Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_8CoE-176-2014.pdf
PDF · 99.39 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoE/176/2014
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Česká republika s.r.o., so sídlom Novohradská 994, Praha 4, Česká republika, IČO: 25 117 483, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o. , so sídlom Pajštúnska č. 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnému: O. V., bytom I. XXX/XX, G., štátny občan Slovenskej republiky, o vymoženie 22.079,- Kč s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 26. júna 2013, č. k. 9Ercud/2/2013 - 13, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolf Krutý, PhD. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený návrhom zo dňa 08.03.2013 navrhol vykonať exekúciu voči povinnému na podklade exekučného titulu, a to rozhodcovského nálezu vydaného rozhodcom JUDr. Janom Bártom CSc. pod sp. zn. B/2011/00731 zo dňa 08.08.2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 02.09.2011 a vykonateľnosť dňa 06.09.2011. Dňa 26.03.2013 doručil menovaný súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktorú zdôvodnil priloženým exekučným titulom a návrhom oprávneného. Poukázal na skutočnosť, že oprávnený je právnickou osobou iného štátu - Českej republiky a predložený exekučný titul je tzv. cudzím rozhodnutím. V uvedenej veci sa uznanie cudzieho majetkového rozhodnutia vydaného v Českej republike a jeho výkon spravuje bilaterálnou Zmluvou medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach č. 193/1993 Z. z. (Zmluva medzi SR a ČR). Z predloženého exekučného titulu súd prvého stupňa zistil, že dňa 05.05.2008 uzatvoril právny predchodca oprávneného ako veriteľ s povinným ako dlžníkom zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXX. Súd prvého stupňa z pohľadu vnútroštátneho právneho poriadku zameraného na ochranu spotrebiteľa, dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Preto mal súd prvého stupňa za to, že úver bol povinnému poskytnutý ako spotrebiteľovi, teda zmluva medzi oprávneným a povinným má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Preskúmaním predmetných Zmluvných dojednaní, ako neoddeliteľnej časti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, konkrétne článku 8 písm. e/, vzhliadol súd prvého stupňa v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku - rozhodcovskú doložku. Daná zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podľa názoru súdu prvého stupňa je dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Súd pritom prihliada pri rozhodovaní o uznaní uvedeného rozhodcovského nálezu, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve
uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Takto stanovená zmluvná podmienka je nekalá, pretože nebola individuálne dohodnutá, a jej zmyslom je domôcť sa jej prostredníctvom pred výlučne v každej situácii veriteľom vopred určeným rozhodcom záväzného a právne vynútiteľného rozhodnutia, kde na úkor procesných práv druhej strany - spotrebiteľa zvyšuje pravdepodobnosť rýchleho vyriešenia sporu. Preto súd prvého stupňa v súlade § 44 ods. 1, 2 Exekučného poriadku a čl. 22 písm. c/, 23 a 24 písm. c/ Zmluvy medzi SR a ČR, s poukazom na jeho rozpor s verejným poriadkom Slovenskej republiky a teda so zásadami právneho poriadku Slovenskej republiky, na ktorých je nutné bez výhrady trvať, a obchádzanie kogentných predpisov nášho právneho poriadku, ktorými sú aj ustanovenia § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka poskytujúce ochranu spotrebiteľovi, zákona č. 150/2004 Z. z. implementujúceho smernicu Rady č. 93/13/EHS, ktorá zároveň ochranu spotrebiteľa považuje za základnú zásadu právneho poriadku členských štátov Európskej únie, tým aj Slovenskej republiky a preto rozhodcovský nález vydaný v Českej republike neuznal na území Slovenskej republiky a žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti uvedenému uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote, prostredníctvom právneho zástupcu, odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Mal za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora C - 40/08, kde sa v bode 37 uvádza, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto oprávnených prostriedkov. Podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom na uvedené nemožno potom vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. S poukazom na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zastával názor, že namietaným postupom a rozhodnutím súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovanie princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a zároveň takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. Záverom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011. Preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.
Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:
Z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej veci sa oprávnený návrhom na vykonanie exekúcie, spísaným do zápisnice pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD. dňa 08.03.2013, domáhal vykonania exekúcie proti povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je Rozhodčí nález sp. zn. B/2011/00731 zo dňa 08.08.2011 vydaný rozhodcom JUDr. Janom Bártom CSc., ktorý podľa vyznačenej doložky nadobudol právoplatnosť dňa 02.09.2011 a vykonateľnosť dňa 06.09.2011.
V posudzovanej veci je teda nepochybné, že exekučným titulom má byť rozhodcovský nález vydaný rozhodcom v Českej republike.
Exekučné tituly, ktoré vznikli mimo územia Slovenskej republiky je možné nútene vykonať v Slovenskej republike. Ide o rozhodnutia cudzích súdnych orgánov, ktoré sa týkajú vymedzených právnych vzťahov, rozhodovanie o ktorých štandardne spadá do právomoci súdov, a verejné listiny o takýchto právnych vzťahoch, spísané alebo zaregistrované oprávnenými osobami cudzích štátov, cudzie rozhodcovské
rozhodnutia, rozhodnutia cudzích správnych orgánov a v prípade členských štátov Európskej únie aj rozhodnutia komunitárnych orgánov. Základným predpokladom na vykonanie cudzieho exekučného titulu je jeho uznanie. Uznaním cudzieho rozhodnutia treba chápať priznanie právnych účinkov rozhodnutia na území Slovenskej republiky.
Na území Slovenskej republiky sa cudzie rozhodcovské rozhodnutia uznávajú v dvoch možných právnych režimoch: 1/ zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, 2/ uzatvorená medzinárodná zmluva o právnej pomoci, ktorá zastrešuje aj rozhodcovské rozhodnutia.
V oblasti uznania a výkonu českého rozhodcovského rozhodnutia platí v prvom rade zmluva medzi Českou a Slovenskou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi zo dňa 29.10.1992 uverejnená v Zbierke zákonov pod č. 193/1993 Z. z. (ďalej len „Zmluva medzi Českou republikou a Slovenskou republikou“). Predmetná zmluva je konštruovaná odlišne od väčšiny ostatných dvojstranných zmlúv a to predovšetkým tým, že samostatne upravuje uznanie a výkon rozhodnutia v rôznych oblastiach súkromného práva.
Otázky uznania a výkonu rozhodnutí v majetkových veciach sú upravené v článku 22 a nasledujúcich Zmluvy medzi Českou republikou a Slovenskou republikou, kde písmeno c/ tohto článku sa týka rozhodcovských nálezov. Vecné predpoklady uznania a výkonu sú upravené v článku 23 zmluvy. Spôsob uznania a výkonu rozhodnutí je jednoznačne vymedzený v článku 24 zmluvy, podľa ktorého návrh na uznanie a výkon rozhodnutia sa podáva priamo príslušnému súdu zmluvnej strany, na území ktorej sa má rozhodnutie uznať a vykonať. Výkon rozhodnutia vrátane náležitostí návrhu na výkon rozhodnutia a dokladov, ktoré je potrebné k návrhu pripojiť, ako aj možnosť povinného podať proti výkonu rozhodnutia námietky, sa spravujú právnym poriadkom zmluvnej strany, na území ktorej sa má rozhodnutie vykonať. Súd, ktorý rozhoduje o uznaní a nariadení výkonu rozhodnutia, sa obmedzí na zistenie, či boli splnené podmienky uvedené v článkoch 22 a 23, a ak zistí, že tieto podmienky sú splnené, rozhodnutie uzná alebo nariadi jeho výkon.
Okrem uvedenej zmluvy, je v danej veci potrebné prihliadnuť aj na ustanovenia § 46 až § 50 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a tiež na právnu úpravu v Dohovore o uznaní a výkone rozhodcovských rozhodnutí uverejnenom vo vyhl. č. 74/1959 Zb. - Newyorský dohovor.
Podľa § 47 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účastník konania, ktorý žiada o uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku, je povinný k písomnému návrhu na uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku podanému na súd pripojiť originál tohto cudzieho rozhodcovského rozsudku alebo jeho osvedčenú kópiu a originál rozhodcovskej zmluvy alebo jej osvedčenú kópiu. Ak cudzí rozhodcovský rozsudok alebo rozhodcovská zmluva nie je vyhotovená v štátnom jazyku Slovenskej republiky, účastník konania zabezpečí jej úradný preklad do tohto jazyka.
Podľa § 49 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní uznanie cudzieho rozhodcovského rozsudku sa nevyslovuje osobitným rozhodnutím. Cudzí rozhodcovský rozsudok je uznaný tým, že súd, ktorý je príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu, naň prihliadne, ako keby išlo o tuzemský rozhodcovský rozsudok. Cudzí rozhodcovský rozsudok sa v Slovenskej republike vykoná ako tuzemský rozhodcovský rozsudok.
Podľa § 53 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní ustanovenia tohto zákona sa použijú, ak medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná a ktorá je súčasťou jej právneho poriadku, neustanovuje inak. Na základe vyššie uvedených právnych noriem odvolací súd konštatuje, že pri uznávaní a výkone cudzieho rozhodcovského rozhodnutia oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie navrhne aj uznanie takéhoto rozhodnutia. K návrhu prikladá aj originál tohto cudzieho rozhodcovského rozsudku alebo jeho osvedčenú kópiu a originál rozhodcovskej zmluvy, alebo jej osvedčenú kópiu. Uznanie cudzieho rozhodcovského rozsudku sa potom nevyslovuje osobitným rozhodnutím. Cudzí rozhodcovský rozsudok je uznaný tým, že exekučný súd naň prihliadne, ako keby išlo o tuzemský rozhodcovský rozsudok. Na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nestačí podľa názoru odvolacieho súdu na základe uvedených ustanovení podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale účastník (oprávnený) je povinný súčasne s týmto
návrhom podať aj návrh na uznanie cudzieho rozhodcovského nálezu ako exekučného titulu na výkon exekúcie v Slovenskej republike.
Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení uviedol, že predložený rozhodcovský nález splnil formálne náležitosti uznania zmysle čl. 23 písm. a/, b/, c/ a d/ citovanej Zmluvy medzi Českou republikou a Slovenskou republikou, ale zároveň dospel k záveru, že s poukazom na rozpor rozhodcovského rozsudku s verejným poriadkom Slovenskej republiky a teda so zásadami právneho poriadku Slovenskej republiky, na ktorých je nutné bez výhrady trvať, a obchádzanie kogentných predpisov slovenského právneho poriadku, ktorými sú aj ustanovenia § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka poskytujúce ochranu spotrebiteľovi, zákona č. 150/2004 Z. z. implementujúceho smernicu Rady č. 93/13/EHS, ktorá zároveň ochranu spotrebiteľa považuje za základnú zásadu právneho poriadku členských štátov Európskej únie, tým aj Slovenskej republiky, predložený rozhodcovský rozsudok nie je možné uznať na území Slovenskej republiky.
Po dôslednom preskúmaní spisového materiálu odvolací súd konštatuje, že v posudzovanej veci sa oprávnený uznania výkonu cudzieho rozhodcovského nálezu riadnym návrhom ani nedomáhal a zároveň nepredložil všetky podklady, ktoré sú potrebné k takémuto neformálnemu uznávaciemu procesu. V súlade s vyššie uvedeným právnym záverom odvolacieho súdu, pokiaľ sa oprávnený domáha výkonu exekúcie proti povinnému na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného rozhodcom v Českej republike, nepostačuje, pre pozitívne rozhodnutie o udelení poverenia, len samotné podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale je potrebné sa návrhom domáhať aj uznania cudzieho rozhodnutia. Predloženému rozhodcovskému nálezu potom nemožno za daných okolností už len z týchto dôvodov priznať účinky spôsobilého exekučného titulu. Navyše, odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že predložený rozhodcovský rozsudok nie je možné na území Slovenskej republiky uznať a vykonať, a to z dôvodu jeho rozporu s verejným poriadkom Slovenskej republiky (článok 23 písm. e/ Zmluvy medzi Českou republikou a Slovenskou republikou).
Za správny odvolací súd považuje právny názor súdu prvého stupňa, že predmetná Zmluva o spotrebiteľskom úvere zo dňa 05.05.2008 je zmluvou spotrebiteľskou, teda že medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným bol založený na jej základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd uvádza, že posúdenie, či konkrétny vzťah je alebo nie je vzťahom spotrebiteľským, závisí predovšetkým od predmetu zmluvného vzťahu a od postavenia účastníkov tohto vzťahu. Odvolací súd má rovnako ako súd prvého stupňa za to, že povinný v zmluvnom vzťahu vystupoval ako spotrebiteľ a právny predchodca oprávneného ako dodávateľ (§ 52 ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Odvolací súd preto dospel k záveru, že predložená úverová zmluva vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase jej uzavretia, teda ide o zmluvu (bez ohľadu na právnu formu), ktorú uzatvoril dodávateľ
- právny predchodca oprávneného ako právnická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľom - povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom, kedy povinný pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že na predmetnú úverovú zmluvu je potrebné aplikovať tiež právne normy právneho poriadku chrániace spotrebiteľov. Právna ochrana vyplývajúca z právneho poriadku musí byť podľa názoru odvolacieho súdu spotrebiteľovi zachovaná a poskytnutá aj v prípadoch, keď následne došlo k postúpeniu pohľadávky z úverovej zmluvy právnym predchodcom oprávneného ďalšiemu veriteľovi. V zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Pri posudzovaní predloženého exekučného titulu bolo na základe uvedeného preto potrebné vychádzať aj z príslušných ustanovení § 53, § 54 Občianskeho zákonníka, s prihliadnutím aj na príslušnú smernicu Rady 93/13/EHS. Súd prvého stupňa v tomto smere správne zisťoval, či zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinného, podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Rozhodcovskú doložku, upravenú v bode 8. písm. e/ Obchodných podmienok
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, dôvodne považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka platnom v rozhodnom období.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo 1/2012).
Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernice EÚ v zásade nemajú ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne konformným spôsobom. Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má pritom vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Na účely tohto posúdenia je potrebné spresniť, že vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, článok 6 uvedenej smernice musí byť považovaný za ustanovenie rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho poriadku právnu silu noriem verejného poriadku (viď Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristine Rodríguezovej Nogueirovej C-40/08).
Za neprimeranú je potrebné považovať aj rozhodcovskú doložku v danej veci, ktorá je súčasťou všeobecných obchodných podmienok, ktoré predkladal oprávnený (resp. jeho právny predchodca) povinnému na formulári, nebola individuálne dojednaná, keď obsah obchodných podmienok povinný nemohol ovplyvniť, resp. niektoré z ustanovení vylúčiť. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Výber rozhodcu/rozhodcovského súdu, resp. spôsob jeho výberu pritom uskutočnil sám dodávateľ (veriteľ), ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojich vopred pripravených všeobecných obchodných podmienkach. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05).
Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2011 sp. zn. IV. ÚS 55/2011). Konanie, ktorým dodávateľ jednostranne vnúti druhej zmluvnej strane riešenie sporov rozhodcovským súdom zvoleným dodávateľom, nie je súladné so zákonom, nakoľko vytvára hrubý nepomer medzi účastníkmi zmluvného vzťahu. Takto vnútená podmienka, netýkajúca sa priamo predmetu zmluvy, ktorá zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Odvolací súd k tomu dodáva, že v tomto prípade je nepochybné, že rozhodcovská doložka bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola zapracovaná do ustanovení formulárovej zmluvy. Spotrebiteľ teda ak chcel od dodávateľa získať predmet zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal inú možnosť, než túto podmienku prijať. Už táto skutočnosť zvyšuje nerovnováhu vo vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovské konanie by malo byť založené na tom,
že zmluvné strany sa spoločne dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti a úsudku dôverujú. Naopak, ak dodávateľ spotrebiteľovi vnucuje určitý spôsob rozhodovania sporu, spôsobuje tým značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch. Z uvedených dôvodov rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu. Ak nedošlo k (platnému) uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade nemohol ani vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu (k tomu viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13.10.2011, sp. zn. 3 Cdo 146/2011).
Súd prvého stupňa preto dôvodne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe cudzieho rozhodcovského rozsudku. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.