Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/303/2015

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. -126 zo dňa 24. 04. 2014, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrhy navrhovateľa (vedené pred Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. , , , a ), spojené na spoločné konanie uznesením Okresného súdu Lučenec č. k. zo dňa 29. 04. 2013, ktorými sa domáhal zaplatenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, všetko titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Lučenec.

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že exekučný súd, ktorého nesprávnym úradným postupom malo dôjsť k vzniku škody a nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa (exekučné konanie vedené pred Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. , , , a ) bol povinný realizovať postup v zmysle § 44 Exekučného poriadku. Okresný súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s exekučnými spismi (vyššie uvedenými) a zistil, že v exekučnom konaní Okresného súdu Lučenec sp. zn. bola žiadosť o zmenu súdneho exekútora doručená na okresný súd dňa 12. 11. 2009 s tým, že o tejto žiadosti bolo rozhodnuté okresným súdom tak, že tento udelil oprávnenému súhlas na zmenu súdneho exekútora uznesením zo dňa 24. 06. 2010. Z exekučného spisu Okresného súdu Lučenec sp. zn. vyplýva, že o žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora, ktorá bola podaná na okresný súd dňa 02. 11. 2009 bolo uznesením Okresného súdu Lučenec zo dňa 15. 04. 2010 rozhodnuté tak, že tento udelil oprávnenému súhlas na zmenu súdneho exekútora. Z pripojeného spisu Okresného súdu Lučenec sp. zn. ďalej okresný súd zistil, že žiadosť o zmenu súdneho exekútora bola okresnému súdu doručená dňa 02. 11. 2009 a o tejto bolo rozhodnuté dňa 05. 02. 2010 tak, že exekučný súd udelil oprávnenému súhlas na zmenu súdneho exekútora. Z pripojeného spisu Okresného súdu Lučenec sp. zn. bolo zistené, že oprávnený podal návrh na zmenu súdneho exekútora dňa 02. 11. 2009, o ktorej bolo exekučným súdom rozhodnuté dňa 25. 01. 2010 tak, že tento udelil oprávnenému súhlas na zmenu súdneho exekútora. Z pripojeného spisu Okresného súdu Lučenec sp.

zn. ďalej okresný súd zistil, že o žiadosti oprávneného na zmenu súdneho exekútora zo dňa 02. 11. 2009 bolo rozhodnuté uznesením zo dňa 06. 04. 2010 tak, že oprávnenému udelil súhlas na zmenu súdneho exekútora.

Aplikujúc ust. zákonov o exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej v texte len „Exekučný poriadok“) v spojení s ust. a Exekučného poriadku, ako aj aplikujúc ust. Exekučného poriadku, a po vykonanom dokazovaní vyvodil právny záver, na základe ktorého žalobca nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle Zdôraznil, že v prejednávanom prípade nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť a to po zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu, ak v posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca inicioval, a v ktorých malo dôjsť, k nesprávnemu úradnému postupu. Naviac, súd je toho názoru, že žalovaný nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal ani vznik a výšku tejto škody. Žalobca opomenul, že pri uplatňovaní jeho ďalšieho nároku a to nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva a z tohto dôvodu nie je preukázaný ani vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch. V dôsledku toho žalobca nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. V dôsledku týchto skutočností neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, ak by aj rozhodol o návrhu na udelenie súhlasu so zmenou súdneho exekútora po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti žalobu ako právne neopodstatnenú zamietol.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa v spojení s ust. a

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote ( veta prvá ) odvolanie navrhovateľ z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v , keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (ust. v spojení s ust. , súčasne v konaní došlo k vadám uvedeným v , keď rozhodoval vylúčený sudca, ako aj k vadám uvedeným v , keď súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Namietal, že „súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. preto, že sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil“. Navrhovateľ však riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa a vec prejednať v neprítomnosti žalobcu. Ak tak urobil, odňal tým navrhovateľovi právo na konanie pred súdom. Naviac, navrhovateľ uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne aj v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Keďže navrhovateľ podal i ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, keďže v takomto konaní už bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad a ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie.

Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci samej súdom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. , proti ktorému legálne pripustil odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Súd sa taktiež nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o

zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, pričom v žiadosti zdôrazňoval, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Navrhovateľ sa tak nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. V konečnom dôsledku tak súd rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci, čím bola porušená kontradiktórnosť súdneho procesu.

Naviac navrhovateľ vytýkal, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, preto okresný súd porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces, ak vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Dodal, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

K majetkovej škode navrhovateľ uviedol, že okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd tým ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla. V tejto časti považoval rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Namietal, že predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý preukazuje, aký negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku nesprávny úradný postup okresného súdu. Okresný súd ale nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom.

K nemajetkovej ujme uviedol, že okresný súd v odôvodnení rozhodnutia nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné, a keďže je založené na skutkovej a právnej chybe, nie je v právnom štáte udržateľné.

Na záver namietal procesný postup súdu, ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, a napriek tomu súd pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne nerozhodol. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd, ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle ust. a bez nariadenia pojednávania podľa napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol návrh navrhovateľa vo veci samej a v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa potvrdil ako vo výroku vecne správny.

Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie vo veci v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi ( ). V tejto súvislosti je zjavné, že zrejme z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní navrhovateľom na súdy, hmotnoprávne a ani procesnoprávne odvolacie

dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením č. k. -8 zo dňa 11. 10. 2012, č. k. -8 zo dňa 10. 10. 2012, č. k. -8 zo dňa 11. 10. 2012, č. k. -8 zo dňa 15. 10. 2012, tak, že zákonný sudca JUDr. Mikuláš Géczi nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania týchto vecí. Od vydania týchto rozhodnutí, v ktorých nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu. Napriek tomu sa odvolací súd touto námietkou zaoberal, ak z vyplýva, že v prípade, ak rozhodoval vo veci vylúčený sudca, ide o samostatný odvolací dôvod v zmysle a navrhovateľ tento dôvod v odvolaní uplatnil. Odvolací súd k tejto námietke uvádza nasledovné:

Aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom ( ). Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu JUDr. Mikuláša Gécziho z prejednávania a rozhodovania predmetných vecí spojených na spoločné konanie.. Už uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -8 zo dňa 11. 10. 2012, č. k. -8 zo dňa 10. 10. 2012, č. k. -8 zo dňa 11. 10. 2012, č. k. -8 zo dňa 15. 10. 2012, nebol zákonný sudca JUDr. Mikuláš Géczi vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí vedených na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. , , , a , pretože nebol zákonným sudcom v exekučných veciach, resp. v konaniach exekučného súdu, z ktorého postupu mala navrhovateľovi vzniknúť škoda. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , v ktorom bol vyslovený názor, že sudcu vecne a miestne príslušného súdu nevylučuje z prejednávania a rozhodovania veci o náhradu škody len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci mala byť navrhovateľovi spôsobená škoda ( viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Aj keď navrhovateľ podal sťažnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky na porušovanie základného práva zaručeného SR, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a ktorá sa mala týkať práve uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici - vyššie uvedených, napriek tomu otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, teda nie ústavný súd v konaní o sťažnosti navrhovateľa. Uvedené vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu SR v skutkovo a právne totožnej veci, napr. sp. zn. zo dňa 06. 02. 2013, resp. zo dňa 13. 02. 2013, ktorými rozhodoval o sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, a ktorými rozhodol tak, že návrh navrhovateľa odmietol pre nedostatok právomocí Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie. Iné dôvody, pre ktoré by mal byť sudca, ktorý vo veci rozhodol, vylúčený z prejednávania a rozhodovania

veci, ako sú už posúdené Krajským súdom v Banskej Bystrici ako súdom nadriadeným, navrhovateľ v odvolaní ani neuvádza. V predmetnej veci rozhodoval zákonný a nestranný sudca, preto k vade konania tvrdenej navrhovateľom zo stany okresného súdu nedošlo.

Neobstojí ani ďalšia námietka navrhovateľa, že rozhodnutím súdu vo veci samej bolo porušené jeho právo na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom, ak tento predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu. Navrhovateľ síce v odvolaní tvrdil, že proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podal odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, avšak pred rozhodnutím vo veci samej okresný súd už skúmal, či sú splnené podmienky pre prerušenie konania na základe návrhu navrhovateľa ktorý bol okresnému súdu doručený dňa 16. 04. 2014. Išlo o rovnakú žiadosť na zrušenie pojednávania a návrhu žalobcu na prerušenie konania, ktoré je obsahovo totožné s návrhom zo dňa 26. 09. 2013 (č. l. 42 spisu), o ktorej žiadosti už okresný súd tak ako je uvedené vyššie, právoplatne rozhodol, v dôsledku ktorej skutočnosti taktiež okresný súd nepovažoval uvedenú žiadosť na závažný dôvod pre odročenie pojednávania v zmysle . Odvolací súd v tejto súvislosti naviac konštatuje, že žiadosť o prerušenie konania, ktorá bola okresnému súdu doručená dňa 26. 09. 2013, o ktorej okresný súd i právoplatne rozhodol (uznesením č. k. -55 zo dňa 03. 10. 2013, v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo dňa 13. 03. 2014) a žiadosť zo dňa 24. 03. 2014 sú obsahovo totožné, keď ako dôvod prerušenia v oboch žiadostiach malo byť prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorú podal žalobca dňa 13. 12. 2012, a ktorá sa mala týkať uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. . Okresný súd o totožnom návrhu na prerušenie konania už právoplatne rozhodol, návrh na prerušenie konania zo dňa 17. 04. 2014 neobsahoval žiadne iné ďalšie dôvody, ktoré by mal okresný súd preskúmať, o to viac, ak o sťažnosti žalobcu bolo na Ústavnom súde Slovenskej republiky už v tom čase rozhodnuté a to uznesením Ústavného súdu SR sp .zn. -11 dňa 02. 07. 2013 tak, že uvedenú sťažnosť navrhovateľa odmietol pre neprípustnosť.

Odvolací súd ďalej nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný, pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojim postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Podľa , účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu. Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Procesný postup okresného súdu, ktorý prejednal vec na nariadenom pojednávaní dňa 24. 04. 2014 bez účasti navrhovateľa, považoval navrhovateľ za rozporný s vyššie uvedeným majúci za následok odňatie možnosti konať pred súdom. O túto vadu konania ide vtedy, ak súd postupoval v konaní tak, že znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje . Takým procesným právom účastníka občianskeho súdneho konania je aj právo majúce pôvod v samotnej (), aby vec bola prejednaná v jeho prítomnosti. To ale neznamená, že by súd vôbec nemohol rozhodnúť v neprítomnosti účastníka. Súd je ale vždy povinný takúto možnosť účastníkovi poskytnúť. Dôležitý dôvod, pre ktorý sa účastník nemôže zúčastniť pojednávania a žiada z tohto dôvodu o jeho odročenie, musí byť závažný z hľadísk objektívnych a subjektívnych. Súd pri žiadosti o odročenie pojednávania zisťuje, či účastníkom tvrdený dôvod, pre ktorý sa nemôže zúčastniť pojednávania je dôležitý, neumožňujúci mu zúčastniť sa pojednávania a či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená. Navrhovateľ však Okresnému súdu Lučenec doručil návrh na zrušenie nariadeného pojednávania len z dôvodu, že

nesúhlasil s rozhodnutím nadriadeného súdu o tom, či sú sudcovia Okresného súdu Lučenec vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. Netvrdil žiadny dôležitý dôvod, ktorý by mu bránil zúčastniť sa pojednávania nariadeného na 24. 04. 2014, na ktoré mu bolo doručené predvolanie dňa 10. 04. 2014 (č. l. 89 spisu). Navrhovateľom tvrdený dôvod, pre ktorý by nemal okresný súd pojednávať, správne prvostupňový súd vyhodnotil ako nebrániaci pojednávaniu veci vzhľadom na to, že o námietke zaujatosti proti sudcom Okresného súdu Lučenec už v tom čase nadriadený súd právoplatne rozhodol. Vzhľadom na tieto zistenia odvolací súd dospel k záveru, že postup okresného súdu, ktorý prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti navrhovateľa, bol v súlade s a nie je možné ho hodnotiť ako nesprávny, t. j. taký, ktorým by sa navrhovateľovi odňala možnosť konať pred súdom v zmysle .

Účasť na pojednávaní je právo, ktoré v prejednávanej veci navrhovateľom a jeho právnym zástupcom nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Iné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých tvrdená existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v návrhu.

Navrhovateľ mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne konanie, najmä sa nedôvodne nezúčastnil pojednávania dňa 24. 04. 2014, ak bolo predvolanie tak navrhovateľovi ako aj jeho právnemu zástupcovi doručené dňa 10. 04. 2014, teda s dostatočným predstihom. Navrhovateľ, ako i jeho právny zástupca mal dostatočný čas na prípravu pojednávania a zároveň možnosť oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, vrátane podaní odporcu.

V žiadnom prípade neobstojí ani ďalšie tvrdenie navrhovateľa, ak uvádza, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore s vyššie uvedenými skutočnosťami, ak okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný. Navrhovateľovi teda nebolo žiadnym postupom okresného súdu odňaté právo zúčastniť sa verejného pojednávania, prípadne sa oboznámiť s obsahom spisu, listinnými dôkazmi, vyjadreniami odporcu a podobne (viď aj ust. ).

Z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením sa s exekučnými spismi Okresného súdu Lučenec sp. zn. , , , a , ktoré ako jediný dôkaz výslovne žiadal aj navrhovateľ, a ktoré spisy bol aj v rámci exekučných konaní k dispozícii navrhovateľovi ako oprávnenému. Navrhovateľ práve vychádzajúc z obsahu týchto exekučných spisov vychádzal aj pri podaní návrhu na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Vyjadrenie odporcu zo dňa 26. 02. 2013, ktoré bolo Okresnému súdu Lučenec doručené dňa 04. 03. 2013 ako aj vyjadrenie odporcu zo dňa 04. 06. 2013, ktoré bolo Okresnému súdu Lučenec doručené dňa 11. 06. 2013, boli navrhovateľovi doručené dňa 18. 09. 2013 ( vid doručenka na č. l. 38 spisu), pričom k verejnému vyhláseniu rozsudku došlo až na pojednávaní dňa 24. 04. 2014. Navrhovateľ mal preto aj v tomto prípade dostatočný časový priestor oboznámiť sa s argumentáciou protistrany a prípadne sa k nej vyjadriť priamo na pojednávaní, ak by využil svoje vyššie uvedené práva, najmä oboznámiť sa s vyššie uvedeným exekučným spisom, ako aj s písomným podaním odporcu, a adekvátne naň včas reagovať pred rozhodnutím vo veci samej. Okresný súd neporušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces.

I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte len „dohovor“) zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. SR neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie ().

ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať

všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď ), a nie účastníkov konania. Treba dodať, že aj podľa judikatúry ústavného súdu nepatrí do obsahu základného práva podľa SR a práva na spravodlivý proces podľa dohovoru právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

Keďže odvolací súd má za to, že navrhovateľovi nebolo žiadnym spôsobom odňaté právo konať pred súdom, resp. jeho právo na kontradiktórny súdny proces a súčasne vo veci rozhodol zákonný a nestranný sudca, prejednal následne rozhodnutie okresného súdu vo veci samej.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie splnenia základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nerozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku účinného do 31. 08. 2005, ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu písomne postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Exekučné konania začaté pred exekučným súdom (Okresný súd Lučenec) pod sp. zn , a boli začaté do 31. 08. 2005.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku (prechodné a záverečné ustanovenia účinné od 01. 09. 2005) konania začaté pred 01. 09. 2005 sa dokončia podľa práva platného do 31. 08. 2005, ak ods. 2 neustanovuje inak.

Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku, ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3, § 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konanie začaté pred 01. 09. 2005.

Vzhľadom na vyššie uvedenú právnu úpravu, na ktorú poukazoval i okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia o tom, že právna úprava účinná v čase, kedy exekučný súd rozhodoval o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora na vykonanie exekúcie v exekučných konaniach vedených pod sp. zn. , a , neustanovovala povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného. V exekučnom konaní nemohlo dôjsť ani k žiadnym prieťahom, keďže exekučný súd konal v predmetných veciach priebežne, pričom všetky vykonávané úkony smerovali k rozhodnutiu o návrhu oprávneného a boli vykonané v súlade s Exekučným poriadkom. V dôsledku uvedeného nemal ani odvolací súd za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Odvolací súd poukazuje i na to, že po podaní návrhu oprávneného na zmenu exekútora (02. 11. 2009) následne realizoval exekučný súd v jednotlivých exekučných konaniach uvedených vyššie, postup v zmysle § 44 Exekučného poriadku a vyzval súdneho exekútora na predloženie exekučného spisu a v prípade, ak si uplatňuje trovy exekúcie, aby zaslal vyčíslenie týchto trov. Až po uvedenom postupe exekučného súdu v uvedených exekučných konaniach mohlo dôjsť k rozhodnutiu oprávneného o jeho návrhu za zmenu súdneho exekútora, v dôsledku čoho odvolací súd konštatuje, že exekučný súd v týchto konaniach konal bez zbytočných prieťahov na jeho strane a nevzhliadol žiadne prieťahy v postupe súdu, ktoré by bolo možné posúdiť ako jeho nesprávny úradný postup.

V prípade exekučného konania vedeného pred Okresným súdom Lučenec sp. zn. došlo ku začatiu exekučného konania dňa 21. 04. 2004 a nie 21. 04. 2014, tak ako to bolo nesprávne uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, preto aj na uvedené exekučné konanie sa vzťahovala právna úprava ust. § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 08. 2005, ktorá úprava

neustanovovala povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného tak, ako to tvrdil navrhovateľ v návrhu.

Pokiaľ ide o exekučné konanie vedené pred Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. uvedené exekučné konanie začalo dňa 11. 10. 2005.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 09. 2005 môže oprávnený kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu súdneho exekútora, o ktorom súd rozhodne do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Napriek tomu, že v tomto exekučnom konaní okresný súd rozhodol o zmene súdneho exekútora po uplynutí 8 mesiacov, kresný súd v tejto exekučnej veci však postupoval v súlade s exekučným poriadkom ak obratom po obdržaní návrhu na zmenu exekútora vyzval súdneho exekútora JUDr. Jozefa Ďuricu na predloženie originálov exekučných spisov, ako aj k tomu, aby vyčíslil trovy exekúcie v lehote 10 dní. Až po doručení týchto dokladov exekučný súd dňa 24. 06. 2010 rozhodol tak, že na zmenu súdneho exekútora udelil súhlas. Naviac odvolací súd zdôrazňuje, že účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie aj v prípade zmeny exekútora zostávajú zachované a to bez ohľadu na skutočnosť, či došlo k zmene súdneho exekútora a kedy k uvedenej zmene došlo. Je preto zrejmé, že vyššie uvedenú dobu v trvaní 8 mesiacov je možné považovať za akceptovateľnú, ak exekučný súd v súvislosti s rozhodnutím o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, po doručení tohto návrhu vykonával úkony s tým súvisiace.

Aj odvolací súd poznamenáva, že doba rozhodovania o návrhu oprávneného v trvaní 3 až 5 mesiacov nie je neprimeraná, najmä s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu, keď tak okresnému ako aj odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ podával návrh na zmenu exekútora hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil všeobecný súd väčším počtom podaní, vzhľadom na čo musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho návrhu bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom. Je preto zrejmé, že vyššie uvedenú dobu v trvaní 3 až 5 mesiacov je možné považovať za akceptovateľnú. Ústavný súd SR vo vyššie uvedenom rozhodnutí poukazuje na svoju dovtedajšiu judikatúru, podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného v SR, resp. právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama o sebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa SR (napr. ). V prejednávanom prípade nedošlo k žiadnym prieťahom v konaní zo strany exekučného súdu a vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora po 3 až 5 mesiacoch od doručenia tohto návrhu na exekučný súd je v súlade s právom navrhovateľa na spravodlivý súdny proces bez zbytočných prieťahov. Naviac odvolací súd zdôrazňuje, že účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie aj v prípade zmeny exekútora zostávajú zachované, a to bez ohľadu na skutočnosť, či došlo k zmene súdneho exekútora a kedy k uvedenej zmene došlo.

Všeobecne v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod termín „postup“ možno subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť alebo opomenutie), viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. . Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom je v sústave práva zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých troch základných predpokladov je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej

ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak jeden z predpokladov nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup nebol v konaní zistený, preukázaný, a naopak, vykonané dokazovanie preukázalo, že okresný súd v exekučnom konaní postupoval plynulo a bez prieťahov, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Odvolací súd sa preto aj s prioritou na hospodárnosť konania, ďalšími dôvodmi, na ktorých bolo rozhodnutie okresného súdu založené, nezaoberal.

Navrhovateľ však nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. aj správne a presvedčivo odôvodnil.

Ak navrhovateľ v odvolaní okresnému súdu vytýka, že tento nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom, je nevyhnutné zdôrazniť, že okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, nakoľko nemal za preukázaný nesprávny úradný postup súdu ako jeden z kumulatívne vyžadovaných zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupným postupom. Vykonanie dokazovania ohľadne výšky škody znaleckým posudkom by bolo nadbytočné, nehospodárne a neúčelné. Odvolací súd nepovažoval ani túto námietku navrhovateľa za dôvodnú.

Taktiež nie je možné uznať argument odvolateľa, že okresný súd bol povinný o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke rozhodnúť pred samotným rozhodnutím vo veci samej osobitným rozhodnutím, nakoľko takáto povinnosť (rozhodnúť osobitným uznesením) okresnému súdu zo žiadneho z ustanovení nevyplýva. Naopak, okresný súd sa dôvodne návrhom na prerušenie konania zaoberal, tento posúdil ako totožný návrh, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, ak naviac iné dôvody neobsahoval.

Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd, nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd stručne a jasne objasnil skutkový, ako i právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že nárok navrhovateľa nie je dôvodný.

Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, a to vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov prvostupňového konania ( ). Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z ust. , teda podľa úspechu v konaní a súčasne dôvodne aplikoval ust. .

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. v spojení s ust. , teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný a odporca si napriek úspechu v odvolacom konaní náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil ( ), tieto mu zo spisu nevyplývajú, preto odvolací súd odporcovi ich náhradu nepriznal.

Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.