Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6C/90/2009

Rozhodnutie

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudcom Mgr. Andrejom Kekelym v právnej veci navrhovateľov: I. Q. P., G.. XX.XX.XXXX, K. XXX XX C. XXX, Š. U. A., II. M. I., G.. XX.XX.XXXX, K. XXX XX M. XX, Š. U. A., III. I. C., G.. XX.XX.XXXX, K. XXX XX A. XX, Š. U.Č. A., IV. Y. C., G.. XX.XX.XXXX, K. XXX XX I. XXX, Š. U. A., všetci právne zastúpení Advokátskou kanceláriou Andrea Havelková, s. r. o., so sídlom Daniela Dlabača 2748/28, 010 01 Žilina, IČO: 36 854 956, proti odporcom: I. B. K., G.. XX.XX.XXXX, K. XXX XX I. XXX, Š. U. A., právne zastúpený JUDr. Mariánom Kuckom, advokátom so sídlom Národná 7, 010 01 Žilina, II. K. L., G.. XX.XX.XXXX, A. XXXX, XXX XX K., Š. U.Q. A., III. B. C., G.. XX.XX.XXXX, K. XXX XX I. XXX, Š. U. A., právne zastúpená JUDr. Jánom Súkeníkom, advokátom so sídlom Stred 60/55, 017 01 Považská Bystrica, IV. B. L., G.. XX.XX.XXXX, K. G. XXX, XXX XX B., Č. P., Š. U. Č., V. M. L., G.. XX.XX.XXXX, K. G.Á. XXX, XXX XX B., Č. P., Š. U. Č., VI. B. H., G.. XX.XX.XXXX, K. C.. G. XXX, XXX XX E., Č. P., Š.E. U. Č., VII. Z. Č., G.. XX.XX.XXXX, K. XXX XX G. XXX, Č. P., Š. U. Č., VIII. M. C., G.. XX.XX.XXXX, K. XXX XX Z. XXX, Č. P., Š. U. Č., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, takto

rozhodol:

Návrh o určenie, že O. C., P.. C., G.. XX.XX.XXXX, J.. XX.XX.XXXX bol ku dňu smrti, t. j. ku dňu XX.XX.XXXX výlučným vlastníkom v podiele X/X nehnuteľnosti - pozemku, nachádzajúceho sa v katastrálnom území I., evidovaného na LV č. XXX, vedenom Okresným úradom Bytča, katastrálnym odborom ako parc. C.-R. Č.. XXX/X - záhrady o výmere XXX m2, z a m i e t a .

O trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Návrhom na začatie konania zo dňa 05.06.2009 podaným na Okresnom súde Žilina dňa 08.06.2009 a doplneným po výzve súdu podaním zo dňa 22.09.2009 doručeným súdu dňa 29.09.2009 sa navrhovateľky I. až IV. voči odporcom I. a II. domáhali vydania rozhodnutia súdu, ktorým by bolo určené, že sú podielovými spoluvlastníčkami, každá o veľkosti podielu X/X nehnuteľností - pozemku nachádzajúceho sa v k. ú. I., evidovaného na LV č. XXX, vedenom (v tom čase) Správou katastra Bytča ako parc. C.-R. Č.. XXX/X - záhrady o výmere XXX m2 a pozemku nachádzajúceho sa v k. ú. I., evidovaného v katastri nehnuteľností ako parc. C.-R. Č.. XXX/X - záhrady o výmere XXX m2. Svoj návrh navrhovateľky skutkovo odôvodnili tým, že dňa 29.05.2009 oznámila navrhovateľka I., že odporcovia odstránili z jej pozemku parc. C.-R. Č.. XXX/X a parc. C.-R. Č.. XXX/X, k. ú. I. oplotenie. Navrhovateľka I. sa pred tým dopytovala u odporcov I. a II. na dôvod ich postupu, nakoľko bola presvedčená, že predmetné pozemky sú v spoluvlastníctve navrhovateliek. Odporcovia I. a II. túto skutočnosť popierajú. Navrhovateľky ďalej uviedli, že predmetné pozemky nadobudol do vlastníctva ich spoločný právny predchodca nebohý O. C., G.. XX.XX.XXXX, naposledy bydliskom I. XXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX. Dedičmi po nebohom O. C. sa stali jeho deti, a to navrhovateľky I. až III. a Z. C., ktorý však zomrel a jeho právnou nástupkyňou sa stala navrhovateľka IV. Ich právny predchodca vykonal za života v minulosti zámenu pozemkov práve s právnymi predchodcami odporcov a v teréne vyčlenené pozemky boli vytýčené v hraniciach a takto aj oplotené. Keďže v roku podania návrhu bolo pôvodné oplotenie schátralé, rozhodli sa navrhovateľky toto nahradiť novým oplotením. Odporcovia I. a II., ktorí

doteraz nikdy nenamietali ich oprávnenú dobromyseľnú držbu však toto nové oplotenie zničili a až toho času začali namietať neplatnosť zámennej zmluvy, ktorú v minulosti vykonali ich právni predchodcovia. Skutočnosť, že navrhovateľky dobromyseľne a nerušenie užívali predmetný pozemok potvrdzujú svojimi podpismi aj viacerí svedkovia. Vychádzajúc z uvedeného vyplýva, že ich právny predchodca, ako aj ony samotné predmetný pozemok trvale, nerušene a dobromyseľne užívali v presvedčení, že vec užívajú na základe vlastníckeho práva, ktoré nadobudli titulom vydržania podľa ust. . Napokon navrhovateľky uviedli, že majú naliehavý právny záujem na deklarovaní ich vlastníckeho práva, nakoľko v súčasnosti odporcovia I. a II. toto ich právo popierajú, bránia im v užívaní ich majetku a tento poškodzujú. Odporca I. sa k doručenému návrhu vyjadril podaním zo dňa 10.11.2009 a podaním zo dňa 08.12.2009, v ktorých uviedol, že je podielovým spoluvlastníkom v podiele XX/XX pozemku parc. C.-R. Č.. XXX/X, k. ú. I., zapísanej na LV č. XXX. Z obsahu LV vyplýva, že ako podieloví spoluvlastníci okrem odporcu II. sú vedené aj ďalšie osoby, pričom ako odporca je označený len on a odporca II. Má za to, že navrhovateľky neoznačili všetkých účastníkov, ktorí majú vystupovať na strane odporcov. Ďalej odporca I. uviedol, že nemá vedomosť o zámene pozemku parc. C.-R. Č.. XXX/X, ako to tvrdia navrhovateľky. Z obsahu návrhu ani nevyplýva, kedy mal údajne nadobudnúť do vlastníctva predmetný pozemok spoločný právny predchodca navrhovateliek. Pokiaľ sa týka pozemku parc. C.-R. Č.. XXX/X, k vlastníctvu tejto sa vyjadriť nevie, ale na túto si nároky nečiní. Čo sa týka navrhovateľkami predložených vyhlásení svedkov, po ich preštudovaní poukazuje na to, že sú datované dňom 30.05.2009, pričom návrh bol podaný na súde dňa 08.06.2009. Vo väčšine vyhlásení je uvedený nečitateľný podpis, pričom ani jedno vyhlásenie neobsahuje overený podpis. Vyhlásenia sú napísané jedným a tým istým pisateľom. Svedkovia väčšinou tvrdia, že záhradu užíval právny predchodca navrhovateliek a jeho manželka. Bližšie nie je však táto označená č. parcely, alebo miestnym názvom. Časť svedkov tvrdí, že C. kúpili, resp. vymenili záhradu. S týmto však nesúhlasí. Nesúhlasí ani s tým, že C. kúpili záhradu od M.. Pani M. záhradu nepredávala, teda pozemok, ktorý je predmetom sporu. Pokiaľ právny predchodca navrhovateliek O. C. užíval tento pozemok ako nájomca, nemožno z tohto odvodzovať jeho vlastníctvo. V minulosti aj jeho ako jedného z podielových spoluvlastníkov kontaktovala jedna z navrhovateliek, či by záhradu neprepísal na ňu, takže navrhovateľky museli dobre vedieť, že tento pozemok im nepatrí. Navrhol tak návrh v celom rozsahu zamietnuť a zaviazať navrhovateľky nahradiť mu trovy konania. Odporca II. sa k návrhu vyjadril podaním zo dňa 10.11.2009 a podaním zo dňa 08.12.2009, v ktorých sa vyjadroval zásadne rovnako ako odporca I. Rovnako tiež navrhol návrh v celom rozsahu zamietnuť a zaviazať navrhovateľky nahradiť mu trovy konania. Podaním zo dňa 13.10.2011 navrhovateľky žiadali pripustiť vstup B. C. a O. L., rod. R. do konania ako ďalších osôb zapísaných na LV č. XXX, k. ú. I. ako spoluvlastníkov pozemku parc. C.-R. Č.. XXX/X. Súd uznesením č. k. -99 zo dňa 24.02.2012 pripustil, aby do konania vstúpila odporkyňa III. na strane odporcov. Súd uznesením č. k. -101 zo dňa 24.02.2012 nepripustil, aby do konania vstúpila ako odporkyňa O. L., rod. R., nar. XX.XX.XXXX, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že takáto osoba nikdy neexistovala a pokiaľ ide o O. R., rod. L. ako na LV č. XXX vedenú podielovú spoluvlastníčku, nar. XX.XX.XXXX, táto zomrela dňa 01.04.1953, t. j. pred podaním návrhu. Odporkyňa III. sa k návrhu vyjadrila podaním zo dňa 11.05.2012, v ktorom uviedla, že s návrhom nesúhlasí. Spoluvlastnícky podiel k pozemku parc. C.-R. Č.. XXX/X, k. ú. I. nadobudla v roku 2010, a to na základe riadne uzavretej kúpnej zmluvy od pôvodných podielových spoluvlastníkov N. B. a Q. Š.. Obe tieto predávajúce mali svoje spoluvlastnícke podiely zapísané na príslušnom LV a svoje vlastnícke právo odvodzovali od svojich právnych predchodkýň. Ani jedna z predávajúcich nemá žiadnu vedomosť o údajných v minulosti realizovaných právnych úkonoch, na základe ktorých mal nadobudnúť vlastníctvo k spornému pozemku právny predchodca navrhovateliek. O oprávnenosti vlastníckeho práva jej právnych predchodkýň okrem iného svedčí aj v spise sa nachádzajúca kópia z pkn vl. č. XX, k. ú. I., na ktorej sú evidované ich právne predchodkyne, a to P. B. a Š. M.. Pokiaľ sa týka časti návrhu o určenie vlastníctva k pozemku parc. C.-R. Č.. XXX/X, k. ú. I. v tejto časti konania nie je pasívne vecne legitimovaná, keďže nie je vlastníčkou tejto parcely. Z uvedených dôvodov odporkyňa III. žiadala návrh zamietnuť a zaviazať navrhovateľky nahradiť jej trovy konania. Navrhovateľky podaním ústne urobeným do zápisnice o pojednávaní dňa 08.01.2013 zobrali návrh v časti o určenie ich vlastníckeho práva k pozemku, nachádzajúcemu sa v k. ú. I., evidovanému v katastri nehnuteľností ako parc. C.-R. Č.. XXX/X - záhrady o výmere XXX m2, späť. Súd na základe tohto dispozitívneho procesného úkonu navrhovateliek konanie v tejto časti uznesením č. k. -135 zo dňa 23.01.2013 zastavil. Súd vec prejednal, vo veci vykonal dokazovanie a po prvý krát rozhodol na pojednávaní dňa 30.04.2013.

Navrhovateľky sa na pojednávaní k veci vyjadrili prostredníctvom svojho právneho zástupcu tak, že odporcu II. žalujú nielen ako podielového spoluvlastníka, ale aj ako právneho nástupcu a podľa ich informácií jediného dediča po zomrelej O. L., rod. R.. Čo sa týka merita veci, ich právny predchodca nebohý Pavol C. bol oprávneným držiteľom žalovaného pozemku parcela C.-R. Č.. XXX/X, k. ú. I., nakoľko bol dobromyseľný v tom, že mu predmetný pozemok z titulu ústnej zámennej zmluvy z roku 1951 a ústnej kúpnej zmluvy z roku 1953 patrí a on, ako aj jeho právni nástupcovia, t. j. navrhovateľky tento pozemok mali v oprávnenej a nikým nerušenej vyše 50-ročnej držbe, ktorú potvrdzujú aj svedkovia v súdu doložených čestných prehláseniach. Dobromyseľnosť ich právneho predchodcu podporuje práve samotná zámenná a kúpna zmluva, z titulu ktorých bol právny predchodca v dobrej viere, že mu žalovaný pozemok vlastnícky patrí. Zámennú zmluvu uzatvoril ich právny predchodca O. C. v roku 1951 s U. L. a O. L., v zmysle ktorej vymenil časť pkn parcely č. XXX zapísanej v pkn vložke č. XXX, k. ú. I. za žalovanú parcelu C.-R. Č.. XXX/X v podiele X/X. Kúpnu zmluvu uzatvoril ich právny predchodca O. C. v roku 1953 s právnou predchodkyňou B. K. a Q. Š., a to so Š. M., pričom takto nadobudol podiel X/X k spornej parcele C.-R. Č.. XXX/X. Pokiaľ ide o skutočnosť, že zámenná i kúpna zmluva boli uzatvorené v ústnej podobe, v tomto smere poukazujú na konštantnú judikatúru súdov ešte pred účinnosťou novely , že na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude treba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia v tom, že je základný rozdiel medzi ochranou vlastníctva a ochranou držby. Platnosť nadobúdacieho právneho titulu je rozhodujúca len pri prevode vlastníctva na základe právneho úkonu. Pokiaľ by súd vyžadoval platný právny titul, inštitút vydržania by v tomto smere stratil význam a ich právny predchodca by v takom prípade nadobudol vlastnícke právo k žalovanému pozemku už na základe samotnej kúpnej a zámennej zmluvy, preto je nad rámec ust. , aby oprávnený držiteľ preukazoval platnosť a účinnosť nadobúdacieho titulu. Ak by tomu tak bolo, tak samotné ustanovenie by sa stalo obsolentné. Odporcovia I. a II. v zásade na pojednávaní zotrvali na nim už uvedených námietkach proti návrhu. Odporkyňa III. sa v ďalšom na pojednávaní vyjadrila, že pokiaľ navrhovateľky poukazujú na to, že k časti prevodu malo dôjsť kúpnou zmluvou medzi O. C. a Š. M., ona poukazuje na to, že Š. M. nebola podielovou spoluvlastníčkou v X/X v tejto predmetnej nehnuteľnosti, nakoľko jej sestrou bola P. B. a tá mala taktiež v tejto nehnuteľnosti svoj spoluvlastnícky podiel, čiže ak by došlo ku kúpnej zmluve a táto by mala byť platná, bolo by potrebné, aby aj P. B. dala súhlas na prevod predmetnej nehnuteľnosti. Pokiaľ takýto súhlas nedala, nemohlo k takémuto prevodu platne dôjsť, keďže nikto nemôže previesť viac práv, ako sám má. Súd tak vo veci prvý krát rozhodol rozsudkom č. k. -175 vyhláseným na pojednávaní dňa 30.04.2013, pričom návrh navrhovateliek o určenie, že sú podielovými spoluvlastníčkami sporného pozemku každá v podiele o veľkosti X/X zamietol, pričom o trovách konania rozhodol tak, že o týchto rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Súd svoje meritórne rozhodnutie odôvodnil tým, že základným predpokladom úspešnosti určovacieho návrhu podľa ust. je tak to, že účastníci majú vecnú legitimáciu a zároveň, že je majú na ich požadovanom určení naliehavý právny záujem. Ak by obe podmienky neboli kumulatívne (zároveň) naplnené, viedlo by to bez meritórneho zaoberania sa vecou samou k zamietnutiu návrhu. Súd dospel k záveru o naplnení oboch podmienok. Pokiaľ ide o naliehavý právny záujem navrhovateliek, súd mal za to, že navrhovateľky majú na požadovanom určení naliehavý právny záujem, keďže sú v stave právnej neistoty z dôvodu, že, ako tvrdili v návrhu, sú spoluvlastníčkami sporného pozemku. Keďže ako podieloví spoluvlastníci sporného pozemku sú v katastri nehnuteľností na LV č. XXX, k. ú. I. vedení odporcovia a ďalšia osoba, nie je možné bez tohto požadovaného určenia odstrániť stav právnej neistoty navrhovateliek a dosiahnuť zápis ich spoluvlastníctva k spornému pozemku na LV č. XXX, k. ú. I., keďže údaje katastra doposiaľ zapísané na LV č. XXX svedčia v prospech vlastníctva odporcov a ďalšej osoby, a to pokiaľ sa nepreukáže opak ( ). Súd ďalej uviedol, že návrh musel zamietnuť v podstate bez ďalšieho na základe toho, že navrhovateľky nepodali návrh voči všetkým osobám (resp. ich právnym nástupcom) zapísaným na LV č. XXX ako podielovým spoluvlastníkom sporného pozemku. Pokiaľ navrhovateľky tvrdili, že odporca II. je jednak spoluvlastníkom sporného pozemku zapísaným na LV č. XXX pod B5 a jednak je aj jediným právnym nástupcom (dedičom) po O. L., rod. R., ktorá je ako podielový spoluvlastník zapísaná na LV č. XXX pod B2, súd s poukazom na vykonané dôkazy a z nich vyplývajúce skutkové zistenie, že podiel O. L., rod. R. nadobudol dedením jej syn N. L., im v tomto nemohol dať za pravdu. Navrhovateľky tak nepodali návrh voči všetkým podielovým spoluvlastníkom, ktorým svedčí zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, resp. ich právnym nástupcom, t. j. nepodali návrh voči všetkým nerozlučným spoločníkom ( ), ktorých právnej sféry by sa dotklo navrhovateľkami požadované

rozhodnutie súdu. Súd však poukázal na existenciu aj iných ďalších dôvodov pre zamietnutie návrhu. Pokiaľ totiž navrhovateľky tvrdili, že sú spoluvlastníčkami sporného pozemku, ako dedičia po nebohom O. C., súd dal účastníkom do pozornosti, že v zmysle ust. sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa. Nemožno však ale opomenúť skutočnosť, že právna úprava dedičského práva v SR sa riadi princípom ingerencie, resp. účasti štátu pri nadobúdaní dedičstva. Uvedené sa prejavuje tým, že konanie o dedičstve možno začať i bez návrhu a súčasne, že po každom poručiteľovi musí byť dedičstvo prejednané v rámci zákonnom upraveného dedičského konania. V dedičskom konaní musí byť tiež prejednaný majetok, ktorý pri pôvodnom dedičskom konaní nebol známy (nebol zistený). Do tohto stavu k nadobudnutiu dedičstva nepostačuje iba smrť poručiteľa (nadobudnutiu dedičstvu dedičom poručiteľa nedochádza iba na základe smrti poručiteľa), ale v zmysle zákona sa vyžaduje, aby o dedičstve poručiteľa bolo rozhodnuté v dedičskom konaní. Potom až na základe rozhodnutia o dedičstve, sa dedičstvo nadobúda s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa. Vzhľadom na existujúci právny stav v dobe od smrti poručiteľa, až do rozhodnutia o dedičstve v dedičskom konaní, tu nie je istota, s akým výsledkom sa dedičské konanie skončí, teda kto sa stane poručiteľovým dedičom a ako bude dedičstvo vyporiadané medzi viacerými poručiteľovými dedičmi. Stav, ktorý v takomto prípade vzniká v období od smrti poručiteľa do právoplatného rozhodnutia o dedičstve, sa prejavuje vo vzájomných vzťahoch dedičov k majetku patriacemu do dedičstva. Až do právoplatného rozhodnutia o dedičstve sa dedičia považujú za vlastníkov, resp. spoluvlastníkov majetku patriaceho do dedičstva a z právnych úkonov týkajúcich sa vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne, pričom ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa na týchto právach a povinnostiach podieľajú. V sporoch s inými osobami, ktoré sa týkajú veci, alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sa uvedený vzťah dedičov k poručiteľovmu majetku prejavuje tým, že majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov podľa ust. , ods. 1 , pretože ide o také spoločné práva a povinnosti, že rozhodnutie v spore sa musí vzťahovať na všetkých dedičov. Pri rozhodovaní o práve alebo povinnosti jedného z dedičov, sa účinnosť a dôsledky rozsudku vzťahujú aj na ostatných dedičov. S poukazom na uvedené možno potom vyvodiť záver, že ak poručiteľ zanechal viac dedičov a medzi dedičmi nebola v rámci dedičského konania vyporiadaná vec, ktorá je predmetom občianskeho súdneho konania vedeného s inou osobu, ktorá nie je poručiteľovým dedičom, majú až do prejednania dedičstva ohľadne tejto veci v dedičskom konaní, resp. v dodatočnom dedičskom konaní, všetci dedičia poručiteľa v tomto konaní postavenie nerozlučných spoločníkov podľa už uvedeného zákonného ust. Navrhovateľky však nepreukázali, že by nadobudli dedičstvom po nebohom O. C. sporný pozemok v spoluvlastníckych podieloch, ako to tvrdili. Pokiaľ by O. C. mal byť oprávneným držiteľom sporného pozemku, a to odvodzujúc svoju oprávnenú držbu od ústne uzavretých zámennej zmluvy z roku 1951 a kúpnej zmluvy z roku 1953 až do svojej smrti dňa 01.02.1982, je zrejmé, že by nadobudol vlastnícke právo vydržaním najneskôr do 31.12.1963 v zmysle ust. a Stredného (uplynutím 10-ročnej vydržacej doby od vstupu do držby najneskôr v roku 1953). O. C. by tak v čase smrti už bol výlučným vlastníkom sporného pozemku a navrhovateľky by vlastníctvo k spornému pozemku mohli nadobudnúť dedením po tom, ako by im dedičstvo bolo potvrdené v dedičskom konaní po O. C.. Súd ďalej skonštatoval, že pokiaľ by navrhovateľky sami odvodzovali svoje vlastnícke právo titulom vydržania, čo skutkovo v konaní netvrdili, že navrhovateľky nepreukázali v konaní žiaden titul, na základ ktorého by mohli odvodzovať svoju dobromyseľnosť držby sporného pozemku. Navrhovateľky nemohli byť dobromyseľné v tom, že sporný pozemok nadobudli dedením po O. C., keďže takýto pozemok nebol uvedený ako aktívum dedičstva v dedičskom rozhodnutí po O. C.. Nemohli vychádzať z toho, že predmetom dedenia bol aj sporný pozemok, pokiaľ, ako vyplýva z navrhovateľkami predloženého dedičského rozhodnutia po O. C. (išlo dokonca o dedičské konanie o novoobjavenom majetku poručiteľa podľa ust. ), nebol takýto sporný pozemok ako aktívum dedičstva prejednaný v rámci dedičského konania po O. C.. Obzvlášť súd poukázal na to, že navrhovateľky mali vedomosť o tom, že pre nadobudnutie konkrétneho dedičstva je potrebné, aby konkrétna vec z dedičstva bola prejednaná v rámci dedičského konania, čo vyplýva z toho, že iniciovali konanie o novoobjavenom majetku poručiteľa - svojho právneho predchodcu O. C.. Navrhovateľky tak nemohli nadobudnúť vlastníctvo k spornému pozemku ani vydržaním vlastníckeho práva podľa príslušných ustanovení . Súd napokon uzavrel, že ani u právneho predchodcu navrhovateliek O. C. nemohlo dôjsť k nadobudnutiu vlastníctva sporného pozemku jeho vydržaním, a to s poukazom publikovanú judikatúru Najvyššieho súdu SR reprezentovanú uzneseniami spis. zn. zo dňa 27.10.2010, resp. spis. zn. zo dňa 01.03.2011, ktorú je možné vztiahnuť vzhľadom k zásadne totožnej právnej úprave aj na právnu úpravu vydržania podľa Stredného , ktorý totiž v ust. bez akýchkoľvek pochybností jednoznačne vyžadoval písomnú formu pri právnych úkonoch o právach k nehnuteľnostiam. Navyše z oboznámenej

pkn vl. č. XX, k. ú. I. bolo zrejmé, že pri verejnosti pozemkovej knihy sa mal možnosť O. C. oboznámiť aj s tým, kto všetko sú podieloví spoluvlastníci sporného pozemku. Pokiaľ tak podľa tvrdení navrhovateliek mal nadobúdať ústnymi zmluvami (z roku 1951 a 1953, teda za účinnosti Stredného ), od ktorých mal odvodzovať svoju oprávnenú držbu, sporný pozemok od manželov L.Č. a Š. M., súd poukázal na to, že ani v tomto prípade nemohol byť dobromyseľný, keďže v pozemkovej knihe boli ako podieloví spoluvlastníci v podiele pod B2a a B2b vedené ešte M. K., rod. M. v podiele XX/XX a P. B., rod. M. v podiele XX/XX. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na ust. a zložitosť prípadu spočívajúcu vo väčšom počte účastníkov. Proti rozsudku podali navrhovateľky I. až IV. v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Podanie odvolania navrhovateľky odôvodnili tým, že podľa ich názoru prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav, keďže nevykonal navrhovateľkami všetky navrhnuté dôkazy. Navrhovateľky mali za to, že nebohý O. C. bol oprávneným držiteľom spornej nehnuteľnosti, nakoľko bol dobromyseľný, že mu sporná nehnuteľnosť patrí titulom ústne uzatvorenej zámennej dohody (uzatvorená v roku 1951) a titulom ústne uzatvorenej kúpnej zmluvy (uzatvorená v roku 1953) a túto nehnuteľnosť mal v oprávnenej a nerušenej držbe. Podľa názoru navrhovateliek tým, že okresný súd vyššie uvedeným rozsudkom zamietol ich návrh z dôvodu nedodržania písomnej formy pri uzatváraní kúpnej a zámennej zmluvy, hoc predmetom týchto zmlúv boli práva k nehnuteľným veciam, poprel zmysel a význam ust. , nakoľko podľa ich názoru vydržaním sa nadobúda vlastnícke právo bez potreby ďalšieho právneho úkonu, iba uplynutím vydržacej doby. Kúpna a zámenná zmluva boli v konaní iba podporným prostriedkom, od ktorých možno odvodzovať dobromyseľnosť držby nebohého O. C.. Súd však nebral v úvahu dobrú vieru nebohého O. C., že mu vec patrí vzhľadom k dobromyseľnej držbe, ktorú potvrdilo aj 9 svedkov v navrhovateľkami predložených čestných vyhláseniach, ale vzal v úvahu iba nedodržanie písomnej zmluvy. To, že nebohý O. C. nepoznal zákon, a preto kúpnu a zámennú zmluvu neuzatvoril v zákonom požadovanej písomnej forme, nemožno pokladať za jeho nedobromyseľnosť. Súčasne v rámci podaného odvolania navrhovateľky vychádzajúc z dôvodov, pre ktoré bol ich návrh o určenie vlastníckeho práva rozsudkom zo dňa 30.04.2013 zamietnutý, žiadali, aby súd pripustil vstup ďalšieho účastníka do konania na strane odporcov, konkrétne dediča po O. L., rod. R., nar. XX.XX.XXXX a to N. L. a súčasne žiadali, aby súd pripustil zmenu žalobného návrhu spočívajúcu v novom požadovanom určení, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Odporca I. vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateliek žiadal rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdiť. Stotožnil sa s jeho argumentáciou. U navrhovateliek a ani u ich právneho predchodcu neboli splnené podmienky pre nadobudnutie vlastníctva vydržaním. Odporkyňa III. vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Mala za to, že v danom prípade prvostupňový súd správne zamietol návrh z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Mala za to, že zmena návrhu rozšírením okruhu odporcov je neprípustná, nakoľko v danom prípade sa jedná o spoločenstvo podľa , a teda takouto procesnou zmenou by samotný prvostupňový rozsudok stratil svoje opodstatnenie. Aj zmena spočívajúca v úprave petitu návrhu je neprípustná, keďže touto dochádza k zmareniu podstatnej časti doteraz vykonaného dokazovania, ktoré smerovalo k tomu, aby sa zistilo, či práve navrhovatelia sú podielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností. Prvostupňový súd správne poukázal na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR; nie je pravdou, že by popieral inštitút vydržania. Odporca II. k podanému odvolaniu nezaujal stanovisko. Uznesením č. k. -224 zo dňa 04.04.2014 Krajský súd v Žiline nepripustil vstup N. L. do konania na strane odporcov. Uznesením č. k. -222 zo dňa 4.4.2014 v spojení s opravným uznesením č.k. -233 zo dňa 23.6.2014 Krajský súd v Žiline pripustil zmenu žalobného návrhu v znení, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku. Uznesením č. k. -241 zo dňa 30.7.2014 Krajský súd v Žiline ako odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zo dňa 30.4.2013 a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odvolací súd odôvodnil tým, že bol povinný sa zaoberať procesnými návrhmi navrhovateliek formulovanými v podanom odvolaní, na základe ktorých následne rozhodol vyššie uvedenými uzneseniami. Odvolací súd ďalej uviedol, že v dôsledku právoplatne pripustenej zmeny návrhu, sa predmetom konania stal iný návrh, ako ten, ktorý bol predmetom prejednania na súde prvého stupňa. Uvedený „nový návrh“ nemohol byť predmetom konania pred odvolacím súdom, pretože by sa takýmto spôsobom obmedzil účastník v práve konať o jeho nároku v dvojstupňovom konaní. Podľa odvolacieho súdu podstata princípu dvojinštančnosti spočíva totiž v tom, že každá významná (predovšetkým právna) otázka konkrétnej veci musí byť predmetom posúdenia tak súdu

prvostupňového, ako i odvolacieho. Ak teda odvolací súd dospeje k odlišnému posúdeniu veci, nie je oprávnený vec meritórne uzavrieť, ale rešpektujúc princíp dvojinštančnosti, je povinný vydať kasačné rozhodnutie. Obdobne ak po doplnení alebo zopakovaní dokazovania zistí súd druhej inštancie skutočnosť, ktorá nebola posudzovaná súdom prvého stupňa alebo dospeje k iným skutkovým záverom, nemôže bezprostredne rozhodnúť (zmenou alebo potvrdením preskúmavaného rozhodnutia), ale musí napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. A keďže v dôsledku procesného návrhu navrhovateliek a následne pripustenej zmeny návrhu na začatie konania sa predmetom konania stal návrh, ktorý nebol predmetom prejednávania na súde prvého stupňa, uvedená okolnosť je dôvodom pre zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie súdu prvého stupňa. Odvolací súd totiž nemôže podrobiť odvolaciemu prieskumu rozhodnutie o žalobnom návrhu navrhovateliek, ak aktuálne tento návrh už nie je obsahom predmetného sporového konania. V odôvodnení súčasne odvolací súd uložil súdu prvého stupňa opätovne rozhodovať vo veci samej, avšak už vychádzajúc zo zmeneného návrhu. Po vrátení veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, navrhovateľky prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa 12.11.2014 podaným na súde dňa 13.11.2014 žiadali, aby súd pripustil vstup ďalších účastníkov do konania na strane odporcov, a to právnych nástupcov poručiteľa N. L., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX (ako jediného právneho nástupcu O. L.N., rod. R.), ktorými sú jeho manželka B. L., a deti M.Á. L., B. T. L. (B. H.), Z. Č. a M. C.. Uznesením č. k. -256 zo dňa 09.01.2015 súd pripustil vstup ďalších účastníkov do konania na strane odporcov, a to v záhlaví tohto rozsudku uvedených odporcov IV. až VIII. Proti tomuto uzneseniu podali novo pripustení odporcovia v rade IV. až VIII., každý samostatne, odvolania. Odporcovia v podaných odvolaniach uviedli zhodne odvolacie dôvody, a to že nesúhlasia s vystupovaním v konaní na strane odporcov, nakoľko oni s nikým nevedú spory ohľadne sporných parciel XXX/X a XXX/X v k.ú. I. a o týchto sporných nehnuteľnostiach nemajú žiadnu vedomosť. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd uznesením č. k. -280 zo dňa 29.05.2015 odvolanie odporcov v rade IV. až VIII. odmietol, nakoľko nebola splnená subjektívna podmienka odvolania u odporcov v rade IV. až VIII. právo podať odvolanie, pretože rozhodnutím o pripustení vstupu neboli odporcovia v rade IV. až VIII. dotknutí na svojich právach. Súd tak po rozhodnutí odvolacieho súdu vec prejednal a doplnil dokazovanie na pojednávaní dňa 02.10.2015, a to podľa ust. v neprítomnosti odporcov I., III., VI. a VIII. Navrhovateľky na pojednávaní dňa 02.10.2015 zotrvali na zmenenom návrhu. Nezmenene tvrdili, že vlastnícke právo nadobudol ich právny predchodca vydržaním, a to na základe zámennej a kúpnej zmluvy. Čo sa týka tvrdenej kúpnej zmluvy z roku 1953, vzhľadom na závery ústneho rokovania, ktoré prebehlo v kancelárii ich právneho zástupcu a bolo robené za účelom prípadnej mimosúdnej dohody medzi účastníkmi konania, z ktorých vyšlo najavo, že kúpna cena z kúpnej zmluvy, ktorú uzavrel právny predchodca navrhovateliek s p. M., bola vyplatená ešte pred menou peňazí, menia svoje tvrdenie vo vzťahu k tejto kúpnej zmluve, nakoľko k zmene peňazí došlo predpisom č. XXX/ XXXX. Je nepochybné, že táto kúpna cena musela byť vyplatená teda nie v roku 1953 a na základe kúpnej zmluvy ústne uzavretej v roku 1953, ale teda podstatne skôr, a to najneskôr v roku 1951. Navrhovateľky opätovne namietali právne posúdenie súdu v rozsudku zo dňa 30.04.2013 v otázke naplnenia podmienok vydržania. Mali za to, že každý prípad je potrebné hodnotiť jednotlivo, a nie paušalizovaním judikatúry, ktorá nie je záväzným prameňom práva na území SR. Pokiaľ by O. C. bol mal písomnú zámennú zmluvu a písomnú kúpnu zmluvu v roku 1951, nebolo by potrebné následne určovať vlastnícke právo na základe vydržania, to znamená nadobudnutie vlastníckeho práva originárnym spôsobom, nakoľko tento platný právny titul ho priamo robil vlastníkom bez toho, aby bolo potrebné splniť podmienky vydržania. Pokiaľ súd poukázal na ustálenú prax, z ktorej má vyplývať, že je možné vydržanie len v prípade ospravedlniteľného omylu s tým, že pri neexistencii písomnej zmluvy tento omyl vzhľadom na platnú právnu úpravu nie je ospravedlniteľný, sa s týmto naďalej nestotožňujú. Vzhľadom na to, že predmetné zmluvy boli uzavreté v roku 1951, to znamená veľmi krátko po prijatí Stredného , ktorý nadobudol účinnosť 01.01.1951, je plne ospravedlniteľné, že tak krátko po účinnosti tejto novej právnej úpravy O. C. ako právny predchodca navrhovateliek tento zákon nepoznal, postupoval podľa vtedajšieho alebo dovtedy platného uhorského obyčajového práva, podľa ktorého do roku 1950 bolo možné vlastnícke právo nadobúdať aj na základe zmlúv, ktoré neboli formálne písomné, a teda si nemyslia, že pre tento prípad je možné plne aplikovať rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, na ktoré poukázal súd, ktoré riešia iné obdobie, a to obdobie cca asi 20 rokov po prijatí Stredného . Preto majú za to, že O. C. konal v ospravedlniteľnom omyle, na základe ospravedlniteľného omylu jednak vyplatil p. M. kúpnu cenu, čo bolo potvrdené na uvedenom mimosúdnom rokovaní a zároveň na základe zámennej zmluvy manželia L.Č. nakladali s pozemkom

pkn parc. č. XXX/X zapísanom v pkn vložke č. XXX ako so svojím vlastným, pričom tento napokon prešiel i napriek tomu, že im nesvedčil zápis v pozemkovej knihe a tento zápis svedčil naopak právnemu predchodcovi navrhovateliek, do vlastníctva Q. M., ktorý potvrdil že za tento pozemok zaplatil U. L. peňažnú hotovosť dňa 29.11.1971. Všetky tieto skutočnosti potvrdzujú pravdivosť ich tvrdení o dobrej viere a oprávnenej držbe ich právneho predchodcu, a teda majú za to, že u ich právneho predchodcu boli splnené všetky podmienky pre vydržanie, ktoré ukladal Stredný . Nakoľko tituly, z ktorých dovodzujú oprávnenosť držby, vznikli najneskôr v roku 1951, tak je nepochybné, že v čase platnosti Stredného uplynula aj 10 ročná vydržacia doba u p. O. C.. V ďalšom navrhovateľky produkovali listinné dôkazy, ktoré mali preukazovať užívanie sporného pozemku O. C.. Navrhovateľky sa súčasne vyjadrili aj k naliehavému právnemu záujmu na požadovanom určení, ktorý videli v tom, že je potrebné odstrániť ich právnu neistotu, ktorá je založená súčasným zápisom v katastri nehnuteľností. Nikdy po O. C., ako ich právnom predchodcovi, sporný pozemok prejednaný v dedičskom konaní nebol. Pokiaľ bolo namietané, že nemajú naliehavý právny záujem na požadovanom určení, nakoľko z čestných vyhlásení, ktoré predkladali, vyplýva, že tento pozemok užíval aj so svojou manželkou, poukazujú na rozdiel medzi vlastníckym právom a samotným užívaním pozemku. To, že I. C. spolu so svojim manželom užívala sporný pozemok, ešte neznamená, že sa skutočne aj stala jeho vlastníčkou a že okolnosti nimi tvrdené, a to najmä zámenná zmluva bola uzavretá aj s I. C.. K tomuto nikdy dôjsť nemohlo, pretože I. C. nebola vlastníčkou ani podielovou spoluvlastníčkou zameneného pozemku, preto je naliehavý právny záujem na určení výlučného vlastníckeho práva ich právneho predchodcu O. C.. V opačnom prípade by nastal stav, že ak nedošlo k zmene zápisu, alebo ak by sa nedomáhali určenia tohto vlastníckeho práva svojho právneho predchodcu, akceptovali by podľa nich nezákonný stav zapísaný v katastri nehnuteľností a tento je potrebné a možné odstrániť len rozhodnutím súdu o nimi podanom určovacom návrhu. Odporca I na pojednávaní zhrnul prostredníctvom svojho právneho zástupcu svoju argumentáciu v spore tak, že poukazuje na tú skutočnosť, že navrhovateľky v pôvodne podanom návrhu na začatie konania tvrdili, že ich právny predchodca vykonal za života v minulosti zámenu pozemkov s právnymi predchodcami odporcov, čiže v tomto žalobnom návrhu nebolo konštatované, že by malo dôjsť k uzatvoreniu kúpnej zmluvy tak, ako to bolo neskoršie upravené. Je toho názoru, že naliehavý právny záujem u navrhovateliek nie je daný, nakoľko návrh bol podaný dňa 08.06.2009, úprava žalobného návrhu pripustená uznesením zo 04.04.2014, to znamená viac ako 5 rokov navrhovateľky zotrvávali prakticky na tom tvrdení, že sú podielovými spoluvlastníčkami sporného pozemku, a to konkrétne v podieloch o veľkosti X/X. Má teda za to, že tento naliehavý právny záujem nie je daný. Ďalej odporca namietal, že navrhovateľky nepreukázali všetky predpoklady vydržania vlastníckeho práva Pavla Koleka k spornému pozemku Odporca II. na pojednávaní zásadne nič nezmenil na svojej argumentácii v spore, namietal skutkové tvrdenia navrhovateliek o uzavretí predmetných navrhovateľkami tvrdených zmlúv, ako aj dôkazy nimi produkované. Nenamietal však, že O. C. s manželkou sporný pozemok užívali, pričom uviedol, že kedysi chodievali na sporný pozemok, ale na tento im O. C. znemožnil chodiť a tak to zostalo tak a užíval to O. C. s manželkou. Odporkyňa III. prostredníctvom svojho právneho zástupcu namietala nedôvodnosť návrhu, nakoľko navrhovateľky nepredložili súdu žiadny listinný dôkaz, ktorý by preukazoval, že došlo k prevodu sporného pozemku z právnych predchodcov odporcov na právneho predchodcu navrhovateliek O. C.. V čase, keď malo dôjsť k prevodu predmetnej nehnuteľnosti, bol v platnosti už zmieňovaný Stredný , ktorý upravoval prevod vlastníckeho práva, v zmysle ktorého sa prevod vlastníckeho práva pri nehnuteľnostiach vyžadovala písomná forma zmluvy, a to podľa ust. . Uvedené skutočnosti boli v zákone jednoznačne formulované, a preto nikto nemohol mať pochybnosť o ich význame. Pokiaľ navrhovateľky poukazovali na to, že k prevodom malo dôjsť v roku 1951, čiže krátko po tom, ako vstúpil do platnosti Stredný , nie je to pravda. V pôvodnom návrhu navrhovateľky uvádzali, že ku kúpnej zmluve na došlo v roku 1953, čiže boli to tri roky od platnosti Stredného . Zároveň k tejto kúpnej zmluve ústnej, ku ktorej malo dôjsť v roku 1953, poukazuje na to, že v pkn vložke č. XX, k. ú. I., ktorá už bola vtedy verejne dostupná, nebola jedinou podielovou spoluvlastníčkou Š.Á. M., ktorá mala uzatvoriť kúpnu zmluvu s O. C., ale taktiež P. B. a O. L., rod. R.. Vzhľadom na uvedené skutočnosti má za to, že samotná Š. M. nemohla previesť viac práv, ako sama mala, a preto aj z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva ani k spoluvlastníckemu podielu o veľkosti X/X k spornému pozemku tak, ako je v dnešnom stave. Zároveň pokiaľ navrhovateľky poukazovali na mimosúdne stretnutie, ku ktorému malo dôjsť v kancelárii ich právneho zástupcu dňa 27.03.2013, v úradnom zázname zo stretnutia sa nekonštatuje, že by sa bavilo o nejakej zmene peňazí. Toto tvrdenie tak tiež nie je žiadnym spôsobom podložené. V ďalšom

odporkyňa poukazovala na judikatúru, na ktorú poukázal aj súd v rozsudku zo dňa 30.04.2013 a z tejto vyvodzovala rovnaké závery ako súd v uvedenom rozsudku. Odporkyne IV. až VIII. žiadnu zásadnú argumentáciu nepredniesli, k predmetu veci sa naďalej nevedeli nijako vyjadriť. Súd tak vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi oboznámenými v pôvodnom konaní, ako aj listinnými dôkazmi produkovanými účastníkmi v ďalšom konaní po rozhodnutí odvolacieho súdu, pričom zistil nasledovný skutkový stav. Z výpisu z katastra nehnuteľnosti z LV č. XXX vedeného (v tom čase) Správou katastra Bytča pre k. ú. I. zo dňa 02.01.2012 (na č. l. 93 spisu) vyplýva, že v časti A LV je evidovaný pozemok - parcela C.-R. Č.. XXX/X - záhrady o výmere XXX m2. V časti B LV sú ako podieloví spoluvlastníci evidovaní: pod B1 odporca I. v podiele XX/XX titulom V. XX/XX, pkn vl. č. XX, osvedčenie G. XXX/XXXX, G. XXXXX/XXXX, G. XXXXX/XXXX - - Z 806/09; pod B2 O. L., rod. R., nar. 03.08.1905 (správne by však malo byť uvedené podľa úmrtného listu na č. l. 87 spisu nar. 26.08.1905) v podiele XX/XX titulom pkn vl. č. XX - XX/XX; pod B5 odporca II. v podiele XX/XX titulom V. XXXX/XX a pod B6 odporkyňa III. v podiele XX/XXX titulom kúpna zmluva Z. XXX/XX zo dňa 27.07.2010. Z LV č. XXX, k. ú. I. (na č. l. 92 spisu) vyplýva, že parc. C.-R. Č.. XXX/X bola pôvodne na tomto vedená ako parc. N. Č.. XXX. Ďalej z tohto vyplýva, že odporca II. nadobudol svoj podiel XX/XX po U. L., a to titulom dedenia V. XXXX/XX. Napokon z LV č. XX vyplýva, že na tomto LV boli pôvodne evidované ako podielové spoluvlastníčky každá v podiele o veľkosti XX/XX P. B., rod. M. a Š. M., a to titulom pkn. vl. č. XX -XX/XX. V pozemkovej knihe k. ú, I. vo vl. č. XX (na č. l. 94 spisu) bola v časti A pod r. č. 1 evidovaná pkn parcela č. XXX lúka v miestnej trati o výmere XXX m2. V časti B boli evidovaní ako podieloví spoluvlastníci: pod B1b U. L., ženatý s O. rod. R. v podiele XX/XX, pod B2a M. K., rod. M. v podiele XX/XX, pod B2b P. B., rod M. v podiele XX/XX, pod B2c Š. M. v podiele XX/XX, pod B4,5 O. L., rod. R. v podiele XX/XX a pod B7 U. L. v podiele XX/XX. Podľa úmrtného listu O. L., rod. R. (na spisu), táto sa narodila 26.08.1905 v I., bola vydatá za U. L. a zomrela dňa XX.XX.XXXX. Uznesením Štátneho notárstva v Bytči č. k. V. XXX/XX-XX, V. XX/XX zo dňa 06.10.1953, ktoré nadobudlo podľa doložky vyznačenej na tomto uznesení právoplatnosť dňa 08.01.1955 (na č. l. 88 spisu) bolo rozhodnuté vo veci prejednania dedičstva po poručiteľke O. L., rod. R., zomrelej dňa XX.XX.XXXX, pričom ako s účastníkmi konania bolo konané s ako dedičmi zo zákona po poručiteľke, a to s jej manželom U. L. a ďalej s jej deťmi: N. L., M. L., Y. L., Ľ. L., K. L. a odporcom II. Pokiaľ sa týka podielu XX/XX poručiteľky zapísaného pod B4,5 v pkn vl. č. XX, k. ú. I. na nehnuteľnosti pkn parc. XXX tento nadobudol dedením syn poručiteľky N. L.. Podľa osvedčenia o dedičstve č. k. D 250/2002, zo dňa 06.05.2002 vydaného JUDr. Jurajom Ehnom, ako súdnym komisárom povereným Okresným súdom Žilina, ktoré podľa doložky vyznačenej na tomto osvedčení nadobudlo právoplatnosť dňa 22.05.2002, boli dedičmi po poručiteľovi O. C., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX: I. C., rod. B., G.. XX.XX.XXXX, navrhovateľky I. až III. a Z. C., G.. XX.XX.XXXX. K. R., nar. XX.XX.XXXX podpísal dňa 30.05.2009 vyhlásenie (na č. l. 4 spisu), že vie, že záhradu užívali a obhospodarovali I. M. C. a on im ju veľa rokov orával. Záhradu nadobudli čiastočne kúpou a čiastočne výmenou. Dňa 09.09.2015 K. R. podpísal čestné prehlásenie (na č. l. 303 spisu), že orával záhradu za humnom O. C. a jeho manželke I. C., rod. B.. B. R., rod. G., nar. XX.XX.XXXX podpísala dňa 30.05.2009 vyhlásenie (na č. l. 5 spisu), že čo si pamätá užívali záhradu O. a I. C.. Je svedkom a vo I. je 70 rokov a vždy to užívali a obhospodarovali. Chodievala k nim a vie, že časť záhrady nadobudli kúpou a časť výmenou. Nepochopí, ako môže chcieť niekto niečo, čo už predal, veď M. vyplatil O. C. ich časť záhrady. Q. L., nar. XX.XX.XXXX podpísal dňa 30.05.2009 vyhlásenie (na č. l. 6 spisu), že od mladosti, keď býval v susedstve si pamätá, že O. a I. C. pri jeho rodičovskej chalupe obrábali a užívali tento pozemok, záhradu. C. R., rod. B.C., nar. XX.XX.XXXX podpísala dňa 30.05.2009 vyhlásenie (na č. l. 7 spisu), že odjakživa, čo si pamätá, záhradu užívali a obrábali O. a I. C., ich záhrada susedí s jej a nik iný sa tam o to nestaral. Dňa 09.09.2015 C. R. podpísala čestné prehlásenie (na č. l. 305 spisu), že ako suseda nebohých O. C. a I. C., rod. B. od roku 1977 bola svedkom toho, že záhradu pri rodinnom dome č. XXX, ktorá susedí s jej pozemkom obrábali a užívali ako vlastníci nebohí O. a I. C.. Po ich smrti túto užíva I. K., rod. A., ktorá je ich vnučkou. M. O., rod. Č.Q., nar. XX.XX.XXXX a Z. O., nar. XX.XX.XXXX podpísali dňa 30.05.2009 vyhlásenie (na č. l. 8 spisu), že si pamätá, že časť záhrady vlastnili M.Š. a L.. Výmenou od L. a kúpou od M. to nadobudol

O. a I. C., ktorí to užívali a vlastnili 50 rokov. Z rozprávania O. C. vie, že p. M. im ponúkla svoj diel záhrady a že on si požičal peniaze na kúpu a vyplatil ju. Z. L., nar. XX.XX.XXXX podpísal dňa 30.05.2009 vyhlásenie (na č. l. 9 spisu), že vie o tom a pamätá si, že O. C. a I. C., rod. B. užívali záhradu za chalupou približne od roku 1952 - 1953. Užívali celú záhradu, nevie, či to nadobudli výmenou, alebo kúpou, ale nikto iný to neobhospodaroval. Po smrti O. a I. to užívajú ich deti a vnúčence. M. L., rod. I.G., nar. XX.XX.XXXX podpísala dňa 30.05.2009 vyhlásenie (na č. l. 10 spisu), že vie, že O. C. a I. C. dlhodobo užívali záhradu za svojim rodinným domom. Ako to je ohradené dnes, tak to bolo aj pred 57 rokmi, keď prišla bývať do I.. Dňa 07.09.2015 M. L. podpísala čestné prehlásenie (na č. l. 304 spisu), že uvedenú záhradu užíval p. O. C. s manželkou I. C., rod. B. od roku 1950. Pamätá si, že časť záhrady vymenili so susedom U. L. a druhú časť odkúpili od p. M.. Jedná sa o záhradu pri rodinnom dome. Q. C., nar. XX.XX.XXXX podpísal dňa 30.05.2009 vyhlásenie (na č. l. 11 spisu), že si pamätá a vie, že I. A O. C. obrábali a užívali záhradu za humnom, ktorá susedila s rodinným domom. Dňa 07.09.2015 Q. C. podpísal čestné prehlásenie (na č. l. 306 spisu), že uvedenú záhradu užíval O. C. od roku 1950 a jeho manželka I. C., rod. B.Á.. I. B., rod. W.U., nar. XX.XX.XXXX podpísala dňa 30.05.2009 vyhlásenie (na č. l. 12 spisu), že predmetnú záhradu vlastnili a užívali O. a I. C., nemá vedomie, že by boli niekomu niečo dlžní, lebo čo nezaplatili, to vymenili. Taktiež vie, že O. C. odkúpil od jej sestry Q. C., rod. W., jej časť a ona mu predala svoju časť. Dňa 07.09.2015 I. C., nar. XX.XX.XXXX podpísala čestné prehlásenie (na č. l. 307 spisu), že uvedenú záhradu p. O. C. užíval od roku 1950 aj so svojou manželkou I., rod. B.. Dňa 11.02.2013 Q. Š., nar. XX.XX.XXXX podpísala čestné prehlásenie (na č. l. 161 spisu), že podiely v parc. č. XXX/X jej matka P. B.Á., rod. M. nedala nikomu do úžitku, ani nikomu nepredala, ani nevymenila za iné. Po smrti matky spolu so súrodencami N. B. a B. B. tieto podiely zdedili v roku 1195 (viď) osvedčenie o dedičstve 28/95, . Nakoľko im bol prístup k podielom znemožnený, ani nikto ich neoslovil o súhlas k užívaniu, alebo o zámenu, tieto podiely predali B. C.. Q. M. podpísal listinu (na č. l. 162 spisu) s textom, že 29.11.1971 bola odovzdaná peňažná hotovosť, ktorú prevzal U. L. od Q. M. na MNV I. č. parcely XXX/X. Podľa ust. , návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Podľa ust. , ak však ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného z nich i pre ostatných. Na zmenu návrhu, na jeho späťvzatie, na uznanie alebo vzdanie sa nároku a na uzavretie zmieru je však potrebný súhlas všetkých účastníkov, ktorí vystupujú na jednej strane. Podľa ust. 159 ods. 2 , výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého. Podľa ust. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v platnom znení, údaje katastra, a to údaje o právach k nehnuteľnostiam, parcelné číslo, geometrické určenie nehnuteľnosti, druh pozemku, geometrické určenie a výmera katastrálneho územia, názov katastrálneho územia, výmera poľnohospodárskej jednotky alebo lesnej hospodárskej jednotky, alebo organizačnej jednotky, údaje o základných a podrobných polohových bodových poliach, údaje o bodových poliach, ako aj štandardizované geografické názvy sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Záväzným údajom katastra nie je druh pozemku evidovaného ako parcela registra "E". Podľa ust. účinného od 01.01.1951 do 31.03.1964 (ďalej len „“), ak zákon neustanovuje ináč, na platnosť právneho úkonu nie je potrebné, aby bol urobený v osobitnej forme, a vôľu možno prejaviť nielen výslovne, ale aj inak, ak vzhľadom na okolnosti o prejavenej vôli niet pochybnosti. Podľa ust. , písomná forma je potrebná pri právnych úkonoch o právach k nehnuteľnostiam, okrem ak ide o nájom rodinného domčeka alebo inej podobnej stavby alebo len časti budovy. To isté platí pri majetkových právnych úkonoch medzi manželmi, pokiaľ nejde len o obvyklé darovania primerané ich zárobkovým a majetkovým pomerom. Písomná forma je ďalej potrebná pri právnych úkonoch, pre ktoré zákon osobitne predpisuje písomnú formu. Podľa ust. , vlastnícke právo k hnuteľnej veci nadobudne, kto ju drží oprávnene () a nepretržite tri roky; ak ide o nehnuteľnú vec, je potrebná vydržacia doba desaťročná. Podľa ust. , ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Podľa ust. , dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.

Ako už súd uviedol aj vo svojom prvom rozhodnutí vo veci zo dňa 30.04.2013, základným predpokladom úspešnosti určovacieho návrhu podľa ust. je to, že účastníci majú vecnú legitimáciu a zároveň, že majú na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Ak by obe podmienky neboli kumulatívne (zároveň) naplnené, viedlo by to bez meritórneho zaoberania sa vecou samou k zamietnutiu návrhu. Vecnú legitimáciu v konaní o určenie, či tu právny vzťah, alebo právo je alebo nie je, má ten, kto je účastníkom právneho vzťahu alebo práva, o ktoré v konaní ide, alebo ktorého právnej sféry sa sporný právny vzťah alebo sporné právo týka. Keďže predmetom určenia súdu malo byť vlastne deklarovanie výlučného vlastníckeho práva právneho predchodcu navrhovateliek ku dňu jeho smrti (O. C., zomr. XX.XX.XXXX) k spornému pozemku parc. C.- R. Č.. XXX/X, k. ú. I., požadované určenie sa tak dotýka ich právnej sféry. Na druhej strane odporcovia I. až III. sú v súčasnosti evidovaní v katastri nehnuteľností na LV č. XXX, k. ú. I. ako spoluvlastníci sporného pozemku a odporcovia IV. až VIII. sú právnymi nástupcami po doposiaľ stále na LV č. XXX zapísanej podielovej spoluvlastníčke sporného pozemku O. L., rod. R., teda rozhodnutie súdu vo veci sa dotýka tiež právneho postavenia (práva) všetkých odporcov. Súd teda vychádzal z toho, že obe strany sporu sú vecne legitimované (t. j. navrhovateľky aktívne a odporcovia I. až VIII. pasívne). Druhou podmienkou procesnej prípustnosti žaloby podľa ust. je preukázanie naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na požadovanom určení. Tento záujem je daný, len ak požadované určenie je objektívne spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty navrhovateľa, alebo ohrozenia jeho práva. Určovacie žaloby slúžia potrebám praktického života a nemôžu viesť k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je preto daný súčasne len vtedy, ak je (objektívne posudzované) spôsobilé odstrániť stav právnej neistoty navrhovateľa na ohrození jeho práva. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností, čo pre navrhovateľa znamená nevyhnutnosť tvrdiť a preukázať skutočnosti, z ktorých vyvodzuje existenciu tohto svojho právneho záujmu. Navrhovateľ ale nemôže mať naliehavý právny záujem v zmysle uvedeného ustanovenia, pokiaľ sa ochrany práv môže domáhať žalobou na plnenie, alebo ak k odstráneniu neistoty slúžia osobitné právne postupy upravené v príslušných právnych predpisoch. Súd mal za to, že navrhovateľky majú na požadovanom určení naliehavý právny záujem, keďže sú v stave právnej neistoty z dôvodu, že, ako tvrdili v zmenenom návrhu, sú dedičmi po výlučnom vlastníkovi sporného pozemku O. C.. Keďže v súčasnosti sú ako podieloví spoluvlastníci tohto pozemku v katastri nehnuteľností na LV č. XXX, k. ú. I. vedení odporcovia I. až III. a ďalšia osoba O. L., rod. R., nie je možné bez tohto požadovaného určenia odstrániť stav právnej neistoty navrhovateliek a dosiahnuť prejednanie dedičstva po ich právnom predchodcovi spočívajúceho práve vo vlastníctve sporného pozemku, keďže údaje katastra doposiaľ zapísané na LV č. XXX svedčia v prospech vlastníctva odporcov I. až III. a ďalšej osoby O. L., rod. R., resp. jej právnych nástupcov, a to pokiaľ sa nepreukáže opak ( ). Súd hneď na úvod svojho právneho posúdenia zmeneného návrhu navrhovateliek (pripusteného uznesením Krajského súdu v Žiline uznesením č. k. -222 zo dňa 04.04.2014 v spojení s opravným uznesením č. k. -233 zo dňa 23.06.2014) musí konštatovať, že návrhu navrhovateliek nebolo možné opätovne vyhovieť a tento bolo potrebné zamietnuť aj bez meritórneho posúdenia veci v dôsledku toho, že navrhovateľky nepreukázali (neuniesli dôkazné bremeno, ), že sú všetky a iba ony dedičkami po ich právnom predchodcovi - otcovi O. C., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, inak povedané, že účastníkmi konania sa stali všetci právni nástupcovia O. C. - jeho dedičia. Z navrhovateľkami produkovaného osvedčenia o dedičstve spis. zn. D 250/2002, zo dňa 06.05.2002 vydaného notárom JUDr. Jurajom Ehnom ako Okresným súdom Žilina povereným súdnym komisárom na dodatočné prejednanie dedičstva podľa ust. po poručiteľovi O. C. totiž vyplýva, že s ako dedičmi po poručiteľovi O. C. súd konal s jeho manželkou I. C., rod. B., nar. XX.XX.XXXX, s jeho dcérami - navrhovateľkami I. až III. a synom Z. C., nar. XX.XX.XXXX. V spojení s týmto rozhodnutím v dedičskom konaní súd konštatuje, že navrhovateľky v ďalšom nepreukázali svoje skutkové tvrdenia, že Z. C., nar. XX.XX.XXXX medzičasom zomrel. Navrhovateľky v konaní neprodukovali či už úmrtný list Z. C., prípadne rozhodnutie súdu v dedičskom konaní po takomto poručiteľovi, z ktorých listín by mohol mať súd preukázané takéto skutkové tvrdenie navrhovateliek. Rovnako navrhovateľky nijakým spôsobom nepreukázali, že navrhovateľka IV. bola v čase smrti Z. C. jeho manželkou, súčasne, že je oprávnená po ňom dediť, teda je jeho dedičkou a napokon, že je jedinou dedičkou po Z. C. (t. j., že po ňom nededili aj iné osoby, napr. jeho deti, ak tieto mal). Súd súčasne konštatuje, že samotné navrhovateľky v prejednávanej veci ani len neprodukovali akékoľvek skutkové

tvrdenia o tom, že dedičom po poručiteľovi O. C., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, je aj jeho manželka I. C., rod. B. (ktorá skutočnosť však vyplynula z nimi predloženého dôkazu), prípadne o tom, že by táto už medzičasom zomrela a že sú aj jej právnymi nástupcami, resp. že iba ony sú jej právnymi nástupcami - dedičmi (inak povedané, že po I. C. nie sú oprávnené dediť iné osoby než navrhovateľky). Samotné navrhovateľky, ako bolo už uvedené, však na rozdiel od I. C. v prípade dediča Z. C. takéto tvrdenia (o jeho úmrtí a dedičoch po ňom) produkovali, aj keď ako bolo konštatované, svoje tvrdenia nijako nepreukázali. Možno tak uzavrieť, že súd v konaní nemal preukázané (a ani nikým z účastníkov tvrdené), že by došlo k úmrtiu manželky poručiteľa O. C., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, I. C., rod. B., nar. XX.XX.XXXX. V ďalšom tak súd poukazuje na to, že manželka poručiteľa O. C., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, I. C., rod. B., nar. XX.XX.XXXX sa nestala účastníčkou konania v prejednávanej veci, a to či už na strane navrhovateľov tým, že by spolu s navrhovateľkami I. až IV. podala návrh na začatie konania v prejedávanej veci, resp. na strane odporcov, a to tým, že by navrhovateľky smerovali svoj návrh na začatie konania voči nej ako ďalšiemu odporcovi popri žalovaných odporcoch I. až VIII. Ak by aj súd nad rámec skutkových tvrdení navrhovateliek vychádzal z predpokladu, že I. C., rod. B. už medzičasom zomrela (na čo možno usudzovať z niektorých navrhovateľkami produkovaných vyhlásení tretích osôb zo dňa 30.05.2009 na č. l. 4 až 12 spisu), súd nemal v konaní preukázané, že účastníkmi konania sa v danom prípade stali všetci jej právni nástupcovia oprávnení po tejto dediť - dedičia. Takto vyslovené závery súdu možno zásadne vztiahnuť aj na ďalšieho dediča poručiteľa O. C., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, syna Z. C., nar. XX.XX.XXXX. Ako už bolo konštatované v rozsudku v prejednávanej veci zo dňa 30.04.2013, v zmysle ust. sa dedičstvo nadobúda smrťou poručiteľa. Nemožno ale opomenúť skutočnosť, že právna úprava dedičského práva v SR sa riadi princípom ingerencie, resp. účasti štátu pri nadobúdaní dedičstva. Uvedené sa prejavuje tým, že konanie o dedičstve možno začať i bez návrhu a súčasne, že po každom poručiteľovi musí byť dedičstvo prejednané v rámci zákonnom upraveného dedičského konania. V dedičskom konaní musí byť tiež prejednaný majetok, ktorý pri pôvodnom dedičskom konaní nebol známy (nebol zistený). Do tohto stavu k nadobudnutiu dedičstva nepostačuje iba smrť poručiteľa (nadobudnutiu dedičstvu dedičom poručiteľa nedochádza iba na základe smrti poručiteľa), ale v zmysle zákona sa vyžaduje, aby o dedičstve poručiteľa bolo rozhodnuté súdom v dedičskom konaní a dedičstvo bolo dedičovi týmto potvrdené ( a nasl. ). Potom až na základe rozhodnutia o dedičstve, sa dedičstvo nadobúda s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa. Vzhľadom na existujúci právny stav v dobe od smrti poručiteľa, až do rozhodnutia o dedičstve v dedičskom konaní, tu nie je istota, s akým výsledkom sa dedičské konanie skončí, teda kto sa stane poručiteľovým dedičom a ako bude dedičstvo vyporiadané medzi viacerými poručiteľovými dedičmi. Stav, ktorý v takomto prípade vzniká v období od smrti poručiteľa do právoplatného rozhodnutia o dedičstve, sa prejavuje vo vzájomných vzťahoch dedičov k majetku patriacemu do dedičstva. Až do právoplatného rozhodnutia o dedičstve sa dedičia považujú za vlastníkov, resp. spoluvlastníkov majetku patriaceho do dedičstva a z právnych úkonov týkajúcich sa vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne, pričom ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa na týchto právach a povinnostiach podieľajú. V sporoch s inými osobami, ktoré sa týkajú veci, alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sa uvedený vzťah dedičov k poručiteľovmu majetku prejavuje tým, že majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov podľa ust. , ods. 1 , pretože ide o také spoločné práva a povinnosti, že rozhodnutie v spore sa musí vzťahovať na všetkých dedičov. Pri rozhodovaní o práve alebo povinnosti jedného z dedičov, sa účinnosť a dôsledky rozsudku vzťahujú aj na ostatných dedičov. S poukazom na uvedené možno potom vyvodiť záver, že ak poručiteľ zanechal viac dedičov a medzi dedičmi nebola v rámci dedičského konania vyporiadaná vec, ktorá je predmetom občianskeho súdneho konania vedeného s inou osobu, ktorá nie je poručiteľovým dedičom, majú až do prejednania dedičstva ohľadne tejto veci v dedičskom konaní, resp. v dodatočnom dedičskom konaní, všetci dedičia poručiteľa v tomto konaní postavenie nerozlučných spoločníkov podľa už uvedeného zákonného ust. (rozhodnutie zverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 42/1974) Inými slovami povedané, ak účastníkmi konania o určenie, že do dedičstva po poručiteľovi patrí určitá vec, alebo majetkové právo, resp., že poručiteľ bol v čase svojej smrti vlastníkom tejto určitej veci, alebo majetkového práva, nie sú všetci dedičia poručiteľa ako nerozluční spoločníci ( ), nemôže byť žalobe len niektorých dedičov (teda nie všetkých dedičov) bez toho, aby ostatní dedičia tohto poručiteľa boli tiež účastníkmi konania na strane žalovaných, súdom vyhovené a súd musí žalobu bez ďalšieho zamietnuť. V prejednávanej veci tak súd nemal preukázané, že účastníkmi konania sa stali všetci právni nástupcovia po poručiteľovi O. C., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, resp., že navrhovateľky I. až IV. sú jedinými

právnymi nástupcami po niektorých dedičoch poručiteľa O. C., a to jeho manželky I. C., rod. B. a synovi Z. C., t. j., že účastníkmi konania sa stali všetci nerozluční spoločníci, ktorých právnej sféry by sa dotklo navrhovateľkami požadované rozhodnutie súdu. Aj napriek tomu, že vyššie uvedený dôvod bol postačujúci pre zamietavé meritórne rozhodnutie súdu v prejednávanej veci, súd navyše, rovnako, ako tomu bolo aj v jeho prvom rozhodnutí vo veci, považuje za potrebné vyjadriť sa aj k ďalším dôvodom, pre ktoré by aj v prípade úplného okruhu účastníkov konania (t. j. že by bolo v konaní navrhovateľkami preukázané, že výlučne len ony sú právnymi nástupcami po poručiteľovi O. C., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX) bolo potrebné návrh rovnako zamietnuť. Navrhovateľky sa teda v konaní domáhali voči odporcom určenia, že ich právny predchodca O. C., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX bol v čase svojej smrti vlastníkom sporného pozemku, pričom pokiaľ sa týka spôsobu nadobudnutia vlastníctva k spornému pozemku O. C., navrhovateľky nadobudnutie vlastníctva vyvodzovali napokon skutkovo z toho, že O. C. v roku 1951 jednak uzavrel s U. L. a O. L., rod. R. zámennú zmluvu v ústnej forme, na základe ktorej mal nadobudnúť ich spoluvlastnícke podiely na spornom pozemku o celkovej veľkosti X/X, a to zámenou za pozemok v jeho vlastníctve zapísaný v pozemkovej knihe k. ú. I. v pkn vl. č. XXX ako pkn parcela č. XXX/X a súčasne uzavrel so Š. M. kúpnu zmluvu v ústnej forme, na základe ktorej mal nadobudnúť spoluvlastnícky podiel o veľkosti X/X na spornom pozemku, pričom po uzavretí týchto zmlúv vstúpil v dobrej viere, že nadobudol vlastníctvo k spornému pozemku, do jeho užívania a tento až do svojej smrti ako vlastník nikým nerušený bez prerušenia užíval. Vychádzajúc z takéhoto opisu rozhodujúcich skutočností produkovaného navrhovateľkami súd skúmal existenciu vlastníckeho práva O. C. v čase jeho smrti, a to dňa XX.XX.XXXX. Možno v zhode s navrhovateľkami konštatovať, že O. C. nenadobudol vlastníctvo k spornému pozemku na zmluvnom základe, keďže v čase uzavretia navrhovateľkami tvrdenej zámennej zmluvy, ako aj kúpnej zmluvy, t. j. v roku 1951, pre platné nadobudnutie vlastníctva na zmluvnom základe bola potrebná písomná forma týchto právnych úkonov - zmlúv (ust. v spojení s ust. 40 ods. 1 ) a ako to tvrdili samotné navrhovateľky, sporné zmluvy neboli uzavreté v písomnej forme, ale len v ústnej neformálnej podobe. Samotné navrhovateľky za spôsob nadobudnutia vlastníctva sporného pozemku Pavlom Kolkom považovali vydržanie vlastníckeho práva. Vzhľadom k tomu, že do navrhovateľkami tvrdenej oprávnenej držby mal O. C. vstúpiť v roku 1951, a to v domnení svojho vlastníctva, ktoré mal nadobudnúť na základe už uvedených zmlúv, súd v danom prípade skúmal, či boli naplnené všetky podmienky podľa vyššie cit. ust. , ktoré bolo účinné na území SR od 01.01.1951 do 31.03.1964. Ako už súd uviedol v prvom rozsudku vydržanie patrí k všeobecným originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva dlhodobou držbou oprávnenou osobou, ktorá nie je vlastníkom. K zákonným predpokladom vydržania okrem spôsobilého predmetu vydržania (veci, ku ktorým nemožno nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, negatívne vymedzoval tieto v ust. , v zmysle ktorého vydržaním nebolo možné nadobudnúť vlastnícke právo, ak išlo o nescudziteľné veci, ktoré boli v socialistickom vlastníctve) patrili podľa : a) nadobúdateľ bol oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou bol neprerušovaný stav držby predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby, ktorá bola pri hnuteľnostiach tri roky a pri nehnuteľnostiach desať rokov. Prekážkou nepretržitosti nebolo podľa ust. právne nástupníctvo, pretože právny nástupca si do vydržacej doby mohol započítať aj dobu, po ktorú vec oprávnene držal jeho právny predchodca. Plynutie vydržacej doby bolo pretrhnuté vtedy, ak držiteľ prestane byť dobromyseľný alebo prestane nakladať s vecou ako so svojou. Možno tak konštatovať zásadnú zhodnosť právnej úpravy inštitútu vydržania podľa a podľa (a to či už podľa ust. v znení účinnom od 01.04.1983 do 31.12.1991, alebo podľa ust. v súčasnom znení účinnom od 01.01.1992). Zo znenia zákona je tak treba vyvodiť, že ako podmienka pre oprávnenú držbu (teda aj pre samotné vydržanie) nepostačuje len subjektívne presvedčenie držiteľa o tom, že vec alebo právo mu patrí, ale je potrebné, aby držiteľ bol v dobrej viere („so zreteľom ku všetkým okolnostiam“). Túto podmienku vykladá publikovaná judikatúra tak, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec alebo právo náleží (ust. , v súčasnosti ust. ), nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať i k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda i k právnemu dôvodu („titulu“), ktorý by mohol mať za následok vznik práva (napr. zo zmluvy, ktorá je síce absolútne neplatná, ale na základe nej sa osoba ujala držby, pričom neplatnosť spočíva v skutočnostiach, ktoré vyžadujú kvalifikované právne posúdenie, a držiteľ na to nemá potrebné odborné predpoklady a pod., alebo v nevedomosti držiteľa o skutkovom dôvode neplatnosti zmluvy, napr., že prevodca nemal spôsobilosť na právne úkony). Otázka existencie dobrej viery sa posudzuje z hľadiska objektívneho, teda podľa toho,

či držiteľ pri normálnej opatrnosti, ktorú možno na ňom požadovať, nemal a nemohol mať pochybnosti, že mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí. (viď rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 28.04.1997 spis. zn. , rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 07.06.2001 spis. zn. , na ktoré súd poukazuje z dôvodu totožnej právnej úpravy v SR a v ČR, podľa ktorej Najvyšší súd ČR rozhodoval v uvedených prípadoch) Pokiaľ ide o dobromyseľnosť držby (jednak pri vstupe do držby, ako aj počas jej trvania) Najvyšší súd SR vo svojej súčasnej rozhodovacej praxi zaujal nasledovné právne závery: „...dobromyseľnosť znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad.“ (pozri uznesenie NS SR spis. zn. zo dňa 27.10.2010 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 6/2015 pod publikačným č. 73 alebo uznesenie NS SR spis. zn. zo dňa 01.03.2011 alebo uznesenie NS SR spis. zn. zo dňa 20.04.2011, obdobne tiež Najvyšší súd SR v uznesení spis. zn. zo dňa 27.01.2015 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 6/2015 pod publikačným č. 74 a tiež Najvyšší súd SR v rozsudku spis. zn. zo dňa 11.12.2013); „...neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona nie je pri robení právneho úkonu ospravedlniteľná - pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť...Navyše, podľa ust. (v znení účinnom do 31. decembra 1991) platilo, že ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy; na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva. Uvedené ustanovenie, ktoré v čase navrhovateľkinej tvrdenej oprávnenej držby tvorilo súčasť právneho poriadku, bolo celkom jasné, zrozumiteľné, nesporné a jednoznačné. So zreteľom na to nemohlo ísť v prípade užívania nehnuteľností navrhovateľkou o ospravedlniteľný právny omyl.“ (pozri rozsudok NS SR v spojených veciach spis. zn. a zo dňa 31.10.2011); „ Ak sa kupujúci ujali v roku 1971 držby pozemkov na základe zmluvy o ich prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú ich vlastníkmi, aj keď subjektívne mohli byť o svojom vlastníctve presvedčení. Požiadavka na registráciu zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnej veci bola v jasne a jednoznačne vymedzená v ustanovení (v znení platnom do 31.12.1991) tak, že ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva.“ (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. zo dňa 27.10.2010 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 6/2015 pod publikačným č. 73); „Otázku, či držiteľ veci je (bol) oprávnený alebo neoprávnený, treba v každom prípade riešiť z objektívneho hľadiska. Pri jej riešení je vždy potrebné vziať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, (ne)mal alebo (ne)mohol mať dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí.“ (pozri uznesenie NS SR spis. zn. zo dňa 30.03.2011). Zásadne rovnaký právny názor zastáva aj judikatúra Najvyššieho súdu ČR, na ktorej právne závery možno vzhľadom k v rozhodnom období z hľadiska prejednávanej veci totožnej právnej úpravy tiež odkázať: „Ospravedlniteľným omylom môže byť výnimočne aj omyl právny. Právne omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Platný nedeklaruje zásadu, že neznalosť zákona neospravedlňuje, ani neustanovuje pre oprávneného držiteľa výnimky z tejto

zásady, pokiaľ ide o ospravedlniteľný omyl. Aj keď zásada, že neznalosť zákona neospravedlňuje, naďalej platí, môžu sa výnimočne vyskytnúť prípady, keď držiteľ bude „so zreteľom na všetky okolnosti“ dobromyseľný aj v prípade, že jeho presvedčenie bude vychádzať z právneho omylu (napr. v prípade objektívne nejasného znenia zákona). Omyl vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia platného v čase, keď sa držiteľ ujíma držby, však ospravedlniteľný nie je. Pokiaľ sa teda ujal niekto v roku 1974 držby nehnuteľnosti na základe zmluvy o jej prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, nemohol byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom tejto nehnuteľnosti, aj keď subjektívne mohol byť o svojom vlastníctve presvedčený. Požiadavka registrácia zmluvy bola v jasne a jednoznačne vymedzená. Ak teda súdy v danej veci vyšli z toho, že žalovaný sa na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, stal oprávneným držiteľom veci (vlastníckeho práva), a že vlastníctvo následne vydržal, spočívajú ich rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci a je tak daný dovolací dôvod, uvedený v ust. “ (pozri rozsudok NS ČR, spis. zn. zo dňa 10.10.2002); „Pokiaľ niekto vstúpi do držby nehnuteľnosti alebo vecného práva k nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, že je presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje. Držba nehnuteľnosti alebo vecného práva k nehnuteľnosti, ktorá sa o takú zmluvu opiera, nemôže viesť k vydržaniu.“ (pozri rozsudok NS ČR spis. zn. zo dňa 27.05.2002, obdobne rozsudok NS ČR spis. zn. zo dňa 10.02.1999, obdobne tiež Najvyšší súd SR v rozsudku spis. zn. zo dňa 29.03.2011 a v uznesení spis. zn. zo dňa 27.01.2015 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 6/2015 pod publikačným č. 74). Aj keď sa vyššie citované rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, ako aj Najvyššieho súdu SR týkali prípadov, v ktorých malo dôjsť k vydržaniu vlastníckeho práva v období po 01.04.1964, t. j. za účinnosti , vzhľadom na už konštatovanú zásadnú totožnosť právnej úpravy inštitútu vydržania podľa a niet logického dôvodu, aby citované judikatúrne závery neboli použiteľné aj pre posudzovanie naplnenia podmienok vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci podľa ust. . V danom prípade podľa tvrdení navrhovateliek mali byť titulom pre oprávnenú držbu O. C. ním ústne neformálne uzavreté zmluvy, ktorými mal nadobudnúť spoluvlastnícke podiely o celkovej veľkosti X/X k spornému pozemku. Keďže, ako už bolo vyššie uvedené pre platnosť zmluvy o prevode nehnuteľností ust. celkom jednoznačne požadovalo písomnú formu tohto právneho úkonu, držba Pavla Koleka opierajúca sa o navrhovateľkami tvrdené ústne uzavreté zmluvy nemohla viesť k vydržaniu vlastníckeho práva. Na tomto závere nemôže podľa názoru súdu zmeniť nič ani argumentácia navrhovateliek, že k vstupu O. C. do držby na základe sporných zmlúv, došlo tesne po nadobudnutí účinnosti , t. j. tesne po 01.01.1951 niekedy v roku 1951, pričom O. C. v tom čase nepoznal a postupoval podľa do 31.12.1950 platného uhorského obyčajového práva, podľa ktorého bolo možné vlastnícke právo nadobúdať aj na základe zmlúv, ktoré neboli formálne písomné. Po prvé je nutné poukázať na východiská citovaných rozhodnutí najvyšších súdov, ktoré vychádzajú z rímskoprávnej zásady ignorantia iuris non excusat (teda že neznalosť zákona neospravedlňuje). Prípadnú subjektívnu neznalosť celkom jednoznačného znenia ust. O. C. nemožno z objektívneho pohľadu považovať v zmysle podstaty vyššie citovaných súdnych rozhodnutí za ospravedlniteľný právny omyl, na ktorom mohla byť založená dobromyseľnosť O. C.. Po druhé tvrdenie navrhovateliek, že za účinnosti bývalého uhorského obyčajového práva platného na území SR až do 31.12.1950 bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti vpísanej do pozemkovej knihy (ako tomu bolo v danom prípade) aj na základe zmluvy uzavretej nie v písomnej forme je zavádzajúce. Súd poukazuje na to, že 17.05.1923 nadobudol účinnosť zákon č. 90/1923 Zb. o náležitostech vkladných listin, o výmazu pohledávek a o poplatkových úlevách při výmazu jich a při sestavování vložek na Slovensku a Podkarpatské Rusi, v zmysle ktorého ust. § 1 ods. 1: „Vklad do pozemkových knih lze povoliti jen podle veřejných listin anebo podle takových soukromých listin, na nichž jsou ověřeny podpisy nebo znamení ruky osob, jejichž právo má býti převedeno, omezeno, zatíženo nebo zrušeno, nebo které jsou schváleny prohlášením některého státního, zemského, župního neb okresního úřadu, který jest podle předpisů povolán bdíti nad zájmy těchto osob.“. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že zmluvným podkladom pre zápis vlastníckeho práva nadobúdateľa k pozemku vkladom do pozemkovej knihy, mohla byť len písomná zmluva s úradne overenými podpismi osoby, ktorej právo malo byť zmluvou prevedené. Súčasne je potrebné uviesť, že do 31.12.1950 sa na zmluvnom základe nadobúdalo vlastnícke právo k pozemku až vkladom do pozemkovej knihy (tzv. intabulácia). Mimo zápisu do pozemkovej knihy bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo len dedením, vydržaním a reálnou deľbou spoluvlastníctva. Otázku naplnenia podmienok pre nadobudnutie vlastníctva k spornému

pozemku O. C. v danom prípade však nebolo možné (keďže k jeho vstupu do oprávnenej držby malo dôjsť podľa skutkových tvrdení samotných navrhovateliek až v roku 1951) posudzovať podľa právneho stavu účinného na území SR do 31.12.1950, a to či už v rovine samotných zákonných predpokladov pre vydržanie vlastníckeho práva (tieto boli do istej miery odlišné od následných podmienok podľa ), alebo len v rovine samotného titulu, na základe ktorého O. C. mohol založiť svoju dobromyseľnosť o tom, že mu predmetný pozemok patrí. Pokiaľ navrhovateľky v rámci právnej argumentácie poukazovali na Správu o rozhodovaní súdov vo veciach vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam prejednanú a schválenú občianskoprávnym kolégiom NS SSR pod Cpj 69/83 zo dňa 30.03.1982 a z nej publikovanú časť v Zborníku stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR IV. vydaného v roku 1986 (str. 156 až 185), súd poukazuje na to, že v dotknutej časti tejto správy (do ktorej spadajú aj navrhovateľkami citované rozhodnutia Okresného súdu v B. spis. zn. , Okresného súdu v T. spis. zn. , Okresného súdu v P. spis. zn. ) išlo o rozobratie prípadov, kedy žalobcovia tvrdili, že nehnuteľnosti nadobudli mimo pozemkovej knihy na základe ústne dohodnutej kúpnej, darovacej, príp. zámennej zmluvy ešte za skoršej platnosti obyčajového práva na území SR. V danom prípade však navrhovateľky tvrdili, že predmetné sporné zmluvy boli uzavreté v roku 1951. Napokon pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateliek, že výklad inštitútu vydržania, aký súd urobil vo svojom prvom rozsudku v prejednávanej veci, popiera samotný inštitút vydržania a odníma dobromyseľnému držiteľovi vlastnícke právo, keď od neho požaduje platné a účinné právne tituly - zmluvy, čím stiera rozdiel medzi originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníctva (napr. vydržania) a derivatívnym spôsobom nadobúdania vlastníctva (napr. na zmluvnom základe), považuje súd za potrebné uviesť nasledovné. Odhliadnuc od toho, že uvedený výklad inštitútu vydržania nevychádza z úvah len samotného procesného súdu v prejednávanej veci, ale vychádza z množstva vyššie citovaných rozhodnutí, či už Najvyššieho súdu SR, alebo Najvyššieho súdu ČR, je potrebné poukázať na to, že navrhovateľky z uvedených záverov (ktorých sa pridržiava súd aj v tomto rozhodnutí) nesprávne vyvodzujú, že súd vydržanie podmieňuje existenciou platnej zmluvy o prevode nehnuteľností. Tomu tak rozhodne nie je. Písomne uzavretá zmluva o prevode nehnuteľností (hoc by aj bola podľa v minulosti podľa platnej právnej úpravy od 01.04.1964 do 31.12.1992 registrovaná štátnym notárstvom, príp. v súčasnosti podľa platnej právnej úpravy od 01.01.1993 by bol na základe nej povolený vklad do katastra nehnuteľností) totiž môže byť neplatná aj z iných dôvodov, napr. pre neurčito vyjadrený predmet zmluvy na samotnej listine, hoci medzi zmluvnými stranami nie je sporné, čo bolo predmetom prevodu (neplatnosť podľa ust. ), pre nedostatok spôsobilosti prevodcu na právne úkony (neplatnosť podľa ust. ) a pod. K takýmto prípadom možno zaradiť aj uzavretie inak perfektnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti s nevlastníkom, pričom na základe takejto zmluvy však nedochádza k prevodu vlastníckeho práva z dôvodu, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, ako má sám (rímskoprávna zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet). V týchto prípadoch by takéto zmluvy mohli byť nepochybne titulom pre oprávnenú držbu, ktorá by mohla pri splnením ďalších predpokladov viesť k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. Odhliadnuc od vyššie uvedeného právneho posúdenia navrhovateľkami tvrdeného titulu O. C., na základe ktorého mal tento vstúpiť do oprávnenej držby, súd musí konštatovať, že navrhovateľky neprodukovali v konaní také dôkazy, ktoré by viedli súd k skutkovému záveru, že O. C. uzavrel s pozemnoknižnými vlastníkmi zmluvy v ústnej forme, ktorými mal nadobudnúť spoluvlastnícke podiely k spornému pozemku v celosti. Odporcovia I. až III. tieto skutkové tvrdenia navrhovateliek rozhodne popierali. Jediné dôkazy, ktoré navrhovateľky súdu ponúkli boli vyhlásenia tretích osôb zo dňa 30.05.2009 (na č. l. 4 až 12) a zo dňa 07.09.2015 a zo dňa 09.09.2015 (na č. l. 303 až 307), ako aj listiny preukazujúce platenie dane z nehnuteľností I. K. a napokon potvrdenie JRD Š. zo dňa 01.02.1990 a vyjadrenie obce I. k vydaniu osvedčeniu vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva podľa ust. Pokiaľ ide vyhlásenia tretích osôb, možno konštatovať, že tieto osoby zásadne vyhlásili len to, že záhradu (zrejme sporný pozemok) mali užívať O. C. a jeho manželka I. C., rod. B.. K. R. navyše súčasne vyhlásil, že záhradu nadobudli obaja manželia C. čiastočne kúpou a čiastočne výmenou. B. R. navyše vyhlásila, že k manželom C. chodievala a vie, že časť záhrady nadobudli kúpou a časť výmenou. Z. O. navyše vyhlásil, že vie od O. C., že to s manželkou nadobudli výmenou od L. a kúpou od M.. M. L. navyše vyhlásila, že časť záhrady manželia C. vymenili so susedom U. L. a druhú časť odkúpili od p. M.. V týchto vyhláseniach pokiaľ sa teda hovorí o uvedených zmluvách sa však týkajú oboch manželov, t. j. tak O. C., ako aj I. C., rod. B., že nadobúdateľmi sporných pozemkov mali byť obaja. Navyše z uvedených vyhlásení B. R. a Z. O. vyplýva, že svoju vedomosť nadobudli od O. C., teda neboli účastní pri uzatváraní zmlúv, o ktorých sa vyjadrovali. Navrhovateľky však tvrdili, že sporné zmluvy uzatváral sám O. C., teda nie s

manželkou I. C.. Pokiaľ ide o vyhlásenia o tom, že manželia C. záhradu užívali, tieto nemajú zásadný vplyv na preukázanie nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním, keďže samotná skutočnosť užívania nehnuteľnej veci bez spôsobilého titulu, na základe ktorého môže držiteľ vyvodzovať oprávnenosť svojej držby, nemôže viesť k vydržaniu vlastníckeho práva. To samé platí aj pokiaľ ide o potvrdenie JRD Š. zo dňa 01.02.1990 a vyjadrenie obce I. k vydaniu osvedčeniu vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva podľa ust. Ohľadom listinných dôkazov preukazujúcich platenie dane z nehnuteľnosti za sporný pozemok, súd poukazuje na to, že platenie dane z nehnuteľností nemá vo vzťahu k vlastníctvu nehnuteľnosti relevanciu, navyše v danom prípade daňovníkom mala byť I. K., teda osoba, ktorej ani podľa skutkových tvrdení navrhovateliek vlastnícke právo nesvedčí. Ak ide o potvrdenie Q. M., že odovzdal U. L. dňa 29.11.1971 peňažnú hotovosť k č. parcely XXX/X, teda skutočnosť z tohto potvrdenia vyplývajúca nemá vo vzťahu k navrhovateľkami tvrdenej kúpnej zmluvy uzavretej so Š. M. žiadnu relevanciu. Pokiaľ ide o relevanciu k druhej navrhovateľkám tvrdenej zámennej zmluve, toto potvrdenie nijakým spôsobom nemôže preukázať, to že došlo práve k navrhovateľkám tvrdenej zámene pozemkov, ktorú odporcovia I. až III. popierali. Pokiaľ navrhovateľky ešte v pôvodnom konaní navrhovali výsluch tretích osôb, ktoré podali vyhlásenia zo dňa 30.05.2009, na tomto dôkaznom návrhu už navrhovateľky v ďalšom konaní netrvali. Súd poukazuje na to, že navrhovateľky tento dôkaz pôvodne navrhli za účelom preukázania pravosti dotknutých čestných vyhlásení a ich obsahu. Súd mal za to, že výsluch uvedených osôb by tak bol nadbytočný, a to vzhľadom k tomu, že s ich vyhláseniami zo dňa 30.05.2009 a skutočnosťami z nich vyplývajúcich sa súd, ako bolo vyššie uvedené, vyporiadal. Pochybnosti súdu o pravdivosti skutkových tvrdení navrhovateliek v ďalšom pramenia aj z nekonzistentnosti týchto tvrdení. Navrhovateľky pôvodne v návrhu na začatie konania tvrdili, že O. C. za svojho života vykonal zámenu pozemkov s právnymi predchodcami odporcov. Neskôr na pojednávaní dňa 30.04.2013 tvrdili, že O. C. mal uzavrieť jednak zámennú zmluvu v roku 1951 a jednak kúpnu zmluvu v roku 1953, ktorými mal nadobudnúť spoluvlastnícke podiely k spornej nehnuteľnosti v celku. Na tomto tvrdení navrhovateľky zotrvali aj v podanom odvolaní proti rozsudku zo dňa 30.04.2013. Na pojednávaní dňa 02.10.2015 však napokon navrhovateľky tvrdili, že k uzavretiu kúpnej zmluvy so Š. M. nedošlo v roku 1953, ale v roku 1951, čo malo podľa navrhovateliek vyplývať z toho, že kúpna cena mala byť Š.G. M. vyplatená ešte pred zmenou peňazí, čo malo odznieť na stretnutí sporových strán v kancelárii právneho zástupcu navrhovateliek dňa 27.03.2013. Aj napriek tomu, že toto stretnutie sa konalo dňa 27.03.2013, navrhovateľky aj v následne podanom odvolaní proti rozsudku zo dňa 30.04.2013 naďalej tvrdili, že predmetná kúpna zmluva bola uzavretá v roku 1953. Navrhovateľky teda v ďalšom dôvodili, že uvedenou zmenou peňazí mala byť výmena mincí podľa vyhlášky ministra financií č. zo dňa 06.12.1951 o stiahnutí niektorých drobných mincí. Súd však poukazuje na to, že k zásadnej menovej reforme a vydaniu nových a stiahnutiu starých peňazí došlo až o peňažnej reforme, ktorý nadobudol účinnosť od 01.06.1953 a teda aj navrhovateľkami tvrdený čas uzavretia spornej kúpnej zmluvy je spochybnený. Súd ďalej poukazuje na to, že z úradného záznamu vyhotoveného právnym zástupcom navrhovateliek dňa 27.03.2013 z predmetného stretnutia sporových strán žiadne také skutočnosti, ako to navrhovateľky uviedli na pojednávaní dňa 02.10.2015 nevyplývajú, naopak z odporkyňa III. rozhodne poprela, že by sa niekto takto vyjadril na predmetnom stretnutí. Napokon k pochybnostiam o pravdivosti skutkových tvrdení navrhovateliek vedie súd aj skutočnosť, že v pozemkovej knihe boli ako podieloví spoluvlastníci sporného pozemku v podiele pod B2a a B2b vedené ešte M. K., rod. M.Á. v podiele XX/XX a P. B., rod. M. v podiele XX/XX, pričom pokiaľ sa týka týchto podielových spoluvlastníkov, podľa tvrdení navrhovateliek mal O. C. aj ich podiely nadobudnúť od Š. M., navrhovateľky však už skutkovo neodôvodnili, na čom by mohol založiť O. C. svoju dobromyseľnosť, že vlastníkom podielov M. K., rod. M. o veľkosti XX/XX a P. B., rod. M. o veľkosti XX/XX bola Š. M., od ktorej mal tieto podiely kúpiť. Pri tom Q. Š. dcéra P. B., rod. M. dňa 11.02.2013 podpísala čestné prehlásenie, že jej matka svoj podiel v parcele č. XXX/X nedala nikomu do úžitku, nepredala nikomu a ani nevymenila za iné. Súd teda uzaviera, že v konaní nebolo preukázané nadobudnutie vlastníctva k spornému pozemku O. C. ani vydržaním. Súd tak nemal v spojení s vyššie uvedeným konštatovaním o neexistencii vlastníctva O. C. k spornému pozemku na zmluvnom základe preukázané ani nadobudnutie vlastníckeho práva O. C. k spornému pozemku vydržaním, a preto návrhu nemohlo byť vyhovené aj v prípade úplného okruhu účastníkov konania, t. j. v prípade, že by súd bolo možné vychádzať z toho, že účastníkmi konania sa stali všetci dedičia O. C. ako nerozluční spoločníci podľa ust. Podľa ust. , v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách

konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. S poukazom na väčší počet účastníkov konania súd rozhodol o trovách konania v súlade s ust. tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ustanovenia , skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa , d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa. Ustanovenie sa nepoužije v konaniach podľa Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.