Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16CoE/12/2015

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom 811 04 Bratislava, Kubániho 16, proti povinnému W.. I. T., nar. X. X. XXXX, bytom J., X. C. XXXX/X, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Jánom Gasperom, PhD., so sídlom Exekútorského úradu Rimavská Sobota, Kálmana Mikszatha 268, náhradníkom súdnej exekútorky JUDr. Júlie Kubjatkovej, Exekútorský úrad so sídlom Brezno, Nám. M. R. Štefánika 44, pod sp. zn. EX 1031/13, pre vymoženie pohľadávky vo výške 2.393,40 EUR s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Brezno, č. k. -92 zo dňa 4. 11. 2014, takto

rozhodol:

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.

odôvodnenie:

Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol podľa ustanovenia o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj „“) v spojení s ustanoveniami , o rozhodcovskom konaní (ďalej aj „“). Konštatoval, že právny vzťah medzi účastníkmi konania vznikol na základe zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 14. 3. 2012, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 1.200 EUR, pričom povinný sa zaviazal oprávnenému v 42 splátkach zaplatiť výšku poskytnutého úveru plus úroky, celkom sumu vo výške 2.700,18 EUR. Ročná úroková sadzba úveru bola stanovená vo výške 76,20 %. Úroková sadzba predmetného revolvingového úveru podstatne prevyšuje priemernú výšku úrokovej sadzby pre spotrebiteľské úvery od 1 do 5 rokov za mesiac marec 2012, vedenú Národnou bankou Slovenska, ktorá sa pohybovala vo výške 15,48 %. Priznanie uvedenej odplaty v exekučnom titule potom okresný súd považoval za rozporné s dobrými mravmi. Ďalej okresný súd preskúmaním rozhodcovskej zmluvy, ktorá mala založiť legitimitu pre rozhodcovský súd, ktorý exekučný titul vydal, zistil, že táto predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, keď hoci v prípade riešenie budúcich sporov poskytuje alternatívnu možnosť riešenia sporov v rozhodcovskom i súdnom konaní, nespĺňa podmienku individuálneho dojednania. Za individuálne dojednanie totiž nemožno považovať formulárovú dohodu, ktorú môže povinný ako celok iba prijať alebo odmietnuť a nemôžu ju zmeniť alebo inak ovplyvniť. Súčasťou Zmluvy o revolvingovom úvere je navyše i Dohoda o poskytnutí služby, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Túto dohodu možno považovať za formulárovú a predtlačenú, v ktorej veriteľ poskytuje možnosť odkladu maximálne troch splátok úveru a dlžník sa zaväzuje zaplatiť odplatu, pričom odplata je splatná uzavretím tejto dohody, teda uzavretím Zmluvy o revolvingovom úvere. Citované dojednanie o Dohode o poskytnutí služby je však pre spotrebiteľa výrazne nevýhodné, keď za odklad troch splátok v súhrnnej hodnote 192,87 EUR zaplatí dlžník odplatu až vo výške 215,75 EUR. Nakoľko rozhodcovský súd založil svoju právomoc na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní (rozhodcovskej zmluve) a navyše povinný bol rozhodcovským rozsudkom zaviazaný na plnenie rozporné s dobrými mravmi, okresný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Proti predmetnému uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V prvom rade poukázal na to, že záver okresného súdu o zamietnuté žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, založený na zistení, že v exekučnom titule bolo oprávnenému priznané plnenie rozporné s dobrými mravmi, je v rozpore s ust. (ďalej aj „“), podľa ktorého ustanovenia, ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. V zmysle uvedeného sa odplata porovnáva s finančným trhom ako takým, nie iba výlučne trhom bankových produktov. Miesto toho, aby súd vo veci aplikoval príslušné zákonné ustanovenie ( ), vec posudzoval podľa neurčitého právneho pojmu, akým dobré mravy sú. Ustanovenie je pritom lex specialis vo vzťahu k ustanoveniu . Súd sa ďalej odvoláva na priemernú úrokovú sadzbu bánk pre spotrebiteľské úvery v mesiaci marec 2012, neuvádza však informáciu o úrokových sadzbách poskytovaných nebankovými subjektmi v danom období. V období, kedy bola uzavretá zmluva o revolvingovom úvere, bola priemerná odplata za poskytnutie úveru na úrovni 45,23 %. Preto hodnota odplaty v zmluve túto hranicu neprevyšovala podstatným spôsobom. Ďalej uviedol, že exekučný súd sa nedostatočne zaoberal rozhodcovskou zmluvou, čo vedie k zjavným chybám a nedostatkom v zistení skutkového stavu. Rozhodcovská zmluva mala formu samostatnej a individuálne uzavretej zmluvy a nepodmieňovala vznik a uzavretie Zmluvy o revolvingovom úvere, čo vyplýva aj z bodu 2 rozhodcovskej zmluvy. V bode 7 rozhodcovskej zmluvy bola dlžníkovi daná možnosť v lehote 14 kalendárnych dní od rozhodcovskej zmluvy odstúpiť bez toho, aby to malo vplyv na existenciu Zmluvy o revolvingovom úvere, pričom túto možnosť dlžník nevyužil. Dlžník teda mohol ovplyvniť existenciu rozhodcovskej zmluvy, ako aj obsah vzájomného vzťahu s oprávneným. Preto rozhodcovská zmluva spĺňa charakter individuálneho dojednania a nie je možné ju považovať za neprijateľnú podmienku. Rozhodcovskú zmluvu je potrebné taktiež považovať za alternatívnu pretože dáva dlžníkovi možnosť riešenia prípadných sporov pred všeobecným alebo rozhodcovským súdom. Pokiaľ sa jedná o Dohodu o poskytnutí služby, túto súd nesprávne posúdil, keď konštatoval, že je vopred predtlačená na formulári a nie je dohodnutá individuálne. Dohoda o poskytnutí služby je samostatný právny úkon a je samostatne podpisovaná. Samostatnosť dohody sa prejavuje v tom, že podpísaním zmluvy automaticky dlžník neuzatvára aj túto dohodu, čo potvrdzuje jej grafické rozlíšenie od zmluvy. V danom prípade je dohoda pre dlžníka výhodnejšia ako zákonná regulácia, ktorá neupravuje odklad splátok (napríklad, ak dlžník využije odklad splátok, vyhne sa sankciám za omeškanie alebo v prípade, ak sa omešká, nemôže dôjsť k zosplatneniu úveru). Vzhľadom na uvedené odvolateľ navrhol napadnuté uznesenie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Spolu s odvolaním si uplatnil trovy odvolacieho konania. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal v medziach daných ustanovením (ďalej aj „“) a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia ako vecne správne potvrdil. Podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti , exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu,4ead) a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014 ( Exekučného poriadku). Poznámka „4ead)“ k ustanoveniu , Exekučného poriadku znie: spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa ustanovenia Exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu () a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného

titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie ( § 44 ods. 2 Exekučného poriadku). Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie skúma návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súdneho exekútora písomne poverí vykonaním exekúcie do 15 dní od doručenia jeho žiadosti len v tom prípade, ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V prípade ak uvedený rozpor zistí žiadosť o udelenie poverenia zamietne. V zmysle ustanovenia , súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa citovaného ustanovenia, odseku 2, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok ( ). Vychádzajúc z dikcie citovaných zákonných ustanovení, a to tak Exekučného poriadku, ako aj Zákona o rozhodcovskom konaní, je zrejmé, že súd pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia Exekučného poriadku, a tiež či uvedený exekučný titul nie je v rozpore so zákonom ( Exekučného poriadku). Keďže exekučným titulom je rozhodcovské rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok zaväzujúci na plnenie podľa spotrebiteľskej zmluvy), je nevyhnutné, okrem už uvedených ustanovení Exekučného poriadku, vychádzať aj zo Zákona o rozhodcovskom konaní. Z ustanovení tohto zákona totiž vyplýva, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s je hmotnoprávnym predpokladom na vykonanie exekúcie. Preto exekučný súd v tejto fáze konania je povinný prihliadnuť, či sú dané dôvody neprípustnosti exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku podľa . V zmysle citovaných ustanovení je okresný súd nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a to nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. -19 zo 23. novembra 2011). Práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak

- obrazné posvätenie exekúcie - bolo možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti preto stále platí to, že „odobrenie" exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len pri nezistení rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo exekučný titul a rovnako žiadnu úlohu tu nezohráva, či nesúlad do zákonom má charakter porušenia predpisov procesného alebo i hmotného práva). Záveru o možnosti skúmania zákonnosti exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia , ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku

- súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je teda potrebné trvať na skutočnosti, že exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho zákonu. Takto je to i v prípade nevyvolania konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, kde právne významným je, že exekučný súd v prípade zaoberania sa splnením podmienok udelenia poverenia neprijíma žiadne rozhodnutie, ktorým by sa pasoval do pozície apelačného alebo kasačného súdu a formálne zrušil exekučný titul predstavovaný rozhodcovským rozsudkom; môže mu však (tu spomínanému titulu) za určitých okolností (napríklad z dôvodu rozporu so zákonom) odoprieť vykonateľnosť. Rozhodcovský rozsudok je ako exekučný titul v rozpore so zákonom o. i. aj vtedy, ak zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom ( ). Uvedené bolo aj jedným z dôvodov na zamietnutie

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prejednávanom prípade, keď exekučný súd konštatoval, že plnenie úrokov za poskytnutie úveru vo výške 70,00 % ročne je plnením v rozpore s dobrými mravmi. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívame výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Vo svojom rozhodnutí sp. zn. (Zo súdnej praxe č. 62/2004) Najvyšší súd SR uviedol, že za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Ústavný súd SR už v náleze z 28. februára 1995 sp. zn. (Zbierka zákonov SR, čiastka 20, číslo 51/1995), ktorým rozhodol o nesúlade ustanovenia vyhlášky ministerstva spravodlivosti č. s ustanovením okrem iného uviedol, že aj keď sú úroky z pôžičky ( ) predmetom zmluvnej voľnosti medzi účastníkmi neznamená to, že možno dohodnúť úroky v akejkoľvek výške. Dohoda o úrokoch musí byť v súlade s ustanovením , teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Závisí preto od rozhodnutia súdu, aby v konkrétnom prípade ustálil, či výška dohodnutých úrokov je alebo nie je v súlade s dobrými mravmi. Uvedený nález je pritom plne aplikovateľný aj v prípade ak je predmetom posudzovania výška zmluvne dohodnutých úrokov z úveru. Ústavným súdom vyslovený názor korešponduje s tézou (používanou predovšetkým právnou vedou a teóriou), že zásada zmluvnej voľnosti v súkromnom práve nie je absolútna a nachádza svoje obmedzenie (z hľadiska obsahovej náplne právnych úkonov) napr. pri aplikácii korektívov rozporu s dobrými mravmi. Usmerňovanie zásady zmluvnej voľnosti prostredníctvom uvedených korektívov (ako aj pri zákonnom zákaze) nepochybne prispieva k spoločenskej a právnej akceptácii zásady zmluvnej spravodlivosti v súkromnom práve. Pokiaľ ide o primeranosť výšky zmluvných úrokov - problematika dobrých mravov (na historickom národnom, ale aj európskom pozadí) úzko súvisí s doktrínou o neprípustnom, resp. neprimeranom znevýhodnení založenom právnym úkonom, tak typickou práve v prípade tradičnej "úžery". Táto doktrína nadobudla v modernom práve váhu a význam a slúži určitým obmedzujúcim spôsobom k naplneniu zásady zmluvnej spravodlivosti. , (ani iný predpis) neobsahuje ustanovenie o tom, do akej konkrétnej výšky možno dojednať zmluvné úroky, predstavujúce odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov. V prípade, ak sa jedná o poskytnutie finančných prostriedkov spotrebiteľovi, určité mantinely vyplývajú z odvolateľom citovaného ust. , v zmysle ktorého ustanovenia platí, že ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Existencia citovaného ustanovenia však nevylučuje exekučný súd z možnosti posudzovania výšky dojednanej odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úroku aj cez prizmu dobrých mravov. Nemožno totiž opomenúť, že dobré mravy sú pojmom inherentným s právnym poriadkom, nakoľko samotné dobré mravy len dopĺňajú písané normy pozitívneho práva o vyvážený a spravodlivý širší rámec založený na analýze oprávnených záujmov. Stoja na úrovni nepísaného práva, ktorého hlavné zložky predstavujú všeobecné právne zásady a všeobecne uznávané normy morálky. Systém pozitívneho práva je tak zabezpečený (všeobecnou) dimenziou spravodlivosti. V zmysle uvedeného sa aj na výšku odplaty za poskytovanie finančných prostriedkov je potrebné pozerať nie len z hľadiska platnosti jej dojednania v zmysle účinného zákonného ustanovenia , ale aj z hľadiska toho, či takto dojednaná odplata v podobe úrokov z úveru neodporuje všeobecnej predstave primeranosti za zachovania základných zásad na ktorých je občianske právo postavené, t. j. (okrem iného) i na zachovaní zásady ekvitiy. Pritom platí, že neprimerane vysoký úrok je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi. Pri posúdení primeranosti dojednanej výšky úroku treba predovšetkým porovnať dojednaný úrok s úrokovou mierou obvyklou z praxe peňažných ústavov v rozhodnom období. V tejto súvislosti možno za dôvodnú uznať námietku odvolateľa, že pokiaľ chcel okresný súd skúmať primeranosť dojednaných úrokov z revolvingového úveru, nemal obmedziť svoje skúmanie primeranosti dojednaného úroku v zmluve o revolvingovom úvere len na porovnanie jeho výšky s priemernou úrokovou mierou obchodných bánk v Slovenskej republike pre úvery neslúžiace na bývanie so splatnosťou od 1 do 5 rokov vedenú Národnou bankou Slovenska (a dostupnou i na internetovej stránke: <http://www.nbs.sk/sk/statisticke-udaje/udajove-kategorie-sdds/ urokove-sadzby/priemerne-urokove-miery-z-uverov-obchodnych-bank>), ale bolo potrebné aj porovnať RPMN účastníkmi dojednanej zmluvy o revolvingovom úvere s poukazom na priemernú hodnotu RPMN všetkých finančných inštitúcií poskytujúcich úvery vedenú Ministerstvom financií SR. Napriek vyššie vytýkaným nedostatkom, však možno uviesť, že záver okresného súdu o rozpore dojednaných

úrokov zo zmluvy o revolvingovom úvere s dobrými mravmi obstojí i pri porovnaní dojednanej výšky RPMN s priemernou hodnotu RPMN všetkých finančných inštitúcií poskytujúcich úvery vedenou Ministerstvom financií SR (dostupnou na stránke: <http://fastsearch.mfsr.sk/mfsr/?query=priemern %C3%A1+RPMN&offset=20&>), ktorá v rozhodnom období pre nezabezpečené úvery do 1.500 EUR vrátane so splatnosťou od 1 do 5 rokov predstavovala 46,52 %. Dojednaná RPMN v zmluve o revolvingovom úvere (69,43 %), ktorá o viac ako 22 % prekračuje priemernú hodnotu RPMN úverov poskytovaných finančnými inštitúciami (teda aj nebankovými subjektmi) v Slovenskej republike, t. j. predstavuje viac ako 149 % jej hodnoty, je dozaista rozporná s dobrými mravmi. K odvolacím námietkam sa žiada dodať, že účastníkmi konania dojednaná úroková sadzba by podľa názoru odvolacieho súd neobstála ani pri posudzovaní súladu jej výšky zo zákonným znením ust. . Z vyššie uvedených dôvodov sa odvolací súd so záverom okresného súdu o tom, že bol povinný rozhodcovským súdom zaviazaný k plneniu, ktoré je rozporné s dobrými mravmi, plne stotožnil. Pokiaľ sa však jedná o argumentáciu okresného súdu, že rozhodcovský zmluva, ktorá založila oprávnenie rozhodcovského súdu spor medzi oprávneným a povinným rozhodnúť, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, tejto odvolací súd prisvedčiť nemohol, a to z nasledovných dôvodov: Podľa , spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

V ustanovení je obsiahnutá úprava neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Ustanovenie odseku 1 vyššie citovaného ustanovenia zakotvuje všeobecnú zásadu, podľa ktorej spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, teda nesmie obsahovať neprijateľné podmienky. Zároveň však v druhej vete upravuje podmienky, za splnenia ktorých sa na zmluvné ustanovenia nehľadí ako na neprijateľné. novelizujúci s účinnosťou od 1. marca 2010 zmenil znenie druhej vety tak, že rozšíril okruh zmluvných podmienok, ktoré nemožno považovať za neprijateľné. Okrem už predtým platného znenia, ktoré za neprijateľnú nepovažoval zmluvnú podmienku, ktorá bola dohodnutá individuálne, novela za neprijateľné nepovažovala ani zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že ochrana pred neprijateľnými podmienkami sa v prvom rade nevzťahuje na tie zmluvné podmienky, ktoré boli dohodnuté individuálne. Pri takto dohodnutých zmluvných podmienkach sa preto nemožno dovolávať ich neprijateľnosti.

Odvolací súd súhlasí so záverom súdu prvého stupňa v tom, že Zmluva o revolvingovom úvere uzatvorená medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom je spotrebiteľskou zmluvou, keďže z nej nevyplýva, že povinný je podnikateľským subjektom alebo by pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený pri jej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti. Z uvedeného dôvodu možno uvedený právny vzťah považovať za spotrebiteľský vzťah medzi spotrebiteľom (povinným) a dodávateľom (oprávneným) v zmysle ustanovení , ktorú skutočnosť napokon nespochybnil ani oprávnený v rámci podaného odvolania. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, keď skúmal rozhodcovskú zmluvu z hľadiska, či táto bola alebo nebola uzavretá so spotrebiteľom individuálne, a následne (po tom, čo dospel k záveru, že rozhodcovská zmluva individuálne uzavretá nebola), či táto nevyvoláva značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. So záverom, ku ktorému okresný súd pri svojom skúmaní rozhodcovskej zmluvy dospel, sa však už odvolací súd stotožniť nemohol. Odvolací súd pritom súhlasí s názorom okresného súdu, že skutočnosť, že dohoda zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu netvorila súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ale bola uzavretá vo forme samostatnej rozhodcovskej zmluvy, ešte neodôvodňuje záver, že táto dohoda bola individuálne dohodnutá a svedčí o vôli povinného pristúpiť na túto osobitnú zmluvnú podmienku. Povahu formulárovej zmluvy totiž majú nielen všeobecné obchodné

podmienky, ale aj predformulované znenia rôznych variant zmlúv, resp. zmluvných ustanovení. Na druhej strane je však potrebné rešpektovať, že návrh na uzatvorenie akejkoľvek zmluvy (teda i tej rozhodcovskej) predkladá spravidla len jedna zo zmluvných strán, ako aj skutočnosť, že návrh na uzatvorenie zmluvy musí byť dostatočne určitý, t. j. musí pod sankciou neplatnosti uzatváranej zmluvy obsahovať všetky podstatné náležitosti zmluvy tak, aby mohol byť prejavom vôle druhej zmluvnej strany prijatý i bez nevyhnutnej potreby dopĺňania alebo iných zmien tohto návrhu. Z uvedeného potom vyplýva, že len zo samotnej skutočnosti, že oprávnený predložil povinnému na podpis predpripravenú rozhodcovskú zmluvu na samostatnom liste papiera nemožno vyvodiť záver, že rozhodcovská zmluva nebola individuálne dojednaná, ale ani záver, že individuálne dojednaná bola. Podstatné totiž je to, či uzavretie rozhodcovskej zmluvy, ktorá bola naformulovaná jednou zmluvnou stranou, je alebo nie je výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Aplikujúc uvedené závery na prejednávaný prípad je potrebné vysloviť, že dojednanie zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu by malo charakter individuálnej zmluvnej podmienky vtedy, ak by oprávnený predložil povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy v takej podobe, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinný mal možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie sporov v rozhodcovskom konaní bez toho, aby tým zmaril uzavretie Zmluvy o revolvingovom úvere, a ďalej že povinnému boli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní.

Z obsahu rozhodcovskej zmluvy odvolací súd zistil, že jej čl. 3 obsahuje poučenie pre dlžníka, z ktorého vyplýva že dôsledkom uzavretia rozhodcovskej zmluvy je možnosť riešenia sporov vyplývajúcich alebo súvisiacich s ustanoveniami Zmluvy o revolvingovom úvere v rozhodcovskom konaní s tým, že spory môžu byť riešené aj v súdnom konaní. Ďalej bolo v citovanom článku uvedené, že výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi. V článku 2 Rozhodcovskej zmluvy veriteľ vyhlásil, že uzatvorenie tejto rozhodcovskej zmluvy nie je podmienkou uzatvorenia a vykonávania Zmluvy o revolvingovom úvere medzi veriteľom a dlžníkom a že dlžník nie je povinný prijať návrh tejto rozhodcovskej zmluvy zo strany veriteľa. Už z uvedeného textu je podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že povinný pred podpisom rozhodcovskej zmluvy mohol získať predstavu o tom, čo znamená rozhodcovské konanie a aké sú dôsledky podpísania rozhodcovskej zmluvy s tým, že mu bola deklarovaná skutočnosť, že na uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy nemusí pristúpiť, a ak tak urobí, neohrozí tým uzavretie samotnej zmluvy o revolvingovom úvere. Je síce možné poukazovať na skutočnosť, že povinný uzatváral uvedenú rozhodcovskú zmluvu v čase „zníženej bdelosti“ pri uzatváraní Zmluvy o revolvingovom úvere, ktorá bola v prvom rade vo sfére jeho záujmu, a rovnako sa dá polemizovať o jeho pozornosti či skúsenosti s uzatváraním zmlúv, na druhej strane je však potrebné uviesť, že tieto skutočnosti sú podľa názoru odvolacieho súdu dostatočne kompenzované oprávnením od rozhodcovskej zmluvy odstúpiť v lehote do 14 kalendárnych dní aj bez uvedenia dôvodu. Uvedeným zmluvným dojednaním (čl. 7 Rozhodcovskej zmluvy) tak bolo povinnému umožnené v primerane dlhej lehote po uzatvorení Rozhodcovskej zmluvy zvážiť jej dôsledky a tieto prípadne vylúčiť. Na základe všetkého už vyššie uvedeného má odvolací súd za to, že pokiaľ bola povinnému na podpis predložená rozhodcovská zmluva na samostatnom liste papiera, v rozsahu siedmych článkov obsahu, v jej rámci bolo povinnému vysvetlené, čo znamená rozhodcovské konanie a aké sú jeho následky, pričom v jej obsahu bolo deklarované, že jej uzavretie nie je podmienkou uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere, a navyše bolo možné od tejto rozhodcovskej zmluvy odstúpiť v primeranej lehote, uvedenú rozhodcovskú zmluvu je možné považovať na individuálne dojednanú. Ako už potom bolo uvedené v predchádzajúcich odsekoch, uvedená skutočnosť ex lege vylučuje, aby bola uvedená rozhodcovská doložka klasifikovaná ako neprijateľná zmluvná podmienka.

Vzhľadom na všetko už vyššie uvedené, keď sa síce nemožno stotožniť s názorom okresného súdu o to, že rozhodcovská doložka zakladajúca právomoc rozhodcovského súdu spor medzi účastníkmi konania rozhodnúť, je neprijateľnou podmienkou, avšak v zhode s názorom okresného súdu je nutné konštatovať, že povinný bol v exekučnom titule zaviazaný na plnenie v rozpore s dobrými mravmi, neostávalo odvolaciemu súdu nič iné len uznesenie okresného súdu zamietajúce žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s poukazom na potvrdiť, pričom sa už nebolo nutné zaoberať otázkou prípadnej neprijateľnosti Dohody o poskytnutí služby.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.