Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3Er-16-2011.pdf
PDF · 130.66 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
PE-3Er/16/2011
Uznesenie
Okresný súd Partizánske v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35807598, zastúpeného v konaní advokátskou kanceláriou Advocate, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 36865141, proti povinnému: Y. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. V., t. č. na adrese V., W. Č.. XXX, o vymoženie 1122,13 eur s príslušenstvom takto
rozhodol:
I. Exekúcia s a v y h l a s u j e za neprípustnú.
II. Exekúcia s a z a s t a v u j e.
odôvodnenie:
Okresný súd Partizánske poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie istiny a jej príslušenstva na základe rozhodcovského rozsudku jedného rozhodcu JUDr. Michala Rašlu z rozhodcovského súdu - Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. pod sp. zn. SR08005/10 zo dňa 29.09.2010. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlási za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Súd má v ktoromkoľvek štádiu exekúcie povinnosť skúmať jej prípustnosť a v prípade, že zistí existenciu dôvodov, pre ktoré je exekúcia neprípustná, môže ex offo exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju. V danom prípade je dôvodom neprípustnosti exekučný titul, ktorý je podkladom pre exekúciu, a ktorý bol vydaný v rozhodcovskom konaní na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je neprijateľnou podmienkou spôsobujúcou jej neplatnosť. Slovenský právny poriadok priamo ukladá v niektorých prípadoch aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne dané. Z uvedeného tak vyplýva, že súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, ak zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Súd je preto povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. V danom prípade rozhodnutie súd opiera práve o neexistenciu relevantného exekučného titulu uplatnením príslušných ustanovení Občianskeho
zákonníka, ako aj Exekučného poriadku. Súd akceptoval na jednej strane dôležitý záujem štátu na rešpektovaní materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorej prelomenie musí byť výnimočné z pohľadu princípov determinujúcich právny štát (princíp právnej istoty prameniaci z konečného súdneho rozhodnutia) a na druhej strane základné právo občana - spotrebiteľa na ochranu inter alia pred nekalými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vyplývajúce o. i. z Charty základných práv Európskej únie. Tomuto právu zodpovedá povinnosť štátu garantovať vysoký stupeň ochrany práv spotrebiteľov a postarať sa, aby spotrebiteľov nečestné zmluvné podmienky nezaťažovali (čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13 EHS). Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-40/08 ASTURCOM č. 51 judikoval dokonca, že čl. 6 smernice treba považovať za kogentné ustanovenie.
Podľa § 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie zastaví: a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odparuje dobrým mravom. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c).
Rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymáhalo, ak okrem iného odporuje dobrým mravom.
Podľa § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
Z predloženého rozhodcovského rozsudku súd zistil, že rozhodcovský súd priznal právo na peňažné plnenie na základe zmenky. Poukázal na uzavretú dohodu o vyplnení zmenky medzi účastníkmi konania, ktorá je súčasťou zmluvných dojednaní v zmluve o úvere. Účastníci konania zabezpečili svoj iný záväzkový vzťah neúplnou zmenkou /blankozmenkou/ vystavenou dňa 06.11.2009, kde povinný vystupoval ako vystaviteľ a oprávnený ako remitent. Keďže si povinný svoju povinnosť vyplývajúcu zo záväzkového vzťahu riadne nesplnil, čím sa stal dlh v zmysle dohodnutých podmienok splatný vcelku, oprávnený vyplnil dňa 11.06.2010 zmenku povinného v zmysle dohody o vyplnení zmenky na sumu 1122,13 € s dátumom začiatku úročenia dňa 25.03.2010 a táto bola povinnému predložená na zaplatenie dňa 16.06.2010. Po preskúmaní podmienok na vedenie rozhodcovského konania, rozhodcovský súd vyhovel žalobe v celom rozsahu, pričom mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol zmenkový záväzkový vzťah na základe zmenky vyplnenej v súlade s dohodou o vyplnení zmenky. Po doplnení v zmenke absentujúcich údajov ide o vlastnú zmenku žalovaného "bez protestu" a na "platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia", vyplnenú žalobcom dňa 11.06.2010 v zmysle dohody o vyplnení zmenky. Zmenková suma 1122,13 € pozostáva z istiny vo výške 910,- €, poplatku za zasielanie upomienok vo výške 16,- €, zmluvnej pokuty vo výške 0,- €, trov mediačného konania vo výške 196,13 € a známeho príslušenstva vo výške 0,- €. Okrem toho rozhodcovský súd priznal oprávnenému i zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne zo sumy 1122,13 € od 25.03.2010 do zaplatenia a zákonný úrok vo výške 6% ročne zo sumy 1122,13 € od 16.06.2010 do zaplatenia. Rozhodcovský súd konštatoval, že kauzálny vzťah zo zmenky, t.j. zmluvu o úvere nie je možné posúdiť podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pretože tento vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským. Povinný pri uzavretí zmluvy vyhlásil, že si úver berie na účel, ktorý vylučuje jeho postavenie spotrebiteľa. Vychádzal pritom zo smernice Rady č. 93/13, čl. 2 písm. b) a totožného znenia čl. 3 smernice EP a Rady č. 2008/48 o spotrebiteľských úveroch. Pretože Občiansky zákonník sa od tejto právnej úpravy odkláňa, použil eurokonformný výklad. Poukázal na to, že povinný ani zmenkový vzťah nenamietal a túto jeho nečinnosť nemôže suplovať rozhodcovský súd.
Oprávnený pripojil k exekučnému titulu aj zmluvu o úvere uzavretú dňa 06.11.2009, z ktorej vyplýva, že oprávnený poskytol povinnému ako dlžníkovi sumu 700,- € za poplatok 210,- €, pričom povinný sa zaviazal vrátiť úver s poplatkom spolu vo výške 910,- € v 2. mesačných splátkach po 455,- € počnúc dňom 06.12.2009. V zmluve je označený povinný jednak svojim menom, priezviskom, trvalým pobytom, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu, ale tiež miestom podnikania, ktoré je zhodné s trvalým pobytom povinného a identifikačným číslom. V zmluve o úvere však nie je uvedené, že by finančné
prostriedky boli poskytnuté na výkon podnikania. Na zmluve je podpis povinného s vyhlásením, že svojim podpisom potvrdzuje aj prevzatie peňažnej hotovosti uvedenej v zmluve. Súčasťou zmluvy sú aj všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej len VPPÚ) vyhotovené oprávneným ako formulár.
V článku 17. VPPÚ je obsiahnutá dohoda účastníkov o tom, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, sa všetky právne vzťahy budú spravovať Obchodným zákonníkom. V článku 14. VPPÚ pod názvom Dohoda o vyplnení zmenky, je zakotvená nasledovná dohoda: "Na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remintentovi vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Ručiteľ je z takto vystavenej zmeny zaviazaný ako zmenkový ručiteľ. Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t.j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku, alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh. V článku 15. VPPÚ sa zmluvné strany, ručiteľ a dlžník prejavili vôľu využiť mimosúdne inštitúty riešenia sporov vznikajúcich z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia, dohody o vyplnení zmenky a zmenky.
Súčasťou článku 15. VPPÚ je rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na Stálom rozhodcovskom súde, rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov Stáleho rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. V zmysle tohto článku sa Rozhodcovským súdom na účely tejto zmluvy rozumie Stály rozhodcovský súd zriadený spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno č. 8, Bratislava.
Podľa § 52 ods. 1 - ods. 4 Občianskeho zákonníka spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka ).
Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
Súd s poukazom na citované ustanovenia právny vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou označenou ako zmluva o úvere považoval jednoznačne za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je bez právneho významu právna forma zmluvy. V danej veci je ďalej nepochybné, že povinný je a aj v čase uzavretia zmluvy bol spotrebiteľom, pretože nebolo
preukázané, že by pri uzavieraní zmluvy konal v rámci predmetu svojho povolania, ani zamestnania či inej podnikateľskej činnosti.
Účel povinnému poskytnutých peňažných prostriedkov na výkon podnikania, tak ako to zrejme má na mysli dvojité označenie povinného ( jednak ako podnikateľa a jednak ako nepodnikateľa ), však nie je v konaní preukázaný. Súd pritom poukazuje na skutočnosť, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver majúci sa takto riadiť výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku), teda veriteľa. Bezpečným preukázaním tejto skutočnosti pritom nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy o poskytnutí úveru na vymedzený účel, v danom prípade na výkon podnikania, ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aký konkrétny súvis s takýmto podnikaním - predmetom činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy malo. V uvedenom zmysle však oprávnený svoju dôkaznú povinnosť nesplnil, preto súd konštatoval, že nevymedzenie účelu poskytnutia úveru v konkrétnej veci "na výkon podnikania", ale iba dvojaké označenie povinného v spojení s nedostatkom akýchkoľvek ďalších dôkazov zo strany oprávneného, malo rovnaký dopad, ako keby v zmluve nebol jej účel vymedzený vôbec, t.j. súd na vec musel aplikovať i ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách v zmysle Občianskeho zákonníka. Uvedené tvrdenie bolo posilnené aj už spomínaným dvojakým označením povinného, teda aj ako fyzickej osoby nepodnikateľa, ale aj ako fyzickej osoby podnikateľa. Takéto označenie nie je možné považovať za relevantný dôkaz o preukázaní účelu veriteľom poskytnutých peňažných prostriedkov povinnému. Samotná evidencia povinného v Živnostenskom registri SR, t. j. v evidencii živnostníkov SR, nie je preukázaním účelu oprávneným poskytnutých peňažných prostriedkov povinnému na účel podnikania.
Z uvedených dôvodov sa vo veci použije špeciálna právna úprava obsiahnutá v zákone č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa ako aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Pokiaľ aj bod 17 VPPÚ obsahuje klauzulu v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, t.j. že na všetky právne vzťahy založené zmluvou o úvere sa použijú ustanovenia Obchodného zákonníka, táto klauzula nepochybne obchádza ustanovenie § 54 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka o nemožnosti odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa od výhodnejšej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, a je preto zo zákona neplatná.
Vzhľadom na uvedené, keď súd ustálil, že medzi oprávneným a povinným zo zmluvy o úvere zo dňa 06.11.2009 vznikol spotrebiteľsko - zmluvný vzťah, treba predovšetkým konštatovať, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje základnú náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a to ročnú percentuálnu mieru nákladov, ďalej len "RPMN". Tento nedostatok spája zákon s následkom, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. RPMN má totiž za cieľ chrániť spotrebiteľa, ktorý umožňuje spotrebiteľovi identifikovať v jednom čísle všetky úroky a poplatky spojené so spotrebiteľským úverom. Rozhodcovský rozsudok pritom nie je preskúmateľný v tom zmysle, že z neho nie je možné vyvodiť, čo z priznanej istiny predstavuje nevrátené peňažné prostriedky a čo nedovolené úroky a poplatky, a to s poukazom na skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok bol rozhodcovským súdom odôvodnený výlučne len ako plnenie z vlastnej zmenky povinného, ktorá bola vyplnená oprávneným na základe dohody o vyplnení zmenky. Aj právne zdôvodnenie priznania nároku oprávnenému, o ktoré sa opieral rozhodcovský súd, vychádza len zo zákona č. 191/1950 Sb. zmenkový a šekový.
Súd pritom považuje zmluvné dojednanie - dohodu o vyplnení zmenky, na základe ktorej oprávnený vyplnil do zmenky chýbajúce údaje, a to zmenkovú sumu a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá ako zmluvné dojednanie vyznieva výrazne v neprospech spotrebiteľa ( § 53 ods. 4 písm. i), k), o) Občianskeho zákonníka ) a sleduje cieľ obísť právne predpisy týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Takáto dohoda o vyplnení zmenky a jej následné použitie je v rozpore s § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.
Dohoda uzavretá v článku 14 všeobecných zmluvných podmienok umožňuje vystaviť povinnému zmenku, v ktorej nie je vyplnená zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy, ktoré údaje za určitých podmienok môže vyplniť oprávnený, ako remitent. Zmenkovú sumu vyplní oprávnený
v rozsahu všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré podľa uváženia veriteľa vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Takéto zmluvné dojednanie o vyplnení zmenky za stavu, že ide o spotrebiteľský vzťah, a ktoré zmluvné dojednanie mení vzťah medzi účastníkmi zo zmluvného dojednania na vzťah zo zmenky, ktorý nie je zásadne kauzálny a nepožíva žiadnu ochranu spotrebiteľa, musí súd vyhodnotiť ako neprijateľnú, a tým neplatnú zmluvnú podmienky v súlade s § 54 ods. 5 Občianskeho zákonníka, resp. ako neplatné dojednanie v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka ako i dojednanie. Takouto dohodou veriteľ /oprávnený/ jednostranne zmenil podmienky zmluvy. Uzavretím dohody o vyplnení zmenky pritom oprávnený dostáva do rúk oprávnenie rozhodnúť o tom, že ním požadované plnenie je v súlade so zmluvou, čo je taktiež v rozpore s § 53 ods. 4 písm. o) Občianskeho zákonníka.
Pokiaľ ide o zmenkový úrok 0,25% denne z dlžnej sumy, t. j. 91,25% ročne, ktorý predstavuje úrok z omeškania, je zrejmé, že tento si oprávnený "pripravil" v zmenke, ktorú povinný podpísal pri uzavretí zmluvy. Takto špecifikované úroky z omeškania nie sú dojednané ani v zmluve, pretože v čl. 6 VPPÚ zmluvy si účastníci dohodli, že ak sa stane celý dlh splatný naraz v zmysle bodu 4 týchto podmienok, dlžník sa zaväzuje zaplatiť veriteľovi úrok z omeškania vo výške určenej v § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka. Súd pritom poukazuje na skutočnosť, že v čase uzavretia zmluvy o úvere už bola účinná nová právna úprava, smerujúca k ochrane spotrebiteľa a podľa § 369 ods. 1 veta tretia Obchodného zákonníka, na ktorého použitie odkazuje i samotná zmluva (VPPÚ), ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva. Oprávnený teda v rozpore so zákonom i s vlastnou zmluvou voči povinnému uplatňuje "zmenkový" úrok v uvedenej výške.
Pokiaľ teda rozhodcovský rozsudok priznal plnenie oprávnenému na základe zmenky a len na základe zmenky, ktorú vyplnil oprávnený na základe neplatne uzavretej dohody o vyplnení zmenky, je potrebné konštatovať, že plnenie priznané v rozhodcovskom rozsudku je v rozpore s § 52 ods. 2, § 53 ods. 1, ods. 2, § 53 ods. 4 písm. k), o) Občianskeho zákonníka. Je pritom zrejmé, že oprávnený ako dodávateľ mal znenie tohto zmluvného dojednania vopred pripravené vo všeobecných zmluvných podmienkach, ktoré používa vo všetkých prípadoch. Súd ďalej dodáva, že rozhodnutie rozhodcu, ktorý zo spotrebiteľského vzťahu vytvoril bezkauzálny vzťah zo zmenky, vylučuje akékoľvek inštitúty zamerané na ochranu spotrebiteľa, čím porušuje kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa a výrazne preberá len argumenty oprávneného. Z dôvodov uvedených vyššie je potom zrejmé, že oprávnenému neprináleží ani zákonný úrok v zmysle § 191/1950 Sb. vo výške 6 % ročne z dlžnej sumy.
Ďalej súd dospel k záveru, že pokiaľ rozhodcovský súd priznal v rozpore so zákonom istinu a úroky z úveru v prospech oprávneného a rozhodol tak na základe rozhodcovskej žaloby, ktorou žiadal oprávnený prisúdiť tieto nedovolené plnenia, povinný ako spotrebiteľ nesmie doplácať na nezákonnosť postupu oprávneného a rozhodcovského súdu, a tieto náklady na rozhodcovské konanie nemôžu byť od neho vymáhané. Trovy rozhodcovského konania, ktoré predstavujú príslušenstvo pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, nemožno vzhľadom na uvedenú situáciu a za použitia princípu proporcionality pripísať na vrub povinného. Bolo by to nespravodlivé a v rozpore s dobrými mravmi. Otázka trov rozhodcovského konania je vzhľadom na uvedené predovšetkým otázkou vzťahu medzi rozhodcom a oprávneným.
Súd taktiež uvádza, že jediným exekučným titulom, pri ktorom exekučný súd vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania, je rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní podľa úpravy uvedenej vyššie. Rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je záväzný len pre účastníkov konania v rozsahu ako právoplatný rozsudok súdu. Ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom, musí súd v zmysle citovaného ustanovenia v exekučnom konaní v tomto štádiu exekúcie zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu, pričom následne dôjde k úplnému zastaveniu exekučného konania
Ak by za daného stavu oprávnený poukazoval na nečinnosť spotrebiteľa, súd je toho názoru, že je to o nepochopení judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalosť zmluvnej podmienky, nie je zanedbateľné (Oceáno).
Oprávnený nemôže žiadať, aby exekučný súd napriek explicitnej zákonnej úprave neposkytol ochranu spotrebiteľovi ex offo a žeby len ,,odklepol" nútené postihnutie majetku povinného. Exekučná súdna
kontrola nie je o podporovaní nečinnosti spotrebiteľov ale o zamedzení nekalosti dodávateľov. A v tomto smere treba aj uviesť prečo. Je to v záujme vyššej kvality života bežných ľudí. Isteže sa pri súdnej kontrole ,,zvezie "aj pohodlnejší spotrebiteľ", no treba počítať s množstvom priemerných spotrebiteľov, ktorí vo svetle spomínanej judikatúry nedokážu vyhodnotiť zmluvné podmienky. Tu nejde o bezbrehú ochranu spotrebiteľa, ale o splnenie si záväzku z medzinárodnej Zmluvy o fungovaní Európskej únie (čl. 169, čl. 7 Ústavy SR), a to v záujme vyššej kvality života ľudí.
Súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že rozhodcovská doložka prijatá v rozhodcovskej zmluve je neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu a znemožňuje tak voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Neprijateľná rozhodcovská doložka (ako každá neprijateľná zmluvná podmienka) sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky preto odporuje dobrým mravom (rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc od neprijateľnej rozhodcovskej doložky). Súd ďalej poukazuje na to, že cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. Častokrát sa takáto rozhodcovská zmluva vyjadri len v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s ostatnými podmienkami v štandardnej zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je však význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v rozhodcovskej zmluve v tomto prípade nebola individuálne dojednaná, jedná sa o vyplnené tlačivo, vopred pripravené oprávneným, bez možnosti jej zmeny, či úpravy. Súd zastáva názor, že ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obava, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležité naplánovať, je oprávnená. Rozhodcovskú doložku v rozhodcovskej zmluve si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam.
Nakoľko rozhodcovská doložka nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu a zároveň sa neprijateľná rozhodcovská doložka prieči dobrým mravom, výkon práv a povinnosti z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Preto boli splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. c) ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu.
Ustanovenie v zmluve, ktoré vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, je v rozpore s dobrými mravmi vyplývajúcimi z ustanovenia § 3 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že právo na súdnu ochranu je zaručené Ústavou SR (článok č. 46 ods. 1 a nasl. ústavného zákona č. 460/1992 Z.z.), ako aj v súlade s právom na spravodlivý súdny proces zaručeným článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je SR viazaná.
Podľa čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách "Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok".
V tejto súvislosti treba brať na zreteľ aj povinnosť súdu vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-14/83 Sabine von Colson, Elisabeth Kamann v Land Nordrhein- Westfalen). K ustanoveniam právneho poriadku upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv predstavuje takéto interpretačné pravidlo smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, čo je podporené aj rozsudkom Súdneho dvora v spojených prípadoch C-240/98 - C-244/98 Océano Grupo Editorial SA, Rocio Murciano Quintero (C-240/98) v Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades (C-241/98), José Luis Copano Badillo (C-242/98), Mohammed Berroane (C-243/98), Emilio Vinas Feliu (C-244/98). V predmetnom rozsudku Súdny dvor o. i. konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho
alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu tejto smernice.
Súdny dvor v uznesení vo veci C-76/10 (bod 51) uviedol, že z uvedeného predovšetkým vyplýva, že "ak vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel aj bez návrhu preskúmať rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď po tom, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (pozri v tomto zmysle rozsudky Pannon GSM, bod 32, ako aj rozsudok Súdneho dvora vo veci C - 40/08 - Asturcom Telecomunicaciones SL v. Cristina Rodríguez Nogueira)".
Podľa judikatúry súdneho dvora sa čl. 6 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 má považovať za kogentné ustanovenie (napr. bod 51 rozsudku Asturcom) a ochranu na dosiahnutie jeho účinku treba považovať za ochranu na úrovni vnútroštátnych pravidiel verejného poriadku (bod 50 uznesenia C-76/10), teda pravidiel, na ktorých štát musí bezvýhradne trvať.
Podľa čl. 38 Charty základných práv Európskej únie "politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa".
Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred naformulovanú dodávateľom akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť zmeny štandardných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide o rovnosť len formálnu. Aby sa dosiahla faktická rovnosť, je to možné dosiahnuť len vonkajším zásahom (porov. rozsudky Mostaza Claro C 168/05, Océano Grupo Editorial SA C 240/98-C 244/98).
Súdny dvor opakovane konštatoval, že je vecou vnútroštátnych súdov, aby kvalifikovali zmluvnú klauzulu ako nekalú. Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 len vzorovo upravuje okruh neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách a štáty môžu zúžiť túto ochranu ale môžu ísť aj nad rámec týchto podmienok. Naopak, ak by súd nevyvodil závery z neprijateľnej doložky, dá sa konštatovať, že by vybočil z rozhodovacej činnosti súdu a musel by odklon odôvodniť v záujme istoty vyplývajúcej zo súdnych rozhodnutí v obdobných veciach ( rozsudok ESĽP Beian v. Rumunsko).
Z pohľadu spotrebiteľa je rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu "vnúti" štandardná zmluvná klauzula, alebo dodávateľ svojím konaním. Spotrebiteľ má byť chránený pred oboma. Práve proti možnosti dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-právnej ochrany pred štandardnými zmluvami.
Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Gyórfi bod 40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky podmienky "nekalosti" už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodca zvolený oprávneným.
Súd považoval výkon práv oprávneného podľa predmetnej rozhodcovskej doložky za nezlučiteľný s normami na ochranu spotrebiteľa, ako aj s dobrými mravmi a považoval za dôvodné aplikovať § 57
ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Pri závere o neprijateľnosti zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ak by sa mal podľa nej vydaný rozhodcovský rozsudok vykonať na návrh oprávneného, bolo by dôvodné exekučné konanie zastaviť, pretože pri nekalej povahe rozhodcovskej doložky nie je možné v takomto prípade rozdeliť exekúciu na dovolenú a nedovolenú podľa práva Európskej únie. Na rozdiel od iných zmluvných podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé exekučné konanie vyvolané oprávneným Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež Smernice Rady 93/13/ EHS. Na základe uvedeného súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice Rady 93/13/EHS.
Súd by nemal dôvod odmietnuť exekúciu založenú na zmluvných dojednaniach, ktoré nespôsobujú hrubú nerovnováhu naviac v neprospech slabšej zmluvnej strany. Podľa názoru súdu tak ako banky, tak aj nebankové inštitúcie majú na to prostriedky, aby vysvetlili spotrebiteľovi vážne dôsledky rozhodcovského konania, poukázali na rozdiel a nechali sa mu za primeraných okolností rozhodnúť (porov. § 90 ods. 3 zákona č. 492/2009 Z. z. o platobných službách).
Podľa rozsudku Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02, podľa ktorého má vnútroštátny súd vykonať súdnu kontrolu zmluvného dojednania podľa okolností konkrétnej veci a taktiež rozsudok vo veci Pannon túto zásadnú ochranu spotrebiteľa nemení, akurát si možno predstaviť, že by spotrebiteľ na ochrane netrval. To však predpokladá poučenie spotrebiteľa, ktorý nedokáže poukázať na nekalosť zmluvnej podmienky, a to sa častokrát podceňuje v teórii aj v aplikačnej praxi.
Formálna právoplatnosť rozhodnutia podľa ustálenej judikatúry a právnej teórie vyjadruje, že rozhodnutie nemožno preskúmať na základe riadnych opravných prostriedkov a nenastane odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (rei iudicatae), o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je napadnuteľné riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilnou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov (pre určité právne normy) sa na ne hľadí, akoby materiálne právoplatné neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná a z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, určuje zákonodarca a súdu patrí do kompetencie aplikácia takejto vyjadrenej právnej úpravy, pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom. Tieto princípy sa vzťahujú aj na rozhodcovské rozsudky, ktoré nadobudnú účinky právoplatného rozhodnutia súdu (§ 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní). Toto ustanovenie v spojení s § 159 Občianskeho súdneho poriadku určuje, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ustanovenie § 15 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktoré v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. V zmysle vyššie uvedených výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte, a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektoré z vád uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní je tak potrebné na účely § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 Občianskeho súdneho poriadku a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní aj čo do jeho materiálnej správností a môže skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 268 Občianskeho súdneho poriadku (resp. v súčasnom § 57 Exekučného poriadku), či sú tu nedostatky uvedené v
§ 40 písm. a) alebo b) zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie (§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní) potom treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho preskúmanie. Toto preskúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní), či v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom. Tomuto záveru napokon svedčí i doslovné znenie ustanovenia § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd je - napriek výsledku svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku - súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.
Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Súd nezaznamenal ani v judikatúre pomenovanie týchto inštitútov súkromného práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov z hľadiska ich významu a zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové metódy. Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom.
S poukazom na uvedené skutočnosti súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, teda exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil.
Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Nakoľko z uvedeného zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť súdu rozhodnúť o zastavení exekúcie a o trovách exekúcie jedným rozhodnutím, môže súd rozhodnúť o trovách exekúcie samostatne po vydaní, príp. po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení exekúcie.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Partizánske.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.