Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_50C-124-2011.pdf
PDF · 143.31 KB
Case nature
Area
Subarea
50C/124/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v Bratislave v konaní pred samosudkyňou JUDr. Ivanou Dančovou v právnej veci navrhovateľa : Q. Z., bytom A. X, K., zast. JUDr. Janou Koľvekovou, advokátkou so sídlom Mlynárska 19, Košice proti odporcovi: MERKUR SPIELO SK s.r.o., so sídlom Páričková 18, Bratislava IČO : 35 962 828, zast. Advokátska kancelária JUDr. Andrej Gara, so sídlom Štefániková 14, Bratislava o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, takto
rozhodol:
Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy v sume 12.883,63€ brutto, spolu s úrokom z omeškania ročne vo výške:
- 9,25 % zo sumy 516,63 € od 16. 06. 2011 do zaplatenia,
- 9,5 % zo sumy 1.143,97 € od 16. 07. 2011 do zaplatenia,
- 9,5 % zo sumy 1.143,97 € od 16. 08. 2011 do zaplatenia,
- 9,5 % zo sumy 1.143,97 € od 16. 09. 2011 do zaplatenia,
- 9,5 % zo sumy 1.143,97 € od 16. 10. 2011 do zaplatenia,
- 9,25 % zo sumy 1.143,97 € od 16. 11. 2011 do zaplatenia,
- 9 % zo sumy 1.143,97 € od 16. 12. 2011 do zaplatenia,
- 9 % zo sumy 1.143,97 € od 16. 01. 2012 do zaplatenia,
- 9 % zo sumy 1.143,97 € od 16. 02. 2012 do zaplatenia,
- 9 % zo sumy 1.143,97 € od 16. 03. 2012 do zaplatenia,
- 9 % zo sumy 1.143,97 € od 16. 04. 2012 do zaplatenia,
- 9 % zo sumy 1.143,97 € od 16. 05. 2012 do zaplatenia,
- 9 % zo sumy 627,3 € od 16. 06. 2012 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Vo zvyšku súd návrh z a m i e t a.
O trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
odôvodnenie:
Návrhom podaným na súd dňa 30.06.2011 sa navrhovateľ domáhal, aby súd rozhodol o tom, že okamžité ukončenie jeho pracovného pomeru dané odporcom listom zo dňa 21.04.2011 je neplatné a žiadal, aby bol odporca zaviazaný zaplatiť mu náhradu mzdy, ktorá bude ustálená v konaní s príslušnými úrokmi z omeškania vo výške 9,25 % od 16.06.2011 až do zaplatenia.
Tunajší súd rozsudkom č. k. 50C/124/2011- 90 zo dňa 06.06.2012 rozhodol tak, že návrhu navrhovateľa vyhovel, keď určil, že "okamžité skončenie pracovného pomeru dané navrhovateľovi odporcom listom zo dňa 21.04.2011 je neplatné a pracovný pomer navrhovateľa u odporcu naďalej trvá, o náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru súd rozhodne v konečnom rozhodnutí". Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava č. k. XXCo/XXX/XXXX-XXX zo dňa 13.05.2014 dňom 29.07.2014.
Ako vyplýva z odôvodnenia odvolacieho súdu k poručeniu pracovnej disciplíny zo strany navrhovateľa predsa len došlo, keď súd konštatuje " je pravdou, že možno konštatovať, že k porušeniu pracovnej disciplíny zo strany navrhovateľa došlo, lebo v období, v ktorom mal podľa osobitného predpisu nárok na náhradu príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti, bol ochotný nedodržať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom a vykonať ako živnostník prepravu nábytku. Toto porušenie pracovnej disciplíny však vzhľadom na osobu navrhovateľa, jeho doterajšie riadne plnenie pracovných povinností, ako aj okolnosti daného prípadu a skutočnosť, že išlo o ojedinelé porušenie pracovnej disciplíny, nemožno vyhodnotiť ako tak závažné, aby odôvodňovalo ukončenie pracovného pomeru s navrhovateľom týmto výnimočným spôsobom".
Súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vykonal vo veci vykonal dokazovanie zamerané na nárok navrhovateľa na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru oboznámením sa s obsahom spisu, najmä výsluchom navrhovateľa, zástupcom odporcu - T. K., prednesmi právnych zástupcov účastníkov konania a ich písomnými podaniami, ako aj listinnými dôkazmi založenými v spise a zistil tento skutkový a právny stav veci:
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že navrhovateľ u odporcu nastúpil do zamestnania dňa 01.09.2007 bez uzatvorenia písomnej pracovnej zmluvy na výkon práce servisného technika.
Dňa 02.05.2011 počas jeho práceneschopnosti mu odporca doručil okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu, že navrhovateľ sa dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny tým, že počas trvania práceneschopnosti aktívne vykonával svoju podnikateľskú činnosť v oblasti sťahovacích služieb a nákladnej cestnej dopravy. Táto skutočnosť bola zistená na základe šetrenia a záverečnej správy licencovanej spoločnosti v oblasti detektívnej služby.
Dňa 04.05.2011 poukázal navrhovateľ na výzvu odporcu zo dňa 02.05.2011 sumu 500€ a súčasne mu odovzdal motorové vozidlo zn. Š. Y. ŠPZ : A. XXX B. a odovzdal aj iné predmety (telefón, kópiu preberacieho a odovzdávajúceho protokolu, kľúče a pod ( č.l. 87).
Dňa 09.05.2011 odporca prevzal od navrhovateľa písomné stanovisko, v ktorom nesúhlasil s okamžitým skončením pracovného pomeru a žiadal odporcu o prideľovanie práce v zmysle pracovnej zmluvy.
Odporca bol v čase od 01.12.2010 do 17.05.2011 práceneschopný a podľa potvrdenia Sociálnej poisťovne mal vyplácané nemocenské dávky od 14.01.2011 do 15.06.2011 v sume 2.850 €.
Dňa 18.05.2011 emailom navrhovateľ oznámil konateľovi odporcu, že ku dňu 18.05.2011 ukončil PN a od nasledujúceho dňa si berie dovolenku až do konca mája.
Podľa prihlášky -registračného listu č.l.60 odporca navrhovateľa prihlásil do Sociálnej poisťovne ako zamestnanca od 31.08.2007 a od 18.05.2011 odporca prerušil poistenie navrhovateľa u Sociálnej poisťovne z dôvodu absencie, čo vyplýva ja zo mzdových listov vystavených odporcom (č.l. 71). Od 23.05.2012 odporca opätovne prihlásil odporcu u Sociálnej poisťovne a to aj spätne, čo vyplýva z potvrdenia Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava zo dňa 5.05.2015, keď táto súdu uviedla, že navrhovateľ bol v pracovnom pomer u odporcu ako zamestnanec od 01.09.2007 do 19.08.2014 a základ pre zdaňovanie (nemocenské poistenie ) bol príjem napr. za 09/2007 v sume 28.000 Sk (929,42 €), od 10/2007 do 06/2008 v sume 28.142 Sk (934,14 €) a od 07/2008 do 12/2009 v sume 30.219 Sk ( 1003,08 €).
Podľa potvrdenia Sociálnej poisťovne, pobočka Košice navrhovateľ ako zamestnanec u odporcu mal vymeriavací základ za 09/2007 v sume 28.000 Sk, 10/2007 v sume 30.500 Sk, 11/2007 v sume 45.080 Sk, 12/2007 v sume 56.000 Sk, 01/2008 v sume 30.500 Sk, 02/2008 v sume 28.000 Sk, 03/2008 v sume 35.000 Sk, 04/2008 v sume 31.300 Sk, 05/2008 v sume 6,7500 €/hod.41.824 Sk, 06/2008 v sume 31.223 Sk, 07/2008 v sume 39.161 Sk, 08/2008 v sume 32.500 Sk, 09/2008 v sume 39.162 Sk, 10/2008 v sume 31.300 Sk, 11/2008 v sume 54.441 Sk, 12/2008 v sume 31.330 Sk.
Podľa potvrdenia odporcu zo dňa 16.09.2014 vystaveného mzdovou účtovníčkou R. V. a potvrdeného pečiatkou odporcu odporca mal priemerný mesačný plat vo výške 1173,97 € a týždenný pracovný čas 40 hodín. Pravdepodobný priemerný mesačný zárobok je 1173,97 € : 173,92 hod =6,7500 €/hod.
Podľa potvrdenia odporcu zo dňa 05.03.2015 vystaveného mzdovou účtovníčkou R. V. a nepotvrdeného pečiatkou odporcu odporca mal pravdepodobný priemerný mesačný zárobok vo výške 4.3897 €/hod. ( základný plat 763,46 € : 173,92 hod = 4.3897 €/hod).
Podľa mzdového listu odporcu založeného na č.l. 68, 72, 75 a 78 mal navrhovateľ príjem za 01/2009 do 03/2009 základná mzda vo výške 874 € a od 04/2009 do 12/2009 základnú mzdu vo výške 1173,97 € a osobný príplatok v sume 165,97 €, od 01/2010 do 12/2010 základnú mzdu vo výške 1173,97 € a osobný príplatok v sume 165,97 €, od 01/2011 do 12/2011 základnú mzdu vo výške 1173,97 € bez osobného príplatku a od 01/2012 do 04/2012 má vykázanú základnú mzdu vo výške 1173,97 € bez osobného príplatku.
Podľa nového mzdového listu odporcu vystaveného pre navrhovateľa a založeného na č.l. 168 mal navrhovateľ príjem za 01/2011 do 12/2011 základná mzda vo výške 763,46 € ( 23.000 Sk) bez osobného príplatku. Základnú mzdu odporcu vo výške 763,46 € preukazoval odporca mzdovými listami aj za rok 213 a 2014, za rok 2012 preukazoval odporca navrhovateľovi neospravedlnenú absenciu.
Z výpisu zo živnostenského registra mal súd preukázané, že navrhovateľ bol živnostníkom registrovaným pod č. XXX-XXXXX.
Na pojednávaní dňa 11.02.2015 predložila daňové priznania navrhovateľa ako živnostníka za roky 2011 keď mal navrhovateľ ako podnikateľ príjem vo výške 1.054,24 €, výdavok vo výške 18.096,15 €, v roku 2012 príjem vo výške 6.376,04 € a výdavky vo výške 14.473,39 € a v roku 2013 príjem vo výške 17.560,74 € a výdavok vo výške 1.392,28 €.
Podľa potvrdenia Daňového úradu Košice zo dňa 26.01.2015 navrhovateľ podal daňové priznanie za rok 2012 z ktorého vyplýva, že mal príjmy v roku 2012 vo výške 6.376,04 € a výdavky vo 14.473,39 €.
Emailom dňa 14.08.2014 žiadal navrhovateľ odporcu, aby mu prideľoval prácu v zmysle jeho písomného vyjadrenia zo dňa 03.05.2011, nakoľko je ochotný pracovať.
Listom zo dňa 14.8.2014 odporca vyzval navrhovateľa, aby sa dostavil do sídla spoločnosti za účelom prejednania prideľovania práce.
Dňa 19.08.2014 uzatvoril navrhovateľ s odporcom dohodu o skončení pracovného pomeru podľa § 60 ods. 1 písm. b) ZP z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca pričom podľa čl. I obidve zmluvné strany potvrdili, že pracovný pomer bol založený pracovnou zmluvu zo dňa 01.09.2007 a že navrhovateľ vykonával pre odporcu práce v pracovnej pozícii "servisný technik", podľa čl. III sa účastníci dohodli, že majú navzájom vysporiadané všetky práva záväzky vyplývajúce z pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 01.09.2007, s výnimkou záväzkov zamestnávateľa a zaplatenie náhrady mzdy podľa§ 79 ZP a odporca sa zaviazal navrhovateľovi vyplatiť trojnásobok priemerného mesačného zárobku.
Podľa výplatnej listiny za mesiac 08/2014 odporca vyplatil navrhovateľovi odstupné vo výške 3.521,88 € pri základnej tarifnej mzde vo výške 1173,97 €.
Navrhovateľ na podanom návrhu zotrval a dňa 13.01.2015 žiadal pripustiť zmenu petitu v časti náhrady mzdy tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi istinu v sume 45.002,89 € brutto, titulom náhrady mzdy spolu s úrokom z omeškania ročne vo výške 9,25 % zo sumy 540 eur od 16. 06. 2011 do zaplatenia, 9,5 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 07. 2011 do zaplatenia, 9,5 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 08. 2011 do zaplatenia, 9,5 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 09. 2011 do zaplatenia, 9,5 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 10. 2011 do zaplatenia, 9,25 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 11. 2011 do zaplatenia, 9 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 12. 2011 do zaplatenia, 9 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 01. 2012 do zaplatenia, 9 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 02. 2012 do zaplatenia, 9 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 03. 2012 do zaplatenia, 9 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 04. 2012 do zaplatenia, 9 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 05. 2012 do zaplatenia, 9 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 06. 2012 do zaplatenia,8,75 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 07. 2012 do zaplatenia, 8,75 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 08. 2012 do zaplatenia, 8,75 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 09. 2012 do zaplatenia, 8,75 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 10. 2012 do zaplatenia, 8,75 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 11. 2012 do zaplatenia, 8,75 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 12. 2012 do zaplatenia, 8,75 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 01. 2013 do zaplatenia, 9,75 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 02. 2013 do zaplatenia, 9,75 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 03. 2013 do zaplatenia, 9,75 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 04. 2013 do zaplatenia, 9,5 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 05. 2013 do zaplatenia, 9,5 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 06. 2013 do zaplatenia, 9,5 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 07. 2013 do zaplatenia, 9,5 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 08. 2013 do zaplatenia, 9,5 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 09. 2013 do zaplatenia,9,5 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 10. 2013 do zaplatenia, 9,25 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 11. 2013 do zaplatenia, 9,25 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 12. 2013 do zaplatenia,9,25 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 01. 2014 do zaplatenia, 9,25 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 02. 2014 do zaplatenia,9,25 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 03. 2014 do zaplatenia, 9,25 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 04. 2014 do zaplatenia, 9,15 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 05. 2014 do zaplatenia, 9,15 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 06. 2014 do zaplatenia, 9,15 % zo sumy 1173,97 eur od 16. 07. 2014 do zaplatenia, 9,15 % zo sumy 1.026,00 eur od 16. 08. 2014 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Na pojednávaní dňa 11.02.2015 za účasti oboch účastníkov konania súd zmenu petitu uznesením pripustil. Navrhovateľ k uplatnenému nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru súdu uviedol, že predtým, než nastúpil u odporcu, pracoval v ČR ako servisný technik kde mal popri plate štvrťročné, polročné a koncoročné odmeny, 13. a 14. plat. Preto návrh pracovnej zmluvy si chcel prečítať a mal k nemu výhrady práve k týmto ďalším mzdovým nárokom, ktoré neboli v zmluve zohľadnené. Chcel, aby bola zmluva prerobená a boli v nej zapracované aj tieto mzdové zložky, ale nestalo sa tak. Ďalej k práci u odporcu uviedol, že bol enormne zaťažovaný, keď v ČR bol jeden servisný technik na max. 4 prevádzky, on u odporcu vykonával kompletné práce na 7 prevádzkach, čo bolo neunosené a vyčerpávajúce, a čo sa odzrkadlilo na jeho zdravotnom stave. Žiadal, aby odporca prijal viac technikov, ale on mu prisľúbil, že mu pridá na plate. Napokon to dopadlo tak, ako to dopadlo, keď musel byť na PN, kvôli zlému zdravotnému stavu. Poprel tvrdenie odporcu, že by mu navrhol, aby skúsil samostatne podnikať a to, že bol PN, to bola náhoda. V tomto smere sú to len jeho tvrdenia bez dôkazov. Súdu podľa jeho názoru vierohodne preukázal výšku jeho mesačného zárobku, čo potvrdila aj Sociálna poisťovňa a čo je založené v spise. Na podanom návrhu trvá. Žiada, aby mi súd vyhovel. Nakoniec súdu uviedol, že sa dostal do finančných problémov, keďže tento spor sa naťahuje, musel čakať až na ukončenie sporu. Dovtedy bol evidovaný ako zamestnanec a SZČO bolo pre neho spasenie, lebo bol bez príjmov. Až keď ukončil pracovný pomer dohodou o skončení pracovného pomeru, zohnal si prácu. Živnosť má pozastavenú, v súčasnosti dostáva mzdu za vykonanú prácu za plný úväzok.
Konateľ odporcu vo veci náhrady mzdy súdu uviedol, že navrhovateľ mu bol odporučený z ČR ako servisný technik. Keďže mal trvalý pobyt v Košiciach došlo k presunu do Bratislavy. Uviedol, že spoločnosť v r. 2010 mala len jedného technika a pred tým než zostal navrhovateľ na PN, to bolo v decembri 2010, sa s ním rozprával, že ho uvoľní, aby skúsil pracovať ako živnostník. Dal mu túto možnosť, ale následne bol navrhovateľ PN. Nedalo sa s ním spojiť. Túto situáciu riešil s právnikom a riešilo sa to prostredníctvom detektívnej služby, čo už bolo riešené v tomto konaní. Ďalej súdu uviedol, že malo dôjsť aj k stretnutiu navrhovateľa s ním, v apríli 2011 v Žiline, avšak navrhovateľ neprišiel. Opäť sa spojil s právnikom, a tak sa to muselo riešiť spôsobom ako je to uvedené v tomto konaní. Sudu uviedol, že rešpektuje rozhodnutie súdu, ale nesúhlasí s tým. K náhrade mzdy a jej výške uviedol súdu, že mzdová účtovníčka náhradu mzdy - pravdepodobného PMZ vyrátala podľa tabuliek za posledné obdobie a to mzdu ako zložku fixnú aj s pohyblivou. Pohyblivá zložka mzdy je však v jeho kompetencií a tu by určite navrhovateľovi nepriznal, tá by mu bola priznaná v prípade, že by do práce nastúpil. Ďalej súdu uviedol, že navrhovateľ obdržal odo neho návrh pracovnej zmluvy, prisľúbil mu, že návrh podpíše a odovzdá mu ho neskôr, avšak tento už mu nevrátil. Nastúpil teda do práce za podmienok dohodnutých podľa tejto pracovnej zmluvy, kde je uvedené v čl. 5 v bode 3 - pri splnení pridelených pracovných úloh je zamestnávateľ oprávnený priznať zamestnancovi osobné ohodnotenie vo výške 5 000,- Sk. Osobné ohodnotenie bude zamestnancovi vyplácané mesačne spolu so mzdou za príslušný kalendárny mesiac. Uviedol, že osobné ohodnotenie priznal navrhovateľovi na základe odpracovaných hodín od nástupu práce a priznal mu osobné ohodnotenie za mesiac december 2010, pretože ma 3 malé deti a bral to tak, že bol skutočne chorý, boli Vianoce. Poukázala na to, že musel na navrhovateľove miesto prijať technika, pretože bez technika by nebolo možné zabezpečiť chod firmy.
Právny zástupca odporcu žiadal návrh na náhradu mzdy zamietnuť, resp. priznať navrhovateľovi len mzdu za 12 mesiacov, namietal premlčanie mzdy.
Uviedol, ž navrhovateľ nemal záujem vykonávať prácu u odporcu celé 4 roky, v máji 2011 prišiel s tým, že odovzdal pracovné veci, požiadal o dovolenku do 31. 05. 2011 s tým, že 01. 06. 2011 nastúpi. To bolo v čase, keď mu bolo doručené okamžité skončenie pracovného pomeru. Súčasne uviedol, že nesúhlasí s okamžitým skončením pracovného pomeru a žiada, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával. Následne dňa 30. 06. 2011 doručil súdu žalobu. Poukázal aj na to, že pracovné prostriedky ako aj 500 € navrhovateľ odovzdal a nežiadal ich späť, napriek tomu, že mal záujem u odporcu pracovať, až po právoplatnosti rozsudku prostredníctvom právneho zástupcu mal navrhovateľ záujem u odporcu nastúpiť, pričom navrhovateľovi bolo ponúknuté voľné miesto. Bratislava V a Skalica, pretože odporca voľné miesto na prevádzke v Košiciach nemal. Túto ponuku navrhovateľ odmietol, mal záujem vykonávať prácu na prevádzke v Košiciach, avšak podľa odporcu ide o predstieraný záujem. Žiadal súd, aby pri určení náhrady mzdy prihliadol na neštandardný postup navrhovateľa, ktorý pri zabezpečovaní si svojej živnosti jednak poškodzoval dobré meno odporcu, konal v rozpore s dobrými mravmi a jednak nemal záujem vykonávať prácu u odporcu. Poukázal aj na to, že navrhovateľ prevádzkoval svoju živnosť, tak ako to preukázal súdu t za rok 2011 až 2014.
K výpočtu pravdepodobného PMZ ktorý odporca predložil súdu vypočítaný mzdovou učtárňou odporcu, predložil súdu iný prepočet z dôvodu, že došlo k chybe v počítaní. Pokiaľ ide o pracovnú zmluvu, návrh pracovnej zmluvy podpísaný odporcom bol doručený navrhovateľovi, ktorý však pracovnú zmluvu mu nevrátil, z uvedeného dôvodu pracovná zmluva nie je v písomnej forme podpísaná účastníkmi.
Právna zástupkyňa navrhovateľa v záverečnej reči uviedla, že uplatnený nárok na náhradu mzdy je oprávnený a pokiaľ ide o výšku nároku náhrady mzdy je tiež opodstatnená, pretože na základe vykonaného dokazovania bolo preukázané, že už počas práceneschopnosti sa odporca snažil ukončiť s navrhovateľom pracovný pomer dohodou. Na jeho pracovné miesto prijali nového pracovníka, ktorý si bol prevziať služobné motorové vozidlo v mieste jeho bydliska a nepočkali ani, kým mu skončí jeho práceneschopnosť. Keď zámer odporcu s ukončením pracovného pomeru dohodou nevyšiel, nasledovalo z jeho strany okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré bolo od samého začiatku účelové a vopred pripravené. Nasvedčuje tomu samotné správanie odporcu počas celého konania na súde ako aj jeho konanie po prehratom súdnom konaní. Navrhovateľ od samého začiatku trval na ďalšom zamestnávaní, bol ochotný prácu vykonávať. Po obdržaní okamžitého skončenia pracovného pomeru, listom zo dňa 2.5.2011 oznámil odporcovi, že trvá na prideľovaní prác, ktorý odporca prevzal dňa 9.5.2011. Na pojednávaní dňa 11.02.2015 predložila daňové priznania navrhovateľa ako živnostníka za roky 2011 keď mal navrhovateľ ako podnikateľ príjem vo výške 1.054,24 €, výdavok vo výške 18.096,15 €, v roku 2012 príjem vo výške 6.376,04 € a výdavky vo výške 14.473,39 € a v roku 2013 príjem vo výške 17.560,74 € a výdavok vo výške 1.392,28 €. Uviedla, že odporca navrhovateľa odhlásil dňa 23.5.2012 v zdravotnej poisťovni Dôvera a dňa 25.5.2012 ho v Sociálnej poisťovni prihlásil, ako to vyplýva z evidencie spätne ku dňu 18.5.2011, čoho dôsledkom bolo exekúcia zo strany zdravotnej poisťovne Dôvera voči žalobcovi, a týmto konaním žalovaného bola spôsobená žalobcovi psychická a materiálna ujma. Čo sa týka námietky premlčania vzneseného zo strany právneho zástupcu žalovaného o uplatnení nároku v roku 2015 chcem uviesť, že sa nejedná o premlčanie, pretože navrhovateľ si tento nárok uplatnil v samotnej žalobe podanej dňa 29.6.2011 doručenej súdu 30.6.2011. Na začiatku súdneho konania v čase podávania žaloby, nikto nevie odhadnúť, ako dlho bude pracovný spor trvať, a preto by bolo nelogické, aby uplatnený nárok sa aj zároveň vyčísľoval. Vyčíslenie mzdy zo dňa 8. 1. 2015 bolo len spresnením už skôr riadne uplatneného nároku v návrhu zo dňa 29.6. 2011. Poskytnutie náhrady mzdy a vykonávanie samostatne zárobkovej činnosti za to isté obdobie nie je v rozpore s dobrými mravmi, ale určitou satisfakciou pre žalobcu, pretože aj keď bol zamestnaný u odporcu mal živnostenské oprávnenie a dokonca vykonával na základe tohto živnostenského oprávnenia aj práce ako samostatne zárobkovo činná osoba pre žalovaného a zároveň dostával od neho aj mzdu, vyplývajúcu z pracovného pomeru. Živnosť bola preňho stále len druhoradá a slúžila len na prilepšenie si rodinného rozpočtu. Konanie zo strany odporcu bolo účelové, vopred všetko pripravené a spôsobilo žalobcovi nemalú ujmu a dokonca to ohrozilo jeho životnú situáciu. Navrhovateľ nikdy nemal úmysel skončiť pracovný pomer u odporcu, a jeho cieľom bolo a je, aby zdrojom jeho príjmov bola mzda v pracovnom pomere a nie živnosť.
Podľa §1 ods. 5 zák. č. 311/2001 Zb. Zákonník práce pracovnoprávne vzťahy vznikajú najskôr od uzatvorenia pracovnej zmluvy alebo dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.
Podľa § 43 ods. 1 Zákonníka práce pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú:
a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho stručná charakteristika,
b) miesto výkonu práce (obec, časť obce alebo inak určené miesto),
c) deň nástupu do práce,
d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.
Podľa § 43 ods.2 Zákonníka práce zamestnávateľ v pracovnej zmluve uvedie okrem náležitostí podľa odseku 1 aj ďalšie pracovné podmienky, a to výplatné termíny, pracovný čas, výmeru dovolenky a dĺžku výpovednej doby.
Podľa § 44 ods. 1 Zákonníka práce ak písomná pracovná zmluva neobsahuje podmienky ustanovené v § 43 ods. 2, 4 a 5, je zamestnávateľ povinný najneskôr do jedného mesiaca od vzniku pracovného pomeru vyhotoviť zamestnancovi písomné oznámenie obsahujúce tieto podmienky.
Podľa § 54 Zákonníka práce dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť písomne.
Podľa §77 Zákonníka práce neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov. 79 ods. 1 ZP ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Podľa § 118 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu.
Podľa § 118 ods. 2 Zákonníka práce mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje plnenie poskytované v súvislosti so zamestnaním podľa iných ustanovení tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov, najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady, príspevky zo sociálneho fondu, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií, daňový bonus, náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca a náhrada za pracovnú pohotovosť. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení.
Podľa § 119 ods. 3 Zákonníka práce účinného ku dňu 01.09.2007 v mzdových podmienkach zamestnávateľ dohodne najmä formy odmeňovania zamestnancov, sumu základnej zložky mzdy a ďalšie zložky plnení poskytovaných za prácu a podmienky ich poskytovania. Základnou zložkou mzdy je zložka poskytovaná podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu.
O náhrade mzdy rozhoduje súd podľa stavu, ktorý je v čase vyhlásenia rozhodnutia (§ 154 ods. 1 O. s. p.).
Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku.
Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 134 ods. 3 Zákonníka práce ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol.
Podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.
Na základe vyššie uvedeného skutkového a právneho stavu veci sa súd musel v prvom rade zaoberal posúdením, či pracovná zmluva, od ktorej navrhovateľ vyvodzoval svoj nárok (zo dňa 01.09.2007 ) bola uzatvorená platne. V tomto smere je potrebné aplikovať ustanovenie § 15 zákonníka práce ako výkladové pravidlo, podľa ktorého prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom. Podľa § 18 zákonníka práce zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov je uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu. Ide o kogentné ustanovenie zákonníka práce čoho dôsledkom je, že sloboda určenia obsahu pracovnej zmluvy zmluvnými stranami je limitovaná kogentnými ustanoveniami pracovnoprávnych predpisov. Nedodržanie písomnej formy pracovnej zmluvy nemá za následok neplatnosť tohto právneho úkonu čo znamená, že pracovnú zmluvu možno platne uzavrieť aj ústne alebo konkludentným prejavom vôle.
Keďže v uvedenom prípade zo strany účastníkov išlo o prejav vôle urobený nielen ústne, ale aj konkludentnými činmi, tento prejav vyjadruje ich vôľu takým spôsobom, že so zreteľom na všetky okolnosti prípadu niet pochybností o tom, že ide o prejav vôle smerujúci ku vzniku pracovného pomeru.
Podľa § 43 ods. 1 zákonníka práce je zamestnávateľ povinný v pracovnej zmluve so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma a jeho stručná charakteristika, miesto výkonu práce, deň nástupu do práce a mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve. Rovnako ako v iných právnych vzťahoch, aj Zákonník práce a zmluvné vzťahy, ktoré sú od neho odvodené alebo na jeho základe vznikli, sa riadia jednoduchou zásadou - ak bolo niečo zmluvne dojednané (teda dojednané na základe dohody dvoch zmluvných partnerov), tak zmena týchto zmluvne dohodnutých podmienok je možná opäť iba na základe dohody tých istých zmluvných strán alebo ich právnych nástupcov, ktorí vstúpili do práv a povinností pôvodných účastníkov zmluvy. Avšak aj pracovné právo je vystavené aplikácii výnimiek a stará rímska zásada Omnis definitio in iure periculosa est (voľný preklad znamená, že z každého pravidla v práve existuje výnimka) sa aplikuje aj pri zmene obsahu pracovnej zmluvy.
Pokiaľ je teda platne uzatvorená pracovná zmluva, tak na zmenu akejkoľvek jej obsahovej náležitosti je nutné urobiť prejav vôle, ktorý bude pozostávať tak z prejavu zamestnávateľa, ako aj zamestnanca, pričom tieto prejavy sa musia stretnúť v tom zmysle slova, že obidve zmluvné strany súhlasia s navrhovanou zmenou, a to tým, že napríklad podpíšu dodatok k pracovnej zmluve, ktorým sa zvyšuje výška mzdy o presne určenú sumu.
Na základe ustanovenia § 54 Zákonníka práce platí nasledovné: "Dohodnutý obsah pracovnej zmluvy možno zmeniť len vtedy, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na jeho zmene. Zamestnávateľ je povinný zmenu pracovnej zmluvy vyhotoviť písomne."
Podľa vyššie uvedeného, tak ako v prípade uzatvorenia pracovnej zmluvy medzi účastníkmi konania ústne dňa 01.09.2007 (keď odporca navrhovateľovi predložil v písomnej forme návrh pracovnej zmluvy avšak navrhovateľ nepristúpil k akceptácii pracovnej zmluvy svojím podpisom a pracovná zmluva bola uzatvorená len na základe súhlasných prejavov vôle tým, že navrhovateľ nastúpil na výkon funkcie, prácu fakticky aj vykonával a plnil si ostatné povinnosti a odporca mu prácu prideľoval a platil mu za vykonanú prácu mzdu), tak aj v prípade zmeny dohodnutých mzdových podmienok je potrebné, aby účastníci pracovnoprávneho vzťahu sa dohodli na zmene obsahu pracovnej zmluvy.
Súd v konaní zistil, že odporca upravoval navrhovateľovi počas trvania pracovného pomeru mzdu bez vyhotovenia písomného dodatku k pracovnej zmluve. Uvedená skutočnosť bola v konaní preukazovaná mzdovými listami a odvodmi do Sociálnej poisťovne, podľa ktorých navrhovateľovi rástla mzda od roku 2007 zo sumy 28.000 Sk ( 929,42 €) až v roku 2010 na sumu 35.367,02 Sk (1.173,97 €), z čoho možno potom ustáliť, že k dohode o zmene obsahu ústne dohodnutej pracovnej zmluvy došlo konkludentným spôsobom, nakoľko v konaní účastníci uviedli, že písomný dodatok k pracovnej zmluve zo dňa 01.09.2007 nebol uzatvorený. A aj keď zákon ukladá povinnosť zamestnancovi písomne vyhotoviť dodatok k pracovnej zmluve, nedodržanie písomnej formy nezakladá neplatnosť tohto dodatku za predpokladu, že došlo k súhlasnému prejavu vôle oboch zmluvných strán. Ako vyplýva z konania oboch účastníkov, navrhovateľ dojednanú vyššiu mzdu prijal a odporca mu ju poukazoval.
V nadväznosti na uvedené, súd sa nestotožňuje s názorom odporcu, že pri výpočte priemerného mesačného zárobku došlo k chybe pri jeho evidencii v učtárni, z dôvodu, že podľa dohodnutej pracovnej zmluvy zo dňa 01.09.2007 patrí navrhovateľovi priemerný mesačný zárobok (v danom prípade ako pravdepodobný zárobok) len zo základného platu vo výške 763,46 € (23.000 Sk).
Predovšetkým treba uviesť, že mzdové podmienky dohodne zamestnávateľ so zamestnancom v pracovnej zmluve. V pracovnej zmluve musí byť uvedená suma základnej zložky mzdy, ďalšie zložky plnení, ktoré sú poskytované za prácu a tiež podmienky ich poskytovania. Základnou zložkou mzdy je zložka poskytovaná podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu. Mzdové podmienky si zamestnávateľ dohodne so zamestnancom v pracovnej zmluve alebo s príslušným odborovým orgánom v kolektívnej zmluve. V prvom rade je nutné dohodnúť sa na výške základnej zložky mzdy a pohyblivých zložiek. Základná zložka mzdy - je zložka poskytovaná zamestnancovi podľa odpracovaného času alebo dosiahnutého výkonu. Ide o pevnú zložku, ktorej výšku nie je možné meniť bez písomnej dohody medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Pohyblivé zložky mzdy - tiež sa nazývajú aj ako motivačné zložky, pretože ich účelom je motivovať zamestnancov k vyššiemu výkonu, ku kvalitnejšej práci, k čo najlepšiemu plneniu úloh a pod.
Medzi pohyblivé zložky mzdy patrí najmä : osobné ohodnotenie, ktoré býva stanovené na základe splnenia kvalifikačných nárokov zamestnanca na pracovné miesto, ďalej prémie, ktoré sa poskytujú k základnej mzde podľa vopred stanovených ukazovateľov (napr. ekonomických, technických), ktoré je možné merať a hodnotiť a ktorých plnenie zamestnanec ovplyvňuje alebo zaň zodpovedá, ako i odmeny, ktoré bývajú určené pre zamestnancov, ktorých mzdové zaradenie neumožňuje podstatne ovplyvňovať výkon a výsledky svojej práce alebo sú vyplácané zamestnancom za včasné a kvalitné vykonanie konkrétnej práce a pod.
V konaní mal súd preukázané, že navrhovateľ a odporca sa dohodli ústne na základnej mzde vo výške 23.000 Sk ( 763,46 €) a na pohyblivej zložke mzdy - osobné ohodnotenie vo výške 5.000 Sk ( 165,96 €) mesačne. Okrem toho odporca vyplácal navrhovateľovi v roku 2009 (č.l. 68) a v roku 2010 (čl.78) aj odmeny a prémie.
S odporcom súd súhlasí, že pohyblivá zložka mzdy nie je absolútne nenárokovateľná a pokiaľ jej výplatu nemá zamestnávateľ so zamestnancom dohodnutú v pracovnej zmluve alebo nie je určená v kolektívnych zmluvách, prípadne pokiaľ ju neurčil zamestnávateľ vo svojich interných normách, nemá zamestnávateľ povinnosť ju vyplatiť zamestnancovi vôbec.
K pohyblivej zložke mzdy súd uvádza, že táto môže byť medzi zamestnávateľom a zamestnancom dohodnutá rôzne. Najčastejšie patria do pohyblivých zložiek mzdy osobné ohodnotenie, ktoré býva stanovené na základe splnenia kvalifikačných nárokov zamestnanca na pracovné miesto ako aj prémie, ktoré zvyčajne sú naviazané na výkon zamestnanca alebo na výšku obratu zamestnávateľa. Pohyblivú zložku mzdy môže napríklad tvoriť aj suma určitého percenta zo základnej mzdy (v tomto prípade by bola každý mesiac odmena pre zamestnanca približne v rovnakej výške).
Ak je pohyblivá zložka mzdy zamestnanca viazaná na dosiahnutie určitého výkonu, nie je možné ju v rozhodujúcom období, v ktorom zamestnanec vôbec nepracoval, zistiť, pretože tým že zamestnanec nepracoval, nie je možné určiť aký výkon (výsledok) by bol dosiahol.
Ak je však pohyblivá časť mzdy viazaná na výšku obratu zamestnávateľa a ak zamestnancovi v rozhodujúcom období, v ktorom síce nepracoval, vznikol v závislosti od obratu zamestnávateľa nárok na výplatu pohyblivej zložky mzdy, patrí mu okrem základnej mzdy aj táto pohyblivá zložka mzdy.
Rovnako ak je pohyblivá časť mzdy určená pevnou sumou, alebo určitým percentom zo základnej mzdy, zamestnanec má nárok nielen na základnú mzdu, ale aj na pohyblivú zložku mzdy, pretože tú by dosiahol, nakoľko ju dostáva každý mesiac, ak by v rozhodujúcom období pracoval. V rozhodujúcom celom období navrhovateľ síce nepracoval, ale patrí mu náhrada mzdy vo výške pravdepodobného zárobku, ktorý by bol dosiahol, ak by pracoval.
Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľovi by prislúchala v rozhodnom období (od 01.01.2011 do 31.03.2011) základná mzda vo výške 23.000 Sk (763.46 €) a k tomu aj pohyblivá zložka mzdy dohodnutá pevnou sumou 5.000 Sk (165,97 €), spolu vo výške 929,42 €, za podmienky, že by nedošlo k zmene pracovnej zmluvy v časti nároku na mzdu.
Z uvedeného dôvodu pre výpočet priemerného mesačného zárobku ako pravdepodobného zárobku, keďže navrhovateľ neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín podľa §134 ods. 4 ZP súd vychádzal zo základnej mzdy v rozhodnom období vo výške 1173,97 €, ktorá bola konkludentne dohodnutá medzi účastníkmi konania. Pravdepodobný priemerný mesačný zárobok je potom vypočítaný za týždenný pracovný čas 40 hodín ako 1173,97 € : 173,92 hod =6,7500 €/hod.
Súd navrhovateľovi priznal náhradu z neplatného skončenia pracovného pomeru od 18.5.2011 t.j. odo dňa nasledujúceho po skončení práceneschopnosti až do 17.05.2012 t.j. za 12 mesiacov, aplikujúc ust. §79 ods. 2 ZP, pričom navrhovateľovi prislúcha mzda za čas od 18.05.2011 do 31.05.2011 za 14 dní v mesiaci máj ( 1143,97€ : 31dní = 36,90€ za 1 deň x 14 = 516,63€), za čas od 01.05.2012 do 17.05.2012 za 17 dní v mesiaci máj (1143,97€ : 31dní = 36,90€ za 1 deň x 17 = 627,3€) + mzda za obdobie od jún 2011 do apríl 2012 po 1173,97€ x 10 mesiacov = 11739,7€. Náhrada mzdy potom spolu činí sumu 12.883,63€.
Pokiaľ súd vyhlásil rozsudok k úhrade mzdy vo výške 13.727,57 €, uvedenú výšku mzdy opravil kvôli zrejmej nesprávnosti, a to v chybe v počítaní, keď pri mzde 1173,97 € mesačne neprávne vypočítal uplatnenú mzdu za mesiac máj 2011 (v čase od 18.05.2011 do 31.05.2011) v počte 14 dní (36,90€x18dní=664,20€), a pri výpočte mzdy za mesiac máj 2012 (v čase od 01.05.2012 do 17.05.2012) v počte13 dní (36,90€x13dní=479,70€). Z uplatneného nároku navrhovateľa vyplýva, že mu náhrada mzdy prislúcha odo dňa 18.05.2011, čo predstavuje 18 dní v mesiaci máj a v roku 2011v počte 17 dní. Uvedenú opravu súd vykonal s poukazom na ust. §164 O.s.p..
Súd navrhovateľovi nepriznal náhradu z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie presahujúce 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 ZP z viacerých dôvodov.
Pokiaľ odporca poukázal na to, že navrhovateľ mal príjem zo živnosti a súd by mal na to prihliadať pri posúdení výšky náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, súd poukazuje na prekonanú právnu úpravu týkajúcu sa zapojenia do práce zamestnanca počas trvania sporu so zamestnancom.
Ústava Slovenskej republiky prijatá s účinnosťou od 1. októbra 1992 v čl. 2 ods. 3 ustanovila, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Zaviedla sa tak zásada rešpektujúca jednu zo základných hodnôt právneho štátu a to hodnotu slobody konania. Zmyslom tejto zásady je, že právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s daným čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože takáto povinnosť neexistuje. Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy.
Z uvedeného vyplýva, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody konania, ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikované takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z odseku 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. X E. XXX/XXXX).
Súd však zobral na zreteľ, že navrhovateľ sa dopustil porušenia pracovnej disciplíny, tak ako to vyhodnotil a ustálil odvolací súd, ako aj, že bez súhlasu odporcu zostal doma na dovolenke a nenastúpil do práce odo dňa 18.05.2011, ako aj, že neprejavoval záujem o nástup do práce skoro 3 roky ( prvýkrát požiadal o pridelenie práce podľa pracovnej zmluvy dňa 09.05.2011 a o prácu sa zaujímal až po vyhlásení rozsudku dňa 28.07.2014), a v neposlednom rade aj z dôvodu, že odporca bol nútený v krátkom časovom období zabezpečiť náhradu namiesto navrhovateľa za iných mzdových podmienok. Z uvedeného dôvodu súd náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru znížil tak, ako je vyššie uvedené. Keďže došlo zo strany odporcu k neplatnému rozviazaniu pracovného pomeru, súd nebral do úvahy nepriznanie náhrady mzdy.
Pokiaľ odporca namietal premlčanie mzdy z dôvodu, že k uplatneniu náhrady mzdy v tomto konaní došlo až dňa 13.01.2015,súd má za to, že k premlčaniu mzdy nedošlo.
Nárok na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru nemožno priznať skôr, než je naisto postavené, či skutočne ide o neplatné rozviazanie pracovného pomeru, teda, že uvedený nárok nemožno prisúdiť, kým nie je právoplatným rozhodnutím súdu určené, že právny úkon, ktorým mal byť pracovný pomer skončený, je neplatný. Samotným právoplatným rozhodnutím o určení neplatnosti právneho úkonu, ktorým mal byť skončený pracovný pomer, právo na náhradu mzdy ako hmotnoprávny nárok nevzniká. Premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru teda začína plynúť od splatnosti každej jednotlivej náhrady mzdy za ten - ktorý mesiac, za ktorý je požadovaná. S možnosťou uplatnenia práva na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru, ktorá nastáva jeho splatnosťou, nijako nesúvisí skutočnosť, že v tej dobe prípadne ešte nie je rozhodnuté o žalobe na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Pre rozhodnutie súdu o priznaní nároku na náhradu mzdy je potrebné, aby otázka platnosti bola vyriešená v samostatnom konaní na základe podanej žaloby, na uplatnenie tohto nároku je postačujúce, aby uplynul termín splatnosti náhrady mzdy. Treba totiž rozlišovať medzi možnosťou uplatnenia tohto práva (nároku) a možnosťou jeho priznania rozhodnutím súdu. Premlčacia lehota na uplatnenie nároku na náhradu mzdy preto začne plynúť od jej splatnosti bez ohľadu na to, či v tej dobe už bolo o neplatnosti rozväzovacieho právneho úkonu rozhodnuté.
Z uvedeného vyplýva, že ak navrhovateľ podal návrh o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a uplatnil si súčasne náhradu mzdy, ktorá mala byť ustálená v konaní s príslušnými úrokmi z omeškania vo výške 9,25 % od 16.06.2011 až do zaplatenia, uplatnil si náhradu mzdy od jej prvej splatnosti ku dňu 16.06.2011 v čase podania žaloby. Podaním zo dňa 13.01.2015 si uplatnil úroky z omeškania k jednotlivým splátkam mzdy a mzdu upresnil a rozšíril ku dňu 29.07.2014.
Na splatnosť mzdy a jej premlčanie treba aplikovať ust. § 101 OZ, ktorý stanovuje všeobecnú premlčaciu dobu, ktorá je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Uplatnenie nároku na náhradu mzdy možno vykonať po prvý raz, keď sa táto náhrada mzdy stane splatnou, t. j., keď nastane čas jej splnenia. Splatnosťou sa právo na náhradu mzdy stáva vymáhateľným právom, teda stáva sa nárokom, a od tohto okamihu začína plynúť trojročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku.
O úrokoch z omeškania súd rozhodol podľa § 517 ods. 2 OZ.
Na základe vyššie uvedeného súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia a o náhrade mzdy trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, na tunajšom súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za neprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutková stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie, podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.