Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4Er-580-2009.pdf
PDF · 119.01 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
TO-4Er/580/2009
Uznesenie
Okresný súd Topoľčany v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, proti povinnému: E. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom J. XX, XXX XX E. O., o vymoženie sumy 384,12 eur s príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, PhD., Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava pod sp. zn. EX 2122/09u, takto
rozhodol:
I. Súd vyhlasuje exekúciu za n e p r í p u s t n ú a exekúciu z a s t a v u j e .
II. O trovách exekúcie súd rozhodne samostatným uznesením.
odôvodnenie:
Oprávnený podal u súdneho exekútora proti povinnému návrh na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore s.r.o. sp. zn. TP 2507/08 zo dňa 22.4.2009 (ďalej len rozhodcovský rozsudok), pre vymoženie sumy 384,12 eur s 0,05% úrokom z omeškania denne od 8.4.2005 do zaplatenia, zmluvnej pokuty vo výške 38,41 eur, trov predchádzajúceho konania v sme 173,17 eur a všetkých účelne vynaložených trov exekúcie. Súdny exekútor požiadal na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré mu Okresný súd Topoľčany udelil dňa 18.8.2009.
Povinný podaním zo dňa 13.7.2015 označeným ako „Dovolanie“ žiadal zrušenie exekúcií, ktoré v podaní špecifikoval spisovými značkami, pod ktorými sú vedené u súdnych exekútorov. Jednou z týchto exekúcií je aj exekúcia vedená v tomto exekučnom konaní. V podaní povinný uviedol, že sa dovoláva zrušenia exekúcií, nakoľko ide podľa zákona o premlčacie doby. Tiež uviedol, že niektoré exekúcie sú splatené a niektoré sa platia. Súčasne povinný poukázal na to, že je evidovaný na úrade práce, je v hmotnej núdzi, má ZŤP, 7 rokov je bez elektriky, plynu, pitnej vody, kúrenia v zime a nemá ani 35,- eur na zaplatenie operácie na zubnej chirurgii. Súčasne povinný popísal svoje zdravotné problémy.
Podanie povinného, ktorým žiada zrušenie exekúcií, bolo podľa jeho obsahu posúdené podľa § 41 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku za návrh na zastavenie exekúcie.
Oprávnený podaním zo dňa 30.9.2015 oznámil, že s návrhom povinného na zastavenie exekúcie nesúhlasí, pretože povinný nepreukázal splnenie ani jednej z podmienok uvedených v ustanovení § 57 ods. 1 Exekučného poriadku.
Súdny exekútor podaním zo dňa 31.8.2015 oznámil, že pri lustrácii majetku povinného bolo zistené, že má účet v banke, nie je evidovaný ako zamestnanec (naposledy bol evidovaný ako zamestnanec ku dňu 5.6.2014), nie je vlastníkom ani držiteľom motorového vozidla, je vlastníkom nehnuteľnosti, na ktorej je v prospech danej exekučnej pohľadávky zriadené exekučné záložné právo. Súčasne uviedol, že
pohľadávka bola vymožená čiastočne sumou 159,88 eur. Tiež poukázal na to, že ak neexistujú dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná, len oprávnený, ktorý inicioval začatie exekučného konania, môže iniciovať aj jeho skončenie, pričom táto zásada sa uplatňuje aj v prípade, že dôvodom na zastavenie exekúcie je skutočnosť, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Súd exekúciu zastaví iba v prípade, že exekútor v priebehu exekúcie nezistí žiadny postihnuteľný majetok povinného, ktorý by skutočne nestačil ani na úhradu trov exekúcie, pričom nie je ani žiadny predpoklad, že by takýto majetok nadobudol v budúcnosti a súčasne oprávnený s týmto postupom súhlasí.
Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, h) majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
Podľa § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku (ďalej len EP) exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 58 ods. 1 EP exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať.
Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj len ZoRK) účinného do 31.12.2014 súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, 17) b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 ZoRK účinného do 31.12.2014 súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný v spotrebiteľskom spore, je súd povinný rozhodcovský rozsudok preskúmať podľa hľadísk ustanovených v § 45 ods. 1 ZoRK účinného do 31.12.2014 a aj bez návrhu rozhodnúť o zastavení exekúcie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky uvedené v § 40 písm. a) a b) ZoRK účinného do 31.12.2014, alebo ak zistí, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Aby bolo možné preskúmať rozhodcovský rozsudok podľa uvedených hľadísk, bolo potrebné preskúmať aj listiny, na základe ktorých vznikol medzi oprávneným a povinným záväzkovo právny vzťah. Z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že nároky, ktoré ním bol povinný zaviazaný zaplatiť, majú základ v zmluve o poskytnutí rýchlej pôžičky, preto súd vyzval oprávneného na jej predloženie. Súčasne vyzval oprávneného aj na predloženie rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky), z ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc rozhodnúť spor účastníkov. Na výzvu súdu oprávnený predložil žiadosť a zmluvu o poskytnutí expres pôžičky uzavretú medzi Slovenskou požičovňou, a. s., Hlavné námestie 12, Kežmarok ako veriteľom a povinným ako dlžníkom (klientom) č. 70008198 dňa 11.11.2004 (ďalej len zmluva al. zmluva o pôžičke) a tiež Všeobecné obchodné podmienky pôžičky poskytovanej
spoločnosťou (ďalej len všeobecné obchodné podmienky alebo VOP) obsahujúce v čl. VII písm. o) rozhodcovskú doložku.
Zo zmluvy o pôžičke vyplýva, že jej predmetom je dohoda o poskytnutí pôžičky vo výške 331,94 eur (10000,- Sk), ktorú sa dlžník zaviazal zaplatiť veriteľovi v 12-ich mesačných splátkach po 34,92 eur (1052,- Sk). Celkom mal teda dlžník podľa zmluvy uhradiť veriteľovi sumu 419,04 eur (1052,- Sk x 12 mesiacov = 12624,- Sk, čo je 419,04 eur). Z výpisu z Obchodného registra veriteľa zo zmluvy o pôžičke vyplýva, že dňa 31.12.2005 zanikol a jeho právnym nástupcom je Consumer Finance Holding, a. s., Kežmarok.
Podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch na účely tohto zákona sa rozumie a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme, b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Podľa § 4 ods. 4 zákona o spotrebiteľských úveroch od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
Podľa § 52 Občianskeho zákonníka (OZ) spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa 53 ods. 1, 2, 3, 5 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré
- má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy,
- umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve,
- požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku,
- vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa § 3 Občianskeho zákonníka (OZ) výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Zo zmluvy a všeobecných podmienok bolo zistené, že medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské právo, pričom zmluva o pôžičke bola posúdená za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a to z nasledovných dôvodov. Predmetom zmluvy bolo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo forme pôžičky. V čase uzavretia zmluvy bol veriteľ podnikateľom, pričom medzi predmety jeho činnosti patrilo aj poskytovanie úverov, pri uzatváraní zmluvy teda konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a ako veriteľ zo zmluvy mal preto pri jej uzatváraní postavenie dodávateľa (či už podľa Občianskeho zákonníka alebo podľa zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy). Pokiaľ ide o povinného, ktorý je dlžníkom zo zmluvy o úvere, je nepochybné, že zmluvu uzatváral ako fyzická osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Definíciu spotrebiteľa upravuje Občiansky zákonník, ktorý je predpisom všeobecným (lex generalis) a aj zákon o spotrebiteľských úveroch, ktorý je vo vzťahu k všeobecnej úprave predpisom špeciálnym (lex specialis). Úprava normami spotrebiteľského práva nevykazuje znaky kompaktnosti, uzavretosti a ucelenosti - čiže stavu, v ktorom by mala byť celkom vylúčená použiteľnosť všeobecných ustanovení o spotrebiteľských zmluvách v OZ s poukazom na konkrétnu úpravu niektorého inštitútu v inom zákone - o spotrebiteľských úveroch. Nad princíp uprednostnenia predpisu špeciálneho pred predpisom všeobecným tu totiž zmysel úpravy kladie princíp subsidiarity, teda potreby podporného použitia celej všeobecnej úpravy spotrebiteľských zmlúv alebo prípadne i len jej fragmentov tam, kde osobitná úprava problém nerieši vôbec, nečiní tak úplne alebo z určitého dôvodu na posudzovaný problém nedopadá, avšak zároveň je celkom nesporné, či aspoň uspokojivo nevyvrátené, že tu inak ide o spotrebiteľský vzťah. Spotrebiteľom podľa zákona o spotrebiteľských úveroch je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania (§ 3 ods. 2). Spotrebiteľom podľa OZ (§ 52 ods. 3) pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z výkladu úpravy OZ treba dospieť k tomu, že tzv. nespotrebiteľom je len tá osoba, ktorá do postavenia odberateľa tovaru či služieb vstupuje konaním v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (rozumej v rámci vlastnej zárobkovej činnosti slúžiacej rovnako ako u dodávateľa dosiahnutiu zisku a nielen uspokojovaniu osobných potrieb odberateľa či príslušníkov jeho domácnosti). Úprava spotrebiteľa obsiahnutá v OZ je teda širšia ako úprava obsiahnutá v zákone o spotrebiteľských úveroch. Nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný bezpečne
- spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, pričom dôkazné bremeno na preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy má dodávateľ (veriteľ). Z celkového formátu zmluvy (tlačiva) vyplýva, že ide o rovnaký typ zmluvy, aký veriteľ používal pri poskytovaní úverov fyzických osobám, pričom ide o zmluvy (vrátane úverových podmienok), ktoré boli vopred veriteľom pripravené pre veľký počet dlžníkov, ktorí pri ich uzatváraní nemohli ovplyvniť ich obsah a zmluvné dojednania (§ 53 ods. 1, 2, 3 OZ). Zmluva uzavretá medzi veriteľom a povinným ako dlžníkom je teda typizovanou, štandardnou zmluvou - uzatvára sa vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy nemá možnosť zmeniť. Keďže peňažné prostriedky boli poskytnuté povinnému formou pôžičky (úveru), ide o typizovanú zmluvu a nebol zistený dôvod, pre ktorý by sa zákon o spotrebiteľských úveroch na zmluvu nevzťahoval (§ 1 ods. 2, 3), bol úver poskytnutý veriteľom povinnému posúdený za spotrebiteľský úver. Použitie spotrebiteľského práva na právny vzťah vzniknutý zmluvou nemení ani prípadný prevod prípadne prechod práva zo zmluvy, napr. v dôsledku uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky al. zániku veriteľa s právnym nástupcom.
Na spotrebiteľské vzťahy, o ktorý ide aj v prípade vzťahu medzi účastníkmi konania, sa aplikujú spotrebiteľské právne normy, preto sa vždy použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech (§ 52 ods. 2, § 54 ods. 1, 2 OZ) a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva (§ 262 ods. 1 ObZ), alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 ObZ). Právne normy upravujúce spotrebiteľské právne vzťahy sú pritom kogentnými právnymi normami, ktoré teda nie je možné zmeniť dohodou zmluvných strán a ani inak. Použitie ustanovení spotrebiteľského práva zahŕňa tiež prednostné použitie ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, a to na celý režim právneho vzťahu (t. j. vrátane premlčania, zmluvnej pokuty a pod.).
Pri preskúmaní rozhodcovského rozsudku sa súd v prvom rade zameral na zistenie, či rozhodcovský súd, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok, mal právomoc rozhodnúť spor účastníkov. Keďže z rozhodcovského rozsudku nevyplýva, na základe čoho rozhodcovský súd rozhodol spor účastníkov, súd pri preskúmaní jeho právomoci vychádzal z rozhodcovskej doložky vyplývajúcej zo všeobecných obchodných podmienok predložených oprávneným.
Vzhľadom na to, že medzi účastníkmi ide o spotrebiteľský právny vzťah, bola rozhodcovská doložka podrobená súdnej kontrole podľa kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej podmienky (dojednania, požiadavky) spotrebiteľskej zmluvy. Význam rozhodcovskej doložky je pritom v porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami osobitný, pretože v krízových situáciách a vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. V prípade rozhodovania v rozhodcovskom konaní totiž nejde o výkon verejnej moci, ale o rozhodovanie súkromnou osobou, ktorej zmluvné strany delegovali právomoc rozhodnúť ich spor.
Smernica Rady (Európskej únie) č. 93/13/EHS z 5.4.1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané, pričom zákaz neprimeranosti je tu treba chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané logicky tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok a že u úverových zmlúv, spotrebiteľ koná pod tlakom finančnej tiesne - k získaniu nefair výhody. Súd pritom nepochybuje o tom, že takouto výhodou je prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov k rozhodcovi, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je nutné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky atď.
Podľa rozhodcovskej doložky vyplývajúcej z čl. VII písm. o) Všeobecných obchodných podmienok sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy a v súvislosti s ňou budú, ak sa nedohodnú, riešené prostredníctvom všeobecného súdu odporcu alebo v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory jediným rozhodcom. Zmluvné strany sa tiež zaviazali podrobiť rozhodnutiu rozhodcovského súdu s tým, že rozhodnutie je pre obe strany konečné, záväzné a vykonateľné. Podpisom zmluvy dal dlžník veriteľovi súhlas na výber najvhodnejšieho spôsobu z uvedených alternatív.
Súd má zato, že takto koncipovaná rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu dlžníka dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, pretože aj keď rozhodcovská doložka pri riešení sporov dáva na výber medzi všeobecným súdom a rozhodcovským súdom (v rozhodcovskom konaní), v skutočnosti možnosť riešenia sporov na všeobecnom (štátnom) súde dlžníkovi neposkytuje, pretože o forme konania (súdneho alebo rozhodcovského) rozhoduje veriteľ - dlžník mal podľa rozhodcovskej doložky dať veriteľovi súhlas na výber najvhodnejšieho spôsobu riešenia sporov. Vzhľadom na charakter sporov zo zmlúv o pôžičke (úvere) je pritom viac ako pravdepodobné, že veriteľ za najvhodnejší spôsob riešenia sporov určí práve riešenie v rozhodcovskom konaní. To sa potvrdilo aj v tomto prípade, keď oprávnený (právny nástupca veriteľa) podal návrh na rozhodnutie sporu na rozhodcovskom súde, pričom povinný sa tak musel podrobiť rozhodcovskému konaniu, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR). Rozhodcovská doložka, ktorá síce dáva na výber medzi všeobecným a rozhodcovským súdom, ale výber najvhodnejšieho súdu z týchto dvoch alternatív ponecháva na veriteľovi a dlžník ho nemá možnosť nijakým spôsobom ovplyvniť, je neprijateľným dojednaním, pretože vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní (§ 53 ods. 4 písm. r/ OZ).
Ďalej je nepochybné, že rozhodcovskú doložku si povinný osobitne nevyjednal, bola veriteľom vopred pripravená v rámci všeobecných obchodných podmienok a dlžník, ak by aj s VOP bol oboznámený, ju nemal možnosť ako zmeniť, alebo ovplyvniť jej obsah (mohol zmluvu len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým podmienkam). Oboznámenie sa s obchodnými podmienkami tak, aby bolo možné pochopiť ich obsah a význam, je vzhľadom na ich rozsah a spôsob akým sú písané (veľmi drobným písmom) prakticky nemožné. Okrem toho, ak by aj došlo k oboznámeniu sa s obchodnými podmienkami, iba ťažko možno predpokladať, že by si povinný (spotrebiteľ), ktorého cieľom bolo uzavretím zmluvy získať peniaze, bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Nie je pritom ani zrejmé, že by boli povinnému poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní.
Rozhodcovská doložka je v neprospech povinného ako spotrebiteľa aj z dôvodu miesta rozhodcovského konania, nakoľko v prípade riešenia sporu by bol miestne príslušný súd, v ktorého obvode je bydlisko povinného (spotrebiteľa), čo neplatí v prípade rozhodcovského konania. Sídlo rozhodcovského súdu je v Košiciach, čo je vzhľadom na vzdialenosť od miesta bydliska povinného v jeho neprospech a povinného to mohlo odradiť od podania žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku, keďže na konanie by bol príslušný súd v obvode, ktorého sa viedlo rozhodcovské konanie. Vzdialenostný problém sa okrem iného spomína v rozsudku súdneho dvora Európskej únie Océano Grupo Editorial a Salvat Editores z 27. júna 2000.
Rozhodcovskú doložku súd vzhľadom na uvedené dôvody posúdil za neprimeranú podmienku spotrebiteľskej zmluvy, pretože nebola dojednaná individuálne a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, v neprospech spotrebiteľa. Pri posudzovaní rozhodcovskej doložky súd vychádzal z jej celkového charakteru, možnosti a schopnosti spotrebiteľa pochopiť význam tak dôležitého dojednania, akým rozhodcovská doložka je a tiež možnosť, resp. nemožnosť, spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany ovplyvniť obsah zmluvy o pôžičke vrátane rozhodcovskej doložky (§ 53 ods. 2 OZ). Súd pritom prihliadal aj na to, že v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad pre spotrebiteľa priaznivejší (§ 54 ods. 2 OZ). V tomto smere súd poukazuje na rozhodnutie Vrchného krajinského súdu v Brandenburgu, ktorý v rozhodnutí z 21.6.2006 č. k. 7U 17/06 konštatoval, že „Pri skúmaní neprijateľnej povahy zmluvných podmienok súd v slade s rozhodovacou líniou Spolkového súdneho dvora (BGH) potvrdil, že je potrebné vychádzať z nejneprijateľnejšieho výkladu, aký pri posudzovaných zmluvných podmienkach vôbec prichádza do úvahy.“ Súd súčasne poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora C-168/05 Mostaza Claro), v ktorým Európsky súdny dvor vyložil, že rozhodcovský nález v spore zo spotrebiteľskej zmluvy nie je treba zrušiť spôsobom predpokladaným národným právom pre zrušenie rozhodcovského nálezu (rozsudku), ale súd má kedykoľvek prihliadať na neplatnosť takého rozhodcovského nálezu. Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením.
Vo vzťahu ku skutočnosti, že v čase uzatvorenia zmluvy OZ nemal medzi neprijateľnými zmluvnými podmienkami zahrnuté ako neprijateľné také ustanovenie, ktoré sa dotýka rozhodcovskej doložky, súd poukazuje na to, že podľa § 53 ods. 1 (teraz veta prvá) OZ spotrebiteľské zmluvy nesmeli a nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Okrem toho ustanovenie § 53 ods. 3 OZ obsahuje iba príkladný (nie taxatívny) výpočet neprijateľných podmienok spotrebiteľskej zmluvy.
Ďalej bolo zistené, že zmluva (VOP) obsahuje aj ďalšie neprimerané podmienky, medzi ktoré patria dojednania o zmluvných pokutách - napr. 10% z dlžnej čiastky v prípade omeškania so splátkou 30 dní po dobe splatnosti, 100% z celkovej výšky poskytnutej pôžičky v prípade porušenia niektorej z ďalších povinností vyplývajúcich zo zmluvy al. VOP, 20% z celkovej výšky poskytnutej pôžičky za uvedenie nepravdivých údajov v zmluve. Tieto dojednania neboli dohodnuté v úverovej zmluve, ale sú súčasťou zmluvných dojednaní vo VOP, ktoré sú na predtlačenom tlačive, sú všeobecne koncipované pre veľký počet dlžníkov (spotrebiteľov) a teda nie sú individuálne dojednané a je nepochybné, že povinný nemal možnosť ich zmeniť, pričom sú v jeho neprospech. Súd je toho názoru, že zmluvné pokuty za omeškanie so splnením toho istého záväzku, predstavujú pre spotrebiteľa neprimerane vysokú sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku, najmä ak je popri nich spotrebiteľ povinný zaplatiť aj ďalšiu zákonnú sankciu (úrok z omeškania, ktorý z VOP vyplýva vo výške 0,05% z dlžnej čiastky za každý začatý deň omeškania). Zmluvná pokuta vo výške 38,44 eur, ktorú bol povinný rozhodcovským rozsudkom zaviazaný zaplatiť tak vychádza z neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy. Okrem toho dospel k záveru, že dohoda o zmluvnej pokute je absolútne neplatená z dôvodu nedodržania písomnej formy - § 40 ods. 1 OZ. Podľa § 544 ods. 2 OZ možno zmluvnú pokutu dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia. V rámci spotrebiteľských zmlúv dojednanie zakladajúce právo na zmluvnú pokutu, nemôže byť súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale len súčasťou samotnej spotrebiteľskej zmluvy, teda listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3512/2011 z 11.11.2013). Všeobecné podmienky v spotrebiteľských zmluvách majú slúžiť predovšetkým k tomu, aby nebolo potrebné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru a naopak nesmú slúžiť k tomu, aby do nich v často neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom písanej forme dodávateľ skryl
dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa skôr uniknú (napr. rozhodcovská doložka alebo dohoda o zmluvnej pokute). Pokiaľ tak dodávateľ urobí, nekoná v právnom vzťahu poctivo a takému konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Zmluvná pokuta, ktorú si oprávnený uplatnil voči povinnému, nevyplýva z dohody, ktorá by bola súčasťou zmluvy o pôžičke, ale vyplýva iba zo všeobecných obchodných podmienok, ktoré nie sú povinným podpísané.
Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať aj náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z., medzi ktoré patrí aj údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru. Ak ročná percentuálna miera nákladov nie je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch), čo znamená, že sa na uvedené poplatky a úroky v zmysle uvedenej právnej fikcie neprihliada. V zmluve RPMN nie je uvedená, vyplýva iba zo všeobecných obchodných podmienok (čl. VIII VP), a to z tabuľky, ktorá obsahuje rôzne údaje o výške RPMN rozdelené podľa výšky poskytnutej pôžičky a dĺžky jej splácania. RPMN pre pôžičku poskytnutú povinnému v sume 331,94 eur s dĺžkou splácania 12 mesiacov vyplýva z VOP vo výške 26,24%. Podľa zmluvy sú všeobecné obchodné podmienky zmluvy jej neoddeliteľnou súčasťou a povinný si ich mal prečítať. Vzhľadom na spôsobom akým sú VOP písané a ich rozsah, je otázne, či tomu tak skutočne bolo. Súd vychádzajúc z výkladu priaznivejšieho pre spotrebiteľa dospel k záveru, že RPMN má byť uvedená priamo v zmluve, a keďže tomu tak v tomto prípade nebolo, posúdil úver poskytnutý povinnému za bezúročný a bez poplatkov. Zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že veriteľ si voči dlžníkovi uplatňoval okrem vrátenia poskytnutej pôžičky aj ďalšie peňažné prostriedky vo výške 87,10 eur (povinný mal zaplatiť sumu 419,04 eur, pričom mu bola poskytnutá pôžička 331,94 eur), ktoré mu vzhľadom na uvedené nepatria.
Podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa (§ 54 ods. 1 OZ). Povinnosti spotrebiteľa sú preto limitované ustanoveniami Občianskeho zákonníka bez ohľadu na právnu formu, ktorú dodávateľ so spotrebiteľom uzatvorili (napr. či došlo k dohode o voľbe práva, alebo ide o tzv. absolútny obchod). Týka sa to aj úroku z omeškania, ktorý preto patrí veriteľovi iba podľa predpisov občianskeho práva, teda podľa § 517 ods. 2 OZ a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. a nie podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Rozhodcovským súdom bol úrok z omeškania priznaný oprávnenému vo výške 0,05% denne (čo je 18,25% ročne) tak, ako vyplýva z VOP (čl. VII písm. d/ bod 1). Ustanovenia § 517 ods. 2 OZ a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. však dohodu zmluvných strán o výške úroku z omeškania nepripúšťajú (ani nepripúšťali) a naopak stanovujú jeho výšku, resp. spôsob jeho určenia v závislosti od výšky diskontnej, resp. základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska (do 31.12.2008) a základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky (od 1.1.2009). Dňa 8.4.2005 kedy došlo podľa rozhodcovského rozsudku k omeškaniu s plnením dlhu, bola základná úroková sadzba NBS vo výške 3%, z čoho vyplýva zákonný úrok z omeškania vo výške 6% ročne (dvojnásobok základnej úrokovej sadzby NBS).
Podľa § 4 ods. 1, 2, 3 zák. č. 244/202 Z. z. účinného v čase uzavretia zmluvy, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky v zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami, alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom, alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy možno nahradiť vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom najneskôr do začatia konania o veci samej v rozhodcovskom konaní o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu. Obsahom zápisnice je rozhodcovská zmluva podľa § 3.
Súd dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva vyjadrená formou rozhodcovskej doložky vo všeobecných obchodných podmienkach je neplatná aj z dôvodu nesplnenia zákonom predpísanej písomnej formy. Rozhodcovská doložka vyplýva z VOP (podľa zmluvy majú byť neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o pôžičke a podpisom zmluvy zmluvné strany vyhlásili, že si zmluvu riadne prečítali, bola uzatvorená slobodne, vážne a po vzájomnom prerokovaní, je výrazom ich vôle, jej obsahu riadne porozumeli). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy, alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Z citovaných ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní (§ 4 ods. 1, 2, 3) je zrejmé, že na platnú existenciu rozhodcovskej zmluvy (či už uzavretej formou osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky k zmluve) je potrebné splniť, okrem iných, podmienku písomnej formy. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne
vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Súd má zato, že v tomto prípade podmienka písomnej formy dodržaná nebola. Všeobecné obchodné podmienky nie sú podpísané ani jednou zo zmluvných strán a splnenie písomnej formy nemožno vyvodiť ani zo skutočnosti, že účastníci podpísali zmluvu, v ktorej je v rámci veriteľom vopred predtlačených dojednaní uvedené, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú všeobecné podmienky. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu. Súd má zato, že na platné založenie rozhodcovskej doložky nestačí iba odkaz v zmluve na všeobecné podmienky, pokiaľ tieto neboli podpísané zmluvnými stranami. V súvislosti s nedodržaním písomnej formy rozhodcovskej doložky súd opätovne poukazuje na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3512/2011 z 11.11.2013.
Súd po zhodnotení všetkých uvedených skutočností vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 EP, pretože zistil rozpor exekučného titulu so zákonom. Rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného aj na plnenia, ktoré sú právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Predovšetkým však samotné rozhodcovské konanie, v ktorom bol rozhodcovský rozsudok vydaný, vychádza z absolútne neplatnej rozhodcovskej zmluvy - vyplýva z neprijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 5 OZ) a nespĺňa zákonom predpísanú písomnú formu (§ 4 ZoRK). Rozhodcovský súd tak nemal právomoc rozhodovať spor účastníkov konania a vydať exekučný titul. Rozhodcovský rozsudok preto nemôže byť podkladom pre vykonanie exekúcie (a to ani v časti), na základe čoho bolo dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 ods. 1, 2 ZoRK účinného do 31.12.2014. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že s účinnosťou od 1.1.2015 bolo ustanovenie § 45 ods. 1, 2 ZoRK zrušené, pretože na exekučné konania sa použijú predpisy účinné do 31.12.2014 (§ 243d ods. 1, 2 Exekučného poriadku), ktoré exekučný súd vo veci aplikoval. Pokiaľ povinný navrhol zastavenie exekúcie, pretože vo veci ide o premlčanie a preto, že jeho majetok nestačí ani na úhradu trov exekúcie, o zastavení exekúcie z týchto dôvodov súd nerozhodoval, pretože zistil iné dôvody (uvedené vyššie), pre ktoré musela byť exekúcia aj bez návrhu vyhlásená za neprípustná a zastavená.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu m o ž n o podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Topoľčany, písomne v troch vyhotoveniach. Odvolanie musí mať náležitosti § 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (musí z neho byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované) a § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (musí sa v ňom tiež uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha). Podľa § 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.