Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10C-53-2015.pdf
PDF · 86.8 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
KK-10C/53/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Kežmarok samosudcom Mgr. Tomášom Sarakom v právnej veci navrhovateľa O., štátneho občana Slovenskej republiky, proti odporkyni C., štátnej občianke Slovenskej republiky, o zrušenie vyživovacej povinnosti, takto
rozhodol:
I. Súd vyživovaciu povinnosť navrhovateľa O. voči odporkyni C. určenú rozsudkom Okresného súdu Kežmarok zo dňa 10. 12. 2008 č.k. 8C 198/2008-24 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Kežmarok zo dňa 17. 10. 2011 č.k. 5P 134/2011-44 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 22. 2. 2012 č.k. 3CoP 2/2012-60 z r u š u j e počnúc dňom 1. 2. 2015.
II. Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 26. 1. 2015 domáhal, aby súd zrušil jeho vyživovaciu povinnosť k odporkyni naposledy upravenú rozsudkom Okresného súdu Kežmarok č.k. 5P/134/2011-44, a to počnúc dňom 1. 2. 2015. Svoj návrh odôvodňoval tým, že uvedeným rozsudkom bol zaviazaný prispievať na výživu odporkyne ktorá je jeho dcérou sumou 48,- eur mesačne, a keďže dcéra ukončila stredoškolské vzdelanie, navrhuje aby jeho vyživovacia povinnosť k nej bola zrušená. Uviedol, že on je v súčasnej dobe nezamestnaný, evidovaný na úrade práce a poberá dávku v hmotnej núdzi vo výške 112,40 eur mesačne pričom žije v útulku W. kde platí poplatky na stravu 1,50 eur na deň a ubytovanie 20,- eur na mesiac a keď uhradí výživné, nezostáva mu ani na základné životné potreby.
Odporkyňa sa k návrhu na začatie konania, ktorý jej bol do vlastných rúk doručený dňa 14. 5. 2015, písomne nevyjadrila.
Na prejednanie veci samej súd nariadil pojednávanie na ktorom navrhovateľ na návrhu trval. Uviedol, že súdom určenú vyživovaciu povinnosť si doposiaľ riadne plnil, dokonca vo vyššom ako určenom rozsahu keď určené mu bolo výživné vo výške 48,- eur mesačne a on platil výživné vo výške 55,- eur mesačne, avšak ďalej ju už plniť nechce, nakoľko odporkyňa je už dospelá, na rozdiel od neho je vo veku kedy si ľahšie môže nájsť prácu, on je nezamestnaný a v hmotnej núdzi.
Stanovisko odporkyne k návrhu na pojednávaní bolo najskôr také, že nevie, či má navrhovateľ uhradené celú sumu výživného, ktoré má platiť s tým, že ak by ho mal uhradené, tak s návrhom by aj súhlasila. Následne svoje stanovisko zmenila tak, že s návrhom nesúhlasí, nakoľko je momentálne nezamestnaná a živí ju v podstate matka. Uviedla, že ani výživné, ktoré jej navrhovateľ doposiaľ platil nepostačovalo na krytie všetkých jej potrieb a keď ešte študovala tak väčšinu výdavkov musela jej hradiť matka, pričom navrhovateľ 15 rokov o ňu okrem posielania výživného, ktoré bolo nedostačujúce neprejavoval žiaden záujem, a teraz aj to nízke výživné chce zastaviť, čo je jej ľúto.
Súd sa oboznámil s obsahom návrhu, vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov a oboznámením sa s obsahom predložených a vyžiadaných listinných dôkazov, ako aj oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 5P/134/2011 a zistil tento skutkový stav:
Rozsudkom Okresného súdu Kežmarok zo dňa 10. 12. 2008 č.k.8C 198/2008-24, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 3. 2. 2009, bolo rozvedené manželstvo navrhovateľa a matky odporkyne - R. a na čas po rozvode bola vtedy ešte maloletá odporkyňa zverená do osobnej starostlivosti matky a navrhovateľ ako jej otec bol zaviazaný prispievať na jej výživu sumou 738,- Sk mesačne. Rozsudkom Okresného súdu Kežmarok zo dňa 17. 10. 2011, č.k. 5P/134/2011-44 bol vyššie uvedený rozsudok v časti výživného na odporkyňu zmenený tak, že počnúc dňom 1. 9. 2011 bolo výživné zo sumy 738,- Sk mesačne zvýšené na sumu 48,- eur mesačne s tým, že toto mal navrhovateľ ako otec odporkyne platiť vždy do 20. dňa v mesiaci vopred k rukám matky vtedy ešte maloletej odporkyne. Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 27. 2. 2012 potom, čo bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 22. 2. 2012 č.k. 3CoP 2/2012-60. Vyššie uvedené skutočnosti súd zistil z pripojeného spisu Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 5P/134/2011.
Z účastníckej výpovede navrhovateľa na pojednávaní a zo zmluvy o poskytovaní sociálnych služieb zo dňa 2. 1. 2015 predloženej navrhovateľom súd zistil, že navrhovateľovi je na základe tejto zmluvy poskytovaná sociálna služba v útulku K. kde mu je poskytované ubytovanie, sociálne poradenstvo a nevyhnutné ošatenie a obuv, hygienické zázemie ako aj celodenné stravovanie. Z potvrdenia Inštitútu Krista Veľkňaza zo dňa 22. 1. 2015 (čl.7 spisu) bolo zistené, že navrhovateľ si v tomto zariadení hradí poplatky za stravu vo výške 1,50 eur na deň a za ubytovanie 20,- eur na mesiac.
Z rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny T.slo KK1/OPHN/SOC/2014/3616 zo dňa 9. 7. 2014 (čl. 8 spisu) súd zistil, že navrhovateľ je poberateľom pomoci v hmotnej núdzi, ktorá od 1. 7. 2014 bola vo výške 117,40 eur mesačne. Podľa potvrdenia W. zo dňa 22. 1. 2015 (čl. 7 spisu) bola v januári 2015 výška dávky v hmotnej núdzi poberanej navrhovateľom 112,40 eur mesačne.
Z poštových peňažných poukazov predložených navrhovateľom na pojednávaní týkajúcich sa obdobia od januára 2014 do októbra 2015 bolo zistené, že tento poukazoval k rukám matky odporkyne mesačne sumu 55,- eur, pričom odporkyňa potvrdila, že sa jednalo o výživné.
Z vysvedčenia o maturitnej skúške predloženého odporkyňou (čl. 34-35) bolo zistené, že táto v máji 2014 ukončila stredoškolské štúdium na Gymnáziu v D.i úspešným vykonaním maturitnej skúšky. Z účastníckej výpovede odporkyne na pojednávaní bolo zistené, že na štúdium na vysokej škole sa nehlásila, ako dôvod uviedla, že na to nemala finančné prostriedky s tým, že v budúcnosti by chcela ísť na vysokú školu, zatiaľ nevie na akú a kam.
Z výpovede odporkyne na pojednávaní a z oznámenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny T. zo dňa 22.9.2015 súd zistil, že odporkyňa od 6. 8. 2015 je vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie, v tejto evidencii bola aj v minulosti, a to v období od 16. 9. 2014 do 30. 11. 2014 a od 1. 6. 2015 do 2. 8. 2015. Zo strany tohto úradu jej nie je ani nebola poskytovaná dávka v hmotnej núdzi.
Z odpovede na lustráciu odporkyne v Sociálnej poisťovni (čl. 26-27 spisu) bolo zistené, že táto od 1. 1. 2015 do 28. 1. 2015 pracovala na základe dohody o vykonaní práce, kde ako vymeriavací základ má uvedenú sumu 0,- eur. V období od 2. 2. 2015 do 31. 5. 2015 pracovala ako zamestnanec pre spoločnosť W., kde vymeriavací základ za obdobie február 2015 bol 528,78 eur, za marec 2015 bol 591,94 eur, za apríl 2015 bol 548,67 eur a za máj 2015 bol 1.040,23 eur. Podľa tvrdenia odporkyne na pojednávaní, uvádzané sumy sú hrubým príjmom, jej skutočný čistý príjem za február až apríl 2015 bol vo výške cca 370,- eur mesačne a za máj 2015 aj s cestovným a bonusom bol vo výške asi 700,-eur. Vo svojej účastníckej výpovedi na pojednávaní odporkyňa uviedla, že sa jednalo o výkon robotníckej práce vo výrobe vo fabrike v G. na základe mesačne obnovovaných dohôd, pričom dôvodom prečo tam už nepracuje je to, že išlo o sezónnu prácu, už ju ďalej nepotrebovali, ale keď tam telefonovala, povedali jej že možno začiatkom novembra 2015 by opätovne mohla nastúpiť do práce.
Z výsluchu odporkyne na pojednávaní súd zistil, že táto býva u matky, ktorá hradí náklady na jej bývanie, v čase keď pracovala prispievala matke na domácnosť sumou 70,- až 100,- eur mesačne. Odporkyňa
uviedla, že uchádza sa o prácu iba v obvode svojho bydliska, nakoľko tu má zázemie a strechu nad hlavou a tak nechce ísť pracovať niekde kde nikoho nemá, o prácu sa uchádza tak, že posiela životopisy zamestnávateľom, zatiaľ sa jej však zamestnať nepodarilo, pričom zdravotné či iné obmedzenia, ktoré by jej bránili nájsť si prácu nemá.
Podľa § 62 ods. 1 Zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.
Podľa § 163 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) rozsudok odsudzujúci na plnenie v budúcnosti zročných dávok alebo na plnenie v splátkach možno na návrh zmeniť, ak sa podstatne zmenili okolnosti, ktoré sú rozhodujúce pre výšku a ďalšie trvanie dávok alebo splátok. Zmena rozsudku je prípustná od času, keď došlo k zmene pomerov.
Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Aplikačná prax v súvislosti s touto otázkou vyvodila záver, že pre nadobudnutie schopnosti samostatne sa živiť sú dané podmienky ukončením jedného štúdia toho istého stupňa, teda ukončením sústavnej prípravy na povolanie. Pri posúdení tejto otázky treba vychádzať z okolnosti konkrétneho prípadu a vychádzať z definitívnosti získania predpokladov na výkon povolania (v tejto súvislosti pozri tiež napr. Zákon o rodine
- komentár k § 62 autorov Edmund Horváth, Erik Varga, vydavateľstvo Iura Edition, 2009). Indikátorom toho, ako vykladá schopnosť dieťaťa samé sa živiť (§ 62 ods. 1 Zákona o rodine) súdna prax je napr. nález Ústavného súdu Českej republiky z 13. 3. 2013, sp. zn. I.ÚS 2306/2012, ktorého výklad pojmu schopnosť dieťaťa samé sa živiť je pri podobnosti právnej úpravy v zásade aplikovateľný aj v Slovenskej republike a ktorý súd uvádza preto, lebo sa s týmto výkladom stotožňuje. V zmysle tohto výkladu je teleológia zákona o rodine (u nás § 62 ods. 1) pokiaľ ide o schopnosť dieťaťa samé sa živiť zásadne postavená na myšlienke človeka plne zodpovedného za svoj osud a teda od okamihu nadobudnutia schopnosti samé sa živiť má dieťa svoje príjmové pomery objektívne vo svojich rukách, a je tak samé „strojcom svojho šťastia“. Záleží spravidla len na ňom, na jeho usilovnosti atď. v akých majetkových pomeroch bude žiť a pokiaľ v tomto ohľade nebude aktívne, negatívne dôsledky si ponesie samé. Zmyslom a účelom teda je, že pokiaľ je dieťa už objektívne schopné si svoje potreby uspokojovať samé, bolo by nespravodlivé pričítať jeho eventuálnu pasivitu v tejto sfére na ťarchu jeho rodičov v tom zmysle, že by rodičia boli povinní naďalej svoje dieťa živiť. Výnimku by prestavovala situácia, kedy by existovala objektívna nemožnosť dieťaťa živiť sa samostatne daná napr. jeho ťažkým zdravotným postihnutím, kedy treba vychádzať z toho, že takto znevýhodnené dieťa ktoré si svoje postihnutie neprivodilo potrebuje pomoc po všetkých stránkach a preto aj majetkové dôsledky takéhoto postihnutia dieťaťa v takom prípade musia ísť na ťarchu toho, kto ako racionálna bytosť dieťa na svet dobrovoľne a pri vedomí si všetkých dôsledkov priviedol, teda rodiča.
V prejednávanej veci súd, vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania má za preukázané, že od času posledného rozhodnutia o výživnom rozsudkom Okresného súdu Kežmarok zo dňa 17. 10. 2011 č.k. 5P 134/2011-44 došlo k podstatnej zmene pomerov spočívajúcej v tom, že odporkyňa na výživu navrhovateľa už nie je odkázaná, nakoľko v máji 2014 ukončila stredoškolské štúdium, nepokračuje v štúdiu na vysokej škole, nepripravuje sa ďalej na budúce povolanie a je schopná sama sa živiť.
Či odporkyňa je alebo nie je schopná sama sa živiť súd musel z dôvodov už rozvedených vyššie posudzovať objektívne, nakoľko aj zákon o rodine v § 62 ods. 1 trvanie vyživovacej povinnosti rodiča viaže do času, kedy sa dieťa stane schopné samo sa živiť a nie až do času kedy sa toto samo aj reálne uživí. O schopnosti odporkyne sama sa živiť v súdenej veci nemôže byť pochýb, nakoľko táto už aj bola zamestnaná, pričom v období od februára 2015 do mája 2015 jej príjem dokonca podstatne prevyšoval príjem navrhovateľa prispievajúceho jej na výživu. Odporkyňa po skončení strednej školy nepokračuje v ďalšom štúdiu na vysokej škole, sama uviedla, že nemá žiadne zdravotné či iné obmedzenia, ktoré by jej bránili sa zamestnať. Súčasný stav jej nezamestnanosti je podľa jej tvrdení spôsobený nedostatkom pracovných príležitostí. Pri nutnosti, ako už bolo uvedené objektívneho posúdenia schopnosti odporkyne sama sa živiť táto podľa názoru súdu nepochybne schopná sama sa živiť je a preto vyživovacia povinnosť navrhovateľa voči nej zanikla, a súd týmto svojim rozhodnutím už len deklaruje tento stav, ktorý už nastal. I keď nie je vylúčené obnovenie vyživovacej povinnosti rodičov v prípade, že by sa odporkyňa neskôr
rozhodla pokračovať v štúdiu na vysokej škole, elasticitu vyživovacej povinnosti nemožno chápať tak, že táto zaniká, respektíve obnovuje sa napríklad v závislosti na tom, či doposiaľ vyživované dieťa aktuálne je alebo nie je zamestnané. Vzhľadom na preukázanú objektívnu schopnosť odporkyne sama sa živiť jej aktuálna nezamestnanosť nič nemení na zániku vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči nej. Konanie o zrušenie výživného na plnoleté dieťa je konanie, ktoré možno začať len na návrh a súd je v takom konaní návrhom viazaný v tom zmysle, že ho nemôže prekročiť (§ 153 ods. 2 O.s.p.). Keďže navrhovateľ sa zrušenia vyživovacej povinnosti návrhom súdu doručeným dňa 26. 1. 2015 domáhal počnúc dňom 1. 2. 2015 a súd, viazaný týmto návrhom ho nemohol prekročiť, pričom odporkyňa uvedený dátum zrušenia vyživovacej povinnosti ani nenamietala a nespochybnila, súd po zistení, že odporkyňa ku dňu, od ktorého navrhovateľ žiadal zrušiť vyživovaciu povinnosť bola schopná sama sa živiť, vyživovaciu povinnosť navrhovateľa voči nej určenú rozsudkom Okresného súdu Kežmarok zo dňa 10. 12. 2008 č.k. 8C 198/2008-24 v spojení s rozsudkom Okresného súdu Kežmarok zo dňa 17. 10. 2011 č.k. 5P 134/2011-44 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 22. 2. 2012 č.k. 3CoP 2/2012-60 zrušil počnúc dňom 1. 2. 2015.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. Vo veci úspešný navrhovateľ náhradu trov konania neuplatnil, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia jeho písomného vyhotovenia na Okresný súd Kežmarok.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (§ 251 ods. 1 O.s.p.).