Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6S-73-2014.pdf
PDF · 133.66 KB
Case nature
Area
Subarea
6S/73/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Naďa a členiek senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Judity Jurákovej v právnej veci žalobcu: S. E. - HM METAL s miestom podnikania Park Angelinum 1128/16, 040 01 Košice, IČO: 36 996 114, zastúpeného JUDr. Martinom Polákom, advokátom so sídlom Moyzesova 38, 040 01 Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1100303/1/234166/2014/5309 zo 20.05.2014, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
Žalobcovi nepriznáva právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I.
Žalobca sa prostredníctvom právneho zástupcu žalobou podanou v lehote podľa § 250b ods. 1 O. s. p. domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného - Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100303/1/234166/2014/5309 zo 20.05.2014, ktorým žalovaný v právnom režime zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“), podľa § 74 ods. 4 uvedeného zákona potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9812401/5/754415/2014 z 26.2.2014, ktorým podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 64 034,42 Eur, za zdaňovacie obdobie jún 2011.
Daňové orgány oboch stupňov v danej právnej veci konštatovali nedôvodnosť žalobcom uplatneného nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2011 v sume 64 034,42 Eur, a to na základe výsledkov kontroly uvedených v Protokole o daňovej kontrole č. 9812401/5/2498076/2013 z 05.06.2013, tak ako to vyplýva z obsahu odôvodnení rozhodnutí daňových orgánov z 26.02.2014 a 20.05.2014 vydaných v preskúmavanej právnej veci.
Právnym základom pre vydanie prvostupňového rozhodnutia správcu dane z 26.02.2014 bolo konštatovanie o porušení § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, v rámci skutkových zistení uvedených v Protokole o daňovej kontrole z 05.06.2013 obsahujúcich záver správcu dane o neuznaní práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty v celkovej sume 64 034,42 Eur z faktúr vystavených subjektom Castellario s.r.o., Panenská 24, Bratislava za dodanie stavebnej ocele v celkovom množstve 608,692 ton podľa faktúr č. 111010080-87 (8 faktúr z 23.06., 24,.06., 27.06., 28.06., 29.06. a 30.06.2011, tak ako je to uvedené v Protokole o daňovej kontrole
správcu dane z 05.06.2013, ako aj v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov.
Správca dane a žalovaný v rámci hodnotenia skutkového a právneho stavu veci konštatovali, že daňový subjekt (žalobca) nakupoval a predával betonársku oceľ v obchodnom reťazci s viacerými daňovými subjektami (SSM, a.s. - Stavebniny BALUS, a.s. - Castellario, s.r.o. - S. E. - HM METAL - F.. V. G. - METALTECH - Fekete - STAVCENTRUM, s.r.o. - ARTFLASH s.r.o.).
II.
Žalobca v žalobe z 11.06.2014 obsahovo zhodne s obsahom riadneho opravného prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu (odvolanie žalobcu z 11.032014) formuloval prostredníctvom právneho zástupcu nasledovné žalobné námietky:
„Som toho názoru, že žalovaný ako odvolací orgán sa absolútne nevyrovnal s odvolacími námietkami daňového subjektu a v podstate len mechanicky skonštatoval správnosť právnych úvah a procesného postupu prvostupňového orgánu bez toho, aby tieto primerane zdôvodnil a podložil aj právnymi úvahami.
K samotnému procesu obchodných vzťahov žalovaný uvádza, že model obchodných vzťahov žalobcu len „simuloval zdaniteľné obchody“. Podľa názoru žalobcu je takáto argumentácia absolútne nesprávna a nehodná Finančného riaditeľstva SR, nakoľko odvolací orgán tento názor ani ďalej nerozvádza nie je dokonca ani zrejmé, čo vlastne podľa názoru žalovaného správca dane správne poprel. Pokiaľ na inom mieste odôvodnenia odvolací orgán uvádza, že nebol „spochybnený zdaniteľný obchod ako taký, ale jeho posúdenie z hľadiska právneho“ je namieste otázka, čo teda vlastne bolo správcom dane popreté. Popiera správca dane nadobudnutie tovaru žalobcom? O aké konkrétne zákonné ustanovenie opiera správca dane resp. odvolací orgán toto tvrdenie? Na inom mieste totiž v rámci polemizovania so zákonnými ustanoveniami uvádza žalovaný, že „pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené“.
Pokiaľ ide o túto námietku žalovaného, poukazujem na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžf/1/2011, podľa ktorého ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Ak tieto skutočnosti budú uplatnené proti daňovému subjektu účasť na dokazovaní mu musí byť umožnená. Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandardne uchováva o existencii zdaniteľného plnenia od následného forenzného dokazovania.
Samotná podstata popretia zdaniteľných obchodov teda nie je v zmysle odôvodnenia žalovaného zrejmá a minimálne tieto pochybenia správcu dane v zmysle primeraného zdôvodnenia neboli v odvolacom konaní napravené.
Čo sa týka priebehu dokazovania na prvostupňovom orgáne, som toho názoru, že je značným pochybením taký postup správcu dane kde priamo a bez akéhokoľvek ohľadu na práva daňového subjektu vykonáva dokazovanie tak, že ukracuje práva daňového subjektu klásť otázky svedkov prípadne sa vyjadriť k iným dôkazom. Je irelevantné (ako to uvádza žalovaný), či sa daňový subjekt vyjadril, že svedkov ani nepozná. V tomto prípade ani zákon nehovorí o nekalých kategóriách svedkov a nečlení ich podľa toho, či ich daňový subjekt pozná alebo nie. Daňový subjekt má právo byť prítomný pri vykonaní tých dôkazov, ktorých povaha to pripúšťa a to, či prípadne osoby svedkov pozná alebo nie, nemá význam pre upovedomenie o vykonaní úkonu. A už vôbec nie je prípustné, aby správca dane zámerne maril účasť na výsluchu svedka tým, že tento výsluch nevykoná, ale vyhotoví úradný záznam o výsluchu svedka v inej daňovej kontrole.
Ďalej je podľa názoru daňového subjektu nemysliteľný postup, kedy nie je daňový subjekt upovedomovaný o úkonoch vykonávaných prostredníctvom dožiadania, kedy daňový poriadok v
ustanovení § 25 ods. 4 nerozlišuje medzi miestne príslušným správcom dane a dožiadaným vecne príslušným správcom dane. Či už samotný úkon je vykonávaný priamo príslušným správcom dane alebo dožiadaným orgánom právu daňového subjektu na účasť na takomto úkone korešponduje povinnosť správcu dane ho o tomto úkone upovedomiť.
K samotnej podstate rozhodnutia Daňového úradu Košice, pobočka Spišská Nová Ves t.zn. k právnemu posúdeniu zdaniteľného obchodu argumentuje správca dane konštatovaním, že „s tovarom nebolo v skutočnosti počas prepravy z miesta fyzickej nakládky na miesto fyzickej vykládky na iných miestach fyzicky manipulované“. Pokiaľ toto zistenie v nadväznosti na ustanovenie § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH podľa názoru správcu dane má odôvodňovať rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane, nie je vôbec zrejmé a logické, v čom konkrétne vníma správca dane porušenie zákona o DPH, keď uvádza (argumentum ad conrario), že podľa jeho názoru malo byť medzi jednotlivými prepravami tovarom manipulované. Nie je jednoznačný zákonne súladný zmysel toho, aby daňový subjekt musel pri dodávke a prípadnom ďalšom expedovaní tovaru fyzicky týmto tovarom manipulovať.
Vyššie napádaná argumentácia by mala teoreticky zmysel len v takom prípade, kedy by správca dane na základe vykonaného dokazovania mohol jednoznačne vyvodiť záver o vedomosti daňového subjektu o tom, že v prípade obchodného reťazca ide na účely DPH o tzv. jeden pohyb tovaru. Toto však ani pri značnej dávke abstrakcie z vykonaného dokazovania vyvodiť nemožno.
Správca dane okrem iného ďalej uviedol, že „vyhotovenie viacerých prepravných dokladov na jeden pohyb tovaru je účelové a takéto konanie neodráža skutkový stav, ktorý fyzicky nastal v rámci dodávok tovaru fakturovaných medzi viacerými podnikateľmi.“ Opätovne nie je zrejmé z vyjadrenia správcu dane, čo predstavuje „skutkový stav, ktorý fyzicky nastal“ a teda čo v tomto prípade predstavuje dodanie tovaru daňovému subjektu, pokiaľ podľa názoru správcu dane k nadobudnutiu vlastníckeho práva daňovým subjektom nedošlo.
Za kľúčovú skutočnosť, ktorá podľa názoru správcu dane a odvolacieho orgánu zdôvodňuje záver o tom, že miestom nadobudnutia tovaru daňovým subjektom nie je tuzemsko, považuje správca dane tú skutočnosť, že v Bytči neskončila preprava tovaru. Ide však o konštrukciu, kde správca dane, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia Daňového úradu Košice, pobočka Spišská Nová Ves, považuje za ukončenie prepravy jeho vyloženie. Správca dane napriek skutočnosti, že v zmysle tzv. prvého CMR dokladu skončila preprava tovaru v Brankách v Českej republike popiera toto zistenie z prepravného dokladu a s argumentáciou, že tovar nebol vyložený (a teda ani neskončila v tomto mieste preprava tovaru) a preprava pokračovala do tuzemska (zrejme podľa názoru správcu dane nešlo o ďalšie dodanie tovaru ale o jeden pohyb tovaru ako to uvádza) nemohlo byť miesto nadobudnutia tovaru v tuzemsku. Kategória tzv. ekonomického opodstatnenia v tomto prípade nesvedčí v prospech argumentácie správcu dane, nakoľko nie je zrejmé, na základe akých dôkazne podložených zistení (nie dohadov správcu dane) je možné dospieť k záveru o tom, že akékoľvek dodanie tovaru, hoci aj do Českej republiky (odkiaľ bol tovar prepravený do tuzemska), by malo predstavovať jeden pohyb tovaru. A priori nemožno vylúčiť situáciu, kedy sa daňový subjekt ekonomicky, v prípade výhodnosti a záujmu o dodanie tovaru, rozhodne dodať tovar odberateľovi do Českej republiky.
Zabezpečenie prepravy tovaru tým istým vozidlom akým bolo realizované dodanie do tuzemska nemožno v žiadnom prípade považovať za indíciu naznačujúcu, že prevzatie tovaru daňovým subjektom bolo len zdanlivé a formálne. Daňový subjekt nemožno v zmysle názoru správcu dane na prevzatie tovaru nútiť k fyzickej prítomnosti pri kontrole tovaru tak, aby toto prevzatie nepovažoval správca dane za formálne a zdanlivé. Nemožno vylúčiť ani dohodu daňového subjektu s iným subjektom (napr. dodávateľom) o prekontrolovaní tovaru priamo na mieste jeho dodania. V súvislosti s rozobratím tejto problematiky poukazujem na vyjadrenie daňového subjektu zo dňa 28.06.2013, s ktorým sa správca dane pri prerokovaní námietok nevyrovnal.
Z uvedených skutočností je zrejmé, že daňový subjekt si v zákonom uvedenej miere splnil svoju dôkaznú povinnosť. Daňový subjekt totiž predložil všetky zákonom predpokladané písomnosti, všetky podklady, ktoré od neho požadoval správca dane, nie je preto možné si predstaviť, čo ďalšie by teda mal daňový subjekt ešte predložiť. Dôkazná povinnosť daňového subjektu nie je bezbrehá a ako to vyplýva z rozhodnutia správcu dane, správca dane pričítal daňovému subjektu existenciu dôkaznej núdze ohľadne skutočností, ktoré netvoria jeho dôkazné bremeno. Hodnotenie dôkaznej
situácie s ohľadom na nemožnosť vykonania dôkazu smerom k preukázaniu skutočností, na ktoré nie je daňový subjekt povinný, nezakladá povinnosť daňového subjektu dokazovať skutočnosti, ktoré vzhľadom na nedostupnosť dôkazu nie je správca dane schopný vykonať. Poukazujem v tejto súvislosti na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR sp.zn. Afs 131/2004 zo dňa 25.03.2005, podľa ktorého dôkazné bremeno nemožno ponímať extenzívne a rozlišovať ho na preukázanie všetkých resp. akýchkoľvek skutočností, teda aj tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt.
Správca dane (ako prvostupňový orgán) sa nespravoval dôsledne zásadou voľného hodnotenia dôkazov v širšom ponímaní a v tomto smere nedošlo k náprave ani po rozhodovaní Finančného riaditeľstva SR ako odvolacieho orgánu o opravnom prostriedku. Táto zásada (zakotvená v §3 ods. 3 daňového poriadku) ustanovuje, že správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa svojho uváženia, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Voľné hodnotenie dôkazov však neznamená ľubovôľu správcu dane; hodnotením dôkazov musí byť zabezpečené presné, pravdivé a úplné zistenie skutkového stavu veci, pričom správca dane musí prihliadať na všetko čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Uvedená zásada spočíva v tom, že nie sú stanovené pravidlá, pokiaľ ide o mieru a rozsah dôkazov potrebných na preukázanie dokazovanej skutočností, ako aj v tom, že nie je ani stanovená dôkazná sila jednotlivých dôkazných prostriedkov. Správcovi dane vyplýva povinnosť hodnotiť každý dôkaz. Je neprípustné neprihliadnuť a priori na určitý vykonaný dôkaz bez toho, aby bol tento vyhodnotený. Výsledkom takéhoto vyhodnotenia pritom samozrejme môže byť aj skutočnosť, že pre konkrétne daňové konanie je vykonaný dôkaz irelevantný a preto nebol správcom dane braný do úvahy. Čo sa týka voľnosti hodnotenia dôkazov, tak táto nie je na strane správcu dane neobmedzená. Tieto obmedzenia vyplývajú predovšetkým zo zákona. Voľné hodnotenie dôkazov je „obmedzené“ zákonom.
Správca dane nemôže hodnotiť dôkazy celkom ľubovoľne a bez akejkoľvek kontroly. Kontrolu v tomto smere zabezpečuje zákon, ktorý popri voľnej úvahe zároveň ukladá, aby správca dane dôkladne zvážil všetky osobitosti každého jednotlivého prípadu. Podľa dikcie zákona má totiž starostlivo prihliadať na to, čo vyšlo v konaní v konkrétnej veci najavo, ako aj na to, čo uviedli daňové subjekty. Kontrolovateľnosť záverov správcu dane o skutkovom stave vyviera z toho, že správca dane musí svoje závery dôsledne odôvodniť vrátane toho, prečo na niektoré dôkazy pri rozhodovaní neprihliadal, resp. ich ani nevykonal a pokladal ich z hľadiska výpovednej hodnoty za druhoradé. Právne relevantné úvahy správcu dane pri hodnotení dôkazov sa následne premietnu do odôvodnenia rozhodnutia. V odôvodnení má správca dane povinnosť uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.
Dôkazné bremeno daňového subjektu tvoria len zákonným rámcom určené skutočnosti a to musí správca dane rešpektovať. Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Preto ani argumentácia, kedy správca dane žiada preukázanie skutočností (resp. predloženie alebo označenie dôkazov od daňového subjektu) nad zákonný rámec a v dôsledku ich nepreukázania konštatuje neunesenie dôkazného bremena, nemôže byť súladná so zákonom.“
Poukazujúc na uvedené dôvody žalobca navrhol zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného z 20.05.2014 a vec mu vrátiť na ďalšie konanie z procesnoprávnych dôvodov uvedených v ustanoveniach § 250j ods. 2 písm. a), d), e) O. s. p. s tým, že hore uvedené dôvody žaloby zhrnul do nasledovných vlastných záverov:
„Žalobca (ako daňový subjekt v daňovom konaní) je toho názoru, že správca dane (a v konečnom dôsledku ani odvolací orgán t.j. žalovaný) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, čo do právneho posúdenia zdaniteľných obchodov realizovaných daňovým subjektom, nesprávne aplikoval ustanovenie § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. a na základe toho vychádza rozhodnutie prvostupňového orgánu a rovnako aj žalovaného z nesprávneho právneho posúdenia veci. Čo sa týka argumentácie žalobcu ohľadne rozhodnutia žalovaného na základe nedostatku dôvodov, som toho názoru, že samotné odôvodnenie rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR je nepresvedčivé, nevysporiadava sa primeraným spôsobom s vadami prvostupňového rozhodnutia. V tejto súvislosti je vada, ktorá spočíva v upretí práv daňového subjektu (vykonanie dokazovania bez účasti daňového subjektu) tak závažnou vadou, ktorá sa prakticky tiahne celou daňovou kontrolou a spôsobuje jej nezákonnosť.“
Zároveň v súlade s ustanovením § 250c ods. 1 O. s. p. žalobca navrhol, aby predseda senátu uznesením odložil vykonateľnosť preskúmavaného rozhodnutia.
III.
Žalovaný v písomnom vyjadrení z 24.07.2014 k obsahu podanej žaloby poukázal na skutkové zistenia a právne závery správcu dane uvedené v prvostupňovom rozhodnutí z 26.02.2014, ako aj vlastné právne závery uvedené v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia z 20.05.2014, pričom k obsahu žalobných námietok argumentoval nasledovne:
„V bode II. žaloby žalobca namieta, že žalovaný sa v rámci napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom nevysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a len mechanicky skonštatoval správnosť právnych úvah a procesného postupu správcu dane bez toho, aby tieto primerane zdôvodnil a podložil aj právnymi úvahami. Poukazuje v tejto súvislosti na argumentácie žalovaného, že model obchodných vzťahov žalobcu len „simuloval zdaniteľné obchody“ a že „pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené (poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Sžf 1/2011).
V ďalšej časti tohto bodu namieta, že správca dane nesprávne posúdil skutkový stav veci a v rozpore s ustanoveniami zákona o DPH prišiel k záveru, že miestom nadobudnutia tovaru žalobcom nie je tuzemsko, pretože v Bytči neskončila preprava tovaru. Správca dane považuje za ukončenie prepravy jeho vyloženie. Správca dane napriek skutočnosti, že v zmysle tzv. prvého CMR dokladu skončila preprava tovaru v Brankách v Českej republike popiera zistenie z prepravného dokladu a s argumentáciou, že tovar nebol vyložený teda neskončila na tomto mieste preprava tovaru) a preprava pokračovala do tuzemska, (teda nešlo o ďalšie dodanie tovaru, ale o jeden pohyb) nemohlo byť miesto nadobudnutia tovaru v tuzemsku. Kategória tzv. ekonomickej opodstatnenosti v tomto prípade nesvedčí v prospech argumentácie správcu dane, nakoľko nie je zrejmé, na základe dôkazne predložených zistení je možné dospieť k záveru o tom, že akékoľvek dodanie tovaru, hoci aj do Českej republiky (odkiaľ bol tovar prepravený do tuzemska), by malo predstavovať jeden pohyb tovaru. Žalobca namieta, že zabezpečenie prepravy tým istým vozidlom, akým bolo realizované dodanie do tuzemska nemožno v žiadnom prípade považovať za indíciu naznačujúcu, že prevzatie tovaru daňovým subjektom, bolo len zdanlivé a formálne. Daňový subjekt nemožno na prevzatie tovaru nútiť k fyzickej prítomnosti pri kontrole tovaru tak, aby toto prevzatie nepovažoval správca dane za formálne zdanlivé. Nemožno vylúčiť ani dohodu daňového subjektu s iným subjektom (napr. dodávateľom) o prekontrolovaní tovaru priamo na mieste jeho dodania.
Vyjadrenie žalovaného k uvedeným námietkam:
Podľa výsledku procesu dokazovania vo vyššie vymedzenej obchodnej transakcii išlo o nákup a predaj betonárskej ocele v množstve 608,692 ton. Betonárska oceľ naložená v skladovacích priestoroch spoločnosti SSM a.s. Strážske následne bola prepravovaná pri jednotlivých fakturovaných dodávkach (bez vyloženia tovaru) od menovanej spoločnosti až k poslednému odberateľovi českej spoločnosti ARTFLASH s.r.o., kde preprava skončila a tovar bol vyložený vo Frýdku Místku v Českej republike. Prepravu betonárskej ocele zabezpečovala spoločnosť Fekete STAVCENTRUM, s.r.o. vlastnými dopravnými prostriedkami, alebo ako špeditér prostredníctvom iných prepravných spoločnosti. K jednotlivým prepravám boli vyhotovené tri rôzne prepravné nákladné listy (ďalej len „CMR“), ktoré rozdeľovali jednu prepravnú trasu na tri úseky, pričom pri jednotlivých prepravách týkajúcich sa fakturovaných dodávok betonárskej ocele sa počas prepravy z miesta nakládky (SSM a.s. Strážske) na miesto vykládky (Frýdek Místek) betonárska oceľ nevykladala, ktorú skutočnosť okrem vodičov potvrdil F.. M. X. konateľ spoločnosti STAVOARTIKEL, s.r.o. v ktorého skladových priestoroch mal byť tovar vyložený pre spoločnosť Castellario, s.r.o., dodávateľa žalobcu. Prevzatie zásielok bolo prezentované CMR. Podľa dohovoru č. 11/1975 Zb. nákladný list (CMR) musí okrem iného obsahovať údaje o mieste nakladania tovaru a vykladania tovaru a tiež miesto a dátum prevzatia zásielky. Keďže v danom prípade sa nakladala betonárska oceľ na motorové vozidlá v tuzemsku a pri spätnom vrátení do tuzemska (Bytče)
sa tovar nevykladal, ale sa opätovne prepravoval do Českej republiky, údaje o deklarovanom vykladaní a nakladaní tovaru v Brankách pri Valašskom Meziříči a Bytči, v predložených CMR preukazujúcich hodnovernosť a to aj z hľadiska potvrdenia prevzatia tovaru. To znamená, že ak dodávateľ žalobcu, spoločnosť Castellario s.r.o. nenadobudol v tuzemsku právo nakladať s tovarom ako vlastník, nemohla byť ani ďalšia dodávka uskutočnená v prospech žalobcu, s miestom dodania v tuzemsku. Dodanie tovaru je podmienené dispozičným právom kupujúceho nakladať s tovarom ako vlastník, ktorá v tomto prípade absentuje. S. E. sa vyjadril v tom zmysle (dôkaz 16), že až na jeden prípad, sa nezúčastňoval nakladania a vykladania tovaru a zo spisového materiálu vyplýva, že nemal ani dohodu s iným subjektom o prekontrolovaní tovaru priamo na mieste jeho dodania.
Žalobca tiež namieta spôsob a priebeh dokazovania správcu dane, v rámci ktorého boli ukrátené práva žalobcu klásť otázky svedkom, prípadne sa vyjadriť k iným dôkazom. Táto námietka sa týka predovšetkým svedeckých výpovedí a dôkazov zabezpečených správcom dane v rámci daňovej kontroly vykonanej u daňového subjektu Fekete STAVCENTRUM, s.r.o.
Vyjadrenie žalovaného k uvedenej námietke:
Podľa znenia ustanovenia § 23 ods. 2 a Daňového poriadku dokazovanie vedie správca dane, ktorý je oprávnený určiť spôsob dokazovania, t.j. zabezpečiť a použiť v daňovom konaní dôkazné prostriedky takého druhu, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti. V tomto prípade správca dane využil inštitút svedeckej výpovede v zmysle § 25 citovaného zákona a dôkazné prostriedky preukazujúce spôsob prepravy, v rámci vyššie uvedenej obchodnej transakcie, zabezpečené správcom dane v rámci daňovej kontroly u daňového subjektu Fekete STAVCENTRUM, s.r.o. ktorý zabezpečoval prepravu a bol zároveň 6 článkom obchodnej transakcie. Zabezpečenie a použitie dôkazných prostriedkov (a to aj svedeckých výpovedí vodičov, vykonávaných prepravu) v rámci daňovej kontroly a daňového konania u žalobcu uvedeným spôsobom, je v súlade so znením ustanovenia § 24 ods. 4 Daňového poriadku. Správca dane v priebehu daňovej kontroly vypočul, ako svedkov bývalého konateľa spoločnosti Castellario s.r.o. (dodávateľ betonárskej ocele pre žalobcu) F. Y. a obchodného riaditeľa tejto spoločnosti V. H., pričom zaslal žalobcovi v obidvoch prípadoch upovedomenie o vypočutí svedka. Žalobca sa na ústnych pojednávaniach nezúčastnil a nevyužil tak svoje oprávnenie byť prítomný pri výsluchu svedkov a klásť im otázky.
Správca dane s prihliadnutím na výsledky kontrolných zistení týkajúcich sa prepravy betónovej ocele, ako aj skutočnosti, že obsahom zápisníc o ústnom pojednávaní so svedkami (vodičmi) boli informácie o priebehu a spôsobe prepravy tovaru, ktorú žalobca nevykonával, nepovažoval za potrebné opätovne formou dožiadaní na miestne príslušných správcov dane zabezpečiť svedecké výpovede vodičov nákladných vozidiel. Správca dane v súlade so základnou zásadou správy daní upravenou v § ods. 3 Daňového poriadku použil v priebehu kontroly najvhodnejšie prostriedky, ktoré viedli k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Právny zástupca žalobcu JUDr. Martin Polák bol na ústnom pojednávaní zo dňa 05.03.2013 oboznámený s výsledkami daňovej kontroly.
Dôkaz 30 Zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9812401/5/2477269/2013/Blaš
V bode III. žaloby žalobca opätovne namieta splnenie svojej dôkaznej povinnosti, pričom poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. Afs 131/2004 zo dňa 25.03.2005 upravujúce rozloženie dôkazného bremena medzi daňový subjekt a správcu dane.
Vyjadrenie žalovaného k uvedenej námietke:
Žalovaný v súvislosti s aplikáciou judikatúry Najvyššieho súdu SR alebo ČR v daňovom konaní podotýka, že rozhodnutie predstavuje výsledok aplikácie práva na konkrétne vzťahy, preto má povahu individuálneho právneho aktu, ktorý nie je všeobecne právne záväzný a vždy sa vzťahuje len na určitý konkrétny prípad, preto nie je možné tento rozsudok zovšeobecniť a aplikovať v iných právnych veciach aj v prípade, keď ide o prípad s obdobnou skutkovou podstatou. Žalovaný poukazuje tiež na rozsudky Najvyššieho súdu č. 5Sž-o-KS97/2006, č. 8Sžf/9/2012, č. 2Sžf/33/2012 a č. 3Sžf/95/2012, ako aj uznesenie Ústavného súdu SR č. III.ÚS 401/09-17 zo dňa 16.12.2009, ktorých obsahom sú právne názory prezentované Najvyšším súdom Slovenskej republiky,
ohľadom otázky rozloženia dôkazného bremena medzi správcu dane a daňový subjekt pri preukazovaní uskutočnenia zdaniteľného obchodu.
Žalobca v bode I. a IV. žaloby namieta nezákonnosť rozhodnutia správcu dane a tvrdí, že došlo k porušeniu jeho práv v tom smere, že správca dane pri rozhodovaní nevzal do úvahy právnu argumentáciu daňového subjektu, vec nesprávne posúdil, nesprávne sa vysporiadal s právnym posúdením dôkaznej povinnosti daňového subjektu. Konštatuje, že žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a s námietkami žalobcu sa nestotožnil. Žalobca tiež namieta porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov upravenej v § 3 ods. 3 Daňového poriadku.
Vyjadrenie žalovaného k uvedeným námietkam:
Z predloženého spisového materiálu je zrejmé, že správca dane v rámci daňovej kontroly, v procese dokazovania, získal dostatočné množstvo relevantných dôkazov, ktoré mu umožnili uskutočniť objektívne závery, podrobne sa zaoberal skúmaním jednotlivých skutočností, faktúr, vyjadrení, ktoré v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku) hodnotil jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadol na všetko, čo počas daňovej kontroly vyšlo najavo.
Zdaniteľné obchody uvedené na faktúrach vystavených spoločnosťou Castellario s.r.o. pre žalobcu, súd súčasťou dodávky v rámci obchodného reťazca s miestom dodania v ČR a podliehali zdaneniu v ČR, t.j. nie sú predmetom dane v tuzemsku (§ 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov), ale v inom členskom štáte - ČR, následkom čoho žalobca nemá právo na odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 49 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov. Záver správcu dane sa zakladá na objektívnom, pravdivom a dostatočnom zistení skutkového stavu veci a konanie správcu dane nebolo v rozpore s platnými právnymi predpismi. Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom vyporiadal so všetkými námietkami daňového subjektu, ktoré boli obsahom odvolania. Z obsahu rozhodnutí jasne vyplýva, z akých skutočností správca dane, ako aj žalovaný vychádzali a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili. Postup správcu dane, ako aj žalovaného, nebol v rozpore s platnými právnymi predpismi, neboli porušené práva žalobcu. Finančné riaditeľstvo SR z obsahu spisu, ako aj z predložených listinných dôkazov dospelo k záveru, že všetky námietky daňového subjektu uvedené v podanej žalobe nie je možné akceptovať a tieto námietky nie sú opodstatnené.“
Na základe uvedených dôvodov žalovaný navrhol, aby súd žalobu zamietol a nepriznal žalobcovi právo na náhradu trov konania.
III.
Súd v konaní podľa druhej hlavy, piatej časti O. s. p. (§ 247 a nasl. O. s. p.) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu v právnych medziach žaloby (§ 249 ods. 2 O. s. p.), oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa a dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť.
Predseda senátu zároveň nevyhovel žiadosti žalobcu o odklad vykonateľnosti preskúmavaného rozhodnutia podľa § 250c O. s. p.
Ako to vyplýva z obsahu administratívneho spisu správcu dane - Daňového úradu Košice, predmetom daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania bolo posúdenie nárokov žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2011. Výsledky daňovej kontroly u žalobcu za uvedené zdaňovacie obdobie boli obsiahnuté v protokole správcu dane č.9812401/5/2498076/2013 z 05.06.2013, ktorý je súčasťou administratívneho spisu správneho orgánu prvého stupňa. Z obsahu predmetného protokolu, ako aj z obsahu ďalších listín obsiahnutých v spisovej dokumentácii daňových orgánov oboch stupňov vyplýva jednoznačný záver o zapojení žalobcu do reťazových obchodov v zistenom reťazci dodávok betonárskej ocele, v ktorom žalobca figuroval ako štvrtý subjekt v
poradí, ktorý na základe faktúr deklaruje predaj betonárskej ocele. Správca dane v protokole z 05.06.2013, ako aj v prvostupňovom rozhodnutí z 26.02.2014 podrobne popísal obsah a priebeh obchodnoprávnych transakcií majúcich formálno-právnu povahu bez reálneho ekonomického základu žalobcom deklarovaných obchodných transakcií. Žalobca S. E. - HM METAL, Park Angelium 1128/16, Košice faktúrami č. 83-89/2011 a 91/2011 z 23.06, 24.06., 27.06., 28.06., 29.06. a 30.06.2011 vyhotovených platiteľom Castellario s.r.o., Panenská 24, Bratislava deklaroval nákup betonárskej ocele od spoločnosti Castellario s.r.o. Bratislava a uplatnil si právo na odpočítanie dane podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Išlo o fakturáciu dodávky tvoriacej súčasť obchodného reťazca tvoriaceho siedmimi subjektami: 1. SSM Strážske, a.s., 2. BALUS, a.s. Česká republika, 3. Castellario, s.r.o., 4. S. E., 5. F.. V. G., 6. Fekete STAVCENTRUM, s.r.o., 7. ARTFLASH, s.r.o. Česká republika.
Z obsahu administratívneho spisu Daňového úradu Košice vyplýva dôvodnosť záverov správcu dane o tom, že tovar - betonárska oceľ bol naložený na dopravný prostriedok v tuzemsku na základe objednávky dodávateľa ocele SSM Strážske a.s., ktorý si u špeditéra Fekete STAVCENTRUM s.r.o. objednal prepravu betonárskej ocele do miesta dodania v Brankách pri Valašskom Meziříči v Českej republike. Kontrolné zistenia o tom, že betonárska oceľ bola naložená na dopravný prostriedok tuzemsku a bola prepravovaná z tuzemska do Českej republiky a späť do tuzemska bez toho, aby sa tovar v tuzemsku vykladal a opätovne bol prepravený do Českej republiky s miestom vyloženia vo Frýdku Místku majú jednoznačne oporu v listinných dôkazoch obsiahnutých v administratívnom spise správneho orgánu prvého stupňa. Prepravca tovaru Fekete STAVCENTRUM s.r.o. teda zabezpečovala prepravu tovaru na základe objednávky dodávateľa SSM Strážske a.s., pričom už podľa predložených zmlúv o preprave, ktoré predložila spoločnosť Fekete STAVCENTRUM s.r.o. správcovi dane je zrejmé, v akom právnom vzťahu a s akým miestom dodania má byť realizovaná predmetná dodávka betonárskej ocele. Prevody vlastníckeho práva k tovaru v hore uvedenom obchodnom reťazci, ako aj prezentované prepravné doklady CMR majú teda aj podľa názoru súdu iba formálno-právnu povahu, a to bez akéhokoľvek ekonomického opodstatnenia. Obsahom odôvodnenia rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov je pritom podrobný výpočet skutočností opierajúcich sa o listinné dôkazy, z ktorých vyplýva dôkazne podložený záver správcu dane a žalovaného správneho orgánu o fiktívnych reťazových obchodoch, nemajúcich žiadne reálne ekonomické základy, z ktorých by bolo možné vyvodiť oprávnenosť nároku žalobcu na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.
Podľa obsahu rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 2Sžf/44/2013 z 2. júla 2014 Najvyšší súd Slovenskej republiky vyvodil právne závery obsiahnuté v judikáte uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR 5/2015 pod č. 69. Jeho predmetom je konanie daňového subjektu a jeho ekonomický zmysel, pričom Najvyšší súd v daných právnych súvislostiach konštatoval:
I. Ak konaniu daňového subjektu vzhľadom na skutkové okolnosti posudzovanej veci chýba akýkoľvek ekonomický zmysel, je potom potrebné vzhľadom na všetky okolnosti posudzovanej daňovej veci vyvodiť logický záver, že i napriek formálnemu deklarovaniu podmienok vyplývajúcich zo zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov bolo v danom prípade zo strany daňového subjektu sledovanie jediného účelu, a to iba získanie nadmerného odpočtu.
II. Nemožno potom takému konaniu daňového subjektu prostredníctvom daňového práva poskytnúť pre daňové účely príslušnú ochranu v rámci súdneho prieskumu.
Žalobné námietky uvedené v žalobe z 11.06.2014 v právnej konfrontácii s relevantnými zisteniami správcu dane a žalovaného preto nemajú podľa názoru súdu právny potenciál pre možnosť zrušenia rozhodnutí daňových orgánov v preskúmavanej právnej veci.
Nedôvodným je predovšetkým konštatovanie žalobcu, že žalovaný sa ako odvolací orgán „absolútne nevyrovnal s odvolacími námietkami daňového subjektu a v podstate len mechanicky skonštatoval správnosť právnych úvah a procesného postupu prvostupňového správneho orgánu bez toho, aby tieto primerane zdôvodnil a podložil aj právnymi úvahami.“ Ako to totiž vyplýva z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného z 20.05.2014, žalovaný vyčerpávajúcim právnym spôsobom reagoval na všetky odvolacie námietky žalobcu uvedené v odvolaní z 11.03.2014, analyzujúc ich právny obsah a reagujúc na ne konkrétnymi zisteniami vyplývajúcimi z obsahu administratívneho spisu. V tejto súvislosti súd uvádza, že preskúmavané rozhodnutia žalovaného z 20.05.2014 a správneho orgánu
prvého stupňa - Daňového úradu Košice, pobočka Spišská Nová Ves z 26.02.2014 boli vydané po tom, keď žalovaný zrušil predchádzajúce rozhodnutie správcu dane v preskúmavanej právnej veci rozhodnutím č. 1100303/1/83585-600076/2013/5309 z 13.12.2013 z dôvodu, že pri zabezpečení dôkazu neboli dodržané práva daňového subjektu vyplývajúce z ustanovenia § 45 ods. 1 Daňového poriadku a vec vrátil prvostupňovému orgánu - správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie, v ktorom správca dane umožní daňovému subjektu (žalobcovi) resp. jeho zástupcovi nazerať do spisov v zmysle § 23 Daňového poriadku, ako aj na ďalšie postupy správcu dane vyplývajúce z dôkaznej povinnosti daňového subjektu a zároveň možnosti správcu dane vykonať dôkazy na objasnenie skutkového stavu veci. Následný postup správcu dane v preskúmanej právnej veci bol po obsahovej stránke podľa zistení súdu v súlade s pokynmi žalovaného obsiahnutými v zrušujúcom rozhodnutí z 13.12.2013.
K námietkam žalobcu procesnoprávnej povahy poukazujúcim na porušenie procesných práv daňového subjektu v súvislosti s dožiadaniami a miestnym zisťovaním správcu dane v preskúmavanej právnej veci, súd uvádza, že ide o legálne dôkazné prostriedky vyplývajúce z daňového poriadku. Úlohou správcu dane je pritom v rámci zabezpečenia ústavou garantovaného práva na spravodlivé administratívne konanie dať daňovému subjektu možnosť vyjadrenia sa k obsahu takto zabezpečených dôkazov a prípadného navrhnutia ďalších dôkazov dôležitých z pohľadu daňového subjektu pre objasnenie veci, čo správca dane vo vzťahu k žalobcovi splnil.
Podľa ust. § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.
Podľa ust. § 23 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní, na žiadosť daňového subjektu alebo jeho zástupcu správca dane zo spisového materiálu, do ktorého možno nazrieť, vydá rovnopis, alebo vyhotoví fotokópie a vydá ich daňovému subjektu alebo jeho zástupcovi a na ich požiadanie osvedčí ich zhodu s originálom; osvedčenie fotokópie podlieha správnemu poplatku.
Podľa ust. § 24 ods. 1 až ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok), daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa ust. § 24 ods. 2 a 3 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. ( ust. § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní)
K obsahu žaloby súd zároveň považuje za nevyhnutné uviesť, že pokiaľ ide o hmotnoprávnu stránku veci, prísne pravidlá požadované zákonom č. 222/2004 Z. z. o DPH pre priznanie nadmerného odpočtu DPH sa priamo dotýkajú aj právnej otázky rozloženia dôkaznej povinnosti medzi správcu dane a daňový subjekt, resp. problematiky dôkaznej povinnosti daňového subjektu pre preukázanie právnych
podmienok pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH. Právnym východiskovým základom ustálenej judikatúry súdov SR pri posudzovaní právnych podmienok pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty je jednak požiadavka, aby daňové doklady odrážali skutočnosť, pri súčasnom zvýrazňovaní dôkazného bremena, ktorým je zaťažený daňový subjekt, a nie správca dane, ktorému však na druhej strane nemožno uprieť právo vykonania takých dôkazov, ktoré správca dane považuje za nevyhnutné pre náležité objasnenie veci. V tejto súvislosti súd poukazuje napr. na rozsudky Najvyššieho súdu SR č. k. 8Sžf/29/2010 z 10.3.2011, č. k. 2Sžf/52/2010 z 21.9.2011, č. k. 8Sžf/36/2010 z 28.4.2011, č. k. 2Sžf/41/2010 z 15.6.2011 a ďalšie.
Vychádzajúc zo zisteného skutkového a právneho stavu veci, súd podľa § 250j ods. 1 O. s. p. žalobu zamietol ako nedôvodnú.
O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný, nepriznal právo na náhradu trov konania.
Súd v preskúmavanej právnej veci rozhodol v senáte jednohlasne (§ 3 ods.9, posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, pričom odvolanie musí byť písomné a v takom počte vyhotovení, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci.