Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19C/282/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Zuzanou Stolárovou v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a v celom rozsahu.

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Žalobca sa žalobou došlou súdu dňa 27.09.2012 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 125 EUR titulom majetkovej škody a sumy 424,12 EUR titulom nemajetkovej ujmy, tiež náhrady trov konania v súvislosti so zodpovednosťou štátu podľa v znení neskorších zmien a predpisov. Svoje nároky odôvodnil zodpovednosťou štátu za to, že exekučný súd v exekučnom konaní k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe.

Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť.

Súd vykonal vo veci dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav veci.

Ako vyplýva zo žalobného návrhu, po tom, čo exekútor predložil vec miestne a vecne príslušnému okresnému súdu a požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, exekučný súd prijal žiadosť o udelenie poverenia na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci, a to v zákonom stanovenej dobe. Následný postup exekučného súdu v súvislosti s udelením poverenia na vykonanie exekúcie žalobca hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v SR. Žalobca si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody a tiež nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčísľuje nasledovne: a) Ako majetkovú škodu predstavujúcu náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením

žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej; žalobca vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 EUR, na udržanie a správu informačného systému sumu 40 EUR a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu sumu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 EUR, celkovo sumu 125 EUR, ktorá suma by nezaťažila žalobcu, pokiaľ by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu. Poznamenal, že výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca. Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy. b) Ako náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy žalobca vychádzal pre možnú analógiu z doktríny prijatej Ústavným súdom, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,- Sk, t.j. cca 660 EUR. Žalobca si tak uplatnil ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy sumu 424,12 EUR, ktorej výpočet žalobca uskutočnil alikvotným pomerom 55 EUR za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny Ústavného súdu, teda 660 EUR za rok delené 12 mesiacov v roku sa rovná 55 EUR za mesiac. V súvislosti s primeranosťou požadovanej výšky finančného zadosťučinenia poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré tiež v žalobe konkretizoval. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodnil tým, že márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že dôjde k vymoženiu pohľadávky a tiež došlo k vyvolaniu rizík:

- neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného,

- k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným,

- k insolventnosti povinného

- a najmä žalobca mohol včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, absolútna nemožnosť vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu pocit frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť spoločnosti, zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, zánik už vytvorených podnikateľských plánov, hospodársku stratu na strane žalobcu a jeho majiteľov, ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Okrem toho u členov riadiacich orgánov žalobcu, jej majiteľov vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu vyvolal pocity frustrácie, úzkosti, neistoty; časové omeškanie exekučného súdu spôsobilo tiež zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít žalobcu, hospodársku stratu a neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe poukázal na to, že všeobecný súd v predmetnom konaní nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu a túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Poukázala na to, že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia a 15. dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vydaním exekúcie na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15. dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. V zmysle uznesenia Ústavného súdu SR z 03.03.2011 č. k. , ako aj ďalších uznesení Najvyššieho súdu SR vo vyjadrení bližšie konkretizovaných, vnútroštátny súd má povinnosť ex offo skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej

zmluvy, a to v rozsahu v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny. Tiež poukázal na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. , z ktorej vyplýva, že ani samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu, najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. K vyčísleniu škody, pokiaľ ide o majetkovú škodu poukázal na to, že zo žaloby nevyplýva, či vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk, a že žalobca doposiaľ neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia a súčasne vyslovil názor, že žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa Okrem toho vyslovil názor, že požadovať paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti je nesprávne a účelové s tým, že skutočnú škodu je potrebné dokázať listinami/skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo dochádzať k ľubovoľnému sa subjektívnemu vyčísľovaniu škody zo strany žalobcu (ako tomu je podľa názoru žalovaného aj v tomto prípade) a preskúmanie predmetného nároku je znemožnené. Na základe toho žalobca nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody. Vo vzťahu k nemajetkovej ujme poukázal na to, že poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu a vychádzať z paušálnej sumy 660 EUR alebo 663,88 EUR za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha. Okrem toho poznamenal, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný; pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Žalobca nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy a ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. V neposlednom rade poukázal na to, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa je nevyhnutné tiež preukázať príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom/nezákonným rozhodnutím a vznikom škody (nemajetkovej ujmy), pričom musí ísť o priamosť spôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný.

Z pripojeného exekučného spisu tunajšieho súdu sp. zn. súd zistil, že v predmetnej exekučnej veci návrh na vykonanie exekúcie podal oprávnený identický so žalobcom voči povinnej: K. F., nar. XX.XX.XXXX, pre vymoženie 896 EUR s príslušenstvom, pričom v exekučnej veci bola exekútorským úradom súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pridelená sp. zn. EX 11747/2010. Žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z 22.09.2010, došlou súdu dňa 14.10.2010, súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý požiadal o udelenie poverenia v predmetnej exekučnej veci. Exekúcia sa mala vykonať na základe exekučného titulu - rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 13.05.2010, sp. zn. SR 03722/10, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 21.06.2010. V predmetnej exekučnej veci bola na Okresnom súde Košice I pridelená spisová značka , pričom výzvou z 26.10.2010 bol príslušný exekútorský úrad vyzvaný na predloženie rozhodcovského spisu. Tunajší súd v predmetnej veci uznesením zo dňa 22.02.2011 žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, pričom predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 30.03.2011. Následne uznesením z 21.04.2011 exekúcia bola zastavená; uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 28.05.2011.

Podľa SR, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa ust. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len "") za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy, c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.

Podľa ust. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, na účely tohto zákona a) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, b) orgán verejnej moci je 1. štátny orgán, 2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.

Podľa ust. § 3 ods. 1, ods. 2 citovaného zákona, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. (2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. a) bodu 1. citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu. Podľa ust. § 9 ods. 1, ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom do 31.12.2012, (1) Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. (2) Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Podľa ust. § 9 ods. 1, ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom od 01.01.2013, ( 1 ) Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa ) a a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa ) . (2) Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa ust. Exekučného poriadku v znení ku dňu doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie Okresnému súdu Košice I (t.j. v znení do 31.05.2011), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa a . Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa SR, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa SR, ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Z prevedeného dokazovania má súd preukázané, že predmetom konania je nárok uplatnený podľa v znení neskorších zmien a predpisov, pričom žalobcovi mala vzniknúť škoda v súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, ktorý v konaní postupoval nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Uplatnená náhrada škody podľa v znení neskorších zmien a predpisov má svoj základ v článku 46 ods. 3 SR. Podstata základného práva na náhradu škody podľa predmetného článku spočíva v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu, ktorého porušenia sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o zákonnom práve na náhradu škody vykonáva. Inými slovami, právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle SR nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie (citácia z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.04.2010 sp. zn. ).

Základnými predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci sú: 1/ existencia nezákonného rozhodnutia alebo nezákonného zatknutia, zadržania alebo iného pozbavenia osobnej slobody, rozhodnutia o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutia o väzbe, alebo nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi 1/ a 2/.

Napriek tomu, že pojem nesprávneho úradného postupu nie je v zákone výslovne definovaný, vychádza právna teória a súdna prax z toho, že ide o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi normami štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup spravidla nemožno v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť tak pri rozhodovacej činnosti štátneho orgánu, ako aj činnosti, pri ktorej nerozhoduje. vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom predpokladá také prípady vzniku škôd, ktoré boli vyvolané inou činnosťou štátnych orgánov, než rozhodovacou (Rc 116/1999), najmä vady v spôsobe vedenia konania. Právna úprava ustanovenia zákona v znení účinnom do 31.12.2012 uvádza, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní a lebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Obdobným spôsobom táto právna úprava platí aj v súčasnosti (s účinnosťou od 01.01.2013). V predmetnom prípade možno ustáliť, že nesprávny úradný postup mal spočívať v zbytočných prieťahoch v konaní, a to pokiaľ ide o rozhodnutie o podanej žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia v exekučnom konaní. Súd sa v tomto prípade nezhoduje s tvrdením žalobcu o tom, že v danom prípade nesprávny úradný postup spočíval v porušení povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, pretože Exekučný poriadok pre súd ustanovuje lehotu iba vo vzťahu k rozhodnutiu, ktorým je udelenie poverenia na základe podanej žiadosti súdneho exekútora, čo však nie je prípad predmetného exekučného konania. Pri tomto závere súd vychádza z ustálenej súdnej praxe o tom, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012, sp. zn. II.ÚS/102/2013 zo dňa 13.02.2013). Preto skutočnosť, že exekučný súd pristúpil k preskúmavaniu formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu, ešte nemožno považovať za nesprávny úradný postup v podobe prieťahov v konaní. V tomto kontexte je potrebné posúdiť aj postup exekučného súdu v zmysle príslušných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, ale tiež osobitnej právnej úpravy vzťahujúcej sa na základný záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania, čo si vyžaduje logicky primeranú dobu. Okrem toho vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciuje

pred okresnými súdmi, je ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti, tak ako to konštatuje Ústavný súd SR vo svojich rozhodnutiach, závery ktorých rozhodnutí sú plne aplikovateľné na predmetný prípad a z ktorých súd cituje napr. rozhodnutie sp. zn. zo dňa 25.4.2013: „V posudzovanom prípade je významná, priam kľúčová, skutočnosť, že sťažovateľka pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Ústavný súd konštantne judikuje, že zaťaženosť súdov, nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie situácie [napr. , , , mutatis mutandis Buchholz proti Nemecku (rozhodnutie komory, 6. máj 1981, č. 7759/77, § 51 a § 61); Zimmermann a Steiner proti Švajčiarsku (rozhodnutie komory, 13. júl 1983, č. 8737/79, § 29, § 30), pozri aj KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL, J., BOBEK, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha: C.H. Beck, 2012, s. 710, s. 715. ISBN 978-80-7400-365-3.]. Ústavný súd však konštatuje, že danú judikatúru vytvoril po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných veciach. Nešlo teda (dosiaľ) o situácie, keď jeden navrhovateľ stovkami až tisíckami podaní prispel k zaťaženosti súdu, a teda k dlhšej dobe rozhodovania, aj sám. Už uvedená doktrína absencie možnosti liberácie z dôvodu zaťaženosti aj naďalej plne platí, avšak v prípadoch relevantne odlišných od prerokúvanej veci (porovnaj proces argumentácie nazývaný odlíšenie, ang. distinguishing, v common law v KÜHN, Z., BOBEK, M., POLČÁK, R. a kol. Judikatura a právní argumentace. Praha: Auditorium, 2006, s. 22, s. 29. ISBN 80-903786-0-9.). V prípadoch obdobných prerokúvanej veci sa táto doktrína modifikuje do podoby reflektovanej v tomto rozhodnutí. Pre súčasný prípad a prípady obdobné, kde, ako už ústavný súd uviedol, jediná sťažovateľka iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných vecí, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. 29. In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky, ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú zložitosť veci/vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky. 30. V takýchto prípadoch je možné z ústavného hľadiska akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní. ... 31. Vzhľadom na uvedené, prihliadajúc na všetky okolnosti posudzovaných prípadov, ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd postupom v označených konaniach sťažovateľky neporušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , resp. právo na prejednanie veci v primeranej dobe podľa dohovoru. Obdobné práva účastníkov iných konaní pred okresným súdom totiž nemôžu bez ďalšieho ustúpiť už identifikovaným právam sťažovateľky. Okresný súd je preto povinný zvoliť vyvážený prístup k ochrane týchto práv tak vo vzťahu k sťažovateľke, ako aj vo vzťahu k účastníkom iných konaní. ... 34. Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti podľa z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti. “ V neposlednom rade súd poukazuje na to, že pokiaľ nesprávny úradný postup súdu má spočívať v zbytočných prieťahoch v konaní, prípadne v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, v jeho nečinnosti, pre takéto prípady súd, ktorý rozhoduje o zodpovednosti štátu podľa , sám v takomto konaní nemôže posudzovať, či na strane orgánu verejnej moci došlo k namietanému nesprávnemu úradnému postupu. Aktuálna právna úprava pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu odkazuje na výsledky vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré ma za následky prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z dôvodovej správy k predmetnému ustanoveniu vyplýva: „Návrh vychádza z platnej úpravy, nakoľko existuje možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s ust. SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo

nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v SR, je kompetentný preskúmať Ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä podľa tých troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. ). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa , ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktorú môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť v zmysle na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený Ústavný súd SR. Vzhľadom na vyššie uvedené návrh zákona výslovne dopĺňa, že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa až v prípade, ak o existencií prieťahov bolo rozhodnuté týmto oprávneným orgánom.“ Napriek tomu, že ide o novelu zákona, ktorou bol zmenený s účinnosťou od 01.01.2013, súd má za to, že napriek absencii tejto výslovnej právnej úpravy v predmetnom zákone, je potrebné sa riadiť týmito závermi a touto aktuálnou právnou úpravou a to z dôvodu, že už pred predmetnou novelou platili SR, tiež SR a tiež príslušná právna úprava upravujúca postup príslušných orgánov pri podávaní sťažností na prieťahy, príslušná právna úprava upravujúca disciplinárne konania v súvislosti s prieťahmi v súdnom konaní a podobne. Preto možno vyvodiť, že súd, ktorý posudzuje odôvodnenosť nároku uplatneného titulom náhrady škody podľa , t.j. zákonné predpoklady pre úspešné posúdenie nároku, sám neposudzuje, či v danom prípade namietané rozhodnutie je nezákonné alebo, či na strane orgánu pri výkone verejnej moci išlo o nesprávny úradný postup, pretože na to nie je oprávnený. V prejednávanom prípade žiadnym z oprávnených orgánov neboli konštatované zbytočné prieťahy v konaní, respektíve nesprávny úradný postup exekučného súdu, preto žalobca v konaní nepreukázal jeden z kumulatívne stanovených zákonných predpokladov úspešnosti tohto nároku, na základe čoho z pohľadu hospodárnosti konania bolo nadbytočným zaoberať sa splnením ďalších zákonných predpokladov tohto nároku. Na základe vyššie uvedeného súd žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú. Výrok o trovách konania sa opiera o ust. s tým, že žalovaný ako úspešný účastník v konaní má právo na náhradu trov konania vo vzťahu k neúspešnému žalobcovi. Pretože žalovaný, hoci podal návrh na náhradu trov konania, uplatnené trovy konania si nevyčíslil, zo spisu mu nevyplývajú žiadne preukázateľné trovy, preto súd žalovanému náhradu trov konania nepriznal ( ). Ide teda o prípad, kedy súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia v dvoch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha ( ).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (205 ods. 2 ).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona ( ).