Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Co-459-2015.pdf
PDF · 112.4 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/459/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa F., zastúpeného C. proti odporcovi X., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k. 27C/381/2012-105 zo dňa 05. decembra 2014, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia majetkovej škody vo výške 175 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 165,96 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil § 3 ods. 1 písm. d), 2, § 9 ods. 1,2, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Zo spisu Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 60Er/2290/2006 súd zistil, že dňa 09.10.2006 doručil navrhovateľ v procesnom postavení oprávneného súdnej exekútorke U.. B. Q., Exekútorsky úrad v A. návrh na vykonanie exekúcie proti povinnej P. Q. za účelom vymoženia pohľadávky, a to na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej rozhodcovskej, a.s., sp. zn. SR 1407/06 zo dňa 24.04.2006. Súdna exekútorka zaevidovala návrh pod sp. zn. EX 1743/2006 a dňa 16.10.2006 doručila Okresnému súdu Trenčín žiadosť o udelenie poverenia. Na uvedenom súde prvého stupňa bola vec zaevidovaná pod sp. zn. 60Er 2290/2006 s tým, že dňa 10.01.2007 vydal poverenie č. 5309*024034 na vykonanie exekúcie na vymoženie v zmysle žiadosti exekútorky a návrhu oprávneného. Dňa 06.09.2010 navrhovateľ doručil Okresnému súdu Trenčín v uvedenej exekučnej veci návrh na zmenu súdneho exekútora a za nového exekútora navrhol U.. H. O., Exekútorský úrad W.. Návrh na zmenu exekútora bol podaný elektronickými prostriedkami, neobsahoval označenie spisovej značky, pod ktorou sa konanie viedlo pred exekučným súdom. Okresný súd Trenčín výzvou zo dňa 17.09.2010 vyzval exekútorku U.. B. Q., aby predložila exekútorsky spis, originál poverenia za účelom rozhodnutia o návrhu na zmenu exekútora. U.. B. Q. navrhovala zastaviť exekúciu pre nemajetnosť povinnej. Okresný súd Trenčín uznesením, č.k. 60Er/2290/2006-28 zo dňa 02.12.2010 návrhu na zmenu súdneho exekútora vyhovel. Súd na základe tvrdení navrhovateľa, uvedených v návrhu zistil, že tento si uplatňuje náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín. Nesprávneho úradného postupu sa mal uvedený súd prvého stupňa dopustiť tým, že o návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v zákonnej lehote. Súd skúmal zákonom stanovené predpoklady zodpovednosti za škodu a v prípade nesplnenia čo i len jedného z predpokladov nemožno konštatovať zodpovednosť štátu za škodu. Z uvedeného exekučného spisu bolo preukázané, že dňa 06.09.2010 bol na tamojší exekučný súd doručený návrh
navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora, o ktorom exekučný súd rozhodol dňa 02.12.2010, teda 87 dní po jeho doručení, čo je 57 dní po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty. Nedodržanie zákonnej lehoty bolo spôsobené aj tým, že exekučný súd pred rozhodnutím o návrhu vyzval pôvodne poverenú súdnu exekútorku, aby predložila exekútorsky spis, originál poverenia, ktoré je nutné zaslať novému súdnemu exekútorovi, ktorého exekučný súd v uznesení o zmene exekútora poveril vykonávaním exekúcie. Bolo tým vyvrátené tvrdenie navrhovateľa, že súd bol viac ako 91 dní nečinný. Zákonná lehota na rozhodnutie z uvedených dôvodov dodržaná nebola, čo súd kvalifikoval ako nesprávny úradný postup. Súd poukázal na to, že oneskorenie v rozhodnutí o návrhu na zmenu exekútora bolo nepochybne spôsobené do značenej miery aj tým, že navrhovateľ v návrhu na zmenu exekútora neuviedol spisovú značku exekučného spisu, ktorého sa návrh na zmenu exekútora týkal (Er), hoci o nej musel mať vedomosť, keďže súd predtým vydal poverenie na vykonanie exekúcie a navrhovateľ si ju mohol zabezpečiť dopytom od exekútora, prípadne exekučného súdu. Práve neoznačenie spisovej značky súdneho konania spôsobilo v exekučnej kancelárii časové oneskorenie pri identifikácii exekučného spisu, ku ktorému mal byť návrh na zmenu exekútora priradený. Z rozhodovacej činnosti je súdu známe, že navrhovateľ podal veľké množstvo návrhov na vykonanie exekúcie proti dlžníkom, v jeden deň veľké množstvo návrhov na zmenu exekútora a musel si byť vedomý, že najrýchlejším spôsobom priradenia každého jedného návrhu na zmenu exekútora k príslušnému exekučnému konaniu je uvedenie spisovej značky súdneho konania. Súd nemohol prehliadnuť fakt, že navrhovateľ ani v návrhu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy opätovne neuviedol spisovú značku súdneho konania exekučného súdu, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, hoci v návrhu na náhradu škody bol schopný uviesť evidenčné číslo súdom vydaného poverenia na vykonanie exekúcie s tým, že na každom poverení je vyznačená spisová značka súdneho konania, ktorú musel navrhovateľ poznať aj z doručeného rozhodnutia súdu o zmene exekútora, na ktorom bola uvedená. Preto je nepravdivé jeho tvrdenie v návrhu, že uvedená spisová značka súdneho konania mu nie je známa. V kontexte uvedeného potom vyznieva nepresvedčivo tvrdenie navrhovateľa, ktorý v návrhu prezentoval svoj postup pri vymáhaní pohľadávky ako súladný s pravidlami riadneho hospodárenia. Navrhovateľ očakáva od súdu rozhodnutie v zákonom stanovených lehotách, no svojím vlastným konaním tomu neprispieva. Z rozhodovacej činnosti súdu bolo zistené, že navrhovateľ na tamojšom exekučnom súde inicioval veľké množstvo exekučných konaní a podal veľké množstvo návrhov na zmenu exekútora, čo vysvetľuje oneskorenie exekučného súdu pri rozhodovaní o návrhu oprávneného na zmenu exekútora. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 520/2012 zo dňa 10.07.2013, podľa ktorého ani niekoľkomesačné oneskorenie pri rozhodovaní exekučného súdu o procesnom návrhu oprávneného neznamená porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky totiž v prípadoch, keď jediná spoločnosť iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typov o obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. Túto skutočnosť je teda potrebné zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci, o ktorej súd koná a kritériá správania žalobkyne ako účastníka súdneho konania. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočných prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri, resp. štyri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho konania (2), postup samotného súdu (3) a význam veci pre účastníka (4). Navrhovateľ v návrhu vyčíslil škodu na ním tvrdené paušálne určené vecné náklady spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. Navrhovateľ však nekonkretizoval, či uvedené náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk a neuniesol tak bremeno tvrdenia. Súd mal z vlastnej rozhodovacej činnosti vedomosť, že uvádzané náklady uplatnil navrhovateľ aj v iných návrhoch o náhradu škody proti odporcovi v skutkovo obdobných veciach podaných na tamojší súd, a teda ich určil ako paušálne náklady, pričom v návrhoch uvádzal, že výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami, hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca s tým, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Súdu je zároveň z jeho rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ je obchodnou spoločnosťou, ktorá sa dlhodobo a vo veľkom rozsahu zaoberá spotrebiteľskými úvermi, ktoré spravuje a vymáha a na túto činnosť
nepochybne potrebuje informačný systém. Súd potom musel konštatovať, že navrhovateľ neuniesol nielen dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia ohľadom prípadného vzniku škody. V danom prípade nebola splnená ani podmienka príčinnej súvislosti medzi postupom exekučného súdu a tvrdenou škodou. Navrhovateľ nepreukázal ani splnenie zákonných podmienok podľa § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z. z. na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. V žalobe totiž vychádzal len z predpokladov, nepredložil žiadne dôkazy, ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil, aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla, vzhľadom na subjekt navrhovateľa, ktorý je právnickou osobou, neozrejmil závažnosť ujmy, závažnosť následkov. Je tiež nepochybné, že navrhovateľ naďalej vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Pretože okrem nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nerozhodnutí o návrhu na zmene súdneho exekútora v zákonnej lehote neboli preukázané ostatné zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. a všetky tieto predpoklady musia byť splnené súčasne, súd nerozhodoval o základe veci medzitýmnym rozsudkom tak, ako to navrhoval navrhovateľ, nepriznal navrhovateľovi majetkovú škodu ani nemajetkovú ujmu v peniazoch a jeho návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd pri vyhlásení rozsudku tak, že navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcovi náhradu trov konania v sume, ktorá bola vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku a to podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého má v konaní úspešný účastník právo na náhradu účelne vynaložených trov konania proti účastníkovi, ktorý v konaní úspech nemal. Keďže však odporca do troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku svoje trovy konania nevyčíslil a zo spisu mu žiadne trovy konania nevyplývajú, súd podľa § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. nebol viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania odporcovi vo vyhlásenom rozsudku a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že odvolací súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Uviedol, že konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom o prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich.
Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil súd svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby krajský súd ako súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.
Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.
Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvého stupňa ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe týchto premís súd prvého stupňa dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj spravodlivé.
Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase. V rámci vyčíslenia výšky uplatnenej nemajetkovej ujmy vychádzal z omeškania exekučného súdu a upozornil, že tento bol bezdôvodne nečinný viac ako 91 dní.
Ako konštatoval súd prvého stupňa dňa 06.09.2010 bol Okresnému súdu Trenčín doručený návrh oprávneného na zmenu súdneho a exekučný súd uznesením zo dňa 02.12.2012, č.k. 60Er/2290/2006-28 návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovel a poveril vykonaním exekúcie nového súdneho exekútora. Odo dňa doručenia návrhu na zmenu súdneho exekútora až do vydania predmetného uznesenia exekučného súdu pod odpočítaní 30- dňovej zákonnej lehoty uplynula doba 57 dní.
Z dikcie ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného v čase rozhodovania o zmene exekútora vyplýva, že o zmene exekútora súd rozhodne do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Ako správne uviedol súd prvého stupňa, postup exekučného súdu, ktorý rozhodol o zmene exekútora v lehote 57 dní, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní. Odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Vzhľadom k tomu, že exekučný súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či sú dané podmienky exekúcie, exekučný súd v rámci rozhodovania o zmene exekútora preskúmaval rozhodcovský rozsudok. Oprávnenie ako aj povinnosť preskúmavať rozhodnutie rozhodcovského súdu vyplýva z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ (napr. rozhodnutie z 06.10.2009 „Asturcom“). V zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania návrhu na zmenu súdneho exekútora do rozhodnutia súdu o tomto návrhu s poukazom na vyššie uvedené okolnosti nemožno považovať za prieťahy v konaní, ktoré by mohli viesť k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu navrhovateľa na súdnu ochranu.
Preto odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou, prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 citovaného zákona.
Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 18.10.2012 pod sp. zn. 17NcC/253/2012-9, kedy krajský súd rozhodol, že sudca Okresného súdu Trenčín JUDr. Ing. Miroslav Manďák nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Následne bola vec na základe pokynu č. 12/13-II Spr 165/2013 pridelená náhodným výberom sudkyni JUDr. Judite Knocikovej, na základe Dodatku II k Rozvrhu práce na rok 2013 bola vec pridelená sudkyni JUDr. Ivete Sopkovej a nakoniec bola vec na základe pokynu 44/13 Spr 645/2013 náhodným výberom pridelená sudcovi Mgr. Petrovi Hvizdošovi. Mgr. Peter Hvizdoš v úradnom zázname zo dňa 10.06.2013 uviedol, že ako zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená dňa 16.05.2013, nebol sudcom ani zamestnancom Okresného súdu Trenčín ku dňu vznesenia námietky zaujatosti navrhovateľom vo veci. Zároveň nebol sudcom, ani zamestnancom Okresného súdu Trenčín v čase rozhodovania v exekučnej veci, v súvislosti s ktorou navrhovateľ uplatňuje svoje nároky v tomto konaní. Odvolací súd, skúmajúc dôvodnosť uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany navrhovateľa, dospel
k záveru, že na strane zákonného sudcu Mgr. Petra Hvizdoša nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ho v zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania vo veci vzhľadom na pomer k veci a účastníkom konania. Odvolací súd má teda za to, že ani zaujatosť sudcu Mgr. Petra Hvizdoša rozhodujúceho vo veci, tvrdená navrhovateľom a uplatnená ako odvolací dôvod daná nie je. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že odvolací súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto súdu prvého stupňa.
Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania a samostatným uznesením rozhodol o zamietnutí návrhoch navrhovateľa na prerušenie konania a riadne v odôvodnení uviedol, z akých dôvodov tieto návrhy navrhovateľa zamietol.
Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa na prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 05.12.2014, čím účastníkom konania vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ zároveň mohol oboznámiť s obsahom vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, predmetného pojednávania sa však napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť navrhovateľ nevyužil ani po poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie podľa § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Poučenie súdu prvého stupňa podľa § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 28.10.2014, ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.
Navrhovateľ v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom, avšak ako bolo vyššie konštatované, v danej veci bolo nariadené pojednávanie na konkrétny termín, navrhovateľ bol riadne a včas predvolaný bez ospravedlnenia sa nedostavil s tým, že na pojednávaní sa súd prvého stupňa oboznámil s obsahom spisu a obsahom exekučného spisu súdu. Pokiaľ teda súd prvého stupňa na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, takýmto postupom súdu prvého stupňa nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti, princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvého stupňa preto v prejednávanej veci dodržal zásadu priamosti, ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú zaručuje nielen Ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov. Postupom súdu prvého stupňa preto nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávaných dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania.
Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh, ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad.
Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy odvolacieho konania nevyplývajú.
Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .