Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_24Co-775-2014.pdf
PDF · 141.78 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/775/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: Mesto Trnava, Hlavná 1, Trnava, zastúpený advokátskou spoločnosťou: HALADA advokátska kancelária s.r.o., Kapitulská 21, Trnava, proti žalovanému: R. C., R. XXX, zastúpený advokátom: JUDr. Tibor Sanák, Nám. SNP 2, Trnava, o zaplatenie 44.444,86 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 13C 53/1997-427 zo dňa 9. septembra 2014, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 625,07 eur na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.
odôvodnenie:
Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 44.444,86 eur spolu s úrokmi vo výške 8,8% ročne zo sumy 44.444,86 eur od 17.03.1997 do zaplatenia, úrokmi z omeškania vo výške 19,5% ročne zo sumy 1.934,61 eur od 01.12.1995 do zaplatenia a vo výške 17,6% ročne zo sumy 2.361,68 eur od 01.03.1996 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.06.1996 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.09.1996 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.12.1996 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.03.1997 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.06.1997 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.09.1997 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.12.1997 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.03.1998 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.06.1998 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.09.1998 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.12.1998 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.03.1999 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.06.1999 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.09.1999 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.12.1999 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.03.2000 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.06.2000 do zaplatenia, ako aj zmluvnú pokutu vo výške 17% ročne zo sumy 1.934,61 eur od 01.12.1995 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.03.1996 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.06.1996 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.09.1996 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.12.1996 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.03.1997 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.06.1997 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.09.1997 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.12.1997 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.03.1998 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.06.1998 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.09.1998 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.12.1998 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.03.1999 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.06.1999 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.09.1999 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.12.1999 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.03.2000 do zaplatenia, zo sumy 2.361,68 eur od 01.06.2000 do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 12.447,63 eur a náhradu iných trov konania vo výške 1.777,79 eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť štátu náhradu trov konania vo výške 118,72 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet Okresného súdu Trnava.
Svoje rozhodnutie prvostupňový súd po citácii § 261 ods. 2 veta prvá Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), § 7 ods. 1, ods. 2 veta prvá zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, § 39, 49 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 265 ObZ, § 488, 489, 494, 558 veta prvá OZ, § 323 ods. 1 ObZ, § 563 OZ, § 580, 581 ods. 2 OZ, § 358 ObZ, § 359 ObZ, § 559 ods. 2, § 517 ods. 1, 2 OZ, § 10a, § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. § 544 ods. 1, 2 OZ, § 369 ods. 1 ObZ v znení účinnom do 31.01.2004, § 502 ods. 1, 2 ObZ a vecne tým, že právny vzťah medzi účastníkmi sporu je vychádzajúc zo znenia § 261 ods. 2 ObZ obchodnoprávnym vzťahom (keď na jednej strane je samosprávna územná jednotka a na druhej strane podnikateľ konajúci v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti), pričom obsahovo sa zmluva o nájme riadi Občianskym zákonníkom a v ostatnom sa riadi vzťah podľa Obchodného zákonníka, pri súčasnej aplikácii Občianskeho zákonníka v otázkach, ktoré Obchodný zákonník neupravuje. Keďže žalobca svoj nárok odvodzoval od Zmluvy o ukončení nájmu a o úhrade dlžnej sumy zo dňa 30.06.1995, pričom zároveň žalovaný namietal platnosť tejto zmluvy v časti týkajúcej sa úhrady dlžnej sumy, súd sa otázkou platnosti zmluvy zaoberal ako otázkou predbežnou. Z vykonaného dokazovania mal súd za to, že Zmluva o ukončení nájmu a o úhrade dlžnej sumy zo dňa 30.06.1995 bola platne uzavretá a nie je tu daný žiadny z dôvodov jej neplatnosti. Zmluva je vo svojej formulácii určitá a zrozumiteľná, jej uzavretie bolo prejavom slobodnej a vážne myslenej vôle účastníkov zmluvy. Zmluvu nerobí neplatnou ani skutočnosť, že žalovaný vypovedal nájomnú zmluvu listom zo dňa 07.03.1995 s uplynutím výpovednej doby dňa 30.06.1995. Možno len konštatovať, že v časti určujúcej koniec nájomného vzťahu ku dňu 30.06.1995 bola zmluva nadbytočná, nie však pokiaľ ide o ostatné časti týkajúce sa úhrady dlžnej sumy. Nie je možné dať za pravdu žalovanému, že by bola zmluva v rozpore s dobrými mravmi, a z tohto dôvodu by bola absolútne neplatná. V prípade účastníkov zmluvy išlo o subjekty, ktoré pri uzatváraní zmluvy sledovali svoje zámery. V prípade, že žalovaný so znením zmluvy nesúhlasil a trval by na zohľadnení uvedeného zhodnotenia, mohol prejaviť svoju slobodnú vôľu tým, že by zmluvu nepodpísal. Ku zváženiu, či zmluvu podpíše alebo nie, mal priestor, ako sám uviedol 24 hodín, pričom však vo vyjadrení zo dňa 26.06.2009 na č.l. 216 hovorí o zmene podmienok dva dni pred podpisom zmluvy. Za takýchto okolností nie je možné hovoriť o zmluve podpísanej pod nátlakom. Žalovaný mal čas odkonzultovať návrh zmluvy s advokátom. Nakoniec i sám žalovaný uviedol, že zvažoval podpísanie zmluvy, pričom si zvolil „menšie zlo“, z čoho je zrejmé, že nešlo o podpísanie zmluvy bez rozmyslu, ihneď po jej predložení. Skutočnosť, že sa o investíciách žalovaného do kvetinovej záhrady viedli rokovania, bola prípadne zisťovaná výška investícií, mal byť vypracovaný znalecký posudok (i v prípade, že by bol vypracovaný), avšak v zmluve sa investície nezohľadnili, pričom uvedené vyplynulo aj zo svedeckých výpovedí, nemožno hodnotiť ako rozporné s dobrými mravmi a za dôvod na neplatnosť zmluvy, ale za výsledok zmluvnej voľnosti účastníkov zmluvy. Nakoniec, sám žalovaný na pojednávaní uviedol, že zo začiatku podľa zmluvy plnili formou poskytovania výsadbového materiálu Mestu, neskôr neplnili, pretože nebolo z čoho. Toto je preukázané aj z oznámení žalovaného zo dňa 30.09.1995 a 22.04.1996, kde proti zmluve uzavretej dňa 30.05.1996 nijako nenamieta, neplnenie splátok odôvodňuje iba platobnou neschopnosťou. Z uvedeného je zrejmé, že výhrady voči zmluve žalovaný nemal minimálne počas prvého roku po jej uzavretí, a preto jeho výhrady voči uzavretiu zmluvy vznesené až počas súdneho konania nevyznievajú vierohodne.
Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že zmluvu musel podpísať z dôvodu, že len vtedy by došlo k ukončeniu nájmu (čo chcel dosiahnuť, pretože nemohol pokračovať v podnikaní s kvetinovou záhradou pre prepustenie zamestnancov), k tomuto súd uvádza, že podpísanie zmluvy z tohto dôvodu nebolo potrebné, pretože žalovaný ako prvý dal výpoveď z nájmu listom zo dňa 07.03.1995. Žalobca mu síce písomne oznámil, že s výpoveďou nesúhlasí, avšak neplatnosť tejto výpovede nenapadol na súde, preto i v prípade neuzavretia zmluvy o ukončení nájmu medzi žalobcom a žalovaným, nastali by účinky výpovede ku dňu 30.06.1995. K na to nadväzujúcej argumentácii žalovaného, že bol primátorom uvedený do omylu (a to vyhlásením, že ak žalovaný zmluvu nepodpíše, nájom bude pokračovať so všetkými nepriaznivými dôsledkami pre žalovaného), túto obranu nemožno uznať. Ak by k takému vyhláseniu aj prišlo, nešlo by o prekvapivé vyhlásenie, ale obdobné už bolo obsiahnuté v liste primátora zo dňa 10.04.1995, kde uvádza, že neuznáva výpoveď žalovaného a že neplynie 3-mesačná výpovedná lehota. Súd má za preukázané, že tento list bol žalovanému doručený, vychádzajúc z toho, že na neho žalovaný reagoval listom zo dňa 21.04.1995, v ktorom na dôvažok uvádza, že na výpovedi trvá v plnom rozsahu a že svoje výpovedné dôvody považuje za kvalifikované. Znamená to jednak, že žalovaný buď vedel, že ku skončeniu nájmu dôjde aj bez súhlasu žalobcu, alebo ak aj (ako tvrdí žalovaný) nevedel, stále mal dostatok času (od 21.04. do 30.06.1995) aby prekonzultoval pravdivosť tvrdenia primátora a ďalší svoj prípadný postup s právnikom. Okrem toho, nič zo stanoviska žalovaného zo dňa 21.04.1995, kde uvádza, že na výpovedi trvá, nenasvedčuje tomu, že by mal pochybnosti o tom, že by k platnosti jeho výpovede bol potrebný súhlas prenajímateľa. Z uvedeného má súd za to, že nemožno uznať obranu žalovaného, že zmluvu podpísať musel z dôvodu, že bol primátorom uvedený do omylu, že inak nedôjde k ukončeniu nájomného vzťahu. V súvislosti s tým súd poukazuje aj na všeobecne uznanú zásadu, že neznalosť zákona neospravedlňuje a na znenie ustanovenia § 9 ods. 3, § 12 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, z ktorého je zrejmé, že v prípade výpovede zo strany nájomcu ide o jednostranný právny úkon (porovnaj napr. uznesenie NS SR sp.zn. 4Cdo 283/2009 zo dňa 27.10.2010; rozsudok NS SR sp.zn. 3M Cdo 7/2010, 3M Cdo 8/2010 zo dňa 31.10.2011).
Pokiaľ ide o názor žalovaného, že zmluva o nájme a aj zmluva o ukončení nájmu zo dňa 30.06.1995 sú absolútne neplatné, odôvodnený tým, že zmluva o nájme vychádza z neprimerane vysokého nájomného, ktoré nie je možné prekryť tým, že sa jednalo o bežné podnikateľské riziko, k tomuto súd uvádza, že výška nájomného bola jednak výsledkom dohody účastníkov zmluvy a zároveň zo znaleckého posudku vyhotoveného v konaní vyplýva, že ročné nájomné dohodnuté v zmluve o nájme (a tým viac ročné nájomné dohodnuté v dodatku č. 1 k zmluve o nájme) je nižšie, ako bola maximálna výška nájomného prípustná v zmysle platnej vyhlášky. Súd je názoru, že ekonomická výnosnosť prenajímanej záhrady je závislá od podnikateľských zručností toho ktorého podnikateľa, a ak by aj žalobca poznal jej ekonomickú výnosnosť pred uzavretím nájomnej zmluvy dňa 07.04.1992, išlo by len o ekonomickú výnosnosť konkrétneho podnikateľa bez vplyvu na možnú ekonomickú výnosnosť iného podnikateľa, v tomto prípade žalovaného. Rovnako nemožno ani ustáliť, že by zmluva bola v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku zo žalovaným uvádzaného dôvodu, a síce, že sa 3 mesiace rokuje o konečnom vysporiadaní tak, že sa zhodnotenie zo strany žalovaného započíta a nakoniec sa dva dni pred podpisom dohody zmenia podmienky a predloží sa na podpis zmluva, ktorá je presným opakom. V prípade nájomného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným išlo o subjekty, ktoré sledovali každý svoj vlastný zámer, a to zhodnotiť svoj majetok. O poctivý obchodný styk nejde vtedy, ak by výkon práva zreteľne smeroval iba k zjavnému poškodeniu druhej strany, t.j. ak by smeroval k šikanovaniu zmluvného partnera. O takomto šikanovaní v prípade vzťahu medzi žalobcom a žalovaným však hovoriť nemožno, nakoľko zmluva okrem uznania dlhu žalovaným a z toho vyplývajúcich záväzkov obsahovala aj výhody pre žalovaného, a síce možnosť plnenia dlžného nájomného v splátkach, možnosť aj vecného plnenia namiesto finančného, bezplatné užívanie priestorov dva mesiace po skončení nájmu, upustenie od zmluvnej pokuty vo výške 0,3% denne. Ustanovenie § 265 ObZ (vylučujúce poskytnutie právnej ochrany v prípade nepoctivého obchodného styku) pritom neslúži na kompenzáciu rizika pri obchodovaní, či ľahkomyseľnosti pri uzatváraní zmlúv, pretože v takýchto prípadoch (pričom súd prejednávaný prípad za takýto považuje) by toto ustanovenie nebolo prostriedkom právnej ochrany, ale stalo by sa prostriedkom, ktorý by výrazne narušil právnu istotu účastníkov obchodných záväzkových vzťahov. V nadväznosti na uvedené súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Obdo/11/2008 zo dňa 18. júna 2009, v zmysle ktorého Ako už súd uviedol, o šikanózny výkon práva tu podľa jeho názoru nešlo, a preto nemožno uznať obranu žalovaného, že zmluva bola v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.
S už vyššie uvedeným súvisí aj záver súdu, že zmluva nebola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, a to z dôvodu, že nešlo o tieseň, ktorú predpokladá zákon, ale tvrdená tieseň (nevyhnutnosť zmluvu žalovaným podpísať) bola spôsobená len neznalosťou práva, pričom však stav tiesne musí mať základ v objektívne existujúcich (teda nielen domnelých) okolnostiach (porovnaj rozhodnutie NS SR sp.zn. 2 Cdo 41/1996 zo dňa 15.07.1996). Zároveň nebola splnená druhá podmienka, a síce, že by išlo o nápadne nevýhodné podmienky (nakoľko zmluva prinášala spomínané výhody aj pre žalovaného), ktorá podmienka musí byť splnená kumulatívne. Z vyššie uvedeného mal súd za preukázané, že Zmluva o ukončení nájmu a o úhrade dlžnej sumy uzatvorená medzi účastníkmi konania dňa 30.06.1995 je platnou zmluvou, ktorá zaväzuje jej účastníkov.
K žalovaným tvrdenému zániku pohľadávky žalobcu, ku ktorému malo prísť započítaním zhodnotenia majetku žalobcu žalovaným vo výške 1.200.000,- Sk, súd uvádza, že návrh žalovaného v liste zo dňa 23.03.1995 „kompenzovať sumu dlžného nájomného hodnotou trvalých porastov“ nie je možné za použitia akéhokoľvek výkladu považovať za jednostranný kompenzačný prejav žalovaného, a to pre jeho neurčitosť. Zo znenia tohto listu je iba zrejmé, že žalovaný vykonanie započítania navrhuje, ale z obsahu listu nevyplýva prejav vôle, ktorým by žalovaný jednostranne započítaval proti pohľadávke žalobcu vlastnú pohľadávku, a zároveň z neho nevyplýva ani dostatočná identifikácia oboch pohľadávok. Z rovnakých dôvodov (neurčitosť prejavu vôle) nemožno kompenzačný prejav vyvodiť ani zo záznamov z rokovaní zo dňa 16.06.1995 a 22.03.1995, a preto súd považuje všetky vyššie uvedené jednostranné prejavy započítania zo strany žalovaného za absolútne neplatné právne úkony v zmysle § 37 ods. 1 OZ. Odhliadnuc od uvedeného, ak by aj malo ísť v niektorom z vyššie uvedených prejavov o jednostranný kompenzačný prejav (čo však súd vylučuje), nemohlo by dôjsť k započítaniu, pretože chýbala splatná pohľadávka žalovaného, ktorú by bolo možné započítať. Keďže v čase „kompenzačného prejavu“ žalovaného tu nebola žiadna jeho pohľadávka, ktorej splatnosť by vznikla zo zmluvy, právneho predpisu alebo rozhodnutím, bolo potrebné na vyvolanie splatnosti prípadnej pohľadávky žalovaného voči žalobcovi požiadať žalobcu o plnenie v zmysle § 563 OZ. Existencia takejto výzvy, ktorou by žalovaný preukázateľne vyzval žalobcu na zaplatenie sumy v určitej výške z určitého právneho titulu však konaní preukázaná nebola, z čoho súd odvodzuje, že k započítaniu by nedošlo ani v prípade, že by obsahom listu žalovaného zo dňa 23.03.1995, alebo záznamov o rokovaní zo dňa 22.03.1995 a 16.06.1995 bol jednostranný úkon započítania. V prípade obchodno-záväzkových vzťahov za použitia ustanovenia § 359 ObZ, proti splatnej pohľadávke by bolo možné započítať nesplatnú pohľadávku, iba ak by išlo o pohľadávku voči dlžníkovi, ktorý nie je schopný plniť svoje peňažné záväzky a v zmysle § 360 ObZ nesplatnú pohľadávku, ktorá nie je splatná len preto, že veriteľ na žiadosť dlžníka odložil dobu splatnosti jeho záväzku bez toho, aby sa zmenil jeho obsah. K uvedeným ustanoveniam súd uvádza, že v prípade žalobcu nebolo preukázané, že by išlo o dlžníka, ktorý nie je schopný plniť svoje peňažné záväzky, pričom žalovaný ani uvedené netvrdil a zároveň nebolo preukázané naplnenie § 360 ObZ, t.j. nebola splnená žiadna z podmienok umožňujúca započítanie aj prípadnej nesplatnej pohľadávky žalovaného voči žalobcovi.
V ďalšom treba dať za pravdu argumentácii žalobcu, že ak by predmetom kompenzácie mala byť pohľadávka žalovaného vzniknutá z dôvodu zhodnotenia majetku žalobcu, takáto pohľadávka žalovaného v dňoch 22.03. až 16.06.1995 neexistovala, a ak vôbec vznikla, mohla vzniknúť najskôr dňa 30.06.1995, a to s poukazom na článok V. ods. 2 veta druhá Nájomnej zmluvy, ako aj na § 667 ods. 1 OZ. Je tomu tak z dôvodu, že žalovaný nepreukázal, že by disponoval písomným súhlasom žalobcu s úpravou predmetu nájmu nad rámec obvyklého udržiavania, čím mu nevznikol skončením nájmu nárok na vydanie protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota majetku žalobcu. Ak by aj takýto súhlas žalovaný mal, nebola uzatvorená dohoda o náhrade nákladov žalobcom, preto by žalovaný mohol v zmysle § 667 ods. 1 veta posledná OZ požadovať protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci, až po skončení nájmu (30.06.1995), t.j. nie dňa 23.03.1995, pričom toto právo (požadovať protihodnotu) sa premlčalo dňa 30.06.1999 za použitia 4-ročnej premlčacej doby podľa § 397 ObZ, a to bez toho, aby pohľadávka vôbec nadobudla splatnosť. Pokiaľ ide o započítacie prejavy urobené zo strany žalovaného v priebehu tohto konania, a to podaním zo dňa 08.08.2001, k týmto súd uvádza, že v prípade pohľadávky 1.200.000,- Sk ide o pohľadávku, ktorá (ak vôbec nastala jej splatnosť) bola premlčaná dňa 30.06.1999, pričom žalobca účinne vzniesol námietku premlčania, na ktorú súd prihliadol. Ostatné, zo strany žalovaného plnené sumy 84.005,- Sk a 222.354,- Sk nepredstavujú pohľadávky žalovaného voči žalobcovi, ale plnenia, ku ktorým bol žalovaný povinný v zmysle nájomnej zmluvy a dodatku k nej, a preto ich nemožno považovať za bezdôvodné obohatenie žalobcu, a teda za existujúce pohľadávky žalovaného voči žalobcovi, ktoré by boli spôsobilé na započítanie. Z vyššie uvedeného súd uzatvára, že k započítaniu žiadnej pohľadávky žalovaného voči pohľadávke žalobcu ako dohodou, tak ani jednostranne neprišlo.
Keďže súd dospel k záveru, že Zmluva o ukončení nájmu a o úhrade dlžnej sumy zo dňa 30.06.1995 je platná, nebola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku a zároveň neprišlo k zániku pohľadávky žalovaného, považuje nárok žalobcu voči žalovanému na plnenie z uvedenej zmluvy za odôvodnený, a to ako v časti istiny ako uznaného dlhu čo do dôvodu aj výšky, tak aj príslušenstva a zmluvnej pokuty. Súd žalobcovi priznal istinu v sume 44.444,86 eur (1.338.946,00 Sk) ako zvyšok uznaného dlhu z článku VII. ods. 1 zmluvy (ktorý žalovaný uznal čo do dôvodu aj výšky, a preto má súd za to, že v čase uznania trval), keď po čiastočnom plnení zostala nezaplatená časť splátky vo výške 58.291,20 Sk (splátka splatná 30.11.1995) a nasledujúcich 18 splátok po 71.148,00 Sk, ktoré boli v zmysle článku VII. ods. 2 zmluvy splatné vždy k 28.(29.)2., 31.5., 31.8. a 30.11. v rokoch 1996, 1997, 1998, 1999 a 2000 (v r. 2000 pritom len za prvé dva kalendárne štvrťroky), pričom súd prepočítaním zistil, že žalobca mal nárok na sumu 1.338.946,20 Sk, avšak priznal žalobcovi sumu nižšiu tak, ako si ju uplatnil. Ďalej priznal žalobcovi úroky z dlžnej sumy dohodnuté v článku VII. ods. 3 zmluvy vo výške diskontnej úrokovej sadzby NBS platnej v prvý deň kalendárneho štvrťroka (t.j. 8,80 % ročne počas rokov 1996-2000), a to od 17.03.1997 do zaplatenia, keď úročenie začalo dňom 01.07.1995, pričom žalobca žiadal úroky od neskoršieho dátumu. Zákonné úroky z omeškania súd priznal v zmysle § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. (v znení účinnom do 31.12.2008) vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby NBS platnej v čase omeškania s jednotlivými splátkami odo dňa vzniku omeškania (t.j. 19,5 % ročne pri zostatku splátky zo 4. štvrťroka 1996 od 01.12.1995 do zaplatenia a 17,6 % ročne pri ostatných splátkach).
Zmluvná pokuta bola písomne dohodnutá v článku IX. zmluvy spolu s určením spôsobu určenia jej výšky odkazom na úpravu úrokov z omeškania podľa § 369 ods. 1 ObZ a následne odkazom na § 502 ObZ, pričom v tom prípade je výška zmluvnej pokuty z omeškania o 1% vyššia, ako úroky požadované za poskytnuté úvery bankami v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Z výpisu priemerných úrokových mier z úverov obchodných bánk na stránke I. súd zistil, že obvyklé úroky z podnikateľských úverov v mesiaci jún 1995, teda v čase uzavretia zmluvy, predstavovali pri úveroch v podnikateľskej sfére vo verejnom sektore 16,80 % ročne, v súkromnom sektore 16,39 % ročne, pri dlhodobých úveroch od 1 do 5 rokov 18,40 % ročne. To znamená, že pri aplikácii ustanovenia § 369 ods. 1 ObZ (v znení v čase uzavretia zmluvy) v spojení s § 502 ObZ, t.j. po pripočítaní 1% k uvedeným sadzbám, je zrejmé, že uplatňovaná výška zmluvnej pokuty 17% ročne je nižšia ako si žalobca bol oprávnený uplatniť, a preto ju súd priznal, a to od jednotlivých splátok, s ktorými bol žalovaný v omeškaní. K uvedenému súd uvádza, že výška obvyklých úrokov požadovaných za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy, je otázkou skutkovou, pričom žalovaný túto otázku počas celého konania nerozporoval. Z dôvodu výšky sumy, na zaplatenie ktorej bol žalovaný zaviazaný, súd v zmysle § 160 ods. 1 O.s.p. určil lehotu na plnenie 15 dní namiesto zákonom stanovených troch dní.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 s poukazom na § 151 ods. 1 O.s.p., § 14 ods. 1 písm. a), b), c), § 14 ods. 3 písm. b), § 14 ods. 5 písm. b) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. v znení účinnom do 30.6.2013 a § 13a ods. 1 písm. c) a d) vyhlášky (v znení účinnom od 01.07.2013), keď priznal plne úspešnému žalobcovi právo na náhradu trov konania od žalovaného, a to v sume 12.447,63 eur titulom trov právneho zastúpenia a v sume 1.777,79 eur titulom iných trov konania, a síce za zaplatený súdny poplatok z podanej žaloby. Súd preskúmal vyúčtovanie trov právneho zastúpenia včas predložené právnym zástupcom žalobcu a priznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia za tieto úkony právnej služby a k nim prislúchajúce režijné paušály, zvýšené o DPH (právny zástupca preukázal, že je platiteľom DPH): 1. prevzatie zastúpenia a porada s klientom dňa 26.09.2007 á 512,85 eura + režijný paušál á 5,91 eura + 19% DPH - 617,32 eura, 2. pojednávanie dňa 27.09.2007 á 512,85 eura + režijný paušál á 5,91 eura + 19% DPH -617,32 eura, 3.pojednávanie dňa 05.06.2008 á 512,85 eura + režijný paušál á 6,31 eura + 19% DPH -617,80 eura, 4. pojednávanie dňa 26.06.2008 á 512,85 eura + režijný paušál á 6,31 eura + 19% DPH -617,80 eura, 5. pojednávanie dňa 19.08.2008 á 512,85 eura + režijný paušál á 6,31 eura + 19% DPH -617,80 eura,6.pojednávanie dňa 11.09.2008 á 512,85 eura + režijný paušál á 6,31 eura + 19% DPH -617,80 eura,7. pojednávanie dňa 08.04.2009 á 512,85 eura + režijný paušál á 6,95 eura + 19% DPH -618,56 eura, 8.pojednávanie bez prejednania veci dňa 13.05.2009 á 128,21 eura (1 z 512,85 eura) + režijný paušál á 6,95 eura + 19% DPH - 160,84 eura, 9.pojednávanie dňa 10.06.2009 á 512,85 eura + režijný paušál á 6,95 eura + 19% DPH -618,56 eura, 10. písomné podanie na súd (vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 13.07.2010) á 512,85 eura + režijný paušál á 7,21 eura + 19% DPH - 618,87 eura, 11. písomné podanie na súd (vyjadrenie k veci zo dňa 30.08.2011) á 512,85 eura + režijný paušál á 7,41 eura + 20% DPH - 624,31 eura,12.pojednávanie dňa 05.09.2011 á 512,85 eura + režijný paušál á 7,41 eura + 20% DPH -624,31 eura, 13.písomné podanie na súd (vyjadrenie k veci zo dňa 07.10.2011) á 512,85 eura + režijný paušál á 7,41 eura + 20% DPH - 624,31 eura, 14. pojednávanie bez prejednania veci dňa 24.10.2011 á 128,21 eura (1 z 512,85 eura) + režijný paušál á 7,41 eura + 20% DPH - 162,74 eura, 15.písomné podanie na súd (vyjadrenie k veci zo dňa 11.11.2011) á 512,85 eura + režijný paušál á 7,41 eura + 20% DPH - 624,31 eura, 16. pojednávanie dňa 12.12.2011 á 512,85 eura + režijný paušál á 7,41 eura + 20% DPH -624,31 eura, 17. pojednávanie dňa 25.01.2012 á 512,85 eura + režijný paušál á 7,63 eura + 20% DPH -624,58 eura, 18.pojednávanie dňa 12.03.2012 á 512,85 eura + režijný paušál á 7,63 eura + 20% DPH -624,58 eura, 19.písomné podanie na súd (odvolanie proti procesnému uzneseniu zo dňa 23.04.2012) á 256,42 eura (1/2 z 512,85 eura) + režijný paušál á 7,63 eura + 20% DPH - 316,86 eura, 20.písomné podanie na súd (vyjadrenie k znaleckému posudku zo dňa 22.03.2013) á 512,85 eura + režijný paušál á 7,81 eura + 20% DPH - 624,79 eura, 21. pojednávanie dňa 07.08.2013 á 512,85 eura + režijný paušál á 7,81 eura + 20% DPH -624,79 eura, 22.pojednávanie dňa 09.09.2014 á 512,85 eura + režijný paušál á 8,04 eura + 20% DPH -625,07 eura, spolu trovy právneho zastúpenia v sume 12.447,63 eura. Súd nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby, a to za písomné podania na súd - vyjadrenie k veci 11.05.2009 a vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného k stanovisku Ing. W. 2.12.2013, nakoľko tieto trovy nepovažoval za účelne vynaložené, keďže súd na zaslanie týchto vyjadrení žalobcu nevyzval a zároveň tieto mohli byť prednesené na nasledujúcich pojednávaniach.
V konaní vznikli trovy štátu vyplatením znalečného znalkyni Ing. Daniele Mizerovej za vyhotovený znalecký posudok č. 25/2013 v sume 118,72 eura na základe uznesenia č.k. 13C/53/1997-383, na náhradu ktorých zaviazal súd v zmysle § 148 ods. 1 O.s.p. v konaní neúspešného žalovaného.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu, pričom bol predchádzajúci rozsudok zrušený odvolacím súdom a prvostupňový súd doplnil dokazovanie, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Skutkový stav medzi účastníkmi konania je podľa odvolateľa nesporný, pretože dňa 07.04.1992 uzavrel ako nájomca s prenajímateľom nájomnú zmluvu na základe ktorej si prenajal štyri veľkorozmerné skleníky spolu o ploche 5 410 m2 s príslušenstvom. Cena nájmu bola určená na 700.000,- Kčs ročne, ktorá bola neskôr dodatkom č. 1 k nájomnej zmluve zo dňa 17. mája 1994 zmenená na sumu 350.000,- Kčs počnúc od 01.01.1994 a doba nájmu bola stanovená od 06.04. do 01.12.1996. Aj keď z bodu VI. zmluvy o nájme vyplýva, že v prípade záujmu nájomcu nájomca odkúpi biologický materiál za cenu podľa znaleckého posudku, tak žalovaný bol v podstate donútený odkúpiť tento materiál spočívajúci v trvalých porastoch, karafiátoch, strelícii, chál a drobného črepníkového materiálu, pričom k odkúpeniu biologického materiálu nakoniec došlo bez toho, že by bol ocenený znaleckým posudkom a to len na základe stanovenia ceny predávajúcim za cenu 498.141,- Kčs. K tomuto odkúpeniu však pristupoval pod tlakom. Listinou označenou ako skončenie nájmu zo dňa 07.03.1995 v zmysle článku IV. vypovedal spornú nájomnú zmluvu z dôvodov, ktoré predstavovali porušenie povinnosti zo strany prenajímateľa podľa § 9 ods. 3 písm. b), c) zákona č. 116/1990 Zb. a výpovedná lehota bola ustálená na 3 mesiace a nájom mal skončiť 30. júna 1995, výpovedná lehota začala plynúť od prvého dňa nasledujúceho po doručení výpovede. V súvislosti s ukončením nájmu bol pozvaný na stretnutie so žalobcom a konkretizoval svoju predstavu na finančné vyrovnanie. Listom zo dňa 23.03.1995 žalovaný konkretizoval svoj návrh na finančné vyrovnanie, pričom Mesto Trnava listom zo dňa 10.04.1995 neuznalo tieto dôvody, napriek tomu žalovaný trval na výpovedi. Výsledkom ďalšieho stretnutia konaného 16.06.1995 boli konkrétne povinnosti, ktoré boli obsiahnuté v zázname rokovania a žalobca mal zabezpečiť znalecký posudok na rastlinný materiál, ktorý sa nachádza v skleníkoch, kvapkovú závlahu a substrát možno chápať ako zhodnotenie majetku Mesta, je súčasťou technológie a jeho presnú hodnotu určia dodávateľské faktúry, ktoré následne mali byť predložené, bude urobená inventarizácia odovzdania a prevzatia majetku a podmienkou ukončenia nájmu bude úhrada všetkých poplatkov za energie. Dňa 28.06.1995 bol pozvaný na čítanie zmluvy v zmysle predchádzajúcich dohovorov kde namiesto toho mu bola predložená na podpis zmluva, ktorá negovala všetky predchádzajúce rozhovory, nezohľadňovala zhodnotenie majetku žalobcu vo výške 1.200.000,- Sk a prvýkrát sa vtedy dozvedel žalovaný výšku svojich záväzkov voči Mestu Trnava, ktoré boli vyčíslené v dohode o ukončení nájmu a úhrade dlžnej sumy. Žalobca žalovanému uviedol, že uzavrel takú dohodu ktorej obsahom bude aj spôsob splatenia záväzku bez kompenzácie zhodnotenia a dostal čas na rozmyslenie, ak zmluvu nepodpíše nájom bude pokračovať. Žalovaný už nemal žiadnych pracovníkov, bol pripravený na ukončenie nájmu, zvolil cestu podpísania maximálne nevýhodnej a nereálnej dohody o ukončení nájmu a úhradu dlžnej sumy. Potom sa však ukázalo, že žalobca uviedol žalovaného do omylu, pretože nájomný pomer súbežne skončil v dôsledku výpovede ku dňu 30.06.1995 a v dôsledku kompenzačnej námietky obsiahnutej v liste zo dňa 23.03.1995 zanikla pohľadávka Mesta Trnava voči žalovanému titulom záväzkov voči Mestu v rozsahu zhodnotenia majetku Mesta. Úlohou súdu bolo posúdiť platnosť zmluvy o ukončení nájmu a úhrade dlžnej sumy zo dňa 30.06.1995 a to podľa § 35 ods. 2 a 3 OZ. Neplatnosť zmluvy o ukončení nájmu a o úhrade dlžnej sumy v časti o ukončení nájmu vyplýva podľa odvolateľa z toho, že listom zo dňa 07.03.1995 vypovedal nájom z dôvodu porušenia povinnosti prenajímateľa, pričom písomne vyjadrený nesúhlas Mesta v liste zo dňa 10.04.1995 na oprávnenosti výpovedi nič nemení, pretože nájomný pomer skončil výpoveďou ku dňu 30.06.1995, pričom zmluva o ukončení nájmu bola nadbytočná, pretože nájom skončil na základe výpovede ku dňu 30.06.1995. Zmluva o ukončení nájmu v časti o úhrade dlžnej sumy je neplatná a to v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku podľa § 265 ObZ a nepoužíva právnu ochranu, pretože za situácie, že konanie žalobcu smerovalo k tomu, že sa dohodnú na konečnom vysporiadaní tak, že žalovaný vytvorené zhodnotenie majetku sa započíta a tomuto podriadi celú podnikateľskú činnosť, je neseriózne a nemôže požívať právnu ochranu pokiaľ dva dni pred podpisom dohody sa zmenia podmienky a predloží sa na podpis zmluva, ktorá je presným opakom čo sa tri mesiace dojednávalo a druhý zmluvný partner už nemá šancu reagovať. Prístup žalobcu treba zhodnotiť ako šikanózny. Z rovnakého dôvodu je potom zmluva absolútne neplatná podľa § 39 OZ, pretože odporuje zákonu a to § 265 ObZ a zároveň sa prieči aj dobrým mravom. Povinnosťou súdu bolo ustáliť a to s prihliadnutím na vykonané dokazovanie, primeranú výšku nájomného za sporné obdobie od 06.04.1992 do 30.06.1995 a to podľa § 136 O.s.p. voľnou úvahou, nakoľko znalecké dokazovania v tomto smere neboli úspešné. V prípade konštatovania neplatnosti zmluvy o ukončení nájmu a o úhrade dlžnej sumy je primeraná výška nájomného už v podobe bezdôvodného obohatenia, ktoré by mal vydať žalobcovi, dôležitá aj z toho dôvodu, aby bolo zrejmé v akej výške je skutočná pohľadávka Mesta voči žalovanému z pohľadu zápočtu zo strany žalovaného. Podľa odvolateľa pre prípad posúdenia spornej zmluvy o ukončení nájmu a úhrade dlžnej sumy zo dňa 30.06.1995 ako platnej zmluvy, treba sa vysporiadať s kompenzačnou námietkou, pričom prvostupňový súd mal v tomto smere aplikovať § 35 ods. 2, 3 OZ. List žalovaného z 23.03.1995 pri aplikácii § 35 ods. 3 OZ nie je možné hodnotiť inak ako započítanie jednostranným právnym úkonom, ktorým sa domáhal kompenzácie - započítania sumy dlžného nájomného hodnotou trvalých porastov vrátane kvapkovej závlahy a technológie výživy rastlín, ktorých hodnota mala byť určená znaleckým posudkom. Tento úkon bol jednoznačný a zrozumiteľný aj pre žalobcu, ktorý začal vystupovať tak, že žalovaného presvedčoval, že chce s ním uzavrieť dohodu a kompenzovať jeho dlh voči žalobcovi v súvislosti so zhodnotením majetku žalobcu a za týmto účelom nechalo vypracovať aj znalecký posudok Ing. Petrovi Augustínovi, ktorý ustálil hodnotu zhodnotenia majetku Mesta Trnava na sumu 1.200.000,- Sk. Za predpokladu, že zmluva o ukončení nájmu a úhrade dlžnej sumy zo dňa 30.06.1995 je platná tak najneskôr dňom 30.06.1995 došlo k započítaniu pohľadávky Mesta Trnava voči žalovanému titulom dlžného nájomného vo výške 1.422.951,- Sk a pohľadávkou voči Mestu Trnava vo výške 1.200.000,- Sk titulom zhodnotenia majetku. V prípade, že zmluva o ukončení nájmu a o úhrade dlžnej sumy je neplatná, je potrebné ustáliť výšku bezdôvodného obohatenia. Odvolateľ má za to, že prvostupňový súd nesprávne ustálil skutkový stav, na základe zisteného skutkového stavu dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Prvostupňový súd uplatnil príliš veľký formalizmus, preto nie je možné sa stotožniť so závermi súdu, že v danom prípade bol postup žalobcu v súlade s § 265 Obchodného zákonníka, ktorým sa prvostupňový súd až príliš formalisticky vysporiadal s otázkou zápočtu, ktorý ako nespochybniteľný prejav vôle bol obsiahnutý v liste zo dňa 23.03.1995. Odvolateľ preto žiadal prvostupňový súd, aby podľa § 220 O.s.p. zamietol žalobu v celom rozsahu a zaviazal žalobcu zaplatiť trovy žalovaného a v prípade iného právneho posúdenia žiadal, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
K doručenému odvolaniu sa vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu. Pokiaľ ide o skutkové zistenie prvostupňového súdu žalobca tvrdí, že tieto skutkové zistenia vychádzajú zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a dôkazov vykonaných v konaní a žalovaný v odvolaní len opakuje tvrdenia týkajúce sa skutkového stavu hodnotenia dôkazov, pričom prvostupňový súd sa s tvrdeniami žalobcu presvedčivo a správne vysporiadal v odôvodnení tohto rozhodnutia. Prvostupňový súd zároveň postupoval v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu. Prvostupňový súd správne vyhodnotil, že medzi účastníkmi konania došlo k uzavretiu platnej nájomnej zmluvy a následne k uzavretiu zmluvy o ukončení nájmu a úhrade dlžnej sumy, pričom prvostupňový súd sa dostatočne vysporiadal s námietkami žalovaného. Pokiaľ ide o obsah a okolnosti uzavretia zmluvy o ukončení nájmu a úhrade dlžnej sumy a správne uzavrel, že tak z obsahu ani účelu zmluvy o ukončení nájmu a úhrade dlžnej sumy ani z okolnosti uzavretia nemožno vyvodiť jej rozpor so zákonom, dobrými mravmi či zásadami poctivého obchodného styku. Prvostupňový súd sa správne vysporiadal s kompenzačnou námietkou žalovaného, keď uzavrel, že k započítaniu žiadnej pohľadávky žalovaného voči pohľadávke žalobcu ako dohodou, tak ani jednostranne neprišlo, pretože právne úkony žalovaného vykonané do 30.06.1995 nemožno považovať za započítací prejav z dôvodu, že do 30.06.1995 žiadna pohľadávka žalovaného z dôvodu zhodnotenia majetku neexistovala. Z obsahu listu zo dňa 23.03.1995 ani nevyplýva žiadny prejav vôle, ktorým by žalovaný jednostranne započítal proti pohľadávke žalobcu vlastnú pohľadávku. Pokiaľ ide o započítací prejav žalovaného urobený v súdnom konaní dňa 08.08.2001, súd správne prihliadol na námietku premlčania, nakoľko táto pohľadávka (ak vôbec nastala jej splatnosť) bola premlčaná dňa 30.06.1999. Žalobca preto navrhuje, aby prvostupňový súd rozsudok potvrdil a zaviazal žalovaného k náhrade trov odvolacieho konania vo výške 625,07 eur. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) zverejnením termínu vyhlásenia rozhodnutia na úradnej tabuli súdu podľa § 156 ods. 3 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, pretože rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. spočíva v nesprávnych skutkových zisteniach a týka sa skutkových zistení, na základe ktorých súd posúdil vec po právnej stránke a ktoré sú nesprávne v tom zmysle, že nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 až § 135 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení dôkazov.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil na správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, príp. vtedy, ak z preukázaných skutočností vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov.
Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním náležite zistil skutkový stav a svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania vyplynuli a prihliadol na všetky skutočnosti, ktoré za konania vyšli najavo. Vykonané dokazovanie vyhodnotil podľa zásad uvedených v § 132 O.s.p.; t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach a pritom starostlivo prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci.
Rozhodnutiu súdu prvého stupňa teda nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu a ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, aby opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo, žeby v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne aby výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až § 135 O.s.p. alebo, aby na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne interpretoval.
Odvolací súd preto dospel k záveru, že nie sú tu dôvodne uplatnené odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.
Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na správne, presvedčivé a vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.
Nakoľko prvostupňový súd sa podrobne vysporiadal so všetkými argumentmi účastníkov, odvolací súd len stručne sa vyjadrí k argumentom odvolateľa.
Neplatnosť zmluvy o ukončení nájmu a o úhrade dlžnej sumy v časti o ukončení nájmu vyplýva podľa odvolateľa zo skutočnosti, že listom zo dňa 07.03.1995 žalovaný vypovedal nájom z dôvodu porušenia povinnosti prenajímateľa, pričom písomne vyjadrený nesúhlas Mesta v liste zo dňa 10.04.1995 na oprávnenosti výpovedi nič nemení, pretože nájomný pomer skončil výpoveďou ku dňu 30.06.1995.
Zmluva o ukončení nájmu bola nadbytočná, pretože nájom skončil na základe výpovede ku dňu 30.06.1995.
Z vykonaného dokazovania podľa prvostupňového súdu (a rovnako aj odvolacieho súdu) vyplýva záver, že Zmluva o ukončení nájmu a o úhrade dlžnej sumy zo dňa 30.06.1995 bola platne uzavretá a nebol zistený žiadny dôvod jej neplatnosti. Zmluva je vo svojej formulácii určitá a zrozumiteľná, jej uzavretie bolo prejavom slobodnej a vážne myslenej vôle účastníkov zmluvy. Zmluvu nerobí neplatnou ani skutočnosť, že žalovaný vypovedal nájomnú zmluvu listom zo dňa 07.03.1995 s uplynutím výpovednej doby dňa 30.06.1995. Možno len konštatovať, že v časti určujúcej koniec nájomného vzťahu ku dňu 30.06.1995 bola zmluva nadbytočná, nie však pokiaľ ide o ostatné časti týkajúce sa úhrady dlžnej sumy. Žalovaný ako prvý dal výpoveď z nájmu listom zo dňa 07.03.1995, žalobca mu síce písomne oznámil, že s výpoveďou nesúhlasí, avšak neplatnosť tejto výpovede nenapadol na súde, preto i v prípade neuzavretia zmluvy o ukončení nájmu medzi žalobcom a žalovaným, nastali by účinky výpovede ku dňu 30.06.1995.
Zmluva o ukončení nájmu v časti o úhrade dlžnej sumy je podľa odvolateľa neplatná aj pre rozpor so zásadami poctivého obchodného styku podľa § 265 ObZ a nepoužíva právnu ochranu, pretože za situácie, že konanie žalobcu smerovalo k tomu, že sa dohodnú na konečnom vysporiadaní tak, že žalovaným vytvorené zhodnotenie majetku sa započíta a tomuto podriadi celú podnikateľskú činnosť, je neseriózne a nemôže požívať právnu ochranu, pokiaľ dva dni pred podpisom dohody sa zmenia podmienky a predloží sa na podpis zmluva, ktorá je presným opakom čo sa tri mesiace dojednávalo a druhý zmluvný partner už nemá šancu reagovať. Prístup žalobcu treba zhodnotiť ako šikanózny. Z rovnakého dôvodu je potom zmluva absolútne neplatná podľa § 39 OZ, pretože odporuje zákonu a to § 265 ObZ a zároveň sa prieči aj dobrým mravom.
Ako správne uviedol prvostupňový súd § 265 ObZ vylučuje poskytnutie právnej ochrany v prípade nepoctivého obchodného styku, neslúži na kompenzáciu rizika pri obchodovaní, či ľahkomyseľnosti pri uzatváraní zmlúv, pretože v takýchto prípadoch (pričom súd prejednávaný prípad za takýto považuje) by toto ustanovenie nebolo prostriedkom právnej ochrany, ale stalo by sa prostriedkom, ktorý by výrazne narušil právnu istotu účastníkov obchodných záväzkových vzťahov. V nadväznosti na uvedené súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Obdo/11/2008 zo dňa 18. júna 2009, v zmysle ktorého o šikanózny výkon práva tu podľa jeho názoru nešlo, a preto nemožno uznať obranu žalovaného, že zmluva bola v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Z vykonaného dokazovania ani podľa názoru odvolacieho súdu nevyplynulo, že konkrétne skutkové okolnosti daného prípadu vedú k záveru o zneužití práva. Nemožno konštatovať, že by bola zistená nerovnosť zmluvných strán v zmluvných dojednaniach a porušenie rovnováhy účastníkov obchodnoprávnych vzťahov.
Podľa odvolateľa pre prípad posúdenia spornej zmluvy o ukončení nájmu a úhrade dlžnej sumy zo dňa 30.06.1995 ako platnej zmluvy, treba sa vysporiadať s kompenzačnou námietkou, pričom prvostupňový súd mal v tomto smere aplikovať § 35 ods. 2, 3 OZ. List žalovaného z 23.03.1995 pri aplikácii § 35 ods. 3 OZ nie je možné podľa odvolateľa hodnotiť inak ako započítanie jednostranným právnym úkonom, ktorým sa domáhal kompenzácie - započítania sumy dlžného nájomného hodnotou trvalých porastov vrátane kvapkovej závlahy a technológie výživy rastlín, ktorých hodnota mala byť určená znaleckým posudkom. Tento úkon bol jednoznačný a zrozumiteľný aj pre žalobcu. Najneskôr dňom 30.06.1995 došlo k započítaniu pohľadávky Mesta Trnava voči žalovanému titulom dlžného nájomného vo výške 1.422.951,- Sk a pohľadávkou voči Mestu Trnava vo výške 1.200.000,- Sk titulom zhodnotenia majetku.
Žalovaný v liste zo dňa 23.03.1995 navrhuje „kompenzovať sumu dlžného nájomného hodnotou trvalých porastov“.
Podľa § 35 ods. 2 OZ, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.
Podľa § 35 ods. 3 OZ právne úkony vyjadrené inak než slovami sa vykladajú podľa toho, čo spôsob ich vyjadrenia obvykle znamená. Pritom sa prihliada na vôľu toho, kto právny úkon urobil, a chráni sa dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený.
Ako vyplýva z citácie ustanovení pre výklad právneho úkonu je rozhodujúca vôľa toho, kto právny úkon urobil a navonok prejavená vôľa nemá prednosť len vtedy, ak je vôľa v rozpore s jazykovým prejavom. Ak je s ním v rozpore, má pri výklade prednosť jazykový prejav. Pomocou výkladu právneho úkonu nie je možné meniť zmysel a obsah uskutočneného právneho úkonu. Pri výklade právnych úkonov teda platí pravidlo zákazu zmeny a doplnenia toho, čo bolo v skutočnosti prejavené ako vôľa konajúceho.
Návrh žalovaného vo vyššie citovanom liste zo dňa 23.03.1995 ani podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné za použitia § 35 ods. 3 OZ považovať za jednostranný kompenzačný prejav žalovaného, a to pre jeho neurčitosť. Zo znenia tohto listu je iba zrejmé, že žalovaný vykonanie započítania navrhuje, ale z obsahu listu nevyplýva prejav vôle, ktorým by žalovaný jednostranne započítaval proti pohľadávke žalobcu vlastnú pohľadávku, a zároveň z neho nevyplýva ani dostatočná identifikácia oboch pohľadávok. Z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že vôľa žalobcu prejavená v liste zo dňa 23.03.1995 nebola prejavená určite a nepochybne a preto takýto právny úkon nevyvolal právny následok, teda kompenzačnú námietku.
Odvolací súd len pre úplnosť poukazuje na ustálené závery aplikačnej praxe súdov SR (ako i ESĽP; napr. Ruiz Torija c. Španielsko), v zmysle ktorých sa nevyžaduje, aby súd dal odpoveď na každý argument strany, t.j. i na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný. So zreteľom na uvedené odvolací súd potom rozsudok súdu prvého stupňa s poukazom na konštatované ako vecne správny s použitím § 219 O.s.p. potvrdil.
V odvolacom konaní plne procesne úspešnému žalobcovi vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešnému žalovanému. Trovy odvolacieho konania predstavujú sumu 625,07 eur ako odmenu za jeden úkon) - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 24.11.2014 vo výške 512,85 eur + 8,04 eur režijný paušál + 20% DPH, podľa § 11 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. b), § 16 ods. 3 a § 18 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších právnych predpisov. S poukazom na ust. § 149 ods. 1 O.s.p. odvolací súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi predmetnú náhradu trov odvolacieho konania na účet advokáta a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.