Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/144/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Evy Šofrankovej v právnej veci žalobcu Obce Pavlovce, IČO 00 332 658, Pavlovce , 094 31 Hanušovce nad Topľou, právne zastúpeného JUDr. Bartolomejom Kaščákom, advokátom, AK so sídlom vo Vranove nad Topľou, M.R.Štefánika 171, proti žalovanému T. F., nar. XX.X.XXXX, bytom U. XX, právne zastúpenému JUDr. Miroslavom Verebom, advokátom, AK so sídlom v Košiciach, Šoltésovej 5, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, č.k. -494 zo dňa 20.10.2014 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok vo vyhovujúcom výroku.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 56.843 eur a žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení uviedol, že predmetom tohto konania je náhrada škody v celkovej výške 56.843 eur, teda 1.712.454,- Sk, ktorá škoda pozostáva z úrokov vyčíslených znalkyňou v trestnom konaní vedenom proti žalovanému, a to vo výške 1.023.639,- Sk, z trov konania v obchodnej veci vo výške 123.593,- Sk a exekučných trov vo výške 565.220,- Sk. Po citácii ustanovení , o obecnom zriadení, , , .č , o majetku obci, o právnom postavení a platobných pomerov starostov obcí a primátorov miest, a , súd prvého stupňa rozviedol predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Zdôraznil, že základom vzniku právnej zodpovednosti je porušenie právnej povinnosti, teda správanie, ktoré sa prieči právu, preto je protiprávne. Môže ísť o zavinené protiprávne správanie alebo o nezavinené protiprávne správanie, pričom ide o vôľové konania, ktoré smerujú k určitému výsledku. Termín konanie teda v sebe zahŕňa tak správanie aktívneho charakteru, teda komisívne, ako aj opomenutie, teda správanie pasívneho charakteru (omisívne). Ako ďalší predpoklad náhrady škody je potrebné považovať existenciu škody, teda majetkovú ujmu, ktorá sa prejaví v majetku poškodeného a ktorá je objektíve vyjadriteľná v peniazoch. Za príčinnou súvislosťou medzi porušením povinností a vznikom škody je potrebné vidieť vzťah príčiny a následku, teda to, že bez porušenia povinností by škoda nevznikla. Má objektívnu povahu a jej aplikácia v oblasti práva spočíva v skutkovom zistení. Za subjekt oprávnený požadovať náhradu škody považoval súd prvého stupňa osobu, ktorá bola oprávnená požadovať splnenie určitej povinnosti, resp. osobu, voči ktorej sa škodca dopustil porušenia povinností a za subjekt, od ktorého možno náhradu škody požadovať považoval toho, kto podľa zákona za spôsobenú škodu zodpovedá. Ďalej uviedol, že v predmetnom konaní žalobca svoj nárok opieral o porušenie povinností žalovaného ako starostu obce. V konaní mal preukázané, že žalovaný vykonával verejnú funkciu starostu obce v rokoch 1994 až 2002 a zároveň podnikal pod obchodným názvom ZEMASFALT. Počas výkonu funkcie starostu obce žalovaný uskutočnil v obci

U. výstavbu miestnych a účelových komunikácii na základe zmluvy o dielo uzavretej dňa 4.5.1998. Z pripojeného spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. zistil, že žalovaný si ako živnostník na základe zmluvy o dielo uzavretej so žalobcom uplatnil nárok na zaplatenie ceny za vykonané dielo v sume 2.471.943,- Sk s príslušenstvom, o ktorom nároku rozhodol súd rozsudkom zo dňa 14.3.2002, ktorým zaviazal obec U. zaplatiť v predmetnom konaní žalovanému sumu 2.471.943,- Sk s 10 % ročným úrokom z omeškania od 29.11.1999 do zaplatenia. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 23.3.2002. Keďže právoplatne priznaná pohľadávka nebola z rozpočtu obce uhradená, bola vedená proti obci exekúcia Okresným súdom Vranov nad Topľou pod sp. zn. , v rámci ktorej bola pohľadávka oprávneného (v predmetom konaní žalovaného) vymožená. Z trestného spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. mal súd prvého stupňa preukázané, že voči žalovanému sa viedlo trestné konanie pre trestný čin podvodu podľa z dôvodu, že ako starosta obce U., okres F. M. A. v rokoch 1994 až 2002 a zároveň majiteľ stavebnej firmy ZEMASFALT vedel o finančných možnostiach obce a vedel, že obec nemala v rozpočte vyčlenené finančné prostriedky na výstavbu a opravu miestnych a účelových komunikácii a napriek tomu dovolil, aby dňa 4.5.1998 v U. bola podpísaná zmluva o dielo medzi Obcou U. a jeho firmou ZEMASFALT na výstavbu a opravu miestnych a účelových komunikácii s tým, že obec firme za vykonané práce zaplatí až vtedy, keď sa v rozpočte nájdu príslušné finančné prostriedky. Preto po vykonaní prác ani nevystavil faktúry, pričom dňa 29.9.2001 ako majiteľ firmy ZEMASFALT podal Krajskému súdu v Prešove žalobu, ktorou sa domáhal, aby obec U. bola zaviazaná na zaplatenie aj 18 % úrokov z omeškania zo sumy 2.471.943,- Sk, z čoho úroky z omeškania činili 1.044.497,- Sk, pričom o uvedené sumy poškodil obec U., pretože následne v exekučnom konaní bola uvedená suma poukázaná jeho firme ZEMASFALT. Teda na škodu cudzieho majetku seba obohatil tým, že niekoho uviedol do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku značnú škodu. Rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou zo dňa 8.4.2009 bol však žalovaný spod tejto obžaloby oslobodený z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Poškodený, teda obec U., bola odkázaná na konanie občianskoprávne. Z odôvodnenia trestného rozsudku vyplýva, že postup obžalovaného bol síce v konaní zákonný, ale nebol etický. Za rozhodujúce považoval to, že istina, ktorá vyplynula zo zmluvy o dielo bola obžalovanému právoplatne priznaná v konaní vrátane úrokov z omeškania, preto v konaní obžalovaného domáhať sa priznanej sumy a následne ju vymáhať v exekučnom konaní nevidel podvodné konanie. S rozhodnutím súdu prvého stupňa sa stotožnil aj odvolací súd, ktorý odvolanie okresného prokurátora zamietol rozhodnutím č.k. -681 zo dňa 17.12.2009.

Súd prvého stupňa poukázal tiež na to, že počas výkonu funkcie starostu obce žalovaným bolo súdom právoplatne rozhodnuté o povinnosti obce U. zaplatiť žalovanému podnikajúcemu pod menom ZEMASFALT sumu 2.471.943,- Sk s 10 % úrokom z omeškania od 29.11.1999 do zaplatenia, ako aj nahradiť trovy konania vo výške 123.595,- SK, keďže obec U., teda žalobca, si uloženú povinnosť nesplnil, podal žalovaný návrh na vykonanie exekúcie, ktoré konanie sa viedlo pod sp. zn. . Konštatoval, že k povinnosti zaplatiť uvedené sumy bola zaviazaná obec ako právnická osoba, za ktorú konal žalovaný ako starosta obce, teda ako osoba fyzická. Žalovaný v pozícii podnikateľa vykonal práce v zmysle zmluvy o dielo zo dňa 4.3.1998 a tieto vyfakturoval faktúrami zo dňa 1.10., 12.10, 13.10 a 17.10.1999. Podľa tvrdenia samotného žalovaného faktúry prevzala obec dňa 15.11.1999, teda ich splatnosť nastala dňom 29.11.1999, odkedy bol priznaný aj úrok z omeškania vo výške 10 %. Prvostupňový súd zdôraznil, že v čase splatnosti faktúr žalovaný vykonával funkciu starostu obce. Dospel k záveru, že napriek tomu, že na právne postavenie starostov obcí nie je možné aplikovať , neznamená to absolútne zbavenie sa zodpovenosti starostu obce za jeho konanie počas výkonu funkcie. Mal za to, že žalovaný vo funkcii starostu obce bol povinný konať tak, aby nedochádzalo ku škode na majetku obce a ak tak nekonal, nesie za to zodpovednosť ako fyzická osoba. Starosta vo svojej funkcii totižto nepožíval imunitu, ktorá by ho zbavovala zodpovednosti za škodu ním spôsobenú, keďže opačný názor by pripustil svojvôľu fyzickej osoby vykonávajúcej funkciu starostu obce. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR R16/2006. Prvostupňový súd mal za to, že napriek právoplatnému exekučnému titulu žalovaný ako starosta obce nemohol uprednostňovať svoje záujmy ako podnikateľ. Ako starosta vedel a musel vedieť o zlej finančnej situácii a mal zrealizovať kroky k tomu, aby sa s obcou dohodol na splátkovom kalendári s výškami splátok, ktoré by boli v možnostiach obce a zamedziť tak vzniku škody obci. Svoje povinnosti si však žalovaný ako starosta obce po predložení faktúr obci, teda po dni 15.11.1999 nesplnil, teda nepredchádzal tomu, aby došlo k omeškaniu s úhradou faktúr a aby nevznikala škoda spočívajúca v úrokoch z omeškania. Žalovaný bol starostom totižto ešte asi tri roky po dátume splatnosti faktúr za vykonané dielo, preto bolo dôvodné domnievať sa, že za uvedené obdobie bolo jeho povinnosťou zabezpečiť finančné prostriedky na úhradu

faktúr a vyhnúť sa tak omeškaniu. Ak žalovaný túto svoju povinnosť nesplnil, nesplnil si tak prevenčnú povinnosť, ktorá mala zabrániť vzniku škody obci spočívajúcej v zmenšení jej majetku zaplatením úrokov z omeškania, zbytočnej úhrady trov obchodného sporu a trov exekúcie.

Porušenie prevenčnej povinnosti žalovaného skúmal prvostupňový súd aj vo vzťahu k trovám konania súvisiacim s obchodnoprávnym sporom, počas ktorého bol žalovaný ešte vo funkcii starostu. Mal za to, že žalovaný nevynaložil všetko úsilie, aby k sporovému konaniu nedošlo, teda aby nevznikla ďalšia škoda predstavujúca trovy konania vo výške zaplateného súdneho poplatku, teda vo výške 123.595,- Sk. Keďže nárok v predmetom konaní nebol sporný, tak súd prvého stupňa mal za to, že žalovaný ako podnikateľ sa mohol s obcou dohodnúť mimosúdne, prípadne uzavrieť zmier, kedy by došlo k zníženiu súdneho poplatku, ale aj v tomto prípade žalovaný uprednostnil svoje záujmy ako podnikateľa pred záujmami obce. Zo strany žalovaného tak došlo k spoločensky nežiadúcemu konaniu aj napriek tomu, že takýto postup nebol v danom čase vyslovene zakázaný.

Vo vzťahu k nároku žalobcu na náhradu škody predstavujúcej trovy exekúcie vo výške 565.220,- Sk súd prvého stupňa uviedol, že žalovaný mohol predísť exekúcii, keďže rozsudok v obchodnej veci nadobudol právoplatnosť dňa 23.3.2002, kedy bol žalovaný ešte starostom, teda sa mohol napríklad dohodnúť na splátkovom kalendári. Zdôraznil, že žalovaný svoje tvrdenia o tom, že sa snažil dohodnúť s obcou hodnoverným spôsobom v konaní nepreukázal a tiež nepreukázal to, že mal zabezpečené financovanie realizovaného projektu zo štátneho rozpočtu. Nepreukázal tak, že ako starosta obce mal reálnu možnosť získať prostriedky na financovanie predmetu zmluvy, ale naopak svojim konaním vystavil rozpočet obce neprimeranému riziku, čoho následkom bola nútená správa. Samotnú výšku škody mal preukázanú zo znaleckého posudku vyhotoveného v trestnom konaní, ako aj zo spisu a z exekučného spisu. Žalobca tak zaplatil v rámci exekučného konania okrem istiny aj úroky z omeškania, trovy konania a trovy exekučného konania, čo predstavuje celkovú sumu 56.843 eur. Keďže o túto sumu došlo k zmenšeniu majetku žalobcu, súd prvého stupňa túto sumu žalobcovi priznal v celej výške. Naviac zdôraznil, že správanie sa žalovaného bolo neetické a neštandardné, teda v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na to, že obdobnému správaniu sa žalovaného, ktorý uzavrel zmluvu o dielo na jednej strane ako starosta obce a na druhej strane ako podnikateľ mala zabrániť následná právna úprava , ktorý rieši otázku stretu verejného a osobného záujmu aj pri výkone funkcie starostu obce. Zdôraznil však, že absencia takejto právnej úpravy v predchádzajúcom období nemôže spôsobiť toleranciu spoločensky nežiadajúcich javov, akým bolo uprednostnenie osobných záujmov žalovaného pred záujmami obce, a to zvlášť za situácie, keď konanie žalovaného spôsobilo nútenú správu obce. Na situácii nič nemení ani skutočnosť, že dňa 13.11.2008 bola uzavretá dohoda o splátkovom kalendári so súdnym exekútorom. Žalovaný totižto nepreukázal snahu o získanie finančných prostriedkov. Do spisu bolo predložené veľké množstvo zápisnicu z rokovania obecného zastupiteľstva, ktoré však nesvedčili o snahe žalovaného dohodnúť sa na riešení vzniknutej situácie, avšak zo zápisníc vyplýva len skutočnosť, že otázka dlhu bola predkladaná obecnému zastupiteľstvu, avšak riešená bola predovšetkým otázka odvolania žalovaného z pozície starostu obce. Žalovaný ako starosta obce neurobil ani kroky smerujúce napr. k uznaniu dlhu.

Vo vzťahu k vznesenej námietke premlčacia citoval súd prvého stupňa ustanovenie , a , v nadväznosti na ktoré ustanovenia uviedol, že začiatok plynutia premlčacej lehoty je závislý nielen od momentu protiprávneho konania, ale aj od momentu vzniku skutočnej škody, teda zmenšenie majetku poškodeného a jeho vedomosť o tejto škode. Keďže úroky z omeškania, trovy predchádzajúceho konania a trovy exekúcie boli uhrádzané počas exekúcie, námietku žalovaného o premlčaní nároku považoval za nedôvodnú. Súd prvého stupňa žalobu v časti o priznanie úrokov z omeškania vo výške 7 % zo sumy 56.843 eur od 27.6.2006 do zaplatenia považoval za nedôvodnú, keďže úroky z omeškania, trovy pôvodného konania a trovy exekúcie boli uhrádzané postupne žalobcom počas vykonávania exekúcie a celková výška škody bola ustálená počas predmetného konania. Preto sa žalovaný nemohol dostať do omeškania.

Vo vzťahu k trovám konania súd prvého stupňa citoval ust. .

V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvého stupňa vo vyhovujúcej časti odvolanie žalovaný.

Namietal, že ohľadom škody žiadanej žalobcom, ktorá predstavuje trovy exekúcie vo výške 565.220,- Sk je potrebné zistiť, či vzhľadom na čas priebehu tohto konania bolo v moci žalovaného predísť tomuto konaniu a zabrániť tak vzniku trov exekúcie.

Nestotožnil sa s názorom prvostupňového súdu a mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Za právny nezmysel považoval to, že okresný súd rozlišoval medzi T. F. ako starostom a T. F. ako podnikateľom.

Vyslovil názor, že každá fyzická osoba má len jednu právnu subjektivitu a nemôže v právnom prostredí vystupovať v dvojjedinom postavení. Ak ako fyzická osoba má nárok na úrok z omeškania podľa právoplatného súdneho rozhodnutia súdu voči obci U., tak súčasne v tom istom čase tie istné úroky z omeškania z tej istej zmluvy o dielo a z toho istého súdneho rozhodnutia nemôžu byť na jeho strane škodou, ktorú by mal zaplatiť obci U..

Poukázal na to, že ak súvisiaci rozsudok je záväzný pre všetkých zainteresovaných, potom nie je možný ten záver, že tu obci vznikla škoda pozostávajúca z úroku z omeškania, z trov súdneho konania a z trov exekúcie; to isté nemôže byť legálnym plnením na strane jedného subjektu (oprávneného) a súčasne škodou na strane druhého subjektu (povinného) Iný záver je v právnom štáte ústavne neudržateľný.

Pokiaľ okresný súd vyšiel žalobcovi v ústrety a pokúsil sa mu pomôcť s argumentáciu cez ust. , tak ušlo jeho pozornosti, že aj nesplnenie prevenčnej povinnosti musí vyústiť do spôsobenia škody. V danej veci ale obci U.iadna škoda nevznikla a okrem toho dielo podľa zmluvy obec dostala a miestne komunikácie má vo svojom vlastníctve. Z uvedeného dôvodu nesplnenie prevenčnej povinnosti vyvodzovať z toho, že počas funkčného obdobia starostu sa mu nepodarilo zaplatiť faktúry v lehote splatnosti, je neskutočné tvrdenie, ktoré nemá oporu v zákone o obecnom zriadení a v súvisiacich predpisoch. Ak sa obci nepodarilo zabezpečiť mimorozpočtové krytie danej investičnej akcie, nemôže to byť podraditeľné pod a v tomto smere ide o svojvôľu okresného súdu pri aplikácii právnych noriem. Poukázal na to, že kým bol vo funkcii starostu obce, tak na úhradu dlžnej sumy sa podarilo zabezpečiť sumu 481.390,00 Sk, čo zjavne vyplýva zo správ súdneho exekútora JUDr. Moskviča, ako aj zo znaleckého posudku Ing. R. L. č. 7/2008, ktorý je súčasťou trestného spisu .

Zdôraznil, že keďže dielo bolo vykonané a odovzdané, tak zástupca obce nemal žiadny dôvod namietať proti žalobe a akurát namiesto úroku z omeškania vo výške 18,25 % sa dohodol úrok z omeškania iba vo výške 10 % ročne. Predísť plateniu úrokov z omeškania splátkovým kalendárom bolo ponúknuté súčasnému starostovi, ktorý to iracionálne odmietol.

Žalovaný ďalej uviedol, že pokiaľ odvolací súd v zrušujúcom uznesení v tejto veci upozornil na ústavný zákon č.. v platnom znení, tak jeho argumentácia je nepatričná, pretože aj po účinnosti tohto zákona v zmysle čl. V ods. 6 platí, že zákaz podľa odseku 2 druhej vety sa na starostov nevzťahuje, t. j. na starostov sa nevzťahuje zákaz podnikania a nemôže tak ísť o stret záujmov ako sa to mylne interpretuje.

Poukázal na to, že z opatrnosti zotrval na vznesenej námietke premlčania, pretože ak protižaloba bola podaná dňa. 31.7.2006, tak minimálna 2-ročná subjektívna premlčacia lehota k jednotlivým položkám, ktoré tvoria údajnú škodu, márne uplynula už pred podaním protižaloby. Ak okresný súd bol toho názoru, že škoda obci vznikla, tak vzhľadom na vznesenú námietku premlčania mal žalobu zamietnuť. Citoval ust. , v zmysle ktorého je subjektívna premlčacia doba dvojročná a pre začatie jej plynutia je významný (primárny) subjektívny prvok pozostávajúci z dvoch položiek: kedy sa poškodený dozvie o škode a kedy sa poškodený dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Objektívna premlčacia doba je trojročná pri škode spôsobenej z nedbanlivosti a začne plynúť od okamihu škodnej udalosti. Túto objektívnu premlčaciu dobu nemožno prekročiť, hoci by boli ešte podmienky pre plynutie subjektívnej premlčacej doby. Z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako sa súd vyporiadal so začiatkom plynutia objektívnej a subjektívnej premlčacej doby. Ak si žalobca uplatňuje v rámci náhrady škody úroky z omeškania, trovy konania a trovy exekúcie, tak je zrejmé, že pri úrokoch z omeškania

a trovách konania musela škoda vzniknúť najneskôr momentom právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. - 37 zo dňa 14.03.2002, ktorý nadobudol právoplatnosť dna 23.03.2002 a ak si žalobca škodu uplatnil až 31.07.2006, tak minimálne tieto dve položky sú nepochybne premlčané. Pokiaľ ide o ďalšie úroky z omeškania a trovy exekúcie, tak škodu spôsobil súčasný starosta obce, ktorému zo strany súdneho exekútora pri začatí exekúcie bol ponúknutý splátkový kalendár, ktorým by sa pôvodná splatnosť nahradila novou splatnosťou, čím by zanikol nárok na úroky z omeškania v zmysle právoplatného rozsudku a malo by to vplyv aj na exekučné trovy, čo nový starosta nepochopiteľne odmietol.

Závery súdu o nezabezpečení financovania realizovaného projektu zo štátneho rozpočtu, resp., že svojim konaním vystavil rozpočet obce neprimeranému riziku, čoho následkom bola nútená správa, resp. že mal možnosť exekúcii predísť uzavretím primeraného splátkového kalendára, považoval žalovaný za nepreukázané. Trval na tom, že vo funkcii starostu obce urobil všetko na získanie finančných prostriedkov a časť sa aj podarilo získať. Ako oprávnený z exekučného titulu súhlasil so splátkovým kalendárom a návrh na exekúciu podal iba preto, že s p. B. nebolo možné uzavrieť žiadnu dohodu. Trval na tom, že počas jeho pôsobenia vo funkcii starostu nebola ani exekúcia, ani nútená správa. Obec mala dosť prostriedkov na chod samosprávy, preto exekúciu a následne nútenú správu si obec vynútila sama. Napokon namietam tiež nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktorý na 15. str. uzatvára, že "týmto bolo nepochybne preukázané porušenie povinnosti", ale už nie je uvedené,akej povinnosti, nie je odkaz na konkrétne ustanovenie zákona o obecnom zriadení, či zákona o majetku obcí. resp. iného ustanovenia.

V závere zdôraznil, že v súvisiacej trestnej veci vedenej pod sp. zn. bol spod obžaloby okresného prokurátora právoplatne oslobodený, a to za skutok, ktorý je identický s tým, čo je predmetom protižaloby. Teda ak bol oslobodený spod obžaloby, tak nemohol porušiť žiadne mimotrestné normy, inak by musel byť odsúdený. Navrhol, aby Krajský súd v Prešove ako odvolací súd rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. - 494 zo dňa 20.10.2014 v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 19.1.2015. Odvolanie žalovaného považoval za nedôvodné a niektoré závery za nadsadené, nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní.

Zdôraznil, že žaloba obce nesmeruje proti žalovanému ako podnikateľovi pod obchodným názvom Zemasfalt, ale proti žalovanému ako starostovi a štatutárnemu orgánu obce U., ktorý mal povinnosť predísť súdnemu sporu a následne aj exekúcii proti obci. Žalovaný ako starosta obce sa rozhodol uzavrieť zmluvu o dielo zo dňa 4.5.1998 so svojou vlastnou firmou, hoci vedel, že

a) nemá zabezpečené v rozpočte obce plánované na tento účel žiadne finančné prostriedky (rozpočet obce), čím dôjde k porušeniu finančnej disciplíny, b) faktúry vyhotovené jeho firmou ako dodávateľom pre obec ako objednávateľa:

- č. 990124 na 341.006,80 Sk zo dňa 13.10.1999 bola doručená obci 31.8.2002,

- č. 990081 na 168.437,50 Sk zo dňa 1.10.1999 bola doručená obci 31.8.2002,

- č. 990078 na 73.359 Sk zo dňa 13.10.1999 bola doručená obci 14.10.2002,

- č. 990126 na 1.889.140,40 Sk zo dňa 1.10.1999 bola doručená obci 18.11.2002.

Hoci boli faktúry doručené k zaúčtovaniu až v roku 2002, v konaní sp. zn. pred súdom uznala obec úroky z omeškania 10 % od 29.11.1999. Žalovaný po doručení rozsudku obci nezariadil splnenie rozsudku, ani neuzavrel splátkový kalendár, ale ako podnikateľ podal proti obci exekúciu, kde trovy činili 65.220,-Sk. Pre obec tak vznikli značné náklady a obec sa dostala do nútenej správy. Ako starosta obce, žalovaný bol povinný týmto škodám predísť. V trestnom konaní bol síce spod obžaloby oslobodený, ale preto, že spáchaný skutok nie je trestným činom a nie preto, že by sa skutok nestal. Keďže skutok sa udial, obec ako poškodená bola odkázaná na konanie v občianskoprávnych veciach. Oslobodzujúci rozsudok sp. zn. nemá priamy dopad na tento spor o náhradu škody, lebo predmetom trestného stíhania bolo skúmanie, či obžalovaný T. F. sa nedopustil svojim konaním trestného činu podvodu podľa § 250ods. 1, 4Tr. zákona.

Navrhol potvrdiť rozsudok v jeho napadnutej časti a zaviazať žalovaného na náhradu odvolacích trov.

Krajský sú v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa v znení neskorších predpisov (ďalej len ) preskúmal napadnutý rozsudok vo vyhovujúcej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z a zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Súd prvého stupňa vykonal v predmetnej veci rozsiahle dokazovanie, na základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom a vyvodil z nich aj správny právny záver. Odvolací súd vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného považuje za potrebné uviesť nasledovné:

Žalovaný vo svojom odvolaní spochybnil rozlišovanie medzi žalovaným ako podnikateľom a žalovaným ako starostom obce tvrdením, že vždy ide o tú istú fyzickú osobu. K tomuto odvolací súd uvádza, že takéto rozlišovanie je v súlade s právnym poriadkom, ktorý vo všeobecnosti delíme na verejný a súkromný. Fyzická osoba sa tak v priebehu svojho života dostáva do životných situácii, v ktorých vystupuje v súkromnoprávnom alebo verejnoprávnom vzťahu. Od takéhoto právneho postavenia sa potom odvíja posudzovanie jednotlivých právnych úkonov danej osoby, ako aj ich právnych dôsledkov. Postavenie tej istej fyzickej osoby nie je rozdielne len vo vzťahu k uvedenému deleniu práva na verejné a súkromné, ale fyzická osoba sa dostáva do rozdielneho postavenia aj v oblasti samotného súkromného práva, keď vystupuje napr. v záväzkových vzťahoch ako občan (nákup v obchode pre súkromné účely) alebo v záväzkových obchodných vzťahoch, kde vystupuje ako fyzická osoba, podnikateľ (zmluva o dielo). Z uvedeného vyplýva, že z konania fyzickej osoby v rôznych postaveniach plynú pre túto fyzickú osobu rôzne práva a povinnosti, ktoré zákon s daným postavením spája. Vedomosť o konkrétnej skutočnosti (v danom prípade vedomosť žalovaného o nedisponovaní obce finančnými prostriedkami na financovanie výstavby a opravy miestnych a účelových komunikácii) môže preto privodiť ten dôsledok, že konkrétna fyzická osoba v rôznych pozíciách vykoná právne úkony podľa svojho zváženia, avšak s vedomím znášania dôsledkov konkrétneho konania. V predmetnom konaní bolo nepochybne preukázané, že žalovaný vykonával verejnú funkciu - starostu obce U., pri výkone ktorej sa mal riadiť predovšetkým SR a všeobecne záväznými právnymi predpismi vzťahujúcimi sa k výkonu tejto funkcie. Žalovaný vo funkcii starostu obce porušil ustanovenie o majetku obci, v zmysle ktorého bolo jeho povinnosťou hospodáriť s majetkom obce a majetkom v štátnom vlastníctve, ktorý bol obci zverený v prospech rozvoja obce a jej občanov a nie spôsobom, ktorého dôsledkom bola nútená správa obce. Žalovaný vystavil obec neprimeranému finančnému zaťaženiu, ba dokonca priamemu riziku nesplnenia záväzku, keď ako štatutárny orgán obce uzatvoril zmluvu o dielo na realizáciu opravy a výstavby miestnych komunikácií, resp. na uzatvorenie takejto zmluvy splnomocnil ďalšiu osobu. Je nepochybné a vyplýva to aj z písomnosti predložených v trestnom spise týkajúcich sa rozpočtu obce na roky 1998 a nasledujúce, že rozpočet obce vôbec nepočítal s tak rozsiahlou investíciou a pokiaľ sa žalovaný ako starosta obce spoliehal na dodatočné zabezpečenie finančných prostriedkov, tak konal nerozvážne a nezodpovedne, za čo musí niesť zodpovednosť. Porušil tak ustanovenie , v zmysle ktorého je každý povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Keďže všetky nároky žalobcu (úrok z omeškania, súdny poplatok v obchodnom spore a trovy exekúcie) by neboli vznikli, ak by sa žalovaný nedopustil vyššie opísaného konania, teda uzatvorenia zmluvy o dielo, nesie zodpovednosť za škodu predstavujúcu uvedené nároky, zaplatením ktorých došlo k zmenšeniu majetku žalobcu. Porušenie prevenčnej povinnosti žalovaným, okrem nezabezpečenia finančných prostriedkov na úhradu predložených faktúr, nevykonania prejavu uznania dlhu a tiež neuzavretia dohody o prijateľnom splátkovom kalendári, ako to konštatoval súd prvého stupňa, je možné vidieť aj v konaní vyššie opísanom, na čo poukazuje aj prvostupňový súd.

Odvolacia námietka žalovaného, že žalobcovi žiadna škoda nevznikla, keďže má vo svojom vlastníctve miestne komunikácie je nedôvodná, keďže predmetom náhrady škody nie je cena diela, teda zhotovenia miestnej komunikácie, ale nároky súvisiace so vznikom pohľadávky žalovaného ako podnikateľa a jej včasným neuhradením. Právne irelevantné je namietanie skutočnosti, že zo strany žalovaného nejde o porušenie prevenčnej povinnosti, ak nezabezpečil mimorozpočtové krytie investičnej akcie. Takáto námietka žalovaného postráda logickú súvislosť s tvrdením žalovaného v priebehu konania, že predmetná investičná akcia mala byť krytá z mimorozpočtových finančných prostriedkov, ktorých možnosti a rozsah zabezpečenia mal a musel žalovaný ovládať, keďže vo funkcii starostu obce bol už od roku 1994. Súd prvého stupňa nevytkol žalovanému, že ako podnikateľ sa domáhal zaplatenia sumy diela na súde ako to namieta žalovaný vo svojom odvolaní, ale vytkol žalovanému ako starostovi obce to, že takémuto konaniu mohol predísť správnymi a prijateľnými právnymi krokmi tak, aby uchránil obec od majetkovej ujmy. Pokiaľ žalovaný poukazuje na to, že nemohol podal skôr návrh na exekúciu,

keďže pohľadávka mu bola priznaná právoplatne až 23.3.2002, tak k tomuto tvrdeniu, ako aj tvrdeniu, že ako starosta obce nemohol predísť obchodnoprávnemu sporu odvolací súd uvádza, že splatnosť faktúr nastala v období od 1.10 do 17.10.1999 a tieto faktúry prevzala obec dňa 15.11.1999. Napriek tomu sa tento záväzok neodrazil v rozpočte obce ako pasívum v nasledujúcich rokoch (čl. 330-341 spisu ) a ani na zasadnutí obecného zastupiteľstva sa tento dlh neriešil, ako to správne konštatoval vo svojom rozhodnutí aj súd prvého stupňa. Žalovaný ako starosta obce zodpovedný za majetkové pomery obce tak neučil žiadne efektívne kroky k zníženiu zadĺženosti obce, obec vystavil omeškaniu s úhradou ceny diela, súdnemu sporu, ako aj exekučnému konaniu. Žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že vykonával kroky vo vzťahu k štátu smerujúce k zabezpečeniu finančných prostriedkov na úhradu dlhu obce, teda nebol predložený žiaden písomný doklad a nebol ani navrhovaný svedok, ktorý by takéto konanie žalovaného dosvedčil. Naopak, listinné dôkazy svedčia len o neriešení vzniknutej situácie (zápisnice zo zasadnutí obecného zastupiteľstva), resp. o zanedbaní povinností žalovaného vyplývajúcich mu zo vo vzťahu k zavedeniu ozdravného režimu obce (audit trestného spisu).

Za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku žalovaného, že tomuto zákon nezakazoval podnikať. Súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí v žiadnej časti neuvádza, že žalovanému počas výkonu funkcie starostu obce by malo byť zakázané podnikať. Súd prvého stupňa poukázal len na to, že súčasťou jeho podnikania bola aj činnosť, ktorá vystavila obec neprimeranému riziku a išlo o stret záujmov. Práve v konaní žalovaného ako starostu obce a zároveň podnikateľa, ktorý pre obec zhotovoval predmet zmluvy o dielo, videl súd prvého stupňa neetické správanie, s čím sa odvolací súd stotožňuje v celom rozsahu. Žalovaný porušil sľub starostu obce „ochraňovať záujmy obce“ a „uplatňovať SR, ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia“, ako aj ust. o majetku obcí hospodáriť s majetkom obce v prospech rozvoja obce a jej občanov.

Žalovaný vo svojom odvolaní namietal premlčanie žalovaného nároku z dôvodu, že protižaloba v pôvodom konaní bola podaná dňa 31.7.2006, pričom prípadný nárok žalobcu na náhradu škody vznikol právoplatnosťou rozsudku v obchodnom spore, teda v konaní . Vychádzajúc z obsahu trestného spisu ( vyšetrovacieho spisu) nárok na náhradu škody bol uplatnený novým starostom obce dňa 28.2.2005 pri jeho výsluchu. Premlčacia lehota na náhradu škody je upravená v ust. , teda táto sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

Podľa , ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia.

S poukazom na citované ustanovenie je jednoznačný záver, že k premlčaniu práva žalobcu na náhradu škody nedošlo. Právo na náhradu škody bolo riadne žalobcom uplatnené v trestnom konaní a až do jeho právoplatného skončenia premlčacia lehota spočívala. Začiatok plynutia premlčacej lehoty naviac je potrebné počítať až po vykonaní jednotlivých úhrad žalobcom, ku ktorým došlo v priebehu exekučného konania, teda v časovom rozpätí od 9.3.2004 do 22.2.2010. Exekučné konanie bolo začaté dňa 29.4.2003 a k prvej platbe zo strany žalobcu došlo dňa 9.3.2004. Znamená to, že až uvedeným dátumom začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia lehota pre uplatnenie nároku žalobcu. Postupnými platbami tak dochádzalo k zmenšeniu majetku žalobcu a tým aj k postupnému začiatku plynutia premlčacích lehôt. Tieto lehoty však neuplynuli do 28.2.2005, kedy náhrada škody bola uplatnená v trestnom konaní. Z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k premlčaniu nároku, preto ak žalovaný poukazuje na začiatok behu premlčacej lehoty od právoplatnosti rozsudku, tak tento názor je právne neprípustný a odvolacia námietka v tomto smere je nedôvodná. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že ešte samotným priznaním pohľadávky nedošlo k zmenšeniu majetku žalobcu a v konečnom dôsledku bolo iba na žalovanom, či bude vymáhať celú priznanú sumu alebo či z jeho strany dôjde k čiastočnému vzdaniu sa nároku, napr. vo vzťahu k úrokom ako to prezentoval aj v priebehu predmetného konania.

Žalovaný svoje odvolanie oprel aj výsledok trestného konania, teda poukázal na to, že bol spod obžaloby oslobodený. Odvolací súd však zdôrazňuje, že žalovaný bol oslobodený z dôvodu, že skutok, ktorého sa dopustil nie je trestným činom a nie z dôvodu, že skutok sa nestal. Bolo preto v právomoci súdu v

občianskoprávnom konaní posúdiť porušenie povinnosti žalovaného v občianskoprávnej rovine. Súd v trestnom konaní posudzoval iba to, či došlo k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu a nie aj to, či žalovaný nesie občianskoprávnu zodpovednosť.

S poukazom na uvedené považoval odvolací súd odvolacieho námietky žalovaného za nedôvodné a rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny v súlade s ust. .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.