Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/722/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členov senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Soni Vackovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanej: Slovenská republika a v jej mene konajúce Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 23. februára 2015 č.k. -98 a o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 23. februára 2015 č.k. -96, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 125 eur ako náhrady škody a sumy 330 eur ako nemajetkovej ujmy podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom pod sp.zn. . O náhrade trov konania rozhodol tak, že náhradu trov konania žalovanej nepriznal.

Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami , , , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ako aj ustanovenia / a o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Z hľadiska skutkového stavu mal za preukázané, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Nové Zámky pod sp.zn. podal súdny exekútor dňa 08. 01. 2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a to na základe návrhu oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému Y., pre vymoženie sumy 652,07 eura s príslušenstvom. Exekučný súd dňa 31. 05. 2010 vydal poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že exekučný súd konal v predmetnej veci priebežne, bez zbytočných prieťahov, keď poverenie vydal súdnemu exekútorovi síce po uplynutí takmer šesť mesiacov od doručenia žiadosti, v rámci ktorej lehoty odstraňoval vady návrhu na vykonanie exekúcie, ako aj zabezpečoval listinné dôkazy. Ďalej konštatoval, že žalobca súdu nepredložil žiadne dôkazy o existencii majetkovej škody, nezdôvodnil, z akých položiek táto škoda pozostáva, teda dostal sa do dôkaznej núdze. Aj keď exekučný súd vydal poverenie po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora, poznamenal, že žiadosť o vydanie poverenia nebola úplná, nebola predložená

úverová zmluva, na predloženie ktorých dôkazov vyzval exekučný súd oprávneného. Ďalej poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej nedodržanie zákonnej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Aj keď v prípade nesprávneho úradného postupu ide o objektívnu zodpovednosť, je nevyhnutné preukázať konkrétnu skutočnosť zakladajúcu túto zodpovednosť štátu za vznik škody, ktorú žalobca v konaní nepreukázal. Konštatoval tiež, že žalobca nepreukázal vznik škody, či existenciu nemajetkovej ujmy, preukázanie ktorých predpokladov zaťažuje žalobcu. Ním predkladané tvrdenia o vzniku škody vo výške 125 eur, predstavujúce náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky, považoval za zavádzajúce, nakoľko žalobca ako právnická osoba, ktorej náplňou činnosti je práve vymáhanie pohľadávok, musí viesť databázu vymáhaných pohľadávok až do ich vymoženia, prípadne zániku iným spôsobom, pracovné výkony zamestnancov nepredstavujú zmenšenie majetku navrhovateľa v čase nerozhodnutia o žiadosti exekútora. O náhrade trov konania rozhodol podľa ( v znení neskorších predpisov, ďalej len „OSP“) a úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, nakoľko jej žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietal aplikáciu úpravy dôvodiac, že nie je možné interpretovať hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po dom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením v znení účinnom pred prijatím a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. v znení Súd svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Namietal tiež, že súd prvého stupňa nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej argumentoval, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti, atď.. Rovnako tak Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám , ktorý zahŕňa aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli. Namietal nevykonanie dostatočného dokazovania oboznámením sa so znaleckým posudkom, z ktorého vyplývajú náklady vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Taktiež vytkol súdu prvého stupňa, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke na základe ústavnej sťažnosti, bol súd povinný rozhodnúť o tomto návrhu na prerušenie konania, čo súd prvého stupňa nevykonal.

Žalovaná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( ) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa s verejným vyhlásením rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Predmetom tohto konania je žaloba žalobcu, ktorou sa voči žalovanej domáha zaplatenia sumy 125 eur z titulu náhrady škody a sumy 330 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniknutých mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnom konaní vedenom na označenom súde pod sp. zn. . Nesprávny úradný postup žalobca vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote a v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože k vydaniu rozhodnutia došlo s omeškaním viac ako 205 dní.

Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „“), ktorý na danú vec dopadá, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť ( ).

Podľa štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda ( ).

Podľa uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Podľa v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení ( ).

Odvolací súd úvodom poznamenáva, že v nadväznosti na SR a , 4 Listiny základných práv a slobôd () je osobitným zákonom, ktorý upravuje podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva verejnú moc niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným, druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci, má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím ( a ) a zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (). Zároveň je samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní alebo inom pozbavení osobnej slobody (), a tiež za rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo o väzbe (). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného

konania. Z ust. /Z.z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu, zbytočné prieťahy v konaní, ako aj iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Pôjde teda najmä o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.

V súdenej veci, s poukazom na vyššie uvedené závery, bolo potrebné posudzovať existenciu predpokladov zodpovednosti žalovanej za škodu uplatňovanú žalobcom v tomto konaní, čo učinil i súd prvého stupňa a v tomto smere v potrebnom rozsahu zistil skutkový stav veci. Niet totiž sporu o tom, ako to vyplýva z obsahu spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. , že exekučnému súdu bola dňa 08. 01. 2010 doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. v Bratislave. Exekučný súd dňa 31. 05. 2010 poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním predmetnej exekúcie po tom, ako oprávnený odstránil vady návrhu, ako aj predložil súdom požadovanú zmluvu o úvere. Podľa žalobcu postup exekučného súdu vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, keď k rozhodnutiu exekučného súdu o žiadosti súdneho exekútora došlo po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty a s takým časovým oneskorením (viac ako 205 dní), ktoré je potrebné s ohľadom na právnu zložitosť veci a potrebu spolupráce s účastníkmi konania hodnotiť ako prieťahy v konaní. Z dôvodu takéhoto nesprávneho úradného postupu exekučného súdu si preto uplatnil náhradu škody, predstavujúcu ním účelne vynaložené náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu. Tieto pozostávali zo sumy 70 eur vynaloženej na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému, zo sumy 40 eur na udržiavanie a správu informačného systému a zo sumy 15 eur na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštové a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde, t.j. celkovo škoda predstavuje sumu 125 eur. Zároveň si žalobca uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 330 eur za bezdôvodnú nečinnosť exekučného súdu viac ako 205 dní, keď márnym uplynutím tohto času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu pohľadávky a tiež došlo k vyvolaniu rizík a to k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a k insolvencii povinného.

Podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinného do 01. 06. 2010, t.j. v čase doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučnému súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa Exekučného poriadku exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

V zmysle § 41 ods. 2 EP, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu, okrem iného aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (písm. c/), vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených (písm. d/) a iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon (písm. i/).

Vychádzajúc z vyššie cit. zák. ustanovení za situácie, keď exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, ktorý, podľa na vec dopadajúcej platnej úpravy, bolo potrebné považovať za exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku, nie podľa § 41 ods. 2 písm. d/ EP, ako nesprávne konštatoval súd prvého stupňa, sa na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre exekučný súd vzťahovala 15-dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora. S ohľadom na zhora uvedené skutkové zistenia v predmetnej exekučnej veci táto lehota dodržaná nebola a k vydaniu poverenia exekučným súdom došlo až po uplynutí 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keď poverenie vydal po uplynutí takmer 6 mesiacov. V tejto súvislosti je však potrebné poznamenať, že exekučný súd odstraňoval vady návrhu na vydanie poverenia, ako aj žiadal o predloženie úverovej zmluvy. Takýto postup exekučného súdu vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti nie je možné označiť za nesprávny úradný postup.

I napriek tomuto zisteniu odvolací súd, v zhode so záverom súdu prvého stupňa, zastáva názor, že v sporom dotknutom exekučnom konaní neboli preukázané žalobcom avizované zbytočné prieťahy, ktoré tvrdenie podliehalo prieskumnej činnosti súdu z hľadiska platnej právnej úpravy v čase vzniku zodpovednostného vzťahu, na čo odvolateľ dôvodne poukazuje. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Právo každého na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, zakotvuje i prvej vety Dohovoru. V tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval. Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto kritérií je významné, ako už bolo uvedené, že žiadosť súdneho exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa 08. 01. 2010 a exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V nadväznosti na tento exekučný titul exekučný súd viazaný ust. Exekučného poriadku, zvýrazňujúcim zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia ako výsledku náležitého preskúmania, okrem iného i exekučného titulu, dňa 31. 05. 2010 vydal poverenie pre exekútora na vykonanie exekúcie. Súd nevzhliadol v postupe exekučného súdu, ktorý rozhodol po takmer šiestich mesiacov od doručenia žiadosti (nie však 205 dní, čo v návrhu zavádzajúco uviedol žalobca), ktoré nedodržanie lehoty je odôvodnené úkonmi vykonávanými exekučným súdom, smerujúcimi k odstráneniu nedostatkov žiadosti, ako aj zabezpečeniu listinných dôkazov. Z tohto dôvodu preto nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy. Tento záver je súladný i s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v , sa síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v alebo v zákone, ale ich nedodržanie sa automaticky nepovažuje za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle SR (porovnaj , , ).

Samotné zistenie, že k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom došlo po uplynutí zákonnej lehoty, však ešte samo o sebe nezakladá zodpovednosť štátu podľa . Podľa zhora podaného výkladu odvolacieho súdu, musia byť totiž splnené i ďalšie dva predpoklady, a to: vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a priama príčinná súvislosť medzi konaním exekučného súdu a samotnou škodou, resp. nemajetkovou ujmou, na preukázanie ktorých predpokladov zaťažuje dôkazné bremeno práve žalobcu. V danom prípade si žalobca svoju dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie týchto zákonných predpokladov. Ním predkladané tvrdenia o vzniku škody vo výške 125 eur, predstavujúce náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím exekučného súdu o tejto žiadosti, odvolací súd považuje za zavádzajúce. Vychádzajúc z elementárnej logiky veci, totiž žalobca ako právnická osoba, ktorej náplňou činnosti, ako je všeobecne známe, je práve vymáhanie pohľadávok, nesporne na zabezpečenie svojej bezporuchovej činnosti musí viesť databázu vymáhaných pohľadávok prostredníctvom informačného systému až do ich vymoženia, prípadne zániku iným spôsobom a to aj v dobe, keď exekútor poverený vykonaním

exekúcie začal exekúciu vykonávať. Pracovné výkony zamestnancov v súvislosti so správou týchto pohľadávok, administratívnymi prácami, udržiavaním informačného systému, atď. tak nepredstavujú zmenšenie majetku žalobcu v čase nerozhodnutia súdu o žiadosti exekútora. Za danej situácie niet tak príčinnej súvislosti medzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Rovnako tak i vznik nemajetkovej ujmy na strane žalobcu s ním predkladaných dôvodov, ktoré navyše bez ponúknutia dôkazu o tom sú len v rovine teoretických úvah a v tomto smere odvolací súd odkazuje i na náležité dôvody uvádzané prvostupňovým súdom.

K odvolateľom vznesenej námietke nesprávneho hodnotenia premlčania v danej veci odvolací súd poznamenáva, že súd prvého stupňa sa premlčaním v napadnutom rozhodnutí nezaoberal a keďže vo veci meritórne rozhodol, nárok žalobcu nepovažoval za premlčaný.

Záverom odvolací súd konštatuje, že hoci žalobca ani nekonkretizoval svoj odvolací dôvod a postup prvostupňového súdu v konaní, ktorým malo dôjsť k odňatiu mu možnosti konať pred súdom, odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu konania podľa / nezistil.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa potvrdil.

V priebehu konania, dňa 20. 02. 2015, doručil žalobca súdu prvého stupňa návrh na prerušenie konania dôvodiac, že pred Okresným súdom Prešov prebieha konanie pod sp.zn. o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého sa mal dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom konaní vedenom proti žalobkyni na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky. Na strane žalovaných vystupuje v tomto konaní v prvom rade Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, v druhom rade POHOTOVOSŤ, s.r.o., za účasti vedľajšieho účastníka Združenie na ochranu spotrebiteľa - HOOS, Bratislava. Okresný súd Prešov uznesením zo dňa 07. 10. 2013 podľa / prerušil konanie do rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla položiť žalovaná v prvom rade - Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, a to: 1/ môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva pred tým, ako účastník konania využije všetky právne prostriedky prislúchajúce mu podľa právneho poriadku členského štátu v konaní o výkone rozhodnutia; vzhľadom na skutkový stav veci môže v tomto prípade vzniknúť táto zodpovednosť členského štátu pred samotným ukončením konania o výkon rozhodnutia a pred vyčerpaním možnosti žalobkyne požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia? 2/ v prípade, ak áno, je dostatočne jasným a závažným porušením komunitárneho práva konanie orgánu, ktoré opisuje žalobkyňa, vzhľadom na daný skutkový stav, najmä vzhľadom na absolútnu nečinnosť žalobkyne a vzhľadom na nevyčerpanie všetkých právnych prostriedkov nápravy umožnených právom členského štátu? 3/ ak ide v tomto prípade o dostatočne závažné porušenie komunitárneho práva, je žalobkyňou uplatňovaná suma škodou, za ktorú má zodpovedať členský štát; možno škodu v tomto poňatí stotožňovať s vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným obohatením? 4/ má vydanie bezdôvodného obohatenia ako právny prostriedok nápravy prednosť pred náhradou škody? Žalobca konštatuje, že zodpovedanie predmetných prejudiciálnych otázok v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. má pre ďalší priebeh a rozhodnutie zásadný význam, nakoľko pre vznik nároku na náhradu škody má fundamentálny význam posúdenie správnosti postupu exekučného súdu pri vydaní poverenia na výkon exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým bol právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu.

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol, dôvodiac ustanovením / a skutočnosťou, že v konaní OS Prešov sa neriešia také otázky, ktoré majú zásadný význam pre rozhodnutie v tejto veci, nakoľko predmetom konania sú iné otázky, ako nesprávny úradný postup exekučného súdu.

Odvolací súd, po preskúmaní vyššie uvedeného návrhu žalobcu na prerušenie konania, ako aj napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, ktorým žiadosť žalobcu o prerušenie konania zamietol, dospel k záveru o jeho neopodstatnenosti. Z odôvodnenia návrhu na prerušenie konania vyplýva, že

predmetom konania na Okresnom súde Prešov () je konanie o náhradu škody pre porušenie práva Európskej únie, ktorého sa mal dopustiť Okresný súd Prešov v exekučnom konaní vedenom proti žalobkyni na základe neprijateľnej rozhodcovskej doložky. Predmetom konania v prejednávanej veci je náhrada škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Nové Zámky v exekučnej veci vedenej pod sp.zn. , t.j. z titulu zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup súdu. Položené prejudiciálne otázky v konaní vedenom pred Okresným súdom Prešov neriešia podstatu sporu v predmetnom konaní, t.j. či žalobca ako oprávnený má nárok na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy, ak súd nerozhodol v zákonom stavenej lehote o jeho návrhu. Keďže táto otázka, resp. zodpovednosť štátu je predmetom úpravy vnútroštátneho právneho poriadku a je upravená o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, môže byť predmetom vnútroštátneho preskúmania všeobecnými súdmi, a preto nie je dôvod na vyčkanie rozhodnutia o vyššie uvedených prejudiciálnych otázkach, ktoré sa v konečnom dôsledku týkajú iného skutkového a právneho stavu.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže žalovaná návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodala.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.