Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_16C-215-2014.pdf
PDF · 97.92 KB
Case nature
Area
Subarea
16C/215/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Dunajská Streda samosudcom Michalom Novotným v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., advokátska kancelária, Bratislava (zn. 3.280.877), proti žalovanému: E. O.Ó., L.. X. I. XXXX, bytom D. XXX/X, X.É. T., o 4.457,11 € s prísl., takto
rozhodol:
I. Žaloba o zaplatenie 4.457,11 € s 9,15 % ročným úrokom z omeškania od 13. augusta 2014 sa zamieta. II. Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
. Žalobca sa žalobou došlou súdu 16. októbra 2014 domáhal voči žalovanému zaplatenia súm uvedených vo výroku. V žalobe predniesol, že jeho právny predchodca - Slovenská sporiteľňa, a.s., uzavrela 16. septembra 2013 so žalovaným zmluvu č. XXXXXXXXXX, ktorou mu poskytla peňažné prostriedky. Slovenská sporiteľňa, a.s., na žalobcu zmluvou z 27. júna 2014 postúpila pohľadávku, ktorej výška k danému dňu predstavovala 4.529,29 €, z ktorých si žalobca uplatňuje časť 4.457,11 €, ktoré predstavuje 57 splátok za mesiace august 2014 až október 2023.
2. Žalovaný sa k žalobe, ktoré mu bola doručená do vlastných rúk 18. marca 2015, nevyjadril.
3. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie (§ 115 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), ktoré sa konalo 9. októbra 2015 a na ktoré sa účastníci nedostavili. Žalobca sa ospravedlnil a súhlasil s rozhodnutím v jeho neprítomnosti. Žalovaný, ktorý predvolanie riadne a včas prevzal, sa neospravedlnil ani nepožiadal o odročenie. Vzhľadom na to súd vykonal pojednávanie v neprítomnosti oboch účastníkov (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Na ňom súd vykonal dokazovanie listinami, a to: zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX (č. l. 4 až 13), všeobecné obchodné podmienky (č. l. 14 až 33), zmluva o postúpení pohľadávok z 27. júna 2014 (č. l. 36 až 43), oznámenie zo 4. júla 2014 (č. l. 34), výzva z 24. júla 2014 (č. l. 35) a v spojení s uznanými, resp. nespornými skutočnosťami (§ 120 ods. 3, § 153 ods. 1 O. s. p.) zistil tento
skutkový stav:
4. a) Žalovaný ako dlžník a Slovenská sporiteľňa, a.s., ako veriteľ, ktorý je bankou podnikajúcou na základe bankového povolenia, podpísali 16. septembra 2013 listinu označenú ako „Zmluva o splátkovom úvere“ č. XXXXXXXXXX (č. l. 4 až 13). V jej čl. I sa veriteľ zaviazal „jednorazovo“ poskytnúť žalovanému spotrebný úver vo výške 4.000 € (poukázaním na určený účet). Úver mal byť úročený pevnou sadzbou 18,9 % ročne, úroky mali byť splatné mesačne a dlžník mal samotný úver splácať v 120 pravidelných mesačných splátkach po 78,92 € vždy do 15. dňa príslušného mesiaca až do 15. októbra 2023. Okrem toho bol podľa čl. II dlžník povinný platiť poplatky za poistenie, ktoré bolo podrobne upravené v časti
II zmluvy. V čl. III ods. 6 tejto zmluvy sa strany dohodli, že „všetky vzťahy výslovne neupravené v Úverovej zmluve... sa budú riadiť príslušnými ustanoveniami Úverových podmienok, VOP, Obchodným zákonníkom a ostatnými právnymi predpismi...“. Podľa čl. III ods. 3 sa pod „VOP“ rozumeli všeobecné obchodné podmienky vydané bankou s účinnosťou od 1. augusta 2002.
b) Všeobecné obchodné podmienky Slovenskej sporiteľne, a.s., v znení účinnom od 1. februára 2010 (č. l. 14 až 33) obsahovali okrem iného ustanovenie ods. 19.16, ktoré znelo: „19.16 Klient výslovne súhlasí s tým, že Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť na tretiu osobu akékoľvek svoje Pohľadávky voči Klientovi, a to bez ohľadu na to, či sú budúce, súčasné, premlčané alebo nepremlčané, ako aj previesť na tretiu osobu akékoľvek svoje záväzky voči Klientovi...“.
c) Suma 4.000 € bola žalovanému zrejme vyplatená. Nebolo však zistené, kedy a koľko žalovaný zaplatil. Taktiež nebolo dokázané, či a ako bol žalovaný vyzvaný na úhradu dlžných súm, či tieto výzvy boli písomné a či a kedy žalovanému došli.
d) Listom zo 4. júla 2014 (č. l. 34) Slovenská sporiteľňa, a.s., oznámila žalovanému, že pohľadávku z uvedenej úverovej zmluvy (identifikovanú ako „41A - Spotrebný úver na Čokoľvek / Číslo úveru/číslo účtu: XXXXXXXXXX“) „vo výške 4 529,29 € s príslušenstvom“ postúpila na žalobcu. Zmluva o postúpení pohľadávok medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s., a žalobcom z 27. júna 2014 (č. l. 36 až 43) obsahuje okrem iného toto ustanovenie: „Článok IV. Vyhlásenia zmluvných strán ... 4.2 Postupca výslovne potvrdzuje, že:... d) Pohľadávky spĺňajú predpoklady na postúpenie podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách.“ e) Žalobca listom z 24. júla 2014 označeným ako „Výzva k úhrade a ioznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru“ (č. l. 35) vyzval žalovaného, aby najneskôr do 8. augusta 2014 zaplatil žalobcovi 4.856 €.
5. Takto zistený skutkový stav vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§ 132 O. s. p.).
a) Skutkové zistenia v bode 4 písm. a) až b) sú v podstate len reprodukciou listín.
b) Skutkového zistenie pod bodom 4 písm. c) je dôsledkom skutočnosti, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno v tomto smere. Žalobca jednak nepreukázal, kedy žalovanému úver vyplatil, resp. previedol (pripísal) k účtu dohodnutému v zmluve. Žalovaný však samu túto skutočnosť nespochybnil, takže by sa dala považovať za nespornú (§ 120 ods. 3, § 153 ods. 1 O. s. p.). Zo žiadneho predloženého ani navrhnutého dôkazu ale nevyplýva, kedy a koľko žalovaný splatil, ani kedy a ako Slovenská sporiteľňa, a.s., vyzvala žalovaného na zaplatenie omeškaných splátok. Za takúto výzvu nemožno považovať oznámenie o postúpení pohľadávky, keďže ani z neho nie je zrejmý žiaden takto interpretovateľný prejav vôle Slovenskej sporiteľne, a.s. Keďže žalobca v tomto smere v žalobe ani nič netvrdil (neuvádzal žiadne skutočnosti ohľadom uskutočnených platieb), nebolo ich možné ani považovať za nesporné. V tejto súvislosti súd len dopĺňa, že nebolo jeho povinnosťou v tomto smere nahrádzať dôkaznú aktivitu žalobcu výzvou na odstránenie nedostatkov podania v zmysle § 43 ods. 1 O. s. p. Nepredloženie uvedených listín (listov a pod.) totiž nie je vadou, ktorá by bránila prejednaniu žaloby, ale má za následok nedokázanie hmotnoprávnych skutočností, o ktoré žalobca opiera svoje uplatňované nároky (porov. v tomto zmysle uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 179/2012). Žalobca si pritom musel byť vedomý, že tieto skutočnosti musí dokázať, ak chce opodstatniť svoju aktívnu legitimáciu postupníka pohľadávky, ktorej pôvodným veriteľom bola banka. Zároveň sa mohol dostaviť na pojednávanie, kde by ho samosudca bol mohol oboznámiť s tým, čo považuje za sporné (§ 118 ods. 2 O. s. p.); ak tak žalobca neurobil, musí znášať negatívne dôsledky z toho plynúce.
c) Skutkové zistenie v bode 4 písm. d) a e) je opäť len reprodukciou listinného dôkazu.
6. Súd nepovažoval za potrebné vykonať ďalšie navrhnuté dôkazy pokusom o zmier z 29. septembra 2014 (č. l. 44), keďže vzhľadom na právny názor súdu ohľadom aktívnej legitimácie žalobcu je takéto dokazovanie neúčelné.
Právne vec súd posúdil takto:
7. Žalobca svoje nároky voči žalovanému odvodzuje zo zmluvy, ktorú žalovaný uzavrel so Slovenskou sporiteľňou, a.s., teda bankou poskytujúcou úvery na základe bankovej licencie, čo je skutočnosť všeobecne známa (§ 121 O. s. p.). Tieto nároky mal žalobca získať postúpením. Preto je potrebné sa v prvom rade zaoberať otázkou, či zistený skutkový stav opodstatňuje záver, že postúpenie je (aspoň voči dlžníkovi) platné a účinné.
8. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Podľa názoru súdu pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (v znení účinnom k 16. septembru 2013, ale aj neskôr), ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-postupcom (bankou) a dlžníkom. Nový veriteľ - postupník totiž už nebude zo zákona povinný takéto obsiahle tajomstvo zachovávať, keďže nie je bankou; bude napríklad oprávnený (a povinný, napr. podľa § 128 O. s. p.) o záležitostiach dlžníka informovať kohokoľvek. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka.
9. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 cit. zákona (v znení účinnom k 16. septembru 2013 aj 27. júnu 2014) dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. Súd sa nestotožňuje s názormi vyslovenými v odbornej literatúre (napr. Csach, K.: Postúpenie pohľadávok z pohľadu ochrany citlivých údajov, bankového tajomstva, povinnosti mlčanlivosti a ochrany spotrebiteľa. 1. časť. Súkromné právo, 1/2015, s. 12 a nasl.), podľa ktorých toto ustanovenie sleduje len dovoliť postúpenie na inú osobu než banku. Tento názor nezodpovedá textácii, ani obsahu tohto ustanovenie, ktoré v prvej časti viaže postúpenie (akékoľvek) na splnenie určitých podmienok a až následne v dôvetku hovorí, že za splnenia týchto podmienok možno pohľadávku postúpiť „aj“ na tretiu osobu. Práve z použitia tejto vetnej konštrukcie vyplýva, že účelom tohto ustanovenia je „dovoliť“ postúpenie všeobecne, na kohokoľvek. Z toho zasa ale možno logicky vyvodiť, že bez takéhoto dovolenia by bolo postúpenie pohľadávky neprípustné, teda pohľadávka banky by bola nepostupiteľná. Možno teda uzavrieť, že aj zákonodarca pri formulácii tohto ustanovenia vychádzal z principiálnej nepostupiteľnosti pohľadávky banky podľa všeobecných predpisov občianskeho práva, ak by neexistovalo špeciálne dovoľujúce ustanovenie.
10. V zmysle citovaného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu bez súhlasu klienta je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Obč. zák. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Účel § 525 Obč. zák. je totiž okrem iného aj ochrana dlžníka pred tým, aby jeho dlh v prípadoch uvedených v cit. ustanovení prešiel na inú osobu než toho veriteľa, voči ktorému pôvodne vznikol. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč. zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. Tieto závery sú principiálne zhodné so závermi judikátu R 46/2009 (podobne napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 26 Co 249/2015-60). Treba len doplniť, že tento judikát nevyslovil opak, teda že by nenaplnenie podmienok § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. nespôsobovalo neplatnosť (to tvrdí napr. Feketeho, I.: Občiansky zákonník. Veľký komentár. 2. diel. Bratislava : Eurokodex 2011, s. 1506, ktorým citovaná pasáž však v uvedenom judikáte vôbec nie je obsiahnutá).
11. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti, a to o to viac, ak ide o právny vzťah, ktorého stranou je spotrebiteľ (porov. § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v platnom znení). Ďalej z toho vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 120 ods. 1 O. s. p. tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.
12. Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase, kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému postúpená na žalobcu. (27. júna 2014), boli tieto podmienky postúpenia splnené. I keď možno považovať za dokázané, že žalovaný bol v tom čase 90 dní v omeškaní s plnením svojho záväzku, nebolo dokázané, že by bol aj písomne (porov. § 92 ods. 8 cit. zákona) vyzvaný na splnenie svojho záväzku z úverovej zmluvy zo 16. septembra 2013. Žalobca tak nedokázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia naňho spôsobilá na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné a že žalobca sa stal majiteľom (veriteľom) pohľadávky, teda že je aktívne legitimovaný na jej uplatňovanie pred súdom.
13. Treba však opätovne pripomenúť, že ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. predpokladali naplnenie týchto podmienok len pre platnosť takého postúpenia, ktoré sa udelen bez súhlasu klienta. Ustanovenie ods. 19.16 všeobecných obchodných podmienok banky v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy však obsahuje súhlas klienta s postúpením pohľadávok banky. Súd však takéto ustanovenie nepovažuje za platné. Keďže Slovenská sporiteľňa, a.s., konala pri uzatváraní zmluvy o splátkovom úvere v rámci svojej obchodnej a podnikateľskej činnosti a žalovaný nekonal na tento účel, spĺňajú definíciu dodávateľa a spotrebiteľa podľa § 52 ods. 3 a 4 Obč. zák. v znení účinnom k 16. septembru 2013. Zmluva o splátkovom úvere tak je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v uvedenom znení, ktoré ustanovenia sa od tohto dátumu nepochybne aplikujú aj v (inak) obchodnoprávnych vzťahoch, keďže Obchodný zákonníka spotrebiteľské zmluvy osobitne neupravuje (§ 1 ods. 2 Obch. zák.). Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Obč. zák. však spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). V zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (porov. C-415/11, Mohamed Aziz/Caixa de Catalunya, ods. 68, C-226/12, Constructora Principado/Jose Álvarez, ods. 21) treba pri posudzovaní neprijateľnosti (nekalosti) zmluvných podmienok porovnávať právnu pozíciu, v akej by spotrebiteľ bol podľa aplikovateľných vnútroštátnych predpisov (t. j. ako by danú situáciu upravovali dispozitívne zákonné normy), pokiaľ by také ustanovenie v zmluve nebolo. V prerokúvanej veci je zrejmé, že ak by ustanovenie ods. 19.16 nebolo obsiahnuté vo všeobecných zmluvných podmienkach, aplikoval by sa zákonný zákaz postúpenia pohľadávok bankou bez splnenie osobitných podmienok v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Podľa názoru súdu tak ustanovenie ods. 19.16 všeobecných obchodných podmienok banky v znení účinnom od 1. októbra 2010 spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pretože zásadným spôsobom zjednodušuje pozíciu banky pri postupovaní pohľadávky. Postúpením pohľadávky pritom dochádza k zmene partnera dlžníka - spotrebiteľa, pred ktorým ho ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. má chrániť. Možno totiž predpokladať, že dlžník vstupuje do právneho vzťahu s bankou práve preto, že je to banka, teda regulovaný subjekt podliehajúci určitým pravidlám podnikania, obozretnosti, dôveryhodnosti a dohľadu príslušného regulátora. Okrem toho vstupuje do tohto vzťahu s dôverou, že citlivé údaje o jeho majetku a celkových majetkových pomeroch budú chránené pred zneužitím, resp. že každé ich sprístupnenie tretej osobe (okrem zákonom presne vymedzených výnimiek) sa bude diať s jeho súhlasom. Ustanovenie ods. 19.16 všeobecných obchodných podmienok ho o túto ochranu oberá. Toto ustanovenie je obsiahnuté vo všeobecných podmienkach, teda vopred formulovanom dokumente, ktorý žalovaný musel akceptovať ako celok cez čl. III ods. 6 zmluvy o splátkovom úvere. Ak by žalovaný
nebol chcel akceptovať toto ustanovenie, mohol ho odmietnuť jedine tým, že by odmietol uzavrieť zmluvu samu, teda vstúpiť s bankou do právneho vzťahu. Za daných okolností tak vôbec nemožno uvažovať o tom, že by toto ustanovenie mohlo byť individuálne dojednané (§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka). V dôsledku toho toto ustanovenie (ods. 19.16 všeobecných obchodných podmienok) treba považovať za neprijateľnú podmienku v zmluve o splátkovom úvere medzi bankou a žalovaným, ktoré je v zmysle § 53 ods. 5 Obč. zák. v citovanom znení neplatné. Neplatnosť tohto ustanovenia však má za následok, že v ňom obsiahnutý súhlas s postúpením pohľadávok z banky na žalobcu nemožno považovať za daný. Preto mohlo k postúpeniu dôjsť len v prípade, ak by boli splnené podmienky predpokladané v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. Tie však, ako vyplýva zo skôr uvedeného, preukázané neboli.
14. Vzhľadom na to bolo treba uzavrieť, že žalobca nedokázal svoju aktívnu legitimáciu, teda riadne nadobudnutie žalovanej pohľadávky, a jeho žalobu tak bolo treba zamietnuť v celom rozsahu (výrok I).
15. Len nad rámec uvedených dôvodov možno poukázať tiež na to, že zmluva o splátkovom úvere v čase jej uzavretia spĺňala definíciu zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, pretože sa ňou veriteľ
- banka zaväzoval poskytnúť dlžníkovi do určitej doby úver. Z ustanovenia § 497 a 504 Obchodného zákonníka však vyplýva, že záväzok dlžníka vznikal až poskytnutím finančných prostriedkov a týkal sa len tých prostriedkov, ktoré boli aj skutočne poskytnuté. Záväzok dlžníka vrátiť úver tak nevzniká uzavretím úverovej zmluvy, ale až reálnym poskytnutím finančných prostriedkov zo strany veriteľa. Veriteľ domáhajúci sa splatenia úveru je tak povinný v súdnom konaní tvrdiť a preukázať (§ 120 ods. 1 O. s. p.) nielen uzavretie zmluvy, ale aj reálne poskytnutie peňažných prostriedkov dlžníkovi dohodnutým spôsobom. V prerokúvanej veci tak bolo povinnosťou žalobcu ako (tvrdeného) nového veriteľa postúpenej pohľadávky dokázať, že táto pohľadávka vznikla, teda že dlžníkovi aj boli prostriedky vo výške 4.000 € poukázané dohodnutým spôsobom, teda na jeho účet. Ako vyplýva zo zisteného skutkového stavu, táto skutočnosť jednoznačne dokázaná nebola. Žaloba by bola musela byť teda zamietnutá aj z tohto dôvodu; vzhľadom na nepreukázanie aktívnej legitimácie veriteľa sa však súd touto otázkou vzniku pohľadávky ďalej nezaoberal.
16. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca si trovy uplatnil, no bol neúspešný, preto súd o jeho návrhu na ich priznanie (§ 151 ods. 1 O. s. p.) rozhodol tak, že mu ich nepriznal. Žalovaný žiadne trovy nežiadal, takže tu nebol návrh, o ktorom by sa malo rozhodovať (už cit. § 151 ods. 1 O. s. p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu písomne na podpísanom súde alebo ústne do zápisnice na ktoromkoľvek okresnom súde. V odvolaní treba popri označení súdu, ktorému je adresované, dátume a podpise odvolateľa uviesť tiež, v akom rozsahu sa tento rozsudok napáda, v čom sa tento rozsudok alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O. s. p.), alebo f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.