Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-842-2014.pdf
PDF · 99.61 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/842/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený advokátskou spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu škody 414,23 eur a nemajetkovej ujmy 82,85 eur, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 16C 64/2013-42 zo dňa 16. septembra 2014, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcovi sa právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol a odporcovi súd náhradu trov konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie prvostupňový súd po citácii § 41 ods. 2 písm. d), 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, 15 ods. 1, 16 ods. 1, 17 ods. 1, 2, 19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a v znení niektorých zákonov a vecne tým, že dospel k záveru, že návrhu nie je možné vyhovieť, nakoľko navrhovateľ nepreukázal, že by bol v neistote počas doby od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o nej, nepreukázal hrozbu škody, nepreukázal riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky a ani nepreukázal, že v postupe Okresného súdu Senica boli zistené pochybenia a prieťahy v konaní. Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ani ich výšku. Navrhovateľ si v konaní uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktoré mu mali byť spôsobené nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica v exekučnom konaní, keď nesprávny úradný postup mal spočívať v tom, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, ku ktorému došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 314 dní. Súd však zistil, že súdny exekútor dňa 27.10.2009 doručil súdu žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a Okresný súd Senica uznesením zo dňa 30.4.2010 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, teda nie po 314 dňoch ako to tvrdil navrhovateľ. Exekučný poriadok v čase podania návrhu na súd určoval zákonnú pätnásťdňovú lehotu len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a nie na iné rozhodnutia súdu o žiadosti o vydanie poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučný poriadok neurčoval žiadnu lehotu na rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom takéto rozhodnutie nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré rozhodnutie by zákon stanovil pätnásťdňovú
lehotu a teda v danom prípade nie je možné konštatovať, že vo veci Okresného súdu Senica vedenej pod spis. zn. 7Er/106/2009 nebola nedodržaná zákonná lehota na vydanie rozhodnutia, ktorým súd zamietol žiadosť na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Navyše ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. Súd dospel k záveru, že navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že by počas doby od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o nej bol v neistote a hrozila mu akákoľvek škoda; nepreukázal tiež že táto doba viedla k strate jeho legitímnych očakávaní (že nastane zákonom predpokladaný stav), a že toto vyvolalo riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. V postupe Okresného súdu Senica neboli zistené žiadne pochybenia, nakoľko exekučný poriadok účinný v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neurčoval žiadnu lehotu na rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a preto je možno konštatovať, že sa nedopustil nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom k uvedeným konštatovaniam je zrejmé, že absentuje prvotná podmienka pre vznik zodpovednosti štátu, a to nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci a tento nebol v konaní preukázaný. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov súd návrh navrhovateľa považoval za neopodstatnený.
Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal vznik uplatneného nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy i napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p., keď účastníci konania majú dôkaznú povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Súd dospel k záveru, že navrhovateľ vôbec nepreukázal, že by mu mala v súvislosti s postupom Okresného súdu Senica v predmetnej exekučnej veci vzniknúť škoda a ani ujma, pretože neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné v zmysle zákonných kritérií posúdiť vznik a rozsah škody, či ujmy. Navrhovateľ si uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody, ktorá mala predstavovať výšku istiny s príslušenstvom s odôvodnením, že táto istina s príslušenstvom nemôže byť viac priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu, s ktorým tvrdením sa súd nemôže stotožniť, nakoľko žiadosť o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá z dôvodu nespôsobilosti rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu a bol to práve sám navrhovateľ, ktorý si zvolil postup pre vymáhanie istiny s príslušenstvom cestou rozhodcovského súdu a nie všeobecného súdu. Neúčinný (nulitný) rozhodcovský rozsudok nepredstavuje žiadnu prekážku pre následné prejednanie a rozhodnutia vo veci, pretože podľa ustálenej judikatúry nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia odpadá prekážka res iudicata na uplatnenie práva na všeobecnom súde. Navrhovateľ neuviedol a ani žiadnym spôsobom nepreukázal, že by podal žalobu na všeobecnom súde o zaplatenie predmetnej istiny s príslušenstvom voči dlžníkovi, ktoré konanie by bolo zastavené pre prekážku res iudicata. Taktiež nie je možné s istotou tvrdiť, že by práve pri uplatnení nároku na zaplatenie istiny s príslušenstvom v konaní pred všeobecným súdom bol navrhovateľ úspešný v celom rozsahu. Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že práve obdobie, v ktorom nebolo rozhodnuté súdom o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, viedlo k zániku zákonnej vymožiteľnosti pohľadávky na zaplatenie istiny s príslušenstvom, teda k zmenšeniu existujúceho majetku navrhovateľa. Navrhovateľ svoje tvrdenia o vzniku majetkovej škody v žalobe všeobecne popísané nijako nepreukázal a určenie resp. vyčíslenie výšky majetkovej škody v žalobe sa nedá považovať za relevantný dôkaz o jej vzniku. Skutočnú škodu je potrebné preukázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo prísť k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody a súd potom nemôže preskúmať predmetný nárok. Súd v tejto súvislosti konštatuje, že znalecký posudok č. 1/2014 zo dňa 17.1.2014 vypracovaný Ekonomickou univerzitou v Bratislave, znaleckým ústavom (na ktorý ako na dôkaz o vzniku a výške majetkovej škody odkazuje navrhovateľ) nie je možné považovať za dôkaz o vzniku škody a jej výške v tomto konkrétnom prípade - v znaleckom posudku je vyčíslená výška škody, ktorá mala navrhovateľovi vzniknúť iba všeobecne.
Navrhovateľom uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy nebola zo strany navrhovateľa podložená reálnymi skutočnosťami a dôvody jej priznanie boli v žalobe uvedené len všeobecne a nevzťahujú sa priamo na navrhovateľa ako obchodnej spoločnosti. Odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby podieľajú, keďže im ujma nevzniká priamo, a preto sú postoje a pocity členov riadiacich orgánov a majiteľov navrhovateľa irelevantné. Zánik podnikateľských aktivít a zánik už vytvorených podnikateľských plánov navrhovateľ žiadnym spôsobom bližšie nešpecifikoval. Vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, či ujmou, musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený a nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba skúmať, či v komplexe skutočností
prichádzajúcich do úvahy ako priama príčina škody, či ujmy, existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za vznik škody, či ujmy. Teda nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti len vo vzťahu ku škode, či ujme, ktoré boli priamo spôsobené práve a iba týmto postupom, čo v prejednávanej veci preukázané nebolo. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam súd dospel súd k záveru, že navrhovateľovi ani žiadna škoda, či ujma nevznikli. Vzhľadom na vyššie uvedené, i v prípade, že by navrhovateľovi vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, nebola preukázaná príčinná súvislosť ich vzniku s postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod spisovou značkou 7Er/106/2009.
Súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 7Er/106/2009 došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia po zákonom stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou, a preto súd návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol.
Súd rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože nepreukázal, že by mu trovy konania vznikli.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K jednotlivým dôvodom odvolania navrhovateľ uviedol, že namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., keď v právnom štáte nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z.. Súd tak svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil navrhovateľovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase. Navrhovateľ predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Ekonomickou univerzitou v Bratislave. Prvostupňový súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. Ak bol súdu doručený návrh na prerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
Odporca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „O.s.p.“), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), postupom oznámenia času a termínu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru,
že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.
Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:
Z obsahu spisu Okresného súdu Senica sp. zn. 7Er/106/2009 vyplýva, že súdny exekútor doručil Okresnému súdu Senica žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 27.10.2009. Okresný súd Senica o tejto žiadosti rozhodol uznesením zo dňa 30.4.2010, č.k. 7Er/106/2009-11, ktorým žiadosť súdneho exekútora zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 22.8.2011.
Keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.).
Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať. Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci na navrhovateľovi.
Navrhovateľ odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí 15 dní.
Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.
V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Senica súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Zo znenia cit. ust. vyplýva, že lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre exekučný súd len pre prípad nezistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Len v tom prípade je povinnosťou exekučného súdu do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poveriť exekútora na vykonanie exekúcie. Pre prípad zistenia rozporu exekučného titulu so zákonom, a teda pre prípad zamietnutia žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (čo i len čiastočného) zákonodarca lehotu neurčil. V danom prípade, s poukazom na právoplatné uznesenie, ktorým bola žiadosť exekútora sčasti zamietnutá, je nesporné, že súd zistil rozpor exekučného titulu so zákonom, v dôsledku čoho rozhodovanie súdu nebolo časovo vymedzené zákonnou lehotou. Nie je teda možné konštatovať, že v preskúmavanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu tým, že žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola vybavená po uplynutí 15-tich dní odo dňa doručenia žiadosti.
Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Senica v danej veci, ktoré by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že z logiky veci vyplýva, že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak o existencii prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinnej od 01.01.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou od 01.01.2013.
Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok navrhovateľa, ani nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s ďalšou odvolacou argumentáciou navrhovateľa (sčasti i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového súdu), ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.
Neobstojí ani posledná odvolacia námietka, keď odvolateľ poukázal na to, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Z obsahu spisu totiž jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ v predmetnom konaní nepodal žiaden návrh na prerušenie konania.
S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu navrhovateľa ako v celom rozsahu nedôvodnú, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím §
219 ods. 1, 2 O.s.p. napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého) potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.
Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.