Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

BR-6C/17/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Brezno, sudcom JUDr. Tiborom Gálom, v právnej veci žalobcu SR - R. konsolidačná, a.s., A.: XX XXX XXX, so sídlom M. XX, L., proti žalovanej Y. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. 9, L., v konaní o zaplatenie 325,-Eur s prísl., takto

rozhodol:

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanej sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

X. Žalobca sa vo veci domáhal toho, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť XXX,- U., spolu s úrokom z omeškania vo výške X % ročne od XX.XX.XXXX až do zaplatenia, na tom skutkovom a právnom základe, že žalovanej bola dňa 12.05.2020 vystavená faktúra č. XXXXXXXXXX, vo výške 325,- Eur, splatná do 11.06.2020, a to za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení C. PZ L., za obdobie od 31.03.2020 do 25.04.2020. Žalovaná túto sumu neuhradil ani na základe písomnej výzvy na zaplatenie dlžnej sumy do 10 dní od jej doručenia, žalobca sa preto svojho práva domáha súdnou cestou. Ako žalobca uviedol, povinnosť znášať náklady na stravu počas pobytu v karanténnom zariadení u žalovanej vyplýva z ustanovenia , možnosť obmedzenia vlastníctva fyzickej osoby v záujme ochrany verejného zdravia je v súlade aj s ustanoveniami SR, čo bolo potvrdené nálezom Ústavného súdu SR pod sp.zn. . Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanej zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení, pričom žalovaná by si potreboval zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebol umiestnený v karanténnom zariadení. Žalobca, vychádzajúc z platnej právnej úpravy, je povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu majetku štátu v súlade so , ako aj

2. Voči platobnému rozkazu tunajšieho súdu č.k. XC/XX/XXXX-XX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým bolo žalobe v plnom rozsahu vyhovené, podala žalovaná odpor a v tomto uviedla, že s uplatneným nárokom nesúhlasí. Dňa 31.03.2020 bola deportovaná do karanténneho zariadenia Ministerstva vnútra SR so sídlom v Rači, týmto bola neoprávnene obmedzená na slobode, bez spáchania trestného činu, ako aj bez súdneho rozhodnutia o prípustnosti prevzatia. V tom čase bol vyhlásený núdzový stav z dôvodu šírenia ochorenia COVID-19, ako však vyplýva z nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. -136, ustanovenie a a a nie sú v súlade s článkom 1 ods. 1, článkom 2 a 3 a s článkom 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 SR a v časti o karanténnych opatreniach nie je v súlade s článkom 17 ods. 1, ods. 2 SR v spojení s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2 a s článkom 13 ods. 2 a 4 SR a s článkom 5 ods. 1 písm. e) a ods. 2 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Ak teda umiestnenie do karanténneho zariadenia a obmedzenia jej základných ľudských práv a slobôd bolo v rozpore s a dohovorom, bola jej deportácia

protiprávna, a preto žalovaná znášanie nákladov tejto karantény považuje za neoprávnené. Okrem toho žalovaná uviedla, že tieto náklady znášať nemusela, pretože mala po príchode zo zahraničia vytvorený priestor - celý byt, v ktorom by bývala s priateľom, s ktorým absolvovala karanténu, s negatívnymi výsledkami testov. Pritom by neohrozila žiadne ďalšie osoby, pretože v byte bývali sami dvaja s priateľom. Žiadosťou zo dňa 12.05.2020 požiadala Ministerstvo vnútra SR o vystavenie adekvátnej faktúry, pretože z tej, ktorú žalobca vystavil, nebolo zrejmé, koľko jednotiek stravy bolo žalovanej vydaných. Zároveň má žalovaná za to, že faktúra bola vystavená žalobcom nesprávne a nezodpovedá ani počtu dní strávených v karanténnom zariadení Ministerstva vnútra SR v Rači. Namietla fakturovanú sumu 325,- Eur, ako neadekvátnu, aj keď sa pri jej účtovaní a určovaní zrejme vychádzalo z dennej normy pre dospelého človeka, preto túto namieta. Podľa názoru žalovanej žalobca nesprávne interpretuje nález Ústavného súdu SR, uvedený vyššie. Znášanie nákladov karantény totiž predpokladá zákonnú a ústavnú povinnosť podrobiť sa štátnej karanténe, v jej prípade však tento úkon nebol zákonný ani ústavný, preto nevznikla povinnosť znášať jej náklady. Žalovaná v odpore ďalej uviedla, že jej nebolo doručené žiadne rozhodnutie kompetentného orgánu o povinnosti uhradiť náklady uloženej povinnosti podrobiť sa štátnej karanténe. Predmetná faktúra bola vydaná žalobcom samotným, ktorý nie je orgánom verejného zdravotníctva vo vzťahu k žalovanej a teda ani subjektom aktívne legitimovaným na vymáhanie nákladov za nariadenie opatrenia na ochranu verejného zdravia. Napokon žalovaná argumentovala, že žalobca doteraz nijako nepreukázal, na základe čoho stanovil výšku vymáhanej pohľadávky práve na 325,- Eur, a teda neuniesol dôkazné bremeno. Podľa vedomosti žalovanej pritom v niektorých prípadoch bolo požadovaných 20,- Eur za deň, niekde 13,- Eur za deň a inde menej než 10,- Eur za deň, na čo upozornili už novinári v niektorých článkoch (žalovaná tu pripojila odkaz na články internetových portálov niektorých denníkov). Keďže boli hrubo porušené jej základné práva a slobody, žalovaná by nemala byť zaviazaná úhradou na základe vydaného platobného rozkazu zo strany súdu, naopak by jej mala byť uznaná náhrada škody, čo si však žalovaná neuplatnila, s poukazom na to, že náhrada škody nie je predmetom tohto konania.

3. Vo svojej reakcii na podaný odpor žalobca doplnil svoju argumentáciou a uviedol, že Vláda SR vyhlásila podľa o civilnej ochrane obyvateľstva mimoriadnu situáciu dňom 12.03.2020 od 6.00 hodiny. Na to Úrad verejného zdravotníctva SR v zmysle nariadil na základe vyhlásenej mimoriadnej situácie opatrenie č. zo dňa 15.03.2020, zmenené rovnakým opatrením zo 16.03.2020 v bode D tak, že „všetkým osobám, ktoré sa od 16.03.2020 od 6.00 hodiny ako organizované skupiny vrátili z postihnutých oblastí zahraničia na územie SR alebo o repatriácii ktorých na územie SR sa rozhodne, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra SR na dobu nevyhnutnú a vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej dobe spoločne 14 dní“. Zároveň uznesením Vlády SR č. 113 z 15.03.2020 bolo ministerke vnútra SR uložené vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény občanov SR, ktorý sa skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených ministerkou vnútra SR. Samotné nariadenie izolácie formou jednotlivých opatrení však nepatrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra SR. V zmysle je stanovená povinnosť fyzickým osobám plniť nariadené opatrenia na predchádzanie ochorení a na to, aby sa dosiahol predpokladaný účinok nariadených opatrení, zároveň v zmysle tohto zákona náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť. V samotnom náleze ústavného súdu, ktorým argumentujú obe strany, konštatoval, a to v bode 168 predmetného nálezu, že uloženie povinností podľa Zákona o ochrane verejného zdravia je v súlade s článkom 20 ods. 1, 3, 4 a 5, článku 1 ods. 1 a článku 13 ods. 4 i v spojení s článkom 1 dodatkového protokolu.

4. K žalobe boli doložené listiny, a to faktúra č. 7060119945, vystavená Ministerstvom vnútra SR dňa 12.05.2020, splatná do 11.06.2020, na sumu 325,- Eur, pričom popis fakturovanej položky je tu uvedený ako „strava karanténa“. Bola takisto doložená písomná výzva z 19.10.2020 Ministerstva vnútra SR, adresovaná žalovanej, zaplatiť sumu 325,- Eur z uvedenej faktúry do 30 dní od vystavenia tejto výzvy, na stanovené číslo účtu. Dňa 31.01.2022 bola datovaná ďalšia výzva Ministerstva vnútra SR adresovaná žalovanej, na úhradu pohľadávky štátu vo výške 325,- Eur, a to do 10 dní od jej doručenia, pričom v prípade, že do stanoveného termínu úhrada nebude vykonaná, bude ministerstvo nútené uplatniť tento nárok súdnou cestou. Zásielka bola žalovanej doručená dňa 04.02.2022.

5. Žalovaná súdu doložila takisto listinné dôkazy, a to protokol o skúške Národného referenčného centra pre chrípku, pod hlavičkou Úradu verejného zdravotníctva SR, v zmysle ktorého bola odobratá žalovanej vzorka pre účely zistenia infekcie COVID-19, vzorka bola vyhodnotená dňa 06.04.2020 s negatívnym výsledkom. Druhý doložený protokol rovnakého subjektu dokladá vykonanie rovnakej skúšky prítomnosti koronavírusu u žalovanej zo dňa 15.04.2020, rovnako s negatívnym výsledkom. Žalovaná taktiež doložila platobný doklad SIPO za obdobie mája 2020 v hodnote 120,50 Eur ako platbu za byt, v ktorom žije s priateľom (R. S., taktiež žalovaný pre rovnaký nárok, v inom konaní pred tunajším súdom, pozn. súdu), ďalej výpis z účtu v Slovenskej sporiteľni, kde bola vykonaná platba vo výške 30,- Eur dňa 09.04.2020 v prospech príjemcu označeného ako „H.“, ďalšia platba rovnakého peňažného ústavu vo výške 22,30 Eur dňa 11.04.2020 v prospech internetového poskytovateľa služieb www.bistro.sk <http://www.bistro.sk/>, ďalej úhrada prostredníctvom rovnakého peňažného ústavu vo výške 30,- Eur dňa 21.04.2020 v prospech príjemcu označeného ako „C. E.“, a napokon platba vykonaná prostredníctvom platobnej karty UniCredit bank, dňa 04.04.2020 vo výške 37,40 Eur, príjemcom bola taktiež spoločnosť poskytujúca služby cez internetový portál www.bistro.sk <http://www.bistro.sk/> (z výsluchu žalovanej na pojednávaní vyplynulo, že išlo o platby za stravu buď priamo dodávateľovi alebo rodine či priateľovi, ktorí im ju zabezpečili v čase karantény, účet v SLSP a.s. je priateľov, v UNI Credit Bank je jej). Žalovaná takisto doložila odpoveď verejnej ochrankyne práv z 22.03.2021, v ktorej sa verejná ochrankyňa práv vyjadrila k podnetu žalovanej ohľadne zákonnosti umiestnenia do štátnej karantény, k zákonnosti postupu ministerstva pri vymáhaní povinnosti uhradiť náklady povinnej izolácie, z ktorého okrem iného vyplynulo, že podnet v časti požadovanej úhrady nákladov za povinnosť izolácie v štátnom určenom zariadení verejná ochrankyňa práv postúpila na vybavenie Generálnej prokuratúre SR. Žalovaná doložil aj stanovisko Generálnej prokuratúry SR z 20.12.2021, adresovanej taktiež žalovanej, z ktorého vyplynul záver, že prokurátor nie je oprávnený na výkon dozoru v tejto veci.

6. Nariadeného pojednávania v tejto veci sa žalobca nezúčastnil, doručil však súdu (okrem ospravedlnenia neúčasti) svoje písomné stanovisko a v ňom zdôraznil, že v ustanovení sú tu uvedené opatrenia na predchádzanie ochoreniam a na to, aby sa dosiahol predpokladaný účinok nariadených opatrení, následne ustanovenie rovnakého zákona stanovuje povinnosť fyzickým osobám plniť nariadené opatrenia a podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam, z tohto dôvodu žalovaná absolvovala izoláciou v karanténnom zariadení. Žalobca zároveň zdôraznil, že fyzické osoby neplatia všetky náklady, ktoré sú spojené s povinnou izoláciou, ale iba stanovenú paušálnu čiastku za stravu. Pritom všetkým fyzickým osobám, ktoré mali povinnosť absolvovať izoláciou, bola zabezpečená strava rovnako. V zmysle uznesenia Vlády SR č. 113 z 15.03.2020 bolo ministerke vnútra SR uložené vykonať opatrenia spojené so zabezpečením povinnej karantény občanom SR, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR. Akadémia PZ v Bratislave, ktorá je rozpočtovou organizáciou MV SR, žiadala o refundáciu finančných výdavkov, ktoré vznikli pri plnení úloh podľa usmernenia hlavného hygienika SR v súvislosti s ochorením COVID-19, menovite pri zriadení karanténneho strediska zo študentského domova akadémie PZ Bratislava. V nadväznosti na dokument Zásady pre zariadenia poskytujúce ubytovanie osôb v karanténe v súvislosti s výskytom ochorenia COVID-19 a jeho prílohy 11, akadémia vytvorila k 31.03.2020 karanténne stredisko a okrem materiálu, ktorý získala z krízového štábu Ministerstva vnútra SR, bola nútená ihneď a mimoriadne vynaložiť finančné prostriedky, ako aj čerpať zásoby z vlastných skladových rezerv. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa na základe rozpočtového opatrenia MV SR č. 359/2020 refundovali finančné prostriedky, ktoré vznikli Akadémii PZ Bratislava pri plnení úloh v súvislosti s ochorením COVID-19, a to pri zriadení karanténneho strediska zo Študentského domova akadémie PZ Bratislava, v dôsledku čoho akadémia PZ Bratislava vynaložila finančné prostriedky, čerpala zásoby z vlastných skladových rezerv a poskytovala služby v súvislosti s ubytovaním repatriantov. Ministerstvo vnútra SR teda refundovalo akadémii PZ Bratislava náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s poskytnutím stravy aj pre žalovanú, a tieto náklady je v zmysle povinný hradiť žalovaná, ktorá bola povinná plniť si povinnosti ustanovené týmto zákonom. Žalobca pripomenul, že ustanovenie uvedeného zákona nerieši prípady, kedy náklady vzniknú subjektu, ktorý neuložil povinnosť podľa tohto zákona. Žalobca teda vymáha od žalovanej paušálne náklady za stravu, keďže plnil za žalovanú to, čo mala podľa plniť žalovaná sama. Pri vyčíslení výšky stravného vychádzal žalobca zo všeobecne záväzného právneho predpisu platného v rozhodnom čase, o cestovných náhradách (podľa ust. opatrenia je suma

stravného za deň vo výške 11,60 Eur, s pripočítanou úhradou za plastový obal 1,40 Eur, celkovo teda 13,- Eur za deň). Žalobca takisto poukázal na závery Ústavného súdu SR vyjadrené v náleze z 08.12.2021, ktoré boli k § 58 ods. 2 a jeho aplikácií citované vyššie. Z procesného hľadiska žalobca taktiež uviedol, že na základe Zmluvy o vymáhaní pohľadávok štátu č. 18/2022/MV SR zo dňa 12.08.2022 bolo právo uplatňovať a vymáhať predmetnú pohľadávku štátu voči žalovanej na subjekt Slovenská konsolidačná, a.s., ktorá tým namiesto Ministerstva vnútra SR vystupuje v konaní ako subjekt zastupujúci žalobcu.

7. Žalobca k tomuto svojmu záverečnému vyjadreniu vo veci doložil Zmluvu o vymáhaní pohľadávok štátu č. XX/XXXX/MV , s časťou prílohy, z ktorej vyplýva, že súčasťou predmetu konsolidácie pohľadávok štátu je aj tá, ktorá je vymáhaná v tomto konaní, tj. voči žalovanej z fa č. XXXXXXXXXX, v sume 325 Eur.

8. V rámci dokazovania bola na pojednávaní vypočutá žalovaná, ktorá k poskytnutej strave uviedola, že im bola poskytovaná v balenej forme, donesená pred dvere izby v ubytovacom zariadení. Hneď na druhý deň po umiestnení do karantény si s priateľom objednali súkromne stravu, pre nízku kvalitu jedla v zariadení sa s priateľom rozhodli ju neprijímať a začali si po štyroch alebo piatich dňoch objednávať stravu zo stravovacieho internetového portálu, resp. im bola zabezpečená rodinnými príslušníkmi a priateľmi. Komunikovali s pracovníkmi zariadenia, dali najavo, že stravu zo strany ubytovacieho zariadenia ďalej nechcú, napriek tomu im bola vždy donesená pred izbu a následne nezjedená odnesená. Dodala, že strava v ubytovaní nielen že nebola chutná a kvalitne pripravená, ale ani nezodpovedala tomu, čo bolo verejne prezentované, že ľudia majú preventívne jesť veľa zeleniny, ovocia a stravovať sa zdravo. Pri donesení stravy k dverám ich izby žalovaná ani jej priateľ nič nepodpisovali, naopak volali na vrátnicu, že takúto stravu odmietajú a zabezpečia si ju sami.

9. Na základe uvedeného súd považoval za nesporné a teda preukázané skutkové tvrdenia strán o absolvovaní povinnej izolácie žalovanej v karanténnom zariadení, aj o jej rozsahu, rovnako bolo nesporné, že Akadémia PZ v Bratislave poskytovala všetkým osobám, vrátane žalovanej, stravu počas celého obdobia ich izolácie v zariadení akadémie, nespochybeným zostalo aj tvrdenie žalobcu, že na základe svojho rozpočtového opatrenia Ministerstvo vnútra SR refundovalo akadémii tieto náklady na zabezpečenie stravy. Naopak za nepreukázané musel súd považovať tvrdenia žalobcu vo vzťahu k vzniku nároku voči žalovanej, ak sú po právnej stránke tieto zdôvodnené vznikom záväzku, napr. z bezdôvodného obohatenia, ako to bude uvedené nižšie.

10. Pri posudzovaní oprávnenosti uplatneného nároku musel vziať súd do úvahy dve roviny právnych vzťahov, ktoré v súvislosti s nariadenou karanténnou izoláciou žalovanej vznikli. Jedna z nich je nepochybne verejnoprávna - vzťah nadriadeného a podriadeného subjektu bol a je daný zo samej povahy mimoriadnej situácie, na zvládanie ktorej štátne orgány musia mať k dispozícii také právne nástroje, ktorými primerane môžu aj obmedziť inak garantované práva podriadených subjektov a napr. aj proti ich vôli obmedziť osobnú slobodu. Takéto zásahy však musia byť jednak primerané okolnostiam a zároveň zákonný rámec musí pre zachovanie ústavnosti dávať záruky určitých limitov týchto zásahov a taktiež procesnoprávne záruky doktnutým osobám.

11. Žalovaná nepochybne v rozhodnom období bola obmedzená na osobnej slobode, pričom zákonným rámcom tohto obmedzenia boli rôzne právne predpisy a normatívne akty. Ustanovenie v platnom znení v čase nariadenej karantény žalovanej stanovovalo, že opatrením na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, príp. inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia.

12. Na uvedené ustanovenia nadväzoval § 48 ods. 4 písm. n) rovnakého zákona, ktorý vo vtedy platnom znení stanovoval, že úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia, ak v odseku 5 nie je ustanovené inak, nariaďuje opatrenie, ktorými sú nútená izolácia osôb chorých na prenosné ochorenie, ktoré odmietajú nariadené opatrenie podľa § 12 ods. 2 písm. f).

13. V zmysle uvedeného Úrad verejného zdravotníctva SR vydal vo svojej právomoci opatrenie č. dňa 15.03.2020, ktorým v písm. D uložil všetkým osobám, ktoré sa od 16.03.2020 od

06.00 hod skupinovo vracajú z postihnutých oblastí zahraničia, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra SR a to na dobu 14 dní.

14. Citované ustanovenie § 48 ods. 4 písm. n) uvedeného zákona však bolo následne derogované na základe nálezu Ústavného súdu SR č.k. -136 z 08.12.2021. Ústavný súd SR v rovnakom náleze k § 58 ods. 2 uvedeného zákona tiež uviedol, že toto je ustanovením svojou povahou zákonným, ktoré umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi uložených tejto osobe tým, že tieto náklady je povinná znášať. Z tohto ustanovenia je podľa ústavného súdu zároveň zrejmé, že uložená povinnosť znášať náklady je podmienená tým, že tieto vzniknú pri plnení povinností uložené fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek uložených povinností, nielen povinností podrobiť sa opatreniam obmedzujúcimi osobnú slobodu - patrí sem napríklad aj povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie atď.

15. Práve v tejto časti nálezu Ústavného súdu SR je naznačená druhá rovina právnych vzťahov, ktoré je potrebné mať na zreteli, ak je uplatnený nejakým subjektom nárok na náhradu nákladov, aké má na mysli § 58 ods. 2 uvedeného zákona. Je to rovina súkromnoprávna, v ktorej do právnych vzťahov vstupujú rovnocenné subjekty a v dôsledku vzniknutého záväzku vznikajú medzi nimi práva a povinnosti. Tieto síce súvisia so vzniknutým verejnoprávnym rámcom rôznych opatrení a obmedzení, ako je to uvedené vyššie, ale sami osebe vznikajú ako súkromnoprávne. Okrem iného sa to následne prejaví pri vymáhaní plnenia povinnosti z takéhoto záväzku, keď oprávnený subjekt žaluje subjekt povinný na všeobecnom súde, podľa ustanovení - na rozdiel od takých povinností, ktoré by mohli byť uložené autoritatívne správnym orgánom a súdny prieskum by vykonával správny súd, prípadne súd ústavnej kontroly. Okrem iného to vyplýva aj z výkladu samotného uvedeného zákona, ktorý neupravuje vznik týchto nákladov (vznik záväzkov), nedáva správnemu orgánu právomoc uložiť v rámci karanténnych opatrení aj povinnosť náhrady nejakej sumy nákladov karantény, len stanovuje, že ak povinnému takéto náklady vzniknú, nerefunduje mu ich štát, ale si ich musí znášať sám.

16. Z uvedeného potom vyplýva aj to, že ak vznikne situácia, že vo verejnoprávnej rovinne dôjde k rozporu medzi opatreniami štátu, obmedzujúcimi ústavné práva občanov, s , napr. pre nedostatočné zákonné limity a procesnoprávne záruky (kontroly, opravných prostriedkov), potom dôsledkom tohto rozporu je zase vo verejnoprávnej rovine vznik nároku na ústavnoprávnu satisfakciu a prípadný presah do súkromnoprávnej roviny vo vzťahu občan-štát, uplatnený môže byť nárok na náhradu škody. Naopak dôsledkom ústavnoprávneho rozporu opatrenia nemôže byť, že subjekt, odlišný od štátu, ktorý v súkromnoprávnom záväzku poskytol občanovi plnenie (tovar, službu), hoci aj v súvislosti s takýmto opatrením, stratí svoj nárok a občan za službu alebo tovar nie je povinný zaplatiť.

17. V tomto prípade žalovanej poskytovala stravu počas karantény Akadémia PZ Bratislava, medzi ňou a žalovanou vznikol súkromnoprávny vzťah (sama akadémia žalovanej neukladala žiadne povinnosti z pozície orgánu štátnej správy), otázkou však zostáva, na základe čoho tento záväzok vznikol. V zmysle záväzky vznikajú na základe právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo iných skutočností uvedených v zákone. Medzi žalovanou a poskytovateľom stravy nevznikol záväzok na základe právneho úkonu, z dokazovania takáto skutočnosť nevyplynula. Žalobca v tomto smere ani neargumentoval, svoj nárok odvodzoval len z ustanovenia , ako je však uvedené vyššie, toto ustanovenie neupravuje nijaký spôsob vzniku záväzkov. Naopak z dokazovania vyplynulo, že akadémia poskytovala osobám v karanténe stravu na základe hospodárskej mobilizácie, tj. na základe svojho vzťahu k štátu a v dôsledku svojich zákonných povinností k štátu. Vo vzťahu k žalovanej poskytla plnenie bez toho, aby so žalovanou do súkromnoprávneho vzťahu predtým vstúpila napr. uzavretím dohody, či aspoň zistenia, či žalovaná má záujem o stravné služby a následným konkludentným uzavretím zmluvy. Bez existencie takéhoto právneho dôvodu teda poskytnuté plnenie založilo bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej v zmysle . Je to jeden zo spôsobov vzniku záväzkov, avšak jeho podmienkou je na jednej strane plnenie a na druhej strane prijatie tohto plnenia. Ak je následne vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnené na súde, je na žalobcovi, aby rozsah plnenia poskytnutého a prijatého preukázal.

18. Žalobca k právnemu dôvodu vzniku svojho nároku uviedol, že za poskytnutú stravu uhradil náklady Akadémii PZ v Bratislave za žalovanú, čo by ukazovalo na splnené podmienky vzniku bezdôvodného obohatenia podľa . Tu súd uvádza, že skutočne ak na základe bezdôvodného obohatenia žalovanej mala akadémia nárok na úhradu stravného, ktoré poskytla a žalovaná prijala, potom aj žalobca má nárok na nahradenie plnenia, ktoré za žalovanú poskytol akadémii, ale znovu len v rozsahu, v akom bola strava poskytnutá a žalovanou prijatá, v hodnote zodpovedajúcej obvyklej cene takéhoto plnenia.

19. Hoci žalovaná v konaní viackrát namietala, že žalobca neuviedol a nepreukázal, koľko stravných jednotiek skutočne bolo žalovanej poskytnutých, v ktorých dňoch a v akom množstve či hodnote, žalobca v tomto smere nerozšíril svoju argumentáciu, ani neprodukoval dôkazy a v tomto smere teda podstatná otázka pre rozhodnutie vo veci zostala nezodpovedaná. Súd v tomto smere dal za pravdu žalovanej a uzavrel, že žalobca dôvodnosť svojho nároku nepreukázal - z jeho strany bolo pre úspech vo veci nevyhnutné špecifikovať plnenia, ktoré boli žalovanou na strave prijaté, ich počet resp. množstvo, a v neposlednom rade aj hodnotu. Nepostačí odkaz na právny predpis o cestovných náhradách a paušalizovanie, nepostačia všeobecné formulácie o povinnosti znášať náklady na stravu, ktoré by aj tak vznikli žalovanej, ak by bol v domácej karanténe atď. Na námietky a procesnú obranu žalovanej reagoval žalobca nedostatočne, súd preto vyhodnotil žalobu ako nedôvodnú a zamietol ju.

20. O trovách konania súd rozhodoval podľa a ods. 1 , keď v spore úspešná bola žalovaná a mala by nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, túto si však neuplatnila, preto jej ju súd nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu m o ž n o podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne v dvoch vyhotoveniach, prostredníctvom Okresného súdu Brezno na Krajský súd v Banskej Bystrici ( a ).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) ( ).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa (Exekučný poriadok).