Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

CA-8C/77/2007

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Čadci sudkyňou Mgr. Andreou Kubjatkovou v právnej veci navrhovateľa: ACCER, s. r. o., so sídlom Dolný Kubín, ul. Matúškova č. 7, IČO: 44 827 121, zastúpený splnomocneným zástupcom JUDr. Marekom Jakubíkom, advokátom so sídlom Čadca, ul. Horná č. 116, proti odporcovi: Drevotrend Slovakia, spol. s r. o., so sídlom Kysucké Nové Mesto, Horná Skotňa č. 2815, IČO: 36 392 936, zastúpená splnomocneným zástupcom JUDr. Celestínom Stehurom, advokátom so sídlom Čadca, ul. Fraňa Kráľa č. 2080, o zaplatenie sumy 49.503,77 eur s príslušenstvom takto

rozhodol:

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi sumu 49.503,77 € so 6% úrokom z omeškania od 08.2.2006 až do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

O trovách konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom zo dňa 01.4.2010 okresný súd zamietol návrh, aby bol odporca zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi sumu 49.503,77 eur s úrokmi z omeškania. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že s poukazom na ust. a je nárok navrhovateľa premlčaný, pričom odporca namietal premlčanie nároku a preto návrh z titulu premlčania v celej časti, a to 49.503,77 eur zamietol. Konštatoval, pretože posledná pôžička mala byť navrhovateľom odporcovi poskytnutá dňa 30. 06. 2003, prvýkrát teda právo mohlo byť vykonané 01. 07. 2003 a s poukazom na premlčaciu 3-ročnú lehotu návrh mal byť na súd podaný 01. 07. 2006. Návrh navrhovateľa bol podaný 25. 01. 2007, teda po lehote. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal podľa .

V zákonnej lehote proti rozsudku podali odvolanie navrhovateľ a odporca, odporca iba proti výroku o trovách konania.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní žiadal, aby odvolací súd v súlade s ust. / uznesením zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vrátil mu ho na ďalšie konanie, prípadne aby v súlade s ust. rozsudok zmenil tak, že odporcovi uloží povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 49.503,77 eur so 6 % úrokom z omeškania odo dňa 08. 02. 2006 do zaplatenia a trovy konania. Iba z procesnej opatrnosti, a to pre prípad, že by sa odvolací súd s jeho námietkami nestotožnil a rozsudok okresného súdu potvrdil, žiadal, aby odvolací súd v súlade s ust. pripustil dovolanie proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku, pretože podľa jeho názoru ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Pokiaľ sa týkalo napadnutého rozsudku, namietal jeho nespreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. Prvostupňový súd sa obmedzil iba na konštatovanie záväzného právneho názoru uvedeného v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Žiline zo dňa 27. 02. 2009 č. k. -116. V rozpore s ust. vôbec nereagoval na argumentáciu navrhovateľa, uvedenú vo vyjadreniach z 01.

06. 2009, 08. 10. 2009 a 05. 01. 2010. Opätovne poukázal na skutkový stav, že na základe ústnych dohôd požičal navrhovateľ Ing. Š. M. odporcovi finančnú hotovosť na preklenutie dočasných finančných problémov, a to dňa 02. 10. 2000 sumu 300.000,- Sk, dňa 05. 09. 2002 sumu 700.000,- Sk, dňa 31. 01. 2003 sumu 100.000,- Sk, dňa 31. 03. 2003 sumu 150.000,- Sk, dňa 30. 05. 2003 sumu 125.000,- Sk a 30. 06. 2003 sumu 116.350,60 Sk. Celkove sa jednalo o pôžičku vo výške 1.491.350,60 Sk. Účel použitia takto poskytnutých pôžičiek potvrdzuje sám odporca vo svojom odpore zo dňa 29. 03. 2007, kde uvádza, že suma 1.100.000,- Sk bola použitá na nákup strojov a nehnuteľností, ktoré sú v majetku odporcu. S tým korešponduje aj obsah zápisnice z valných zhromaždení odporcu konaných 16. 05. 2003 a 15. 04. 2004. Z týchto zápisníc vyplýva, že s ohľadom na aktuálnu finančnú situáciu odporcu bolo medzi spoločníkmi odporcu dohodnuté, že sa nebudú vracať pôžičky spoločníkom označené ako ich investície do kúpy hnuteľného a nehnuteľného majetku, a to po dobu dvoch rokov od konania týchto valných zhromaždení. Termínom splatnosti sa malo zaoberať valné zhromaždenie v roku 2005, k tomu však už nedošlo. Podľa zápisnice z valného zhromaždenia konaného 15. 04. 2004 bolo dohodnuté, že ak sa pri valnom zhromaždení v roku 2005 spoločníci nedohodnú inak, budú spoločníkom vrátane Ing. Š. M. ich pôžičky vrátené až po 15. 04. 2006, čo je možné považovať za nový termín splatnosti záväzkov odporcu voči navrhovateľovi, ktorých zaplatenia sa navrhovateľ domáha v tomto konaní. Poukázal na to, že žaloba bola Okresnému súdu v Čadci doručená 25. 01. 2007, pretože skoršiemu uplatneniu nároku bránili výslovné dohody účastníkov.S námietkou premlčania súvisí aj otázka, či došlo alebo nedošlo k uznaniu dlhu zo strany odporcu. V odpovedi na predžalobnú upomienku zo dňa 23. 10. 2006 odporca výslovne uznal, že navrhovateľovi dlhuje titulom pôžičky sumu 1.100.000,- Sk s tým, že po vytvorení dostatočného zisku tento dlh aj bude splácať. Napriek tomu, že táto listina nemá náležitosti stanovené , vyvoláva účinky spomínané v ust. veta druhá . Odporca sa preto nemôže dovolávať údajného premlčania pohľadávky navrhovateľa. Iba z procesnej opatrnosti navrhovateľ doplnil, že podľa jeho názoru k námietke premlčania uplatnenej odporcom nemožno prihliadnuť aj z dôvodu rozporu s dobrými mravmi v súlade s , a to s ohľadom na hore popísaný skutkový stav.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. -334 zo dňa 24. 05. 2011 rozsudok okresného súdu zo dňa 01. 04. 2010 vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh navrhovateľa o zaplatenie sumy 49.503,77 eur voči odporcovi potvrdil a vo výroku o trovách konania rozsudok okresného súdu zrušil. Krajský súd sa stotožnil s rozsudkom okresného súdu a nárok navrhovateľa považoval ku dňu podania návrhu 25. 01. 2007 za premlčaný. V dôvodoch rozhodnutia poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. podľa ktorého dôvodné vznesenie námietky premlčania v občianskom súdnom konaní nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle . Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukazoval na zápisnice z valných zhromaždení spoločnosti odporcu konaných 16. 05. 2003 a 15. 04. 2004 a z ktorých malo vyplynúť, že z ohľadom na aktuálnu finančnú situáciu odporcu bolo medzi spoločníkmi dohodnuté, že sa nebudú vracať pôžičky, odvolací súd poukazujúc na znenie uvedených zápisníc konštatoval, že z nich nevyplýva, že by sa v nich písalo o pôžičkách spoločníkov resp. o pôžičke medzi pôvodným navrhovateľom a odporcom. Taktiež zo znenia bodu 5 nevyplynulo, že odporca uznal dlh voči navrhovateľovi a že by zo znenia tohto bodu mala vyplynúť splatnosť pôžičky pôvodného navrhovateľa voči odporcovi. Tak isto sa vysporiadal aj zo znením bodu 3 zápisnice valného zhromaždenia zo dňa 15. 04. 2004. Odvolací súd sa oboznámil aj s notárskou zápisnicou N 268/2004, NZ 49812/2004 zo dňa 09. 06. 2004 a podľa jeho záverov z nej znenia taktiež nevyplynula splatnosť pôžičky medzi pôvodným navrhovateľom a odporcom.V prejednávanej veci odvolací súd nepripustil dovolanie navrhovateľa proti svojmu potvrdzujúcemu rozsudku majúc za to, že otázky, ktoré považoval navrhovateľ, za otázky zásadného právneho významu boli v konaní pred prvostupňovým súdom vyriešené.

Na základe sťažnosti navrhovateľa - spoločnosti ACCER, s.r.o. Matúškova 7, Dolný Kubín, Ústavný súd SR Nálezom -25 zo dňa 3. októbra 2012 rozhodol, že I. základné právo spoločnosti ACCER , s.r.o., na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa SR, Listiny základných práv a slobôd a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu vlastníctva podľa SR a Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 24. mája 2011 porušené bolo. II. zrušil rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 24. mája 2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. III. vo zvyšku sťažnosti nevyhovel.

Ústavný súd konštatoval , že z obsahu základného spisu i ústavnej sťažnosti, vyplýva, že- meritum vecí je založené (1) na chybnom určení doby splatností sťažovateľkinej pohľadávky , a (2) na posúdení dôvodnosti námietky premlčania tejto pohľadávky zo strany odporcu. (1) K určeniu splatnosti pohľadávky sťažovateľky krajský súd vôbec neprihliadol na rozhodnutie spoločníkov na valných zhromaždeniach odporcu 16, mája 2003 a 15. apríla 2004 v zmysle ktorého sa vložené investície spoločníkov v priebehu dvoch rokov nemali vracať, pričom tento termín sa mal znova prehodnotiť v r. 2005, k čomu už zrejme nedošlo, takže v tomto období dvoch rokov (od 15. apríla 2004 do 15. apríla 2006) nemohla začať plynúť premlčacia doba ani podľa , ale najskôr sa tak mohlo stať až od 16. apríla 2006. (2) Ústavný súd konštatoval, že námietka premlčania v zásadne dobrým mravom neodporuje, ale môžu nastať situácie (napr. v pomere blízkych príbuzných, či spolupracovníkov alebo spolumajiteľov firmy a pod.), že uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva úkor účastníka, .ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za takej situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. V duchu tohto právneho názoru sa uplatnenie premlčacej námietky môže priečiť dobrým mravom len vo výnimočných prípadoch, keď by bolo na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, alebo keď by sa aprobovalo konanie, ktoré je contra bonos mores ( ).

V dôsledku príliš formalistického postupu odvolacieho súdu pri výklade uvedenej právnej normy tak v žiadnom prípade nemožno konanie pred ním ako celok označiť za spravodlivé, keď vo svojom rozhodnutí dospel k extrémne nespravodlivým záverom.

Z odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu SR vyplynulo, že krajský súd (ale aj okresný súd) zasiahol do práva sťažovateľky na súdu ochranu a spravodlivý proces tým, že:

1/ arbitrárne určil charakter záväzkovo právneho vzťahu medzi účastníkmi konania podľa občianskeho, a nie prípadne obchodného práva, čo mohlo mať vplyv aj na dĺžku premlčacej doby 2/ určil splatnosť pohľadávky na 1. júl 2003 (actio nata) bez toho, že by zohľadnil časovú súvislosť s ďalšími úkonmi spoločníkov prezentovanými na valných zhromaždeniach 16. mája 2003 a 15. apríla 2004, ktoré svedčili síce nie pre uznanie dlhu, o ktorej verzii uvažoval krajský súd, ale mali vplyv na určenie inej doby splatnosti pôžičky pre predchodcu sťažovateľa (navrhovateľa) ako jedného zo spoločníkov, čo svojím spôsobom potvrdil obsah vyjadrenia odporcu z 23. októbra 2006, ktorým reagoval na predžalobnú upomienku 3/ vôbec sa nezaoberal námietkou sťažovateľa (navrhovateľa), či odporca, a hlavne kedy splatil podobné záväzky ostatným spoločníkom. 4/ vo svojom rozhodovaní bezvýhradne akceptoval námietku premlčania vznesenú odporcom, čím aproboval konanie, ktoré sa javí byť contra bonos mores.

Ústavný súd považuje za samozrejmé a určujúce pre hľadanie práva, že vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych rozmerov každého jednotlivého prípadu, ktoré sú založené na konkrétnych skutkových zisteniach, pričom v mnohých prípadoch špecifické okolnosti môžu byť, ako v tejto veci značne komplikované a netypické, ktoré v danom prípade všeobecné súdy celkom opomenuli, mechanicky až formalisticky sa zaoberali len občiansko-právnym charakterom predmetného právneho vzťahu a úzko vykladaným jeho zákonným režimom, pod ktorý bolo potrebné uplatnenú námietku premlčania, ktorú od počiatku považoval krajský súd za dôvodnú podradiť. Všeobecné súdy vopred celkom rezignovali na priliehavejšie posúdenie predmetného vzťahu medzi spoločníkom a spoločnosťou a pôsobenie dobrých mravov. Zmienené úvahy všeobecné súdy vôbec nevykonávali a preto z nich ani nemohli vyvodiť potrebné konsekvencie.

Krajský súd, ako súd odvolací rozsudok okresného súdu zo dňa -267 z 1.4.2010 preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a rozsudok okresného súdu podľa ust. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd s poukazom na závery Nálezu Ústavného súdu SR , ktoré sú pre všeobecné súdy záväzné má za to, že vo veci je potrebné doplniť dokazovanie na otázky uvedené v odôvodnení Nálezu ÚS SR a to či a kedy obchodná spoločnosť odporcu splatila záväzky podobné záväzku právneho

predchodcu navrhovateľa ostatným spoločníkom a opätovne sa oboznámiť s úkonmi spoločníkov prezentovaných na valných zhromaždeniach dňa 16. 05. 2003 a 15. 04. 2004, a tieto vyhodnotiť v súvislosti , či mali vplyv na určenie inej doby splatnosti pôžičky pre právneho predchodcu navrhovateľa ako jedného zo spoločníkov, uvedené vyhodnotiť v súvislosti s vyjadrením odporcu z 23. 10. 2006.

Pôvodný navrhovateľ G.. Š. M. na pojednávaní uviedol, že odporcovi viackrát požičal finančné prostriedky na preklenutie určitých finančných ťažkostí formou vkladu na účet priamo odovzdaním do pokladne spoločnosti. V čase pôžičiek boli u odporcu všetci traja konatelia, o pôžičke vedel ako on taj aj ďalší dvaja konatelia, ústne ani písomne sa nedohodli na termíne vrátenia pôžičky. V skutočnosti odporcovi požičal 1.800.000,- Sk, keď sa stal jediným konateľom G.. F., mal doklady už len na 1.500.000,- Sk a pôvodne žiadal sumu 1.100.000,- Sk z dôvodu, že túto sumu uznal G.. F. vo svojom liste. Peniaze boli požičané ešte pred kúpou strojov a žiadal ich vrátiť až v roku 2006, nakoľko dovtedy bol plnohodnotným členom spoločnosti. Tieto peniaze poskytol ako pôžičku, čo je uvedené aj v súvahe pre daňový úrad. Nešlo o vklad spoločníka do spoločnosti, základné imanie sa nezmenilo. V pozícii svedka na pojednávaní dňa 18.02.2010 Ing. Š. M. uviedol, že vložil do pokladne spoločnosti celkovú sumu 1.491.350,60 Sk. Z tejto sumy mu nebolo vrátené nič. Peniaze, ktoré mu boli vrátané v roku 2004 boli vrátené z iného účtu, išlo o vrátenie krátkodobých pôžičiek, ktoré nemajú so žalovanou sumou nič spoločné. Sumu nepovažuje za premlčanú, nakoľko na valnom zhromaždení bolo dohodnuté, že ďalšie 2 roky od roku 2003 nebudú žiadne financie spoločníkom vracané. Už nie je spoločníkom odporcu a snažil sa prostredníctvom zástupcu dohodnúť na vyrovnaní, ale konateľ odporcu nemá záujem.

Konateľka navrhovateľa Ing. P. M. na pojednávaní uviedla, že predmetom tohto sporu je odmietanie konateľov firmy Drevotrend vyplatiť pôžičku, ktorá bola v tejto firme poskytnutá na preklenutie finančných problémov spoločnosti. To, akým spôsobom to bolo na bločku uvedené nikto vtedy neskúmal, právne dôsledky neanalyzoval. Zámerom bolo rozbehnúť firmu, aby bola dobrá a prosperujúca, preto bolo nelogické, ak sa jeden deň prostriedky požičali, vzápätí ich hneď vracať. Ak to odporca považuje za vklad, prečo sa nenavýšilo základné imanie spoločnosti, toto sa neriešilo. Nebolo to zámerom a nebolo to ani v dohode medzi konateľmi. Takže pokiaľ to bol vklad, prečo sa ostatní konatelia navzájom vyplatili, je to v rozpore s ich tvrdením. Po náleze ústavného súdu ich protistrana kontaktovala so zámerom dohodnúť sa na splatnosti pôžičky. Prebehli rokovania, bola určená aj dohoda. Dohodla sa presne suma, splatnosť. Ich právny zástupca pripravil zmluvu za týmto účelom, avšak protistrana zrazu uviedla, že si to rozmysleli a nemajú sa záujem dohodnúť. Z uplatňovanej pohľadávky do dnešného dňa nebola uhradená žiadna suma.

Konateľ odporcu Ing. U. F. na pojednávaní uviedol, že do spoločnosti dávali pôžičky všetci štyria, on konkrétne dal sumu 1.800.000,- Sk ako pôžičku, nie vklad. Všetky doklady, ktoré boli zobrané z účtovníctva boli pravdivé. Je pravdou, že navrhovateľ požičal spoločnosti 1.100.000,- Sk nie 1.800.000,- Sk. Neboli dohodnutí na žiadnej lehote, kedy sa majú peniaze vrátiť. Zo sumy 1.000.000,- Sk nebolo vrátené nič, pôžičky neboli vrátené ani ostatným spoločníkom. K dokladom nachádzajúcim sa na strane 6-7 uviedol, že ak bolo treba dať nejaké peniaze do spoločnosti, je tam uvedené prijaté od: konatelia s.r.o. dávali každý po 1/3. On si pamätá, že navrhovateľovi požičal len 1.100.000,- Sk, nevie vysvetliť, prečo podľa účtovných dokladov mal navrhovateľ odporcovi požičať viac. Ako spoločníci odporcu uzatvorili v polovici septembra 2000 zmluvu, že peniaze, ktoré požičajú pôjdu na kúpu hnuteľného a nehnuteľného majetku odporcu. V čase uzatvorenia tejto zmluvy bol navrhovateľ konateľom odporcu. Od 01.01.2006 nevyplácali nikomu podiely na zisku, ich ekonomická situácie nie je taká, aby mohli vracať pôžičky, keďže čerpajú úver z banky. Na pojednávaní dňa 01.4.2010 Ing. F. uviedol, že v priebehu konania navrhovateľovi nebolo vrátené nič, ostatným spoločníkom boli vrátené finančné prostriedky poskytnuté na kúpu hnuteľného a nehnuteľného majetku bývalej firmy Drevodom. Navrhovateľom sú v súdnom konaní a nevie, koľko by sa mu malo vyplatiť. Peniaze boli poskytnuté na kúpu hnuteľných a nehnuteľných vecí spoločností a až neskôr sa malo vyplácanie uskutočniť, neskôr sa až dohodli, že finančné prostriedky sa vrátia. Na pojednávaní dňa 05.10.2015 uviedol, že sa pridržiava právneho názoru svojho právneho zástupcu, jemu spoločnosť dlží ešte sumu 43.500,- €, kolegovi L. 48.000,- €. Aké sumy im boli zo spoločnosti vyplatené nevie, to by si musel pozrieť. K výpovedi, že do spoločnosti dávali pôžičky nepriamo dospel po výsluchu sudkyne a právneho zástupcu navrhovateľa, keď mu bolo vysvetlené, že pokiaľ sa nezvyšuje základné imanie spoločnosti, nemôže ísť o vklad. Pochybili v tom, že nezaúčtovali tieto doklady, keď plánovali zvýšiť základné imanie. Keď nezvýšili imanie, tieto vklady mali zaúčtovať do kapitálových vkladov. Keby to bola ako pôžička firmy, bola by predĺžená a každý konateľ by bol povinný dať firmu na likvidáciu, konkurz. Vždy sa rozprávalo o investícii, boli si vedomí tohto, že

sú to investície a vklady do spoločnosti na kúpu hnuteľného a nehnuteľného majetku, aby spoločnosť mohla fingovať. Nevie sa vyjadriť k zápisniciam z valných zhromaždení zo dňa 16.5.2003 a 15.4.2004, ktoré pôžičky sa mali vracať, lebo pôžičky boli rôzne.

Právny zástupca navrhovateľa na pojednávaní dňa 1.4.2010 uviedol, že ak spoločnosť dlhovala niektorým spoločníkom a iba voči jednému z nich uplatnila námietku premlčania, táto je nepodstatná, zneužívajúca právo, porušujúca zásadu rovnosti účastníkov občiansko-právnych vzťahov. Medzi účastníkmi bolo dohodnuté, kedy sa budú vracať pôžičky a preto námietka premlčania ako uplatnil odporca nemôže byť úspešná. Je si vedomý, že súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, ale vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré je potrebné zohľadniť a preto žiadal návrhu vyhovieť. Po zrušení rozsudku Krajského súdu v Žiline Ústavným súdom SR právny zástupca navrhovateľky uviedol, že odporca v rozpore s dobrými mravmi vyplatil ostatným spoločníkom pôžičky, ktoré boli poskytnuté za tých istých podmienok, pričom vo vzťahu k ostatným spoločníkom neuplatnil námietku premlčania, preto je táto námietka v rozpore s dobrými mravmi v prípade, že by išlo o premlčanú pohľadávku. K vyplateniu sa presne nevedel vyjadriť, ale vychádzal zo zápisnice zo dňa 01.4.2010, kde konateľ odporcu výslovne spomenul, že ostatným spoločníkom odporcu vyplatil ich záväzky, iba právnemu predchodcovi navrhovateľky nebolo nič vyplatené. Pokiaľ ide o úkony spoločníkov prezentovaných na valných zhromaždeniach zo dňa 16.5.2003 a 15.4.2004, jednalo sa o zmenu obsahu záväzkov medzi odporcom a spoločníkmi spočívajúcom v novom určení lehoty splatnosti pôvodných pôžičiek, preto nemohlo dôjsť k premlčaniu tohto nároku, nakoľko v zmysle týchto zápisníc sa v priebehu 2 rokov nemalo spoločníkom nič vracať. Termín sa mal znova prehodnotiť až na valnom zhromaždení v roku 2005, ale k tomu už nedošlo. V zmysle rozhodnutia ústavného súdu by bolo potrebné aplikovať ustanovenia , hoci pôžička ako zmluvný vzťah je upravená iba v . Pokiaľ ide o interpretáciu právneho zástupcu navrhovateľov, ktorý hovorí, že nešlo o pôžičku, ale o vklad konateľov, ide o nesprávnu interpretáciu, nakoľko vklad v zmysle príslušných ust. znamená povinnosť spoločníka vložiť do základného kapitálu prostriedky v rozsahu stanovenom spoločenskou zmluvou alebo zakladateľskou listinou. Z výpisu z obchodného registra sa dá zistiť, že základný kapitál odporcu bol splatený v celom rozsahu a neboli predložené zo strany odporcu uznesenia valného zhromaždenia o uložení príplatkovej povinnosti ani neboli predložené doklady z ktorých by sa dalo interpretovať, že nad rámec základného kapitálu sa zaviazali spoločníci, že poskytnú nejaký ďalší vklad do základného kapitálu a základný kapitál sa nejakým spôsobom navýši. Pridržiavajú sa toho, že sa jednalo o pôžičky a nie len nejaký vklad a pokiaľ sa v listinných dôkazoch, na ktoré sa odvoláva právny zástupca odporcu spomína, že sa jedná o vklad konateľov, nemôže ísť o vklad v zmysle Obch. zák., pretože konatelia nemajú žiadnu vkladovú povinnosť, vklad do spoločnosti môže dávať iba spoločník a nie konateľ, čiže je zrejmé, že sa jedná o nesprávnosť a nejaké označenie titulu plnenia v príjmových dokladoch, ktoré vystavovala účtovníčka odporcu, nemôže byť interpretované v neprospech navrhovateľa. Nová námietka odporcu je v rozpore nielen s doterajšími vyjadreniami odporcu, ale aj s výpoveďou konateľa odporcu je irelevantná, mrzí ho, že sa ňou musia zaoberať po toľkých rokoch od podania žaloby, pričom spor prešiel aj cez ústavný súd.

Právny zástupca odporcu na pojednávaní dňa 1.4.2010 uviedol, že jedine navrhovateľ podal proti odporcovi žalobu na súd, keď nemal dostatok finančných prostriedkov a jedine on sa snažil vymôcť svoju pohľadávku od odporcu na rozdiel od ostatných spoločníkov. Uviedol, že odporca nikdy nenamietal, že by nemal voči navrhovateľovi dlh, lenže ako sa navrhovateľ zachoval, musel odporca vzniesť námietku premlčania, čo krajský súd akceptoval. Podľa jeho názoru sa doteraz mylne domnievali, že išlo o pôžičku medzi konateľmi a odporcom, avšak s príjmových dokladov, ktoré predložil bývalý navrhovateľ vyplýva, že išlo o vklad konateľov do spoločnosti na 4 príjmové bločky, teda nie o pôžičku. Ani v zápisniciach z valných zhromaždení z roku 2003 - 2004 sa nehovorí o pôžičkách, ale o návratnosti investícií spoločníkov, čo je niečo úplne iné. Vklad, keď spoločníci vkladajú do spoločnosti sa nevracia, stáva sa majetkom spoločnosti. Nikde v zápisnici z valného zhromaždenia ani v príjmových dokladoch sa nehovorí o pôžičkách, ako to už účtoval odporca to je druhá vec, či správne. Nešlo o pôžičky, preto nebola dohodnutá ani lehota splatnosti. Pokiaľ ide o to, ktorý zákonník sa má vzťahovať na tento prípad, navrhovateľ v návrhu udáva ust. , teraz keď mu je to lepšie, aby bola 4 ročná premlčacia lehota hovoria, že ide o obchodný vzťah, avšak v prípade obchodného vzťahu by muselo ísť o vzťah medzi obchodným partnerom z jednej strany aj z druhej strany. Tuto bol občan, ktorý ak požičiaval firme, nemôže ísť o obchodný ale o občiansko-právny vzťah. Nešlo o pôžičku spoločníkov, ale o vklad do spoločnosti a ak to namieta právny zástupca navrhovateľov, že spoločnosť nemala to upravené, je to na dohode spoločníkov, nemuseli to robiť ani písomne ani v rámci valných zhromaždení. Išlo o

súkromnú spoločnosť, ktorá si tieto veci mohla upravovať správne. Na jednotlivých príjmových dokladoch je uvedené vklad konateľov. Ak by malo ísť o pôžičku, musel by mať predsa podstatné náležitosti tejto zmluvy, ktoré navrhovateľ nepreukázal. Doteraz to v konaní nenamietali, nakoľko účastníci konania zrejme nerozlišovali medzi tým čo je vklad a čo pôžička, až po poučení, keď podrobne spravili inventúru a prešli túto vec zistili, že je to v príjmových bločkoch, že ide o vklad spoločníkov. Vklad sa vracať nemusí, zmluva o pôžičke musí mať svoje náležitosti. V zápisniciach z valného zhromaždenia z rokov 2003-2004 nie je konkretizované o aké pôžičky by malo ísť. Drevotrend vracal pôžičky svojím spoločníkom, ale iné pôžičky k čomu doložili aj doklady. Žiada návrh zamietnuť, nakoľko nebolo preukázané, že ide o pôžičku, ale že ide o vklad, ktorý sa nemusí vracať. Pokiaľ ide o nález ústavného súdu, bol tam pomer hlasov 2:1, kde jeden ústavný sudca vyjadril svoj nesúhlas s takýmto rozhodnutím a uviedol aj svoje dôvody. V rámci ďalšieho dokazovania navrhol vypočuť ako svedkyňu účtovníčku spoločnosti Drevodom Slovakia, ktorá zaúčtovávala finančné prostriedky, vypisovala príjmové bločky, kde uviedla tieto finančné prostriedky ako vklad a ako sa v účtovníctve s tým nakladalo. Taktiež vypočuť ďalšieho spoločníka odporcu Drevodom Slovakia a to pána L..

Okrem výsluchu účastníkov súd vykonal dokazovanie aj výsluchom svedkov a oboznámením sa s celým spisovým materiálom.

Svedok F. L. na pojednávaní uviedol, že on s Ing. F. finančne do spoločnosti dal 1.800.000,- Sk, navrhovateľ 1.100.000,- Sk. Vie len o pôžičkách, ktorá dávali na kúpu celej spoločnosti, krátkodobé pôžičky, ktoré dávali im boli vrátené. On zo sumy 1.800.000,- Sk nedostal vrátené nič, o vrátenie pôžičky nepožiadal ani ďalší konateľ, iba navrhovateľ.

Svedkyňa P. F. na pojednávaní uviedla, že u odporcu pracuje od roku 2000. V spoločnosti sa nakupovalo čo povedali konatelia, finančné prostriedky do spoločnosti sa dostávali od konateľov. Nevie, či išlo o ich finančné prostriedky. Ona robila mzdy a personalistiku, ostatné veci robila druhá účtovníčka. Nevedela sa vyjadriť ku skutočnostiam, ktoré sú predmetom konania, keďže jedinou účtovníčkou odporcu bola od roku 2004, pričom v roku 2004 ešte robila aj druhá účtovníčka. Ona sama je od roku 2005.

Súd sa oboznámil s dokladom od Q. banky o vložení v hotovosti sumy 700.000,- Sk od Ing. Š. M. dňa 05.9.2002 s príjmovým pokladničným dokladom zo dňa 02.10.2000, prijaté od Ing. M. Š. suma 300.000,- Sk za účelom krátkodobej pôžičky do pokladne, z ďalšími príjmovými dokladmi č. 941 zo dňa 30.6.2003 prijaté od konateľov s.r.o. sumu 349.052,- Sk, s dokladom č. 14302 zo dňa 31.01.2003 prijaté od konatelia s.r.o. suma 300.000,- Sk, doklad č. 779 zo dňa 30.5.2003 prijaté od konatelia s.r.o. suma 375.000,- Sk ako aj doklad č. 422 zo dňa 31.3.2003 prijaté od konatelia s.r.o. suma 450.000,- Sk. Na týchto štyroch príjmových pokladničných dokladoch je ako účel vypísaný vklad konateľov alebo vklad konateľov do pokladne. Taktiež sa súd oboznámil so súvahou odporcu za mesiac 10/2005 z ktorej vyplývajú ostatné dlhodobé záväzky, 3x suma 1.800.000,- Sk. Súd sa oboznámil s výzvou pôvodného navrhovateľa adresovanou odporcovi na vrátenie pôžičky ako aj s odpoveďou na túto výzvu zo dňa 26.1.2006 z ktorej vyplýva, že finančná situácia spoločnosti neumožňuje vyplácať svoje záväzky spoločníkom. Pôžička, ktorú poskytol bola použitá na nákup hnuteľného a nehnuteľného majetku spoločnosti. Spoločnosť čerpá úver a počas čerpania úveru v zmysle zápisnice N 268/04 bodu 5.2, nemôžu byť vyplácané záväzky voči spoločníkom.

Súd sa taktiež oboznámil s predžalobnou upomienkou - pokusom o zmier zo strany pôvodného navrhovateľa, ako aj odpoveďou na túto upomienku zo dňa 23.10.2006 z ktorej vyplýva, že pôvodný navrhovateľ požičal v roku 2000 odporcovi sumu 1.100.000,- Sk, ktoré boli použité na kúpu strojov a nehnuteľností. V súčasnej dobe nie je schopný odporca predmetnú sumu navrhovateľovi vrátiť z dôvodu zlej ekonomickej situácie.

Súd sa oboznámil s dokladmi o vrátení pôžičiek konateľom odporcu, s fotokópiami daňových priznaní za roky 2005, 2006, 2007, výpismi z účtov, výpismi z obchodného registra, výpismi z knihy analytickej evidencie podúčtov za roky 200, 2005.

Súd sa oboznámil so zápisom z valného zhromaždenia konaného 16.5.2003, kde z bodu 5 tejto zápisnice vyplýva návratnosť investícií spoločníkov - spoločníci sa dohodli, že vložené investície spoločníkov do kúpy hnuteľného a nehnuteľného majetku sa v priebehu 2 rokov nebudú vracať. Tento termín sa znova prehodnotí na valnom zhromaždení v roku 2004. Zo zápisnice z valného zhromaždenia konaného

dňa 15.4.2004 súd zistil, že v bode 3 návratnosť investícií spoločníkov - sa spoločníci opäť dohodli, že vložené investície spoločníkov do kúpy hnuteľného a nehnuteľného majetku sa v priebehu 2 rokov nebudú vracať. Tento termín sa znova prehodnotí na valnom zhromaždení v roku 2005.

Súd ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania zamietol ako nehospodárne a neúčelné, nakoľko mal jednoznačne preukázané, že v konaní nešlo o vklad do základného imania spoločnosti, ale o pôžičku poskytnutú odporcovi.

Podľa § 657 O. z. zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Podľa § 563 O. z. ak časť plnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo o plnenie veriteľ požiadal.

Podľa výkon práv a povinností vyplývajúcich z občiansko-právnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných, a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Krajský súd v Žiline rozsudkom -334 zo dňa 24.5.2011 rozsudok Okresného súdu zo dňa 01.4.2010 vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh navrhovateľa o zaplatenie sumy 49.503,77 € voči odporcovi potvrdil z dôvodu, že nárok navrhovateľa považoval za premlčaný. Tento rozsudok na základe sťažnosti navrhovateľa Ústavný súd SR Nálezom -25 z 3.10.2012 zrušil s tým, že zároveň konštatoval, že právo navrhovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces bolo porušené. V odôvodnení konštatoval, že merito veci je založené na chybnom určení doby splatnosti sťažovateľkinej pohľadávky a taktiež na posúdení dôvodnosti námietky premlčania tejto pohľadávky zo strany odporcu.

Ako krajský tak aj okresný súd sú viazaní právnym názorom ústavného súdu a aj z tohto dôvodu považuje okresný súd tvrdenia právneho zástupcu odporcu, že doteraz sa mylne domnievali, že išlo o pôžičku medzi konateľom a odporcom, ale išlo o vklad konateľa do imania spoločnosti, ako to vyplýva zo 4 príjmových bločkov, pričom o pôžičkách sa nehovorí ani v zápisniciach z valných zhromaždení, súd považuje za účelové. V priebehu celého konania až do rozhodnutia ústavného súdu a následne zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Žiline žiaden z účastníkov konania ani právny zástupca odporcov netvrdil, že by išlo o vklad do obchodného imania spoločnosti. Samotný pôvodný navrhovateľ ako aj konateľ odporcu uviedli, že išlo o pôžičku nie o vklad do spoločnosti a taktiež právny zástupca odporcu na pojednávaní dňa 1.4.2010 uvádzal, že išlo o pôžičku, pričom v dôsledku toho, ako sa navrhovateľ zachoval, keďže jediný si uplatňoval dlh u navrhovateľa, museli vzniesť námietku premlčania. Takúto námietku nemožno vzniesť voči vkladu do spoločnosti. Konateľka odporcu sa na pojednávaní vyjadrila, že po náleze ústavného súdu ich protistrana kontaktovala so zámerom dohodnúť sa na splatnosti pôžičky, pričom návrh dohody o urovnaní vypracoval jej právny zástupca. Následne si to protistrana rozmyslela s tým, že nemajú záujem na niečom sa dohodnúť. Teda účelovo až po náleze ÚS začal právny zástupca odporcu ako aj konateľ odporcu hovoriť o vklade konateľov, pričom ako dôkaz predložil 4 príjmové bločky, nachádzajúce sa v spise na čl. 6-7, kde na týchto bločkoch sa ako účel uvádza vklad konateľov, pričom súd upresňuje, že na dvoch z týchto bločkoch bolo uvedené vklad konateľov do pokl., teda do pokladne pričom pôvodný navrhovateľ uviedol, že peniaze vkladal do pokladne spoločnosti. Odporca ani jeho zástupca však na preukázanie týchto skutočností nepredložili súdu doklady, ktoré by preukázali navýšenie základného imania, základný kapitál odporcu podľa výpisu z OR bol splatený v celom rozsahu, neboli predložené uznesenia valného zhromaždenia alebo doklady z ktorých by sa dalo preukázať, že spoločníci sa zaviazali nad rámec základného kapitálu poskytnúť spoločnosti ďalší vklad a teda tým navýšenie základného kapitálu. Navyše obsahuje ustanovenia o vkladoch od spoločníkov a nie od konateľov. Z týchto dôvodov súd považuje tvrdenia odporcu a jeho právneho zástupcu, že predmetom tohto konania je vklad do základného imania spoločnosti a nie pôžička za účelové a zavádzajúce a má za to, predmetom tohto konania je pôžička navrhovateľa, ktorú poskytol odporcovi.

Súd je toho názoru, že na daný prípad je potrebné aplikovať občianske právo, nakoľko ide o pôžičku, ktorá je upravená , avšak v zmysle názoru ústavného súdu pokiaľ ide o určenie splatnosti pohľadávky, je potrebné prihliadať na rozhodnutia spoločníkov valných zhromaždení odporcu

zo dňa 16.5.2003 a 15.4.2004. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané z predloženého dokladu Q. zo dňa 05.9.2012 ako aj z príjmových pokladničných dokladov zo dňa 02.10.2002, 31.01.2003, 30.6.2003, 30.5.2002 a 31.3.2003, že navrhovateľ poskytol odporcovi pôžičku v sume 700.000,- Sk, 300.000,- Sk, 300.000,- Sk, 116.350,60- Sk, 100.000,- Sk, 125.000,- Sk, 150.000,- Sk. Okrem sumy 700.000,- Sk a 300.000,- Sk ostatné pôžičky v rovnakých sumách poskytovali aj ďalší dvaja konatelia Ing. F. a F. L.. Zo súvahy odporcu za mesiac 10/2005 mal súd preukázané, že odporca má dlhodobý záväzok voči všetkým trom konateľom vo výške 1.800.000,- Sk. Z predložených dokladov od Q. a príjmových bločkov mal súd preukázané, že celkovo poskytol pôvodný navrhovateľ odporcovi pôžičku vo výške 1.491.350,60 Sk. Pokiaľ konateľ odporcu, ako aj svedok L. uvádzali, ž uznávajú len sumu 1.100.000,- Sk ktorá mala byť pôvodným navrhovateľom poskytnutá spoločnosti, súd konštatuje, že žiadnymi dôkazmi mu nepreukázali výšku tejto sumy a pokiaľ aj predložili doklady o vrátení určitých pôžičiek pôvodnému navrhovateľovi, súd mal v konaní vyvrátené, že by išlo o pôžičky, ktoré sú predmetom sporu, pretože takéto krátkodobé pôžičky sa vracali aj ostatým konateľom a tieto sa vracali z iného účtu ako boli účty dlhodobých pôžičiek. Zároveň súd poukazuje na tú skutočnosť, že pôvodný navrhovateľ už v čase súdneho konania nemal možnosť dostať sa k účtovným dokladom. Konateľ odporcu sám uviedol, na začiatku konania, že doklady ktoré boli zobraté z účtovníctva boli pravdivé, pamätal si, že pôvodný navrhovateľ požičal odporcovi len 1.100.000,- Sk a neskôr uviedol, že ani nevie koľko mu majú vyplatiť, čakajú na súdne rozhodnutie.

Z bodu 5 zápisnice valného zhromaždenia zo dňa 16.5.2003 vyplýva že: návratnosť investícii spoločníkov - spoločníci sa dohodli, že vložené investície spoločníkov do kúpy hnuteľného i nehnuteľného majetku sa v priebehu 2 rokov nebudú vracať. Tento termín sa znova prehodnotí na valnom zhromaždení v roku 2004. Následne na valnom zhromaždení konaného dňa 15.4.2004 sa spoločníci dohodli, čo vyplýva aj zo zápisnice z tohto valného zhromaždenia bodu 3, že návratnosť investícii spoločníkov do kúpy hnuteľného a nehnuteľného majetku sa v priebehu 2 rokov nebudú vracať. Tento termín sa znova prehodnotí na valnom zhromaždení v roku 2005. Súd sa stotožňuje s názorom právneho zástupcu navrhovateľov, že v danej veci je potrebné zaoberať sa najmä vôľou a prejavmi vôle v tom čase konateľov spoločnosti, pričom z vykonaného dokazovania je nesporné, že dlhodobé pôžičky boli poskytnuté na základe ústnych dohôd, nebola dohodnutá doba vrátenia týchto pôžičiek, nakoľko nebolo zrejmé, ako sa bude vyvíjať ďalej spoločne podnikanie, medzi spoločníkmi neboli rozpory, naopak navzájom si dôverovali, preto nepovažovali za potrebné uzatvárať nejaké písomné dohody aj v prípade týchto zápisníc z valného zhromaždenia. Pri ich podpise si všetci boli vedomí o návratnosť akých investícií spoločníkov do spoločnosti ide, že išli na kúpu hnuteľného a nehnuteľného majetku. Konateľ odporcu vo svojich odpovediach zo dňa 26.1.2006 a 23.10.2006 na výzvu navrhovateľa na vrátenie pôžičiek uvádzal, že pôžičky boli použité na kúpu strojov a nehnuteľností. Sami sa navzájom dohodli, že vložené investície spoločníkov do kúpy hnuteľného a nehnuteľného majetku sa v priebehu 2 rokov nemajú vracať, teda v rokoch 2003, 2004. Nový termín mal byť prehodnotený opätovne v roku 2005 avšak nakoľko došlo k rozporom medzi jednotlivými konateľmi k takémuto novému prejednaniu už nedošlo, súd má teda za to, že došlo k zmene obsahu záväzkov medzi odporcom a spoločníkmi, ktorý spočíval v novom určení lehoty splatnosti pôvodných pôžičiek. Aj samotný ústavný súd vo svojom náleze udáva, že ako krajský tak aj okresný súd zasiahli do práva sťažovateľky na súdu ochranu a spravodlivý proces, keď určili splatnosť pohľadávky na 1.7.2003 bez toho, aby zohľadnili časovú súvislosť s ďalšími úkonmi spoločníkov prezentovaných na valných zhromaždeniach 16.5.2003 a 15.4.2004, ktoré mali vplyv na určenie inej doby splatnosti, čo svojím spôsobom potvrdil aj obsah vyjadrenia odporcu z 23.10.2006, ktorým reagoval na predžalobnú upomienku a z ktorého vyplýva, že pôvodný navrhovateľ nikdy nepožičal odporcovi sumu 1.800.000,- Sk ale 1.100.000,- Sk, ktoré boli použité práve na kúpu strojov a nehnuteľností, pričom sumu 1.100.000,- Sk nie sú schopní vyplatiť len z toho dôvodu, že im to nedovoľuje ekonomická situácia. Po vytvorení dostatočného zisku, ako to bolo aj pôvodne dohodnuté odporca bude splácať finančné pôžičky svojím spoločníkom.

Z uvedených zápisníc valných zhromaždení teda vyplýva, že od 15.4.2004 do 15.4.2006 nemohla začať plynúť premlčacia doba ani podľa § 563 Obč. zák. nakoľko by bolo nelogické, aby konatelia vyzývali spoločnosť na splnenie dlhu prvého dňa po tom, čo o plnenie požiadali, keďže aj z odpovede zo dňa 23.10.2006 vyplýva, že spoločnosť nie je schopná splácať pôžičky pre zlú ekonomickú situáciu. Z toho teda vyplýva, že premlčacia doba mohla začať plynúť až od 16.4.2006 a keďže návrh bol podaný 25.1.2007 3-ročná premlčacia ešte neuplynula. Návrh bol teda podľa názoru súdu podaný v zákonnej lehote a pre premlčanie ho nebolo možné zamietnuť.

Pokiaľ by však Krajský súd v Žiline trval na svojom právnom názore vyjadrenom v rozsudku -334 zo dňa 24.5.2001, že zo zápisníc z valných zhromaždení nevyplýva, že by sa v nich písalo o pôžičkách spoločníkov resp. o pôžičke medzi pôvodným navrhovateľom a odporcom a taktiež zo znenia bodu 5 zápisnice zo dňa 16.5.2003 nevyplýva, že odporca uznal dlh voči navrhovateľovi, že by zo znenia tohto bodu mala vyplynúť splatnosť pôžičky pôvodného navrhovateľa voči odporcovi, taktiež aj zo znenia bodu 3 zápisnice z 15.4.2004 t.j., že by zotrval na tom, že splatnosť pohľadávky nastala dňom 01.7.2003, teda návrh mal byť podaný na súd najneskôr dňa 01.7.2006 a keďže bol podaný až 25.01.2007 je nárok premlčaný, v tomto prípade súd konštatuje, že námietka premlčania, ktorá bola vznesená zo strany odporcu proti nároku pôvodného navrhovateľa je v rozpore s dobrými mravmi.

Dobré mravy, hoci sú zákonným pojmom, nie sú zákonom definované. Je nepochybné, že právny predpis im dáva značnú vážnosť a silu, avšak nikde ich nešpecifikuje, nekonkretizuje, posudzovanie, čo je v súlade s dobrými mravmi, patrí vždy od prípadu k prípadu súdu, nakoľko objasnenie pojmu dobré mravy vzhľadom k ich značnej mnohotvárnosti, ako aj k vývoju a zmenám je veľmi komplikované. Tento pojem vymedzuje, aj keď nie vždy jednotne, teória a súdna prax. Ustanovenie zakotvuje základné podmienky tzv. chráneného výkonu subjektívnych práv za splnenia nasledovných predpokladov, že toto ustanovenie sa môže vzťahovať len na výkon existujúcich práv, a taktiež toto ustanovenie upravuje, že zákonný rámec výkonu práva nespĺňa taký výkon, ktorý bez právneho dôvodu zasahuje do práv a oprávnených záujmov iných, alebo je v rozpore s dobrými mravmi. Subjekt vykonávajúci právo musí jeho výkon realizovať v súlade so zákonom, jeho realizácia musí byť primeraná s ohľadom na cieľ, ktorý má byť dosiahnutý (t.j. nesmie ísť o tzv. šikanózny výkon práva), a musí byť v súlade s dobrými mravmi. Výkon práva, ktorý zasahuje bez právneho dôvodu do práv a oprávnených záujmov iných, je prejavom šikanózneho výkonu práva, t.j. ide o výkon práva realizovaného nie za účelom dosiahnutia určitého, napríklad ekonomického cieľa, ale v úmysle poškodenia subjektu. Takýto výkon práva je v rozpore s absolútnym zákazom vyjadreným v ustanovení . Rovnako je v rozpore s dobrými mravmi aj výkon práva, či už formou právneho úkonu, alebo faktickým správaním, ktorým rozumieme také konanie, ktoré sa nachádza v elementárnom rozpore s názorom a mienkou prevažnej väčšiny spoločností o otázke, aký by mal byť výkon tohto práva, aby dodržiaval a zachoval morálne a etické zásady spoločnosti. Ide najmä o rešpektovanie hodnôt, ako sú slušnosť, poctivosť, morálka a podobne. Nedodržanie podmienok výkonu práva uvedených v a prekročenie zákonného rámca výkonu práva predstavuje exes, ktorého následkom je, že takýto výkon práva, nemôže požívať právnu ochranu. V zmysle však nepostačuje akýkoľvek rozpor s dobrými mravmi, alebo akýkoľvek zásah do subjektívnych práv, ktorý nie je celkom v súlade s dobrými mravmi, ale tento zásah musí byť takej intenzity a vážnosti, ktorá je v demokratickej spoločnosti aj s ohľadom na verejnú mienku neakceptovateľné. To len potvrdzuje, že v demokratickej spoločnosti platia písané právne normy, a nepísané pravidlá správania sa sú len výnimočným inštitútom, ktorým písané právo dáva náležitú vážnosť. To znamená, že by nemalo viesť k oslabovaniu ochrany subjektívnych občianskych práv stanovených zákonom, a tým k nežiaducemu narušovaniu istoty občianskoprávnych vzťahov. Použitie tohto ustanovenia je možné len vo výnimočných odôvodnených prípadoch, ako spravodlivého vymeriavacieho merítka pre citlivé hodnotenie konkrétnych okolností individuálneho prípadu, ktoré sleduje odstránenie prípadných tvrdostí zákona.

Právny zástupca navrhovateľa v konaní namietal, že uplatnená námietka premlčania voči nároku navrhovateľa je v rozpore s dobrými mravmi, keď odporca vyplatil ostatným spoločníkom pôžičky, ktoré boli poskytnuté za tých istých podmienok, pričom vo vzťahu k ostatným spoločníkom námietku premlčania neuplatnil. Právny zástupca odporcu uviedol, že nikdy odporca nenamietal, že by nemal voči navrhovateľovi dlh, lenže pre to, ako sa navrhovateľ zachoval, že v čase, keď nemal odporca dostatok finančných prostriedkov on jediný sa snažil vymôcť svoju pohľadávku od odporcu na rozdiel od ostatných spoločníkov, musel odporca vzniesť námietku premlčania. Samotný ústavný súd konštatoval, že námietka premlčania v zásade dobrým mravom neodporuje, avšak môžu nastať situácie, kedy uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči ktorému by za takejto situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo neuplatnil včas. Súd teda skúmal, či v danom prípade uplatnenie námietky premlčania je v rozpore s dobrými mravmi. V zmysle § 3 ods. 1 Obč. zák. nepostačuje akýkoľvek rozpor s dobrými mravmi alebo akýkoľvek zásah do subjektívnych práv, ktorý nie je celkom v súlade s dobrými mravmi, ale tento musí mať intenzitu a vážnosť, ktorá by bola v demokratickej spoločnosti s ohľadom na verejnú mienku neakceptovateľná s úmyslom poškodiť druhý subjekt. V

súdnom konaní bolo preukázané, že v čase, keď boli pôžičky odporcovi poskytované, bol pôvodný navrhovateľ spoločníkom aj konateľom odporcu, že vzťahy medzi nimi boli dobré, neexistovali rozpory, navzájom si dôverovali. Nedohodli sa ani dobu splatnosti týchto pôžičiek, nakoľko čakali, ako sa bude rozvíjať ich ďalšie podnikanie a preto ani ohľadom doby splatnosti nespisovali žiadne písomné dohody. Je jednoznačné, že na valných zhromaždeniach konaných dňa 15.4.2004, kedy vzťahy medzi nimi boli ešte dobré sa dohodli, že ich investície vložené do kúpy hnuteľného a nehnuteľného majetku sa v priebehu 2 rokov nemajú vracať, pričom nový termín mal byť prehodnotený v roku 2005, kedy už k tomu nedošlo, pretože došlo k výrazným rozporom medzi konateľmi a v tomto roku pôvodný navrhovateľ prestal byť aj konateľom odporcu. Nakoľko išlo o vklady konateľov do pokladne, titulom pôžičky je len logické, že pôvodný navrhovateľ nakoľko prestal byť konateľom spoločnosti, žiadal vrátiť svoje finančné prostriedky od odporcu. Ostatní konatelia odporcu konateľmi zostali naďalej. Súd nepovažuje konanie pôvodného navrhovateľa t.j. jeho podanie žaloby na súd na vrátenie pôžičky za konanie v rozpore s dobrými mravmi. Teda, že z tohto dôvodu ako sa zachoval, bol odporca nútený vzniesť námietku premlčania. Naopak, konanie samotného odporcu v dôsledku vznesenia námietky premlčania, ako voči jedinému z bývalých troch konateľov, ktorým boli aj tieto pôžičky vyplatené podľa vyjadrenia konateľa odporcu Ing. F., považuje súd práve za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ktoré má takú intenzitu a vážnosť, že je neakceptovateľné pre verejnú mienku v demokratickej spoločnosti a odporca svojím konaním sledoval spôsobenie škody na strane odporcu. Pôvodný navrhovateľ nemá možnosť iným spôsobom, ako podaním žaloby získať investovanú pôžičku navrhovateľovi, keďže odporca sa neustále vyhováral len na zlú ekonomickú situáciu. Pokiaľ už aj samotná žaloba bola podaná, odporca aj v konaní namiesto toho, aby uznal dlh pôvodného odporcu a dohodol sa napríklad na splátkovom kalendári, on naopak vzniesol námietku premlčania a teda súd vznesenú námietku premlčania považuje za tak výnimočný prípad, že ide o konania v rozpore proti dobrým mravom a preto návrhu vyhovel.

Najvyšší súd SR taktiež vyčítal súdom, že sa nezaoberali námietkou navrhovateľa, či odporca a hlavne kedy splatil podobné záväzky ostatným spoločníkom. V tomto prípade súd uvádza, že uvedené skutočnosti listinnými dôkazmi preukázané nemá, ako súd tak aj právny zástupca navrhovateľa vychádzal len z tvrdení konateľa odporcu, ktorý na začiatku tohto konania uvádzal, že pôžičky ostatným spoločníkom vyplatené neboli. Avšak v priebehu ďalšieho konania na pojednávaní dňa 1.4.2010 uviedol, že tieto pôžičky ostatným spoločníkom splatené boli, pričom si musel byť vedomý od roku 2007 odkedy sa konanie vedie, čo je predmetom tohto konania. Nemôže sa vyhovárať a účelovo tvrdiť, že ide o iné krátkodobé pôžičky, ktoré boli už splatené, keďže si musí byť vedomý čo je predmetom tohto konania. Súd však poukazuje na to, že pokiaľ by aj odporca nesplatil ostatným dvom konateľom poskytnuté pôžičky, Ing. F. je naďalej konateľom a spoločníkom odporcu a ako uviedol svedok L., je spoločníkom odporcu a je uňho zamestnaný, pôžičky boli použité na kúpu hnuteľného a nehnuteľného majetku spoločnosti, kým pôvodný navrhovateľ nie je ani konateľom od roku 2005 ani spoločníkom od roku 2009 odporcu podľa výpisu z obchodného registra, preto má právo na vrátenie týchto pôžičiek.

Pri právnom posúdení tejto veci súd vychádzal z právneho názoru Ústavného súdu SR, že pri posudzovaní každého jednotlivého prípadu je potrebné vychádzať z jeho individuálnych rozmerov založených na konkrétnych skutkových zisteniach, ktoré sú ako aj v tomto prípade špecifické, značne komplikované a netypické, ktoré všeobecné súdy celkom opomenuli, mechanicky až formalisticky sa zaoberali len občiansko-právnym charakterom tohto právneho vzťahu, pod ktorý bolo potrebné uplatnenú námietku premlčania, ako dôvodnú podradiť, avšak v dôsledku tohto príliš formalistického postupu dospel od volací súd k extrémne nespravodlivým záverom. S prihliadnutím na právny názor ústavného súdu dospel okresný súd k názoru, že nárok navrhovateľa nie je premlčaný, nakoľko premlčacia doba začala plynúť až od 16.4.2006 a taktiež vznesená námietka premlčania odporuje dobrým mravom, preto súd návrhu navrhovateľa vyhovel v celom rozsahu a zaviazal navrhovateľa zaplatiť odporcovi sumu 49.503,77 € so 6% úrokom z omeškania od 8.2.2006 až do zaplatenia.

Podľa ak ide o meškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania. Výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

Podľa enia Vlády SR číslo 87/1995 Zbierky zákonov, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia v znení neskorších predpisov, výška úrokov z omeškania je o 8

percentuálnych bodov vyššia, ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

Nakoľko sa dostal odporca do omeškania s plnením peňažného záväzku, súd ho zaviazal zaplatiť navrhovateľovi aj úroky z omeškania, ktorých výška je podľa Nariadenia vlády č. ku dňu omeškania 8.02.2006, odkedy mal odporca po prvej výzve plniť 6%.

O trovách konania súd rozhodol podľa .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia tohto jeho písomného vyhotovenia, prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline (, ).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( - z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, musí byť podpísané a datované) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie, alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha ( ). Odvolanie možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie ( ).

Podľa odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v , b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný ( ). Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého ( ). Rozsudok je vykonateľný, len čo uplynie lehota na plnenie ( ). Ak nie je v rozsudku uložená povinnosť na plnenie, je rozsudok vykonateľný, len čo nadobudol právoplatnosť ( ).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (č. ) ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia ( ).