Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_10Co-582-2014.pdf
PDF · 84.01 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/582/2014
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 1.173,12 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 17. októbra 2013 č. k. 16C/126/2013 - 32 v znení opravného uznesenia rovnakého súdu z 20. novembra 2014 č. k. 16C/126/2013-53 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu (ktorou sa žalobkyňa na žalovanej domáhala zaplatenia náhrady majetkovej škody v sume 977,60 eur a nemajetkovej ujmy v sume 195,52 eur) a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Senica v exekučnom konaní s následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d/ a ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 až 3 a § 19 ods. 1 zákona č. 514/ 2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“, v znení platnom a účinnom do 31.12.2012); § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ a § 44 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučného poriadku/ v znení neskorších zmien a doplnení, v znení platnom a účinnom do 31. mája 2011); § 101 a § 106 ods. 1 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); §101 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom tým, že v exekučnom konaní Okresného súdu Senica, vedenom pod sp. zn. 4Er/125/2011, u súdneho exekútora vedeného pod sp. zn. EX 570/11 (súd prvého stupňa mal za to, že žalobkyňa nesprávne označila spisovú značku u exekútora, keďže podľa zistení súdu prvého stupňa iný exekučný spis rovnakých účastníkov na Okresnom súde Senica vedený nie je) nešlo konštatovať nesprávny úradný postup súdu, keďže bol zistený rozpor exekučného titulu so zákonom a došlo k zamietnutiu žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a v takomto prípade nemalo význam, že rozhodnutie bolo vydané až po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti. Konštatoval tiež, že žalobkyňa nepreukázala vznik ani výšku skutočnej škody ani prípadnej nemajetkovej ujmy, neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Nárok uplatnený žalobou nepovažoval za premlčaný. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne len paušálnym odkazom na ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalovanej, ktorá si ich náhradu neuplatnila ani nepreukázala, žeby jej trovy konania vznikli.
Opravným uznesením súd prvého stupňa opravil záhlavie napadnutého rozsudku v časti označenia žalovanej tak, že má správne znieť: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava. Právne opravu odôvodnil ust. § 21
ods. 4, § 79 ods. 1 a § 164 O. s. p., vecne potrebou nápravy zrejmej nesprávnosti v časti označenia žalovanej.
Proti tomuto rozsudku podala v celom jeho rozsahu včas odvolania iba žalobkyňa s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012 Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto došlo k aplikácii princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty a len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol návrh na znalecké dokazovanie (čím jej znemožnil preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku a rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave). Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie, pričom súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.
Žalovaná odvolací návrh nepodala.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec (pretože od rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nemožno považovať za vecne správny (a nemožno inak, než ho zrušiť) z dôvodu, že súd prvého stupňa zaťažil konanie vadou, ku ktorej je odvolací súd povinný prihliadať aj z úradnej povinnosti a ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom účastníkovi konania sa podľa ustálenej judikatúry súdov zásadne rozumie taký závadný postup súdu, uplatnením ktorého dochádza k odňatiu tých práv, ktoré účastníkovi platné procesné právo (teda O. s. p. a iné s ním súvisiace právne predpisy) priznáva. K takémuto odňatiu (teda nerešpektovaniu) práv pritom môže dôjsť ako v priebehu konania vedúceho k vydaniu určitého rozhodnutia súdu, tak i samotným vydaním rozhodnutia (pokiaľ samozrejme takémuto rozhodnutiu možno vytýkať nerešpektovanie konkrétneho procesného práva účastníka zaručeného mu Občianskym súdnym poriadkom). Vada predpokladaná ustanovením § 221 ods. písm. f/ O. s. p. (a inak aj ďalšia vada podľa písm. g/ toho istého ustanovenia predstavovaná rozhodnutím vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom) je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces (zaručeného v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky, teda ústavného zákona č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uverejneného v prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Podľa už pomerne vyprofilovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr.
Ruiz Torija c/a Španielsko z 9.12.1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12.5.2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a tiež Najvyššieho súdu SR (rozsudok z 27.4.2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a korektným i ústavne konformným výkladom tohto ustanovenia treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. i prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť príslušné zistenia vyvodené. Ak napokon povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je aj odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa podľa okolností prípadu vyporiada i s prípadnými špecifickými námietkami účastníka); porušením takéhoto práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma i možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo dokonca i mimoriadnych opravných prostriedkov. Z už uvedeného musí byť však zjavné i to, že aj tzv. nepreskúmateľnosť rozsudku pre nedostatok dôvodov či ich nezrozumiteľnosť je porušením práva na spravodlivé súdne konanie a aj výskyt takejto vady zakladá nielen dôvodnosť odvolania, ale aj nevyhnutnosť rozhodnutia odvolacieho súdu spôsobom predpokladaným v ustanovení § 221 O. s. p. (zrušenie rozhodnutia súdu prvého stupňa).
Žalobkyňa žalobu založila na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Senica (s následným vyvodzovaním zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup) v exekučnom konaní vedenom týmto súdom pre neplnenie záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 1170723 dlžníkom: O. X., nar. XX.X.XXXX, ktorému po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil sp. zn. EX 1772/2011, exekučný súd žalobkyni neoznámil spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania na všeobecnom súde. Uviedla, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až 23.5.2011 (konanie pritom začalo 27.1.2011) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ku ktorému došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (s omeškaním viac ako 116 dní). Ako dôkaz navrhla súdny spis exekučného súdu založený pre takéto exekučné konanie.
Súd prvého stupňa však pripojil iný exekučný spis - spis Okresného súdu Senica sp. zn. 4Er/125/2011, v exekučnej veci oprávnenej totožnej so žalobkyňou, vedenej proti povinnému: O. X., nar. XX.X.XXXX, pre vymoženie pohľadávky oprávnenej 1.106,87 eur s príslušenstvom vzniknutej neplnením povinným záväzku vyplývajúceho z inej zmluvy - Zmluvy o úvere č. 202800228, vedenej u súdneho exekútora pod inou spisovou značkou - sp. zn. EX 2655/11 a ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku pri svojom rozhodovaní vychádzal z neexistencie vadného postupu súdu v takomto exekučnom konaní, zjavne sa týkajúcom vymoženia inej pohľadávky od povinného. Súd prvého stupňa podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku vychádzal z toho, že iný exekučný spis, týkajúci sa rovnakých účastníkov na Okresnom súde Senica nebol vedený (viď odôvodnenie napadnutého rozsudku na str. 8 tretí odsek).
Odvolací súd však dopytom z 13.10.2015 na Okresný súd Senica a z odvolacím súdom pripojeného spisu zistil, že exekučný spis týkajúci sa neplnenia záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. č. 1170723 dlžníkom: O. X., nar. XX.X.XXXX, ktorému po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil sp. zn. EX 1772/2011, bol na Okresnom súde Senica vedený pod sp. zn. 11Er/117/2011.
Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku súd prvého stupňa argumentoval neexistenciou konania (označeného žalobkyňou v žalobe), v ktorom mal vzniknúť žalobkyňou tvrdený vadný postup súdu, avšak táto skutočnosť sa na základe šetrenia odvolacieho súdu ukázala byť nepravdivou. Rozhodujúci skutkový stav pre vyslovenie záverov súdom prvého stupňa sa tak ukázal byť nenáležite
zisteným, pretože ak konanie uvádzané žalobkyňou (ako niekdajšou oprávnenou) táto skutočne viedla a išlo o iné konania ako to, z ktorého vychádzal súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní, bolo potrebné sa vysporiadať s tým, či exekučnému súdu nešlo vytknúť nesprávny postup v takomto inom (žalobkyňou označenom) konaní. Pokiaľ si súd prvého stupňa neurobil jasno v tejto zásadnej otázke, nemohol jednoznačne rozhodnúť ani o tom, že žalobu zamieta a jeho rozhodnutie (napadnutým rozsudkom) bolo preto predčasné. Toto považuje odvolací súd za vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Takýmto postupom súdu prvého stupňa došlo k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných O. s. p. a porušil ich právo na spravodlivý súdny proces a zaťažil konanie vadou, ku ktorej je odvolací súd povinný prihliadať aj z úradnej povinnosti. Vzhľadom na výskyt takejto vady a jej dôsledky už odvolací súd nepovažoval za potrebné ani hospodárne vecne sa zaoberať aj s ostatnými odvolacími námietkami žalobkyne.
Vzhľadom na vyššie uvedené, v záujme zachovania práva účastníkov na spravodlivý proces so všetkými jeho atribútmi v oboch stupňoch súdov odvolaciemu súdu neostávalo iné, než napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a ods. 2 O. s. p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, opätovne prejednať vec, v prípade potreby doplniť dokazovanie, podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až potom opätovne rozhodnúť o veci, o trovách konania a podľa § 224 ods. 3 O. s. p. tiež o trovách tohto odvolacieho konania. K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.