vyplácať časť pracovnej odmeny po 10.000 Sk mesačne. Od júna 2004 do júla 2008 žalobca vyplatil žalovanému sumu 520.000 Sk, t.j. 17.260,84 eura. Žalobca zasielal jednotlivé sumy na účet č. XXXXXXXX/XXXX vedený v I. I., a.s., pričom sa jedná o účet nahlásený žalovaným a žalobca na tento účet zasielal výplatu akýchkoľvek plnení v súvislosti s pracovnoprávnymi nárokmi žalovaného. Plnenia v súvislosti s nariadeným predbežným opatrením označil žalobca variabilným symbolom, ktorý sa zhoduje s číslom konania nariadeného predbežného opatrenia v číslach 1452001. Žalovaný nikdy nenamietal, že by si žalobca voči nemu neplnil povinnosti uložené rozhodnutiami súdov, pričom všetky plnenia žalobca zasielal vždy na to isté číslo účtu označené žalovaným. Žalovaný v exekučnom konaní vedenom v jeho prospech ako oprávneného potvrdil, že plnenia zo strany žalobcu ako povinného boli zasielané na ním označený uvedený účet, na tento účet prijal plnenia zo strany žalobcu, pričom sa jedná o účet spoločný s jeho manželkou, ktorý spoločne používali. Žalovaný od roku 1999 až do prebiehajúceho konania o vrátenie zaplatených súm na základe nariadeného predbežného opatrenia nikdy nepopieral prijatie vyplatených

súm zo strany žalobcu. Podľa ich vzájomnej korešpondencie potvrdil prijatie súm s tým, že sa domáhal ďalšieho plnenia, ktoré nebolo bližšie špecifikované. Neobstojí obrana žalovaného, že s finančnými prostriedkami nakladala jeho manželka, boli v zlej finančnej situácii, čerpali pôžičky na zabezpečenie potrieb rodiny. Ak boli v zlej finančnej situácii je nepochybné, že sledovali každú finančnú hotovosť, ktorá prišla na označený účet, aby túto mohli použiť na financovanie potrieb rodiny. Žalovaný sám označil číslo účtu, na ktoré má žalobca plniť a to opakovane aj na základe výzvy žalobcu a v prípade, že mal záujem na zasielanie plnení na iné číslo účtu v roku 2003 po nariadení predbežného opatrenia druhého v poradí, žalobca ako zamestnávateľ by bol povinný poukázať časť mzdy na žalovaným určený účet, ak by o toto žalovaný požiadal alebo sa dohodol so žalobcom na takomto postupe. Žalobca všetky plnenia v prospech žalovaného v súvislosti s výplatou mzdy, časti mzdy, náhrad vyplácal po celé obdobie na žalovaným označené číslo účtu a žalovaný sa nikdy nedomáhal výplaty plnení z dôvodu, že neboli poukázané jemu alebo na ním označený účet. Žalovaný prípisom zo dňa 10.11.2008, teda aj po skončení pracovnoprávneho sporu medzi účastníkmi, vyzýval žalobcu na zaplatenie sumy 66.444 Sk na číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, teda totožné číslo účtu, na ktoré žalobca zasielal žalovanému všetky plnenia, a ktoré sám žalobcovi oznámil, preto námietka žalovaného v konaní o jeho nedostatku vecnej pasívnej legitimácie nie je dôvodná. S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, že žalobca na základe nariadeného predbežného opatrenia žalovanému plnil vo výške žalovanej sumy a medzi predbežným opatrením a plnením bola preukázaná príčinná súvislosť. U predbežného opatrenia išlo o dočasnú úpravu pomerov do právoplatného skončenia konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a sumy, ktoré boli žalovanému ako zamestnancovi vyplácané na základe predbežného opatrenia, ktoré zaniklo nevyhovením návrhu vo veci samej, je žalovaný ako príjemca vyplácaných súm tieto povinný vždy vrátiť. Súd prvého stupňa vyčíslil ujmu ako skutočnú škodu, ktorá žalobcovi vznikla, keď podľa predložených výpisov z účtu bolo preukázané, že žalovanému zaslal v mesačných splátkach celkom žalovanú sumu s tým, že pri každej sume bol uvedený variabilný symbol 1452001, totožný s časťou spisovej značky konania, v ktorom bolo nariadené predbežné opatrenie (). Žalovaný uplatnil v konaní započítaciu námietku v odpore podanom proti vydanému platobnému rozkazu v sume 3.276,24 eura titulom odstupného a v sume 197.400 Sk titulom nevyplatenej mzdy. Suma na započítanie zo strany žalovaného oproti uplatnenému nároku žalobcu predstavuje: 1. nárok na odstupné v súvislosti so skončením pracovného pomeru výpoveďou, ktorého platnosť bola predmetom konania vedeného na Okresnom súde Senica sp. zn. . Na základe rozhodnutia súdu bol návrh na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru medzi účastníkmi zamietnutý a pracovný pomer skončil dňom 30.11.2001. Pracovný pomer medzi účastníkmi skončil z dôvodov uvedených v (v ďalšom texte „“) a to, že v dôsledku organizačných zmien bol zrušený obchodno-právny úsek, žalovaný bol odvolaný z funkcie, bola mu ponúknutá iná funkcia, zodpovedajúca jeho kvalifikácii a odmietol ponúknuté miesto. V zmysle vtedy platného ustanovenia tretia veta , ak zamestnávateľ nemá pre zamestnanca takú prácu alebo zamestnanec ju odmietne, je daný výpovedný dôvod podľa (fikcia nadbytočnosti); odstupné poskytované zamestnancom pri organizačných zmenách patrí len v prípade rozviazania pracovného pomeru po odvolaní z funkcie v súvislosti s jej zrušením v dôsledku organizačnej zmeny. V zmysle vtedy platného ustanovenia o odstupnom poskytovanom pri skončení pracovného pomeru (zrušený ) sa tento zákon vzťahuje na pracovníkov organizácií, u ktorých dochádza pri organizačných zmenách alebo racionalizačných opatreniach k rozviazaniu pracovného pomeru výpoveďou danou organizáciou z dôvodov uvedených v až c) alebo dohodou z tých istých dôvodov, a na ženy, u ktorých dochádza k rozviazaniu pracovného pomeru v dôsledku uplatnenia zákazu niektorých prác a pracovísk pre ženy, (ďalej len „“). Pracovný pomer so žalovaným bol skončený v zmysle ustanovenia vtedy platného a nejednalo sa o prípad, kedy mu vznikol nárok na odstupné, pretože nebol s ním rozviazaný pracovný pomer po odvolaní z funkcie v súvislosti s jej zrušením v dôsledku organizačnej zmeny, ale po tom, čo odmietol inú pre neho vhodnú prácu. Napriek tejto skutočnosti žalobca žalovanému priznal odstupné a v netto výške 66.695 Sk vyplatil dňa 06.12.2001 žalovanému. Žalovaný potvrdil prijatie plnenia titulom výplaty odstupného s tým, že vyplatené odstupné vrátil na účet žalobcu. Vrátenie finančných prostriedkov odôvodnil tým, aby sa toto nepovažovalo za jeho súhlas so skončením pracovného pomeru. Žalobca menil svoj postoj k výplate odstupného s tým, že v súlade s vtedy platným zákonom bolo priznané odstupné, ktoré dňa 06.12.2001 v netto sume 66.695 Sk vyplatil žalovanému a oznámil prípisom zo dňa 12.12.2001. Žalovaný odstupné vrátil žalobcovi. Žalobca v podaní zo dňa 27.08.2008 pohľadávku žalovaného titulom odstupného započítal voči svojej pohľadávke v sume 285.992 Sk a vyčíslil svoju pohľadávku voči žalovanému v sume 187.292 Sk. Súd prvého stupňa mal za to, že žalobca uznal plnením nárok žalovaného na vyplatenie

odstupného a v danom prípade došlo k zániku záväzku splnením s použitím ustanovenia , keď splnením dlh zanikne a ustanovenia 252 ods. 1 , keď uspokojením nárok zanikne. Pohľadávka žalovaného na započítanie takto nie je pohľadávkou spôsobilou na započítanie proti pohľadávke žalobcu uplatnenej v žalobe. 2. nárok na výplatu mzdy za mesiace august 2001 až november 2001 súd prvého stupňa posúdil s použitím ustanovenia , keď ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj pracovnoprávne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2002, ak nie je ďalej ustanovené inak. Nároky, ktoré z nich vznikli, a právne úkony urobené pred 1. aprílom 2002 sa posudzujú podľa doterajších predpisov a to v zmysle ustanovení účinného v čase skončenia pracovného pomeru medzi účastníkmi konania. Počas trvania pracovného pomeru medzi účastníkmi žalovaný vykonával funkciu, z ktorej bol odvolaný a so žalobcom ako zamestnávateľom sa nedohodol na ďalšom pracovnom zaradení, keď mu žalobca ponúkol výkon iného pracovného zaradenia, na pozícii, ktorú mal neobsadenú a toto žalovaný odmietol. Žalobca následne skončil pracovný pomer so žalovaným pre „fikciu nadbytočnosti“. Za čas odo dňa nasledujúceho po odvolaní žalovaného z funkcie do doby skončenia pracovného pomeru uplynutím výpovednej doby nastal medzi účastník vzťah, ktorý bol charakteristický tým, že žalovaný ako zamestnanec pre žalobcu ako zamestnávateľa nevykonával žiadnu prácu. Prácu, ktorú mu ponúkol žalobca odmietol vykonávať a prácu ktorú vykonával v dovtedy menovanej funkcii už nemohol vykonávať, lebo bola zrušená. Žalobca nemohol žalovanému prácu prideľovať. Za danej situácie potom chýbal základný prvok pracovnoprávneho vzťahu a to druh práce. Nemožno túto situáciu vyhodnotiť ako prekážky na strane zamestnávateľa v zmysle ustanovenia . V prípade, že by žalobca nemal pre žalovaného inú vhodnú prácu, išlo by o prekážku na strane zamestnávateľa a bol by daný výpovedný dôvod v zmysle ustanovenia a nárok na odstupné. Žalovaný by mal v tomto prípade aj nárok na náhradu mzdy do skončenia pracovného pomeru. Súd preto uzavrel, že zo žiadnych ustanovení zákona nevyplýva povinnosť žalobcu vyplatiť žalovanému náhradu mzdy za obdobie august 2001 až november 2001. Žalobca však ani v tomto prípade nemal jasno pri opodstatnenosti nároku žalovaného na náhradu mzdy, pretože v podaní zo dňa 14.10.2008 uznal nárok žalovaného na náhradu mzdy za august 2001 až november 2001. Vypočítal náhradu mzdy v sume 119.428 Sk a vychádzal z tzv. pravdepodobného hrubého zárobku (v rozhodnom období nedosiahol žiadnu mzdu) v sume 29.400 Sk. Súčasne žalobca započítal túto pohľadávku žalovaného proti svojej pohľadávke v sume 285.992 Sk s tým, že zostala pohľadávka žalobcu voči žalovanému v sume 166.564 Sk. Opätovne započítací prejav vykonal v podaní doručenom súdu dňa 04.04.2014 a to do výšky náhrady mzdy a jej príslušenstva. Súd prvého stupňa mal za to, že uznaním žalobcu a započítaním vzájomne sa kryjúcich pohľadávok spôsobilých na započítanie nárok žalovaného na vyplatenie mzdy za uvedené obdobie zanikol. Žalobca započítal pohľadávku žalovaného voči svojej pohľadávke, ktorú mal voči žalovanému v sume 285.992 Sk. Uvedená suma predstavuje peňažné plnenie, ktoré plnil žalobca žalovanému podľa predložených výpisov z účtu v období od 08.08.2001 do 07.08.2002 bez právneho dôvodu a to 11 x 10.000 Sk, 7.640 Sk, 8.820 Sk, 159.532 Sk. Podľa predložených listinných dôkazov žalobca plnil v prospech žalovaného na základe predbežného opatrenia Krajského súdu v Trnave sp.zn. v sume 100.000 Sk za čas od apríla 1999 do januára 2000 a od 01.02.2000 po 10.000 Sk. Na základe rozhodnutia OS Skalica sp.zn. v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. bola žalovanému priznaná suma 608.902 Sk titulom náhrady ušlej mzdy, pri výpočte ktorej bolo zohľadnené plnenie žalobcu titulom vydaného predbežného opatrenia a plnenia v prospech žalobcu v sume 295.890 Sk za obdobie apríl 1999 až júl 2001. V rámci vykonanej exekúcie na zaplatenie priznanej ušlej mzdy bola vymožená suma 418.902 Sk a započítaná suma 190.000 Sk zaplatenej žalobcom žalovanému za obdobie od septembra 2002 do marca 2004 (19 x 10.000). Plnenie žalobcu za obdobie od augusta 2001 do augusta 2002 v sume 285.992 Sk nebolo započítané na žiadnu pohľadávku žalovaného voči žalobcovi. Žalobca potom mohol započítať uznaný nárok žalovaného na výplatu vypočítanej mzdy v sume 119.428 Sk a odstupného v sume 98.700 Sk, spolu v sume 218.128 Sk voči svojej pohľadávke v sume 285.992 Sk, plnenej bez právneho dôvodu a nezapočítanej pri žiadnom z nárokov zo strany žalovaného. Vznesenú námietku premlčania súd prvého stupňa posúdil s použitím ustanovenia . V konaní bolo preukázané, že žalobca plnil na základe nariadeného predbežného opatrenia, ktoré zaniklo právoplatným rozhodnutím vo veci samej, keď súd návrh zamietol, a to dňom 29.07.2008, kedy sa žalobca dozvedel o vzniknutej ujme a prestal žalovanému plnenia na základe nariadeného predbežného opatrenia vyplácať. Nasledujúcim dňom 30.07.2008 preto žalobcovi začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba, ktorá by skončila dňom 20.7.2010. Žalobca podal žalobu vo veci dňa 29.6.2009, teda v rámci plynutia premlčacej doby a jeho nárok nie je premlčaný. Nárok žalobcu na priznanie úroku z omeškania súd prvého stupňa posúdil s použitím ustanovenia

ods. 2 . Nárok žalobcu posúdil ako náhradu ujmy - škody a podľa ustanovení pri nároku na náhradu škody nie je ustanovený čas splnenia, treba s použitím ustanovenia Občianskeho vychádzať z toho, že škodca je povinný škodu nahradiť prvý deň po tom, čo ho veriteľ o splnenie požiadal, pretože čas splnenia nebol dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí. Žalobca pred podaním návrhu vyzval žalovaného na vrátenie žalovanej sumy výzvou zo dňa 27.08.2008 do troch dní od doručenia výzvy. Prevzatie výzvy žalovaný potvrdil dňa 02.09.2008, a teda mohol plniť do troch dní, t.j. do 05.09.2008. Keďže žalovaný v tomto termíne dobrovoľne neplnil, dňom 06.09.2008 sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu. Súd prvého stupňa preto priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska v zmysle Nar.vl. č. k prvému dňu omeškania vo výške 8,5 % ročne do zaplatenia. Žalobcovi ako úspešnému účastníkovi konania priznal náhradu trov konania s použitím ustanovenia (v ďalšom texte „“). Náhrada trov konania predstavuje zaplatený súdny poplatok za návrh v sume 1.035,50 eura a náhradu trov právneho zastúpenia za 8 úkonov právnej služby (prevzatie a príprava, podanie návrhu, vyjadrenie k odporu, účasť na pojednávaniach v dňoch 02.12.2010, 3.2.2011, 24.3.2011, 11.06.2013, 30.09.2014) po 336,94 eura pri hodnote výšky plnenia v sume 17.260,84 eura, štvrtinovú odmena v sume 84,24 eura za účasť na pojednávaní, na ktorom bol len vyhlásený rozsudok (14.04.2011), poradu s klientom dňa 26.02.2013 v sume 224,63 eura, poradu s klientom (40 min.) v sume 168,47 eura. Súd prvého stupňa priznal aj paušálnu náhradu: 3 x 6,95 eura v roku 2009, 1 x 7,21 eura v roku 2010, 4 x 7,41 eura v roku 2011, 2 x 7,81 eura v roku 2013, 3 x 8,04 eura v roku 2014 - spolu v sume 97,44 eura + 19% DPH z odmeny 1.375,82 eura v sume 261,41 eura (úkony a paušál v roku 2009, 2010) + 20% DPH z odmeny 2.568,36 eura v sume 513,67 eura (úkony a paušál v roku 2011 - 2014). Spolu je náhrada trov titulom trov právneho zastúpenia v sume 4.719,26 eura a titulom zaplateného súdneho poplatku v sume 1.035,50 eura. Súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu v sume 24 eur podľa Trovy štátu predstavujú fakturovanú sumu nákladov Slovenskej sporiteľne, a.s. fakturovanú súdu za podanie správy v zmysle ustanovenia , písm. a) zák. č.. v súvislosti s údajmi o majiteľovi účtu, prečíslovaní a zhodnosti účtov v súvislosti s vykonaným dokazovaním v konaní o účte, na ktorý zasielal žalobca plnenie v prospech žalovaného.

Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Poukázal na skutočnosť, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Pokiaľ súd prvého stupňa nepovažoval uplatnený nárok za nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, mohol byť síce žalovaný pasívne vecne legitimovaný, avšak skutočnosť, že žalobca nevyplatil finančné prostriedky žalovanému, by tak isto ako v prípade bezdôvodného obohatenia viedlo k zamietnutiu žaloby. Nemožno súhlasiť s tvrdením súdu prvého stupňa že z hľadiska povinnosti nahradiť ujmu podľa nie je relevantné na koho účet boli finančné prostriedky vyplácané, ale či sa tak stalo na základe predbežného opatrenia. V zmysle nariadeného predbežného opatrenia bol žalobca povinný platiť určené čiastky žalovanému a nikomu inému. Žalobca plnil inej osobe, neplnil teda predbežné opatrenie a aj škoda, ktorá mu vznikla nebola spôsobená predbežným opatrením, ale pochybením žalobcu samotného. Bol to totiž iba žalobca sám, kto sa bez relevantného dôvodu rozhodol platiť sumy na účet inej osoby ako žalovaného, o takéto platby žalovaný v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nežiadal a takéto platby žalobcovi ani neboli predbežným opatrením nariadené. Žalovaný pre úplnosť poznamenal, že nikdy neoznámil žalobcovi, aby mu tento vyplácal predbežným nariadením určené sumy na účet tretej osoby, na ktorý ich napokon žalobca uhrádzal. Žalobca sa uvedenia účtu, prípadne iného miesta plnenia od žalovaného v súvislosti s týmito platbami ani nedomáhal. Tieto okolnosti súd prvého stupňa opomenul zohľadniť, pričom uviedol, že tak neurobil preto, že na rovnaký účet žalobca v minulosti na základe žiadosti žalovaného vyplácal platby vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným. Preto ak žalovaný chcel, aby platby nariadené predbežným opatrením boli platené na iný účet alebo iným spôsobom, mal o to sám požiadať. S týmto tvrdením nemožno súhlasiť. Predovšetkým platby uhrádzané na základe predbežného opatrenia nie sú platbami z pracovnoprávneho vzťahu, ale platbami z iného právneho titulu. To napokon potvrdilo aj rozhodnutie vo veci samej, ktoré určilo že pracovný pomer riadne skončil - uhrádzané sumy preto nemohli byť za žiadnych okolností sumami uhrádzanými z dôvodu trvania pracovnoprávneho vzťahu. Pre úplnosť žalovaný poukazuje na to, že ak aj jeho právny zástupca listom zo dňa 14.04.2000 oznámil za účelom plnenia zo strany žalobcu predmetný účet tretej osoby, stalo sa tak (ako uvádza aj súd prvého stupňa) na výslovnú žiadosť žalobcu, ktorý žiadal žalovaného aby oznámil, kam má poukazovať prostriedky v zmysle súdneho rozhodnutia. Súd prvého stupňa však opomenul, že v odpovedi žalovaný neuviedol, že na uvedený účet mu majú byť poukazované hocijaké platby za hocijakých okolností, ale

tento účet uviedol výlučne pre potreby úhrady iného súdneho rozhodnutia, než predmetného rozhodnutia o predbežnom opatrení. Toto oznámenie je tak pre prejednávanú vec úplne irelevantné. Osobitne možno zdôrazniť, že samotné oznámenie účtu zo 14.04.2000 nebolo urobené počas obdobia, v ktorom boli vyplácané žalované sumy, ale približne 4 roky predtým. Je čisto rozhodnutím a súkromnou vecou žalovaného, prečo v roku 2000 chcel, aby platby podľa iného súdneho rozhodnutia boli vyplácané priamo na cudzí účet a z takto prejavenej vôle (obmedzujúcej sa iba na výplatu sumy podľa iného, predchádzajúceho rozhodnutia) nemožno usudzovať, že tento dôvod žalovaného trval aj po 4 rokoch. Žalovaný zdôraznil, že predmetný účet vždy bol a je výlučne účtom tretej osoby - jeho manželky H. Q., a žalovaný k nemu nikdy nemal práva majiteľa a nemal ani dispozičné práva k prostriedkom na tomto účte. Žalovaný sa nemôže stotožniť ani so záverom súdu prvého stupňa o tom, že ním uplatnené protipohľadávky boli údajne žalobcom už započítané a nebolo ich preto možné započítať v rámci obrany v tomto konaní. Súd prvého stupňa pochybil aj pri vyporiadaní sa s námietkou premlčania vznesenou žalovaným. Súd prvého stupňa opomenul aplikovať ustanovenie , podľa ktorého „najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví“. Škodou sa rozumie pritom taká ujma, ktorá znamená zmenšenie majetkového stavu poškodeného. Uvedené znamená, že ku škode na majetku žalobcu došlo už úhradami jednotlivých súm, ktoré znamenali zmenšenie jeho majetku. Preto právo na náhradu škody vzniknutej úhradami vykonanými pred obdobím 3 rokov pred podaním žaloby, t.j. platbami vykonanými pred 29.06.2006, treba považovať za premlčané. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, prípadne aby rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalovaný si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (, proti rozhodnutiu, proti ktorému je opravný prostriedok prípustný ( ), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( ), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednomyseľne ( veta tretia ).

Odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia bez nariadenia odvolacieho pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejedná sa o konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušovania zásady rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.

Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Z obsahu preskúmavaného spisu odvolací súd zistil, že predmetom konania na súde prvého stupňa bol nárok žalobcu voči žalovanému na zaplatenie 17.260,84 eura s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že žalobca ako zamestnávateľ žalovaného bol na základe uznesenia súdu o predbežnom opatrení zo dňa 03.05.2004 povinný vyplácať žalovanému mesačne po 10.000 Sk do právoplatného skončenia konania vo veci samej. Za obdobie od júna 2004 do júla 2008 celkom žalobca zaplatil žalovanému 520.000 Sk, teda 17.260,84 eura. Spor o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru výpoveďou a náhradu mzdy skončil tak, že žalovaný bol v tomto spore neúspešný. Pracovnoprávny pomer žalovaného v spoločnosti žalobcu tak skončil 30.11.2001. Súd prvého stupňa vyhodnotil uplatnený nárok žalobcu ako dôvodný a uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobcovi uplatnenú sumu spolu s príslušným úrokom z omeškania s poukazom na to, že predbežné opatrenie zaniklo a v zmysle ods. 3 . Žalovaný v konaní namietal nedostatok svojej pasívnej legitimácie z dôvodu, že poukázané sumy neprevzal, pretože neboli vyplatené na jeho účet, ale na účet tretej osoby - jeho manželky. Žalovaný sa domáhal aj započítania vzájomných pohľadávok, ktoré mali vzniknúť z pracovnoprávnych vzťahov medzi účastníkmi. Žalovaný vzniesol námietku premlčania v zmysle ustanovenia .

Podľa ustanovenia ak predbežné opatrenie zaniklo alebo bolo zrušené z iného dôvodu, než preto, že sa návrhu vo veci samej vyhovelo alebo preto, že právo navrhovateľa bolo uspokojené, navrhovateľ je povinný nahradiť ujmy tomu, komu predbežným opatrením vznikli.

Z obsahu preskúmavaného spisu jednoznačne vyplynulo, že predbežné opatrenie, na základe ktorého žalobca vyplatil žalovanému spolu sumu vo výške 520.000 Sk teda 17.260,84 eura zaniklo z dôvodu, že návrh žalovaného vo veci samej bol zamietnutý. Súd prvého stupňa preto správne ustálil, že v zmysle citovaného ustanovenia žalobcovi vzniklo voči žalovanému právo na náhradu ujmy, ktorá mu vznikla vyplatením uvedenej sumy žalovanému.

Námietku žalovaného, že vo veci nie je pasívne legitimovaný z dôvodu, že uvedené finančné prostriedky neboli vyplatené na jeho účet, ale na účet jeho manželky, odvolací súd považuje za účelovú a nedôvodnú. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentáciou súdu prvého stupňa, že žalovaný nikdy - až do prebiehajúceho konania nepopieral prijatie platieb od žalobcu na základe nariadeného predbežného konania. Nikdy sa nedomáhal od žalobcu týchto platieb z dôvodu, že mu neboli vyplatené. Napokon, vyplatené finančné prostriedky tvorili predmet bezpodielového spoluvlastníctva manželov v zmysle ustanovenia , aj z tohto pohľadu je námietka žalovaného nedôvodná.

Odvolací súd svojím predchádzajúcim uznesením zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, aby sa vyporiadal s námietkou započítania, ktorú v prvostupňovom konaní uplatnil žalovaný. Súd prvého stupňa v ďalšom konaní postupoval v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu. Odvolací súd však konštatuje, že mení svoj predchádzajúci právny názor. Nedopúšťa sa tým procesného pochybenia (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. zo dňa 24.10.2007). Žalovaný sa domáhal započítania svojej pohľadávky voči pohľadávke žalobcu, pričom táto pohľadávka mala vzniknúť z pracovnoprávnych vzťahov medzi účastníkmi. Odvolací súd konštatuje, že pracovnoprávny vzťah medzi účastníkmi trval za účinnosti (v ďalšom texte „“). V je zánik práv a povinností vymedzený taxatívne v štvrtej hlave, keď k zániku práv a povinností môže dôjsť uspokojením nároku (), uplynutím doby ( ), dohodou () a smrťou zamestnanca (). K zániku práv môže dôjsť aj preklúziou (). Iný spôsob zániku práv neuvádza a nakoľko sa jedná o taxatívne vymedzenie nie je možné podporne použiť napr. ustanovenie . Z uvedeného vyplýva, že pohľadávky z pracovno-právnych vzťahov predstavujú také pohľadávky, ktoré nemožno započítať a ani proti nim nie je možné namietať započítanie jednostranným úkonom. Žalovaný si preto nemohol uplatniť svoje pohľadávky započítacou námietkou a touto námietkou sa nebolo potrebné zaoberať (porovnaj Rč 60/2002: “Nárok z pracovnoprávnych vzťahov nemožno účinne započítať ani voči pohľadávke, ktorá by sama osebe mohla z dôvodov započítania zaniknúť.”, R 14/1979: “ nepozná inštitút započítania (kompenzácie), ako ju upravuje (poznámka: teraz ). Svoje pohľadávky voči pracovníkovu musí teda organizácia uplatniť žalobou a nie započítacou námietkou.”) S poukazom na uvedené je aj táto námietka žalovaného nedôvodná.

K námietke premlčania vznesenej žalovaným odvolací súd uvádza, že nárok uplatnený žalobcom je samostatným nárokom uplatneným z osobitného dôvodu - vznikol na základe ustanovenia po tom, ako zaniklo predbežné opatrenie v zmysle (predbežné opatrenie zanikne, ak sa návrhu vo veci samej nevyhovelo). Na tento nárok sa preto nevzťahuje premlčacia doba v zmysle (vzťahujúca sa k náhrade škody), ale všeobecná trojročná premlčacia doba v zmysle , ktorá začína plynúť odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, v dôsledku ktorého zaniklo predbežné opatrenie. Správne (aj keď aplikáciou nesprávneho zákonného ustanovenia) teda súd prvého stupňa ustálil začiatok plynutia premlčacej doby (právoplatnosť rozhodnutia vo veci samej nastala dňa 29.07.2008) dňom 30.07.2008, kedy mohol žalobca uplatniť svoje právo prvý krát. Na súde si žalobca uplatnil svoje právo dňom 29.06.2009, teda včas. Odvolací súd konštatuje, že aj táto námietka žalovaného je nedôvodná.

S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ako vecne správny, a to aj v súvisiacom výroku trov konania potvrdil. V odvolacom konaní bol v plnom rozsahu úspešný žalobca v dôsledku čoho mu v zmysle ustanovenia v spojení s ustanovením vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil, neboli mu preto odvolacím súdom priznané.

Podľa v spojení s odvolací súd súdu prvého stupňa uložil vykonať opravu bydliska žalovaného v úvodnej časti rozsudku, nakoľko sa jedná o zrejmú chybu v písaní.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.