Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_5Co-736-2014.pdf
PDF · 117.4 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/736/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s. r. o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné nám. 13, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 1C/97/2012-140 z 11.4.2014 Okresného súdu Spišská Nová Ves
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobkyňa nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa ich náhrada nepriznáva.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom žalobu a návrh žalobkyne na prerušenie konania zamietol a rozhodol, že účastníčky nemajú právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, o. i., čoho sa žalobkyňa žalobami, podanými uňho 27.9.2012, domáha (poznamenal, že uznesením 1C/97/2012-8 z 9.10.2012, právoplatným 11.10.2012, spojil, poukazujúc na § 112 ods.1 O. s. p., na spoločné konanie konania vedené na návrh žalobkyne pod 1C/97/2012, 1C/110/2012, 1C/117/2012, 1C/130/2012, 1C/166/2012, 1C/169/2012, 1C/171/2012, 1C/177/2012, 1C/187/2012, 1C/210/2012, 1C/255/2012, 1C/259/2012, 1C/263/2012, 1C/268/2012, 1C/274/2012, 1C/276/2012, 1C/297/2012, 1C/298/2012, 1C/312/2012, 1C/317/2012, 1C/322/2012, 1C/323/2012, 1C/331/2012 na spoločné konanie s tým, že všetky veci sa budú viesť pod jednou sp. zn. 1C/97/2012.), čo v žalobných návrhoch uviedla, konkrétne, čo uviedla v žalobách, v ktorých namietala zamietnutie žiadosti súdneho exekútora (ďalej len exekútor) o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (ISTINA RS), v žalobách, ktorými sa domáhala náhrady škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po 15 dňovej lehote (NZP), v žalobách, v ktorých namietala vydanie poverenia exekučným súdom pre exekútora na vykonanie exekúcie po zákonnej 15 dňovej lehote (žaloby označené NP) a v žalobách, v ktorých namietala nesprávny úradný postup z dôvodu oneskoreného rozhodnutia súdu o zmene exekútora (ZE), na čo poukázala, resp. čo uviedla žalovaná v písomnom vyjadrení k podaným žalobám, čo uviedla k jednotlivým žalobám pokiaľ sa týka žalôb, v ktorých sa žalobkyňa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu zamietnutia žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (žaloby označené ISTINA RS), na čo poukázala (čo uviedla) k žalobám týkajúcim sa zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia po 15 dňovej zákonnej lehote (žaloby označené NZP), k žalobám týkajúcim sa nerozhodnutia o návrhu na zmenu exekútora v zák. ustanovenej lehote (žaloby označené ZE) a k žalobkyňou uvádzanému nesprávnemu úradnému postupu rozhodnutím o poverení exekútora po 15 dňovej zákonnej lehote (žaloby označené NP), k namietaným prieťahom v konaní a k požadovanej materiálnej škode. Konštatoval, že účastníčky konania sa na pojednávanie nedostavili, doručenie predvolania riadne preukázané, lehota na prípravu na pojednávanie bola u nich zachovaná, že obe svoju „neprítomnosti“ na pojednávaní ospravedlnili, že
žalovaná nežiadala o odročenie termínu pojednávania, že žalobkyňa žiadala o zrušenie nariadeného pojednávania do rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu v prejednávanej veci a zároveň podala návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ÚS SR) o jej ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu Krajského súdu (ďalej len KS) v Košiciach 2NcC/60/2012, že o nevylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci bolo rozhodnuté KS v Košiciach, že uvedené rozhodnutie je právoplatné a je záväzné nie len preňho, ale aj pre účastníčky tohto konania, že vzhľadom na uvedené a na to, že už o rovnakom návrhu žalobkyne na prerušenie konania rozhodol a to uznesením z č.l.76, nepovažoval ňou uvedený dôvod za dôležitý dôvod odročenia pojednávania, poukazujúc na § 119 O. s. p. a podľa § 101 ods.2 O. s. p. pojednával v neprítomnosti účastníčok konania, pričom pri rozhodovaní prihliadol na obsah spisu a vykonané listinné dôkazy. Vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav: Žalobkyňa v konaní namietala nesprávny úradný postup exekučného súdu. Preto sa oboznámil s jednotlivými exekučnými spismi, v ktorých bol nesprávny úradný postup namietaný. Žalobkyňa vo všetkých uvedených exekučných konaniach mala procesné postavenie oprávnenej a exekučnými titulmi (ďalej len titul) v prevažnej väčšine boli rozhodcovské rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu, v 1 prípade titulom bola notárska zápisnica. Spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bol predložený návrh na vykonanie exekúcie, titul a prevažne aj Zmluva o úvere (ďalej len zmluva) uzavretá medzi oprávnenou a povinným, z ktorej bolo vo všetkých prípadoch zistené, že „sa jednalo“ o spotrebiteľské zmluvy. oboznámil sa s obsahom jednotlivých exekučných spisov Okresného súdu (ďalej len OS) Spišská Nová Ves a uviedol, čo zistil zo spisu 5Er/615/2009 - týkajúceho sa spisu 1C/97/2012, 5Er/164/2009 - týkajúceho sa 1C/110/2012, 5Er/558/2006 - týkajúceho sa 1C/117/2012, 5Er/280/2010
- týkajúceho sa 1C/130/2012, Er/289/2009 - týkajúceho sa 1C/166/2012, 5Er/183/2011 - týkajúceho sa 1C/169/2012, 5Er/929/2009 - týkajúceho sa 1C/171/2012, 5Er/39/2011 - týkajúceho sa 1C/177/2012, 5Er/783/2010 - týkajúceho sa 1C/187/2012, 5Er/82/2011 - týkajúceho sa 1C/210/2012, 5Er/424/2009 - týkajúceho sa 1C/255/2012, 5Er/24/2010 - týkajúceho sa 1C/259/2012, 5Er/163/2009 - týkajúceho sa 1C/263/2012, 5Er/600/2009 - týkajúceho sa 1C/268/2012, 5Er/597/2010 - týkajúceho sa 1C/274/2012, 5Er/520/2011 - týkajúceho sa 1C/276/2012, 5Er/149/2003 - týkajúceho sa 1C/297/2012, 5Er/183/2011
- týkajúceho sa 1C/298/2012, 5Er/598/2009 - týkajúceho sa 1C/312/2012, 5Er/486/2011 - týkajúceho sa 1C/317/2012, 5Er/856/2009 - týkajúceho sa spisu 1C/332/2012, 5Er/421/2009 - týkajúceho sa spisu 1C/323/2012 a 5Er/486/2011 - týkajúceho sa 1C/331/2012. Citujúc znenie § 109 ods.1,2 O. s. p. uviedol ďalej, že podaním zo 4.4.2014 žalobkyňa opätovne podala návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia ÚS SR o jej ústavnej sťažnosti, že v návrhu uviedla tie isté dôvody, ako v podaní z 3.5.2013, že opätovne uviedla, že s rozhodnutím KS v Košiciach 2NcC/60/2012 o tom, že jeho sudcovia nie sú z prejednávania veci vylúčení nesúhlasí, hodnotí ho ako nesprávne zakladajúce zásah do jej práv, že k návrhu pripojila kópiu Sťažnosti na porušovanie základného práva zaručeného čl.46 ods.1 Ústavy SR (práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu podľa čl.48 ods. 1 prvej vety Ústavy SR), ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl.6 ods.1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (osobitne práva na nestranný súd zriadený zák.), ktorá sa týka rozhodnutia uvedeného KS v Košiciach, že ako dôvod prerušenia konania uviedla § 109 ods.1 písm. b) a ods.2 písm. c) O. s. p., že ako účastníčka konania využila svoje zákonné právo namietať jeho nestrannosť, že o námietke zaujatosti uplatnenej ňou už v žalobe nadriadený súd právoplatne rozhodol, že KS v Košiciach sa pritom zaoberal všetkými jej dôvodmi, pre ktoré žiadala vylúčenie jeho sudcov v danej veci, že rozhodnutím KS v Košiciach 2NcC/60/2012 je tak viazaný, ale aj účastníčky tohto konania, že okrem toho ani opätovným preskúmaním jej návrhu nebolo zistené, aby všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka tejto veci bol v rozpore s ústavou, zák. alebo medzinárodnou zmluvou, že ústavná sťažnosť podaná žalobkyňou nezakladá konanie, v ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre jeho rozhodnutie vo veci samej, z uvedených dôvodov jej návrh na prerušenie konania opätovne zamietol, že ÚS SR vo svojom uznesení IV.ÚS693/2013-11 z 12.12.2013, v ktorom prerokovával porušenie namietaných práv žalobkyne okrem iných i rozhodnutie KS v Košiciach 2NcC/60/2012, rozhodol, že jej sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ÚS SR a, že jej duplicitná ústavná sťažnosť v tej istej veci preto nie je ničím iným, než spôsobovanie prieťahov konaní a i to bol dôvod opätovného zamietnutia jej návrhu na prerušenie konania. Citoval znenie § 3,§ 5 ods.1,§ 6 ods.1,2,§ 9 ods.1,2,§ 15 ods.1,§ 17 ods.1,2,§ 19 ods.1,2 zák.č.514/03 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov,§ 41 ods.2 písm. c),d),§ 44 ods.1,2,8 zák.č.233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len EP) a § 45 ods.1,2 zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Konštatoval, že predmetom tohto konania je náhrada škody a nemajetkovej ujmy, ktorej sa žalobkyňa domáha, poukazujúc na jeho nesprávny úradný postup v uvedených exekučných konaniach. Podľa
§ 15 ods.1 zák.č.514/03 Z. z. predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je predbežne prerokovanie tohto nároku na základe písomnej žiadosti poškodeného príslušným orgánom. Žalovaná v písomnom vyjadrení potvrdila, že zo strany žalobkyne jej boli doručené žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a to 23.4.2012. V čase jeho rozhodovania teda už uplynula 6 mesačná lehota od prijatia týchto žiadosti. Vzhľadom „k tomu“ mal za to, že žalobkyňa si splnila svoju povinnosť, keďže podala žalovanej pred podaním žaloby žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom nemal preukázané, aby jej nárok na náhradu škody alebo jeho časť bol do rozhodnutia súdu uspokojený. Žalovaná v písomnom vyjadrení poukázala na nedostatky žalobných návrhov a navrhla aplikáciu § 43 ods.1 O. s. p. Podľa jeho názoru žalobné návrhy podané žalobkyňou majú všetky náležitosti žaloby podľa § 42 ods.3 a § 79 ods.1 O. s. p., žalobkyňa správne označila účastníkov konania, opísala skutočnosti, na základe ktorých uplatnila svoj nárok, označila dôkazy a uviedla čoho sa domáha. preto postup podľa § 43 ods.1 O. s. p. považoval za nedôvodný. Žalovaná vo svojom písomnom vyjadrení tiež uplatnila námietku premlčania nároku žalobkyne na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Po preskúmaní veci dospel k záveru, že k premlčaniu žalobkyňou uplatneného nároku nedošlo a teda žaloba bola podaná v rámci plynutia 3 ročnej premlčacej doby, okrem veci 1C/110/2010, kedy súd vo veci 5Er/164/2012 vydal poverenie 21.4.2009. Zák.č.514/03 Z. z. explicitne nezakotvuje, čo sa považuje za nezákonné rozhodnutie štátu. Zodpovednosť štátu podľa § 1 ods.1 cit. zák. je občianskoprávnou zodpovednosťou objektívnou, bez ohľadu na zavinenie. Vznik zodpovednosti sa viaže na existenciu určitých skutočností alebo skutkových relácií, ktoré určuje zák. a súhrn ktorých tvorí zákonnú skutkovú podstatu protiprávneho činu (zodpovednostnú skutkovú podstatu). Prvkami skutkovej podstaty, naplnenie ktorej má za následok vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím sú 1/ subjekt (orgán štátu), 2/ predmet (nezákonným rozhodnutím porušený právny vzťah), 3/ správanie subjektu (jeho rozhodnutie), 4/ výsledok spočívajúci v škode, 5/ príčinná súvislosť medzi správaním (rozhodnutím) a výsledkom (škodou) a 6/ protiprávnosť - nezákonnosť. Pre vznik tejto zodpovednosti musia byť splnené všetky zák. vyžadované podmienky. Poškodený musí využiť možnosť podať proti rozhodnutiu odvolanie (§ 3 zák.), ktorá podmienka v preskúmavanom prípade bola splnená a musí ísť o rozhodnutie právoplatné (ktorá podmienka taktiež bola splnená), pretože len právoplatné rozhodnutie zakladá zodpovednosť. Až právoplatnosť rozhodnutia vylučuje možnosť jeho nápravy riadnym opravným prostriedkom a je definitívne a záväzné pre účastníkov aj orgány a vykonateľné. Vo vzťahu k rozhodnutiam, ktoré by boli odvolacím súdom zrušené, by skúmal, či škoda žalobkyni vznikla a ak áno, či je daná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. V daných prípadoch však neboli žiadne rozhodnutia odvolacím súdom zrušené, naopak, prvostupňové rozhodnutia boli potvrdené. Tak, ako v tejto veci, ani vo všetkých ostatných veciach vedených v tomto konaní, žalobkyňa žiadnym spôsobom nezdokladovala ňou namietanú vzniknutú škodu a jej výšku a to isté sa vzťahuje k uplatnenej nemajetkovej ujme a tiež nepreukázala existenciu príčinnej súvislosti medzi udávaným nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. Považoval za potrebné poukázať i na to, že podľa § 44 ods.1,2 EP je pre súd stanovená lehota pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Nie je však stanovená lehota pre rozhodnutie súdu v prípadoch, keď žiadosti exekútora nevyhovuje, čo je prípad väčšiny žalôb žalobkyne. Považoval za dôležité poukázať i na to, že o prípadných prieťahoch v konaní mu neprináleží rozhodovať v rámci tohto konania. Pre takýto záver by žalobkyňa musela disponovať rozhodnutím ÚS, v danom prípade sa tak nestalo. Zároveň poukázal i na uznesenie ÚS SR I.ÚS/476/2012-12 z 3.10.2012, v ktorom sa ÚS zaoberal ústavnou sťažnosťou žalobkyne voči postupu OS Bratislava IV a týmto uznesením bola sťažnosť Pohotovost-i, s.r.o. odmietnutá, pričom súd skonštatoval, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods.2 Ústavy SR. Poukazujúc na uvedené skutočnosti konštatoval, že zo strany žalobkyne nebol v konaní preukázaný nesprávny úradný postup exekučného súdu v uvedených exekučných konaniach, ani nezákonnosť rozhodnutí exekučného súdu. Hmotnoprávne podmienky uplatnenia nároku škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom musia byť splnené súčasne, pričom z jej strany nebola preukázaná už prvá z uvedených podmienok. Preto pre nepreukázanie existencie podmienok priznania náhrady škody a nemajetkovej ujmy zo strany žalobkyne, jej žalobu v celom rozsahu zamietol. Pokiaľ sa týka žalobkyňou uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy, napriek uvedenému konštatoval, že z jej strany výška ňou uplatnenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy nebola žiadnym spôsobom preukázaná. V tomto smere nepredložila žiadne listinné dôkazy, nenavrhla žiadne dokazovanie a teda v tomto smere taktiež neuniesla dôkazné bremeno. Z dôvodov podrobne popísaných, preto jej žalobu ako neopodstatnenú v plnom rozsahu zamietol. Poukázal i na to, že vo veci tých istých účastníčok existuje už judikatúra súdov. KS Banská Bystrica rozhodoval ako odvolací súd vo vzťahu k rozsudku OS Žiar nad Hronom 4C/109/2012-79 z 21.8.2013 a
svojím rozsudkom 13Co/807/2013 z 26.11.2013 potvrdil rozsudok prvostupňového súdu, ktorým žaloba žalobkyne bola v plnom rozsahu zamietnutá. Napokon, citujúc znenie § 142 ods.1 a § 151 ods.1,2 O. s. p., uviedol, že o trovách konania rozhodol na pojednávaní 11.4.2014 podľa cit. § 142 ods.1 O. s. p. tak, že ich náhradu priznal žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná, že žalovaná si uplatnila nárok na náhradu trov konania v svojom písomnom vyjadrení, v zák. stanovenej lehote ale trovy nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne trovy nevyplynuli, vyčíslenie trov konania je nevyhnutné nie len u zástupcu, ale aj u účastníka, ktorý nie je zastúpený, že ak účastník v stanovenej lehote trovy nevyčísli možno mu priznať náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu, v prípade, že zo spisu výška náhrady trov nevyplýva je oprávnený namiesto vyhláseného výroku o priznaní trov konania zmeniť tento výrok a účastníkovi náhradu trov nepriznať. Žalobkyňa proti označenému rozhodnutiu podala v celosti v zákonnej lehote toto odvolanie z dôvodu, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm. f) O. s. p.); b) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - rozhodoval vylúčený sudca [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm. g) O. s. p.]; c) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ust. právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm. h) O. s. p.]; d) súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností [§ 205 ods.2 písm. C) O. s. p.]; e) rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods.2 písm. c) O. s. p.]. K dôvodom odvolania bližšie uviedla: 1) Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalovanej a jej (žalobkyne) zástupcu postupujúc podľa § 101 ods.2 O. s. p. preto, že sa ona (žalobkyňa) bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavila. 2) Citovala znenie § 101 ods.2 O. s. p. Z cit. ust. je zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka je obmedzená splnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. 3) Ona (žalobkyňa) riadne a včas požiadala o zrušenie pojednávania, uviedla dôležité dôvody a predložila súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods.2 O. s. p. a vec prejednať v jej neprítomnosti. Ak tak spravil, odňal jej tým právo na konanie pred súdom. 4) Citovala znenie § 15 ods.1 O. s. p. 5) Uskutočnila podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomila súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že KS nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na „to“, že v jej očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v žalobe), že rozhodnutie KS je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných KS v skutkovo a právne totožných veciach. Upozornila, že jej právny názor vyslovil KS v Trnave, napr. v rozhodnutí 11NcC/46/2012-24 zo 17.10.2012 v právne a skutkovo zhodnej veci, pričom vylúčil všetkých sudcov OS Dunajská Streda „s“ rozhodovania a vec sťažovateľa prikázal na prejednanie a rozhodnutie OS Galanta. Nešlo o jedno rozhodnutie, ale obdobne rozhodol v ďalších 50 veciach a taktiež v mnohých ďalších veciach rovnako rozhodli o skutkovo a právne rovnakých veciach sťažovateľa KS v Nitre a KS v Prešove. Citovala, čo KS v Prešove a KS v Nitre k tomu v odôvodnení rozhodnutia uviedli. Je tiež v rozpore s judikatúrou ÚS SR a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV.US 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl.36 ods.1 Listiny (a čl.46 ods.1 Ústavy SR) je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 až 16 O. s. p.). (I.ÚS27/98). Osobitne je nutné uviesť, že nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu zákonný sudca podľa čl.48 ods.1 vety prvej Ústavy SR (III.ÚS16/2000). Pre rozhodnutie, či súd možno považovať za nezávislý, musia byť do úvahy inter alia vzaté spôsob ustanovovania jeho členov a dĺžka ich mandátu, existencia garancií proti nátlaku zvonku a to, či tu je alebo nie je zdanie nezávislosti. Koncepcia nezávislosti a objektívnej nestrannosti spolu úzko súvisia (napr. rozsudok ECtHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25.2.1997, ods.73). Dôkaz: Náhodne vybrané rozhodnutia KS v skutkovo a právne zhodných veciach. 6) Za takýchto okolností a s vedomím, že: názor KS vo veci nestrannosti pre rozpor z rozhodovacou praxou iných KS, ÚS SR a ESĽP v Štrasburgu, neobstojí; podala ústavnú sťažnosť pre porušovanie svojho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia KS; nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym „pojednávaní“, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. 7)
Konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods.2 písm. c) O. s. p. proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie jej práva na súdnu ochranu, osobitne maria jej možnosť konať pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné! 8) Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jej žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval § 101 ods.2 O. s. p. a viedol pojednávanie na ktorom za jej neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. 9) Nemala sa možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovanej z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemala sa možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jej práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jej možnosti konať pred súdom. 10) V konkrétnostiach, napr. uvádza, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ňou namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň je potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nie len samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty na doručovanie). Aby súd mohol konštatovať, že v príslušnom exekučnom konaní sa nevyskytol nesprávny úradný postup, je potrebné zisťovať aj moment skutočného doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia). 11) Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. (napr. rozsudky Nideröst - Huber v. Švajčiarsko z 18.2.1997, ods.24 a Mantovanelli v. Francúzsko z 18.3.1997, ods.33). 12) Súd rozhodol bez toho, aby jej umožnil s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. 13) Ako strana konania nebola oboznámená s obsahom dôkazov a prednesov, nemala možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sama nemala možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Podľa konštantnej judikatúry ECtHR nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania. 14) Kontradiktórnosť súdneho procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak v tr. procese, ako aj občianskoprávnom procese a procese pred ÚS. (Krčmár a ostatní c. Česká republika, rozsudok z 3.3.2000 vo veci sťažnosti č.35376/97). K skutočnosti, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. 1) Tvrdí, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácií, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaná vôbec nevyjadrila k podanej žalobe, mal jej (žalobkyni) súd umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj „právny“ otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody a ak tak neurobil a vo veci s konečnou platnosťou meritórne rozhodol, porušil jej právo na kontradiktórnv súdny proces. 2) V prípade, že vnútroštátny súd, ktorý na základe informácií o skutkových a právnych okolnostiach, ktorými disponuje alebo s ktorými sa oboznámil v dôsledku dokazovania vykonaného ex offo (upozorňuje, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám), zistil, že exituje okolnosť brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili. 3) V súlade s judikatúrou ÚS SR účastník konania má právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. 4) Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. (napr. rozsudky Nideröst - Huber v. Švajčiarsko z 18.2.1997, ods.24 a Mantovanelli v. Francúzsko z 18.3.1997, ods.33). 5) Kontradiktórnosť súdneho procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak v tr. procese, ako aj občianskoprávnom procese a procese pred ÚS. (Krčmár a ostatní c. Česká republika, rozsudok z 3.3.2000 vo veci sťažnosti č.35376/97). 6) Dodala, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. K skutočnosti, že sa žalovaná vo veci nevyjadrila napriek výzve súdu a doručenému žalobnému návrhu. 1) Ak žalovaná nereagovala na výzvu súdu, aby predložila písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle § 114 ods.3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať ňou (žalobkyňou) tvrdený skutkový stav. 2) Namiesto toho, súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám (navrhovala vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis) a „na následne“ vo veci meritórne rozhodol ignorujúc § 153b O. s. p. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadala zrušiť rozsudok a vrátiť vec súdu na opätovné prejednanie. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t. j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správne správny. Ani jeden zo žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. K niektorým skutočnostiam tvrdeným v odvolaní odvolací súd uvádza: Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumieť taký jeho procesný postup alebo aj rozhodnutie, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých konkrétnych procesných práv, ktoré mu O. s. p. priznáva a ktorý sa prejavil už v priebehu konania a nielen pri rozhodovaní. Podľa § 101 ods.2 druhá veta O. s. p. ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Podľa § 115 ods.1 O. s. p. ak tento zákon neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Podľa ods.2 cit. ust. predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Súdna prax sa ustálila na výklade, že účastníkovi nebola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, ak nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, ani sa ho nezúčastnil, hoci o pojednávaní bol riadne a s dostatočným predstihom upovedomený. Dôvod uvedený žalobkyňou v žiadosti o odročenie pojednávania nie je dôležitý, lebo jej muselo byť známe, že ÚS SR odmietol všetky jej sťažnosti, ktorými namietala porušenie svojich základných práv podľa Čl.46 ods.1 a Čl.48 ods.1 Ústavy SR a práva podľa čl.6 ods.1 Dohovoru uzneseniami KS v Košiciach (a aj iných KS), ktorým bolo rozhodnuté, že ňou namietaní sudcovia nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania v ňou uvedených veciach (napr. uznesením I.ÚS293/2013-10 z 29.5.2013, I.ÚS311/2013-10 z 29.5.2013, III.351/2013-11 z 18.7.2013, IV.ÚS508/2013-8 z 15.8.2013 atď.), pre nedostatok svojej právomoci na preskúmanie podaných sťažností, a preto nemala žiaden dôvod predpokladať, že k tomu nedôjde aj v prípade jej sťažnosti proti uzneseniu 2NcC/60/2012-15 z 22.10.2013 KS v Košiciach, ktorým sudkyňa JUDr. Jana Gargulová nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Súd preto mohol nariadiť pojednávanie a rozhodnúť o veci samej. Uznesenie 1C/97/2012-25 z 19.12.2012 obsahujúce aj príslušné poučenia bolo zástupcovi žalobkyne doručené 17.1.2013 (doručenka pri č.l.22) a predvolanie na pojednávanie nariadené na 11.4.2014 bolo žalobkyni a jej zástupcovi doručené 17.3.2014 (doručenka pri č.l.119), avšak nepožiadali o odročenie pojednávania, preto súd správne uskutočnil pojednávanie v ich neprítomnosti. Vyjadrenie žalovanej zo 4.2.2013 (č.l.30-37) k žalobe bolo zástupcovi žalobkyne doručené 18.2.2013 (doručenke pri č.l.42) a tiež bolo oboznámené na pojednávaní 11.4.2014 a stav, že sa žalobkyňa nemohla oboznámiť s jeho obsahom si spôsobila sama tým, že sa bez dôležitého dôvodu neustanovila na pojednávanie, na ktorom bolo rozhodnuté. Právny názor žalobkyne, že na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nie len samotný moment
kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty na doručovanie), resp. aby súd mohol konštatovať, že v príslušnom exekučnom konaní sa nevyskytol nesprávny úradný postup, je potrebné zisťovať aj moment skutočného doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia), nemá oporu v § 44 ods.2 druhá a tretia veta zák.č.233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (v znení účinnom do 31.12.2012), podľa ktorého ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods.2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, a teda ani v súdnej praxi. Vo veci bolo rozhodnuté po nariadenom pojednávaní, dôkazom čoho je zápisnica o pojednávaní z 11.4.2014 (č.l.138-139), na ktorom sa však žalobkyňa - ako už bolo uvedené - bez dôležitého dôvodu nezúčastnila, preto jej právo na kontradiktórny súdny proces nebolo porušené. Pôvod listín, ktorými súd vykonal dokazovanie je z odôvodnenia rozsudku jednoznačne a nad akúkoľvek pochybnosť poznateľný, lebo je výslovne uvedené, že šlo o listiny založené v exekučnom spise. Žalovaná sa - ako už bolo uvedené - vo veci na výzvu súdu vyjadrila k doručenému žalobnému návrhu, preto súd nemal dôvod rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie. Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 151 ods.1 prvá veta O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalobkyňa nemala v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov a žalovaná žiadne trovy neuplatnila.
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.