Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7CoE/5/2015

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného P., s.r.o., P. XX, V., IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko s.r.o., Advokátskou kanceláriou so sídlom v Bratislave na Grösslingovej ul.č. 4, proti povinnej R. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom U., M. ul. č. XXX/XXX, v konaní o vymoženie 986 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Michalovce č.k. -39 zo dňa 20.01.2015 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 6615/10 za neprípustnú a zastavil ju. Vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením.

V odôvodnení uviedol, že dňa 28.07.2010 vydal poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie a rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 26.01.2010 sp. zn. SR 23098/09.

Povinná podaniami zo dňa 06.07.2011, 18.07.20136 a 14.02.2014 a 14.01.2015 navrhla zastavanie exekúcie z dôvodu, že pohľadávku oprávneného uhradila a rozhodcovský súd ju zaviazal na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.

Oprávnený vo vyjadrení k návrhom povinnej na zastavenie exekúcie uviedol, že povinnej bol poskytnutý úver vo výške 400 Eur a povinná sa zaviazala vrátiť oprávnenému sumu zvýšenú o poplatok vo výške 392 Eur. Vzhľadom na to, že povinná neplnila riadne a včas, jej dlh sa stal splatný dňa 22.07.2009 a oprávnený pristúpil k vyplneniu zmenky v zmysle Dohody o vyplnení zmenky. V prospech zmluvy č. 9032798 neboli uhradené žiadne splátky, v dôsledku čoho sa dlh stal splatný. Povinná poukázala dve platby dňa 30.03.2010 vo výške 120 Eur a dňa 28.04.2010 vo výške 10 Eur t.j. v výške 130 Eur. Povinná po začatí exekúcie poukázala 39 platieb v celkovej hodnote 1 657,48 Eur. Navrhol návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietnuť.

Následne súd citoval § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku a uviedol, že oprávnený s povinnou uzavreli dňa 23.03.2009 zmluvu o úvere, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou, pričom súčasťou zmluvy sú aj zmluvné dojednania, ktoré v bode 18 upravujú rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej sa všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere budú riešiť a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom

súde b) pre príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu.

Súd poukázal na ust. , , o rozhodcovskom konaní, smernice Rady 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a uviedol, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne, núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a odopiera mu možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Na základe uvedeného súd prvého stupňa vyslovil názor, že rozhodcovská doložka je v rozpore s ustanoveniami a predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Keďže právomoc rozhodcovského súdu konať vo veci a rozhodnúť bola založená na neplatnom právnom úkone, súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením.

Uznesenie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom.

V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie oprávnený. Namietal, že súd prvého stupňa mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil. Poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 18.04.2010, rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktoria Csipai a vyčítal súdu prvého stupňa, že pri aplikácii smernice 93/13/ EHS nezohľadnil svoju povinnosť upozorniť účastníkov konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, ako aj dať oprávnenému možnosť vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. Ďalej poukázal na viaceré rozhodnutia Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky, ktoré preukazujú, že tieto súdy pristupujú k výkladu článku 3 ods. /EHS zásadne odlišne ako exekučný súd. Ďalej namietal, že súd vo veci nevytýčil pojednávanie tak, ako to vyžaduje ust. § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Ďalej poukázal na to, že exekučný súd sa postavil do pozície orgánu, ktorý vykonal preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Podľa jeho názoru exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. K takémuto revíznemu postupu došlo navyše za situácie, kedy už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Zdôraznil, že zákon o rozhodcovskom konaní určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky napadnúť, inak platí, že ak táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského rozsudku právoplatné, pričom je tým založená platnosť zásady správnosti rozhodcovského rozsudku a účinkov, ktoré na jeho základe nastali. Exekučný súd je viazaný rozhodcovským rozsudkom rovnako ako rozsudkom všeobecného súdu, inak by došlo k porušeniu zásady rovnocennosti. Namietal, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnený žiadal, aby súd postupom podľa ust. / prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania o súlade ust. Exekučného poriadku s veta prvá . Ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania podľa /dcovskom konaní len na návrh účastníka konania a bez návrhu je možné exekúciu podľa uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade nedostatkov zistených v rozhodcovskom konaní a nie v samotnom rozsudku rozhodcovského súdu. K odňatiu možnosti konať pred súdom uviedol, že k nemu došlo tým, že exekučný súd porušil okrem iného princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na strane jednej a oprávneným na strane druhej, kedy povinný mal zabezpečený výkon všetkých práv a oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie, a to z dôvodu jeho postavenia ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a nemal možnosť ani ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Povinnému však dal nezákonne dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Uviedol, že voči povinnému je v pozícii veriteľa,

ktorému nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáha. Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci, čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Ďalej namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na to, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, ktorá je podľa jeho názoru platná. Dojednanie, ktorým zmluvné strany založili právomoc rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, pričom nešlo len o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Oprávnený taktiež nesúhlasil s posúdením Zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa a nasl. , pričom v zmysle ust. / na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia . Navyše aj strany zmluvy si v bode 19 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že všetky právne vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať . Zastával názor, že zmluvu o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v ust. / zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že predmetom úverov, ktoré poskytuje sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby, preto zmluvy o úvere nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch a poukázal tiež na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienky. Ďalej uviedol, že povinná vyjadrila podpísaním zmluvy o úvere súhlas so zmluvnými podmienkami t.j. aj s bodom 6 všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru. Dohodnutý úrok z omeškania má sankčný charakter a dlžník je povinný ho zaplatiť len v prípade, ak nesplní svoju povinnosť vyplývajúcu pre neho zo zmluvy o úvere. Oprávnený bol toho názoru, že úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne nie je neprimeraný a nie je ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Zdôraznil, že zo žiadnych právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktoré si môžu zmluvné strany dohodnúť. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 21.12.2004 a uviedol, že s ohľadom na vyššie podnikateľské riziko, ktoré oprávnený znáša, je právne akceptovateľné aj vyššie úročenie. Zastával názor, že na dobré mravy sa nemôže odvolávať ten, kto ich svojím konaním ako prvý porušil. Aplikovaním moderačného práva by súd nabádal dlžníka neplniť svoj záväzok, čo by viedlo k značenému oslabeniu postavenia oprávneného a k nemožnosti uplatnenia zmluvnej slobody pri uzatvorení zmluvy. K návrhu na prerušenie konania poukázal na rôzne jazykové verzie bodu q/ ods. 1 Prílohy smernice Rady 93/13/EHS a zdôraznil, že podľa väčšiny jazykových verzií spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Tvrdil, že sa súd prvého stupňa nijako nevyporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Mal za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Navrhol, aby súd na základe ust. / a Zmluvy o fungovaní Európskej únie konane prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: „1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2) V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo

však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?

3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia bez nariadenia pojednávania podľa , pretože nejde o také odvolanie podľa , na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie (odvolanie smeruje proti uzneseniu) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa ust. , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ustanovenia o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V citovanom ustanovení je vyjadrená zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože poverenie môže vydať len vtedy, ak žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom. Len súlad všetkých troch uvedených písomností so zákonom umožňuje poverenie udeliť, nesúlad i len jednej z nich udelenie poverenia vylučuje.

Exekučný súd je povinný pri nútenom výkone rozhodnutia postupovať v medziach a v súlade so zákonom, a preto je povinný už pri žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj kedykoľvek v priebehu exekučného konania skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého sa má exekúcia vykonávať alebo sa už vykonáva, bol vydaný orgánom na to oprávneným. Ak exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý nemal legitimitu na vydanie rozhodcovského rozsudku, na základe takéhoto exekučného titulu nemožno viesť exekúciu proti povinnému, pretože exekučnému titulu chýba dôležitá vlastnosť, a to jeho materiálna vykonateľnosť.

Vychádzajúc z právnej úpravy obsiahnutej v Exekučnom poriadku je zrejmé, že exekučný súd je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, a to v každom štádiu vedenia exekúcie, na návrh účastníka konania, alebo aj bez takéhoto návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj primerane procesne zareagovať.

Predovšetkým je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého je exekúcia vykonávaná, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanoveniu § 41 Exekučného poriadku. Skutočnosť, že exekučný súd je oprávnený skúmať, či sú splnené predpoklady exekúcie v každom štádiu exekučného konania, vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR z 9.12. 2010, sp. zn. -15.

V posudzovanej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Podstatné pre posúdenie, či sa exekúcia vykonáva na základe exekučného titulu vydaného orgánom na to oprávneným je zistenie, či v zmluve, prípadne v inom dokumente si strany dohodli rozhodcovskú doložku alebo uzavreli rozhodcovskú zmluvu.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že účastníci konania uzavreli dňa 23.03.2009 zmluvu o úvere č. 9032798 podľa a nasl. , na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnej ako dlžníkovi úver vo výške 400 Eur a povinná sa úver zaviazala vrátiť spolu s poplatkom vo výške 392 Eur teda celkom 792 Eur v 12 mesačných splátkach po 66 Eur od 17.04.2009. K odvolacej námietke oprávneného odvolací súd udáva, že pre posúdenie zmluvného vzťahu účastníkov zmluvy

nie je rozhodujúce, ako je zmluva označená, ale rozhodujúci je jej obsah z hľadiska, či spĺňa zákonné podmienky pre právne posúdenie zmluvy ako spotrebiteľského úveru. Vzhľadom na to, že zo zmluvy nevyplýva, že úver bol poskytnutý povinnej v súvislosti s jej podnikaním alebo zamestnaním a túto skutočnosť oprávnený ani nepreukázal, treba zmluvu účastníkov konania posudzovať ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere. I keď úverová zmluva bola uzavretá podľa , ktorý tento typ zmluvy aj upravuje, skutočnosť, že uvedená zmluva je spotrebiteľskou zmluvou znamená, že na posúdenie práv a povinností z nej vyplývajúcich sa použijú ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách. V opačnom prípade by povinnému ako spotrebiteľovi nebola poskytnutá zákonná ochrana, ktorá mu z úpravy spotrebiteľských zmlúv vyplýva.

Z predložených listín nepochybne vyplýva, že oprávnený poskytol povinnej dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a povinná ako spotrebiteľ sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť aj náklady spojené s týmto úverom. Súd prvého stupňa preto správne zmluvu účastníkov konania posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu.

Súčasťou zmluvy o úvere sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých v bode 18. je zakotvená rozhodcovská doložka. Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a/ pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu ( ).

Podľa veta prvá spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka).

Podľa / za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky, lebo praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je to, že spotrebiteľovi, teda povinnej, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Pre povinnú to znamená povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve drobných klauzúl.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo i povinnosť posúdiť aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy.

Podľa o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,

ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní).

Z citovaných ustanovení vyplýva, že pre platnosť rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky sa vyžaduje písomná forma. Písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou (§ 40 ods. 2 veta prvá pred bodkočiarkou). V prejednávanej veci povinný podpísal zmluvu o úvere, ktorá však neobsahuje rozhodcovskú doložku. Rozhodcovská doložka je vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, s ktorými síce povinný vyslovil v zmluve súhlas, tieto však nepodpísal. Medzi účastníkmi konania teda nedošlo k uzavretiu platnej rozhodcovskej doložky, dohoda o rozhodcovskej doložke nie je zmluvnými stranami podpísaná, preto je takáto dohoda absolútne neplatná (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30.11.2011). Rozhodcovský súd nebol preto bez platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky oprávnený vo veci konať a rozhodnúť.

Dôvodom na zastavenie exekúcie súdom prvého stupňa bolo vyslovenie neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorá neoprávňovala rozhodcovský súd vo veci konať a rozhodcovský rozsudok vydať. Uvedená skutočnosť predstavuje vadu exekučného titulu, ktorú nemožno odstrániť a pre ktorú sa rozhodcovský rozsudok stáva nespôsobilým exekučným titulom. Takýto rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom na vykonanie exekúcie a oprávňuje exekučný súd exekúciu zastaviť v ktoromkoľvek jej štádiu.

Odvolací súd preto potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení podľa ustanovenia ako vecne správne.

K návrhu oprávneného na prerušenie tohto exekučného konania podľa / a predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie na rozhodnutie o prejudiciálnych otázok, odvolací súd udáva:

Podľa / súd konanie preruší, ak sa rozhodne, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia je súd povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia to taktiež nevyplýva. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú.

Odvolací súd poukazuje na ustanovenie Exekučného poriadku, podľa ktorého exekučné konanie nemožno prerušiť. Preto v tomto konaní nie je daný zákonný dôvod podľa návrhu oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa /

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci nie je potrebné obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Oprávnený v odvolaní tiež žiadal, aby súd konanie vo veci prerušil a predložil Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ustanovenia vety prvej a druhej Exekučného poriadku s vety prvej SR, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých

subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bez akejkoľvek časovej limitácie.

Podľa / súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Citované ustanovenie ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie, ak pred rozhodnutím dospeje k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, kedy podá návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Prerušenie konania z tohto dôvodu závisí výslovne od záveru súdu prejednávajúceho vec o nesúlade všeobecne záväzného právneho predpisu s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; názor účastníka konania je v tomto smere právne irelevantný.

Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa pri posudzovaní súladu exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupoval v súlade so zákonom a súdnou praxou, preto nie je dôvod predložiť oprávneným navrhovanú otázku na posúdenie Ústavnému súdu SR.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s ustanovením a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nemal v tomto konaní úspech a ostatným účastníkom trovy odvolacieho konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.