Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19C/19/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

6

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Danielou Baranovou v spore žalobcu: Slovenská republika – Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866 proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C., o zaplatenie 229 eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

5

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 229,00 eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 21.11.2021 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Náhradu trov konania žalobcovi n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

5

1. Žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu, doručeným tunajšiemu súdu 23.3.2022 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 229 eur s prísl., pričom svoj návrh odôvodnil tým, že dňa 09.04.2021 boli odboru právnych služieb sekcie legislatívy a právnych služieb Ministerstva vnútra Slovenskej republiky odborom účtovníctva sekcie ekonomiky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky odstúpené podklady na vymáhanie pohľadávky štátu voči povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: C. XXX, XXX XX C. (ďalej len „žalovaný“). Žalovanému bola dňa 23.09.2020 vystavená faktúra č. 6060081603, vo výške 364,00 Eur, splatná do 23.10.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení Školský internát Medická, Košice za obdobie od 31.03.2020 do 07.04.2020. Dôkaz: faktúra č. 6060081603 + doručenka Keďže žalovaný pohľadávku štátu v lehote splatnosti faktúry neuhradil, žalobca zaslal žalovanému výzvu na úhradu pohľadávok po lehote splatnosti – strava počas karantény zo dňa 04.12.2020, ktorou vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy do 30 dní od vystavenia tejto výzvy. Následne bola so žalovaným bola uzatvorená dohoda o splátkach dňa 27.01.2021. V zmysle uzavretej dohody sa dlžník zaviazal uhradiť pohľadávku v celkovej výške 364,00 Eur v mesačných pravidelných splátkach vždy do 20-teho dňa v danom mesiaci vo výške 15 Eur. Keďže žalovaný prestal v zmysle uzatvorenej dohody splácať splátky, pričom poslednú splátku uhradil dňa 27.10.2021, zaslal žalobca žalovanému výzvu zo dňa 02.02.2022 na úhradu pohľadávky štátu vo výške zvyšnej časti pohľadávky, čo predstavuje sumu 229,00 Eur, ktorou vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy do 10 dní od doručenia tejto výzvy. Z dohody o splátkach vyplýva, že v prípade, ak dlžník nezaplatí niektorú zo splátok v dohodnutej výške a lehote, stane sa zročným celý dlh, ktorý sa bude riadne vymáhať. Uvedená doporučená listová zásielka sa žalobcovi vrátila s poznámkou – zásielka neprevzatá v odbernej lehote. Dôkaz: dohoda o splátkach výzva na úhradu pohľadávok po lehote splatnosti – strava počas karantény zo dňa 04.12.2020 výzva na úhradu pohľadávky štátu vo výške 229,00 Eur zo dňa 02.02.2022 + vrátená obálka

Žalovanému boli listové zásielky adresované na adresu trvalého pobytu žalovaného, ktorá bola overená prostredníctvom Registra obyvateľov Slovenskej republiky podľa o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Nakoľko žalovaný nezaplatil žalobcovi dlžnú sumu v lehote splatnosti, dostal sa do omeškania s plnením peňažného dlhu, čím mu zároveň vznikla povinnosť zaplatiť aj zákonný úrok z omeškania, ktorý je v súlade s ustanovením , a , v spojení s Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia vo výške 5,00% ročne, a to: zo sumy 229,00 Eur od 21.11.2021 do zaplatenia.

2. Vo veci bol vydaný platobný rozkaz dňa 29.3.2022 pod č.k. -17, ktorý bol pre nemožnosť doručenia žalovanému do vlastných rúk zrušený uznesením zo dňa 11.5.2022 č.k. -27.

3. Keďže šetrenie pobytu žalovaného bolo neúspešné, súd vydal Oznámenie o podanej žalobe podľa a vyvesil ho na úradnej tabuli dňa 16.5.2022 a na webovej stránke dňa 16.5.2022 a zvesil z úradnej tabule dňa 31.5.2022.

4. Podľa súd na prejednanie spotrebiteľského sporu nariadi pojednávanie. Pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak a) sa vo veci rozhoduje rozsudkom pre zmeškanie v prospech spotrebiteľa, b) ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1 000 eur.

5. Podľa vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Ak o to strana požiada, súd jej oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami.

6. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo uverejnené na úradnej tabuli tunajšieho súdu dňa 2.8.2022.

7. Súd sa oboznámil so žalobou a predloženými listinnými dôkazmi a zistil, že tieto preukazujú skutkové tvrdenia uvedené v žalobe., preto súd na základe takto zisteného skutkového stav právne uzatvára:

8. Predmetom konania je nárok žalobcu podľa o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.

9. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021—136 zverejneného v Zbierke , Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodoval o.i. o súlade o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a rozhodol, že v tejto časti podanému návrhu na vyslovenie nesúladu s nevyhovuje. V odôvodnení tohto nálezu sa k namietanému nesúladu zákona o ochrane verejného zdravia doslova uvádza: „Niet pochýb o tom, že namietané ustanovenie zákona o ochrane verejného zdravia je ustanovením svojou povahou zákonným, ktoré umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi uložených tejto osobe tým, že tieto náklady je povinná znášať. Z tohto ustanovenia je zároveň zrejmé, že uložená povinnosť znášať náklady je podmienená tým, že tieto vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu – patrí sem napríklad aj povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie atď. Na tomto závere nemení nič ani okolnosť (ktorú naznačuje navrhovateľka), že môže ísť aj o náklady plnenia povinností ustanovených nie priamo zákonom (o ochrane verejného zdravia), ale prípadne aj inými právnymi predpismi, ktoré sú všeobecne záväzné, no upravujú ochranu verejného zdravia, pretože samotná povinnosť znášať tieto náklady je stanovená priamo zákonom. Pokiaľ by totiž malo ísť o povinnosť uloženú takýmito ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a s ňou spojené náklady, zaoberať sa touto otázkou z hľadiska jej ústavnej akceptovateľnosti by bolo možné iba vo vzťahu k takto konkrétne uloženej povinnosti. Pokiaľ by táto otázka bola vznesená, jej negatívnym riešením by bola zároveň vyriešená i otázka uloženia povinnosti znášať náklady s ňou spojené (tak ako v súvislosti s námietkou neústavnosti ustanovení zákona o ochrane verejného zdravia pre ich neurčitosť v tomto konaní). Ústavný súd tak nenachádza oporu v napadnutej právnej úprave ani pre argument nedostatku procesnej dimenzie legality. Vzhľadom na kvantitatívnu limitáciu zásahu uložená povinnosť znášať náklady v ich skutočnej výške vyhovuje požiadavke dostatočnej určitosti, a teda aj požiadavke na dostatočnú kvalitu zákonnej úpravy povinnosti z hľadiska jej predvídateľnosti a ochrany pred svojvôľou. Za tejto situácie ostalo posúdiť iba to, či preskúmavaná právna norma zachováva spravodlivú rovnováhu medzi záujmami spoločnosti a ochranou jednotlivca, teda či spĺňa požiadavku primeranosti a nekladie na jednotlivca neprimerané bremeno. Test proporcionality, ktorý bolo potrebné využiť aj v tomto prípade, je založený na troch krokoch ? (A) test dostatočne dôležitého cieľa, teda (i) test vhodnosti, t. j. či zásah smeruje k cieľu, ktorý je dostatočne dôležitý na ospravedlnenie zásahu, a (ii) test racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom zásahu, t. j. či daným prostriedkom (uložením povinnosti osobe znášať náklady) možno dosiahnuť akceptovateľný cieľ (ochranu verejnosti pred vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení); (B) test nevyhnutnosti (potrebnosti použitia daného prostriedku/zásahu), teda vyhodnocovanie, či nebolo možné použiť šetrnejší zásah; (C) test proporcionality v užšom slova zmysle, ktorý zahŕňa jednak (i) praktickú konkordanciu (praktickú súladnosť), t. j. test zachovania maxima z obidvoch základných práv, a jednak (ii) tzv. Alexyho vážiacu formulu, ktorá pracuje s trojstupňovou stupnicou hodnôt: „nízka“, „stredná“ a „podstatná“, t. j. skúmanie pomeru intenzity zásahu do jedného základného práva k miere

uspokojiteľnosti druhého kolidujúceho práva, pričom intenzita zásahu a miera uspokojenia môže byť „nízka“, „stredná“ a „podstatná“. (A) Zásah do práva na vlastníctvo v podobe znášania nákladov na plnenie povinnosti stanovených v záujme ochrany verejného zdravia smeruje k dostatočne dôležitému cieľu, ktorý ho ospravedlňuje; nie je ani nevhodný, pretože reálne napomáha a prispieva dosiahnutiu legitímneho cieľa spočívajúceho v ochrane zdravia obyvateľov, resp. v ochrane obyvateľstva pred vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení. Ukladané povinnosti sledujúce ochranu verejného zdravia a s nimi spojená povinnosť znášať nimi vyvolané náklady pôsobia i preventívne. Pritom plnenie množstva z týchto povinností nepresahuje bežné náklady jednotlivca spojené s preventívnou ochranou jeho zdravia a zdravia iných osôb (napr. izolácia v domácom prostredí, nosenie ochranných pomôcok a pod.), v dôsledku čoho nejde o prípad príliš širokej vecnej pôsobnosti normy (predmetu regulácie) ukladajúcej túto povinnosť nad bežný (a nepochybne akceptovateľný) rozsah. Navyše, pri riešení tejto otázky štát disponuje širokou mierou diskrécie a takýto zásah do práva na vlastníctvo nemožno považovať za nevhodný. Vychádzajúc z podstaty oboch chránených záujmov (základné právo vlastniť majetok c/a verejný záujem na ochrane života a zdravia obyvateľstva predchádzaním vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení), nie je objektívne možné zachovať obidva chránené záujmy popri sebe bez akéhokoľvek obmedzenia jedného z nich, resp. zachovať absolútne maximum z obidvoch. Intenzita zásahu do základného práva vlastniť majetok je na prvý pohľad podstatná, hoci nie vždy nevyhnutne; nejde o excesívny zásah z hľadiska závažnosti. Zákon ukladá množstvo svojou povahou rôznych povinností, plnenie ktorých vyžaduje vynaloženie nákladov, no s väčšinou z nich nie sú spojené náklady podstatne prevyšujúce bežné náklady jednotlivca v danej životnej situácii. Navyše, zo samotného ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia pritom nevyplýva, že súčasťou nákladov, ktoré je osoba povinná znášať, sú i náklady zdravotnej starostlivosti, na ktoré tak toto ustanovenie nedopadá. Intenzita zásahu do základného práva vlastniť majetok je tak stredná až podstatná. V kombinácii s obmedzením rozsahu povinnosti jednotlivca znášať náklady ich skutočnou výškou nie je narušená požiadavka zachovania maxima z oboch práv. Ide tak o obmedzenie základného práva vlastniť majetok, ktoré je skutočne potrebné a nevedie k podstatne väčšej ujme, ale, naopak, k naplneniu sledovaného podstatného cieľa, a to ochrany verejného zdravia, ktorá zahŕňa aj jeho vlastnú ochranu. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že uloženie povinnosti podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia znášať (bez náhrady) náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, osobe, ktorá je povinná tieto povinnosti plniť, je v súlade s čl. 20 ods. 1, 3, 4 a 5, čl. ods. 1 a i v spojení s čl. 1 dodatkového protokolu.

10. Súd preto priznal žalobcovi tento nárok čo do základu aj výšky ako dôvodný a priznal žalobcovi aj nárok na zákonné úroky z omeškania podľa s prihliadnutím na Vládneho nariadenia č. odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúry do zaplatenia.

11. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovení § a 262 , podľa ktorých súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Ak súd rozhoduje čiastočným rozsudkom alebo medzitýmnym rozsudkom, môže rozhodnúť, že o trovách konania bude rozhodnuté v rozsudku, ktorým rozhodne o všetkých uplatnených procesných nárokoch alebo o celom uplatnenom procesnom nároku.

12. Keďže úspešnému žalobcovi trovy konania nevznikli, nárok na ich náhradu súd žalobcovi nepriznal.

Poučenie:

2

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na Okresný súd Prešov. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha. (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. ( ).