Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5To-78-2022.pdf
PDF · 137.18 KB
Case nature
Area
Subarea
5To/78/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Michala Polláka a sudcov JUDr. Kataríny Batisovej a Mgr. Kristíny Ferencziovej v trestnej veci proti obžalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX, pre zločin znásilnenia podľa § 199 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 06.06.2022, č. k. 8T/68/2021-624, na verejnom zasadnutí konanom dňa 20.10.2022 takto
rozhodol:
I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku sa napadnutý rozsudok zrušuje v celom rozsahu. II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný:
A. B. nar. XX.XX.XXXX v B., trvale bytom B., C. XXX/X, t. č. vo väzbe v ÚVTOS a ÚVV Leopoldov,
s a u z n á v a z a v i n n é h o , ž e
dňa 20.3.2021 v čase asi o 09:15 hod. v obci D. v rodinnom dome č. XX násilím a proti vôli 87 ročnej majiteľky E. F., túto za účelom donútenia k súloži v spálni schytil za ruky, hodil ležmo na posteľ, v čom sa mu snažila zabrániť slovne a žiadala ho, aby so svojím konaním prestal a aj fyzicky, a to odtláčaním jeho tváre, čím sa jej podarilo od neho vyšmyknúť a prebehnúť k oknu, ktoré otvorila, pričom kričala o pomoc, načo k nej obžalovaný A. B. pribehol, okno zatvoril, druhou rukou ju presunul a opäť hodil na posteľ, kde jej napriek kríženiu nôh z ľavej strany tela od pása dolu k členku čiastočne stiahol nohavice s nohavičkami a svojím pohlavným údom sa pokúšal vniknúť do poškodenej, čo sa mu ani čiastočne nepodarilo, vzhľadom na zúženú pošvu poškodenej E. F., ktorej tak spôsobil oderku sliznice vonkajších rodidiel na vchode do pošvy, pričom u obžalovaného A. B. došlo k výronu semena na zadnú vnútornú stranu nohavičiek poškodenej,
t e d a
dopustil sa konania, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu, ktorého sa dopustil v úmysle násilím donútiť ženu k súloži, pričom k dokonaniu trestného činu nedošlo,
č í m s p á ch a l
zločin znásilnenia v štádiu pokusu podľa § 14 odsek 1 Trestného zákona k § 199 odsek 1 Trestného zákona.
Za to sa mu
u k l a d á :
Podľa § 199 odsek 1 Trestného zákona, s poukazom na § 37 písmeno m) Trestného zákona, § 38 odsek 5 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) rokov a 6 (šesť) mesiacov.
Podľa § 48 odsek 2 písmeno b) Trestného zákona sa obžalovaný pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.
odôvodnenie:
Okresný súd Piešťany rozsudkom zo dňa 06.06.2022, č. k. 8T/68/2021-624 bol obžalovaný A. B. uznaný za vinného že, dňa 20.3.2021 v čase asi o 09:15 hod. v obci D. v rodinnom dome č. XX násilím a proti vôli 87 ročnej majiteľky E. F., túto za účelom donútenia k súloži v spálni schytil za ruky, hodil ležmo na posteľ, v čom sa mu snažila zabrániť slovne a žiadala ho, aby so svojím konaním prestal a aj fyzicky, a to odtláčaním jeho tváre, čím sa jej podarilo od neho vyšmyknúť a prebehnúť k oknu, ktoré otvorila, pričom kričala o pomoc, načo k nej obžalovaný A. B. pribehol, okno zatvoril, druhou rukou ju presunul a opäť hodil na posteľ, kde jej napriek kríženiu nôh z ľavej strany tela od pása dolu k členku čiastočne stiahol nohavice s nohavičkami a svojím pohlavným údom sa pokúšal vniknúť do poškodenej, čo sa mu ani čiastočne nepodarilo, vzhľadom na zúženú pošvu poškodenej E. F., ktorej tak spôsobil oderku sliznice vonkajších rodidiel na vchode do pošvy, pričom u obžalovaného A. B. došlo k výronu semena na zadnú vnútornú stranu nohavičiek poškodenej, pričom obžalovaný A. B. sa tohto konania dopustil napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 1T 114/1997 zo dňa 16.6.2000 právoplatným dňa 9.11.2000 bol obžalovaný A. B. odsúdený za trestný čin znásilnenia podľa § 241 odsek 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 odsek 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a za trestný čin lúpeže podľa § 234 odsek 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 ako obzvlášť nebezpečný recidivista na nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 10 (desať) rokov so zaradením do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny, teda dopustil sa konania, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného činu, ktorého sa dopustil v úmysle násilím donútiť ženu k súloži a taký čin spáchal na chránenej osobe - osobe vyššieho veku, pričom k dokonaniu trestného činu nedošlo,
čím spáchal zločin znásilnenia v štádiu pokusu podľa § 14 odsek 1, § 199 odsek 1, odsek 2 písmeno b) Trestného zákona s poukazom na § 139 odsek 1 písmeno e) Trestného zákona. Za to mu súd podľa § 199 odsek 2 Trestného zákona, s poukazom na § 37 písmeno m) Trestného zákona, § 38 odsek 4, odsek 5 Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 13 (trinásť) rokov nepodmienečne. Podľa § 48 odsek 2 písmeno b) Trestného zákona ho súd pre výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný, a to ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom pojednávaní voči výroku a vine a výroku o treste. Podané odvolanie obžalovaný odôvodnil podaním zo dňa 07.07.2022 doručeným prvostupňovému súdu dňa 11.07.2022 a prostredníctvom obhajcu podaním zo dňa 04.07.2022 doručeným prvostupňovému súdu dňa 05.07.2022 nasledovne (skrátene): Obžalovaný má 71 rokov a uloženie trestu v trvaní 13 rokov je v jeho veku s pravdepodobnosťou blížiacou sa istote, trest na doživotie. Znalecké dokazovania znalcom RNDr. Mgr. Kešickým k možnosti resocializácie obžalovaného a otázky položené znalcovi prvostupňovým súdom v čase dokazovania, evokujú záver, že súd prvého stupňa mal už v decembri 2021 vyriešenú otázku viny a možno aj trestu obžalovaného.
Uznanie viny obžalovaného je založené na jedinom dôkaze, a to výpovedi pani E. F., ktorá vypovedala o tom, že z dôvod úniku moču má na sebe vložky, kam si vkladá toaletný papier, dvoje nohavičky a troje nohavíc, pričom toto oblečenie by z nej musel obžalovaný dať dole, avšak ako? Poškodená uviedla, že jej obžalovaný stiahol len ľavú stranu po členok a pravú stranu oblečenia si držala pri páse a mala aj skrížené nohy. Je vôbec možné takéto natiahnutie oblečenia? Poškodená sa nezmienila, či boli stiahnuté vrchné, či spodné nohavičky, ani čo sa stalo s vložkou a od čoho a či vôbec bola zašpinená. Poškodená vypovedala, že nohavičky boli čistučké. Nie je vyriešené, či by pri polohe poškodenej bol umožnený prístup mužského penisu k pošve, ani aký sexuálny motív mohol mať obžalovaný pri poškodenej, ktorá
má problémy s močom a so stolicou, keď má doma 38 ročnú priateľku. Podľa gynekológa semeno nebolo prítomné a poškodená lekárovi uviedla, že k ejakulácii nedošlo. Prvostupňový súd uviedol, že obžalovaný mal výron semena, ktoré sa dostalo na vrchné nohavičky zo zadnej strany. S tým zistením sa nestotožňuje, pretože by poškodená musela ležať chrbtom obrátená voči násilníkovi a takáto skutočnosť sa nepreukázala. Znásilnenie je charakterizované dvojakým konaním páchateľa, a to násilím a pohlavným stykom. Predstierané znásilnenie býva tiež výplodom psychopatických a hysterických žien, prípadne žien s nadmernou fantáziou. V prípade tohto trestného činu treba prehliadnuť aj muža aj ženu z hľadiska ich telesnej stavby, možných zranení a tiež ich oblečenie z hľadiska zaistenia stôp. V prípade obžalovaného ani poškodenej nič také, čo by nasvedčovalo znásilneniu, nájdené nebolo. Svedok E. G. na hlavnom pojednávaní povedal, že u poškodenej bola zistená oderka v dĺžke 3 mm, ktorá mohla vzniknúť manipuláciou s penisom, prípadne rukou, či nešetrným zaobchádzaním s toaletným papierom a teda nebolo preukázané, že prišlo k jej znásilneniu. Znalec Mgr. Prachár, pokiaľ išlo o zistenie spermatických stôp na ružových nohavičkách poškodenej stopy č. 3-1, 3-2, 3-3, 3-4 a na gáze stopa č. 3-5, v ktorých bola dokázaná prítomnosť biologického materiálu, mali tieto „potencionálne spermatické stopy“ pochádzať od obžalovaného (dve stopy) a od neznámej osoby mužského pohlavia (tri stopy). Na hlavnom pojednávaní povedal „Nie je to 100% zistenie, je to predpoklad.“ Poškodená uviedla, že na gaťkách nič nenašli, tak si museli niečo vymyslieť. Vypovedala o nočnej návšteve, omámení čpavkom, otrávení. Súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že napriek zisteným psychickým poruchám poškodenej, vyhodnotil jej výpoveď ako vierohodnú, nevymyslenú a nevytvorenú zmeneným vnímaním reality vplyvom bludov. Ak takýto záver zaujal súd prvého stupňa a tento záver by bol akceptovateľný, tak potom ako si vysvetliť tvrdenie poškodenej o odovzdaní nohavičiek polícii, či doktorovi. Poškodená sa prezliekala v babkinej kuchyni, a preto nie je preukázané, že tie nohavičky, ktoré odovzdala, boli práve tie, ktorá mala na sebe v čase údajného skutku. Možno mať vážnu pochybnosť, či ku skutku vôbec prišlo, pretože pokiaľ mala mať poškodená s obžalovaným pohlavný styk, je takmer vylúčené, aby znalec gynekológ Doc. MUDr. Jozef Záhumenský, PhD. pochyboval o tom, či poškodená vôbec mala sexuálny styk. Taktiež sú neakceptovateľné všeobecné tvrdenia znalca, keď nič konkrétne nepotvrdil ani nevyvrátil. Prvostupňový súd si tieto všeobecná tvrdenia znalca účelovo prispôsobil. Nemožno súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, že obrana obžalovaného neobstojí v časti, že DNA poškodenej sa mohla dostať na jeho penis tým, že držal ruku poškodenej a potom sa bol vymočiť. Nevie si vysvetliť ako samosudkyňa prišla k záveru, že pri močení chlap močí bez vyhrnutia predkožky a ako drží svoj penis. Poukázal na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 07.12.2009, Tpj 63/2009, podľa ktorého ak je výpoveď svedka jediným usvedčujúcim dôkazom, alebo vo významnej miere rozhodujúcim dôkazom, o ktorý chce prokurátor ako nositeľ dôkazného bremena v konaní pred súdom oprieť obžalobu, je nevyhnutné takéhoto svedka vypočuť až po vznesení obvinenia a tak zachovať právo obvineného na obhajobu. Prvostupňový súd vo výroku rozsudku a v jeho odôvodnení uviedol skutok, ktorý nebol obsiahnutý v obžalobe a ani nebol predmetom vyšetrovania a bol doplnený do výroku a odôvodnenia z ľubovôle súdu. Jedná sa o výrok: dňa 20.03.2021 v čase o 9.15 hod. v obci D. ..., pričom u obžalovaného A. B. došlo k výronu smena na zadnú vnútornú stranu nohavičiek poškodenej. Uvedenou úpravou skutkovej vety, o ktorej sa obžalovaný dozvedel až z písomne vyhotoveného rozsudku, bola obžalovanému odopretá možnosť sa ku skutkovej vete vyjadriť alebo sa obhajovať. V napadnutom rozsudku sa uvádza, že na nohavičkách poškodenej nebola DNA obžalovaného zistená. V strede a vľavo dole na zadnej strane vnútornej strane vrchných nohavičiek, teda stopy 3-2 a 3-3, bol zistený haplotyp zhodný s haplotypom porovnávacej vzorky obžalovaného, čo síce neznamená individuálnu identifikáciu. V konaní došlo k porušeniu procesných úkonov, keď nie každá strana listinných dôkazov je podpísaná. Znalci u obžalovaného nezistili žiadnu úchylku, či sexuálnu deviáciu. Ak pretrvávajú pochybnosti aj po vyčerpaní všetkých potrebných a dostupných možností dokazovania o priebehu skutku, uplatní sa pravidlo „in dubio pro reo“. Výrok o vine môže byť založený len na takých dôkazoch, ktoré úplne vylučujú pochybnosť, že sa stal skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania. Preto navrhuje, aby sa odvolací súd k tejto zásade priklonil a obžalovaného oslobodil spod obžaloby. Prokurátor vzal podané odvolanie späť. Podľa § 315 Trestného poriadku o odvolaní proti rozsudku okresného súdu rozhoduje krajský súd. O odvolaní proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu rozhoduje najvyšší súd.
Podľa § 316 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku: 1) Odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. 3) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že a) súd rozhodol v nezákonnom zložení, b) obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby, alebo c) hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 321 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj a) pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom rozsudku predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci alebo právo obhajoby, b) pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, c) ak vzniknú pochybnosti o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy, d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona, e) ak je uložený trest neprimeraný, alebo f) ak je rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody v rozpore so zákonom. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti; ak však zruší hoci aj len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa § 315 Trestného poriadku preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle § 316 Trestného poriadku a zistil, že nie je dôvod na zamietnutie odvolania v zmysle § 316 ods. 1 Trestného poriadku, ani na zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku. Odvolanie podal obžalovaný ako oprávnená osoba, v zákonnej lehote a proti výrokom, proti ktorým je tento opravný prostriedok prípustný. Po preskúmaní napadnutých výrokov a konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, dospel odvolací súd k nasledovným záverom: Odvolanie obžalovaného je primárne založené na inom hodnotení vykonaných dôkazov, než ako to urobil prvostupňový súd. Rozsah vykonaného dokazovania, ani zákonnosť, či procesnú použiteľnosť iných dôkazov, o ktoré oprel prvostupňový súd napadnuté rozhodnutie, obžalovaný nenamietal, s výnimkou listinných dôkazov. Odvolací súd sa pri prieskume obžalovaným napadnutých výrokov, zameral na skúmanie toho, či prvostupňový súd pri hodnotení vykonaného dokazovania bral do úvahy všetky relevantné a zároveň zákonné dôkazy, resp. skutočnosti z nich vyplývajúce, či tieto hodnotil samostatne, ako aj vo ich vzájomných súvislostiach a či pri hodnotení dôkazov použil logicky správne postupy. Pokiaľ sú všetky uvedené aspekty tvorby rozhodnutia dodržané, nemožno súdu vytknúť správnosť záveru, ku ktorému dospel a to aj v prípade, ak by odvolací súd sám vyhodnotil zistené skutočnosti iným spôsobom. Takto sa prejavuje zásada voľného hodnotenia dôkazov, vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Prvostupňový súd odôvodnil napadnutý výrok plne v súlade so zákonnými požiadavkami, uvedenými v ustanovení § 168 ods. 1 Trestného poriadku a podrobne a zrozumiteľne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri ich hodnotení. Odvolací súd nepovažuje za potrebné v tomto svojom rozhodnutí opakovať obsah svedeckých výpovedí a iných vykonaných dôkazov, keďže tak v dostatočnom rozsahu urobil prvostupňový súd. Rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu tvoria jednotu, preto nie je potrebné na tomto mieste opakovať odôvodnenie, ktoré prvostupňový súd uviedol v napadnutom rozsudku vecne správne, zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu.
Odvolací súd sa stotožňuje s tým, ako prvostupňový súd vyhodnotil vykonané dôkazy a závery prvostupňového súdu považuje za správne. Prvostupňový súd sa riadil všetkými zásadami hodnotenia dôkazov tak, ako sú vymenované v odseku 7 tohto rozsudku. Rovnako ako prvostupňový súd aj odvolací súd je toho názoru, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že obžalovaný sa v rozhodnom čase nachádzal v obci D. v spálni v rodinnom dome č. XX s poškodenou, túto chytil a dal ju na posteľ. Potom poškodená vyskočila z postele, podišla k oknu, otvorila ho a kričala o pomoc. Následne k nej obžalovaný pristúpil a odsunul ju od okna. Tieto skutkové okolnosti vyplývajú zo zhodných výpovedí obžalovaného a poškodenej. Poškodená E. F. vo svojej výpovedi popísala, že po tom, ako ju obžalovaný švacol na posteľ, uvoľnil jej ľavú stranu a cítila ako jej tam šmátra, drcá jej do stehna, ale obnažený úd obžalovaného nevidela. Potom cítila štípanie, lebo ju niečím ostrým poškriabal. Aspoň dvakrát obžalovanému povedala, aby to nerobil, kopala nohami a fackovala ho po hlave. Dovnútra sa obžalovaný nedostal. Keď to skončilo tak ju uvoľnil, išla sa umyť do lavóra, cítila, ako ju tam štípe a bolelo ju to 3-4 dni. Po skutku telefonovala svojej dcére H.. Obžalovaný v rámci procesnej obrany uviedol inú verziu skutkového deja, keď uviedol, že pri tom ako menil v izbe poškodenej dvere, sotil nechtiac dverami do poškodenej, ktorá spadla na zem, preto ju chytil pod pazuchy a dal ju na posteľ tak, že nohy mala na zemi, triasol jej rukou, či je v poriadku. Potom poškodená vyskočila z postele, podišla k oknu, otvorila ho a kričala o pomoc, tak k nej pristúpil, odsunul ju a povedal jej, čo kričí, veď nič neurobil. Potom mu poškodené povedala, že sa musí ísť umyť, on sa vymočil a odišiel preč, pretože išiel na bicykli do F.. Prvostupňový súd s poukazom na ustanovenie § 135 ods. 2 Trestného poriadku správne na hlavnom pojednávaní prehral obrazovo-zvukový záznam o výpovedi poškodenej z prípravného konania, ktorá bola vykonaná kontradiktórne, keďže pri jej výsluchu bol prítomný obhajca obžalovaného, nakoľko sa jedná o trestný čin, pri ktorom je takýto procesný postup prípustný a zrozumiteľne uviedol dôvody, prečo osobný výsluch poškodenej na hlavnom pojednávaní nevykonal. Osobný výsluch poškodenej, či už na hlavnom pojednávaní alebo verejnom zasadnutí, vzhľadom na vyššie uvedené, nepovažoval za potrebný ani odvolací súd. Výpoveď poškodenej pritom nepredstavuje jediný usvedčujúci ani rozhodujúci dôkaz o vine obžalovaného. Výpoveď poškodenej ako celok nebola konzistentná, uvádzala rôzne skutočnosti, z ktorých niektoré nesúviseli so stíhaným skutkom, avšak prvostupňový súd správne vyhodnotil pravdivosť výpovede poškodenej v rozhodných skutkových okolnostiach vzhľadom na ďalšie dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní. Zo znaleckého posudku MUDr. Ondrisovej je zrejmé, že poškodená trpí organickou poruchou s bludmi, a to už niekoľko rokov. Produkuje chybné úsudky, že jej miznú veci a kradnú jej ich susedia. Poškodená bola bezprostredne po skutku schopná správne vnímať a vypovedať. Bludová porucha nezasahuje všetky aspekty sféry jej života a zmenené vnímanie reality je viazané na bludný systém okolo jej osoby. V jej bludnom systéme sa nevyskytli halucinácie alebo bludy sexuálneho alebo erotického charakteru. Závery znalkyne čiastočne verifikoval aj znalecký posudok PhDr. Bielikovej, ktorá uviedla, že poškodená má zachované percepčné a kognitívne funkcie, ktoré jej umožňujú vnímať vzniknuté javy a vonkajšie podnety. Poškodená bezprostredne po skutku telefonovala svojej dcére H. I., ktorej uviedla, že ju tak na polovicu znásilnil obžalovaný a tá následne kontaktovala linku 158. Pri gynekologickom vyšetrení poškodenej E. G. bola zistená oderka sliznice na vchode do pošvy poškodenej, ktorá mohla vzniknúť viacerými spôsobmi, vrátane manipulácie s penisom, či rukou. Gynekológ zároveň vylúčil, že by prišlo k preniknutiu stoporeného penisu do pošvy poškodenej. Na základe znaleckého posudku Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ ČES: PPZ-KEU-BA- EXP-2021/3472 zo dňa 01.07.2021 bolo preukázané, že na stopách č. 3-2, 3-4 a 3-5 bola zistená pozitívna reakcia na prítomnosť ľudskej spermy. Na stere z pohlavného údu obžalovaného bol zistený zmiešaný DNA profil, ktorého minoritná časť bola zhodná s DNA profilom poškodenej. Výter z pošvy poškodenej a všetky škvrny na nohavičkách boli analyzované aj na Y-pohlavný chromozóm a na stopách č. 3-2 a č. 3-3 bol zistený haplotyp zhodný s haplotypom obžalovaného. Nejedná sa však o individuálnu identifikáciu, ale ide o genetický materiál zhodný s obžalovaným alebo osobou príbuznou po otcovej línii. Na stope č. 3-1 bol zistený haplotyp inej osoby mužského pohlavia, avšak na tejto stope sa nenachádzala sperma. Prvostupňový súd tak správne vyhodnotil vyššie uvedené dôkazy vo svojom súhrne a ustálil, že sa stal skutok, pre ktorý bola podaná obžaloba a tento spáchal obžalovaný. Výpovede poškodenej a obžalovaného ohľadne priebehu inkriminované dňa sú prakticky totožné (manipulácia obžalovaného s poškodenou, jej uloženie na posteľ, otvorenie okna poškodenou, volanie o pomoc a následné
zamedzenie tejto činnosti poškodenej obžalovaným). Táto zhoda časti skutkových okolností preukazuje, že sa nejedná o bludné predstavy poškodenej, či halucinácie, nakoľko ňou popísané skutkové okolnosti majú reálny základ, ktorý potvrdil aj obžalovaný. Poškodená popísala násilie obžalovaného voči jej osobe, ktoré sa čiastočne prekrýva z popisom skutkového deja uvedeného obžalovaným (jej chytenie a hodenie na posteľ) ako aj nesúhlas s intímnym pomerom s obžalovaným. Lekárske vyšetrenie poškodenej preukázalo oderku sliznice na vchode do pošvy poškodenej, ktorý mohol vzniknúť pri manipulácii s penisom, pričom výsledky znaleckého dokazovania, ktoré identifikovalo DNA poškodenej na penise obžalovaného a stopy spermií na nohavičkách poškodenej, ktoré boli zhodné s haplotypom obžalovaného. Keďže v rodinnom dome nebol podľa výpovedí poškodenej a obžalovaného nikto iný (a s istotou nie priamy predok, či potomok obžalovaného mužského pohlavia) možno jednoznačne uzavrieť, že sa jednalo o haplotyp obžalovaného. Keďže na nohavičkách poškodenej bola nájdená mužská sperma, je zrejmé, že tejto stope predchádzal sexuálny akt, ktorý však neskončil prienikom penisu do pošvy poškodenej. Námietky obžalovaného k hodnoteniu dokazovania prvostupňovým súdom majú svoj základ v individuálnom spochybnení jednotlivých dôkazov z hľadiska ich závažnosti a pravdivosti, nakoľko samy o sebe s istou nepreukazujú, že sa stíhaný skutok stal. Obžalovaný sa však nezameral na hodnotenie vykonaného dokazovania ako celku a spochybnenie úvah prvostupňového súdu na základe komplexného dokazovania, ktoré viedlo k uznaniu viny obžalovaného zo spáchania stíhaného skutku. Aj keď niektoré z dôkazov, z hľadiska ich obsahu, pripúšťajú viaceré alternatívy ich vzniku (oderka u poškodenej, DNA poškodenej na penise obžalovaného) tieto boli ďalšími vykonanými dôkazmi vylúčené (mužská sperma na nohavičkách poškodenej a zistený haplotyp obžalovaného), pričom jedinou možnou alternatívou priebehu skutkového deja zostala tá, ktorá bola ustálené prvostupňovým súdom. Nesúhlas poškodenej s pohlavným stykom s obžalovaným je zrejmý z výpovede poškodenej, ktorá sa tomuto aktu aktívne bránila a svoj nesúhlas aj opakovane verbalizovala, pričom po tom, ako sa jej podarilo uvoľniť, kričala cez okno o pomoc, v čom jej obžalovaný aktívnym konaním zabránil. Úvahy obžalovaného o tom, ako bola poškodená vyzlečená, a či bolo možné, aby sa penis obžalovaného dostal k pošve poškodenej, nie sú relevantné, nakoľko na obnaženie pošvy poškodenej postačuje len čiastočné stiahnutie jej oblečenia v dolnej časti tela, prípadne jeho natiahnutie. Už samotné vyzliekanie poškodenej smeruje k dokonaniu stíhaného trestného činu, pričom nájdená sperma preukazuje, že k výronu semena obžalovaným, napriek prezentovaným námietkam, prišlo a poškodenej bola v oblasti pošvy spôsobená oderka. Poškodená uviedla, že priebeh aktu a ani úd obžalovaného nevidela, a preto jej výpoveď o tom, že k ejakulácii neprišlo, vychádza len z tohto, čo sama vnímala (ejakuláciu nevidela). Uvedené platí aj pre tvrdenie poškodenej, že vydané nohavičky boli čistučké, nakoľko na nich sama žiadne viditeľné škvrny nepozorovala. Neexistencia sexuálnej úchylky u obžalovaného, či partnerský pomer s inou ženou, nevylučujú, že sa obžalovaný mohol stíhaného skutku dopustiť. Obžalovaný už bol za obdobné trestné činy v minulosti právoplatne odsúdený, a to napriek tomu, že žiadnou sexuálnou úchylkou netrpí. Odvolací súd sa nestotožnil ani s procesnými námietkami obžalovaného. Otázky zadané znalcovi súdom v žiadnom prípade neprejudikujú rozhodnutie o vine, či treste obžalovaného, jedná sa o odbornú otázku, ktorej vyriešenie, s poukazom na právnu kvalifikáciu skutku uvedeného v obžalobe, bolo nevyhnutné v trestnom konaní vyriešiť. Prvostupňový súd pri zachovaní totožnosti skutku správne upravil skutkovú vetu napadnutého rozsudku, pričom právo reagovať na obsah vykonaných dôkazov bolo obžalovanému zabezpečená počas celého trestného konania. Doplnením vytýkaných skutkových okolností neprišlo k sprísneniu právnej kvalifikácie skutku, a preto prvostupňový súd nebol povinný o tejto skutočnosti obžalovaného vopred upovedomiť. Napokon obžalovanému bolo umožnené na tieto skutkové zistenia prvostupňového súdu reagovať v odvolacom konaní. Obžalovaný nešpecifikoval, ktorý listinný dôkaz mal trpieť ním namietanou procesnou vadou, avšak vina obžalovaného nebola opretá o listinné dôkazy, a preto sa odvolací súd s touto námietkou obžalovaného bližšie nezaoberal. Odvolací súd ex offo zistil pochybenie prvostupňové súdu, ktoré sa týka nesprávneho právneho posúdenia zisteného skutku, a ktoré by odôvodňovalo podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Podľa ustanovenia § 139 ods. 1 písm. e) Trestného zákona sa chránenou osobou rozumie osoba vyššie veku. Podľa § 127 ods. 3 Trestného zákona sa osobou vyššieho veku na účely tohto zákona rozumie osoba staršia ako 60 rokov.
V skutkovej vete napadnutého rozsudku je uvedený vek poškodenej v čase spáchania skutku, a to 87 rokov. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že prvostupňový súd na základe skutočnosti, že sa obžalovaný s poškodenou poznal niekoľko rokov, ustálil, že obžalovaný mal o jej veku v rozhodnom čase vedomosť. Podľa ustanovenia § 139 ods. 2 Trestného zákona sa ustanovenie odseku 1 (§ 139 ods. 1 Trestného zákona) nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby. Podľa Rozsudku Najvyššieho súdu SR z 3. decembra 2013, sp. zn. 2 Tdo 65/2013, publikovaného pod č. R 117/2014: „V zmysle § 139 ods. 2 Tr. zák. možno spáchanie činu voči (na) osobe vyššieho veku (§ 127 ods. 3, § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zák.) považovať za okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, len pri úmyselnom trestnom čine. Zároveň sa vyžaduje, aby páchateľ vedel, že poškodený je osobou vyššieho veku a aby túto okolnosť subjektívne spájal s menším odporom alebo slabšou odvetou poškodeného, umocnením účinku trestného činu voči poškodenému, alebo inou okolnosťou, ktorá zakladá alebo podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať trestný čin. Taká subjektívna súvislosť, primeraná postaveniu alebo stavu chránenej osoby, sa vyžaduje aj pri kvalifikačnom použití ostatných ustanovení uvedených v § 139 ods. 1 pod písmenami a) až d) a f) až i) Tr. zák.“ Z citovaných zákonných ustanovení, ktoré vykladá judikatúra uvedená v predchádzajúcom odseku, vyplýva, že predmetom dokazovania v súdnom konaní je - vo vzťahu ku kvalifikačnému momentu uvedenému v ustanovení § 199 ods. 2 písm. b) Trestného zákona, teda k spáchaniu trestného činu na chránenej osobe - aj skutočnosť, či trestný čin uvedený ustanovení § 199 ods. 1 Trestného zákona bol spáchaný na osobe, ktorú v zmysle zákonných ustanovení Trestného zákona možno označiť za chránenú osobu, práve v súvislosti s vyšším vekom tejto osoby. V prípade preukázania takejto súvislosti, je potrebné vyjadriť túto subjektívnu stránku trestného činu aj v skutkovej vete, teda v opise spáchaného skutku. Právna veta a na to nadväzujúca právna kvalifikácia totiž musí mať vo všetkých kvalifikačných momentoch odraz v skutkovej vete. Po preskúmaní napadnutého rozsudku odvolací súd zistil, že prvostupňový súd v tejto otázke (súvislosť konania obžalovaného s vyšším vekom poškodenej osoby) nevykonal dokazovanie, pričom prokurátor v tomto smere žiadne návrhy nemal. Ak teda prvostupňový súd dokazovanie vo vzťahu k tomuto kvalifikačnému momentu v potrebnom rozsahu nevykonal, jeho záver o právnej kvalifikácii je nesprávny, pretože vychádza iba zo zistenia veku poškodenej. Odstránenie tohto nedostatku napadnutého výroku o vine, nie je možné urobiť v odvolacom konaní, nakoľko tomu bráni ustanovenie § 322 ods. 1 Trestného poriadku, pretože doplnenie dokazovania odvolacím súdom by mohlo viesť k iným skutkovým záverom. Tento nedostatok nemožno odstrániť ani v ďalšom konaní prvostupňového súdu, ktoré by nasledovalo v prípade zrušenia napadnutého rozsudku a vrátení veci prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, pretože tomu bráni zákaz zmeny k horšiemu, upravený v ustanovení § 327 ods. 2 Trestného poriadku, pretože odvolanie podal len obžalovaný, resp. prokurátor vzal podané odvolanie späť. Zásada zákazu zmeny k horšiemu (prohibitio reformationis in peius) je v odvolacom konaní upravená v ustanovení § 322 ods. 3 a § 327 ods. 2 Trestného poriadku. Táto zásada je súčasťou kontinentálnej právnej tradície a vychádza už z rímskeho práva. V ústavnoprávnej rovine je súčasťou komplexu práv obvineného na spravodlivý proces. Jedná sa o princíp garantujúci slobodu práva podať opravný prostriedok v trestnom konaní. Tá je zaručená tým, že ak obvinený bude žiadať o revíziu prvostupňového rozhodnutia, bude mať istotu, že sa jeho postavenie nemôže oproti prvostupňovému rozhodnutiu zhoršiť. Výklad obsahu tejto zásady však v právnej praxi nie je interpretovaný v rovnakom rozsahu, a to s poukazom na rôznoro-dosť pochybení, ktoré pri jednotlivých výrokoch napadnutého rozhodnutia môžu nastať. Je nepochybné, že zásada zákazu reformatio in peius sa týka všetkých výrokov (o vine, o treste, o ochrannom opatrení a o náhrade škody). Osobitnú pozornosť je potrebné venovať najmä výroku o vine, ktorý má tri zložky, a to skutkovú vetu (skutkovú časť), právnu vetu a právnu kvalifikáciu (právnu časť). Práve riešenie rozporu týchto zložiek výroku o vine v napadnutých rozhodnutiach môže spôsobiť v právnej praxi rozdiely v ich riešení a tým aj v stanovení obsahu zásady zákazu reformatio in peius. Ustanovenie § 169 ods. 1 Trestného poriadku ustanovuje postup súdu pri rozhodovaní o vine, treste, náhrade škody a ochrannom opatrení, kedy je súd ako prvý povinný ustáliť, či sa stal skutok, pre ktorý je obvinený stíhaný (tzv. skutkovú vetu) a následne z nej odvodiť formuláciu právnej vety a právnej kvalifikácie, ktoré kvalifikujú zistený (dokázaný) skutok ako konkrétny trestný čin. Na základe vyššie uvedených úvah možno konštatovať, že zásada zákazu reformatio in peius sa netýka všetkých skutkových okolností (napr. dňa a miesta spáchania skutku, použitia konkrétneho pojmu namiesto všeobecného pojmu, ktorý bol v napadnutom rozhodnutí použitý a pod., kde sa jedná o tzv. totožnosť skutku), ale primárne sa týka tých skutkových okolností, ktoré zakladajú právnu kvalifikáciu
skutku ako trestného činu, príp. jeho kvalifikovanú skutkovú podstatu. Ak nastane situácia, kedy sú skutková veta, právna veta a právna kvalifikácia vo vzájomnej zhode, zásada zákazu reformatio in peius bráni odvolaciemu súdu sprísniť akúkoľvek zo zložiek výroku o vine v neprospech obvineného. Ak nastane rozpor medzi skutkovou vetou, právnou vetou a právnou kvalifikáciou ako obligatórnych zložiek výroku o vine, je vyriešenie tohto rozporu pri rešpektovaní zásady zákazu reformatio in peius právne náročnejšie. Bez potreby osobitného odôvodnenia s poukazom na ustanovenie § 169 ods. 1 Trestného poriadku možno konštatovať, že z formulácie skutkovej vety (skutku) musí vychádzať právna veta a napokon aj právna kvalifikácia skutku ako trestného činu. Uvedené potvrdzuje aj ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, podľa ktorého je dovolacím dôvodom, ak je rozhodnutie založené na neprávnom právnom posúdení zisteného skutku. Otázkou, ktorou sa odvolací súd musel v tomto konaní vysporiadať, je, či možno na základe právnej kvalifikácie skutku (príp. aj právnej vety) uvedenej v napadnutom rozhodnutí zmeniť (v tomto prípade doplniť) skutkovú vetu tak, aby skutok zodpovedal použitej právnej kvalifikácii. Uvedená zmena by sa pritom nedotkla druhu ani výmery uloženého trestu, keďže trest sa ukladá práve podľa právnej kvalifikácie skutku. Rešpektujúc právny názor vyslovený napr. Ústavného súdu ČR (viď. Nález ÚS ČR I. ÚS 670/05 zo dňa 24.04.2006) je potrebné zásadu zákazu reformatio in peius vykladať extenzívne. Pri tomto type výkladu môžeme konštatovať, že ak prokurátor, ako strana konania, nepodal odvolanie do výroku o vine, má za to, že skutok bol zistený a formulovaný komplexne a správne, pričom iné relevantné skutkové okolnosti ním ako nositeľom dôkazného bremena v súdnom konaní preukázané neboli a právna veta a právna kvalifikácia zodpovedajú zistenému skutku. V prípade ak by sa chyba (vada) vo výroku o vine vyskytla, musel by na jej nápravu podať opravný prostriedok (či už v prospech alebo neprospech obvineného). Právne posúdenie, či vzniknutá vada je v prospech alebo neprospech obvineného stanovuje rozsah subjektov, ktoré ju môžu napadnúť. Kým v prípade vady vo výroku o vine, ktorá je v prospech obvineného majú právo domáhať sa revízie prvostupňového rozhodnutia tak prokurátor ako aj obvinený (príp. iné osoby oprávnené podať odvolanie v prospech obvineného), domáhať sa revízie výroku o vine v neprospech obvineného má právo výlučne prokurátor. Ak nevyužitím práva na podanie odvolania príjme prokurátor závery súdu vyjadrené v skutkovej vete, právnej vete a právnej kvalifikácii skutku, bolo by v rozpore s filozofiou odvolacieho konania iniciovaného výlučne obvineným, aby prišlo k zmene výroku o vine v neprospech obvineného (napr. stanovením vyššej škody, závažnejšieho následku, dlhšieho obdobia páchania skutku a pod.) a napokon aj v rozpore so zásadou zákazu reformatio in peius, z ktorej možno vyvodiť, že obvinený je oprávnený podať odvolanie len vo svoj prospech. Keďže výrok o vine má tri zložky, ktoré musia byť v súlade, je potrebné domáhať sa opravy ktorejkoľvek z týchto zložiek v neprospech obvineného podaním odvolania zo strany prokurátora, ktorý ako nositeľ dôkazného bremena nesie zodpovednosť sa výsledok trestného konania. Nie je akceptovateľné (aj s poukazom na profesijný status prokurátora), aby akceptoval nevyužitím práva na podanie odvolania stav ich nesúladu s tým, že minimálne jedna z týchto zložiek (v tomto prípade právna veta a právna kvalifikácia) zodpovedajú vykonanému dokazovaniu na hlavnom pojednávaní. Ak prijmeme tento záver, je odpoveďou na otázku nastolenú v ods. 40 tohto uznesenia právny názor, podľa ktorého nie je možné skutkovú vetu meniť (dopĺňať) tak, aby zodpovedala právnej kvalifikácii napadnutého rozhodnutia, nakoľko prokurátor nepodaním odvolania so skutkovou vetou napadnutého rozhodnutia súhlasil. Ak teda vznikne rozpor medzi skutkovou vetou, právnou vetou a právnou kvalifikáciou skutku s takým obsahom, že skutok uvedený v skutkovej vete zodpovedá miernejšej právnej kvalifikácii ako je uvedené v napadnutom rozhodnutí a odvolanie bolo podané len v prospech obvineného, je potrebné zosúladiť tieto tri zložky o vine spôsobom, že príde k zmierneniu napadnutého rozhodnutia tak, že právna veta a právna kvalifikácia skutku budú zodpovedať skutku vyjadrenému v skutkovej vete napadnutého rozsudku. V tomto prípade obvinený dosiahne pre existenciu vady revíziu napadnutého rozhodnutia, ktorá bude nepochybne v jeho prospech. Rovnaký postup je potrebné uplatniť aj na prípady, kedy skutok uvedený v skutkovej vete nebude možné kvalifikovať ako trestný čin, čoho dôsledkom je napr. oslobodenie spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Trestného zákona, čím bude opätovne dosiahnutý súlad výroku o vine v podoba posúdenia zisteného skutku ako trestného činu. Aplikujúc úvahy uvedené v ods. 35-43 tohto rozsudku na tento prípad, dospel odvolací súd k záveru, že ak by zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec prvostupňovému súdu na ďalšie konania a rozhodnutie za účelom skutkových zistení týkajúcich sa zistenia, či bol skutok obžalovaným spáchaný v súvislosti s vekom poškodenej, prišlo by k zmene skutkovej vety napadnutého rozsudku v neprospech obžalovaného, ktorý podal odvolanie. Keďže odvolací súd nemôže akceptovať nesúlad skutkovej časti výroku o vine a právnej časti výroku o vine a zároveň je povinný rešpektovať zásadu zákazu reformatio in peius, musel posúdiť, či
skutková veta napadnutého rozsudku zodpovedá inému trestnému činu, pričom dospel k záveru, že táto zodpovedá právnej kvalifikácii trestného činu podľa § 199 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 14 ods. 1 Trestného zákona, v ktorej je potrebné obžalovanému uložiť trest. Odvolací súd napokon formálne upravil skutkovú vetu napadnutého rozsudku, keď z nej vypustil predchádzajúce odsúdenie obžalovaného z dôvodu nadbytočnosti. Odvolací súd v tomto poukazuje na stanovisko Najvyššieho súdu SR z 10. júna 2019, Tpj 26/2019 v bode I., podľa ktorého: Odsudzujúci výrok o vine má jednak skutkovú časť (vetu), a jednak právnu časť, teda právnu vetu a právnu kvalifikáciu. Skutková veta odráža faktické okolnosti, ktoré sú právne relevantné z hľadiska základnej alebo kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu, teda kvalifikačne použitého ustanovenia osobitnej časti Trestného zákona. Formulácia „uvedením všetkých zákonných znakov vrátane tých, ktoré odôvodňujú určitú trestnú sadzbu“ (§ 163 ods. 3 Trestného poriadku) znamená povinnosť uviesť vo výroku o vine odsudzujúceho rozsudku okrem skutkovej vety aj tzv. právnu vetu, vychádzajúcu zo znenia ustanovenia (ustanovení), použitého (použitých) na právnu kvalifikáciu činu, ktoré sú označené vo výroku o vine zákonným pomenovaním a číselným paragrafovým označením (s nimi je priamo spojená trestná sadzba trestu odňatia slobody). Do kategórie faktických okolností uvedených v predchádzajúcom odseku a tvoriacich súčasť skutkovej vety patria aj skutočnosti, ktoré podľa ustanovenia všeobecnej časti Trestného zákona vyvolávajú použitie osobitnej trestnej sadzby, namiesto použitia sadzby, ktorá je uvedená v kvalifikačne relevantnom ustanovení osobitnej časti Trestného zákona, resp. namiesto sadzby iného trestu než trestu odňatia slobody, ktorá z právnej kvalifikácie činu inak vyplýva (§ 47 ods. 2, § 61 ods. 4 a 5 Trestného zákona). Skutočnosti bez kvalifikačnej relevancie, vyvolávajúce použitie ustanovenia všeobecnej časti Trestného zákona, ktoré len upravuje hranice trestnej sadzby priradenej ku kvalifikačne použitému ustanoveniu osobitnej časti Trestného zákona (§ 38 ods. 3 až 6, § 41 ods. 2 samostatne alebo v spojení s § 42 ods. 1, § 61 ods. 3 a 6 Trestného zákona), nie sú súčasťou skutkovej vety výroku odsudzujúceho rozsudku. Dotknuté ustanovenia sa uvádzajú (označujú) vo výroku o treste v zmysle § 165 ods. 1 Trestného poriadku („s uvedením zákonných ustanovení, podľa ktorých bol trest uložený“). Odvolací súd sa stotožnil s úvahami prvostupňového súdu týkajúcimi sa ukladania trestu, avšak v týchto úvahách musel, s poukazom na zmenu právnej kvalifikácie, zohľadniť miernejšiu trestnú sadzbu oproti tej, z ktorej vychádzal prvostupňový súd. V rámci odôvodnenie výroku o treste prvostupňový súd správne poukázal na trestnú minulosť obžalovaného a jeho špeciálnu recidívu, za ktorú opakovane vykonával nepodmienečné tresty odňatia slobody. Zároveň zohľadnil aj závery znalca RNDr. Mgr. Kešického PhD., ktorý uviedol, že ak bol motivačným faktorom obžalovaného sexuálny motív spojený s násilným uspokojovaním pohlavného pudu, tento sa bude u obžalovaného od veku 70 rokov výrazne znižovať v proces výkonu trestu. V prípade obžalovaného bola správne zohľadnená priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona, pretože obžalovaný už bol v minulosti odsúdený a rovnako skutočnosť, že je opätovne odsúdený za zločin, v dôsledku čoho u obžalovaného bolo potrebné aplikovať § 38 ods. 5 Trestného zákona, ktorého použitie vylučuje súčasnú aplikáciu § 38 ods. 4 Trestného zákona. V prípade trestného činu znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Trestného zákona je stanovená trestná sadzba trestu odňatia slobody od 5 do 10 rokov. Aplikáciou ustanovenia § 38 ods. 5 Trestného zákona sa zvýšila dolná sadzba trestu odňatia slobody na 7 rokov a 6 mesiacov. Odvolací súd obžalovanému uložil trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov a 6 mesiacov, teda v strede zákonom stanovenej trestnej sadzby, ktorý s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, považoval na dosiahnutie účelu trestu za primeraný. Odvolací súd obžalovanému neuložil trest odňatia slobody na hornej hranici zákonom stanovenej sadzby len z dôvodu záverov znalca RNDr. Mgr. Kešického PhD. a skutočnosti, že od výkonu posledného (10 ročného trestu) obžalovaný bol schopný takmer 9 rokov žiť riadnym spôsobom života. Odvolací súd obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, nakoľko obžalovaný bol v posledných 10 rokoch vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin, ktorý vykonal dňa 05.09.2012. Z vyššie uvedených dôvodov rozhodol odvolací súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3: 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.