Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Cob-22-2022.pdf
PDF · 135.13 KB
Case nature
Area
Subarea
8Cob/22/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Sopkovej a členiek senátu JUDr. Dariny Legerskej a Mgr. Ivany Šlesarovej v spore žalobcu FIN PLUS, spol. s r.o., so sídlom 010 01 Žilina, Hlinkovo námestie 5, IČO: 36 398 071, právne zastúpeného ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o, so sídlom 010 01 Žilina, Závodská cesta 3911/24, IČO: 36 864 455, proti žalovanému COOP Jednota Trenčín, spotrebné družstvo, so sídlom 912 50 Trenčín, Mierové námestie 19, IČO: 00 168 912, právne zastúpenému JUDr. Jozefom Herbulákom, advokátom so sídlom 911 05 Trenčín, Brnianska 1K, IČO: 41 852 133, o zaplatenie 96.200 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 22Cb/109/2020-88 zo dňa 7. júla 2021, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia 96 200,- eur s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 100 000,- eur od 02.12.2019 do 18.02.2010, zo sumy 96 200,- eur od 19.02.2020 do zaplatenia, náhrady paušálnych nákladov 40,- eur a náhrady trov konania. Žalovanému proti žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
1.1. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie popísal skutkové okolnosti, zistené z vykonaného dokazovania: Žalobca ako predávajúci a žalovaný ako kupujúci uzavreli dňa 20.07.2010 kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bola úprava vzťahov vzniknutých pri uzatváraní kúpnych zmlúv medzi predávajúcim a kupujúcim a rámcová špecifikácia dodacích, fakturačných a platobných podmienok, za ktorý sa predávajúci zaväzuje dodávať kupujúcemu len tovary, ktorých presný popis (názov tovaru, gramáž, cena a ostatné náležitosti špecifikujúce príslušný tovar), bol podľa vzájomnej dohody zmluvných strán uvedený v Prílohe č. 1, ktorá tvorila neoddeliteľnú časť tejto zmluvy. Podľa prílohy č. 1 ku Kúpnej zmluve boli dohodnutým sortimentom čerstvé vajcia M a Čerstvé vajcia L. Prílohou č. 2 ku Kúpnej zmluve bola dohodnutá zľava vo výške 3 % z objemu nákupu. Prílohou č. 3 ku Kúpnej zmluve bol určený Zoznam prevádzkových jednotiek kupujúceho. Žalovaný vystavil žalobcovi faktúru č. 86140063 s dátumom vystavenia 08.12.2014 so splatnosťou 22.12.2014 na sumu 100.000 eur s označením: záloha na tovar - čerstvé vajcia. Z potvrdenia U., a.s. vyplýva, že dňa 08.12.2014 konateľ žalobcu vložil na účet žalovaného v hotovosti sumu 100.000 eur. Žalobca vystavil dňa 08.12.2014 výdavkový pokladničný doklad, z ktorého vyplýva, že žalovanému bola vyplatená suma 100.000 eur. Bývalý
predseda predstavenstva žalovaného podpísal dňa 06.02.2017 a dňa 14.02.2019 listinu, v ktorej sa uvádza, že žalovaný odsúhlasuje pohľadávku vo výške 100.000 eur podľa priložených dokladov k 31.12.2018 voči žalobcovi. Žalovaný listom zo dňa 19.8.2019 adresovaným žalobcovi vypovedal kúpnu zmluvu. Z e-mailovej korešpondencie vyplýva, že žalobca a žalovaný komunikovali o dlžných pohľadávkach žalobcu voči žalovanému. Listom zo dňa 30.08.2019 a 04.10.2019 žalobca vyzval žalovaného na úhradu viacerých faktúr, medzi nimi i na úhradu pohľadávky na sumu 100.000 eur titulom zaplatenej zálohy. Predžalobnou výzvou zo dňa 25.11.2019 žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu žalovaného vyzval na zaplatenie žalovanej pohľadávky.
1.2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 261 ods. 1, § 265, §269 ods. 2, § 323 ods. 2, § 409 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, a konštatoval, že medzi stranami nebolo sporné uzavretie Rámcovej kúpnej zmluvy medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim zo dňa 20.07.2010. Ďalej nebol sporný hotovostný vklad žalobcu v sume 100.000 eur na účet žalovaného dňa 08.12.2014. Nebolo tiež sporné, že došlo k výpovedi kúpnej zmluvy ku dňu 30.11.2019. Spornou otázkou bolo, či suma 100.000 eur, v ktorej výške bol žalobcom vykonaný hotovostný prevod na účet žalovaného, mala predstavovať zálohu za predaj tovaru uhradenú žalobcom na podklade Rámcovej kúpnej zmluvy uzavretej so žalovaným. Predmetný spor súd prvej inštancie posúdil ako spor obchodnoprávny, s poukazom na skutočnosť, že obe sporové strany sú podnikateľmi a žalobou uplatnený nárok sa týkal podnikateľskej činnosti sporových strán. V prvom rade považoval súd prvej inštancie za potrebné uviesť, že napriek plnému rešpektovaniu zásady zmluvnej voľnosti v obchodných vzťahoch, skutkové tvrdenie žalobcu o poskytnutí peňažnej zálohy zo strany žalobcu ako predávajúceho žalovanému ako kupujúcemu sa nejaví ako dôveryhodné. Konanie subjektu zmluvného vzťahu vystupujúceho na strane predávajúceho, ktorý by kupujúcemu na základe dohody poskytol zálohu vo forme peňažného hotovostného vkladu, odporuje zásadám logiky, obchodným zvyklostiam, ale podľa názoru súdu i zásadám poctivého obchodného styku. Zhodne s právnym názorom žalovaného má súd za to, že žalobou uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je možné subsumovať pod žiadnu zo zákonom stanovených skutkových podstát. Skutkové tvrdenie o poskytnutej zálohe, ktoré je samo o sebe sporné a ktoré nie je podľa právneho názoru súdu spôsobilé viesť k tomu, aby žalobou uplatnený právny nárok bol rozsudkom súdu priznaný, nie je možné ani preukázať navrhovanými dôkazmi. Existenciu zálohovej platby žalobca odvodzuje z listinných dôkazov preukazujúcich vyplatenie sumy 100.000 eur žalobcom žalovanému. Táto skutočnosť, teda vykonanie platby 100.000 eur vložením peňažnej hotovosti v uvedenej sume žalobcom na účet žalovaného bola listinnými dôkazmi preukázaná a nie je ani medzi stranami sporná. Spornou a nepreukázanou skutočnosťou je však účel tejto platby. Zo žiadneho listinného a ani iného dôkazu nevyplýva dohoda, resp. dojednanie o tom, že by predmetná platba mala byť zálohovou platbou. Dohoda o prijatí zálohovej platby mala byť podľa žalobcu dohodnutá ústne, avšak ani prípadná výpoveď, či už sporovej strany alebo svedkov nemôže podľa názoru súdu potvrdiť samotné sporné skutkové tvrdenie o existencii zálohovej platby. Pokiaľ ide o žalobcom predložené listinné dôkazy, žiaden z nich podľa názoru súdu nespĺňa náležitosti uznania dlhu žalovaným, resp. zo žiadneho z nich nie je možné dovodiť riadne uznanie pohľadávky žalobcu voči žalovanému žalovaným. Žalobcom predložené listiny označené ako odsúhlasenie pohľadávky nespĺňajú zákonom stanovené náležitosti uznania dlhu podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, keď záväzok, ktorý sa uznáva, musí byť jednoznačne identifikovateľný a odlíšiteľný od iných záväzkov, prípadne existujúcich medzi dlžníkom a veriteľom. Navyše bývalý štatutár žalovaného svojim podpisom opakovane odsúhlasil pohľadávku žalobcu v sume 100.000 eur s uvedením dátumu, kedy ani podľa skutkového tvrdenia žalobcu táto pohľadávka (žalobcom tvrdená pohľadávka titulom vrátenia zálohy) existovať nemala. Žalovaný skutkovým tvrdením dostatočne odôvodnil okolnosti úhrady sumy 3.800 eur, preto vzhľadom na vyjadrenia žalovaného úhradu uvedenej sumy nepovažuje súd za čiastočnú úhradu žalobcom tvrdenej pohľadávky, a tým nie je uvedenú platbu možné považovať za čiastočné uznanie dlhu. Žalovaný hodnoverne vysvetlil, že vzhľadom na viacero dovtedy neuhradených faktúr medzi žalobcom a žalovaným vyplývajúcich z Rámcovej kúpnej zmluvy za predaj tovaru žalobcom žalovanému (existencia viacerých neuhradených splatných faktúr žalobcu vystavených žalovanému vyplýva z predložených listín a nie je medzi stranami sporná), predstavovala uvedená platba zo strany žalovaného platbu určenú na úhradu niektorej zo žalobcom vystavených faktúr za predaj tovaru, resp. vykonanú v úmysle uhradiť niektorú z faktúr vystavených žalobcom. Vychádzajúc zo záveru, že samotné skutkové tvrdenie žalobcu o existencii zálohovej platby, ktorú by žalovaný ako kupujúci mal žalobcovi ako predávajúcemu zaplatiť a po ustálení skutočnosti, že žalobcom tvrdený, žalobou uplatnený nárok, ani nie je možné subsumovať
pod žiadnu zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, sa súd už nezaoberal námietkou premlčania vznesenou zo strany žalovaného. S poukazom na zachovanie zásady hospodárnosti konania súd nevykonal dokazovanie výsluchom svedkov navrhovaných zo strany žalovaného a to: N.. N. T., p. R. L. a svedkov navrhovaných zo strany žalobcu a to konateľov žalobcu p. T. X. a p. Y. T. a p. N. J., keď výsluchmi navrhovaných svedkov mali byť potvrdené (v prípade žalobcom navrhovaných svedkov) či vyvrátené (v prípade svedkov navrhovaných žalovaným) skutkové tvrdenia o existencii zálohovej platby, ktoré samotné skutkové tvrdenie nie je podľa právneho názoru súdu spôsobilé preukázať právny nárok, ktorému by bolo možné rozsudkom súdu vyhovieť. Vzhľadom na zásadu úspechu priznal súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti rozsudku.
2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, v ktorom namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/ CSP a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že súd prvej inštancie nevykonal dôkazy, ktoré navrhol, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti. Navrhol predovšetkým vypočuť Y.. N. X. i bývalých konateľov žalobcu v rozhodnom období, a to T. X. a N. J.. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že dohoda o prijatí zálohovej platby mala byť podľa žalobcu síce dohodnutá ústne, ale ani prípadná výpoveď v sporovej strany alebo svedkov nemôže potvrdiť samotné sporné skutkové tvrdenia o existencii zálohovej platby. Pokiaľ mala byť dohoda o prijatí zálohovej platby dohodnutá ústne, existenciu takejto dohody je možné dokázať jedine výsluchom navrhnutých svedkov. Pretože súd prvej inštancie navrhnuté dôkazy nevykonal, nezistil rozhodujúce skutočnosti, jeho rozhodnutie sa javí ako nepresvedčivé, nesprávne a arbitrárne. Rozsudok súdu prvej inštancie trpí i skutkovými vadami. Žalobou uplatnený nárok i existenciu zálohovej platby v súdnom konaní žalobca riadne preukázal žalovaným vystavenou faktúrou č. 86140063 zo dňa 08.12.2014, potvrdením zo dňa 08.12.2014 o úhrade predmetnej faktúry, písomným odsúhlasením žalovanej pohľadávky vtedajším predsedom predstavenstva žalovaného, emailovou korešpondenciou strán, faktúrou žalovaného č. 40200076 zo dňa 18.02.2020 označenie dodávky „Vrátená časť zálohy 86140063“ na sumu 3 800 eur. Žalobcom tvrdená existencia zálohovej platby nezostala v súdnom konaní len v rovine skutkového tvrdenia žalobcu, ale bola ním aj riadne preukázaná. Nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný skutkovým tvrdením dostatočne odôvodnil okolnosti úhrady sumy 3 800 eur, ktorá mala predstavovať platbu určenú na úhradu niektorej zo žalobcom vystavených faktúr za predaj tovaru, respektíve vykonanú v úmysle uhradiť niektorú z faktúr vystavených žalobcom. Žalovaná pohľadávka bola zo strany žalovaného vyúčtovaná faktúrou č. 86140063 zo dňa 08.12.2014 znejúcou na sumu 100 000 eur. Pokiaľ sám žalovaný označil vrátenú finančnú čiastku vo výške 3 800 eur vyúčtovanú vo faktúre č. 40200076 písomne textom „ vrátená časť zálohy 86140063“, je jednoznačné, že žalovaným vrátená finančná suma bola čiastočnou úhradou zálohovej platby vyúčtovanou faktúrou č. 86140063. Súd prvej inštancie tiež nesprávne vec právne posúdil, keď uzavrel, že žalobou uplatnený nárok nemožno subsumovať pod žiadnu zo zákonom stanovených skutkových podstát bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu tým, že si ponechal plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Vzhľadom na to, že žalovaný pohľadávku žalobcu čiastočne plnil, čiastočné plnenie vyúčtoval faktúrou č. 40200076 zo dňa 18.02.2020 s označením „vrátená časť zálohy 86140063“ znejúcou na sumu 3 800 eur, vzhľadom na emailovú komunikáciu strán, je jednoznačne zrejmé, že žalovaný mal v úmysle uhradiť žalovanú pohľadávku žalobcovi, a teda je možné konštatovať, že žalovaný podľa § 323 a 407 ods. 3 Obchodného zákonníka žalobcom uplatnenú pohľadávku platne uznal. Uznať možno premlčaný záväzok, účtovne možno odsúhlasiť i budúci nesplatný záväzok. Vzhľadom na to žalobou uplatnená pohľadávka nie je premlčaná, žalovaný ju v celom rozsahu uznal, pričom čiastočné plnenie pohľadávky žalobcu vo výške 3 800 eur nezameniteľne a jednoznačne identifikoval.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadril tak, že ho považuje za nedôvodné a žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolacia námietka žalobcu, že by výsluchom ním navrhovaných svedkov bola dôveryhodným spôsobom preukázaná existencia ústnej dohody medzi stranami o prijatí zálohovej platby nie je dôvodná, pretože žalobca v konaní neprodukoval žiadne skutkové tvrdenia, ktoré by mohli byť
navrhovanými svedeckými výpoveďami potvrdené, a teda súd postupoval správne, keď tieto dôkazy nevykonal. Žalobca navrhoval výsluch troch svedkov za účelom preukázania jeho skutkového tvrdenia, že v roku 2014 v malom dôjsť v súvislosti s rámcovou kúpnou zmluvou k ústnej dohode o poskytnutí zálohy na tovar vo výške 100 000 eur. Žalobca sa obmedzil iba na tvrdenie, že malo ísť o zálohu bez toho, aby špecifikoval údajne dohodnuté podmienky zloženia, účel a lehotu na vrátenie ako aj na skutočnosť, prečo mala byť záloha zaplatená po štyroch rokoch po začatí obchodnej spolupráce na podklade rámcovej kúpnej zmluvy. V civilnom konaní je vylúčené, aby strana sporu svoju povinnosť produkovať skutkové tvrdenia prenášala na svedkov, od ktorých očakáva, že podrobne vysvetlia okolnosti a podmienky zloženej zálohy. Pre prípad, že by aj navrhnutí svedkovia potvrdili údajnú dohodu o zložení zálohy, nemalo by to vplyv na rozhodnutie súdu, pretože v súvislosti s prebiehajúcimi obchodmi na základe rámcovej kúpnej zmluvy nebolo možné platne dohodnúť ústnou formou akúkoľvek zálohu. Zo samotnej rámcovej kúpnej zmluvy zo dňa 20.07.2010, konkrétne z čl. XII ods. 7 vyplýva, že zmeniť dohodnutý obsah tejto zmluvy je možné len písomne, po vzájomnej dohode zmluvných strán. Predmetné zmluvné dojednanie teda vylučuje akúkoľvek ústnu dohodu medzi žalobcom a žalovaným. Pokiaľ by sa aj existencia takejto ústnej dohody preukázala, čo nepripúšťa, bola by neplatná pre nedostatok písomnej formy. Javí sa ako nepravdepodobné, že by strany údajnú zálohu neupravili písomnou zmluvou. Žalobca pritom navrhoval svedkov na preukázanie ústnej dohody len zo strany svojich konateľov, prípadne zamestnancov, nenavrhol žiadneho svedka, ktorý by existenciu dohody mal potvrdiť za žalovaného. Žalobca si v konaní nesplnil povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutkové okolnosti, hodnoverne nevysvetlil okolnosti zloženia údajnej zálohy a evidentný rozpor s elementárnou logikou, na ktorý poukázal aj súd prvej inštancii. Žalobca súdu podsúva, že platba vo výške 3 800 eur zo dňa 19.02.2020 by mala byť čiastočným uznaním záväzku, čo nie je pravdou. Žalobca v konaní tvrdil a preukazoval, že po skončení spolupráce mu dlhoval žalovaný na faktúrach za riadne dodaný tovar, čo nie je sporné. Z emailu vtedajšej účtovníčky zo dňa 05.09.2019, ktoré žalobca priložil k žalobe, vyplýva, že mu navrhovali úhradu dlhu vo výške 26 605,94 eur formou 7 splátok práve po 3 800 eur, čo podporuje záver súdu prvej inštancie, že ide o úhradu pohľadávky za riadne dodaný tovar. Tento záver je umocnený i použitým variabilným symbolom pri tejto platbe 168912, ktorý nemá žiaden súvis s údajnou žalobcom tvrdenou zálohou. Súd prvej inštancie úplne a správne zistil skutkový stav a nie možné mu nič vytknúť. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď mal za preukázané, že platba zo dňa 08.12.2014 nebola zálohou, je zrejmé, že išlo o platbu za riadne dodaný tovar. Žalobca v odvolaní dáva spornú platbu do súvisu s rámcovou kúpnou zmluvou, tvrdiac, že právo na vrátenie zálohy mu vzniklo ku dňu 30.11.2019, kedy bola rámcová kúpna zmluva ukončená. Zo samotnej kúpnej zmluvy však žiadna povinnosť žalobcu zaplatiť žalovanému zálohu nevyplýva. Je tak vylúčené, aby sa nárok žalobcu posúdil ako plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Poukázal na vznesenú námietku premlčania. Zdôraznil, že podľa § 323 ods. 2 Obchodného zákonníka platí, že čiastková úhrada sa považuje za uznanie dlhu iba vtedy, keď v čase vykonania čiastkovej úhrady nie je záväzok premlčaný, čo bol práve prípad v tejto veci. Žalobcom predložená účtovná inventarizácia záväzkov nemôže byť posúdená ako písomné uznanie záväzku, na ktorú skutočnosť súd prvej inštancie správne poukázal. Predmetom účtovania sú i sporné záväzky, ktoré môžu byť predmetom súdneho konania. Odsúhlasenie zostatku teda nemožno považovať za uznanie záväzku jednak pre nedostatok zákonom predpísaných náležitostí a jednak pre nedostatok prejavenej vôle na strane dlžníka. Poukázal tiež na to, že z výpisu z obchodného registra vyplýva, že štatutárnym orgánom družstva v tom čase bolo predstavenstvo, pri právnych úkonoch sa v čase vykonania inventarizácie záväzkov vyžadoval podpis najmenej dvoch osôb, predsedu a podpredsedu predstavenstva, prípadne predsedu a člena predstavenstva alebo podpredsedu a člena predstavenstva. Odsúhlasenie záväzkov je podpísané iba jedným členom predstavenstva, pre nedostatok prejavenej vôle tak k platnému uznaniu záväzku dôjsť nemohlo.
4. Žalobca sa ďalej písomne vyjadril tak, že skutočnosť, že poskytnutie zálohovej platby zo strany predávajúceho nie je v obchodnom styku bežné, neznamená, že takýto postup je v rozpore so zákonom. Za účelom ozrejmenia sporných skutočností ohľadom dojednania zálohy žalobca v konaní navrhol vypočuť ako svedkov bývalých konateľov žalobcu v rozhodnom období. Súd nevykonaním navrhnutých dôkazov spôsobil, že nezistil rozhodujúce skutočnosti riadne. Tvrdenie žalovaného, že k úhrade sumy 3 800 eur došlo omylom, je účelové a navyše v rozpore s jeho doterajším konaním. Žalobcom uplatnený nárok predstavuje rozdiel medzi poskytnutou zálohou a čiastočnou úhradou dlžnej sumy žalovaným vo výške 3 800 eur. Opakovane zotrval na argumentácii, že žalovaný dal jednoznačne najavo, že uznáva celý dlh ako záväzok voči žalobcovi a tento mieni uhradiť. Poukázal na skutočnosti obsiahnuté vo svojom odvolaní.
5. Žalovaný sa písomne vyjadril tak, že vyjadrenie žalobcu neobsahuje žiadne nové skutočnosti, ktoré by doposiaľ neboli predmetom konania a ku ktorým by sa už nevyjadril. Opätovne poukázal na čl. XII ods. 7 rámcovej kúpnej zmluvy, z ktorého vyplýva, že zmluvu možno meniť a dopĺňať len písomne. V konaní žalobca neprodukoval skutkové tvrdenia o tom, aký mal byť účel ním tvrdenej nelogickej zálohy, keďže je preukázané, že žalobca žalovanému dodával tovar, za ktorý mu žalovaný platil. Žalobca skutkovo nevymedzil, aké mali byť pravidlá takto poskytnutej zálohy, pričom zdôraznil svoj názor, že je neprípustné, aby svedkovia pri výsluchu nahrádzali činnosť žalobcu. Keďže nebolo preukázané, akú povinnosť si mal voči žalobcovi splniť v súvislosti so zložením údajnej zálohy, nemožno v súvislosti s ukončením rámcovej kúpnej zmluvy hovoriť o tom, že odpadol právny dôvod, na základe ktorého žalobca plnil. Zdôraznil, že v roku 2020 čiastkovou úhradou nemohlo dôjsť k uznaniu záväzku.
6. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ustanovení § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), t. j. v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov.
7. V zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP nebolo potrebné na prejednanie odvolania žalovaného nariaďovať pojednávanie, pretože nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a ani to nevyžadoval dôležitý záujem.
8. Podľa § 378 ods. 1 CSP na konanie na odvolacom súde sa primerane použijú ustanovenia o konaní pred súdom prvej inštancie, ak tento zákon neustanovuje inak.
9. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
10. Odvolací súd je v zásade viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP).
11. Žalovaný v odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e/, f/ a h/ CSP, teda že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
12. V prípade odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP ide o vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal.
13. Podstata odvolacieho dôvodu vyplývajúceho z ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkov logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.
14. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
15. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd na základe odvolania žalobcu
i z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania.
16. V rozhodovanej veci odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotení toho, čo uviedli v rámci odvolacieho konania strany, skonštatoval, že prvoinštančný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP a v napadnutom rozsudku sa riadne vysporiadal so skutkovou i právnou argumentáciou strán vznesenou v prvostupňovom konaní. Súd prvej inštancie uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Hodnotenie vykonaných dôkazov obsahuje úvahy súdu prvej inštancie, ktoré majú logickú postupnosť a oporu v skutkových zisteniach. Súd prvej inštancie presne a jasne uviedol, ktoré tvrdenia strany produkovali, čo považoval za preukázané a ktoré tvrdenia vyhodnotil ako nepreukázané. Zistený skutkový stav podriadil pod príslušné právne normy, ktoré vo veci aplikoval a túto aplikáciu vyjadril svojím myšlienkovým postupom. Odvolací súd je toho názoru, že formulácie použité súdom prvej inštancie v odôvodnení rozsudku sú určité a zrozumiteľné, odôvodnenie je ako celok presvedčivé a z hľadiska obsahu spĺňa aj kvalitatívnu požiadavku, a preto je uvedená odvolacia argumentácia žalovaného nedôvodná. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, ako aj s jeho právnym posúdením. Prijaté právne závery súd prvej inštancie náležite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu, vo vzťahu k čomu odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP.
17. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a s poukazom na odvolacie námietky, odvolací súd pre úplnosť dodáva:
18. K odvolacej námietke žalobcu, týkajúcej sa nevykonania ním navrhnutých dôkazov súdom prvej inštancie:
18.1. Dokazovanie je zákonom upravený postup súdu, ako aj strán sporu, na základe ktorého súd získava pre rozhodnutie podstatné skutkové poznatky o veci, ktorá je predmetom sporu; v dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie skutkových poznatkov. V tejto súvislosti, medzi povinnosti procesných strán v sporovom konaní patrí predovšetkým tvrdenie rozhodných skutočností a navrhovanie dôkazov (tzv. povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť), ktorými poskytujú informácie potrebné pre rozhodnutie. Treba mať ale na pamäti, že každé skutkové tvrdenie a každý navrhnutý dôkaz musí najprv vychádzať z vlastnej vedomosti účastníka o jeho existencii a obsahu. Súd nemusí vykonať všetky dôkazy, ktoré navrhne strana sporu. O tom, ktoré dôkazy vykoná, rozhoduje súd. Musí však dbať o to, aby z dokazovania nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodujúcu skutkovú okolnosť významnú pre rozhodnutie. Ak sa súd rozhodne dôkaz nevykonať, musí to zdôvodniť v odôvodnení svojho rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t.j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené.
18.2. V súdenej veci žalobca vo vyjadrení k odporu žalovaného v samostatnom bode 17 uviedol, že „Žalovaný uznal svoj záväzok na vrátenie predmetnej zálohy žalovanému
i svojim konaním, keď dňa 19.02.2020 uhradil žalobcovi časť predmetnej zálohy vo výške 3.800,00 eur, pričom k uvedenej platbe vystavil faktúru č. 402000076, vystavená dňa 18.02.2020, splatná dňa 18.02.2020, označenie dodávka: Vrátená časť zálohy 86140063 na sumu vo výške - 3.800,00 eur. Následne k prijatej platbe žalobca zaslal žalovanému faktúru č. 20/11 zo dňa 19.02.2020 a dňa 04.03.2020 žalobca zaslal žalovanému mailom informácie k účtovaniu vrátenia časti zálohy. V nadväznosti na uvedené možno konštatovať splnenie všetkých zákonom predpokladaných podmienok pre priznanie žalobou uplatneného práva vo výške žalovanej istiny v sume 96.200,00 Eur zodpovedajúcej rozdielu sumy 100.000,00 eur a už poskytnutého čiastočného plnenia v sume 3.800,00 eur. Okrem uvedeného, na preukázanie žalobcom tvrdených skutočností navrhujeme vypočuť Y.. N. X..“ Ďalej, na pojednávaní dňa 07.07.2021 žalobca uviedol, že za účelom ozrejmenia sporných skutočností ohľadom dojednania zálohy navrhuje v konaní vypočuť ako svedkov bývalých konateľov žalobcu v rozhodnom období, a to pána T. X. a N. J..
18.3. Súd prvej inštancie uvedené dôkazy navrhnuté žalobcom nevykonal s odôvodnením, že výsluchmi navrhovaných svedkov mali byť potvrdené (v prípade žalobcom navrhovaných svedkov) či vyvrátené (v prípade svedkov navrhovaných žalovaným) skutkové tvrdenia o existencii zálohovej platby, ktoré samotné skutkové tvrdenie nie je podľa názoru súdu spôsobilé preukázať právny nárok, ktorému by bolo možné rozsudkom súdu vyhovieť.
18.4. Odvolací súd sa po preskúmaní veci s uvedeným konštatovaním súdu prvej inštancie stotožňuje. V prvom rade je nutné si uvedomiť, že medzi stranami nebolo sporné uzavretie Rámcovej kúpnej zmluvy medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim zo dňa 20.07.2010 a ani hotovostný vklad žalobcu v sume 100.000 eur na účet žalovaného dňa 08.12.2014. Spornou otázkou bolo, či suma 100 000 eur, v ktorej výške bol žalobcom vykonaný hotovostný prevod na účet žalovaného, mala predstavovať zálohu uhradenú žalobcom na podklade práve Rámcovej kúpnej zmluvy uzavretej so žalovaným. Je potrebné prisvedčiť názoru súdu prvej inštancie, že skutkové tvrdenie žalobcu o poskytnutí peňažnej zálohy z jeho strany, za situácie, keď v ním označenom zmluvnom (kúpnopredajnom) vzťahu so žalovaným vystupuje v pozícii predávajúceho a žalovaný ako kupujúci, sa javí ako nelogické a nedôveryhodné, odporujúce obchodným zvyklostiam i zásadám poctivého obchodného styku, pričom žalobca sám neosvetlil konkrétnymi skutkovými tvrdeniami dôvody a okolnosti, za ktorých malo k zloženiu takejto zálohy dôjsť. Výpoveď vtedajších konateľov žalobcu (ktorí za žalobcu v rozhodnom čase konali) T. X. a N. J. sama osebe - vzhľadom na uvedené - nemôže sama osebe odstrániť spornosť žalobcom uplatneného nároku, ktorého existenciu žalovaný poprel. Výsluch svedkyne Y.. N. X. žalobca navrhol v kontexte tvrdeného uznania záväzku na vrátenie predmetnej zálohy žalovanému konaním žalovaného - žalobcom tvrdenou úhradou časti záväzku žalovaným dňa 19.02.2020 vo výške 3.800,00 eur. Skutkové tvrdenia žalobcu, že žalovaný dňa 19.02.2020 realizoval platbu vo výške 3 800,- eur, že dňa 18.02.2020 vystavil faktúru č. 402000076 s označením dodávka: Vrátená časť zálohy 86140063 na sumu vo výške
- 3.800,00 eur, že žalobca zaslal žalovanému faktúru č. 20/11 zo dňa 19.02.2020 a dňa 04.03.2020 mu zaslal mailom informácie k účtovaniu vrátenia časti zálohy, neboli medzi stranami sporné a výsluch svedkyne tak nebol potrebný. Skutočnosť, či popísaným konaním žalovaného došlo alebo nedošlo k uznaniu dlhu tvrdeného žalobcom na základe § 323 ods. 2 Obchodného zákonníka, je otázkou právnou, ktorej riešenie nenáleží hodnoteniu svedka.
19. K odvolacej námietke žalobcu, že uplatnený nárok i existenciu zálohovej platby v súdnom konaní riadne preukázal žalovaným vystavenou faktúrou č. 86140063 zo dňa 08.12.2014, potvrdením zo dňa 08.12.2014 o úhrade predmetnej faktúry, písomným odsúhlasením žalovanej pohľadávky vtedajším predsedom predstavenstva žalovaného, emailovou korešpondenciou strán, faktúrou žalovaného č. 402 00076 zo dňa 18.02.2020 označenie dodávky „Vrátená časť zálohy 86140063“ na sumu 3 800 eur. a teda existencia zálohovej platby nezostala v súdnom konaní len v rovine skutkového tvrdenia žalobcu, ale bola ním aj riadne preukázaná, odvolací súd uvádza:
19.1. Z obsahu spisu i z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že medzi stranami nebola sporná samotná skutočnosť, že dňa 20.07.2010 strany uzavreli rámcovú kúpnu zmluvu, že žalovaný vystavil žalobcovi faktúru č. 86140063 s dátumom vystavenia 08.12.2014 so splatnosťou 22.12.2014 na sumu 100 000 eur s označením: záloha na tovar - čerstvé vajcia, že dňa 08.12.2014 konateľ žalobcu vložil na účet žalovaného v hotovosti sumu 100 000 eur, že žalobca vystavil dňa 08.12.2014 výdavkový pokladničný doklad, z ktorého vyplýva, že žalovanému bola vyplatená suma 100 000 eur, že dňa
30.11.2019 došlo k výpovedi rámcovej kúpnej zmluvy, že žalovaný dňa 19.02.2020 realizoval platbu vo výške 3 800,- eur, že dňa 18.02.2020 vystavil faktúru č. 402000076 s označením dodávka: Vrátená časť zálohy 86140063 na sumu vo výške - 3.800,00 eur, že žalobca zaslal žalovanému faktúru č. 20/11 zo dňa 19.02.2020 a dňa 04.03.2020 mu zaslal mailom informácie k účtovaniu vrátenia časti zálohy. Spornou však medzi stranami bola skutočnosť, či vklad žalobcu na účet žalovaného dňa 08.12.2014 vo výške 100 000 eur, predstavuje práve žalobcom tvrdenú zálohovú platbu z rámcovej kúpnej zmluvy zo dňa 20.07.2010, resp. čo bolo účelom tejto platby.
19.2. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie § 132 CSP, podľa ktorého strany označia dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách. Tá strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho, kto síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu.
19.3. Súd prvej inštancie svoje zamietavé rozhodnutie založil na tom, že existenciu zálohovej platby žalobca odvodzuje z listinných dôkazov, preukazujúcich vyplatenie sumy 100.000 eur žalobcom žalovanému. Táto skutočnosť, teda vykonanie platby 100.000 eur vložením peňažnej hotovosti v uvedenej sume žalobcom na účet žalovaného bola listinnými dôkazmi preukázaná a nie je ani medzi stranami sporná; spornou a nepreukázanou skutočnosťou je však účel tejto platby. Odvolací súd po preskúmaní veci zhodne so záverom súdu prvej inštancie konštatuje, že zo žiadneho listinného a ani iného dôkazu produkovaného žalobcom v konaní nevyplýva dohoda, resp. dojednanie strán o tom, o tom, že by predmetná platba, o ktorej existencii niet pochýb, mala byť zálohovou platbou z rámcovej kúpnej zmluvy zo dňa 20.07.2010. Uvedené nie je možné, za situácie, keď druhá strana uvedené od počiatku popiera, preukázať ani žalobcom označenými dôkazmi - výpoveďami jeho vtedajších konateľov, ktoré v konaní dôvodne vykonané neboli (viď odsek 18 tohto uznesenia). Žalobca tak skutočne v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojho skutkového tvrdenia. Odvolací súd zdôrazňuje, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (vedúceho k úspechu tejto strany sporu). 20. K odvolacej námietke žalobcu, že žalovaný uznal svoj dlh voči žalobcovi čiastočným plnením zo dňa 19.02.2020:
20.1. Podľa § 323 ods. 2 Obchodného zákonníka za uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3.
20.2. Podľa § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.
20.3. Čiastočné plnenie má účinky uznania záväzku len za splnenia zákonnej podmienky, že možno usudzovať, že dlžník plnením uznáva aj zvyšnú časť záväzku, teda že dlžník vedome plní len časť predmetu plnenia. Pre posúdenie splnenia tejto podmienky je potrebné vziať do úvahy konkrétne okolnosti prípadu. Súd prvej inštancie v tomto smere v prvom rade správne poukázal na to, že žiadna z listín, predložených žalobcom, nespĺňa náležitosti uznania záväzku žalovaným, resp. zo žiadneho z nich nie je možné dovodiť riadne uznanie pohľadávky žalobcu voči žalovanému žalovaným. Súd prvej inštancie, čo sa týka platby 3 800,- eur dňa 19.02.2020 zo strany žalovaného na účet žalobcu na základe vykonaného dokazovania dovodil, že žalovaný uniesol dôkazné bremeno a preukázal, že nejde o čiastočné plnenie žalobcom tvrdeného dlhu, s ktorým záverom sa odvolací súd stotožňuje. V konaní totiž nebolo sporné, že po skončení právneho vzťahu strán z rámcovej zmluvy došlo k platbám zo strany žalovaného, pričom k samotnej žalobe žalobca doložil email účtovníčky žalovaného zo dňa 05.09.2019, ktorým žalovaný navrhoval úhradu dlhu zo zmluvy vo výške 26 605,94 eur formou 7 splátok práve po
3 800 eur, čo podporuje záver súdu prvej inštancie, že ide o úhradu pohľadávky za riadne dodaný tovar. Žalovaný tiež dôvodne poukazoval na to, že použitý variabilný symbol danej platby 168912, nemá žiaden súvis s údajnou žalobcom tvrdenou zálohou. Platbu žalovaného dňa 19.02.2020 potom na základe skutkových okolností daného prípadu, zistených dokazovaním súdom prvej inštancie, nemožno považovať za uznanie žalovaného záväzku podľa § 323 ods. 2 v spojení s § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Odvolací súd tiež pre úplnosť uvádza, že je možné uznať len záväzok existujúci. Pokiaľ žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal existenciu záväzku žalovaného, nie je možné uvažovať o jeho uznaní čiastkovým plnením.
21. Súd prvej inštancie potom správne rozhodol tak, že žalobu zamietol. 22. Súd prvej inštancie správne rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania, keď podľa § 255 ods. 1 priznal žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči neúspešnému žalobcovi.
23. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
24. Odvolací súd rozhodol i o trovách odvolacieho konania.
24.1. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
24.2. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
24.3. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
24.4. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
24.5. Keďže žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, odvolací súd mu podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP vo vzťahu k žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
24.6. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalovaného rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 v nadväznosti na § 251 CSP súd prvej inštancie.
25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).