Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1To-89-2015.pdf
PDF · 94.92 KB
Case nature
Area
Subarea
1To/89/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Blažovej a členov senátu Mgr. Marcely Kosovej a JUDr. Danice Veselovskej, v trestnej veci obžalovaného S. J. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a iné, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp.zn. 7T/65/2011 zo dňa 14. 04. 2015, na verejnom zasadnutí konanom dňa 21. 10. 2015 takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.
Na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovanému S. J., nar. XX.XX.XXXX v J., trvale bytom J., Y. XX,
u k l a d á
podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 1, § 38 ods. 2, ods. 3, § 36 písm. j), § 54 Trestného zákona úhrnný trest povinnej práce vo výmere 50 (päťdesiat) hodín.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Bratislava I pod sp.zn. 7T/65/2011 dňa 14. 04. 2015 uznal obžalovaného S. J. vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
26. 02. 2010 v čase približne okolo 02:00 hod. v J. na L.. D. v blízkosti pizzerie A. oproti vchodu do budovy D. v prítomnosti viacerých osôb bezdôvodne fyzicky napadol poškodeného O. Ž., stojaceho v skupine svojich spolužiakov, a to takým spôsobom, že ho udrel päsťou do tváre, čím mu spôsobil tieto zranenia: zlomeninu nosových kostí s posunom úlomkov, pohmoždenie tváre a zlomeninu rezáka vľavo s odlomením korunky, ktoré si vyžiadali objektívne potrebnú dĺžku liečenia 14 dní, počas ktorých bol výrazne obmedzený v obvyklom spôsobe života, a za tieto zranenia súdny znalec určil bolestné v rozsahu 55 bodov, čo predstavuje 818,95,- €.
Za to mu bol súdom prvého stupňa podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 41 ods. 1, § 38 ods. 2, ods. 3 § 36 písm. j) Trestného zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, ktorého výkon bol podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd zaviazal obžalovaného k náhrade škody poškodenému O. Ž. vo výške 818,95 €.
Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení obžalovaný odvolanie smerujúce proti všetkým výrokom rozsudku, ktoré prostredníctvom obhajcu písomne odôvodnil podaním zo dňa 25. 06. 2015. Napadnutému rozsudku vytýka, že závery súdu prvého stupňa o tom, že z lekárskych správ o zdravotnom stave obvineného nemožno vyvodiť, že bol fyzicky napadnutý, keďže ide len o subjektívne údaje uvedené obvineným, bez vizuálnych zistení opuchov, či hematómov, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Z lekárskych správ na č.l. 72, 73 a 74 vyplýva, že bolo objektívne zistené pomliaždenie v oblasti šije a pravého predlaktia, lekárska správa MUDr. C. J. bola spísaná bezprostredne po tom, ako bol obvinený prepustený zo zadržania. Z výpovedí svedkov, poškodeného ako aj obvineného vyplýva, že počas celej doby, kedy sa obvinený zdržoval v blízkosti poškodeného a svedkov nedošlo k žiadnemu inému incidentu, v ktorom by mohli byt' spôsobené obvinenému uvedené pomliaždeniny, t.j. je zrejmé, že tieto mu boli spôsobené v súvislosti s prejednávaným incidentom a výpoveď obvineného o priebehu skutku pokiaľ ide o jeho obranu voči útočníkom, v rámci ktorej udrel poškodeného, plne zodpovedá jemu spôsobeným zraneniam. Za účelové možno považovať výpovede svedkov, ktorí sú s poškodeným v kamarátskom vzťahu ako jeho spolužiaci z vysokej školy, pretože je dôvodné sa domnievať, že títo zamlčali z obavy z prípadného vyvodenia trestnej zodpovednosti voči nim, fyzický útok na obvineného, ktorý bezprostredne predchádzal úderu, ktorý spôsobil poškodenému zranenia. Rovnako je potrebné poukázať na skutočnosť, že svedok C. D. uviedol, že poškodený mal v rukách fľašu, čo podporuje obhajobu obvineného v tom smere, že jeho konanie bolo nutnou obranou, prípadne excesom z nutnej obrany, ktorý má výrazný vplyv na posúdenie závažnosti jeho konania. Na základe vyššie uvedeného obhajoba navrhla, aby odvolací súd napadnutý zrušil.
Prokurátor nevyužil svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu obžalovaného, ktoré mu bolo v súlade s § 314 Trestného poriadku doručené.
Poškodený C.. O. Ž. svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu využil, a to podaním doručeným súdu dňa 24. 07. 2015, v ktorom uvádza, že odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje za presvedčivé a správne. Zdôraznil, že odo dňa 25. 02. 2010 až doposiaľ má vizuálne poškodenú tvár (odlomený predný zub a vykrivený nos), čo ako mladému človeku od skutku, kedy mal 21 rokov až doposiaľ, keď má 26 rokov, nepridáva na sebavedomí a spoločensky ho handicapuje. Podané odvolanie považuje za neodôvodnené, nakoľko trestný čin bol spáchaný, riadne preskúmaný, znalecky potvrdený. Bolo preukázané, že sa útok na jeho osobu stal. Obhajobné tvrdenie o nutnej obrane je absurdné, kde s dôrazom na výpoveď svedka C. D. je v napadnutom rozsudku explicitne napísané, že svedok sa „domnieva" a nie ako sa uvádza v odvolaní, „poškodený mal v rukách fľašu“. Navrhol, aby odvolací súd zamietol odvolanie obžalovaného.
Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného zotrval na písomných dôvodoch odvolania s tým, že vo veci boli vypočutí viacerí svedkovia, ktorí popisovali skutok rôzne. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že títo svedkovia boli pod vplyvom alkoholu a následne sa premiestnili na miesto prístupné verejnosti. Súčasťou spisového materiálu je lekárska správa vystavená obžalovanému bezprostredne po výsluchu na polícii, z ktorej je zrejmá skutočnosť, že aj tento utrpel poranenie. Svedčí to o tom, že ku konfliktu nedošlo len z jednej strany, a to zo strany obžalovaného, ale aj v súčinnosti ďalších osôb. Táto okolnosť by mala byť zohľadnená pri výške ukladaného trestu. Navrhol preto zrušiť napadnutý rozsudok vo výroku o vine a treste, konanie obžalovaného posúdiť, ako konanie nutnej obrane, alternatívne v prípade uznania viny navrhol uložiť obžalovanému miernejší druh trestu.
Zástupkyňa krajskej prokuratúry považovala napadnutý rozsudok za vecne správny a zákonný vo všetkých jeho výrokoch, preto navrhla odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné.
Obžalovaný S. J. sa pripojil k prednesu svojho obhajcu.
Podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku odvolací súd napadnutý rozsudok zruší aj ak je uložený trest neprimeraný.
Podľa § 321 ods. 3 Trestného poriadku ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť napadnutého rozsudku a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti; ak však zruší hoci aj len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad.
Podľa § 322 ods. 3 veta prvá Trestného poriadku odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval, že odvolanie je prípustné, bolo podané v zákonnej lehote oprávnenou osobou a spĺňa všetky zákonné náležitosti, preto odvolací súd konštatuje absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku. Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je čiastočne dôvodné.
Odvolací súd z pripojeného spisového materiálu zistil, že prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I podal dňa 04. 10. 2011 obžalobu na S. J. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v obžalobe.
Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 07. 10. 2014 obžalovaný S. J. učinil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, že je nevinný, preto súd vykonal vo veci dokazovanie. Vypočul obžalovaného S. J., poškodeného O. Ž., svedkov C. X., D. M., B. V., C. D., I. X., B. G., S. X., P. E., podľa § 268 ods. 2 Trestného poriadku prečítal znalecký posudok z odboru zdravotníctvo a farmácia a podľa § 269 Trestného poriadku prečítal listinné dôkazy.
Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vykonal všetky potrebné dôkazy zákonným spôsobom a aj v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku, keď náležite zistil skutkový stav.
Obhajoba obžalovaného S. J. spočívala v tvrdení, že jemne odtlačil D. M. od tam prítomného chlapa, s ktorým sa objímala, hoci tam bol aj jej priateľ, v dôsledku čoho obžalovaného napadli minimálne dvaja muži, od ktorých dostal 4 až 5 úderov päsťou do hlavy, krku a chrbta. Obžalovaný utekal z miesta preč, tam prítomní ho prenasledovali. On sa ale o chvíľu vrátil, aby zobral D. odtiaľ preč, a znova bol napadnutý. Poškodenému mohlo zranenie vzniknúť tak, že obžalovaný vykrýval úder, ktorý mu chcel poškodený zasadiť s fľašou v ruke.
Poškodený O. Ž. popísal skutok v súlade so skutkovou vetou obžaloby. Obžalovaného nepoznal, nerozprával sa s ním, ani nehádal, a tento naňho zrazu zaútočil a z miesta utekal preč.
Zo spektra vypočutých očitých svedkov, ktorí nevenovali obžalovanému a poškodenému pozornosť celý čas, zabávali sa v skupinkách a boli zrejme pod vplyvom alkoholu, treba extrahovať nasledovné konkrétne skutočnosti uvádzané svedkami:
Svedok C. X. zachytil hádku, avšak bez konkretizácie jej účastníkov, následne obžalovaný urobil voči poškodenému výpad a udrel ho do tváre. Nikto obžalovaného nenapadol.
Svedok B. V. vnímal nejakú hádku kvôli jeho priateľke D., videl chalana s rozbitým nosom a obžalovaného ako uteká preč. Predtým nevidel žiaden úder zasadený obžalovanému.
Svedok C. D. pozoroval slovný konflikt obžalovaného s niekým v skupine, obžalovaný a poškodený sa normálne rozprávali, a videl úder obžalovaného smerujúci na nos poškodeného. Nevidel, že by niekto obžalovaného udieral.
Svedkovia I. X. a S. X. započul hukot, otočil sa a videl poškodeného na zemi v kaluži krvi a obžalovaný z miesta utekal.
Svedkyňa B. G. potvrdila „naťahovanie“ medzi obžalovaným a jej spolužiakmi a následne videla poškodeného od krvi na zemi. Niektorí zo spolužiakov obžalovaného naháňali.
Svedok P. E. sa hádal s obžalovaným, vymieňali si vulgarizmy, k fyzickému konfliktu nedošlo, následne išiel domov. O zranení poškodeného sa dozvedel až neskôr.
Svedkyňa D. M. k veci nič konkrétne neuviedla.
Znaleckým posudkom a listinnými dôkazmi bolo preukázané, že poškodený O. Ž. utrpel zlomeninu nosa a odlomenie zuba v dôsledku úderu. Obžalovaný dňa toho istého dňa utrpel pomliaždenie šije a pravého predlaktia nedemonštrované vizuálne.
Odvolací súd sa stotožňuje s výsledkom hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa ohľadom priebehu skutku. Vo veci nebolo sporným, že obžalovaný udrel poškodeného päsťou do tváre, čím mu vybil zub a zlomil nos, vzhľadom na obsah obhajoby obžalovaného však bolo otázne, čo úderu predchádzalo v tom zmysle, či obžalovaný odvracal bezprostredne hroziaci alebo trvajúci útok na vlastnú osobu. Z výpovedí vypočutých svedkov vyplýva, že k incidentu došlo počas „krúžkovice“ spolužiakov z vysokej školy, keď sa do ich skupiny pridal obžalovaný, ktorý sa poznal s niektorými z nich, a to so D. M., B. V. a C. X.. Z výpovede obžalovaného i svedkov je zrejmé, že sa v danej skupine ľudí aktivizoval vo vzťahu ku správaniu D. M., na čo v zmysle zhodných častí svedeckých výpovedí nasledoval verbálny konflikt medzi ním a niektorými členmi skupiny, obžalovaný sa na chvíľu vzdialil od skupiny, avšak následne sa vrátil a udrel poškodeného do tváre. Zo žiadnej svedeckej výpovede osôb prítomných na mieste činu nevyplýva, že niektorý člen skupiny fyzicky zaútočil na obžalovaného tesne predtým, ako obžalovaný udrel poškodeného, hoci v daný deň obžalovaný podľa lekárskych záznamov pomliaždeniny utrpel, nie je však preukázaný mechanizmus a ani čas ich vzniku, keď obžalovaný sa vzdialil aj z miesta činu, kam sa ešte vrátil, následne bol predvedený na políciu a až s odstupom niekoľkých hodín bol vyšetrený lekárom. Hoci svedecké výpovede učinili prevažne osoby, ktoré boli v čase skutku pod vplyvom alkoholu, zo všetkých zhodne vyplýva, že k fyzickému útoku na obžalovaného bezprostredne pred úderom poškodenému nedošlo. Ak obžalovaný dôvodí fľašou v ruke poškodeného O. Ž., vzhľadom na okolnosti predchádzajúce skutku, kedy zúčastnené osoby popíjali a zabávali sa, nemožno tento fakt, ak by bol preukázaný, bez ďalších skutočností, napr. útočného postoja či pohybu poškodeného, príp. verbalizácie prichádzajúceho útoku alebo celkového správania poškodeného, považovať za indíciu k hroziacemu útoku. Navyše v zmysle svedeckej výpovede P. E. slovný konflikt s obžalovaným mal uvedený svedok, a nie poškodený. Na základe týchto úvah odvolací súd dospel k záveru, že žiadny útok obžalovaný nehrozil, nemal dostatočný dôvod sa domnievať, že mu útok hrozí, a už vôbec nie, že by útok trval, preto podmienky nutnej obrany podľa § 25 ods. 1 Trestného zákona splnené neboli. Nemohlo sa jednať ani o exces z medzí nutnej obrany, ktorý v zmysle § 25 ods. 2 Trestného zákona spočíva v neprimeranosti obrany, a to práve z dôvodu absencie hroziaceho alebo trvajúceho útoku.
Na základe týchto skutočností aj odvolací súd dospel k záveru, že obžalovaný S. J. úmyselne ublížil na zdraví poškodenému O. Ž., čím naplnil znaky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona po stránke objektívnej i subjektívnej. Napadol iného na mieste verejnosti prístupnom a verejne, a teda uvedený prečin spáchal v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.
Súd prvého stupňa vykonal všetky dôkazy potrebné na jeho rozhodnutie o vine, zákonným spôsobom, a tieto vyhodnotil v súlade s § 2 ods. 12 Trestného poriadku. S výrokom o vine napadnutého rozsudku sa odvolací súd plne stotožnil a považuje ho za vecne správny a zákonný.
Odvolací súd však zistil pochybenie vo výroku o treste, keď súd prvého stupňa nedostatočne zohľadnil osobu obžalovaného, ktorý sa doposiaľ nedostal do rozporu so zákonom, a tiež okolnosti prípadu spočívajúce v tom, že jeho reakciu na banálnu záležitosť treba vyhodnotiť ako „mladícku nerozvážnosť“, a v neposlednom rade súd prvého stupňa neprihliadol na odstup času od skutku do rozhodnutia o vine, ktorý obžalovaný svojím konaním nezavinil. Odvolací súd uvádza, že osoba obžalovaného nedáva predpoklad, že by sa takéto jeho zlyhanie opakovalo. Odvolací súd v súlade so zásadou gradácie trestnoprávnych sankcií dospel k záveru, že uloženie podmienečného trestu odňatia slobody by bolo v prípade obžalovaného jednak zo všeobecného hľadiska neprimerane prísne, a jednak s hľadiska individuálnej prevencie svoj prevýchovný efekt lepšie naplní uloženie úhrnného trestu povinnej práce podľa § 54 a § 41 ods. 1 Trestného zákona, ktorý dostatočne vyjadrí aj morálne odsúdenie obžalovaného. V zmysle § 54 Trestného zákona obžalovaný súhlasil s uložením tohto druhu trestu na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu.
Odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. e), ods. 3 Trestného poriadku zrušil výrok o treste a spôsobe jeho výkonu napadnutého rozsudku, a nakoľko dôvod zrušenia nepresahoval rámec činnosti odvolacieho súdu, rozhodol sám vo veci rozsudkom.
Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa zistil u obžalovaného priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona spočívajúcu v tom, že spáchal viac trestných činov, pre nedostatok odvolania prokurátora však nemohol obžalovanému priťažiť, pretože mu v tom bránilo ustanovenie § 322 ods. 3 Trestného poriadku obsahujúce zákaz reformationis in peius (zmeny k horšiemu). Rovnako ako súd prvého stupňa odvolací súd priznal obžalovanému poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. j) Trestného zákona (viedol riadny život). Je teda zrejmé, že prevažuje počet poľahčujúcich okolností nad počtom priťažujúcich v pomere 1:0, preto podľa § 38 ods. 3 Trestného zákona bolo potrebné znížiť hornú hranicu zákonnej sadzby uvedenej v § 54 Trestného zákona o jednu tretinu. Trest povinnej práce zákon umožňuje uložiť v rozpätí od 40 do 300 hodín, keď za použitia ustanovenia § 38 ods. 3 Trestného zákona odvolací súd ukladal obžalovanému trest v sadzbe 40 až 213 hodín. Povahu poľahčujúcich okolností, osobu obžalovaného a dĺžku konania bolo potrebné zohľadniť aj pri výmere trestu tak, aby bol tento v súlade s § 34 ods. 1 a ods. 4 Trestného zákona, pričom uvedeným zákonným kritériám zodpovedá úhrnný trest povinnej práce vo výmere 50 €. Takto uložený trest splní svoj výchovný účel a zabezpečí spravodlivé a zákonné potrestanie páchateľa.
Nakoľko výrok o vine napadnutého rozsudku ostal po preskúmaní odvolacím súdom nezmenený, a v tomto výroku má podklad aj výrok o náhrade škody, ktorý zodpovedá požiadavkám zákona, nebol dôvod na jeho zmenu či zrušenie.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Trest povinnej práce je obžalovaný povinný vykonať najneskôr do jedného roka od nariadenia výkonu tohto trestu, osobne, vo svojom voľnom čase a bez nároku na odmenu.
Ak odsúdený v čase výkonu trestu povinnej práce neviedol riadny život alebo zavinene nevykonal práce v určenom rozsahu, alebo nesplnil uložené obmedzenia alebo povinnosti, súd premení trest povinnej práce alebo jeho zvyšok na trest odňatia slobody tak, že za každé dve hodiny nevykonanej práce nariadi jeden deň nepodmienečného trestu odňatia slobody a zároveň rozhodne o spôsobe výkonu tohto trestu.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.