Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Tos/50/2014

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Hargaša a sudcov JUDr. Rastislava Vranku a JUDr. Petra Tótha v trestnej veci proti F. K., nar. XX.XX.XXXX v B., stíhaného pre prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 2 písm. a/ Tr.zák., na neverejnom zasadnutí konanom dňa 20. októbra 2015, prejednal sťažnosť obhajcu F. K. proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza, sp.zn. zo dňa 13. mája 2014 a takto

rozhodol:

Podľa / zrušuje sa napadnuté uznesenie v celom rozsahu a súdu prvého stupňa a ukladá, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

odôvodnenie:

Uznesením samosudkyne Okresného súdu Prievidza zo dňa 13. mája 2014, sp.zn. bolo rozhodnuté tak, že podľa § 73 ods. 1 Tr.zák. a § 74 ods. 1 Tr.zák. súd uložil F. K. ochranné psychiatrické liečenie ústavnou formou.

Citované uznesenie nenadobudlo právoplatnosť, pretože bolo napadnuté sťažnosťou obvineného, ktorú podal písomne prostredníctvom obhajcu. V písomných dôvodoch obhajca uviedol, že po vykonanom dokazovaní mal súd za to, že je potrebné uložiť F. K. ochranné psychiatrické liečenie ústavnou formou, odvolávajúc sa na závery znaleckého posudku v konaní vyhotoveného a taktiež na výsluch znalca MUDr. Frankoviča na verejnom zasadnutí dňa 21.03.2014. So závermi okresného súdu sa sťažovateľ nestotožňuje, pretože podľa jeho názoru účel ochranného opatrenia v jeho konkrétnom prípade je možné dosiahnuť uložením ochranného liečenia ambulantnou formou. Sťažovateľ poukázal na to, že účelom ochranných opatrení je ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov a činov inak trestných, pričom ide predovšetkým o prevenciu. Preto vystupuje do popredia najmä zložka terapeutická a výchovná a taktiež pomoc osobám postihnutým duševnou chorobou, keďže konečným cieľom ochranného liečenia je odstránenie alebo aspoň zníženie nebezpečenstva ďalšieho porušenia alebo ohrozenia záujmov chránených . Sťažovateľ poukázal na to, že v konaní navrhol vykonanie dôkazu výsluchom MUDr. Hudecovej, psychiatričky so sídlom v Prievidzi, ktorá sa o jeho duševný stav stará už dlhšie. Táto sa vyjadrila, že liečba, ktorej sa podrobuje u nej ambulantnou formou, je účinná a postačujúca na obmedzenie zlých vplyvov jeho duševnej choroby. K doktorke chodí pravidelne a aj sám si je vedomý, že lieky vo forme mesačných injekcií zlepšujú kvalitu jeho života. Preto podľa jeho názoru pre ochranu spoločnosti je postačujúce uloženie ambulantného liečenia, keďže s ohľadom na povahu jeho choroby a liečené možnosti možno očakávať, že účel liečenia bude splnený aj pri pobyte na slobode. Ambulantný spôsob výkonu ochranného liečenia je zásadne možný vo všetkých prípadoch ochranného liečenia, ak nebezpečenstvo, ktoré od liečenej osoby hrozí, je odstránené alebo aspoň zásadne obmedzené aj touto formou liečenia (R 30/1972). Poukázal tiež na dobu od spáchania činu, a to 26.01.2012, od ktorého uplynulo takmer 2,5 roka. Odvtedy absolvoval aj ústavné liečenie v Psychiatrickej nemocnici v Havlíčkovom Brode, o čom predložil v konaní dôkaz a po jeho absolvovaní sa zúčastňuje liečby ambulantnej. Ak by sa mal stotožniť s názorom znalca odporúčajúceho ústavné liečenie, musel by celý zvyšok života stráviť za bránami psychiatrickej liečebne. Znalec tvrdí, že toto je

potrebné za účelom nastavenia liečby, avšak absolútne obchádza fakt, že jeho liečba je už dlhšiu dobu nastavená a je nastavená správne, keďže od incidentu v januári 2012 sa žiadneho protiprávneho skutku nedopustil. Sťažovateľ uviedol, že napriek chorobe sa snaží žiť ako normálny človek, privyrába si na brigádach v Nemecku a ako otec je zaviazaný k vyživovacej povinnosti na dve nezaopatrené deti (12- ročná a 14-ročná dcéra) vo výške 100 € mesačne. Taktiež spláca úvery vo výške 400 € mesačne a v prípade, že by mal nastúpiť na neurčitý čas do , ľahko by sa dostal do dlhov a bol vystavený ďalším nepriaznivým dôsledkom. Navrhol, aby krajský súd vyhovel jeho sťažnosti a zrušil napadnuté uznesenie.

Prokurátor sa k sťažnosti sťažovateľa do rozhodnutia krajského súdu nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne, ako nadriadený súd, na neverejnom zasadnutí podľa /l správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému F. K. podal sťažnosť, ako aj konanie predchádzajúce tomuto výroku. Na základe svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že sťažnosť F. K. je dôvodná.

Na základe preskúmania veci, krajský súd konštatuje, že úlohou okresného súdu v prejednávanom prípade bolo rozhodnúť o návrhu prokurátora na uloženie ochranného psychiatrického liečenia ústavnou formou. Podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia okresný súd dospel k záveru, že u sťažovateľa sú splnené zákonné dôvody pre uloženie ochranného psychiatrického liečenia, ktorý záver podľa názoru krajského súdu má oporu vo výsledkoch vykonaného dokazovania. Preto tento záver považuje krajský súd za správny a zákonný. Otázkou nastolenou aj v dôvodoch sťažnosti sťažovateľa je to, či výsledky vykonaného dokazovania dávajú podklad pre záver, že v danom prípade sú splnené zákonné podmienky pre uloženie ochranného liečenia sťažovateľovi ústavnou formou.

Podľa § 74 ods. 1 tretia veta Tr.zák., ak možno vzhľadom na povahu choroby a liečebné možnosti očakávať, že účel splní aj ambulantné liečenie, môže súd nariadiť aj tento spôsob liečenia, prípadne ústavné liečenie zmeniť na ambulantné liečenie alebo v odôvodnenom prípade aj naopak.

Z obsahu citovaného ustanovenia vyplýva, že práve uvedené ustanovenie ustanovuje zákonné podmienky pre právne posúdenie skutkových okolností rozhodných pre určenie, aká forma ochranného liečenia má byť uložená v tom, ktorom prípade. V kontexte celého znenia § 74 ods. 1 Tr.zák. by sa na prvý pohľad mohlo javiť, že v prípade ukladania ochranného liečenia má prioritu ústavná forma, pričom súd môže fakultatívne určiť aj ambulantnú formu liečenia a v prípade, že nerozhodne o uložení ambulantnej formy liečenia, hoci by boli splnené podmienky pre uloženie takejto formy v zmysle tretej vety ustanovenia § 74 ods. 1 Tr.zák., by takýto postup súdu nejavil známky rozpornosti so zákonom. Takémuto výkladu podľa názoru krajského súdu bráni ústavne zakotvená úprava ochrany základného práva každého, a to práva na osobnú slobodu. Ak sú teda splnené zákonné podmienky pre záver, že vzhľadom na povahu choroby dotknutej osoby a liečebné možnosti možno očakávať, že účel splní aj ambulantné liečenie, podľa právneho názoru krajského súdu je povinnosťou súdu podľa § 74 ods. 1 tretia veta Tr.zák. uložiť dotknutej osobe ochranné liečenie ambulantnou formou.

Na základe preskúmania postupu okresného súdu v prejednávanej veci krajský súd dospel k záveru, že okresný súd zrejme postupoval v súlade s vyššie uvedeným právnym názorom krajského súdu, keď sa snažil objasniť povahu ochorenia sťažovateľa a liečebné možnosti, avšak nie celkom dôsledne postupoval pri zisťovaní, či sú v danom prípade splnené materiálne podmienky pre uloženie ambulantnej formy ochranného liečenia alebo nie.

Na základe preskúmania veci, krajský súd dospel k záveru, že okresný súd nie celkom dôsledne a v súlade s ustanovením vyhodnotil závery znalca MUDr. Ladislava Frankoviča, ktoré vyslovil v konaní. Krajský súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na to, že znalecký posudok nemá medzi dôkazmi v trestnom konaní privilegované postavenie a podľa je súd aj tento dôkaz povinný hodnotiť ako každý iný dôkaz jednotlivo a v súhrne. Špecifikum hodnotenia znaleckého posudku vychádza z ustanovenia , podľa ktorého súd nie je oprávnený sám posudzovať odborné otázky, na ktoré sú potrebné odborné znalosti ani v prípade, že by takýmito odbornými znalosťami disponoval. Súd môže preverovať len správnosť skutkových okolností, z ktorých znalec vychádza, či závery znalca majú oporu v správne zistených skutkových okolnostiach, či sú závery znalca náležite odôvodnené, logické a úplné. To znamená, že hoci nie je súd oprávnený sám posudzovať

odborné otázky, pri hodnotení tohto dôkazu podľa nesmie len mechanicky preberať závery znaleckého dokazovania.

S poukazom na znenie ustanovenia § 74 ods. tretia veta Tr.zák. podľa názoru krajského súdu v odôvodnení napadnutého uznesenia chýbajú vlastné úvahy okresného súdu, ktoré ho viedli k záveru, že u sťažovateľa, vzhľadom na povahu jeho choroby a liečebné možnosti, nie je možné očakávať, že účel splní aj ambulantné liečenie. V odôvodnení napadnutého uznesenia sa síce nachádza poukaz okresného súdu na to, čo uviedol znalec v konaní, avšak absentujú vlastné úvahy okresného súdu, ako postupoval pri hodnotení záverov znaleckého posudku podľa jednotlivo a v súhrne s inými vykonanými dôkazmi, hlavne k možnostiam uloženia ambulantnej formy ochranného liečenia. Podľa názoru krajského súdu z kontextu odôvodnenia napadnutého uznesenia sa možno len domnievať, že okresný súd rozhodol práve na podklade záverov uvedeného znalca. Nie je pritom zrejmé, ako sa súd v tejto súvislosti vyporiadal s tvrdením iného odborníka MUDr. Danice Hudecovej. Podľa názoru krajského súdu sa takýto postup okresného súdu pri hodnotení vykonaných dôkazov javí ako nie úplne súladný s ustanovením

Pozornosti krajského súdu neušlo, že ani znalec nedospel k záveru, podľa ktorého vzhľadom na povahu ochorenia sťažovateľa a liečebné možnosti by bola absolútne vylúčená možnosť uloženia ambulantného ochranného liečenia. Krajský súd pritom poukazuje na to, že podľa záverov znaleckého posudku, ako aj vyjadrení znalca na verejnom zasadnutí, pobyt sťažovateľa na slobode je nebezpečný len v prípade, že sa sťažovateľ nebude podrobovať liečbe, ktorý záver je v zhode s vyjadreniami MUDr. Danice Hudecovej. Zo záverov znalcov vyplýva, že potrebu ústavnej formy liečenia vidia v nutnosti medikamentózne nastaviť sťažovateľa na liečbu, pričom ak by sa sťažovateľ riadne podroboval tejto medikamentóznej liečbe, táto liečba je spôsobilá eliminovať nepriaznivé dôsledky ochorenia sťažovateľa a ochranné liečenie sťažovateľa by mohlo plniť svoj účel aj v ambulantnej forme. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na ustanovenie § 74 ods. 3 tretia veta Tr.zák. malo byť teda úlohou okresného súdu, zamerať dokazovanie na objasnenie konkrétnych skutkových okolností prejednávaného prípadu vo vzťahu k objektívnym možnostiam ambulantnej liečby sťažovateľa v súlade s najnovšími poznatkami lekárskej vedy.

V tejto súvislosti krajský súd považuje za potrebné uviesť, že podľa jeho názoru nemožno považovať za rozhodné pre posúdenie potreby ústavnej formy ochranného liečenia u sťažovateľa okolnosti vyplývajúce z vyjadrení znalca MUDr. Ladislava Frankoviča na verejnom zasadnutí, podľa ktorých psychiater, zabezpečujúci realizáciu ochrannej liečby spravidla býva pracovne zaťažený, a preto nemá čas na pacienta a na laboratórne preverovanie dodržiavania medikamentóznej liečby pacienta. Takéto odôvodnenie nemožnosti zabezpečenia ochranného liečenia ambulantnou formou by vychádzalo z neschopnosti štátu zabezpečiť ochrannú liečbu na úrovni najnovších poznatkov lekárskej vedy, čo by znamenalo nie objektívne nevyhnutný a z toho dôvodu v právnom štáte neakceptovateľný zásah do základného práva na slobodu dotknutej osoby zo strany štátu. Oprávnenosť zásahu do osobnej slobody jedinca podľa názoru krajského súdu nemôže byť legitímne odôvodňovaná neschopnosťou štátu zabezpečiť ambulantnou formou objektívne dosiahnuteľné liečebné možnosti a kontrolu dodržiavania liečebného režimu.

S poukazom na to, že závery znaleckého dokazovania a ani ostatné vykonané dôkazy nedávajú dostatočný podklad pre posúdenie, či dôsledky nepochybne nevyliečiteľného ochorenia sťažovateľa nie je možné účinne a v súlade s najnovšími poznatkami lekárskej vedy eliminovať a či nie je objektívne možné kontrolovať dodržiavanie medikamentóznej liečby sťažovateľa aj v podmienkach ambulantnej formy liečenia, krajský súd považuje záver okresného súdu o nevyhnutnosti uloženia ochrannej liečby sťažovateľovi ústavnou formou za predčasný a nemajúci jednoznačnú objektívnu oporu v doposiaľ vykonaných dôkazoch.

S poukazom na uvedené, preto krajský súd podľa / zrušil napadnuté uznesenie v celom rozsahu a uložil okresnému súdu, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Po vrátení veci bude úlohou okresného súdu s poukazom na závery znaleckého dokazovania predovšetkým doplniť dokazovanie za účelom ustálenia, či poznatky lekárskej vedy a liečebné postupy sú objektívne spôsobilé dosiahnuť elimináciu negatívnych dôsledkov ochorenia sťažovateľa v zmysle § 74 ods. 1 tretia veta Tr.zák. aj v podmienkach ambulantnej formy ochranného liečenia. V tomto smere podľa názoru krajského súdu bude zrejme nevyhnutné objasniť, v čom konkrétne spočíva nastavenie

sťažovateľa na medikamentóznu liečbu (aké lieky má užívať, v akých intervaloch), či je aktuálne sťažovateľ nastavený na medikamentóznu liečbu v takom rozsahu, že liečba eliminuje negatívne dôsledky jeho choroby a či je dodržiavanie medikamentóznej liečby zo strany sťažovateľa objektívne kontrolovateľné aj v podmienkach ambulantnej liečby. Až po takto doplnenom dokazovaní bude podľa názoru krajského súdu možné rozhodnúť o návrhu prokurátora v súlade so zákonom.

Podľa názoru krajského súdu bude tiež potrebné vyporiadať sa s otázkou, ktorou je účelnosť nového uloženia rovnakého druhu ochranného opatrenia, ktoré bolo už sťažovateľovi uložené a ktoré by mal sťažovateľ aj naďalej vykonávať na základe rozhodnutia Okresného súdu Prievidza pod sp.zn. . Je pravdou, že príslušné ustanovenia a formálne nevylučujú, aby bolo páchateľovi činu inak trestného, uložené ochranné liečenie rovnakého druhu, ako liečenie, ktoré má vykonávať podľa iného predchádzajúceho právoplatného rozhodnutia súdu. Z hľadiska ústavného princípu výkladu právnych noriem podľa ich účelu je však potrebné skúmať účelnosť uloženia rovnakého ochranného liečenia aj z hľadiska princípu právnej istoty, keďže sťažovateľ by sa mal podrobovať dvom rozhodnutiam o uložení rovnakého ochranného psychiatrického liečenia. Krajský súd považuje za potrebné poukázať tiež na to, že pri doteraz uloženom ochrannom liečení zákon umožňuje meniť jeho formu ( tretia veta Tr.zák.) aj bez návrhu ( ) a zákonnou podmienkou jeho zrušenia v zmysle Tr.zák. je v prípade sťažovateľa splnenie jeho účelu.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.