Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/250/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa T. L., nar. X.X.XXXX, bytom V., M. R. M. XXXX/XX, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Andrej Jaroš, s.r.o., so sídlom Trenčín, Námestie sv. Anny 361/20, proti odporcom 1/ M. E., nar. XX.XX.XXXX, 2/ P. E., nar. XX.X.XXXX, obaja bytom K. pod D., C. XXX, 3/ Ing. Q. E., nar. XX.X.XXXX, bytom V., Q. X, 4/ M. E., nar. X.X.XXXX, bytom K. pod D., C. XXX, všetci odporcovia právne zastúpení AK JUDr. Silvia Tatarková, s.r.o., so sídlom Martin, E.B. Lukáča 2, o zriadenie vecného bremena, na základe odvolania odporcov proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. -250 zo dňa 8.októbra 2014 takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd zriadil v zmysle § 151o ods. 3 Obč. zák. vecné bremeno v prospech vlastníkov pozemkov - parc. č. 426/1, 2, 3 kat. úz. V. (ďalej pri označení nehnuteľností odvolací súd už nebude uvádzať katastrálne územie, keďže všetky dotknuté údaje sa týkajú len katastrálneho územia V.) spočívajúce v práve prechodu peši a prejazdu motorovými vozidlami cez pozemok - parc. č. 425/1 v rozsahu vyznačenom geometrickým plánom (vyhotoveným Ing. M. S. 11.10.2013) za odplatu vo výške 411 eur ročne. Oprávnenému z vecného bremena uložil povinnosť platiť túto odplatu každoročne po dobu 20 rokov, pričom prvá splátka bude splatná do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a v ďalšom roku ku dňu, ktorý sa číselne (deň a mesiac) bude zhodovať s dátumom splatnosti odplaty za prvý rok. Okresný súd vychádzal z toho, že účelným prístupom navrhovateľa k jeho nehnuteľnosti je prístup cez pozemky odporcov, ktorý bol predpokladaný i Mestom Martin pri zriadení prístupovej komunikácie v „zadnej“ časti; mesto pritom vylúčilo prístup cez pešiu zónu a neudelilo by na uvedené ani povolenie. Rovnako (ďalšie) odporcami navrhované riešenie - cez pozemky vo vlastníctve rodiny W. - by podľa názoru okresného súdu nezabezpečilo navrhovateľovi dostatočný prístup k jeho nehnuteľnosti. V tejto súvislosti poukazoval na skutočnosť, že v konaní tamojšieho súdu sp. zn. došlo k rozhodnutiu o zrušení vecného bremena práve s tým, že navrhovateľovi bude prístup umožnený spôsobom, akého sa domáha v súdenej veci. Okresný súd pri ustálení rozsahu vecného bremena odkázal na geometrický plán Ing. S., ktorý je súčasťou rozsudku. Taktiež v otázke výšky odplaty vychádzal zo znaleckého posudku (vyhotoveného Ing. Rybárikovou), ku ktorému posudku (zhodne ako k posudku Ing. S.) neboli vznesené zo strany účastníkov konania žiadne pripomienky. Rozhodnutie o trovách konania si okresný súd vymienil na samostatné rozhodnutie „po právoplatnosti veci samej“.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie odporcovia, ktorí sa domáhali jeho zmeny tak, že návrh bude zamietnutý. Zdôrazňovali, že zriadením vecného bremena dôjde k podstatnému zásahu do ich ústavne garantovaného práva vlastniť majetok. Zriadenie vecného bremena

napádaným spôsobom pritom nie je jedinou možnosťou; navrhovateľ si prístup môže zabezpečiť (najmä) cez pozemky vo vlastníctve rodiny W.. Odvolatelia tvrdili, že súvisiaca argumentácia okresného súdu neobstojí, keďže aj na ich pozemku „boli vykonané zabezpečovacie práce z hľadiska ochrany majetku, ako aj celkové skultúrnenie prostredia“. Taktiež je prístup možný z pešej zóny, po ktorej jazdia napríklad autá za účelom odvozu smetí, či vlastníci nehnuteľností v centre mesta, pokiaľ je to ich jediná cesta k nehnuteľnosti. Odporcovia ďalej namietali, že nehnuteľnosť vlastníka (navrhovateľa), v prospech ktorej sa zriaďuje vecné bremeno, nie je zapísaná na liste vlastníctva. Vecné bremeno je však v zmysle § 151o ods. 3 Obč. zák. možné zriadiť len pre vlastníka stavby, a nie pre vlastníka pozemku. Taktiež označené zákonné ustanovenie nepozná kritérium účelnosti, na ktoré poukazuje okresný súd. Odvolatelia dodali, že aj keby navrhovateľ chcel využiť prechod cez ich pozemky, musí prechádzať cez súkromný pozemok Pekárne Hruška, s r.o., ku ktorému nemá zriadené vecné bremeno.

Navrhovateľ žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Poukázal na skúmanie skutkového stavu „s veľkou precíznosťou“, pričom (predovšetkým) z ohliadky na mieste samom je zrejmé, že nie je možný iný prístup než ten, akého sa navrhovateľ domáha. Uviedol, že dotknutá garáž nepredstavuje samostatnú stavbu v stavebnotechnickom zmysle, ale je súčasťou celej stavby - obytného domu navrhovateľa. Pokiaľ v minulosti aj existovala iná príjazdová cesta z námestia (pešej zóny), táto viedla práve cez pozemok, ktorý je aktuálne zastavaný stavbou vo vlastníctve odporcov. Mesto Martin sa dlhodobo snaží z námestia vylúčiť akúkoľvek dopravu, z ktorého titulu aj vybudovalo obslužnú komunikáciu na prístup zo „zadnej“ časti. V súvislosti s pozemkami vo vlastníctve rodiny W. navrhovateľ uviedol, že tieto nie sú spevnenou plochou (naopak, ide o záhrady plné stromov) a prípadné stavebné úpravy by boli komplikované a finančne náročné. Naproti tomu pozemok odporcov je celý spevnenou plochou a využíva sa na prejazd a parkovanie motorových vozidiel. Odporcovia tak nemusia robiť ani najmenšie stavebné úpravy a obvyklý spôsob užívania pozemku nebude vecným bremenom vôbec obmedzený.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením , a bez nariadenia pojednávania ( za súčasnej aplikácie ) napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa

Odvolatelia čiastočne tendenčne interpretujú zákonnú formuláciou „prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak“, ktorú ako podmienku zriadenia vecného bremena vymedzuje ustanovenie § 151o ods. 3 Obč. zák. (citované v napadnutom rozsudku). Výklad (minimálne) naznačovaný odporcami by vo svojich dôsledkoch (ab absurdum) znamenal, že v prípade, keď vlastník stavby nie je vlastníkom ani jedného z priľahlých pozemkov a zároveň ich vlastníkmi sú aspoň dva rozdielne subjekty, nie je možné zriadiť vecné bremeno spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok. Vo vzťahu ku každému z vlastníkov priľahlých pozemkov by totiž platilo konštatovanie, že prístup k stavbe možno zabezpečiť inak - cez „druhý“/iný priľahlý pozemok. Inými slovami, možnosť zabezpečenia prístupu inak nie je daná len púhou existenciou ešte minimálnej jednej (popri v konaní uplatňovanej) eventuality prístupu k stavbe cez (ďalší) priľahlý pozemok.

V prípade, ak vlastník stavby nie je vlastníkom ani jedného z priľahlých pozemkov, je nevyhnutné vyhodnotiť prístup cez ktorý z priľahlých pozemkov je prístupom najúčelnejším. Práve v dotknutom zmysle je potrebné chápať aj kritérium účelnosti, ktoré (opakovane) zdôrazňoval okresný súd. Kritérium účelnosti má/malo svoj význam tiež pri posudzovaní okresným súdom primeranosti obmedzení vlastníckeho práva vlastníka priľahlého pozemku (v súdenej veci odporcov) zriadením vecného bremena. V danom smere (i) navrhovateľ primerane poukazuje na fakticky stav, kedy využívanie vecného bremena nevyžaduje nijaké osobitné stavebné úpravy/opatrenia zo strany odporcov a dotknutá časť pozemku (vymedzená geometrickým plánom) bude v konečnom dôsledku využívaná úplne zhodne (príjazdová cesta) ako doteraz.

Odporcovia konkrétne skutkovo netvrdili, že by prístup, či už cez pozemky vo vlastníctve rodiny W. alebo vo vlastníctve Mesta Martin, resp. z pešej zóny, bol stavebnotechnicky vhodnejší na (predovšetkým) prejazd motorových vozidiel, než prístup cez pozemok parc. č. 425/1, ktorého sú podielovými spoluvlastníkmi. K uvedenému spôsobu prístupu v celom rozsahu smerujú aj postupné kroky všetkých zainteresovaných subjektov. Hoci je možné Mestu Martin vytknúť určité nedôslednosti pri vytváraní pešej zóny s vylúčením, resp. s maximálnym obmedzením automobilovej dopravy a

vybudovaní obslužnej komunikácie zo „zadnej“ strany (najmä neprihliadanie na status subjektov, ktorých nehnuteľnosti nebudú bezprostredne susediť s pozemkami vo vlastníctve mesta, resp. s verejnými komunikáciami; medzi ktorých patrí i navrhovateľ), je nepochybné, že účelom predmetných stavebných úprav (realizovaných mestom, avšak sčasti i na pozemkoch vo vlastníctve iný osôb; napr. i odporcov) bol práve príjazd/prístup do jednotlivých nehnuteľností nie z námestia (pešej zóny), ale zo „zadnej“ strany.

V danej spojitosti navrhovateľ náležite (i z hľadiska vyváženosti oprávnení a obmedzení plynúcich z vecného bremena) argumentuje tým, že pôvodná (ešte z dávnej minulosti - rok 1923) prístupová cesta vo forme vecného bremena/služobnosti prejazdu vozom viedla cez pozemok, ktorý je aktuálne zastavaný stavbou odporcov. Len na okraj odvolací súd uvádza, že v značnej miere k zmenám v otázke prístupu k predmetným nehnuteľnostiam došlo v dôsledku ich zabratia (bez ohľadu na to, či na základe právneho titulu alebo bez neho) štátom v období neslobody a s tým spojenými dispozíciami (faktickými i právnymi) absolútne potierajúcimi ochranu individuálneho vlastníctva. Z hľadiska odvolateľmi tvrdenej vhodnosti prístupu cez pešiu zónu je namieste poukázať na vyjadrenie samotných odporcov, ktoré predniesli v konaní Okresného súdu Martin sp. zn. týkajúceho sa zrušenia práve vyššie spomínaného pôvodného vecného bremena/služobnosti. Odporcovia (v pozícii navrhovateľov v danom konaní) tvrdili, že je „absolútne vylúčené uvažovať o tom, že ktorýkoľvek vlastník nehnuteľnosti, ktorá sa nachádza v blízkosti pešej zóny, bude môcť využívať na vstup na svoj pozemok pre účely zásobovania z pešej zóny“; taktiež výslovne uviedli, že „riešia sa náhradné prístupy, či už pre zásobovanie alebo výjazd motorových vozidiel“ (č.l. 32 z opaku daného spisu). Dotknutými - náhradnými

- prístupmi bol práve prístup z obslužnej komunikácie (zo „zadnej“ strany), ktorú za týmto účelom z vlastných prostriedkov budovalo Mesto Martin, hoci čiastočne i na pozemkoch iných vlastníkov (napr. odporcov).

Neobstojí ani tvrdenie odvolateľa o údajnom nezapísaní stavby, ku ktorej sa zriaďované vecné bremeno viaže, na list vlastníctva. Z listu vlastníctva č. XXXX je zrejmé, že na pozemku parc. č. 426/1 je postavený obytný dom č. súp. XXXX, ktorého výlučným vlastníkom je navrhovateľ. Odporcovia neprodukovali dôkaz (ani len vo forme jeho označenia), že by garáž nebola „len“ súčasťou daného obytného domu. Predmetné skutkové tvrdenie bolo pritom napríklad výslovne obsiahnuté vo vyjadrení (č.l. 56) k odvolaniu odporcov proti nariadenému predbežnému opatreniu, ako aj na ohliadke dňa 3.10.2012 (č.l. 89). Ani z geometrického plánu, ktorý je súčasťou rozsudku, nevyplýva, že by na pozemku parc. č. 426/1 sa nachádzala iná/ďalšia samostatná stavba, než iba obytný dom navrhovateľa. Určitú mieru tendenčnosti vykazuje (aj) námietka odvolateľov, že i v prípade zriadenia posudzovaného vecného bremena bude navrhovateľ musieť prechádzať cez pozemok patriaci spoločnosti Pekáreň Hruška, s.r.o., k čomu nemá navrhovateľ súhlas. V rámci odvolania (č.l. 41) proti predbežnému opatreniu nariadenému uznesením okresného súdu z 21.12.2011 odporcovia totiž tvrdili, že navrhovateľ má právo prechodu cez zásobovaciu komunikáciu - parcela č. 415, vlastníkom ktorej je Pekáreň Hruška, s r.o.

Z doteraz konštatovaného je zrejmé, že odvolacie námietky odporcov neboli dôvodné, pričom odvolací súd je v zmysle v spojení s viazaný nielen rozsahom odvolania, ale aj konkrétnymi odvolacími dôvodmi, ktoré odvolatelia vymedzia v rámci lehoty na podanie tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na to, že neboli v postupe okresného súdu zistené ani tzv. iné vady v zmysle , krajský súd napadnutý rozsudok v meritórnej časti potvrdil.

Potvrdzujúci výrok sa týka i rozhodnutia o trovách konania, ktoré v aktuálnom štádiu má len predbežný procesný charakter, t.j. vymienenie si konkrétneho rozhodnutia o trovách konania na obdobie (až) po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Hoci odvolatelia v doplňujúcom odvolaní uviedli, že predmetný výrok nenapádajú, resp., že požadujú, aby zostal nedotknutý, svojou povahou stále (i v prípade rozhodovania o trovách samostatným uznesením až po právoplatnom ukončení meritórnej časti) ide o výrok závislý od rozhodnutia vo veci samej. Nadväzne i dotknutý výrok podliehal odvolaciemu prieskumu v zmysle V rámci rozhodovania o trovách konania okresný súd rozhodne i o trovách tohto odvolacieho konania

-

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.