Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_49C-23-2022.pdf
PDF · 97.92 KB
Case nature
Area
Subarea
49C/23/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Helenou Tőre Janíčkovou LL.M v právnej veci žalobcu: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO 00 151 866, proti žalovanej: I. W., B.. XX. XX. XXXX, O. X. L. XXXX/XX, XXX XX Ž., o zaplatenie 91 eur s prísl., takto
rozhodol:
I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 91 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 91 eur od 11.12.2020 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žaloba sa vo zvyšnej časti zamieta.
III. Súd žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobou podanou na Okresnom súde Žilina dňa 05. 04. 2022 sa žalobca domáhal proti žalovanej uloženia povinnosti zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 91,-Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 91 EUR od 03. 09. 2020 do zaplatenia, všetko do 3 dní po právoplatnosti rozsudku.
2. Svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 09.04.2021 mali byť odboru právnych služieb sekcie legislatívy a právnych služieb Ministerstva vnútra Slovenskej republiky odstúpené podklady na vymáhanie pohľadávky štátu voči žalovanej. Žalovanej mala byť dňa 03.08.2020 vystavená faktúra č. XXXXXXXXXX, vo výške 91,00 Eur, splatná do 02.09.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení Hotel Arman za obdobie od 15.04.2020 do 21.04.2020. Keďže žalovaná pohľadávku štátu v lehote splatnosti faktúry neuhradila, žalobca zaslal žalovanej výzvu na úhradu pohľadávok po lehote splatnosti - strava počas karantény zo dňa 19.10.2020, ktorou vyzval žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy do 30 dní od vystavenia tejto výzvy. Následne žalobca mal zaslať žalovanej výzvu na úhradu pohľadávky štátu vo výške 91,00 Eur zo dňa 24.01.2022, ktorou mal vyzvať žalovanú na zaplatenie dlžnej sumy do 10 dní od jej doručenia. Listová zásielka bola žalobcovi vrátená s poznámkou: adresát je neznámy. Nakoľko žalovaná nemala zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu v lehote splatnosti, dostala sa do omeškania s plnením peňažného dlhu, čím jej zároveň mala vzniknúť povinnosť zaplatiť aj zákonný úrok z omeškania, ktorý je v súlade s ustanovením § 121 ods. 3, § 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v spojení s § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka vo výške 5,00 % ročne, a to zo sumy 91,00 Eur od 03.09.2020 do zaplatenia. Ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov má umožňovať obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je fyzická osoba povinná znášať. Uloženie povinnosti podľa ustanovenia § 58 ods. 2 zákona
č. 355/2007 Z.z. znášať náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti plniť, má byť podľa Ústavného súdu SR v súlade s ustanoveniami Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021). Faktúra má predstavovať plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanému zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Žalobca zastával názor, že žalovaný by si potreboval zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebol umiestnený v karanténnom zariadení, a preto žalobca postupoval v súlade s príslušnými platnými právnymi predpismi a stravu žalovanému zabezpečil. Uvádzal, žalobca je povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu majetku štátu v súlade so zákonom NR SR č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov. Poukazoval na zákon č. 374/2014 Z.z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý má ukladať žalobcovi povinnosť využívať všetky právne prostriedky na vymoženie pohľadávky štátu a dbať, aby nedošlo k jej zániku alebo premlčaniu, zániku alebo premlčaniu práv na jej vymáhanie a k zníženiu pohľadávky štátu. 3. Dňa 21. 04. 2022 bol v predmetnej veci vydaný platobný rozkaz sp. zn. 49C/23/2022-16, ktorým súd návrhu na vydanie platobného rozkazu vyhovel.
4. Z dôvodu, že sa platobný rozkaz nepodarilo žalovanej doručiť do vlastných rúk, súd ho uznesením sp. zn. 49C/23/2022-24 zo dňa 11. 08. 2022 zrušil.
5. Žaloba bola žalovanej doručená postupom podľa ustanovenia § 116 ods. 2 Civilného sporového poriadku (oznámenie o podanej žalobe na č. l. 27, 28 spisu). 6. Podľa ust. § 219 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Ak o to strana požiada, súd jej oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami.
7. Podľa ust. § 177 ods. 2 písm. a) CSP, pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, ak ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2000 eur.
8. Vzhľadom k tomu, že v danej veci išlo o spor s hodnotou do 2.000,- EUR (vrátane), ako aj vzhľadom k tomu, že v danom prípade išlo o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci a skutkové tvrdenia žalobcu žalovaná nenamietala, súd v zmysle ust. § 177 ods. 2 písm. a) CSP vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania a verejne vyhlásil tento rozsudok dňa 21. 10. 2022, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke súdu dňa 22. 09. 2022.
Súd v tomto spore zistil nasledujúci skutkový stav:
9. Žalovanej bola nariadená izolácia v karanténnom zariadení hotela Arman, a to v období od 15. 04. 2020 do 21. 04. 2020, počas ktorej jej bola poskytovaná strava.
10. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky vystavilo žalovanej dňa 03. 08. 2020 faktúru, splatná dňa 02. 09. 2020, ktorou bola žalovanej fakturovaná strava počas karantény v sume 91 eur.
Súd predmetnú právnu vec posúdil podľa nasledujúcich ustanovení právnych predpisov:
11. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm. m) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom do 17. 05. 2020 (ďalej označený aj ako „zákon o ochrane verejného zdravia“), na účely tohto zákona izolácia je oddelenie osôb chorých na prenosné ochorenie počas ich infekčnosti od iných osôb na účely zamedzenia šíreniu prenosného ochorenia.
12. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm. n) zákona o ochrane verejného zdravia, na účely tohto zákona karanténne opatrenia sú karanténa, zvýšený zdravotný dozor a lekársky dohľad.
13. V zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. e) zákona o ochrane verejného zdravia, orgánmi verejného zdravotníctva sú v rozsahu ustanovenom týmto zákonom Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,.
14. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. g) zákona o ochrane verejného zdravia, ministerstvo nariaďuje opatrenia podľa § 12 ods. 7; počas výnimočného stavu, núdzového stavu alebo mimoriadnej situácie (ďalej len "krízová situácia") pri ohrození verejného zdravia nariaďuje ďalšie opatrenia, ktorými môže zakázať alebo nariadiť ďalšie činnosti v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas.
15. Podľa ustanovenia § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia, opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných opatrení sú: izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia.
16. Podľa ustanovenia § 48 ods. 4 písm. n) zákona o ochrane verejného zdravia, Úrad verejného zdravotníctva alebo Regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia, ktorými sú: nútená izolácia osôb chorých na prenosné ochorenie, ktoré odmietajú nariadené opatrenie podľa § 12 ods. 2 písm. f).
17. Podľa ustanovenia § 51 ods. 1 písm. d) zákon o ochrane verejného zdravia, fyzické osoby sú povinné podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam.
18. Podľa ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia, a to aj v jeho v súčasnosti platnom znení, náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.
19. V zmysle ustanovenia § 517 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej označený ako „OZ“), dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.
20. Podľa ust. § 517 ods. 2 OZ, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
21. Podľa ustanovenia § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. (ďalej len „Nariadenie vlády SR“), výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
22. Súd uvádza, že v čase nariadenej karantény pre žalovanú na území Slovenskej republiky bola vyhlásená mimoriadna situácia, z dôvodu ktorej Úrad verejného zdravotníctva SR v zmysle ustanovenia § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. n) zákona č. 355/2007 Z. z. opatrením č. OPL3012/2020 zo dňa 04. 04. 2020 všetkým osobám, ktoré od 06. 04. 2020 od 7.00 hod. vstúpia na územie Slovenskej republiky nariadil izoláciu v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariadila domáca izolácia v celkovej súhrnnej dobe 14 dní. Úrad verejného zdravotníctva bol oprávnený vydať takéto opatrenie a nariadiť karanténu v zmysle Zákona č. 355/2007 Z.z., kde fyzické osoby s poukazom na ustanovenie § 51 ods. 1 písm. d) Zákona č. 355/2007 Z. z. boli povinné podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam aj karanténnym opatreniam, kde s poukazom na ustanovenie § 58 ods. 2 Zákona č. 355/2007 Z. z. všetky náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom alebo inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.
23. V súdenej veci bola žalovaná povinná v zmysle citovaných ustanovení zákona o ochrane zdravia podriadiť sa nariadenej karanténe v zariadení, ktorú karanténu v určenom karanténnom zariadení žalovaná aj absolvovala, a to v období 15. 04. 2020 až 21. 04. 2020 (táto skutočnosť v konaní nebola spornou). V konaní nebolo sporné, že v uvedenom období bola žalovanej zabezpečená strava zo strany žalobcu.
24. Súd v ďalšom poukazuje na to, že nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 08. 12. 2021, č. PL. ÚS 4/2021-136 bolo rozhodnuté, že ustanovenia zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, na základe ktorých bola nariadená aj karanténa pre žalovanú (t.j. ustanovenia § 4 ods. 1 písm. g/, § 48 ods. 4 písm. aa/, ako aj časť ustanovenia § 12 ods. 2 písm. f/, § 48 ods. 4 písm. u/, § 51 ods. 1 písm. d/) nie sú v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Súd poukazuje na bod 196. odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 4/2021-136, v ktorom Ústavný súd SR uviedol, že vzhľadom na to, že ustanovenia zákona o ochrane verejného zdravia, ktoré Ústavný súd identifikoval ako nesúladné s Ústavou a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, strácajú podľa § 91 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky účinnosť dňom vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov, derogácia so sebou nesie právne účinky ex nunc (teda nie spätne, retroaktívne). Preto ani nezakladá náhradové nároky v dôsledku nariadených opatrení majúcich základ v derogovaných ustanoveniach a uplatnených voči ich adresátom v období, keď sa na tieto ustanovenia vzťahovala prezumpcia ich súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily.
25. V súvislosti s Nálezom Ústavného súdu je potrebné poukázať aj na to, že predmetom návrhu verejnej ochrankyne práv na začatie konania pred Ústavným súdom bol aj nesúlad ustanovenia § 58 ods. 2 Zákona č. 355/2007 Z. z. týkajúci sa nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených zákonom fyzickým osobám, ktoré sú povinné plniť povinnosti, kedy v zmysle tohto ustanovenia je povinný uhrádzať náklady ten, kto je povinný povinnosti podľa zákona o ochrane zdravia plniť. V tejto časti však Ústavný súd SR návrhu na vyslovenie nesúladu nevyhovel, to znamená, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. zostalo v platnosti. Možno konštatovať, že nález Ústavného súdu SR, ktorý konštatoval nesúlad niektorých ustanovení zákona o ochrane zdravia s Ústavou SR nemá podľa Ústavného súdu SR spätné účinky na právne vzťahy, ktoré nastali, a povinnosti, ktoré boli uložené žalovanej pred zverejnením nálezu Ústavného súdu v Zbierke zákonov, pričom zároveň zostalo v platnosti ustanovenie zákona o ochrane zdravia o povinnosti hradiť náklady v súvislosti s nariadenými povinnosťami podľa zákona o ochrane zdravia tými, kto je povinný povinnosti plniť. Na základe uvedeného teda tá skutočnosť, že niektoré ustanovenia zákona o ochrane zdravia stratili účinnosť nemá dopad na povinnosť žalovanej refundovať žalobcovi náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti so zabezpečením stravy pre žalovanú v čase karanténnych opatrení. Súd pre úplnosť uvádza, že podstatnou pre rozhodnutie súdu o predmetnej veci bola aj argumentácia žalobcu, s ktorou sa súd stotožňuje, že žalovaná by si potrebovala zabezpečiť stravu aj v prípade, keby nebola umiestnená v karanténnom zariadení, a keďže žalobca žalovanej stravu zabezpečil, je dôvodné od nej požadovať náhradu nákladov na zabezpečenie stavy počas obdobia od 15. 04. 2020 do 21. 04. 2020, ako aj to, že žalobca od žalovanej nežiadal refundáciu nákladov na zabezpečenie ubytovania v karanténnom zariadení.
26. Žalobca predložil faktúru č. XXXXXXXXXX vystavenú dňa 03. 08. 2020, so splatnosťou dňa 02. 09. 2020 pre žalovanú, na základe ktorej boli žalovanej fakturované náklady na stravu počas nariadenej karantény za obdobie od 15. 04. 2020 do 21. 04. 2020, pričom výška nákladov uplatnená zo strany žalobcu je podľa názoru súdu primeraná a predstavuje 13 eur za stravu na deň (91 eur :7). Súd žalobe žalobcu vyhovel a uložil povinnosť žalovanej na zaplatenie žalovanej sumy vo výške 91,- eur. Súd uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania s poukazom na ustanovenie § 517 ods. 1, 2 Obč. zákonníka, keďže žalovaná svoj dlh, ktorý bol súdom priznaný titulom stravného, neuhradila. Úrok z omeškania bol priznaný od 11. 12. 2020, keďže súd mal preukázané, že žalovaná obdržala faktúru vystavenú žalobcom až 10. 12. 2020, čo vyplýva z doručenky na č. l. 4 rub spisu. Súd preto žalobcovi úrok z omeškania z priznanej sumy priznal až odo dňa nasledujúceho po dni, kedy žalovanej bola doručená faktúra. Súd konštatuje, že základná úroková sadzba ECB k 1. dňu omeškania bola na úrovni 0 %, s pripočítaním 5 percentuálnych bodov potom výška úroku z omeškania predstavuje 5 % ročne. Žaloba bola zamietnutá v časti nepriznaného úroku z omeškania z priznanej sumy a to od 03. 09. 2020 do 10. 12. 2020, keďže súdu bolo preukázané, že faktúra, ktorou si žalobca uplatňoval od žalovanej náklady na stravu, sa dostala do dispozície žalovanej až dňa 10. 12. 2020.
27. Podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
28. Podľa ust. § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 29. Podľa ustanovenia § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konania končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 30. Žalobca bol v predmetnom spore úspešný (úspešný vo vzťahu k uplatnenému nároku, ktorý bol vyčíslený), avšak nárok na náhradu trov si neuplatnil, preto súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Žilina. Podľa ust. § 125 ods. 1 CSP, odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podľa ust. § 125 ods. 2 CSP, odvolanie urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. Podľa ust. § 125 ods. 3 CSP, odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Podľa ust. § 363 CSP, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisovej značky konania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa ust. § 364 CSP, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ust. § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ust. § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci veci samej. Podľa ust. § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ust. § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).