Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7S-19-2015.pdf
PDF · 147.85 KB
Case nature
Area
Subarea
7S/19/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Tymka a členov senátu JUDr. Tamary Sklenárovej a JUDr. Judity Jurákovej, v právnej veci žalobcu AMFOOD, s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika č. 3428/12, Trebišov, IČO: 46 027 947, zastúpeného Advokátskou kanceláriou VASIĽ, ŠIMONOVIČ & partners, s.r.o., so sídlom Kuzmányho č. 29, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 1100303/1/459019/2014/5309 zo dňa 17.10.2014, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Napadnutým rozhodnutím žalovaného č. 1100303/1/459019/2014/5309 zo dňa 17.10.2014 žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 9801403/5/2820213/2014 zo dňa 12.6.2014, ktorým bol žalobcovi podľa ustanovenia § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) v znení neskorších predpisov vyrubený rozdiel dane v sume 44 580,80 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011.
Z dôvodov rozhodnutia žalovaného vyplýva, že správca dane dospel k svojmu stanovisku na základe záverov šetrení PPZ, NAKA, NJFP, ktorými bolo preukázané, že spoločnosť KALIPO, s.r.o. v uvedenom období nevyvíjala žiadnu obchodnú činnosť, preto nemohla dodať žiadny tovar spoločnosti KEVOLA, s.r.o. a následne táto nemohla predať tovar spoločnosti AMFOOD, s.r.o. V rámci výzvy na doplnenie údajov v súvislosti s touto daňovou kontrolou, daňový subjekt AMFOOD, s.r.o. doložil CMR dokument, kde príjemcom tovaru bola spoločnosť KALIPO, s.r.o. Žalobcovi nebolo zrejmé, na akom základe sa správca dane domnieval, že spoločnosť KALIPO, s.r.o. nevyvíjala žiadnu ekonomickú činnosť a zdôraznil, že spoločnosť AMFOOD, s.r.o. nakupovala tovar od spoločnosti KEVOLA, s.r.o. Odvolávajúci sa nikdy netvrdil, že tovar, ktorý mu dodávala spoločnosť KEVOLA, s.r.o. je od spoločnosti KALIPO, s.r.o., pretože o existencii spoločnosti KALIPO, s.r.o. nemohol a ani nesmel vedieť. Rovnako netvrdil, že spoločnosť KEVOLA, s.r.o. mala v tomto období iba jedného dodávateľa tovaru. Správca dane nemôže spochybniť existenciu tovaru pre spoločnosť AMFOOD, s.r.o. len na základe preverovania obchodného vzťahu KALIPO, s.r.o. - KEVOLA, s.r.o.. Správca dane spochybňuje obchodovanie s predmetným tovarom spoločnosti AMFOOD, s.r.o. z dôvodu, že táto nemala vytvorené podmienky na prepravu, nemala skladové priestory. Spoločnosť AMFOOD, s.r.o. manipulovala a uskladňovala tovar v sklade v Šahách. Tento tovar bol uskladňovaný iba krátkodobo, teda do doby, kým si ho neprevzal odberateľ. Nákup a predaj bol koordinovaný tak, aby tento tovar bol na sklade čo najkratšie, a to aj z toho dôvodu, lebo bol spoločnosťou KEVOLA, s.r.o. predfakturovaný. Nebolo by ekonomické, aby tovar, ktorý bol už dopredu vyplatený, stál na sklade. Príjem tovaru na sklad a jeho výdaj zabezpečovala
poverená osoba. Konateľ spoločnosti AMFOOD, s.r.o. pravidelne kontroloval správnu manipuláciu s tovarom, prípadne jeho správne uskladnenie. Podľa žalobcu je zarážajúce konštatovanie správcu dane, že ani takéto kontroly nestačia na to, aby konateľ jednoznačne preukázal, že mal pod dohľadom všetky vstupy a výstupy zo skladu. V sklade bola poverená osoba, ktorá v mene spoločnosti AMFOOD, s.r.o. manipulovala s tovarom a vystavovala písomnosti. Prepravu tovaru nepreukázal na faktúrach predložených ku kontrole:
- keďže daňový subjekt AMFOOD, s.r.o. nemohol nakúpiť od spoločnosti KEVOLA, s.r.o. kryštálový cukor, slnečnicový olej a ryžu, ktoré boli predmetom fakturácie, nemohol ich ani ďalej predávať,
- spoločnosti KEVOLA, s.r.o. nevznikla daňová povinnosť z dôvodu dodania tovaru, ale bola vyčíslená v zmysle § 69 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, teda v dôsledku skutočnosti, že uvedená spoločnosť uviedla daň na faktúrach vystavených pre spoločnosť AMFOOD, s.r.o. - daň na základe takto vzniknutej daňovej povinnosti nie je možné odpočítať.
Správca dane dospel k záveru, že dodanie tovaru spoločnosťou KEVOLA, s.r.o. nebolo preukázané, spoločnosť KEVOLA, s.r.o. nenakúpila fakturovaný tovar, ktorý bol predmetom fakturácie - nemohla ho teda ani predávať. Spoločnosť KEVOLA, s.r.o., ktorá mala byť jedným z hlavných dodávateľov spoločnosti AMFOOD, s.r.o. nepreukázala znaky ekonomickej činnosti, nepreukázala uskutočnenie dodávok a služieb uvedených na dodávateľských faktúrach predložených ku kontrole. Ani konateľ daňového subjektu AMFOOD, s.r.o. na vedených ústnych pojednávaniach neuviedol žiadnu skutočnosť, ktorá by dodanie tovaru dokazovala. Miestne príslušný správca dane spoločnosti KEVOLA, s.r.o. skonštatoval, že daňový subjekt nevykonával v kontrolovanom zdaňovacom období žiadnu ekonomickú činnosť v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, a teda mu nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 8 v nadväznosti na § 19 citovaného zákona.
Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 citovaného zákona, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovaru a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Právo na odpočítanie dane podľa § 49 citovaného zákona môže platiteľ dane podľa ustanovenia § 51 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona uplatniť, ak pri odpočítaní dane má faktúru od platiteľa dane vyhotovenú podľa § 71 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Z ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva, že splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane preukazuje daňový subjekt, t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. V daňovom konaní ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte. Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočítanie dane nespočíva len v predložení dokladov s predpísaným obsahom. Faktúry musia jednoznačne preukazovať všetky znaky vyžadovanej skutočnosti - objekt, subjekt, i právnu skutočnosť. Ako dôkaz sú použiteľné len vtedy, ak údaje v nich uvedené pravdivo odrážajú skutočnosť.
Žalovaný z predloženého spisového materiálu zistil, že v danom prípade správca dane mal opodstatnené pochybnosti o vierohodnosti, úplnosti a pravdivosti daňovým subjektom predložených dokladov, preto nevychádzal len z predložených faktúr a dokladov, ale k tomuto účelu vykonal dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry nie sú formálne a či majú materiálny podklad, t.j. vykonal dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či daňový subjekt AMFOOD, s.r.o. prijal fakturovaný tovar (kryštálový cukor) od spoločnosti KEVOLA, s.r.o. a či údaje uvedené na faktúrach odrážajú skutočnosti tak, ako nastali. Konanie správcu dane, ktorým zabezpečoval dôkazné prostriedky od daňového subjektu AMFOOD, s.r.o. v reťazci spoločností KALIPO, s.r.o. - KEVOLA, s.r.o. - AMFOOD, s.r.o. - BRAND FOOD s.r.o. v spolupráci s miestne príslušnými správcami dane týchto spoločností a vypočutím svedkov,
je v súlade s procesno-právnou normou a výsledky šetrenia je možné použiť ako dôkaz v súlade s ustanovením § 24 ods. 4 daňového poriadku.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný ďalej uviedol, že v súvislosti so spoločnosťou KEVOLA, s.r.o. správca dane zistil, že táto nepreukázala nadobudnutie tovaru od spoločnosti KALIPO, s.r.o., a teda spoločnosť KEVOLA, s.r.o. nemohla fakturovaný tovar dodať ďalej odvolávajúcemu sa. Š. Q., ktorý bol konateľom spoločnosti KEVOLA, s.r.o. v čase, kedy preverované zdaniteľné obchody mali byť uskutočnené, síce potvrdil dodávateľsko-odberateľské vzťahy s odvolávajúcim sa, ale svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi dôkazmi, pretože podľa jeho vyjadrenia doklady prevzal nový konateľ spoločnosti KEVOLA, s.r.o. J. R. (zápisnica o výsluchu svedka ČVS:PPZ-236/BOK-ST-2012 zo dňa 29.09.2012 a 08.11.2012). Identita tejto osoby nebola potvrdená, rumunská daňová správa vo svojich databázach neeviduje osobu menom J. R. s dátumom narodenia XXXX/XX/XX, udávaná adresa nie je skutočná, nenachádzajú sa tam žiadne byty, iba dom a J. R. je na tejto adrese neznámy.
Spoločnosť KALIPO, s.r.o., ktorá mala byť dodávateľom fakturovaného tovaru spoločnosti KEVOLA, s.r.o. nemala vytvorené vhodné podmienky na uskutočňovanie obchodov, keďže na adrese sídla nemala nikdy žiadne administratívne priestory v prenájme a nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť, na adrese sídla nepreberá poštové zásielky, nemá žiadnych zamestnancov, nemá žiadny hmotný investičný majetok, nie je odberateľom žiadnych energií (elektrina, voda, plyn), súčasný konateľ spoločnosti P. B. (vznik funkcie 26.04.2012), občan Maďarska, nevedel o tom, že je konateľom daňového subjektu KALIPO, s.r.o. Bývalý konateľ L. B. (od 02.11.2011 do 26.04.2012) sa vyjadril, že všetko bolo na neho iba písané, dostával pokyny z neznámeho čísla, nič nerobil sám, všetky informácie dostal telefonicky, doklady robil podľa pokynu alebo ich iba na pokyn podpísal, za predchádzajúcu činnosť vo funkcii konateľa bol podmienečne odsúdený. Bývalý konateľ C. G. (konateľ od 08.03.2010 do 02.11.2011) nevie po slovensky, nevie pracovať na počítači, nevie používať internet banking, nepozná sadzbu dane z pridanej hodnoty, podrobnosti o obchodovaní spoločnosti si nepamätá, ukončil psychiatrické liečenie, do sídla spoločnosti KALIPO, s.r.o. nechodil, poštu mu preberal splnomocnenec Š. Q., s ktorým chodil na obchodné cesty do Maďarska.
Žalovaný ďalej uviedol, že z predloženého spisového materiálu vyplýva aj to, že správca dane svedkov navrhnutých odvolávajúcim sa vypočul za prítomnosti konateľa odvolávajúceho sa (zápisnice zo dňa 01.10.2013, č. 9801401/5/4438794/2013/IIIJ a č. 9801401/5/4442209/2013/III). Na jednej strane svedkovia tvrdili, že nakúpený tovar bol v sklade uskladnený, pričom na druhej strane (ústne pojednávanie dňa 10.07.2012) odvolávajúci sa uviedol, že tovar bol predaný priamo v sklade bez vykládky ďalšiemu odberateľovi. Pri ústnom pojednávaní s Q.. L. odvolávajúci sa svedkovi položil otázku, či bol fyzicky prekontrolovaný tovar vyložený na sklad a po kladnej odpovedi svedka, odvolávajúci sa voči odpovedi nenamietal. Správca dane vyjadrenia zúčastnených osôb o obchodnej činnosti medzi spoločnosťami KEVOLA, s.r.o. a AMFOOD, s.r.o. posúdil ako rozporuplné vzhľadom na fakty, ktoré získal od miestne príslušného správcu dane, ktorý vykonal daňovú kontrolu spoločnosti KEVOLA, s.r.o. Pri tomto pojednávaní neboli zo strany svedkov doložené jednoznačné dôkazy, ktoré by preukázali dodanie tovaru odvolávajúcemu sa spoločnosťou KEVOLA, s.r.o..
K námietke, že správca dane nepožadoval od p. R. dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia žalovaný uviedol, že správca dane nespochybnil tú skutočnosť, ktorú uviedol vo svojej svedeckej výpovedi konateľ spoločnosti BRAND FOOD s.r.o., p. R., že o pohybe tovaru v ich sklade má všetky potrebné doklady, CMR a pod.. P. R. by mohol preukázať iba skutočnosti týkajúce sa dodávateľsko-odberateľských vzťahov s odvolávajúcim sa (správca dane uznal odpočítanie dane z faktúr vystavených spoločnosťou BRAND FOOD s.r.o. odvolávajúcemu sa), ale tieto by nepreukazovali opodstatnenosť odpočítania dane z faktúr vystavených spoločnosťou KEVOLA, s.r.o. odvolávajúcemu sa.
Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že uvedené skutočnosti preukazujú fakt, že faktúry a súvisiace doklady týkajúce sa obchodov medzi spoločnosťami KEVOLA, s.r.o. - AMFOOD, s.r.o. nie sú hodnoverné a nezodpovedajú reálnym plneniam. Preto tvrdenie žalobcu, že doručil správcovi dane dôkazy preukazujúce skutočné dodanie tovaru, a že obchodné plnenie prebiehalo tak, ako to deklaroval počas celej daňovej kontroly, nie je možné vzhľadom na vyššie uvedené zistenia akceptovať.
Žalovaný poukázal na to, že žalobca sa aj v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie, že preukázal nákup tovaru od spoločnosti KEVOLA, s.r.o. faktúrami a účtovnými dokladmi, avšak neuviedol a nepreukázal konkrétne okolnosti týchto obchodných prípadov, a tým nedal správcovi dane možnosť preveriť jeho tvrdenia. Uviedol, že technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určitú osobu a určité plnenie, bez ohľadu na to, či toto plnenie bolo skutočne danou osobou aj realizované.
Žalovaný ďalej uviedol, že tvrdenie odvolávajúceho sa o tom, že správca dane použil odpoveď odvolávajúceho týkajúcu sa manipulácie s tovarom účelovo, a že odpoveď nekorešponduje s uvedenou otázkou, nie je opodstatnené. Poukázal na to, že v zápisnici o miestnom zisťovaní č. 9813401/5/1608151/2012 zo dňa 10.07.2012 položil správca dane otázku pod č. 1 v znení: „Ako sa manipulovalo s uvedeným tovarom, resp. prebaľoval sa do iných balení, ako toto balenie prebiehalo?“, na ktorú konateľ odvolávajúceho sa I.. C. B. uviedol, že „Nebola žiadna manipulácia s tovarom, tento bol nakúpený a predaný bez vykládky, priamo na sklade v Topoľčanoch a v Šahách, od spoločnosti KEVOLA, s.r.o. pre spoločnosť BRAND FOOD, s.r.o.“. Správca dane uviedol presnú citáciu otázky a odpovede uvedenej v zápisnici, a preto nie je pravdivé tvrdenie odvolávajúceho sa, že mu správca dane vložil do úst slová, ktoré nepovedal a použil ich účelovo. Poukázal na to, že uvedená zápisnica bola odvolávajúcim sa podpísaná bez námietok.
Žalovaný na základe uvedených skutočností konštatoval, že správca dane zistil a preukázal, že zdaniteľné obchody medzi spoločnosťami KEVOLA, s.r.o. a AMFOOD, s.r.o. neboli reálne uskutočnené, nedošlo k dodaniu fakturovaných tovarov spoločnosti AMFOOD, s.r.o. tak, ako je to deklarované na preverovaných faktúrach, preto je námietka, že výsledok kontroly je založený iba na domnienkach, neopodstatnená.
K námietke odvolávajúceho sa týkajúcej sa obchodného vzťahu so spoločnosťou KEVOLA, s.r.o. a nie so spoločnosťou KALIPO, s.r.o. žalovaný uviedol, že správca dane daňovou kontrolou preveroval skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, ktoré majú byť zistené čo najúplnejšie. Správca dane je oprávnený v prípade pochybností, ktoré boli v danom prípade opodstatnené, keďže u priameho dodávateľa - spoločnosti KEVOLA, s.r.o. sa vierohodne a bezvýhradne nepotvrdilo reálne dodanie tovaru, preverovať nie len priameho dodávateľa odvolávajúceho sa. Cieľom správcu dane bolo sprehľadniť dodávateľsko-odberateľské vzťahy, preto správca dane preveroval nie len samotný daňový subjekt a jeho priameho dodávateľa - spoločnosť KEVOLA, s.r.o., ktorá svoje tvrdenia o uskutočnení zdaniteľných obchodov nepodložila žiadnymi relevantnými dôkazmi. Správca dane preto vykonal dokazovanie, ktoré smerovalo k prevereniu a získaniu dôkazov o tom, či dodávateľ, od ktorého mala spoločnosť KEVOLA, s.r.o. fakturovaný tovar nakúpiť (KALIPO, s.r.o.) skutočne tento aj dodal. Uviedol, že z dokazovania však vyplynulo, že samotná realizácia zdaniteľných obchodov medzi spoločnosťou AMFOOD, s.r.o. a jej obchodným partnerom KEVOLA, s.r.o. nebola preukázaná, pretože z vyššie uvedených zistení a vyjadrení je zrejmé, že spoločnosť KALIPO, s.r.o. nevykonávala ekonomickú činnosť, nemala vytvorené žiadne podmienky na prevádzkovanie takejto činnosti, preto ani spoločnosť KEVOLA, s.r.o. nemohla žiadny tovar od tejto spoločnosti nakúpiť a následne predať odvolávajúcemu sa. Správca dane neobral daňový subjekt o žiadne jeho práva, keď preveroval ďalšie skutočnosti obchodnej transakcie (reálne dodanie tovaru), ale chránil záujmy štátu, čo je jeho prvoradou povinnosťou.
Žalovaný k námietke týkajúcej sa nelogického výkladu § 69 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov uviedol, že článok 203 Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty stanovuje, že daň z pridanej hodnoty platí každá osoba, ktorá uvedie túto daň na faktúre. Uvedené je premietnuté do zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov, konkrétne do ustanovenia § 69 ods. 5 citovaného zákona, v zmysle ktorého každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň a do ustanovenia § 71 ods. 6 citovaného zákona, podľa ktorého ak platiteľ vo faktúre alebo v inom doklade o predaji uvedie vyššiu sumu dane, ako je povinný platiť podľa tohto zákona, je povinný platiť túto vyššiu sumu dane. Uviedol, že ustanovenie § 71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov v súlade s platnou Smernicou Rady 2006/112/ES pojednáva o faktúre, alebo o inom doklade o predaji, nevynímajúc faktúry, ktorých predmet fakturácie neodráža skutočnosť. Za situácie, kedy si odberatelia uplatnia odpočítanie dane z faktúr, by neponechanie dane z pridanej hodnoty, ktorú je daňový subjekt povinný odviesť vo výške uvedenej v daňovom priznaní, došlo k narušeniu princípu neutrality dane z pridanej hodnoty. Žalovaný ďalej konštatoval, že vzhľadom na to, že nebol preukázaný pôvod a nákup fakturovaného tovaru od spoločnosti KEVOLA, s.r.o., daňový subjekt AMFOOD, s.r.o., ktorý tovar nenakúpil, nemohol tento tovar
ani predať a dodať spoločnosti BRAND FOOD s.r.o.. V tejto súvislosti je aj tvrdenie odvolávajúceho sa, že úpravou položiek, pri ktorých si uplatnil odvolávajúci sa nadmerný odpočet, spôsobil správca dane nebezpečný precedens, a to taký, že odvolávajúci sa za obdobie apríl až december 2011 predal o 54 kamiónov tovaru viac, než ich podľa správcu dane nakúpil, nesprávne a nezodpovedá zistenému skutkovému stavu. Poukázal na to, že postup správcu dane, ktorý ponechal daň, ktorú je platiteľ dane povinný odviesť z titulu, že túto daň uviedol na faktúre - nie z titulu dodania tovaru - bol logický a správny a v súlade s ustanovením § 69 ods. 5 a ustanovením § 71 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.
V závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že ak správca dane preukázal, že spoločnosť KEVOLA, s.r.o. nedodala fakturované tovary, tak spoločnosť AMFOOD, s.r.o. nemohla tieto tovary od tejto spoločnosti nadobudnúť. Správca dane obchodné vzťahy medzi vyššie uvedenými daňovými subjektmi vyhodnotil tak, že zdaniteľné obchody deklarované predmetnými faktúrami neboli reálne uskutočnené spoločnosťou KEVOLA, s.r.o. a odvolávajúci sa nepreukázal opak. Uviedol, že správca dane opodstatnene nepriznal právo na odpočítanie dane, pretože s ohľadom na objektívne skutočnosti preukázal, že toto právo nebolo uplatnené v súlade s ustanovením § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutiach žalovaného č. 1100303/1/459019/2014/5309 zo dňa 17.10.2014 a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.
V podanej žalobe žalobca uviedol, že žalovaný vo svojich rozhodnutiach tvrdí (str. 13), že spoločnosť KEVOLA, s.r.o. nepreukázala nadobudnutie tovaru od spoločnosti KALIPO, s.r.o., a teda spoločnosť KEVOLA, s.r.o. nemohla tento tovar dodať ďalej (t.j. dodať žalobcovi). Ďalej spoločnosť KALIPO, s.r.o., ktorá mala byť dodávateľom fakturovaného tovaru spoločnosti KEVOLA, s.r.o., údajne nemala vytvorené vhodné podmienky na uskutočňovanie obchodov, keďže na adrese sídla nemala nikdy žiadne administratívne priestory v prenájme a nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť, na adrese sídla nepreberá poštové zásielky, nemá žiadnych zamestnancov, nemá žiadny hmotný investičný majetok, nie je odberateľom žiadnych energií, atď..
Žalobca uviedol, že spor teda spočíva v tom, či ad 1/ žalobca skutočne prijal tovar, aby ho mohol ďalej predať a ad 2/ žalobca splnil zákonné podmienky pre vznik nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty.
K ad 1/ - posúdenie otázky, či žalobca skutočne prijal tovar, aby ho mohol ďalej predať žalobca uviedol, že Finančné riaditeľstvo SR nepopiera, že žalobca mu listinné dôkazy o dodaní tovaru od spoločnosti KEVOLA, s.r.o. predložil (str. 13), pričom ich pravdivosť však Finančné riaditeľstvo SR spochybnilo pre také zistenia správcu dane o spoločnosti KEVOLA, s.r.o. a o jej dodávateľovi - spoločnosti KALIPO, s.r.o., ktoré údajne nepreukázali opodstatnenosť uplatneného odpočítania dane z faktúr vystavených spoločnosťou KEVOLA, s.r.o..
Žalobca poukázal na dôkazy, ktoré boli Daňovému úradu Košice predložené v priebehu daňovej kontroly, a to faktúry, dodacie listy, CMR dokument, kompletná e-mailová dokumentácia medzi AMFOOD, s.r.o. a KEVOLA, s.r.o., svedecké výpovede o uskutočnení obchodov a čestné vyhlásenia svedkov, chronologická tabuľka priradených obchodných vzťahov na vstupe k obchodným vzťahom na výstupe a uviedol, že napriek uvedeným rozsiahlym dôkazom správny orgán neuznal odpočítanie DPH žalobcu z dôvodu, že údajne nebolo preukázané dodanie tovaru od spoločnosti KEVOLA, s.r.o. pre žalobcu. Konštatoval, že žalovaný sa však s vyššie uvedenými dôkazmi žiadnym spôsobom nezaoberal. Žalobca poukázal na argumentáciu žalovaného o nepreukázaní dodania tovaru žalobcovi od KEVOLA, s.r.o. a uviedol, že žalovaný postupoval v rozpore so zákonom, ak uplatnil výsledky iného správneho konania (daňovej kontroly u KEVOLA, s.r.o. a KALIPO, s.r.o.) na vyvodenie záverov voči žalobcovi. Poukázal na to, že takto boli porušené práva žalobcu a predmetný postup a argumentácia žalovaného je v rozpore so zákonom a ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3Sžf/l/2010.
Žalobca v podanej žalobe ďalej uviedol, že zo strany žalobcu bolo prijatie tovaru jednoznačne preukázané listinnými dôkazmi, ktoré Daňový úrad Košice, ako aj Finančné riaditeľstvo SR nespochybnili a ani sa s nimi v rámci odôvodnenia žiadnym spôsobom nevysporiadali. Uviedol, že slovenská právna
úprava neobsahuje explicitné vymedzenie podmienok a dôkazov, ktorými sa preukazuje nárok na odpočítanie dane. Žalobca poukázal na ustanovenie § 43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. a uviedol, že z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že predmetné listinné dôkazy by boli postačujúce, ak by sa v danom prípade jednalo o oslobodenie od dane z pridanej hodnoty pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu. Ak sú však vyššie uvedené dokumenty postačujúce na preukázanie oslobodenia od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu, je zrejmé, že o to viac musia byť postačujúce aj na preukázanie dodania tovaru na účely odpočítania dane z pridanej hodnoty. Žalobca ďalej uviedol, že prijatie tovaru bolo žalobcom potvrdené aj svedeckými výpoveďami o uskutočnení obchodov a čestnými vyhláseniami svedkov. Konštatoval, že správca dane ich však posúdil ako (str. 14) „rozporuplné, vzhľadom na fakty, ktoré získal od miestne príslušného správcu dane, ktorý vykonal daňovú kontrolu spoločnosti KEVOLA, s.r.o.. Pri tomto pojednávaní neboli zo strany svedkov doložené jednoznačné dôkazy, ktoré by preukázali dodanie tovaru odvolávajúcemu sa spoločnosťou KEVOLA, s.r.o.“. Ohľadom výpovedí svedkov a schopnosti reprodukovať podrobnosti týkajúce sa prevzatia a dodania tovaru, uviedol, že je treba brať do úvahy, že predmetné plnenie sa realizovalo pred 3 rokmi (v čase vykonávania daňovej kontroly to bolo s odstupom dvoch rokov od dodávok tovaru) čo môže spôsobiť, že svedkovia účastní pri preberaní, kontrolovaní a odovzdávaní tovaru, si už nespomínajú na všetky podrobnosti realizácie dodania tovaru. Žalobca ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/9/2013, v zmysle ktorého Najvyšší súd dospel k záveru, že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou s opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandardne uchováva o existencii zdaniteľného plnenia od následného forenzného dokazovania. Žalobca poukázal taktiež na to, že správca dane na jednej strane potvrdzuje, že obchodné aktivity za takýchto podmienok medzi BRAND FOOD, s.r.o. a AMFOOD, s.r.o. riadne fungovali, zatiaľ čo obchodné aktivity za rovnakých podmienok medzi KEVOLA, s.r.o. a AMFOOD, s.r.o. už podľa názoru žalovaného údajne nebolo možné realizovať. Uviedol, že tento rozpor vo svojej argumentácii žalovaný žiadnym spôsobom bližšie nevysvetľuje, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie arbitrárne a nepreskúmateľné. Žalobca ďalej poukázal na to, že ak BRAND FOOD, s.r.o. a KEVOLA, s.r.o. ako jediní dodávali žalobcovi cukor a ak je žalovaný uznal dodávky cukru od žalobcu pre spoločnosti BRAND FOOD, s.r.o., tak je zrejmé, že tieto dodávky mohli byť realizované výlučne vďaka tovaru - cukru, dodanému žalobcovi od KEVOLA, s.r.o.. Považoval za nelogické, aby žalobca dodával BRAND FOOD, s.r.o. ten istý cukor, ktorý od tejto spoločnosti kupoval.
K posúdeniu otázky, či žalobca splnil zákonné podmienky pre vznik nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, žalobca poukázal na napadnuté rozhodnutie žalovaného (str. 13, 14) a uviedol, že jediným dôvodom prečo žalovaný nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie DPH, bolo údajne nepreukázanie prijatia tovaru od spoločnosti KEVOLA, s.r.o.. Žiaden iný zo zákonných predpokladov vzniku práva na odpočítanie žalovaný nespochybňoval. Žalobca považoval za zrejmé, že nesprávny záver žalovaného o tom, či bol alebo nebol dodaný tovar žalobcovi od spoločnosti KEVOLA, s.r.o. je nevyhnutným predpokladom nesprávneho rozhodnutia žalovaného o tom, či žalobca splnil zákonné predpoklady pre vznik práva na odpočítanie DPH.
V závere podanej žaloby žalobca konštatoval, že považuje rozhodnutia žalovaného, ako aj im predchádzajúce rozhodnutia Daňového úradu Košice za nezákonné, nakoľko rozhodnutia žalovaného trpia nasledovným vadami:
- vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci (žalovaný si nesprávne vykladá dôkaznú povinnosť žalobcu pri preukazovaní reálneho uskutočnenia zdaniteľného obchodu; žalobca pri svojej argumentácii a vydaní rozhodnutia postupoval v rozpore so zákonnom a konštantnou judikatúrou NS SR),
- zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzali napadnuté rozhodnutia, sú v rozpore s obsahom spisov (rozpor s dôkazmi predloženými žalobcom, s ktorými sa žalovaný v odôvodnení vôbec nezaoberal),
- zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci (žalovaný, resp. Daňový úrad Košice, nevykonali navrhované výsluchy svedkov, ktorí boli priamo prítomní pri preberaní tovaru žalobcom od spoločnosti KEVOLA, s.r.o.),
- rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov (žalovaný si v odôvodnení rozhodnutia protirečí; neuznaním prijatia tovaru žalobcom od KEVOLA, s.r.o. a následne uznaním dodania tovaru žalobcom pre BRAND FOOD, s.r.o. v stave kedy je preukázané, že jediným
dodávateľom cukru pre žalobcu mohol byť KEVOLA, s.r.o., je v rozpore so základnými pravidlami logiky; nie je zrejmé, čo žalovaný takouto argumentáciou myslel; navyše s ostatnými dôkazmi predloženými žalobcom - e-mailová komunikácia, CMR doklady).
Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 07.05.2015 navrhol žalobu zamietnuť. Dôvody uvedené v tomto písomnom vyjadrení žalovaného korešpondujú s odôvodnením napadnutého rozhodnutia žalovaného. Žalovaný nad rámec odôvodnenia uvedeného v žalobou napadnutom rozhodnutí uviedol, že jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti. Poukázal na ustanovenie § 3 ods. 1 Daňového poriadku a uviedol, že prioritnou úlohou orgánu daňovej správy je zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia dane, za podmienok uvedených v príslušných hmotno- právnych predpisoch upravujúcich jednotlivé druhy daní, tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu, a tým naplnili jeho príjmovú časť. Pri plnení tejto úlohy daňové orgány v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky konajú na základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Uviedol, že správa daní je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená (s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu) tak, že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných listinných dôkazov, teda má bremeno tvrdenia, ale má aj povinnosť toto svoje tvrdenie doložiť, teda má aj dôkazné bremeno. Poukázal na to, že aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (3 ods. 3 Daňového poriadku), pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.
Žalovaný ďalej uviedol, že námietka žalobcu, že správca dane nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie, ktoré by preukázalo, že KEVOLA, s.r.o. nemala v danom období iných dodávateľov rovnakého tovaru, nie je opodstatnená, pretože zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu uvádzané ním v daňovom priznaní. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Správca dane vykonaným dokazovaním zistil, že dodávateľ KEVOLA, s.r.o. nepreukázal znaky ekonomickej činnosti a nepreukázal uskutočnenie dodávok uvedených na faktúrach predložených ku kontrole.
Žalovaný poukázal na ustanovenie § 24 ods. 1 Daňového poriadku a uviedol, že dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na jej vzájomnom prelínaní s uplatňovaním zásady prejednávacej, ktorá zdôrazňuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. V daňovom konaní ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte (teda nie ako to uvádza žalobca v žalobe na strane správcu dane). Dôkazná povinnosť je spojením povinnosti tvrdenia a povinnosti doložiť svoje tvrdenia dôkazmi. Žalovaný ďalej uviedol, že v zmysle nálezu Ústavného súdu SR č. III.ÚS 401/09-17 zo dňa 16.12.2009 daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov, hoci aj v rámci daňovej kontroly, preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku) a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednávacej.
Žalovaný poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR (napríklad č. 2Sžf/28/2010 zo dňa 18.05.2011) ako aj judikatúru Nejvyššího správního soudu (napr. rozsudok č. 9Afs/60/2012-44, 2Afs/24/2007-119), z ktorej vyplýva, že dôkazná povinnosť je na daňovom subjekte, pretože ide o skutočnosti, ktoré sú súčasťou jeho daňového priznania. Žalovaný konštatoval, že v zmysle vykonaného dokazovania, ako aj vyhodnotenia predložených dokladov, správca dane objektívne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom - žalobcom, ako aj postup žalobcu pri uplatnení ustanovení zákona č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Žalobca v písomnej odpovedi k vyjadreniu žalovaného zo dňa 25.09.2015 uviedol, že napriek rozsiahlym dôkazom správca dane nepokladal žalobcom predložené dôkazy za hodnoverné ani do takej miery, aby vykonal doplňujúce dokazovanie, ktoré by preukázalo, či spoločnosť KEVOLA, s.r.o. mala, alebo nemala v danom období iných dodávateľov. Pritom mal za to, že preukázaním tejto skutočnosti - že spoločnosť KEVOLA, s.r.o. nemala v danom období iných dodávateľov okrem spoločnosti KALIPO, s.r.o. - by došlo k celkovému objasneniu skutkových okolností tohto prípadu. K vyjadreniu žalovaného, že dôkazné bremeno v tejto súvislosti znáša žalobca uviedol, že žalobca nemá na rozdiel od správcu dane právne prostriedky na to, aby bol schopný tieto skutočnosti preukázať. Žalobcovi ako daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Žalobca poukázal na to, že v žalobe zo dňa 19.12.2014 nepopiera, že oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu a odpočítanie dane sú dva odlišné inštitúty. Ide však o charakterom blízke inštitúty, ktoré žalobca z hľadiska splnenia podmienok na ich uplatnenie porovnal preto, že pri inštitúte oslobodenia od dane sa vyžaduje splnenie prísnejších podmienok, než v prípade odpočítania dane. Splnením podmienok určených na oslobodenie od dane tak žalobca poukázal na skutočnosť, že podmienky na uplatnenie odpočítania dane splnil nad rámec podmienok predpokladaných zákonom. Žalobca poukázal na skutočnosť, že podstatou obsahu rozsudkov Najvyššieho súdu SR je práve záver, že nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľov, dodávateľských subdodávateľov, resp. odberateľov a tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu bez ohľadu na to, aký tovar sa v konkrétnom prípade dodáva. Uviedol, že nemôže byť predsa na ťarchu žalobcu, že obchoduje s tovarom, ktorý objektívne nie je možné špecifikovať, resp. určiť konkrétnejšie, než učinil žalobca.
Súd v konaní podľa § 247 a nasl. O.s.p., po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
Na pojednávaní súdu dňa 30. septembra 2015 právny zástupca žalobcu uviedol, že zotrváva na dôvodoch, ktoré sú obsiahnuté v podanej žalobe a taktiež aj na stanovisku žalobcu zo dňa 25.09.2015 k vyjadreniu žalovaného. Z uvedených dôvodov navrhol podanej žalobe vyhovieť.
Zástupkyňa žalovaného uviedla, že zotrváva na dôvodoch uvedených v písomnom vyjadrení žalovaného zo dňa 07.05.2015 a navrhla žalobu zamietnuť.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 563/2009 Z. z.“), pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 3 zákona 563/2009 Z. z., správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa § 24 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z., správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z., ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“), právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 19 ods. 1 veta prvá a druhá zákona č. 222/2004 Z. z., daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom, ako vlastník.
Podľa § 8 ods. 1 písm. a/ veta prvá pred bodkočiarkou zákona č. 222/2004 Z. z., dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.
Predmetom preskúmavaného rozhodnutia boli dodávky cukru, ktoré mali byť uskutočnené obchodnou spoločnosťou KEVOLA, s.r.o. pre žalobcu na základe faktúr č. 3011025-3011036, zo dňa 05.05.2011, 11.05.2011, 13.05.2011, 17.05.2011, 20.05.2011, 30.05.2011 a 31.05.2011, z ktorých si žalobca uplatnil v daňovom priznaní za mesiac máj 2011 DPH v sume 44 580,80 eur. V daňovom priznaní si žalobca uplatnil odpočítanie dane na vstupe vo výške 52 865,54 eur, z toho 44 580,80 eur neoprávnene. Z týchto faktúr nebolo žalobcovi uznané uplatnené DPH z dôvodov, že v daňovom konaní nepreukázal nadobudnutie tohto tovaru od fakturujúcej spoločnosti, čo potvrdzuje protokol z daňovej kontroly č. 9801403/5/4473894/2013 zo dňa 02.10.2013.
Krajský súd v Košiciach po oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa k žalobným námietkam uvádza nasledovné:
Žalobca ako dôkaz reálneho dodania fakturovaných tovarov spoločnosťou KEVOLA, s.r.o. predložil správcovi dane listinné dôkazy, (faktúry, dodacie listy, účtovné doklady), navrhol vypočutie svedkov Q.. L. L., splnomocnenca žalobcu na preberanie a vydávanie tovaru v sklade v Šahách a D. R., konateľa spoločnosti BRAND FOOD s.r.o. a poskytol všeobecné informácie o zdaniteľných obchodoch. Pravdivosť týchto dôkazov však bola spochybnená zisteniami správcu dane o spoločnosti KEVOLA, s.r.o. a ojej dodávateľovi spoločnosti KALIPO, s.r.o., ktoré nepreukázali opodstatnenosť uplatneného odpočítania dane z faktúr vystavených spoločnosťou KEVOLA, s.r.o..
Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že správca dane svedkov navrhnutých žalobcom vypočul za prítomnosti konateľa žalobcu (zápisnice zo dňa 01.10.2013, č. 9801401/5/4438794/2013/ IIIJ a č. 9801401/5/4442209/2013/III). Na jednej strane svedkovia tvrdili, že nakúpený tovar bol v sklade uskladnený, pričom na druhej strane (ústne pojednávanie dňa 10.07.2012) žalobca uviedol, že tovar bol predaný priamo v sklade bez vykládky ďalšiemu odberateľovi. Na tomto pojednávaní neboli zo strany svedkov doložené jednoznačné dôkazy, ktoré by preukázali dodanie tovaru žalobcovi spoločnosťou KEVOLA, s.r.o.. Žalobca sa však obmedzil iba na konštatovanie, že preukázal nákup tovaru od spoločnosti KEVOLA, s.r.o. faktúrami a účtovnými dokladmi, avšak neuviedol a nepreukázal konkrétne okolnosti týchto obchodných prípadov, a tým nedal správcovi dane možnosť preveriť jeho tvrdenia. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určitú
osobu a určité plnenie, bez ohľadu na to, či toto plnenie bolo skutočne danou osobou aj realizované. Za zdaňovacie obdobie máj 2011 žalobca už nemal k dispozícii žiadne skladové karty, fakturovaný tovar sa už v jeho sklade nenachádzal. Obchodný vzťah medzi BRAND FOOD, s.r.o. a AMFOOD, s.r.o. nebol predmetom daňového vzťahu, pretože žalobca mal nadobudnúť cukor od spoločnosti KEVOLA, s.r.o., KALIPO, s.r.o.. Obchodná činnosť KALIPO, s.r.o. bola podrobne preverovaná správcom dane, aj prostredníctvom orgánov činných v trestnom konaní, takže zo zistení správcu dane bolo jednoznačne preukázané, že táto obchodná spoločnosť vykonávala svoju podnikateľskú činnosť iba na telefonické príkazy, alebo e-maily a presné mená subjektov, ktoré konali za uvedenú spoločnosť, ako aj za AMFOOD, s.r.o. nebolo možné preukázať.
Žalobca v žalobných námietkach poukazuje na také právne vzťahy, ktoré nesúvisia s konkrétnou dodávkou cukru pre žalobcu. Nie je možné stotožniť sa s tvrdením žalobcu, že žalobca nadobudol tovar od BRAND FOOD, s.r.o., pretože z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že konateľ spoločnosti KEVOLA, s.r.o. Š.A. Q. koordinoval obchodnú činnosť medzi spoločnosťou KALIPO, s.r.o. a KEVOLA, s.r.o.. Spoločnosť KEVOLA, s.r.o. bola neskôr odpredaná neexistujúcemu rumunskému občanovi (zápisnica č. 9411401/5/3327940/2012DB zo dňa 13.11.2012). Samotné rámcové zmluvy medzi BRAND FOOD, s.r.o. a AMFOOD, s.r.o. a opačne zo dňa 07.03.2011 a 02.03.2011 mal iba fiktívny charakter, pretože nikdy nedošlo k ich špecifikácii, čo do objemu predmetu zmluvy, ani špecifických objednávok, tak ako to uvádza napr. čl. II ods. 1, bod 2 tejto rámcovej zmluvy.
Taktiež je potrebné uviesť, že nie je pravdivé ani tvrdenie žalobcu, že neboli vykonané dôkazy výsluchom svedkov Q.. L. a R., pretože svedok Q.. L. bol vypočutý dňa 01.10.2013, čo potvrdzuje zápisnica č. 9801403/5/4438794/2013/IIIJ, faktúry vystavené spoločnosťou BRAND FOOD, s.r.o. neboli predmetom preverovania v tomto daňovom konaní, preto svedok R. mohol byť vypočutý v inom daňovom konaní.
K vyššie uvedeným zisteniam je potrebné dodať, že obchodná spoločnosť KALIPO, s.r.o. na svojej adrese nikdy nemala administratívne priestory, preto nemohla ani vykonávať žiadnu podnikateľskú činnosť v nákupe cukrov, nemala ani zamestnancov, hmotný investičný majetok a ani nevykazovala v súvislosti so svojou „činnosťou“ žiadne náklady. Spoločnosť KEVOLA, s.r.o. nepreukázala uskutočnenie dodávok tovaru a služieb na dodávateľských a odberateľských faktúrach, preto tvrdenie žalobcu o nadobudnutí tovaru v jeho reálnej podobe nie je pravdivé. Výpovede konateľov a svedkov preverovaných spoločností KALIPO, s.r.o., KEVOLA, s.r.o. a BRAND FOOD, s.r.o. uvedené iba potvrdzujú.
Pokiaľ sa žalobca v podanej žalobe odvolával na rozsudky Najvyššieho súdu SR a poukázal na niektoré právne závery uvedené v týchto rozsudkoch, k tomu je potrebné uviesť, že žalobca nepreukázal, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z týchto rozsudkov. V uvedených rozsudkoch sa prejednával odlišný skutkový stav, a preto nie je možné aplikovať ich závery na skutkový stav zistený u žalobcu.
K namietaným tvrdeniam žalobcu v písomnej odpovedi k vyjadreniu žalovaného zo dňa 25.09.2015, že správca dane nevykonal doplňujúce dokazovanie, ktoré by preukázalo, či spoločnosť KEVOLA, s.r.o. mala, alebo nemala v danom období iných dodávateľov, čím by došlo k celkovému objasneniu skutkových okolností tohto prípadu, súd uvádza, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu uvádzané ním v daňovom priznaní. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. V predmetnej veci však správca dane zistil, že dodávateľ KEVOLA, s.r.o. nepreukázal znaky ekonomickej činnosti a nepreukázal uskutočnenie dodávok uvedených na faktúrach predložených ku kontrole.
Záverom považuje súd za potrebné uviesť, že prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný na základe zákonom stanovených podmienok v otázke skúmania deklarovaných dodávok kryštálového cukru správne dospeli k záveru, že žalobca iba faktúrami a účtovnými dokladmi sa snažil preukázať prijatie tovaru fakturovaného od spoločnosti KEVOLA, s.r.o., pričom ďalšie skutočnosti osvedčujúce dodanie tovaru už nevedel preukázať žiadnym spôsobom.
Z odôvodnenia rozhodnutí žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa jasne vyplýva z akých skutočností vychádzali a akými právnymi úvahami sa pri rozhodovaní riadili, pričom žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu, ktoré boli obsahom odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu.
Pretože rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa sú v súlade s citovanými zákonným ustanoveniami, súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.
Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods. 1 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.