Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_1Co-829-2014.pdf
PDF · 105.37 KB
Case nature
Area
Subarea
1Co/829/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Ferkovej a sudcov JUDr. Miroslava Sogu a JUDr. Táni Veščičikovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 7. júla 2014 č.k. 19C/160/2012-40 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Okresný súd Michalovce (ďalej len "súd prvého stupňa") rozsudkom žalobu žalobcu zamietol. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Prvostupňový súd po vykonanom dokazovaní zistil nasledovný skutkový stav:
Zo spisu vedeného pod sp. zn. 7Er/482/2011, bolo zistené, že u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, sa vedie exekučná vec pod sp. zn. Ex11389/11, pričom návrh na vykonanie exekúcie u exekútora bol spísaný dňa 20.7.2011. V návrhu oprávnený - Pohotovosť s.r.o. Bratislava, Pribinova 25, požiadal o vykonanie exekúcie proti povinnému T. E., Č..XXX, XXX XX A., na základe exekučného titulu
- Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zo dňa 23.5.2011, sp. zn.: SR03626/11, ktorý nadobudol právoplatnosť 06.06.2011, a vykonateľnosť 09.06.2011. Týmto rozsudkom bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému, ako žalobcovi, sumu 528,00 EUR, zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy do zaplatenia, trovy konania vo výške 184,03 EUR. Ďalej z exekučného spisu vyplýva, že súdnym exekútorom bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená dňa 12.9.2011. K žiadosti je pripojený návrh na vykonanie exekúcie, zmenka, zmluva o úvere medzi dlžníkom T. E., Č..XXX, XXX XX A. a veriteľom - Pohotovosť s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, zo dňa 29.03.2010, ktorou bol poskytnutý dlžníkovi úver v sume 250 EUR. Ďalej je k návrhu pripojený rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, sp. zn. : SR03626/11, zo dňa 23.5.2011, v ktorom bol povinný, ako žalovaný, zaviazaný zaplatiť oprávnenému, ako žalobcovi, sumu vo výške 528,00 EUR, zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy do zaplatenia, trovy konania vo výške 184,03,- EUR. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 06.06.2011 a vykonateľnosť 09.06.2011. Uznesením zo dňa 21.5.2012 súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej exekučnej zamietol. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 14.6.2012.Na to súd uznesením zo dňa 21.6.2012 exekučné konanie zastavil podľa §44 ods.3 Exekučného poriadku, pretože žiadosť o udelenie poverenia bola
zamietnutá. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 10.8.2012. Súd prvého stupňa vo veci nariadil pojednávanie na deň 7.7.2014, ktorého sa však navrhovateľ bez ospravedlnenia nezúčastnil. Požiadal síce dňa 3.7.2014 o zrušenie pojednávania, a to z dôvodu, že podal ústavnú sťažnosť, predmetom ktorej je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu, a práva na nestranný súd, dôsledkom ktorej podľa neho má byť zrušenie rozhodnutia Krajského súdu, vo veci nevylúčeného sudcu povereného pojednávaním vo veci. Prvostupňový súd tento dôvod nepovažoval za vážny dôvod na odročenie pojednávania, ako to predpokladá § 119 OSP v spojení s § 101 ods. 2 OSP a rozhodol v neprítomnosti žalobcu , v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení.
Po vykonaní dokazovania prvostupňový súd vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 3 ods. 1,2 , § 5 ods. 1,2, § 6 ods. 1, § 9, ods. 1,2, §15 ods. 1,2, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1,2,3 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný. Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody z toho dôvodu, že súd nevydal poverenie v 15. dňovej lehote určenej v ustanovení § 44 ods. 1 Exekučného poriadku, a preto navrhovateľ tvrdil, že vznikli prieťahy v exekučnom konaní. Z exekučného spisu mal súd prvého stupňa za preukázané, že žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnej podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. pred súdom, a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. Žalobca v návrhu uviedol, že v súlade s ustanovením § 15 ods. 1 Zák. č. 514/2003 Z.z. písomnou žiadosťou požiadal o predbežné prerokovanie jeho nároku. Do spisu nepredložil žiadny dôkaz o tom, že takýto nárok si u žalovaného uplatnil a kedy, a dokazovanie odkázal na spis Ministerstva spravodlivosti SR. Žalovaný síce nepoprel, že mu žalobcom bol návrh adresovaný, avšak vykazoval množstvo nedostatkov spočívajúcich v jeho všeobecnosti a neurčitosti, neuvedení relevantných informácií týkajúcich sa výšky náhrady škody, neuvedení súdnych konaní, ktorých sa nároky mali týkať a pod. Súd prvého stupňa nevidí akceptovateľný dôvod, prečo by doručenie žiadosti o predbežné prerokovanie návrhu mal dokazovať súd alebo žalovaný. Nejde o listinný dôkaz, ku ktorému nemá žalobca prístup, alebo ktorý by mu nemohol byť sprístupnený. Ak si žalobca neponechal kópiu návrhu, sám sa dostal do dôkaznej núdze pre účely občianskoprávneho konania. Z toho dôvodu nemôže prenášať dôkaznú povinnosť na súd alebo na druhého účastníka konania. Ani skutkové tvrdenia žalobcu o tom, že o žiadosti o udelenie poverenia nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote sa nezakladajú na pravde. Žalobca sa domáhal náhrady škody na tom základe, že súd nerozhodol v 15. dňovej lehote určenej v ustanovení § 44 ods. 1 Exekučného poriadku a konštatoval prieťahy súdu 317 dní. Z exekučného spisu bolo zistené, že žiadosť o udelenia poverenia bola súdu doručená 12.9.2011 a rozhodnuté bolo 21.5.2012 tak, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Súd rozhodol teda približne po 8 mesiacoch a nie takmer po roku, ako to tvrdil žalobca. Podľa názoru súdu lehota 15 dní na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia platí iba v prípade, ak žiadosť o udelenie poverenia je v súlade so zákonom. Žiadosť o udelenie poverenia nebola v súlade so zákonom, preto ju súd uznesením zamietol. Súd však poukazuje na znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Z exekučného spisu vyplýva, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok (§41 ods. 2 písm. d), preto vydanie rozhodnutia nie je viazané na 15
- dňovú lehotu. Žalobca nijakým spôsobom nevysvetlil ani nepreukázal, čo ho viedlo ku konštatovaniu takmer ročného prieťahu. Neuviedol, kedy bola doručená žiadosť o udelenie poverenia súdu a teda od akého dátumu plynutie lehoty na vydanie poverenia počítal. Ako sám tvrdil v žalobe, touto informáciou nedisponoval a odkázal na exekučný spis súdu, ktorého spisovú značku v návrhu ani neuviedol a dokazovanie v tomto smere preniesol na súd. Lehota na vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku začína plynúť doručením žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia súdu a nie začatím exekučného konania. V kontexte odôvodnenia žaloby v časti dokazovania súd prvého stupňa poukázal na to, že argumentácia žalobcu neobstojí v žiadnej rovine, pretože jeho tvrdenie o nevedomosti spisovej značky, dátumu, kedy bola doručená žiadosť o udelenie poverenia súdu a iných relevantných informácií pre konanie, je zavadzajúce. Žalobca je účastníkom exekučných konaní ako oprávnený. Nič mu ako účastníkovi nebránilo získať potrebné informácie zo súdneho spisu, do ktorého má právo nahliadať. Spisová značka súdu bola prvotne zistiteľná od súdneho exekútora, ktorému súd vydal poverenie. Aj konanie o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. je sporovým konaním a je na žalobcovi skutočnosti tvrdené v žalobe aj preukázať. Táto povinnosť zo strany žalobcu absolútne absentuje. Dôkaznú povinnosť žalobca preniesol na súd resp. na žalovaného. Dôvody uvádzané v žalobe sú všeobecné a bez znalosti skutkového stavu konkrétnej exekučnej veci. Prvostupňový súd nemal preukázanú ani príčinnú súvislosť s tvrdeným nevykonaním úkonu v zákonom stanovenej lehote a požadovanou škodou. Ako vyplýva z exekučného spisu, k vykonávaniu exekúcie ani nedošlo, pretože
žiadosť o udelenie poverenia bola právoplatne zamietnutá. Žalobca, ako oprávnený sa proti tomuto rozhodnutiu ani neodvolal. Žalobca si uplatnil paušálne výdavky, ktoré nie sú odôvodnené v súvislosti so skutkovým priebehom konkrétneho exekučného konania. Súd prvého stupňa poukázal na časť návrhu, v ktorom žalobca tvrdí, že mal výdavky na urgencie a kontrolovanie exekučného konania, ale k návrhu žiadne dôkazy o tom nepredložil a takáto činnosť žalobcu nevyplýva ani z exekučného spisu. Všeobecné je aj odôvodnenie ostatných uplatnených výdavkov. Súd prvého stupňa sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že žalobca pri svojej obchodnej činnosti potrebuje a využíva aj informačný systém, ktorý poskytuje prehľad úverov, avšak takýto systém využíva nielen počas tvrdených prieťahov, ale využíva ho aj vo veciach, o ktorých žiadne exekučné konanie neprebieha. Udržiavanie systému žalobca musí vykonávať na každodennej báze najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu ako ich poskytuje, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného druhu. Žalobca nepreukázal, že by v tomto smere vykonal niečo navyše, čo presahuje rámec jeho bežnej obchodnej činnosti a čo ho v súvislosti s tvrdenými prieťahmi pri vykonávaní exekúcie ekonomicky zaťažilo tak, že mu to spôsobilo materiálnu škodu. Súd prvého stupňa za nepreukázaný považoval aj nárok na nemajetkovú ujmu, pretože jednak jej priznanie je viazané na skutočnosť, či žalobcovi preukázateľne nečinnosťou štátneho orgánu škoda vznikla a jednak ujma musí byť preukázaná. Žalobca ani v tomto smere svoj nárok žiadnymi relevantnými skutočnosťami nepodporil. Vznik škody súd prvého stupňa preukázaný nemal a nemajetkovú ujmu odôvodnil žalobca možnosťou zániku povinného, možnosťou straty kontaktu s povinným či s jeho možnou insolventnosťou. Žalobca žiadnym spôsobom neodôvodnil ani nepreukázal, z akých konkrétnych skutočností jeho obava pramení, najmä ak žiadna exekúcia proti povinnému vykonávaná nebola. Nárok žalobcu na náhradu škody nebol uplatnený v súlade s podmienkami na uplatnenie tohto nároku podľa zák. č. 514/2003 Z.z. a nebolo preukázané nevykonanie úkonu v zákonom stanovenej lehote a súvislosť nevykonania úkonu v zákonom stanovenej lehote s tvrdenou škodu, preto súd návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.
O náhrade trov konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého patrí náhrada úspešnej žalovanej. Keďže žalovaná trovy konania nevyčíslila v lehote 3 pracovných dní od vyhlásenia rozsudku a zo spisu jej žiadne trovy nevyplývajú, súd prvého stupňa vyslovil vo výroku rozsudku, že žalovanej náhradu trov konania nepriznáva, ako to vyplýva z § 151 ods. 1,2 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov, že v uvedenom rozsudku došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 od. 1 písm. f) O.s.p.); v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - rozhodoval vylúčený sudca (ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm., g) O.s.p.); v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. - súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (ust. § 205 ods. 1 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p.); súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. O.i. namietal odvolateľ, že bolo porušené právo žalobcu na kontradiktórny proces a podotkol, že súd ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správy informačného systému. Ďalej zvýraznil, že nálezy Ústavného súdu SR uvádzajú jednoznačne, že súd musí dbať na presvedčivosť svojho rozhodnutia v odôvodnení, argumentačne vyhodnotí svoje rozhodnutie tak, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe premís dospel, boli pre širšiu právnickú verejnosť prijateľné, racionálne a presvedčivé. Súd nevysvetlil vo svojom rozhodnutí, prečo nedošlo k porušeniu práv žalobcu na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. O návrhu nebolo rozhodnuté v zákonnom stanovenom čase a pre túto nečinnosť aj nesprávny úradný postup nenašiel objektívne udržateľne vysvetliteľný dôvod. Súd prvého stupňa vydal rozhodnutie vnútorne rozporné, síce zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujme žalobcovi, rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné, irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si žalobca zvolil, navyše podľa práva sú súdne rozhodnutia všeobecných súdov rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Ďalej namietal, že aj iný súd, t.j. Krajský súd v Trnave v rozhodnutí sp. zn. 11NcC/46/2012 v právne zhodnej veci vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda, preto je tiež rozhodnutie nezákonné (poukázal aj na Ústavný súd SR nález IV. ÚS/345/09). Konštatoval odvolateľ, že základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je v občianskom súdnom konaní zabezpečený
vylúčením sudcu z jeho ďalšieho prejednávania. O.i. pri nezávislosti sudcov musí byť vzaté do úvahy ustanovovanie jeho členov a dĺžka ich mandátu, teda či tu je alebo nie je zdanie nezávislosti. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť žalobcu o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O.s.p. a viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti žalobcu meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že žalobca trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Žalobca sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalobca sa nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a zložil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila, aj keď toto jej bolo doručené dňa 10.09.2014.
Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p., z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 21.10. 2015 o 9.40 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 227/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 13.10.2015 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p.
Žalobca podľa obsahu odvolania namieta odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p., teda že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. f/, g/, h/, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že pokiaľ žalobca v odvolaní namietal postup súdu z hľadiska porušenia procesno-právnych predpisov, nie je jeho odvolanie dôvodné.
Námietka žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia tiež nie je opodstatnená.
Rozsudok súdu prvého stupňa obsahuje stručné a výstižné prednesy účastníkov, dôkazy, o ktoré súd oprel svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočnosti, ktoré mal za preukázané, ako aj právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa taktiež vysvetlil akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Napadnuté rozhodnutie preto netrpí takou vadou konania, ktorá by mala za následok zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Odvolací súd nezistil, že by postupom prvostupňového súdu či už v konaní alebo rozhodnutím sa účastníkovi konania - žalobcovi odňala možnosť konať pred súdom z dôvodov ním v odvolaní uvedených.
Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov účastníci konania ani nenavrhli, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.
Vecne správne, podrobné a presvedčivé sú aj dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje ( § 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobcu nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.
Odvolacie námietky žalobcu týkajúce sa tvrdení o splnení predpokladov pre vznik nároku na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zák. č.514/2003 Z.z., rovnako ako tvrdil aj v konaní pred súdom prvého stupňa, nie sú opodstatnené.
Odvolací súd v tej súvislosti poukazuje na podrobné odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý svoje úvahy o nesplnení zákonných podmienok na náhradu škody v prejednávanej veci podrobne rozviedol s poukazom na skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a príslušné zákonné ustanovenia, podľa ktorých vec právne posudzoval.
Odvolacia námietka žalobcu, že súd prvého stupňa sa v konkrétnostiach dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, nemá svoj podklad vo vykonanom dokazovaní. Rovnako ani tvrdenie žalobcu, že nesprávny úradný postup v danom prípade bol jednoznačne preukázaný. Navyše odvolacie námietky žalobcu v tomto smere sú všeobecného charakteru, bez uvedenia konkrétnych pochybení, ktorých sa súd prvého stupňa mal dopustiť.
Pokiaľ ide o namietané procesné pochybenia súdu prvého stupňa, odvolací súd udáva nasledovné:
Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
Namietané procesné pochybenie súdu prvého stupňa, a síce, že súd nedoručil písomné vyjadrenie žalovanej k žalobe žalobcovi, čím porušil právo žalobcu na kontradiktórny súdny proces a ust. § 114 ods. 2 O.s.p., nie je dôvodné. Rovnako nie je dôvodné ani namietané procesné pochybenie súdu prvého stupňa, že žalobca nebol pred vynesením rozsudku oboznámený so súdom vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu nemal možnosť vyjadriť sa.
Z obsahu spisu totiž vyplynulo, že žalovaná po doručení žaloby sa písomne vyjadrila podaním zo dňa 28.10.2013 (č.l. 14 a nasl. spisu). Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že žalobca cestou svojho právneho zástupcu bol zo strany súdu prvého stupňa predvolaný na pojednávanie dňa 7.7. 2014, ktoré prevzal dňa 17.6.2014 (doručenka na č.l.30 spisu). Súd prvého stupňa pojednával a rozhodol vo veci dňa 7.7.2014 v neprítomnosti žalobcu (rovnako aj žalovanej) v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p.
Žalobca požiadal o odročenie pojednávania podaním zo dňa 3.7.2014 z dôvodu podania návrhu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiku o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd.
Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p.).
Podľa názoru odvolacieho súdu správny bol postup súdu prvého stupňa, pokiaľ v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. pojednával a vo veci rozhodol, keďže dôvod pre odročenie pojednávania, ktorý uviedol žalobca v podaní zo dňa 3.7. 2014, nie je dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania. Je totiž zrejmé, že pokiaľ ide o námietku zaujatosti vznesenú zo strany žalobcu, o tejto v konaní už bolo rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 22.10.2012 č.k. 19C/131/2012-103 tak, že sudkyňa Okresného súdu Michalovce Mgr. Agáta Štefaničová nie je vylúčená. Ani podanie ústavnej sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky nie je takým dôležitým dôvodom, ktorý by opodstatňoval odročenie pojednávania, najmä za situácie, keď súd prvého stupňa návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.
O dôležitý dôvod na odročenie pojednávania ide vo všeobecnosti vtedy, ak účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom k svojej povahe spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť, t.j. také, ktoré mu neumožňujú sa na pojednávaní zúčastniť a súčasne sú vážne, dôležité a ospravedlniteľné z hľadiska objektívneho alebo aj subjektívneho (čím mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená).
V prejednávanej veci žalobca požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu podania procesného návrhu na prerušenie konania. Takýto dôvod ale nie je dôležitým dôvodom pre odročenie pojednávania v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., keďže nejde o objektívne ospravedlniteľný dôvod, ktorý by neumožnil žalobcovi zúčastniť sa pojednávania.
Pokiaľ teda súd prvého stupňa v konaní pokračoval aj po obdŕžaní žiadosti žalobcu na odročenie pojednávania zo dňa 3.7. 2014 a vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p., neodňal týmto svojim postupom žalobcovi možnosť konať pred súdom.
Pokiaľ sa žalobca na pojednávanie dňa 7.7.2014 nedostavil, takýmto spôsobom sa sám vzdal možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a realizovať svoje ďalšie procesné práva spojené s účasťou na tomto pojednávaní. Z toho vyplýva, že zásada kontradiktórnosti konania a ani práva žalobcu na súdnu ochranu v tomto smere porušené neboli.
Vyššie uvedené závery sa týkajú aj odvolacej námietky žalobcu, ktorý vytkol súdu prvého stupňa, že nebol oboznámený so súdom vykonanými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť. Z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa 7.7.2014 totiž vyplynulo, že dokazovanie listinami bolo vykonané súdom prvého stupňa v súlade s § 129 ods. 1 O.s.p.
Nenáležitá je odvolacia námietka žalobcu, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, keďže v danom prípade pojednávanie nariadené bolo a žalobca svojou nedôvodnou neprítomnosťou na pojednávaní sám zapríčinil, že nemohol uplatniť svoje procesné práva.
Odvolací súd na záver ešte poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR 7 ECdo/3/2013 z 21.10.2013, kde najvyšší súd riešiac dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v exekúcii poukázal na obsah práva na spravodlivý proces so zreteľom na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, lebo do práva na spravodlivý súdny proces však nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (porovnaj I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (ústavný súd v rozhodnutí I. ÚS 97/97). K odňatiu možnosti žalobcu pred súdom konať a k porušeniu práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky podľa názoru odvolacieho súdu nedošlo podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.
Ani judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, v riešenej veci preto správne súd prvého stupňa rozhodol, svoje rozhodnutie argumentačne odôvodnil a jeho rozsudok o zamietnutí žaloby je zákonný, správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa bola preukázaná v konaní a žalobca dostal odpoveď na svoje odvolacie námietky. Rozhodnutie súdu prvého stupňa nemožno považovať za svojvoľné, neodôvodnené, predčasné a prekvapivé a odvolací súd vzhľadom na zistený skutkový stav podľa § 213 O.s.p. bol viazaný týmto skutkovým stavom a s poukazom na § 219 ods. 1, 2 O.s.p. napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a zákonný.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná, preto má právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalobcovi. Trovy odvolacieho konania jej však nevznikli a ani si ich náhradu neuplatnila, preto odvolací súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.