Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-52-2015.pdf
PDF · 171.22 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/52/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: CATERING SERVIS R&V, s.r.o., so sídlom Ľudovíta Fullu 5,841 05 Bratislava, IČO: 35 784 041, právne zastúpeného Advokátska kancelária Kováčik Legal s.r.o., so sídlom Radlinského 1729, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 47 238 429, proti žalovanému: Urbárski spolumajitelia - pozemkové spoločenstvo obce Párnica, so sídlom 027 52 Párnica 130, IČO: 14 225 361, právne zastúpenému Burian & partners, s.r.o., so sídlom V. Tvrdého 819/1, 010 01 Žilina, IČO: 47 254 483, v konaní o zaplatenie sumy 113.232,58 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/1/2012-346 zo dňa 18. novembra 2014, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 2Cb/1/2012-346 zo dňa 18. novembra 2014 v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 105.544,05 Eur s príslušenstvom p o t v r d z u j e .
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 105.544,05 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 105.544,05 Eur od 31.05.2011 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v § 536 ods. 1, 3 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej len „OBZ“), § 546 ods. 1 OBZ, § 369 ods. 1 OBZ, § 517 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. okresný súd žalobe v časti vyhovel. Okresný súd po vykonanom dokazovaní rozsudkom zo dňa 06.07.2012 žalobu zamietol s poukazom na § 524 ods. 1 a § 525 ods. 2 OZ, pričom Krajský súd v Žiline uznesením sp.zn. 14Cob/256/2012 zo dňa 26.04.2013 predmetný rozsudok zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd uviedol, že už z tvrdení v žalobe vzhľadom na jeho skutkové vymedzenie bolo potrebné ustáliť, či dodávky, ktorých zaplatenia sa žalobca domáha, boli zmluvným plnením, resp. plnením mimo rámca zmluvy o dielo. Žalobou uplatnený nárok je potrebné vyhodnocovať i cez tvrdenia právneho zástupcu na pojednávaní dňa 28.12.2012 s tým, že žalobca odvodzoval svoj nárok od vykonaných prác, ktorých cena bola vyúčtovaná faktúrou č. 2011/002 zo dňa 02.05.2011, pričom v súpise tejto faktúry boli uvedené vykonané práce a ich cena. V zmluve o dielo zo dňa 23.06.2008 bolo konštatované, že predmetom postúpenia nesmú byť pohľadávky vzniknuté z tejto zmluvy. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok (č.l. 14 spisu) však vyplynulo, že predmetom postúpenia bola pohľadávka „v súvislosti so zmluvou o dielo č. 01/2008 uzatvorenej dňa 23.06.2008".
Uznesením sp.zn. 2Cb/1/2012 zo dňa 28.01.2014 okresný súd do konania ustanovil znalca z odboru stavebníctvo, odhad hodnoty stavebných prác na vypracovanie znaleckého posudku, pričom úlohou znalca bolo zistiť, aká bola hodnota stavebných prác podľa faktúry č. 2011/002, a to podľa počítaných cien dohodnutých v zmluve o dielo č. 01/2008 a podľa cien, ktoré sa obvykle platia za porovnateľné dielo v čase uskutočňovania prác, pričom zo záverov znaleckého posudku vyplynulo, že hodnota stavebných prác podľa cien dohodnutých v zmluve o dielo bola 105.544,05 Eur, hodnota stavebných prác podľa SOC ODIS Žilina 07/2010 by bola 118.336,93 Eur. Okresný súd uviedol, že znalec ďalej zistil, že podľa rozpočtu, ktorý je prílohou zmluvy o dielo č. 1/2008 je súčet kubatúry odkopávok 7.947,6 m3 v rôznej triede zeminy, vo vyúčtovaní zo dňa 02.03.2011 bolo navyše fakturovaných 8.280,0 m3 odkopávok, čo predstavuje 104,18 % nárast. Podľa projektovej dokumentácie je šírkové usporiadanie lesných ciest (STN 736108) a podľa navrhovanej rýchlosti 30 km/hod - šírka zemnej pláne 4,5 m a šírka spevnenej lesnej cesty v korune je 4,0 m. Na miestnom šetrení dňa 26.08.2014 znalec meraním zistil na niektorých miestach šírky cesty väčšie, ako udáva projekt, miestami cesta dosahuje 5-5,5-8-8,5-9 m.
V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že ustanovenia OBZ pri zmluve o dielo majú dispozitívny charakter, okrem vymedzenia podstatných znakov tejto typickej, pomenovanej zmluvy. Platne uzavretá zmluva o dielo obsahuje minimálne dohodu zmluvných strán o predmete plnenia, t.j. o diele a jeho výsledku a o odmene zhotoviteľa, na ktorú má nárok pri riadnom splnení záväzku. Okresný súd dospel k záveru, že medzi spoločnosťou IANCOR, spol. s r.o. Krušetnica a žalovaným došlo k uzavretiu ďalšej ústnej zmluvy o dielo. Dňa 10.06.2011 uzatvoril postupca IANCOR, spol. s r.o. Krušetnica č. 237 s postupníkom CATERING SERVIS R&V, s.r.o. Bratislava, zmluvu o postúpení pohľadávok podľa § 524 a nasl. OZ, ktorej predmetom bolo postúpenie pohľadávky vo výške 113.232,58 Eur s príslušenstvom na základe nezaplatenej faktúry č. 2011/002 vystavenej postupcom dňa 02.05.2011 na sumu 113.232,85 Eur splatnú dňa 30.05.2011 za dodaný stavebný materiál a vykonané zemné práce v súvislosti so zmluvou o dielo č. 01/2008 uzavretej dňa 23.06.2008. Postúpenie pohľadávky spoločnosť IANCOR, spol. s r.o. Krušetnica, oznámila žalovanému (bez uvedenia dátumu) č.l. 15 spisu.
Na základe zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Žiline zo dňa 26.04.2013 bolo potrebné v rámci dokazovania hlavne ustáliť, či zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 10.06.2011 je (ne)platná z dôvodu zákazu postúpenia pohľadávok dojednaných v zmluve o dielo č. 1/2008. Bolo potrebné skúmať, či žalovaný nárok je nárokom zo zmluvy o dielo č. 1/2008, alebo ide o nárok, ktorý vznikol z ďalšej novej zmluvy. Na toto bolo vykonané dokazovanie výsluchom svedka Janču na pojednávaní dňa 26.09.2013, ktorý sa jednoznačne vyjadril, že sa so žalovaným dohodli, že práce na prekládke cesty po zmene trasovania budú zaplatené zvlášť mimo pôvodnej zmluvy, že sa bude jednať o novú zmluvu, ale túto Ing. Úradníček do konca nedotiahol. Z uvedenej výpovede možno ustáliť, že obe zmluvné strany prejavili vôľu uzavrieť novú písomnú zmluvu o dielo, k uzavretiu ktorej nedošlo, ale došlo k jej uzavretiu ústnou formou, s ktorou zmluvou žalovaný súhlasil, o čom svedčí skutočnosť, že spoločnosť IANCOR, spol. s r.o. začala práce v dohodnutom rozsahu vykonávať a žalovaný aj vykonávanie týchto prác kontroloval a ich vykonávanie akceptoval. „Svedkovia K., J. a W. sa vyjadrili, že Ing. Úradníček chodieval na stavbu 1-2x do týždňa. Ak by odporca neakceptoval vykonávanie týchto prác pri frekvencií ohliadok stavby 1-2 krát do týždňa, tak by v prípade neuzavretej ústnej zmluvy o dielo vykonal nejaký úkon, ktorý by tieto práce zastavil, a to buď zásahom Ing. Úradníčka, alebo cestou stavebného dozoru Ing. N..“ Z výpovede Jozefa Janča vyplynulo, „že strany sa dohodli na rozsahu diela, ktoré bolo dané zmenou trasovania, cenou za dielo, ktorá mala byť cenou takou aké boli jednotkové ceny dohodnuté v zmluve o dielo č. 01/2008 a termín na vykonanie diela, ktorý mal byť zhodný s termínom v zmluve 01/2008. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný nárok nebol nárokom zo zmluvy o dielo č. 01/2008, ale nárokom z ďalšej novej zmluvy o dielo. K tomuto záveru nasvedčuje aj textácia faktúry za vykonané práce, v ktorej sa uvádza, že sa fakturuje prekopávanie zlého vytýčenia stavby podľa stavebného denníka a súpisu vykonaných prác a aj textácia v článku II. zmluvy o postúpení pohľadávok, kde sa uvádza, že sa fakturujú práce v súvislosti so zmluvou o dielo č. 01/2008, teda práce, ktorých potreba vznikla po tom, ako boli vydané nesprávne pokyny odporcu pri realizácii prác podľa zmluvy o diele č. 01/2008. Ako vyplynulo z dokazovania, a to zápisom stavebného denníku, prvý krát sa odporca pred navrhovateľom zmienil o potrebe zamerania skutkového stavu a vytýčenia hraníc pozemku až dňa 04.11.2009.“ Napriek tejto skutočnosti a týždenným návštevám na stavbe „nejakým spôsobom neupozornil zhotoviteľa“ na zmenu trasovania. K dohode o zmene trasovania došlo až 06.07.2010, keď žalovaný oznámil nové trasovanie zhotoviteľovi. Z výsluchu svedka D. vyplynulo, že tento vykonával merania už dňa 15.06.2009, 22.07.2009, 12.08.2009 a 28.09.2009 a zároveň z predložených faktúr bolo preukázané, že odovzdal žalovanému situačné plány s vyznačením orientačných bodov. Je však
zjavné, že Ing. Úradníček tieto zmeny zhotoviteľovi neoznámil, o čom svedčí práve textácia v stavebnom denníku, ktorá hovorí o potrebe zamerania skutkového stavu a vytýčenia hraníc cestného telesa. Ak by zhotoviteľ vedel o tomto probléme, tak by už od začiatku roku 2010 vykonával práce na lesnej ceste trasovaním podľa zamerania Ing. D.. Keďže nemohol byť uzavretý dodatok k zmluve o dielo č. 01/2008, strany si dohodli novú zmluvu o dielo. Z výpovede znalkyne na pojednávaní vyplynulo, že rozsah fakturovaných prác pri meraní vonkajších dĺžok a šírok cesty zodpovedal zápisom v stavebnom denníku, ale nedá sa už v súčasnej dobe zistiť kubatúra odkopávok a násypov. Zároveň uviedla, že aj zakreslenie priepustov v stavebnom denníku približne zodpovedá skutočnosti. Z tohto jej vyjadrenia vyplynulo, že zápisy v stavebnom denníku sa zakladajú na skutočnosti a zo strany zhotoviteľa nebol dôvod si rozsah prác vymýšľať. Rozsah vykonaných prác potvrdil aj svedok Ing. N., ktorý bol stavebným dozorom a ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že za tým, čo podpísal si stojí a nespochybnil rozsah takto vykonávaných prác. Z uvedeného je teda zrejmé, že všetky vykonávané dôkazy svedčia v to, že rozsah fakturovaných prác bol aj vykonaný. Spoločnosť IANCOR, spol. s r.o. vykonané práce v zmysle dohody s Ing. Úradníčkom vyfakturovala. Časové oneskorenie s vystavením faktúry bolo vysvetlené Jozefom Jančom, ktorý uviedol, že to bolo z dôvodu, že sa má čiastočná úhrada riešiť zápočtom za vyťažený kameň z lomu vo vlastníctve žalovaného, ale keď zistil, že lom bol prenajatý inej spoločnosti, vystavil faktúru na celú čiastku vykonaných prác. Ing. Úradníček aj súpis vykonaných prác prevzal a podpísal dňa 02.03.2011, pričom na tomto vyúčtovaní neuviedol žiadnu výhradu nevykonania týchto prác (č.l. 7 spisu). Až následne po doručení faktúry túto účelovo vrátil spoločnosti IANCOR, spol. s r.o. Podľa skutočného geodetického zamerania cesty má v súčasnosti teleso cesty plochu 11.701 m2, v projektovej dokumentácii vypracovanej Ing. J. bola cesta projektovaná v šírke 4,5 m a dĺžke 1750 m, čo je 7875 m2. „Tu je viditeľný výrazný nárast plochy telesa cesty, ktorý bol práve spôsobený prekládkou telesa cesty, čo potvrdila aj vypočutá znalkyňa na pojednávaní.“
Okresný súd uzatvoril, že v danom prípade popri zmluve o dielo č. 01/2008 zo dňa 23.06.2008 existovala medzi zmluvnými stranami Urbárski spolumajitelia - pozemkové spoločenstvo obce Párnica a spoločnosťou IANCOR spol. s r.o. so sídlom v Krušetnici, aj ďalšia - ústna zmluva o dielo, pričom zmluvné strany sa dohodli na rozsahu diela, ktoré bolo dané zmenou trasovania, cenou za dielo, ktorá mala byť cenou takou, aké boli jednotkové ceny dohodnuté v zmluve o dielo č. 01/2008 a termín na vykonanie diela, ktorý mal byť zhodný s termínom v zmluve 01/2008. Rozsah nových zemných prác bol zaznačený v stavebnom denníku mimo strán, ktoré boli poskytnuté pre úhradu ceny diela zo zmluvy o dielo č. 01/2008, ich autentickosť potvrdil aj stavebný dozor Ing. N. a napokon ako potvrdila znalkyňa, pokiaľ v niektorých miestach bola cesta takmer raz tak široká ako v pôvodnom projekte, tak museli byť oproti pôvodnému projektu na toto vykonané ďalšie práce s tým súvisiace. Hodnota vykonaných prác bola znalkyňou ustálená na sumu 105.544,05 Eur. Okresný súd vyhodnotil zmluvu o postúpení pohľadávok medzi postupcom IANCOR spol. s r.o. Krušetnica a postupníkom CATERING SERVIS R&V, s.r.o., so sídlom Ľ. Fullu 5, Bratislava, zo dňa 10.06.2011 ako platne uzavretú, pretože pohľadávka vznikla v súvislosti so zmluvou o dielo č. 01/2008, uzatvorenou 23.06.2008. O trovách konania okresný súd rozhodol s poukazom na § 151 ods. 3 OSP tak, že o nich rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Proti rozsudku „(I. výroku) podáva odporca v zákonom ustanovenej lehote 15 dní odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d), e) a f) Občianskeho súdneho poriadku." Rozsudok okresného súdu je podľa žalovaného nepreskúmateľný a zmätočný. Okresný súd ustálil, že medzi účastníkmi konania malo dôjsť k uzavretiu ústnej zmluvy o dielo, na základe ktorej mal vzniknúť nárok z plnenia, takýto jeho záver však nie je možné ustáliť z vykonaného dokazovania a je tak nepreskúmateľný. Okresný súd pri vyslovení záveru o tom, že malo dôjsť k uzavretiu ústnej zmluvy o dielo poukazuje na to, že „predmetom postúpenia pohľadávky bola pohľadávka na základe nezaplatenej faktúry za dodaný stavebný materiál a vykonané zemné práce v súvislosti so zmluvou o dielo č. 01/2008“. Žalovaný nerozumie, akou úvahou sa riadil okresný súd pri vyslovení záveru, že uvedené nasvedčuje uzavretiu samostatnej ústnej zmluvy o dielo. Uvedené naopak nasvedčuje tomu, že žiadna ďalšia zmluva medzi účastníkmi uzavretá nebola, ak samotný žalobca odkazuje vo svojej faktúre na písomnú zmluvu o dielo, tak ako na uzavretú písomnú zmluvu odkazoval v každej svojej faktúre vystavenej žalovaným. V napadnutom rozsudku okresného súdu tak podľa žalovaného chýbala úvaha, ktorá viedla k vysloveniu záveru o tom, že formulácia „v súvislosti so zmluvou o dielo č. 01/2008“ predstavuje dôkaz o tom, že došlo k uzavretiu samostatnej zmluvy o dielo ...„existencia ústnej zmluvy mala byť potvrdená výsluchom svedka Janču na pojednávaní dňa 26.9.2013, kde tento sa jednoznačne vyjadril, že sa s odporcom dohodli, že práce na prekládke cesty budú zaplatené zvlášť mimo pôvodnej zmluvy, že sa bude jednať
o novú zmluvu, ale túto Ing. Úradníček do konca nedotiahol.“ Z výsluchu svedka Janču nevyplývali závery ustálené okresným súdom, naviac hodnovernosť výpovede svedka Janču je minimálne sporná, nakoľko bol konateľom spoločnosti, ktorá postupovala predmetnú pohľadávku, pričom mal vedomosť o jej nepostúpiteľnosti, a nie je preto zrejmé, z akých dôvodov považoval okresný súd za hodnovernú výpoveď konateľa zhotoviteľa Janču a nie Ing. Úradníčka a Podbrežného, ktorí akúkoľvek dohodu popreli. Naviac nie je zrejmé, na základe akého titulu okresný súd ustálil uzavretie ústnej zmluvy o dielo, keď jedinou ako-tak nasvedčujúcou skutočnosťou vyplývajúcu z výsluchov svedkov je tá skutočnosť, ktorú neverifikovateľne uviedol svedok Jančo, a to že sa dohodol s Ing. Úradníčkom. Na uzavretie zmluvy o dielo v akejkoľvek forme sa však vyžaduje, aby ju uzavrel oprávnený subjekt a Ing. Úradníček jednak nie je osobou totožnou so žalovaným, a „najmä nemá právomoc a kompetenciu konať za odporcu samostatne. Ako totiž vyplynulo aj z výsluchov svedkov Ing. Úradníčka a Podbrežného, kde to obaja uviedli, obaja boli štatutári odporcu, teda mohli konať len spoločne. Zo žiadneho vykonaného dôkazu však nevyplýva tá skutočnosť, a dokonca to ani žiaden svedok, resp. jediný svedok Jančo, ktorý tvrdí, že došlo k určitej dohode, netvrdí, že by došlo k dohode s oboma štatutármi odporcu naraz tak, aby akýkoľvek právny úkon odporcu mohol byť platný. Preto aj tento záver súdu o platnom uzavretí ústnej zmluvy o dielo medzi zhotoviteľom a odporcom nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a je nepreskúmateľný."
V odvolaní žalovaný ďalej uviedol, že vykonané dokazovanie nepovažuje za dostatočné na určenie povinnosti uhradiť sumu za vykonané práce. Znalec v konaní len stanovil hodnotu prác, ktoré zhotoviteľ vo faktúre vyúčtoval, vôbec sa však nezaoberal (a to uviedol aj samotný znalec), reálnymi uskutočnenými prácami a ich rozsah len odhadoval. Preto podľa žalovaného napadnutý rozsudok neobstojí ani v otázke ustálenia výšky povinnosti za vykonané práce, nakoľko v konaní nebol preukázaný rozsah vykonaného diela. V otázke, či zhotoviteľ konal pri stavebných prácach s odbornou starostlivosťou a či má žalovaný vôbec čo i len teoretickú zodpovednosť za vykonané neobjednané práce, okresný súd podľa žalovaného nedostatočne vykonal dokazovanie. Žalovaný „oslovil geodeta, ktorý zameriaval predmetné miesta pred vykonávaním prác na zodpovedanie otázky, v akom stave bolo predmetné miesto pred začatím stavebných prác, nakoľko vyvstala aj pochybnosť o tom, či zhotoviteľ v otázke výkonov len nedupľoval už urobené, resp. či práce naviac neboli pochybením samotného zhotoviteľa, ktoré sa následne snaží preniesť na odporcu. Do dnešného dňa odporcovi zo strany geodeta nebola poskytnutá príslušná súčinnosť.“ Žalovaný v odvolaní vzniesol pochybnosť aktívnej legitimácie žalobcu v spore, lebo ak žalobca mal nadobudnúť pohľadávku titulom prác na základe inej zmluvy ako písomnej zmluvy o dielo č. 01/2008, tak, ako judikoval okresný súd, predmetom postúpenia pohľadávky mal byť dodaný stavebný materiál a vykonané zemné práce v súvislosti so zmluvou o dielo č. 01/2008, tak z hľadiska práva sa tak stáva neurčitou pohľadávka, ktorá mala byť predmetom postúpenia a zmluva o postúpení pohľadávky je podľa žalovaného týmto neplatná.
Žalovaný uviedol, že aj samotný žalobca „prednese o akejkoľvek inej dohode. K tejto inej dohode začal navrhovateľ produkovať svoje vo svojom žalobnom návrhu, ako aj v produkovaných vyjadreniach poukazoval výlučne na písomnú zmluvu o dielo č. 01/2008, bez čo i len jedinej zmienky, či už v návrhu, alebo v úvodnom vyjadrenia až momentom vyslovenia právneho záveru odvolacieho súdu, ktorým vec vrátil prvostupňovému súdu, čím nemožno hovoriť o ničom inom ako o účelovosti takto produkovaných tvrdení, ktoré odporca popiera, ktorých hodnovernosť je tak spochybnená.“ V konaní vedenom na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp.zn. 2Cb/1/2012 súd prvého stupňa dospel podľa žalovaného na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, preto navrhol, „aby Krajský súd Žilina ako súd odvolací o odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. 2Cb/1/2012 zo dňa 18.11.2014 rozhodol o jeho zrušení a vrátení veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prípadne vec inak právne posúdil.“
K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že považuje rozsudok okresného súdu za vecne správny, okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie okresného súdu vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa správne ustálil, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným došlo k uzavretiu ústnej zmluvy o dielo, predmetom ktorej bol záväzok spoločnosti IANCOR, spol. s r.o. zhotoviť cestu v rozsahu podľa zmeny trasovania a záväzok žalovaného zaplatiť za dielo cenu diela podľa jednotkových cien dohodnutých v zmluve o dielo č. 01/2008. Uzavretie novej zmluvy o dielo vyplývalo
z výpovede svedka Jozefa Janča, ako aj zo správania žalovaného. Svedkovia K., J. a W. potvrdili, že Ing. Úradníček chodieval na stavbu jedenkrát alebo dvakrát do týždňa, o zmene trasovania cesty tak mal prehľad. Pokiaľ by nebolo došlo k uzavretiu ďalšej zmluvy o dielo, bol by zhotoviteľa upozornil na vykonávanie prác v rozpore s pôvodnou zmluvou o dielo. Obidve zmluvné strany si tak boli vedomé toho, že došlo k uzavretiu novej zmluvy o dielo, pričom v konaní bol preukázaný dôvod, prečo nemohol byť uzavretý dodatok k pôvodnej zmluve o dielo (financovanie časti ceny diela z eurofondov). Svedok Jančo pri svojom výsluchu na pojednávaní dňa 26.09.2013 uviedol, že by nikdy nesúhlasil s tým, aby sa za nové dielo po zmene trasovania cesty platilo len cenou podľa pôvodnej zmluvy o dielo, čo by vzhľadom na rozsah prác bolo nelogické, keď si zmenenú trasu cesty vyžiadala chyba na strane žalovaného. Neexistuje racionálny dôvod, aby pri takom rozsahu potrebných prác naviac oproti pôvodnej zmluve mal zhotoviteľ vykonať práce len za pôvodnú cenu diela. Z uvedeného vyplýva, že uzavretie zmluvy bolo preukázané nielen výpoveďou svedka Janča, ako to tvrdil žalovaný vo svojom odvolaní, ale aj výpoveďami iných svedkov, ktorí potvrdili, že Ing. Úradníček kontroloval vykonávané práce a mal vedomosť o zmene trasovania cesty. Nová zmluva o dielo už neobsahovala obmedzenie postúpenia pohľadávky na zaplatenie ceny diela, ako tomu bolo v prípade zmluvy o dielo č. 01/2008. Zo zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi zhotoviteľom a žalobcom vyplýva, že sa postupuje pohľadávka na zaplatenie ceny za dodaný stavebný materiál a vykonané zemné práce v súvislosti so zmluvou o dielo č. 01/2008. Z uvedenej formulácie je zrejmé, že sa nepostupuje pohľadávka na zaplatenie ceny diela podľa pôvodnej zmluvy, ale pohľadávky na zaplatenie ceny diela podľa zmluvy, ktorá s pôvodnou zmluvou súvisí, ale nejde o tú istú zmluvu. V konaní bol dostatočným spôsobom preukázaný rozsah vykonaných prác. Pri tomto type diela je vzhľadom na jeho usadanie prakticky nemožné určiť presný rozsah diela, čo však nemôže mať za následok zamietnutie žaloby z dôvodu nepreukázania výšky nároku. Použitím vedeckých metód znalec ustálil približný rozsah diela, čo v civilnom sporovom konaní na preukázanie výšky nároku postačuje. OSP v § 136 ráta s možnosťou, že výšku nároku nie je možné zistiť, alebo to je možné len s nepomernými ťažkosťami, pričom i v takýchto prípadoch môže súd návrhu vyhovieť. V tomto prípade však bol rozsah vykonaných prác ustálený a okresný súd nebol odkázaný na použitie svojej úvahy o výške nároku. Zároveň znalkyňa na pojednávaní dňa 28.10.2014 uviedla, že práce v rozsahu uvedenom v stavebnom denníku boli vykonané. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádzal, že okresný súd „nevykonal dokazovanie ohľadom vykonania prác zhotoviteľom s odbornou starostlivosťou, poukazujeme na skutočnosť, že žalovaný návrh vykonanie dokazovania v tomto smere počas celého konania nepodal. V odvolacom konaní tak už nie je možné navrhnúť vykonanie dokazovania na preukázanie tvrdených skutočností.“ Navrhol, aby Krajský súd v Žiline rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 2Cb/1/2012-346 zo dňa 18.11.2014 potvrdil.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku potvrdil podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP a § 211 ods. 2 OSP došlo na základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/52/2015-385 zo dňa 23.09.2015 v zákonnej lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení na internetovej stránke krajského súdu i písomnosťou krajského súdu zo dňa 23.09.2015 na č.l. 386 spisu, v spojení s doručenkami na č.l. 384 spisu.
Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa 03.12.2014 (č.l. 356 a nasl. spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní (§ 212 ods. 1 OSP, § 213 ods. 1 OSP), odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaným.
Podľa § 212 ods. 1 OSP prejednaním veci teda len v rámci a na základe tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní, a to tých odvolacích dôvodov, ktoré mali väzbu na uplatnený nárok žalobcu a produkovanú obranu žalovaného v celom prvostupňovom konaní a dokazovanie v prvostupňovom konaní za konštatovania uzavretého skutkového stavu veci podľa § 213 ods. 1 OSP, ktorým bol odvolací súd viazaný, odvolací súd nezistil dôvodnosť odvolania žalovaného, z ktorého záveru došlo k potvrdeniu vecnej správnosti rozsudku okresného súdu, ktorým žalobe v časti vyhovel podľa § 219 ods. 1 OSP. Vzhľadom na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods. 2 OSP primárne odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
Z podaného odvolania žalovaného bolo zrejmé, že namietal, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnutý rozsudok vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia a doteraz zistený skutkový stav veci neobstojí. V súvislosti s týmito odvolacími námietkami žalovaného považuje krajský súd za podstatné poukázať na to, že za skutkové vady je potrebné považovať aj také pochybenie súdu, ktoré spočíva v tom, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Predovšetkým takým dôvodom nesprávneho skutkového zistenia môže byť nesprávne hodnotenie dôkazných prostriedkov, t.j. porušenie niektorého z § 132-135 OSP. Pri námietke nesprávneho právneho posúdenia veci je zrejmé, že pod vecou treba rozumieť predmet konania a s ním súvisiace prejudiciálne otázky. Pod nesprávnym právnym posúdením veci treba rozumieť pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, ale aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.
Žalovaný v odvolaní namietal závery okresného súdu o uzavretí ústnej zmluvy o dielo, a tiež, že „nerozumie, akou úvahou sa riadil súd pri vyslovení záveru, že uvedené nasvedčuje uzavretiu samostatnej ústnej zmluvy o dielo“, v napadnutom rozsudku okresného súdu tak podľa žalovaného chýbala úvaha, ktorá viedla k vysloveniu záveru o tom, že formulácia „v súvislosti so zmluvou o dielo č. 1/2008“ predstavuje dôkaz o tom, že došlo k uzavretiu samostatnej zmluvy o dielo. Z tejto námietky žalovaného podľa krajského súdu vyplýva, že smeruje do konštatácie okresného súdu v napadnutom rozsudku na č.l. 351 spisu. Je na mieste podľa odvolacieho súdu v rovine tejto odvolacej námietky poukázať na to, že podľa konštrukcie napadnutého rozsudku ide o zhrňujúcu časť, v zmysle ktorej okresný súd uviedol, že „Súd dospel k záveru, že medzi spoločnosťou IANCOR, spol. s.r.o. Krušetnica a odporcom došlo k uzavretiu ďalšej ústnej zmluvy o dielo a to z nasledovných dôvodov: Dňa 10.06.2011 uzatvoril postupca IANCOR, spol. s.r.o. Krušetnica č. 237 s postupníkom CATERING SERVIS R&V, s.r.o. Bratislava zmluvu o postúpení pohľadávok podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka ktorej predmetom bolo postúpenie pohľadávky vo výške 113.232,58 EUR s prísl. na základe nezaplatenej faktúry č. 2011/002 vystavenej postupcom dňa 02.05.2011 na sumu 113.232,85 EUR splatnú dňa 30.05.2011 za dodaný stavebný materiál a vykonané zemné práce v súvislosti so zmluvou o dielo č. 01/2008 uzavretej dňa 23.06.2008. Postúpenie pohľadávky spoločnosť IANCOR, spol. s r.o. Krušetnica oznámila odporcovi (bez uvedenia dátumu) č.l. 15“ (č.l. 351 spisu) a následne v ďalších častiach písomného vyhotovenia v súlade s § 157 ods. 2 OSP ozrejmuje dôvody a úvahy, na základe ktorých dospel k uvedenému, žalovaným namietanému záveru. Len pre úplnosť krajský súd uvádza, že okresný súd v písomnom vypracovaní napadnutého rozsudku vyhodnocoval všetky vykonané dôkazy v súlade so závermi v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011 sp.zn. 3Cdo 204/2009, podľa ktorého „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97)“. Je tiež na mieste vo väzbe na odvolaciu argumentáciu žalovaného podľa odvolacieho súdu zdôrazniť, že v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný. Znamená to, že žiadne procesné ustanovenie mu neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať tomu-ktorému dôkaznému prostriedku, či už ide o výsluch svedka, účastníka alebo dôkaz listinou. V hodnotiacej činnosti je súd obmedzený iba vnútorným presvedčením a hodnotiaci záver je povinný stručne a jasne odôvodniť tak, ako to vyplýva z § 157 ods. 2 OSP (citácia nižšie). Okresný súd podľa zistení odvolacieho súdu takýmto spôsobom postupoval, dôsledne vysvetlil svoje závery, ako aj zhodnotenie vykonaných dôkazov a jeho odôvodnenie je presvedčivé.
K námietke žalovaného o nedostatočnom odôvodnení a zmätočnosti napadnutého rozhodnutia krajský súd uvádza, že pre posúdenie tohto odvolacieho dôvodu bola relevantná právna úprava v § 157 ods. 2 OSP.
Podľa § 157 ods. 2 OSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu, zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu, majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Táto zásada vyjadrujúca „právo na spravodlivý proces“, nutnosť rovnakých „pravidiel hry“ alebo tiež „princíp rovnosti“, sa premieta predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V podstate rovnosť účastníkov v súdnom konaní, ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov, je upravená v § 18 OSP. Pri uplatňovaní tejto zásady rovnosti v súdnom konaní je však nevyhnutné prihliadať nielen k právam jedného účastníka súdneho konania, v danom prípade žalovaného ako odvolateľa, ale aj k právam žalobcu. Ani s ohľadom k uvedenej zásade rovnosti, vyjadrenej § 18 OSP, krajský súd nezistil, že by postupom okresného súdu došlo k vade prvostupňového konania.
Preskúmaním napadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd dospel k záveru o dostatočnom odôvodnení zo strany súdu prvého stupňa, za rešpektovania citovanej právnej úpravy v § 157 ods. 2 OSP. Vo všeobecnej rovine odvolací súd uvádza, že odôvodnenie rozsudku je práve tou časťou rozsudku, ktorá síce sama o sebe právoplatnosť nenadobúda, avšak je relevantná, významná z hľadiska presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Okresný súd v danom prípade dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ako ich posúdil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné bolo odôvodnenie v právnom posúdení veci. Pod právnym posúdením veci sa v zásade rozumie podradenie súdom zisteného stavu pod hypotézu príslušnej právnej normy. Odôvodnenie rozsudku musí obsahovať, podľa akej právnej normy vec bola posúdená, pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný súdom zistený skutkový stav. Ide tak o aplikáciu ako aj interpretáciu práva. Je potrebné uviesť, ako daný skutkový stav bol právne posúdený, ktorú právnu normu súd aplikoval a ako ju v intenciách konkrétneho prípadu interpretoval. Uvedené v dostatočnej miere z napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva. V tomto smere bolo dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, ale z odôvodnenia v
ďalšom vyplynulo, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované, ktoré z citovaných zákonných ustanovení a ako sa premietli do samotného rozhodnutia okresného súdu vo veci.
Po vykonaní odvolacieho prieskumu teda krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní v napadnutom výroku ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného, potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).
Žalovaný v odvolaní namietal záver okresného súdu, v zmysle ktorého mala byť existencia ústnej zmluvy potvrdená výsluchom svedka Janču na pojednávaní dňa 26.09.2013, keďže táto výpoveď svedka bola podľa neho minimálne sporná, nakoľko bol konateľom spoločnosti, ktorá postupovala predmetnú pohľadávku. Poukázal tiež na to, že „Naviac, nie je zrejmé, na základe akého titulu súd ustálil uzavretie ústnej zmluvy o dielo, keď jedinou ako-tak nasvedčujúcou skutočnosťou vyplývajúcu z výsluchov svedkov je tá skutočnosť, ktorú neverifikovateľne uviedol svedok Jančo, a to že sa dohodol s Ing. Úradníčekom. Na uzavretie zmluvy o dielo v akejkoľvek forme sa však vyžaduje, aby ju uzavrel oprávnený subjekt, a Ing. Úradníček jednak nie je osobou totožnou s odporcom, a najmä nemá právomoc a kompetenciu konať za odporcu samostatne. Ako totiž vyplynulo aj z výsluchov svedkov Ing. Úradníčka a Podbrežného, kde to obaja uviedli, obaja boli štatutári odporcu, teda mohli konať len spoločne“. „Zo žiadneho vykonaného dôkazu však nevyplýva tá skutočnosť, a dokonca to ani žiaden svedok, resp. jediný svedok Jančo, ktorý tvrdí, že došlo k určitej dohode, netvrdí, žeby došlo k dohode s oboma štatutármi odporcu naraz tak, aby akýkoľvek právny úkon odporcu mohol byť platný.“ Vzhľadom na predmetné odvolacie dôvody žalovaného a po oboznámení s výpoveďou svedka Dušana Podbrežného dňa 15.5.2012 (č.l. 117 a nasl. spisu) podľa zistení odvolacieho súdu vyplynulo, že práve on uviedol: „Ja som od roku 2009 podpredsedom a štatutárom Urbárskych spolumajiteľov- pozemkového spoločenstva obce Párnica. Predo mnou vykonával túto funkciu pán Kubačka“. Z predmetnej svedeckej výpovede teda podľa zistení odvolacieho súdu nevyplynulo, tvrdenie v odvolaní ...„Ako to vyplynulo aj z výsluchov svedkov Ing. Úradníčka a Podbrežného, kde obaja uviedli, obaja boli štatutári odporcu, teda mohli konať len spoločne“. Ani z výpovede Ing. Milana Úradníčka pred súdom prvého stupňa dňa 28.02.2012, ktorý vypovedal po poučení podľa § 131 OSP nevyplýva, podľa zistení odvolacieho súdu, že by sa vyjadroval v rovine oprávnenosti konať za žalovaného, tak aby jeho výpoveď bolo možné stotožniť s argumentáciou v odvolaní, v zmysle ktorej „Ako totiž vyplynulo aj z výsluchov svedkov Ing. Úradníčka a Podbrežného, kde to obaja uviedli, obaja boli štatutári odporcu, teda mohli konať len spoločne“. Vzhľadom na uvedenia zistenia odvolacieho súdu nebolo možné predmetné odvolacie dôvody žalovaného vyhodnotiť v odvolacom konaní ako relevantné.
K odvolaciemu dôvodu žalovaného v zmysle ktorého, „.....jediný svedok Jančo, ktorý tvrdí, že došlo k určitej dohode, netvrdí, že by došlo k dohode s obomi štatutármi odporcu naraz tak, aby akýkoľvek právny úkon odporcu mohol byť platný“ (č.l. 358 spisu), krajský súd poukazuje na to, že na pojednávaní dňa 28.10.2014 právny zástupca žalovaného uviedol, že „uzavretie novej zmluvy o dielo mal na výbore žalovaného prejednať Ing. Úradníček, čo však nedotiahol. Toto isté dnes do zápisnice uviedol aj PZ
žalobcu. Keďže sme obidvaja citovali zápisnicu o pojednávaní zo dňa 26.09.2013 (str. 3), teda sám Jozef Jančo, ako štatutárny zástupca spoločnosti Iancor, s.r.o., si bol vedomý toho, že jednak k uzavretiu ďalšej ústnej zmluvy o dielo nedošlo, pretože toto nebolo prejednané a schválené vo výbore žalovaného. Okrem toho Ing. Úradníček nebol oprávnený uzavrieť zmluvy o dielo v mene žalovaného, pretože takéto zmluvy mohli uzatvárať iba 2 členovia výboru žalovaného, tak ako podpísali aj zmluvu o dielo č. 01/2008“. Na pojednávaní pred okresným súdom dňa 26.9.2013 žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu uviedol „Pokiaľ svedok Jozef Jančo dnes vypovedal, tak sám v podstate vo svojej výpovedi potvrdil, že k uzavretiu samostatnej zmluvy o dielo nedošlo, keď uviedol, že uzavretie novej zmluvy o dielo mal na výbore žalovaného prejednať Ing. Úradníček čo však nedotiahol, teda sám svedok Jozef Jančo ako štatutárny zástupca zhotoviteľa bol si vedomý toho, že Ing. Úradníček nie je oprávnenou osobou na uzavretie zmluvy o dielo, a preto podľa tvrdenia svedka Jozefa Janču mal toto prejednať na výbore. Svedkovi Jozefovi Jančovi ako štatutárnemu orgánu zhotoviteľa bolo teda zrejmé, že Ing. Úradníček nie je štatutárnym orgánom odporcu, tak ako to vyplýva z výpisu z OR a Ing. Úradníček nie je oprávnený sám uzatvárať žiadne právne úkony v mene odporcu. Ako vyplýva z výpisu z OR predseda odporcu nie je štatutárnym orgánom a právne úkony môže robiť v mene odporcu iba štatutárny orgán a v jeho mene podpisujú právne úkony dvaja členovia výboru“. Vzhľadom na túto citovanú argumentáciu žalovaného použitú v priebehu prvostupňového konania vo väzbe na odvolaciu argumentáciu krajský súd uvádza, že neuniklo jeho pozornosti, že svedok Dušan Podbrežný dňa 15. mája 2012 pred okresným súdom uviedol, že „je pravdou, že na výbore urbáru nás pán Úradníček informoval o tom, že nastal problém a trasa cesty zasahuje aj na iné pozemky ako sú urbárske. Neviem sa však vyjadriť k tomu, či to bolo ešte pred začatím výstavby lesnej cesty alebo v priebehu jej stavby a výbor konkrétnu úlohu pánovi Úradníčkovi neuložil, iba sme sa dohodli na tom, že keď je do toho zainteresovaný, nech dá celú záležitosť do poriadku“. Z celého obsahu spisového materiálu podľa zistení odvolacieho súdu však nie možné konštatovať, že by záver, že Ing. Milan Úradníček konal v mene žalovaného, bol neprijateľný, veď ako ináč si vysvetliť vyššie uvedené skutočnosti vyplývajúce z výpovede Dušana Podbrežného, a tiež samotné jeho vyjadrenia (Ing. Úradníčeka) vo väzbe na ním vykonané úkony napríklad „Dohodli sme sa, že v novembri sa vytýči trasa cesty. Ešte aj v priebehu roku 2009 som upozorňoval pána Janča aj chlapov, aby sa cesta kompletne nerobila až dovrchu, ale len prejazd a aby materiál ako kameň a štrk použili na neskoršie spevňovanie základu“ (č.l. 99 spisu). „Vždy keď sme sa dopredu dohodli bol prítomný na stavenisku pán Jančo“. „Čo sa týkalo stavby som preberal iba s pánom Jančom“ (č.l. 100 spisu). Neuniklo pozornosti odvolacieho súdu vo väzbe práve na túto odvolaciu námietku, že na pojednávaní dňa 28.02.2012 svedok Jozef Jančo, po zákonnom poučení uviedol, že „dohoda s pánom Úradníčkom bola taká, že po zmene trasovania mám naceniť vykonané práce podľa pôvodnej cenovej ponuky s ktorou sme vyhrali súťaž a následne to mám pánovi Úradníčkovi odovzdať, čo som aj urobil, mám o tom potvrdenie“ (č.l. 102 spisu). K uvedenému tvrdeniu svedka sa však žalovaný konkrétne nevyjadril a ani ho osobitne nespochybnil. V časovom slede na tom istom pojednávaní, avšak pred výpoveďou svedka Jozefa Janča, Ing. Milan Úradníček uviedol, že „nebol dôvod žiadať z eurofondov viac ako bolo na zmluve o dielo lebo my sme žiadne práce naviac neobjednali ani sme o nich nedebatovali“ (č.l. 100 spisu), avšak v priebehu celého ďalšieho konania uvedené tvrdenie svedka žalovaný nespochybnil. Je tiež zrejmé, že svedok Dušan Podbrežný, tak ako odvolací súd už citoval z jeho výpovede, uviedol, že pánovi Úradníčkovi výbor uložil, „že keď je už do toho zainteresovaný, nech dá celú záležitosť do poriadku“ (č.l. 118 spisu). Ak potom za tohto stavu Ing. Úradníček podľa zistení tak okresného ako krajského súdu konal len príkladmo vyššie uvedeným spôsobom a v len príkladmo uvedom rozsahu a ak za tohto stavu okresný súd ustálil, že obe zmluvné strany prejavili vôľu uzavrieť novú zmluvu o dielo, ku uzavretiu ktorej však nedošlo v písomnej podobe, ale došlo k jej uzavretiu ústnou formou, s ktorou žalovaný súhlasil, tak s týmto záverom sa krajský súd stotožnil. Odvolacia námietka žalovaného, že Ing. Úradníček „jednak nie je osobou totožnou s odporcom, a najmä nemá právomoc a kompetenciu konať za odporcu samostatne“ (č.l. 358 spisu), vzhľadom na výpoveď svedka Dušana Podbrežného, vo väzbe na tvrdenia svedka Jozefa Janča a napokon i samotné konanie Ing. Milana Úradníčka ako i ďalšie skutočnosti vyplývajúce z dokazovania pred súdom prvého stupňa viedli krajský súd cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP k stotožneniu sa so závermi súdu prvého stupňa. Podľa krajského súdu nemožno ešte opomenúť, že vzhľadom na túto odvolaciu námietku žalovaného a jeho argumentáciu v odvolaní s prihliadnutím na to, že v odvolacom konaní sa nepreukázali skutočnosti tvrdené v odvolaní, že „z výsluchov svedkov Ing. Úradníčka a Podbrežného, kde to obidvaja uviedli, obaja boli štatutári odporcu, teda mohli konať len spoločne“ (č.l. 358 spisu), žalovaný neprodukoval žiaden relevantný dôkaz, ktorým by preukázal tvrdenie „mohli konať len spoločne“ a že Ing. Milan Úradníček nemal „právomoc a kompetenciu konať za odporcu samostatne“, uvedené tvrdenia zostali v priebehu celého prvostupňového konania a aj odvolacieho konania len v rovine tvrdení a navyše hodnovernosť tohto tvrdenia bola podľa odvolacieho
súdu spochybnená i samotným žalovaným v priebehu prvostupňového konania, keď v priebehu celého prvostupňového konania konkrétne osoby uvádzané v odvolaní Ing. Milan Úradníček (výpoveď na č.l. 99 a nasl. spisu), prítomný na pojednávaní podľa obsahu spisu aj dňa 15. mája 2012 (zápisnica na č.l. 113 spisu a nasl.), prítomný aj na pojednávaní dňa 22. júna 2012 (č.l. 134 spisu), prítomný aj na pojednávaní dňa 26.9.2013 podľa obsahu zápisnice č.l. 201 spisu, prítomný aj na pojednávaní dňa 28.10.2014 podľa obsahu zápisnice na č.l. 324, ale ani Dušan Podbrežný (výpoveď na č.l. 117 spisu) vo svojich výpovediach nevyjadrili žiadne pochybnosti o konaní a kompetencii konať Ing. Milana Úradníčka za žalovaného, pričom v odvolaní sú práve oni uvádzaní ako štatutárni zástupcovia žalovaného, ktorí osobne podľa zistení odvolacieho súdu vo svojich výpovediach, ale žiadne pochybnosti v tomto smere nemali. Pri týchto prijatých záveroch, pokiaľ sa žalovaný odvolával na výpovede Ing. Milana Úradníčka a Dušana Podbrežného (odvolanie č.l. 358 spisu) a vzhľadom na celý obsah spisu a dôkaznú situáciu, je namieste konštatovať, že skutočnosti uvádzané v odvolaní, boli vyhodnocované krajským súdom i s dôrazom na listinný dôkaz (č.l. 31 spisu), ktorý je Výpisom z registra organizácií (má informatívny charakter) Štatistického úradu Slovenskej republiky zo dňa 14.12.2014 a vyplýva z neho zápis subjektu Urbárski spolumajitelia - pozemkové spoločenstvo obce Párnica, so sídlom Párnica 130, IČO: 14 225 361, avšak nevyplýva z neho, kto je za predmetný subjekt oprávnený konať, preto odvolací súd nemohol vyhodnotiť ani túto námietku žalovaného za relevantnú, keďže iný relevantný dôkaz žalovaným v tejto rovine a vo väzbe na vyššie objasnené skutočnosti odvolacím súdom, produkovaný nebol, ktorým by preukázal svoje tvrdenia. „V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie § 120 ods. 1 veta prvá OSP stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 6M Cdo 15/2010).
Len pre úplnosť krajský súd uvádza, že je len ťažko predstaviteľné, aby po začatí prác žalobcom, ktorých vykonávanie kvalifikovane žalovaný kontroloval, čo z vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, pričom krajský súd poukazuje na výpoveď žalovaného (Ing. Milan Úradníček) pred súdom prvého stupňa 28.02.2012 na č.l. 101 spisu, ktorý uviedol, že „Pán N. chodieval do terénu, kontroloval, či sa práce vykonávajú podľa rozpočtu a odsúhlasoval aj fakturáciu aj podpisoval. Tiež súpisy vykonaných prác pri rozsahu a druhu týchto prác, by bez predchádzajúceho súhlasu ich vykonanie akceptoval.“ K uvedenému sa žiada poukázať i na výpoveď žalobcu pred okresným súdom dňa 26.09.2013: „O tom, že išlo o vykonávanie prác mimo zmluvy o dielo č. 01/2008 svedčí aj tá skutočnosť, že tieto práce boli v stavebnom denníku zapisované osobitne mimo zápisov zo zmluvy o dielo 01/2008. Chcem ešte poukázať na účelovosť tvrdení odporcu o tom, že od začiatku bol upovedomený pán Jančo o budúcej zmene trasovania cesty aj tým, že ak by tak bolo, tak nevidím dôvod, aby o budúcej zmene trasovania neupovedomil aj svoj stavebný dozor Ing. N.. Práve z výpovede Ing. N. vyplynulo, že ani tento nebol pánom Úradníčkom upovedomený o prípadnej zmene trasovania“. „Prečo potom pán Úradníček, keď chodil najmenej raz týždenne na stavbu, nezastavil zhotoviteľa, keďže malo dôjsť ku zmene trasovania“, na čo žalovaný uviedol, že „pán Úradníček pána Janču o tom informoval, avšak ťažba kameniva aj mimo pôvodnej trasy pánovi Jančovi vyhovovala, pretože vyťažený materiál používal na stavbu lesnej cesty“. Z uvedeného je teda nepochybné, že osoba, ktorá konala za žalovaného, Ing. Milan Úradníček, mala vedomosť o rozsahu a druhu vykonávaných prác žalovaným. K uvedenému záveru podľa odvolacieho súdu sa javí ako nevyhnutné poukázať tiež na skutočnosti vyplývajúce z výpovedí svedkov K., J. a W., ktorí sa jednoznačne vyjadrili, že Ing. Milan Úradníček chodieval na stavbu 1-2x do týždňa, a je podľa odvolacieho súdu opäť len ťažko predstaviteľné, aby za situácie, ktorú on uvádzal, teda o zmene trasovania, neupovedomil stavebný dozor Ing. N., obzvlášť ak sám uviedol pred súdom prvého stupňa 28.2.2012 (č.l. 101 spisu), že „Pán N. chodieval do terénu, kontroloval či sa práce vykonávajú podľa rozpočtu a odsúhlasoval aj fakturáciu aj podpisoval. Tiež súpisy vykonaných prác pri rozsahu a druhu týchto prác, by bez predchádzajúceho súhlasu ich vykonanie akceptoval.“ Svedok Ing. K. N., stavebný dozor žalovaného na pojednávaní pred okresným súdom dňa 28.2.2012 uviedol, že „Po zmene trasovania došlo k novým odkopovým prácam, prekopávkam, zhutnenie telesa a umiestnenie do koridoru urbárskych pozemkov. O prácach, ktoré je potrebné vykonať po zmene trasovania vedel pán Úradníček aj pán Podbrežný“. „Rozsah prác, ktoré boli súčasťou faktúr a ktoré išli na platobnú agentúru, boli jednoznačne vykonané. Práce po zmene trasovania sa do týchto faktúr a do súpisu prác pre platobnú agentúru nedostali, lebo nesmeli“.
Žalovaný v odvolaní namietal, že vykonané dokazovanie nepovažuje za dostatočné. Znalec v konaní len stanovil hodnotu prác, ktoré zhotoviteľ vo faktúre vyúčtoval, vôbec sa však nezaoberal reálnymi uskutočnenými prácami, namietal, že nebol preukázaný rozsah vykonaného diela. V súvislosti s touto odvolacou námietkou poukazuje odvolací súd na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, v ktorom bolo uvedené, že „Ing. Úradníček aj súpis vykonaných prác prevzal a podpísal dňa 02.03.2011, pričom na vyúčtovaní neuviedol žiadnu výhradu nevykonania týchto prác“ a tiež, že „...následne po doručení faktúry túto účelovo vrátil spoločnosti IANCOR, spol. s.r.o. Podľa skutočného geodetického zamerania cesty má v súčasnosti teleso cesty plochu 11701 m2. V projektovej dokumentácii vypracovanej Ing. J. bola cesta projektovaná v šírke 4,5 m a dĺžke 1750 m. Čo je 7875 m2. Tu je viditeľný výrazný nárast plochy telesa cesty, ktorý bol práve spôsobený prekládkou telesa cesty, čo potvrdila aj vypočutá znalkyňa na pojednávaní.“ „Rozsah nových zemných prác bol zaznačený v stavebnom denníku mimo strán, ktoré boli poskytnuté pre úhradu ceny diela zo zmluvy o dielo č. 01/2008, ich autentickosť potvrdil aj stavebný dozor Ing. N. a napokon ako potvrdila znalkyňa, pokiaľ v niektorých miestach bola cesta takmer raz tak široká ako v pôvodnom projekte, tak museli byť oproti pôvodnému projektu na toto vykonané ďalšie práce s tým súvisiace. Hodnota vykonaných prác bola znalkyňou ustálená na sumu 105.544,05 EUR“, s ktorým odôvodnením sa cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP stotožnil napriek odvolacím námietkam žalovaného. Je na mieste v rozsahu tejto odvolacej námietky podľa odvolacieho súdu pripomenúť, že pri hodnotení dôkazov zásadne súd nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť, pretože sa tu uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov. V súlade s touto zásadou postupoval okresný súd, podkladom jeho rozhodnutia sú dôkazy, ktoré boli správne vyhodnotené, pričom do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 3Cdo 204/2009 zo dňa 14.09.2011). Pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu sa nevyžadovali ďalšie dôkazy a tie, ktoré boli vykonané, zhodnotil okresný súd v súlade s § 132 OSP a následne vyvodil aj správne skutkové závery. Žiada sa dodať, že napriek tomu, že z vykonaných dôkazov, tak ako ich uvádzal okresný súd, vyplývali rozhodné skutočnosti viažuce sa k rozsahu ako aj predmetu diela a vyplývajúce zo zápisov v stavebnom denníku mimo strán, ktoré boli poskytnuté pre úhradu ceny diela zo zmluvy o dielo č. 01/2008, ktorých autentickosť v konečnom dôsledku potvrdil aj stavebný dozor Ing. N. a tiež ich potvrdila znalkyňa s dôrazom na to, že v niektorých miestach bola cesta takmer raz tak široká ako v pôvodnom projekte, tak museli byť oproti pôvodnému projektu na toto vykonané ďalšie práce s tým súvisiace, hodnota vykonaných prác bola znalkyňou ustálená na sumu 105.544,05 Eur. Zo záverov súdu prvého stupňa vyplýva, že podľa skutočného geodetického zamerania cesty má v súčasnosti teleso cesty plochu 11701 m2, avšak v projektovej dokumentácii vypracovanej Ing. J. bola cesta projektovaná v šírke 4,5 m a dĺžke 1750 m, čo je 7875 m2, a teda, že „Tu je viditeľný výrazný nárast plochy telesa cesty, ktorý bol práve spôsobený prekládkou telesa cesty, čo potvrdila aj vypočutá znalkyňa na pojednávaní.“ Odvolacia námietka žalovaného v tejto rovine však bola len všeobecného charakteru, pričom z nej nie je zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti, v akom rozsahu a v konečnom dôsledku aj predmetového určenia žalovaný spochybňuje. Bolo zrejmé, že v priebehu prvostupňového konania žalovaný síce spochybnil rozsah vykonaného diela vo väzbe na vykonané znalecké dokazovanie, avšak opäť len vo všeobecnej rovine (vyjadrenie zo dňa 18.08.2014, č.l. 309 spisu), so zvýraznením, „vo vyúčtovaní zo dňa 02.03.2011 bolo navyše fakturovaných 8.280,0 m3 odkopávok, čo predstavuje 104,18% nárast. Už samotná táto skutočnosť poukazuje na zámer pôvodného zhotoviteľa spoločnosti IANCOR, spol. s r.o. bezdôvodne sa obohatiť na náš úkor dodatočným vyhotovením nepravdivých dokladov nepodpísaných ani stavebným dozorom ani sami ako objednávateľom“, ktorá argumentácia bola pojatá i do záverečnej reči na pojednávaní dňa 28.10.2014. Ani po oboznámení sa s touto argumentáciou vo väzbe na odvolacie dôvody však krajský súd nemohol konštatovať, že by táto bola spôsobilá vyvrátiť sumár vzájomne korešpondujúcich dôkazov produkovaných žalobcom pred súdom prvého stupňa, ktoré podľa odvolacieho súdu okresný súd v dostatočnom rámci vyhodnotil jednotlivo, ale i vo vzájomných súvislostiach v zmysle § 132 OSP. Krajský súd zvýrazňuje, že „Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad, neúspech sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno, zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva. Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotno- právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného
bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať.“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 78/2010 z 23. mája 2012). Bolo tak dôkazným bremenom žalovaného vyvrátiť dôkazy žalobcu. Obrana žalovaného v tejto rovine, tak ako už konštatoval odvolací súd však zostala len v rovine tvrdení, ktoré, bez adekvátnych dôkazov, primárne ich označenia a následne produkovania, nevyvrátili skutkový stav tak, ako bol zistený v prvostupňovom konaní a ktorý svedčil žalujúcej strane.
Argumentácia žalovaného v odvolaní „či zhotoviteľ konal pri stavebných prácach s odbornou starostlivosťou a či má odporca vôbec čo i len teoretickú zodpovednosť za vykonané neobjednané práce súd podľa názoru odporcu nedostatočne vykonal dokazovanie. V tejto oblasti odporca oslovil geodeta, ktorý zameriaval predmetné miesta pred vykonávaním prác na zodpovedanie otázky, v akom stave bolo predmetné miesto pred začatím stavebných prác, nakoľko vyvstala aj pochybnosť o tom, či zhotoviteľ v otázke výkonov len nedupľoval už urobené, resp. či práce naviac neboli pochybením samotného zhotoviteľa, ktoré sa následne snaží preniesť na odporcu. Do dnešného dňa odporcovi zo strany geodeta nebola poskytnutá príslušná súčinnosť. Z hľadiska práva sa tak stáva neurčitou pohľadávka, ktorá mala byť predmetom postúpenia a zmluva o postúpení pohľadávky je podľa názoru odporcu týmto neplatná“, tvorila okruh námietok, ktoré uviedol žalovaný až v podanom odvolaní a nepochybne išlo o novo namietané skutočnosti, ktoré za splnenia procesnej poučovacej povinnosti okresným súdom podľa § 120 ods. 4 OSP nemohli mať charakter relevantných odvolacích dôvodov, za nepreukázania žiadneho dôvodu vyplývajúceho z § 205a ods. 1 OSP. Pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností však krajský súd naviac uvádza, že i k okruhu týchto námietok mal žalovaný vytvorené podmienky okresným súdom, t.j. tieto mohol tvrdiť, k nim označovať dôkazy. Pokiaľ svoje práva nevyužil, nemohli sa dotknúť vecnej správnosti výrokovej časti rozsudku okresného súdu o povinnosti žalovaného zaplatiť žalovanému 105.544,05 Eur s príslušenstvom. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 174/2005, podľa ktorého ...„ak súd prvého stupňa účastníka poučil v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p., postupom odvolacieho súdu, keď neprihliadol na dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, nebola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.“
Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo v dôkazoch priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa § 120 ods. 1 veta tretia OSP, o možnosti vykonania a výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci, ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy v § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva, že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.
Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého, odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
Na základe odvolacích dôvodov žalovaného nebolo krajským súdom zistené, že by boli dané podmienky pre zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu, ani pre jeho zmenu, preto vychádzal z presvedčivých logických záverov okresného súdu vyjadrených v napadnutom rozsudku okresného súdu, ktorý bol vo vyvolanom odvolacom konaní potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 OSP v spojení s § 219 ods. 2 OSP. Z titulu aplikácie § 219 ods. 2 OSP krajský súd v podrobnostiach poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje.
Krajský súd zdôrazňuje, že si je vedomý, že záväznosť konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevyplýva pre všeobecné súdy priamo zo zákonnej úpravy. Je však potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej
skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).
O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa podľa § 224 ods. 4 OSP, pretože okresný súd pri rozhodovaní o trovách prvostupňového konania aplikoval § 151 ods. 3 OSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).