Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6S/140/2014

Potvrdené rozhodnutím 4Sžf/19/2016
„Identifikačné číslo spisu: 7014201380 Dátum vydania rozhodnutia: 17.01.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Jana Zemková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:7014201380.1 ROZSUDOK Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Zemkovej PhD. a zo sudkýň JUDr. Nory Halmovej (sudca spravodajca) a JUDr. Petry Príbelskej PhD. v právnej veci žalobcu: H., podnikajúci do 31.12.2012 pod obchodným menom Vojtech Iscó - EAST - WEST TRANSPORT, IČO: 10 796 819 s miestom podnikania Svätušská 34, Kráľovský Chlmec, právne zastúpený: VIA LEGE, s.r.o., Veterná 1093, Pata, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100303/1/391963/2014/15264 zo dňa 17. septembra 2014, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/140/2014-43 zo dňa 22. októbra 2015, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/140/2014-43 zo dňa 22. októbra 2015 p o t v r d z u j e . Žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a ."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Mihalčinovej a členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Milana Končeka, v právnej veci žalobcu: H. B. V. E. Ó., bytom E. XX, L. V., podnikajúci do 31.12.2012 ako fyzická osoba pod obchodným menom: H. B. - Y.-H. F., B.: XX XXX XXX, E. G. D. L. V., E. XX, zastúpený advokátskou: JUDr. Monika Čambáliková, Advokátska kancelária VIA LEGE, s.r.o. , so sídlom Veterná 1093, Pata, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o p r e s k ú m a n i e rozhodnutia č. 1100303/1/391963/2014/15264 zo dňa 17.09.2014, takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

Žalobca žiadal o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1100303/1/391963/2014/15264 zo dňa 17.09.2014, ktorým podľa o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9810401/5/2336664/2014 zo dňa 29.05.2014, ktorým podľa o správe daní správca dane vyrubil rozdiel dane v sume 26.589,80 Eur za zdaňovacie obdobie december 2010 daňovému subjektu H. B. - Y.-H. F., E. XX, L. V., potvrdil.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dňa 08.01.2013 správcovi dane doručilo Okresné riaditeľstvo policajného zboru v Trebišove - odbor kriminálnej polície žiadosť o vykonanie daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie január až február 2010 u žalobcu. Správca dane zaslal daňovému subjektu oznámenie o výkone daňovej kontroly k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2010, v ktorej začiatok určil na deň 04.02.2013. Dňa 11.02.2013 správca sa dostavil na adresu sídla daňového subjektu za účelom vykonania daňovej kontroly a spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní. V priebehu ústneho pojednávania daňový subjekt správcovi dane poskytol žiadané informácie. Dňa 22.02.2013 daňový subjekt predložil správcovi dane doklady potrebné na vykonanie daňovej kontroly k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december 2010. Daňový subjekt - žalobca na výzvu správcu dane zo dňa 08.04.2013 zaslal dňa 24.04.2013 e-mail, v ktorom oznámil správcovi dane, že nie je schopný predložiť doklady na kontrolu podľa výzvy z dôvodu odcudzenia dokladov. Prílohou e- mailu bola kópia potvrdenia o odcudzení dokladov z 31.01.2013. Daňový subjekt - žalobca chýbajúce doklady nepredložil ani na opakovanú výzvu správcu dane zo dňa 17.10.2013. Výsledkom daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie december 2010 bol rozdiel dane v sume 26.589,80 Eur pozostávajúci z nadmerného odpočtu uplatneného v podanom daňovom priznaní za január 2010 v sume 6.892,11 Eur a z vyrubenej vlastnej daňovej povinnosti zistenej správcom dane v sume 19.697,69 Eur.

Daňový subjekt - žalobca podal dňa 06.02.2014 vyjadrenie k protokolu č. 9810401/5/5677287/2013/ Hory zo dňa 20.12.2013, v ktorom uviedol, že správca dane mal určiť daň podľa pomôcok. Daňový subjekt ani po výzve správcu dane zo dňa 25.04.2014, aby predložil dôkazy k vyjadreniu k protokolu z daňovej kontroly. Nepredložil pripomienky a dôkazy, preto nastali skutočnosti na vydanie rozhodnutia vo vyrubovacom konaní v zmysle § 68 Daňového poriadku, o čom správca dane spísal úradný záznam zo dňa 27.05.2014.

Žalovaný v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia poukázal na právnu úpravu dane z pridanej hodnoty v v znení neskorších predpisov, ktorý v vymedzuje právo platiteľa dane na odpočítanie dane. Toto právo vzniká v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť ( zákon o DPH). Ide o všeobecný princíp, ktorý ešte neznamená automatické odpočítanie dane. Platiteľ dane môže odpočítať daň, ktorú voči nemu uplatnil iný platiteľ dane, ak sú splnené ďalšie podmienky v zmysle zákona o DPH. Ustanovenie zákona o DPH vymedzuje formálnu stránku uplatnenia práva na odpočítanie dane, t. j. právo na odpočítanie dane bude môcť platiteľ dane uplatniť, len ak má k dispozícii doklady, ktoré budú preukazovať právo na odpočítanie dane podľa zákona o DPH.

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či si daňové subjekty splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotno-právnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočnosti rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Dokazovanie je procesný postup, cieľom ktorého je zistiť objektívne skutočnosti rozhodujúce pre vyrubenie dane. Dôkaznú povinnosť rozdeľuje Daňový poriadok medzi správcu dane a daňový subjekt. V zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencie a záznamov, ktoré je povinný viesť. Podľa § 24 ods. 2 až 5 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné pre účely správy dane boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Všeobecne sa uznáva, že dokazovanie prechádza troma fázami v rámci ktorých dochádza k obstaraniu dôkazu, vykonaniu dôkazu a zhodnoteniu dôkazu. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). V rámci dokazovania správca dane dokazovanie vedie, zabezpečuje jeho výkon a za tým účelom i sám zabezpečuje dôkazy príkladmo uvedené v § 24 Daňového poriadku. Správca dane rozhoduje na základe vlastnej úvahy, ktoré dôkazy, v akom rámci a rozsahu vykoná. Daňový subjekt má povinnosť na podporu svojich tvrdení poskytnúť správcovi dane vykonanie dôkazov najmä o tých skutočnostiach, o ktorých má správca dane pochybnosti. Správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom, i všetky ostatné zabezpečené dôkazy hodnotí podľa svojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnotením dôkazov musí zabezpečiť objektívne, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci. Preto správca dane hodnotí každý dôkaz samostatne a potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Prioritou je pritom ich pravdivosť a preukazná hodnota. Správca dane je povinný prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, ako aj na to, čo uvedie daňový subjekt.

Žalovaný na základe predloženého spisového materiálu konštatoval, že z neho vyplýva, že žalobca po začatí výkonu daňovej kontroly nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a nepredložil všetky požadované doklady potrebné na vykonanie daňovej kontroly. Správca dane odpočítanie dane z dokladov, ktoré žalobca predložil uznal, neuznal, ale odpočítanie dane, ktoré žalobca nepreukázal faktúrami, ktoré by správca dane mohol preveriť a na základe ktorých mohol vykonať dokazovanie v zmysle § 24 Daňového poriadku, preto nie je pravdivé tvrdenie žalobcu o neuznaní celej odpočítanej dane.

K námietke žalobcu v odvolaní, že správca dane mal určiť daň podľa pomôcok uviedol, že v zmysle § 51 zákona o DPH platiteľ dane môže uplatniť právo na odpočítanie dane podľa § 49, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie dane uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočítanie stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný tieto faktúry predložiť a preukázať, že zdaniteľné obchody boli aj reálne uskutočnené. Ak daňový subjekt neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie DPH. Žalobca takého faktúry nemá, čím nesplnil základnú podmienku pre odpočítanie dane stanovenú v § 49 zákona o DPH. Uvedený postup (preukázanie splnenia podmienok) platí aj v procese určenia dane podľa pomôcok. Povinnosťou platiteľa dane bolo viesť záznamy podľa § 70 ods. 1 zákona o DPH. Námietku žalobcu, že v predmetom zdaňovacom období mal splnené všetky podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane nepovažuje za opodstatnenú. Pretože podľa dostupných informácií správcu dane nebola u žalobca v predchádzajúcom období vykonaná žiadna daňová kontrola za zdaňovacie obdobie január až december 2010, ktorou by bolo splnenie zákonných podmienok preverené. V zmysle o účtovníctve v znení neskorších predpisov, účtovné doklady sa uschovávajú počas 5. rokoch nasledujúcich po roku, ktorého sa týkajú.

K námietke žalobcu v odvolaní ohľadom postupu správcu dane vo vyrubovacom konaní, v ktorom správca dane nevyhodnotil jeho pripomienky uviedol, že správca dane postupoval v súlade s § 68 ods. 3 Daňového poriadku. Žalobca dňa 06.02.2014 sa vyjadril k protokolu a predložil svoje pripomienky, ktoré správca dane dohodol s ním v deň prerokovania pripomienok, o čom spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 9810401/5/773368/2014/Hory dňa 27.02.2014, v ktorej sa vyporiadal s pripomienkami uvedenými vo vyjadrení k protokolu. Správca dane po vyhodnotení tvrdení žalobcu poskytol mu priestor a čas počas ktorého bolo možné zaobstarať a predložiť vo vyrubovacom konaní ďalšie dôkazy k jeho tvrdeniam a to tým, že mu zaslal výzvu č. 9810401/5/1625757/20014/Hory z 25.04.2014 na predloženie dôkazov, na ktorú ale žalobca nereagoval. Preto aj túto námietku považuje za neopodstatnenú.

Včas podanou žalobou žalobca žiadal, aby súd rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil aj náhradu trov konania.

V žalobe uviedol, že od roku 1992 do 12.02.2014 podnikal v oblasti cestnej nákladnej dopravy. Svoju podnikateľskú činnosť od roku 1992 do konca roka 2012 vykonával ako fyzická osoba podnikateľ, pričom ku dňu 31.12.2012 došlo k definitívnemu zániku jeho živnostenského oprávnenia a ďalej podnikal prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným.

Dňa 04.02.2013 sa žalobca dozvedel o tom, že správca dane chce u neho vykonať daňovú kontrolu k DPH za zdaňovacie obdobie január až december 2010. Pri prevoze dokumentov týkajúcich sa jeho podnikateľskej činnosti ako fyzickej osoby dňa 31.01.2013, ktoré chcel uložiť a archivovať v iných priestoroch, ako boli priestory výkonu jeho podnikania, došlo k odcudzeniu týchto dokladov, čo nahlásil policajnému orgánu v deň krádeže. Boli mu odcudzené pokladničné doklady týkajúceho sa tankovania pohonných hmôt, nákupy diaľničných známok, drobných kancelárskych potrieb, platenie mýta, parkovného a iné. Okrem odcudzených pokladničných dokladov mal všetky účtovné doklady v poriadku. Odcudzené pokladničné doklady boli riadne zaznamenané v jeho evidencii, jeho daňový poradca ho ubezpečil, že sa nemusí báť, pretože jeho výdavky na pohonné hmoty zodpovedajú reálne uskutočnenej preprave a to s poukazom na riadne vyfakturovanú, zákazníkmi uhradenú a zdanenú prepravu. Tiež ho ubezpečil, že ak by aj daňová kontrola neuznala jeho ostatné účtovné záznamy a evidenciu z dôvodu, že nepredložil pokladničné doklady, dôjde k určeniu dane podľa pomôcok. Správca dane k určeniu dane podľa pomôcok nepristúpil, iba ho opakovane vyzýval na predloženie tých dokladov, o ktorých vedel, že boli mu odcudzené a teda že ich reálne nemá.

Ďalej v žalobe tvrdil, že žalovaný v rozpore so zásadou materiálnej pravdy a ustanovením § 3 ods. 6 Daňového poriadku vyrubil mu daň tak, že mu nepriznal žiadne výdavky na pohonné hmoty a iné, pričom správca dane mu uznal všetky príjmy z vykonanej cestnej nákladnej dopravy. Postupoval tak napriek tomu, že je všeobecne známe, že nákladné vozidla bez pohonných hmôt nejazdia a teda nemožno vykonávať cestnú nákladnú dopravu a mať z nej príjmy bez výdavkov na pohonné hmoty a iné. Už tento fakt svedčí o tom, že v danom prípade nedošlo k správnemu určeniu dane a teda, že došlo k porušeniu zákona. V súlade s ustanovením § 45 ods. 2 písm. b) Daňového poriadku predložil správcovi dane záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis a poskytol k ním ústne a písomné vysvetlenie. Žalovaný sa s obsahom záznamov vôbec nezaoberal a v rozhodnutí stále odkazuje iba na skutočnosť, že neboli predložené pokladničné doklady.

Nesúhlasí s vyjadrením žalovaného uvedenom v rozhodnutí, že dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu, ktorý má povinnosť preukázať všetky tvrdené skutočnosti, pričom správca dane tieto dôkazy len vykonáva, lebo on nebol povinný dokazovať skutočnosti všeobecne známe a to, že nákladné vozidlá jazdia na pohonné hmoty a skutočnosti správcovi dane známe z jeho činnosti, t. j., že pred krádežou mal pokladničné doklady potvrdzujúce tankovanie pohonných hmôt.

Nesúhlasí ani s tvrdením žalovaného, že správca dane len vykonáva dôkazy. Je povinnosťou správcu dane viesť dokazovanie a dbať, aby boli relevantné skutočnosti zistené čo najpresnejšie, pričom nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku). Bolo preto vecou správcu dane, ak mal pochybnosti o pravdivosti záznamov vedených ním podľa § 70 ods. 1 zákona o DPH, ktoré boli aj ním predložené v rámci daňovej kontroly vysloviť pochybnosť o ich pravdivosti, upovedomiť ho o nich, odôvodniť tieto pochybnosti a naznačiť aké doklady a dôkazy by mohli tieto pochybnosti rozptýliť. Nemal trvať správca dane sústavne len na predložení dokladov, ktoré on bez vlastného zavinenia nemal k dispozícii.

Nikde žalovaný neuviedol, že má za to, že on nemal príslušné faktúry - pokladničné doklady pri odpočítaní dane. Ak by tak žalovaný, resp. správca dane urobil, on by mal možnosť predložiť aj ďalšie dôkazy svedčiace o tom, že tieto pokladničné doklady pri odpočítaní dane mal. Zákonnou podmienkou pre uplatnenie práva na odpočítanie dane však je, aby platiteľ dane mal faktúru v čase, kedy daň odpočítava a nie neskôr, napr. pri daňovej kontrole. Túto zákonnú podmienku splnil a správca dane jej splnenie nespochybnil.

Poukázal aj na to, že správca dane v rozhodnutí poukázal aj na o účtovníctve a neuznal mu právo na odpočítanie dane z dôvodu, že nesplnil svoju povinnosť zabezpečiť ochranu účtovnej dokumentácie. Tento postup podľa neho je v rozpore s , ako aj s ustanovením kona o účtovníctve. Za porušenie týchto povinnosti môže mu byť uložená jedine pokuta podľa zákona o účtovníctve a v žiadnom prípade nemôže byť sankciou neuznanie práva na odpočítanie dane. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia sa s touto námietkou nevyporiadal, hoci ju uviedol v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ nemožno prenášať na daňové subjekty neprimerané vecné bremeno a žiadať od nich dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré nemôžu zabezpečiť, napr. prípad Optigen Ltd. a spol. C-354/03, C-353/03, C-484/03. Obdobne napr. vo veci Teleos plc. a spol. C-409/4 Súdny dvor EÚ nevylúčil, aby sa od daňových subjektov požadovalo prijať všetky opatrenia, ktoré možno od nich rozumne požadovať, aby sa uistili, že daňovými plneniami sa nezúčastňujú daňových podvodov. Aj v zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 zdaniteľným osobám nemožno upierať práva na odpočet zaplatenej DPH z dôvodu nezákonnosti konania iných osôb. Uvedené svedčí o tom, že rozhodnutie a postup správcu dane sú v danom prípade v rozpore aj s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Ak správca dane nemohol uznať jeho právo na odpočet dane na vstupe tak, ako to bolo uplatnené podaným daňovým priznaním, potom mal postupovať správca dane podľa Daňového poriadku a určiť daň podľa pomôcok, čo vyplýva aj z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napr. rozsudok NS SR , , z 22.08.2012, podľa ktorého „podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je potrebné na určenie dane podľa pomôcok ... nazerať ako na osobitný sankčný prostriedok postihujúci daňové subjekty, ku ktorému sa môže správca dane uchýliť iba vtedy, ak daňový subjekt si v rámci procesu dokazovania nesplnil niektorú zo svojich povinnosti ... v predmetnej veci sa daňový subjekt nemôže zbaviť (dôkaznej povinnosti) preukázaním potvrdenia vydaného OR PZ o odcudzení dokumentov z osobného dopravného prostriedku (ktoré okrem iného nepreukazuje, aké konkrétne veci, prípadne dokumenty boli z vozidla odcudzené) ... preto určenie dane podľa pomôcok predstavuje náhradný spôsob určenia daňovej povinnosti“. Je zrejmé, že v zmysle zákona a ustálenej rozhodovacej súdnej praxe malo dôjsť v tomto prípade maximálne k uplatneniu sankčného mechanizmu v podobe určenia dane podľa pomôcok, ale nie k nezákonnému upretiu práva na odpočet dane na vstupe vo vzťahu k všetkým výdavkom zaznamenaných na odcudzených pokladničných dokladoch. V rozhodnutí nie je nijako relevantne a zrozumiteľne odôvodnené prečo správca dane neurčil daň podľa pomôcok.

Trvá na tom, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré vidí najmä v tom, že v dôsledku nepredloženia odcudzených pokladničných dokladov mu bolo upreté právo na odpočítanie dane na vstupe (prevažne z tankovania pohonných hmôt), hoci niet pochýb o tom, že daň na vstupe zaplatil. Uvedené je v zmysle dôvodom na zrušenie rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu.

Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť a vysloviť, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

K námietkam žaloby uviedol, že prioritnou úlohou orgánov daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť plnenia dane za podmienok uvedených v príslušných hmotnoprávnych predpisov upravujúcich jednotlivé druhy daní, tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu a tým naplnili jej príjmovú časť. Pri plnení tejto úlohy daňové orgány v súlade s článkom 2 ods. 2 konajú na základe v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu Daňový poriadok osobitne upravuje inštitút zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočnosti rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Cieľom daňovej kontroly je preto zabezpečenie podkladov v súčinnosti s daňovým subjektom na zistenie, či si daňový subjekt svoje zákonom stanovené povinnosti splnil. Dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním zásady prejednacej, ktorá absentuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. Daňový subjekt, t. j. žalobca mal v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokazovať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Najčastejšie ide o účtovné doklady podľa o účtovníctve. Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Žalobca nepredložil také doklady, ktoré by správca dane mohol počas daňovej kontroly preveriť, prípadne spochybniť (ako to uviedol žalobca v podanej žalobe) a zistí, či žalobca správne určil daň a dodržal tak ustanovenia zákona o DPH.

Podľa neho správca dane postupoval počas výkonu daňovej kontroly podľa § 46 ods. 1 Daňového poriadku, keď oznámenie o daňovej kontrole obsahovalo náležitosti, medzi ktoré patrí aj určenie lehoty na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly a taktiež práva a povinnosti daňového subjektu pri výkone daňovej kontroly stanovené v § 45 Daňového poriadku. Z uvedeného vyplýva, že žalobca mal k výkonu daňovej kontroly predložiť všetky doklady a nielen časť dokladov a kedykoľvek počas výkonu kontroly poskytnúť správcovi dane akékoľvek dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a nie byť vo vzťahu k dokazovaniu pasívny. Správca dane opakovane žiadal žalobcu o predloženie chýbajúcich dokladov, ale on chýbajúce doklady nepredložil. Správca dane v opakovaných výzvach zároveň žalobcu vyzýval, aby predložil účtovné a iné doklady preukazujúce hospodárske operácie a účtovné prípady - chýbajúce doklady potrebné k výkonu daňovej kontroly k DPH, t. j. tvrdenie daňového subjektu - žalobcu, že správca dane sústavne požadoval len faktúry, resp. pokladničné doklady, o ktorých vedel, že mu boli odcudzené sa nezakladá na pravde. Navyše správcovi dane bola až dňa 24.04.2013 e-mailom doručená správa od splnomocneného zástupcu žalobcu, ktorej súčasťou bola príloha kópie potvrdenia o odcudzení dokladov zo dňa 31.01.2013.

Ďalej uviedol, že on nemá informácie o tom, aby bola u žalobcu vykonaná daňová kontrola za obdobie január až december 2010, a preto správca dane ani nemohol mať vedomosť, či predmetné doklady v minulosti existovali. Daňová kontrola bola vykonaná za zdaňovacie obdobie apríl 2011 a máj 2011, ale pri výkone týchto daňových kontrol správca dane nekontroloval existenciu dokladov za zdaňovacie obdobie december 2010.

Konštatoval, že správca dane nespochybnil všetky faktúry na základe ktorých si žalobca uplatňoval právo na odpočítanie dane, ale len tie, ktoré neboli predložené ku kontrole. Daňová kontrola u žalobcu bola vykonaná na podnet orgánov činných v trestnom konaní z dôvodu dôvodného podozrenia, že žalobca mal používať do motorových vozidiel naftu zakúpenú bez DPH a pred správcom dane mal deklarovať legálny nákup s DPH, čím takto malo dochádzať k uplatňovaniu neoprávnených odpočtov DPH. Keďže v prípade chýbajúcich dokladov je podozrenie, že pochádzajú z fiktívnych obchodov a nie z reálne uskutočnených, ako to tvrdí žalobca, správca dane vychádzal pri správnom zistení dane z predloženej evidencie DPH a z dokladov.

K námietke, že zákonnou podmienkou pre uplatnenie práva na odpočítanie dane je to, aby platiteľ mal faktúru v čase, keď daň odpočítava a nie neskôr, napr. pri daňovej kontrole uviedol, že žalobca si nesplnil povinnosť vyplývajúcu z § 45 Daňového poriadku predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené a podávať k ním ústne alebo písomné vysvetlenia, ako aj predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Túto svoju povinnosť žalobca nesplnil a ani nevyužil svoje právo predkladať dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, hoci disponoval informáciami o svojich dodávateľoch, ktoré v procese dokazovania mohol využiť. Žalobca bol vo vzťahu k dokazovaniu pasívny.

Tvrdeniu žalobcu, že zákonnou podmienkou pre uplatnenie práva na odpočítanie dane je, aby platiteľ mal faktúru v čase, keď daň odpočítava a nie neskôr nie je pravdivé, pretože v zmysle zákona o DPH záznamy podľa ods. 1 až 6 sa uchovávajú dokonca kalendárneho roka, ktorých uplynutie 10 rokov od skončenia roka ktorého sa týkajú, pričom takúto povinnosť žalobca mal aj podľa o účtovníctve, podľa ktorého sa účtovné doklady uchovávajú počas 5. rokov nasledujúcich po roku, ktorého sa týkajú. Z uvedeného teda vyplýva, že nie je opodstatnená ani námietka žalobcu, že správca dane postupoval v rozpore so zákonom a , kedy za porušenie zákonnej povinnosti uložil žalobcovi sankciu, ktorú s porušením tejto povinnosti žiadny zákon nespája. Sankciou za porušenie povinnosti podľa citovaného zákona nemôže byť neuznanie práva na odpočítanie dane. Poukázal na to, že z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že ak sa žalobca odvoláva v daňovom konaní, prípadne v súdnom prieskumnom konaní na niektoré rozsudky Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora a nielen uvádzať niektoré právne závery tam uvedené. Pokiaľ sú tvrdenia žalobcu len všeobecné, nemôže na ne súd v správnom súdnictve prihliadať. Navyše v prípadoch, ktoré riešil Európsky súdny dvor, na ktoré sa žalobca odvoláva v žalobe, boli počas daňových kontrol riadne predložené faktúry, ako aj zmluvy a ďalšie dôkazy podporujúce tvrdenia žalobcov, čo je dôležitou a rozhodujúcou odlišnosťou od skutkového stavu k tejto prejednávanej veci. Obdobne aj v prípade rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktoré sa žalobca v žalobe odvoláva bol skutkový stav odlišný, pretože tam počas daňovej kontroly daňový subjekt nepredložil správcovi dane žiadne daňové a účtovné doklady, a preto správca dane použil ako pomôcku iba jemu dostupné dokumenty kontrolovaného daňového subjektu, čo boli v danom prípade jeho daňové priznanie k DPH.

V danom prípade ale žalobca predložil časť dokladov, ktoré správca dane preveril a uznal. Správca dane neuznal odpočítanie dane, ktoré žalobca počas daňovej kontroly nepreukázal faktúrami, ktoré by mohol správca dane preveriť a na základe ktorých by mohol vykonať dokazovanie v zmysle § 24 Daňového poriadku. Žalobca predložil evidenciu DPH, ale časť účtovných dokladov týkajúcich sa odpočítania dane za predmetné zdaňovacie obdobie podľa jeho tvrdenia mu bola odcudzená. Správa dane napriek tomu vedel daň správne určiť a nemal dôvod prejsť do procesu určovania dane podľa pomôcok. Aj v procese určenia dane podľa pomôcok platí rovnaký postup pri posúdení splnenia podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, ktoré sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie.

V závere uviedol, že posúdením celého rozhodnutia dospel k záveru, že posúdenie skutkového stavu veci a prijaté závery týkajúce sa porušenia citovaných ustanovení zákona o DPH boli vecne správne a sú v súlade tak s príslušnými ustanoveniami zákona o DPH, t. j. , ako aj Daňového poriadku. Postup správcu dane, ako aj jeho nebol v rozpore s právnymi právnymi predpismi, neboli porušené práva žalobcu.

Žalobca na vyjadrenie žalovaného písomne reagoval tak, že zopakoval žalobné námietky a zdôraznil, že objektívnu nemožnosť predložiť účtovné doklady preukazujúce nákup pohonných hmôt, ktorá bola spôsobená zavineným konaním inej osoby, zneužil na to, aby mu bolo uprené právo na zníženie daňovej povinnosti o všetky výdavky na pohonné hmoty. Tvrdí, že splnil všetky podmienky na odpočítanie dane v zmysle , keďže neporušil žiadne zákonné ustanovenia, na ktoré uvedený paragraf odkazuje a boli naplnené aj všetky podmienky stanovené v .

Súd v konaní podľa a nasl. bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok stanovených v preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, oboznámil sa s podanou žalobou, písomným vyjadrením žalovaného, písomným vyjadrením žalobcu k vyjadreniu žalovaného, ako aj s administratívnym spisom žalovaného a správcu dane a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Z obsahu pripojených administratívnych spisov súd zistil, že správca dane, t. j. Daňový úrad Košice listom č. 9810401/5/252938/2013/Hory zo dňa 21.01.2013 oznámil žalobcovi začatie daňovej kontroly na DPH za zdaňovacie obdobie január až december 2010. v ktorom určil začiatok daňovej kontroly na deň 04.02.2013. Toto oznámenie žalobca prevzal 04.02.2013, hoci mu bolo uložené na pošte už 24.01.2013. O vykonanie daňovej kontroly správcu dane požiadalo žiadosťou z 08.01.2013 Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Trebišove - odbor kriminálnej polície.

O výsledku vykonanej daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol č. 9810401/5/5677287/2013/ Hory zo dňa 20.12.2013. Kontrolou predložených dokladov bolo zistené porušenia o dani z pridanej hodnoty a to , v nadväznosti na uvedeného zákona. Žalobca nepredložil správcovi dane chýbajúce doklady napriek písomným výzvam zo dňa 08.04.2013 a opakovanej výzve zo 17.10.2013. Správca dane z toho dôvodu neuznal odpočítanie dane z nepredložených dokladov. Výsledkom daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie december 2010, bol rozdiel dane v sume 26.589,80 Eur, pozostávajúci z nadmerného odpočtu uplatneného v podanom daňovom priznaní za január 2010 v sume 6.892,11 Eur a z vyrubenej vlastnej daňovej povinnosti zistenej správcom dane v sume 19.697,69 Eur. Na výzvu správcu dane zo dňa 08.04.2013 žalobca reagoval e-mailom z 24.04.2013 prostredníctvom splnomocneného zástupcu, ktorého súčasťou bola aj príloha s kópiou potvrdenia o odcudzení dokladov zo dňa 31.01.2013. Ku kontrole neboli neboli predložené doklady podľa evidencie DPH za zdaňovacie obdobie december 2010, ktoré sú menovite uvedené na strane 32 protokolu o daňovej kontrole. Správca dane z toho dôvodu neuznal právo na odpočítanie dane vo výške 26.587,13 Eur pre DPH 19 % a 2,67 Eur pre DPH 10 %.

Žalobcovi bol zaslaný protokol z daňovej kontroly s tým, aby sa k nemu vyjadril a žalobca vo vyjadrení k protokolu uviedol, že postup správcu dane považuje za nezákonný a uviedol, že vzhľadom na odcudzené doklady mal správca dane postupovať podľa § 48 ods. 1 písm. c) Daňového poriadku a určiť daň podľa pomôcok.

Zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 27.02.2014, na ktorom boli prerokované pripomienky a dôkazy predložené splnomocneným zástupcom žalobcu k protokolu o daňovej kontrole vyplýva, že podľa žalobcu postup, pri ktorom správca dane potvrdí daňovú povinnosť z uskutočnených zdaniteľných obchodov v plnom rozsahu a tieto obchody sú aj daňovou kontrolou reálne preukázané, nejedná sa o fiktívne obchody alebo podozrivé obchody, ak reálne uskutočneným obchodom neprizná žiadnu daň na vstupe, nie je možné nazvať správnym určením dane. Správca dane mal zistiť základ dane a určiť daň podľa pomôcok.

Správca dane k tejto námietke uviedol, že nespochybnil dodávateľské faktúry, na základe ktorých si daňový subjekt uplatnil právo odpočítania dane, a preto tvrdenia žalobcu, že správca dane nepriznal žiadnu daň na vstupe nie je možné považovať za objektívne a z toho dôvodu ani ďalšie tvrdenie daňového subjektu, že daň nemožno správne zistiť. Správca dane zotrval na výsledkoch z daňovej kontroly, na základe ktorej bolo vo vyrubovacom konaní vydané rozhodnutie dňa 29.05.2014 č. 9810401/5/2336664/2014, ktorým podľa vyrubil daňovému subjektu H. B. - Y. - X. F., E. XX, L. V. rozdiel dane v sume 26.589,08 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2010. Nepriznal nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie december 2010 v sume 6.892,11 Eur a vyrubil vlastnú daňovú povinnosť na dani z pridanej hodnoty v sume 19.697,69 Eur.

Žalobca proti rozhodnutiu správcu dane podal odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím, ktoré na základe žaloby žalobca žiada preskúmať.

Podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a) zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť daň z tovarov alebo služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa ods. 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) citovaného zákona právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 1 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 71 ods. 3 prvá veta citovaného zákona je zdaniteľná osoba povinná zabezpečiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúry od jej vydania do konca obdobia na uchovávanie faktúry.

Podľa § 24 ods. 1, 2 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje:

a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania,

c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencie a záznamov, ktoré je povinný viesť správca dane, vedie dokazovanie pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy dane boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 45 ods. 1 písm. c) Daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť najneskôr do dňa jej ukončenia.

Podľa § 48 ods. 1 Daňového poriadku správca dane zistí základ dane a určí daň podľa pomôcok, ak daňový subjekt:

a) nepodal daňové priznanie ani na výzvu správcu dane b) nesplnil povinnosť v lehote určenej správcom dane vo výzve na odstránenie nedostatkov daňového priznania a správca dane nezačal daňovú kontrolu, c) nesplnil pri preukazovaní ním uvádzaných skutočnosti niektorú zo svojich zákonných povinnosti, v dôsledku čoho nemožno daň správne zistiť, alebo d) neumožní vykonať daňovú kontrolu; to neplatí, ak ide o daňovú kontrolu podľa § 46 ods. 2.

Podľa uhá veta účtovná jednotka je povinná zabezpečiť ochranu účtovnej dokumentácie proti strate, odcudzeniu, zničeniu alebo poškodeniu. Účtovná jednotka je tiež povinná zabezpečiť ochranu použitých technických prostriedkov, nosičov, informácií a programového vybavenia pred ich zneužitím, poškodením, zničením, neoprávnenými zásahmi do nich, neoprávneným prístupom k ním, stratou alebo odcudzením. Na nakladanie s účtovnou dokumentáciou sa vzťahujú všeobecné predpisy o archívnictve.

V danom prípade ide o nepriznanie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie december 2010 v sume 6.892,11 Eur z dôvodu, že žalobca nepredložil ku daňovej kontrole napriek opakovaným výzvam chýbajúce doklady.

Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočnenie zdaniteľných plnení je základnou podmienkou pre odpočítanie dane. Zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahšej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry si uplatňuje, preukázal existenciu podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

Povinnosťou účtovnej jednotky je viesť účtovníctvo správne, úplne, preukázateľne a zrozumiteľne. Preukázateľnosť znamená, že všetky účtovné záznamy budú doložené overiteľnými dokladmi. V prípade, že daňový subjekt na kontrolu nepredloží požadované doklady v zákonnom stanovenom rozsahu a účtovné zápisy nie sú podložené a preukázané, správca dane vyzve daňový subjekt, aby chýbajúce doklady v stanovenej lehote predložil. Ak daňový subjekt ani po výzve správcovi dane ku daňovej kontrole chýbajúce doklady nepredloží, nesplní si základnú povinnosť pre uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

Správca dane ako to vyplýva z obsahu administratívnych spisov v priebehu daňovej kontroly opakovane písomne vyzýval žalobcu ako daňový subjekt a žiadal od neho preukázať doklady, ktoré presne označil k daňovej kontrole. Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že žalobca so správcom dane nespolupracoval, nesplnil si všetky povinnosti, ktoré mu správca dane na základe zákona ukladal. Podľa názoru krajského súdu hoci žalobca tvrdil, že chýbajúce doklady mu boli odcudzené z motorového vozidla, a preto ich objektívne nemôže správcovi dane predložiť, mohol správcovi dane uviesť iné dôkazy, napr. označiť dodávateľov od ktorých nakupoval pohonné hmoty a ktoré správca dane by mohol v rámci vykonaného dokazovania preveriť. Dôkazné bremeno je totiž výlučne na daňovom subjekte, ktorý má v daňovom konaní dve základné povinnosť a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokazovať. Tieto povinnosti sa realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie, t. j. povinnosť tvrdiť, pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť, t. j. dôkazná povinnosť. Takýto výklad vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -17 zo dňa 23.02.2011. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočnosti a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Preto, ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený.

K námietke žalobcu, že správca dane v danom prípade mal určiť daň podľa pomôcok krajský súd uvádza, že správca dane iba v prípade, keď s ním daňový subjekt vôbec nespolupracuje na oznámenie o výkone daňovej kontroly nereaguje a v deň, ktorý bol v oznámení uvedený ako deň začatia daňovej kontroly sa bez ospravedlnenia nedostaví, resp. neskôr po začatí daňovej kontroly inak znemožňuje vykonanie daňovej kontroly, postupuje odlišne a prejde do procesu určenia dane podľa pomôcok. Zo spisu jednoznačne vyplýva, že podmienky pre určenie dane podľa pomôcok v danom prípade neboli splnené. Žalobca totiž predložil správcovi dane ku kontrole za zdaňovacie obdobie december 2010 iba časť dokladov, ktoré správca uznal a k chýbajúcim dokladom bol žalobca, čo sa týka navrhovania dôkazov pasívny. Ako vyplýva z predložených administratívnych spisov žalobca na výzvu správcu dane z 08.04.2013, ani na opakovanú výzvu zo 17.10.2013 na predloženie dôkazov nereagoval. Správca dane preto postupoval správne, keď neuznal odpočítanie dane, ktoré žalobca nepreukázal faktúrami, ktoré by mohol správca dane preveriť a na základe ktorých by mohol vykonať dokazovanie. Z dokladov, ktoré žalobca predložil správcovi dane k daňovej kontrole vedel správca dane zistiť správne daň a nemal dôvod prejsť do procesu určovania dane podľa pomôcok.

Zoznam, ktoré doklady žalobca k daňovej kontrole za december 2010 nepredložil je uvedený v protokole z daňovej kontroly na strane č. 32.

V priebehu daňovej kontroly správca dane neuprel žalobcovi žiadne právo vyplývajúce z § 45 ods. 1 Daňového poriadku. Správca dane žalobcovi vytvoril dostatočný časový priestor na preukázanie skutočnosti, ktoré by mali vplyv na správne určenie dane, čo však žalobca nevyužil, pretože v rámci daňovej kontroly pri zabezpečovaní dokladov nebol súčinný a požadované doklady napriek opakovanej výzve, ani iné dôkazy správcovi dane nepredložil.

Súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby bol v súlade so zákonom o DPH a Daňovým poriadkom, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa a žalobcovi, ktorý v konaní úspešný nebol, nepriznal právo na náhradu trov konania.

Senát krajského súdu v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3 : 0 ( v platnom znení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v , konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.