Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5S-134-2020.pdf
PDF · 141.65 KB
Case nature
Area
Subarea
5S/134/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a členiek senátu JUDr. Evy Fulcovej a Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej, v právnej veci žalobcu: LOJECT 5 s. r. o., so sídlom Šoltésovej 2, Bratislava, IČO: 45 476 756, právne zastúpeného: 1/JUDr. Milan Škultéty, advokát, Hlaváčikova 43, Bratislava, 2/ IKRÉNYI & REHÁK, s. r. o., so sídlom Šoltésovej 2, Bratislava, IČO: 36 854 808, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 100677468/2017 zo dňa 21.04.2017, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky Číslo: 100677468/2017 zo dňa 21.04.2017 ako aj rozhodnutie Daňového úradu Bratislava Číslo: 100058342/2017 zo dňa 12.01.2017 zrušuje a vec vracia Daňovému úradu Bratislava na ďalšie konanie. Súd priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.
odôvodnenie:
I.
Konanie pred správnym orgánom
1. Na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/89/2014 zo dňa 28.04.2014, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 1S 236/2013-119, Daňový úrad Bratislava (ďalej iba „správca dane“) vrátil žalobcovi kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom (ďalej iba „NO“) priznaným vo vyrubovacom konaní a NO po daňovej kontrole v sume 402.817,81 €, a to rozhodnutím zo dňa 28.09.2016, Číslo 103993898/2016, ktorým zároveň správca dane rozhodol o tom, že určil žalobcovi rozdiel dane v sume 0,- € za zdaňovacie obdobie máj 2011. 2. Kladný rozdiel medzi NO priznaným vo vyrubovacom konaní a NO po daňovej kontrole v sume 402.817,81,- € na základe rozhodnutia správcu dane zo dňa 28.09.2016 sa stal splatným dňa 16.10.2016. Správca dane vrátil žalobcovi kladný rozdiel NO dňa 28.10.2016. 3. Dňa 05.12.2016 podal žalobca správcovi dane elektronicky výzvu na vydanie rozhodnutia o priznaní úrokov. 4. Správca dane rozhodnutím Číslo: 100058342/2017 zo dňa 12.01.2017 vyrubil žalobcovi podľa § 79 ods. 3 zák. č. 563/2009 Z.z. úrok v sume 1.320,71,- € zo sumy NO 402.817,81,- € na dani z pridanej hodnoty (ďalej iba „DPH“) za zdaňovacie obdobie máj 2011. V druhom výroku tohto rozhodnutia správca dane uviedol, že priznaný úrok bude zaplatený v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku alebo bude použitý podľa § 55 ods. 6 a 7 zákona č. 563/2009 Z.z. V odôvodnení svojho rozhodnutia správca dane uviedol, že NO za zdaňovacie obdobie máj 2011 vo výške 402.817,81,- € bol správca dane povinný vrátiť žalobcovi dňa 16.10.2016, avšak vrátil ho až dňa 28.10.2016, čím nedodržal lehotu na vrátenie NO. Rozhodnutie správcu dane bolo doručené žalobcovi dňa 17.01.2017.
5. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca včas odvolanie, v ktorom namietal, že rozhodnutie o priznaní úroku je nezákonné, pričom nesúhlasil s výpočtom priznaného úroku odo dňa 16.10.2016 do dňa vrátenia 28.10.2016. Žalobca bol názoru, že mu mal byť priznaný úrok odo dňa 25.08.2011, čo je obvyklý termín vrátenia NO dane za zdaňovacie obdobie máj 2011. 6. O podanom odvolaní žalobcu rozhodol žalovaný rozhodnutím Číslo: 100677468/2017 zo dňa 21.04.2017 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
II. Zhrnutie napadnutého rozhodnutia
7. Napadnutým rozhodnutím žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len „daňový poriadok“) zmenil výrokovú časť rozhodnutia správcu dane zo dňa 12.01.2017 nasledovne: „daňový úrad Bratislava podľa § 79 ods. 3 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe dane a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov priznáva daňovému subjektu LOJECT 5 s. r. o. Bratislava, úrok v sume 1.320,71,- € zo sumy nadmerného odpočtu 402.817,81,- € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2011. Priznaný úrok bude zaplatený do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku alebo použitý podľa § 55 ods. 6, ods. 7 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní.“ 8. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia skonštatoval, že lehota na vrátenie NO bola v súlade s § 79 ods. 1 zákona o DPH dňa 24.08.2011. Následne po sumarizácii priebehu administratívneho konania, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie o vrátení kladného rozdielu medzi NO priznaným vo vyrubovacím konaním a NO po daňovej kontrole v sume 402.817,81 € rozhodnutím doručeným žalobcovi dňa 4.10.2016, žalovaný v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že tento kladný rozdiel NO sa stal splatným dňa 16.10.2016. Správca dane podľa žalovaného postupoval správne, keď žalobcovi priznal úrok za 12 dní omeškania. Vo vzťahu k právnej stránke veci žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že na dotknutú veci nie je možné použiť ustanovenie § 79a, ktoré bolo doplnené do zákona o DPH zákonom č. 297/2016 Z.z., a to vzhľadom na prechodné ustanovenie § 85ke zákona č. 297/2016 Z.z..
III.
Žaloba
9. Žalobou podanou na tunajšom súde dňa 16.06.2017 (t.j. podanou na súd včas) sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia správcu dane, ktoré mu predchádzalo s návrhom na ich zrušenia. 10. V žalobe žalobca uvádza, že podstatou právneho posúdenia v danej veci je určenie dňa, od ktorého je potrebné platiteľovi dane priznať úrok (kompenzáciu) zo zadržaného NO, ako aj spôsobu určenia výšky úroku (jeho výpočtu), pokiaľ sa v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začne daňová kontrola a následne nedôjde k jeho včasnému vráteniu, alebo k vráteniu dôjde pre nezákonnosť medzičasom vydaného rozhodnutia až neskôr. Poukazuje na to, že podľa § 79 zákona o DPH správca dane vráti NO platiteľovi dane vo všeobecnej lehote 30 dní, čo bolo v prejednávanej veci do 25.08.2011. V prípade začatia daňovej kontroly je táto lehota určená do 10 dní po skončení daňovej kontroly alebo právoplatnosti príslušného rozhodnutia. 11. Žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné a je názoru, že úrok mu mal byť počítaný odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie NO, t. j. od 25.08.2011 do dňa faktického vrátenia nadmerného odpočtu, t. j. 28.10.2016 spolu za 1.890 dní a vo výške vypočítanej podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku. 12. Právne argumenty žalobca založil na čl. 183 smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ vo veci C-107/10 Enel Maritsa Iztok 3 bod (53), vo veci Kovozber s. r. o., vo veci Rafinaria Steaua Romańá, C 431/12, EÚ:C:2013:686, bod 23, a vo veci Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C 654/13, EU:C:2014:2127, bod 32. 13. Podľa žalobcu z uvedených rozhodnutí SD EÚ je okrem iného potrebné vyvodiť jednoznačné závery, že podľa úniového práva, aj keď štát má právo vykonávať daňovú kontrolu v primeranom trvaní, daňovým subjektom patria úroky zo súm predstavujúcich zadržané nadmerné odpočty DPH od uplynutia všeobecných lehôt na vrátenie odpočtov, a to až do dňa vrátenia zadržaných súm NO. Tento záver sa opiera predovšetkým o zásadu neutrality DPH, v zmysle ktorej kontrola dane vykonaná orgánmi štátu, spojená so zadržaním NO, nesmie byť kontrolovanému daňovému subjektu na ujmu bez primeranej kompenzácie. Takýto výklad akceptovali a potvrdili viaceré rozhodnutia domácich súdov, napr. rozsudky Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Sžf/96/2015 a sp. zn. 8Sžf/114/2014.
14. Žalobca poukázal aj na judikatúru českých súdov, a to rozhodnutie Najvyššího správního soudu z 25.08.2014, č. j. 7 Aps 3/2013-34, v ktorom súd analyzoval čo do princípov identickú situáciu ako je v danom prípade. 15. Žalobca zároveň pripúšťa argumentáciu žalovaného o nemožnosti postupu podľa zák. č. 297/2016 Z.z. vzhľadom na prechodné ustanovenie k novele zákona o DPH vykonanej zákonom č. 297/2016 Z.z., keďže daňová kontrola u žalobcu bola skončená pred 01. januárom 2017. 16. Žalobca žiada, aby súd zrušil obe rozhodnutia orgánov verejnej správy a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Žalobca netrvá na nariadení pojednávania.
IV.
Vyjadrenie žalovaného
17. Žalovaný sa k správnej žalobe vyjadril podaním zo dňa 20.09.2017, v ktorom zopakoval dôvody obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí a doplnil že, daňové orgány ako štátne orgány sú povinné postupovať zmysle zásady zákonnosti, ktorá vyplýva z § 3 daňového poriadku a vychádza z článku 2 ods. 2 Ústavy SR. Žalovaný nespochybňuje doktrínu eurokomformného výkladu vnútroštátneho práva, ale v danom prípade je zrejmé, že správcovi dane v zmysle § 79 ods. 3 daňového poriadku vyplynula povinnosť priznať úrok zo sumy 402 817,81 eur, ktorá bola uhradená platiteľovi dane 12 dní po lehote splatnosti. Právny poriadok SR neukladá správcovi dane povinnosť v tomto konkrétnom prípade platiť úrok z nadmerného odpočtu na základe aplikácie rozsudkov ESD (napríklad: vo veci C-107/10 Enel Maritsa Iztok z 12.05.2011). 18. Podľa názoru žalovaného je napadnuté rozhodnutie vydané v súlade s platnou a účinnou legislatívou v danom čase a navrhuje, aby správny súd zamietol žalobu a nepriznal mu trovy konania. Žalovaný nariadenie pojednávania na prejednanie veci vo svojom vyjadrení nežiadal.
V. Ďalšie vyjadrenia a priebeh súdneho konania
19. Na vyjadrenie žalovaného k žalobe reagoval žalobca podaním zo dňa 26.02.2018, v ktorom poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžf/57/2016 zo dňa 06.06.2017 s tým, že NS SR už v tomto rozhodnutí identické argumenty žalovaného v právne a skutkovo obdobnej situácii odmietol. Najvyšší súd vyslovil názor, že prístup správcu dane i žalovaného, ktorí právo na kompenzáciu zo zadržaného NO popierajú, nie je opodstatnený, ani spravodlivý a znevýhodňuje daňový subjekt. Žalobca trvá na to tom, že pri zohľadnení judikatúry SD EÚ i rozsudku NS SR, žalobcovi patrí kompenzácia (úrok) z oneskorene vráteného NO uplynutím všeobecnej lehoty. 20. Žalobca s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Sžf/57/2016 zo dňa 06.06.2017 nesúhlasí s názorom žalovaného, že v predmetnej veci nebolo možné postupovať podľa ustanovení § 79 daňového poriadku a vyplatiť žalobcovi úrok z oneskorene vráteného odpočtu, keďže právny poriadok použitie uvedeného zákonného ustanovenia na takéto situácie nepredpokladal. 21. Z vyššie uvedených dôvodov žalobca zotrval na podanej žalobe v celom rozsahu. 22. O podanej správnej žalobe rozhodol tunajší súd rozsudkom č.k. 5S/116/2017-80 zo dňa 16.10.2018 tak, že jej v celom rozsahu vyhovel. Svoje rozhodnutie založil na nasledujúcich dôvodoch: „65. Pri uplatnení zásady prednosti práva EÚ pred vnútroštátnym právom, ktorú sú povinné rešpektovať nielen súdy, ale aj orgány verejnej správy všetkých členských štátov EÚ, je teda vo svetle zmienenej judikatúry Súdneho dvora EÚ k výkladu čl. 183 smernice č. 2006/112/ES (najmä rozhodnutia vo veci C-120/15 Kovozber), nutné interpretovať § 79 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z.z. a § 79 ods. 3 DP tak, že žalobcovi patrí úrok zo sumy nadmerného odpočtu už od uplynutia zákonom č. 222/2004 Z.z. stanovených všeobecných lehôt na vrátenie nadmerných odpočtov až do ich vrátenia žalobcovi. Vo vnútroštátnom právnom poriadku však v čase zadržania nadmerných odpočtov DPH žalobcom neexitovala právna úprava výšky kompenzácie za toto ekonomické znevýhodnenie. Ani správny súd nie je v prípade absencie práva oprávnený určiť primeranú výšku úroku, ktorý by mali daňové orgány žalobcom priznať, pretože nemá normotvornú právomoc v oblasti verejného hmotného práva. Kľúč k riešeniu situácie má len zákonodarca, ktorý ako jediný môže prijať zodpovedajúcu legislatívu, ktorá bude v naznačenom smere riešiť aj prípady daňových kontrol skončených predo dňom 31.12.2016. Pokiaľ sa riešenie nenájde a z dôvodu absencie právnej úpravy úroky zo zadržaných nadmerných odpočtov DPH priznané nebudú, nemožno vylúčiť, že štát bude čeliť žalobám dotknutých daňových subjektov o náhradu škody z titulu porušenia práva EÚ. 66. Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalovaný vychádzal pri rozhodovaní o návrhu žalobcu z nesprávneho právneho posúdenia veci a preto súd
postupoval podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP a napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj orgánu verejnej správy prvého stupňa zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.“ 23. Voči rozsudku tunajšieho súdu č.k. 5S/116/2017-80 zo dňa 16.10.2018 podal žalovaný v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, v ktorej namietal nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné odôvodnenie rozsudku. 24. O podanej kasačnej sťažnosti rozhodol NS SR rozsudkom č.k. 8Sžfk 40/2019 tak, že kasačnou sťažnosťou napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia NS SR dal do pozornosti tunajšiemu súdu zjednocujúce stanovisko správneho kolégia NS SR z 30.10.2019, sp. zn. Snj 36/2019 k zjednoteniu rozhodovacej činnosti NS SR ohľadne náhrady za zadržanie NO počas daňovej kontroly, na ktoré v celom rozsahu odkázal. Skonštatoval, že odôvodnenie napadnutého rozsudku s týmto stanoviskom nekorešponduje a preto zatiaľ nie je oprávnený posudzovať spornú otázku z vecného hľadiska. Ďalej uviedol, že vecné posúdenie by bolo predčasné, kasačný súd by vec posudzoval namiesto správneho súdu a tým by účastníkov konania pripravil o posúdenie veci nižšou súdnou inštanciou. Tunajšiemu súdu NS SR uložil, aby sa v ďalšom konaní vysporiadal predovšetkým s predmetným zjednocujúcim stanoviskom. VI Relevantná právna úprava
25. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. 26. V intenciách § 6 ods. 1 SSP súd preskúmava aj administratívne konanie, ktorým sa v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) SSP rozumie postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu administratívneho konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti. 27. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Úlohou súdu v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa SSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. 28. Podľa článku 7 odsek 2 Ústavy SR, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. 29. Podľa článku 183 smernice č. 2006/112/ES, ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. 30. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2016, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej
povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný po dať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom prestal byť platiteľom, nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. 31. Podľa § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2016, daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac (písm. a/), platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol (písm. b/), a platiteľ nemal v období 6 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov v súhrne viac ako 1 000 eur (písm. c/). 32. Podľa § 79 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2016, ak platiteľ uplatňuje nadmerný odpočet alebo zvyšuje nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním podaným po podaní daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom tento nadmerný odpočet vznikol, daňový úrad vráti nadmerný odpočet alebo sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak po vrátení nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 2 platiteľ zvýši nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním, daňový úrad vráti sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu je zaslaná výzva na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom daňovom priznaní alebo na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom kontrolnom výkaze, lehota na vrátenie nadmerného odpočtu neplynie odo dňa doručenia výzvy až do dňa odstránenia nedostatkov. 33. Podľa § 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2016, ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní. 34. Podľa § 79 ods. 7 daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2016, na nadmerný odpočet a spotrebnú daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, sa primerane vzťahujú odseky 1 až 6. 35. Podľa § 65 ods. 1, ods. 2 DP, orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní rozhodne bezodkladne, najneskôr však do ôsmich dní odo dňa začatia konania, ak to povaha vecí pripúšťa a je tak možné urobiť na základe dokladov predložených daňovým subjektom; inak rozhodne do 30 dní odo dňa začatia konania. V osobitne zložitých prípadoch orgán príslušný na rozhodnutie rozhodne do 60 dní (ods. 1). Ak vzhľadom na mimoriadnu zložitosť prípadu alebo iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť ani v lehote do 60 dní, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Ak rozhoduje druhostupňový orgán, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia primerane predĺžiť ministerstvo, a ak rozhoduje ministerstvo, minister (ods. 2).
36. Podľa § 66 DP, ak orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní je v tomto konaní nečinný a nerozhodne ani v lehotách ustanovených v § 65 ods. 1 a 2 a nápravu nemožno dosiahnuť inak a povaha veci to nevylučuje, je príslušný vo veci rozhodnúť druhostupňový orgán. 37. Podľa § 79 ods. 3 DP v znení účinnom do 31.12.2016, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. 38. Podľa § 79a ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1.1.2017, platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5%. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane. 39. Podľa § 85ke zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení zákona č. 297/2016 Z. z. (Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2017), platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane. 40. Podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.
VII.
Skutkové a právne závery správneho súdu
41. Predmetom prieskumu správneho súdu je v záhlaví tohto rozhodnutia špecifikované rozhodnutie žalovaného, ktorým žalovaný zmenil rozhodnutie správcu dane o priznaní úroku v sume 1.320,71,- € zo sumy NO 402.817,81 € na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2011. 42. V preskúmavanej veci sú medzi žalobcom a žalovaným sporné najmä dve právne otázky, a to:
- od akého dátumu sa má žalobcovi priznať úrok zo zadržiavaného NO,
- podľa akých zákonných ustanovení sa má nárok žalobcu na zaplatenie úroku zo zadržiavaného NO posudzovať v prípade, že daňová kontrola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016, vrátane. 43. V súlade so záväzným právnym názorom kasačného súdu vysloveným v prejednávanej veci v rozsudku č.k. 8Sžfk 40/2019 zo dňa 28.05.2020, t.j. aby sa v ďalšom konaní tunajší súd vysporiadal predovšetkým so zjednocujúcim stanoviskom správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2019, sp. zn. Snj 36/2019, sa správny súd prednostne zaoberal touto otázkou. 44. Ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3. zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2012 (Daňové preplatky a úrok). Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke vety druhej zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017) v znení: „Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.“, nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s
uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia. (stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2019, sp. zn. Snj 36/2019, k zjednoteniu rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly.) 45. V prejednávanej veci žalobca v administratívnom konaní žiadal o priznanie úroku z NO, ktorý si žalobca uplatnil v daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie máj 2011 a ktorý mu bol priznaný po daňovej kontrole v sume 402.817,81 € až rozhodnutím zo dňa 28.09.2016. Napriek tomu, že to zo správnej žaloby, jej príloh ani z ďalšieho obsahu súdneho spisu výslovne nevyplýva, daňová kontrola bola u žalobcu začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH (zo žaloby vyplýva, že správca dane inicioval v roku 2011 daňovú kontrolu, z protestu prokurátora GP SR č. VI/1 Gd 300/13/1000-16 zo dňa 10.02.2014 vyplýva, že daňová kontrola prebiehala v období od 19.08.2011 do 17.02.2012/založené v súdnom spise tunajšieho súdu sp. zn. 1S/236/2013/a zo žaloby ďalej vyplýva, že všeobecná lehota na vrátenie NO uplynula dňa 25.08.2011). 46. Orgány verejnej správy oboch stupňov nárok žalobcu vyhodnotili ako čiastočne dôvodný a posúdili ho podľa ustanovenia § 79 ods. 3. zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok). 47. Podľa § 139 ods. 2 SSP, v odôvodnení rozsudku uvedie správny súd stručný priebeh administratívneho konania, stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie argumentov žalobcu a vyjadrenia žalovaného, prípadne ďalších účastníkov, osôb zúčastnených na konaní a zainteresovanej verejnosti, posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vráti mu vec na ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, ako má orgán verejnej správy vo veci ďalej postupovať. Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 48. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že preskúmanie zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov, ktorých predmetom je nárok na zaplatenie úroku z NO zadržaného v dôsledku vykonávanej daňovej kontroly v prípade, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane, bol opakovane predmetom prieskumu správnych súdov a rozhodnutia o tejto otázke v súčasnosti už tvoria ustálenú rozhodovaciu prax. O tejto otázke bolo rozhodnuté napr. v týchto rozsudkoch:
- rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/105/2019 zo dňa 17. 09. 2020, -- rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/108/2019 zo dňa 22. 10. 2020,
- rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sžfk/66/2019 zo dňa 14. 12. 2021
- stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. 10. 2019, sp. zn. Snj 36/2019. 49. V nadväznosti na to, že sporná žalobná námietka je predmetom ustálenej rozhodovacej praxe, v súlade s § 139 ods. 2 SSP správny súd na túto ustálenú rozhodovaciu prax odkazuje, pričom poukazuje napr. na odôvodnenie rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/105/2019 zo dňa 17. 09. 2020, v ktorom súd o.i. uviedol: 50. „41. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že správca dane začal u žalobcu dňa 19.11.2012 daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie august 2012, ktorá bola ukončená doručením protokolu dňa 19.06.2014, pričom daňová kontrola bola podľa § 61 ods. 1 daňového poriadku z dôvodu MVI prerušená od 10.05.2013 do 16.08.2013 a od 14.10.2013 do 08.04.2014. Kontrolou bol zistený nadmerný odpočet v sume uplatnenej žalobcom v daňovom priznaní za predmetné zdaňovacie obdobie, pričom nadmerný odpočet za kontrolované zdaňovacie obdobie v sume 41 663,27 eur, správca dane podľa § 79 ods. 6 vety prvej zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2015 poukázal na účet žalobcu dňa 27.06.2014, t. j. v lehote desiatich dní od skončenia daňovej kontroly. 51. S prihliadnutím na prejudiciálnu rozhodovaciu prax ESD k výkladu čl. 183 Smernice (najmä uznesenie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber), spornou medzi účastníkmi konania zostala požiadavka žalobcu, aby mu bol podľa 79 ods. 3 a 7 daňového poriadku zaplatený úrok z dôvodu zadržiavaného nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie august 2012. Žalobca s poukazom na čl. 183 Smernice, rozhodovaciu prax Súdneho dvora Európskej únie v obdobných prípadoch, ako aj s poukazom na konkrétnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky trval na oprávnenosti jeho nároku na finančnú kompenzáciu, nakoľko v prejednávanom prípade mu nadmerný odpočet nebol vyplatený v 30-dňovej lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH, v dôsledku čoho tento nemohol od 22.10.2012 do 27.06.2014 disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu DPH, na základe čoho sa cítil byť hospodársky znevýhodnený. Žalobca mal za to, že uvedené hospodárske znevýhodnenie by malo byť kompenzované
zaplatením úrokov podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku vo výške 10 % p.a. zo sumy 41 663,27 eur za obdobie od 22.10.2012 do 27.06.2014 v sume 6 997,15 eur, ako paušalizovanej náhrady škody, čím bude zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality DPH. 52. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci správny súd uvádza, že do 31. decembra 2016 absentovala právna úprava úroku z nadmerného odpočtu, ktorá by správcom dane umožňovala priznať platiteľom dane náhradu za zadržiavaný nadmerný odpočet počas daňovej kontroly. V § 79 ods. 3 daňového poriadku bola (a je) zakotvená iba právna úprava úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, t. j., ak nadmerný odpočet nebol vrátený v zákonom stanovenej lehote. Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa § 79a zákona o DPH bol do tohto zákona zakomponovaný až s účinnosťou od 01.01.2017 zákonom č. 297/2016 Z. z. Podľa prechodného ustanovenia k uvedenej právnej úprave účinnej od 01.01.2017 (§ 85ke) sa však ustanovenie § 79a citovaného zákona neuplatní, ak daňová kontrola bola skončená do 31.12.2016, čo je prípad žalobcu. 53. Ako správne uviedol žalobca, Smernica neustanovuje konkrétne podmienky vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty a neurčuje ani obdobie, za ktoré má byť úrok platený. Aj napríklad z rozhodnutia SD EÚ vo veci Kovozber s.r.o. alebo aj z rozsudku Enel Marica vyplýva, že členské štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienok vrátenia nadmerného odpočtu, v prípade prebiehajúcej daňovej kontroly. Práve s poukazom na rozhodnutia SD EÚ došlo k novelizácii zákona o DPH tým, že bolo prijaté ustanovenie § 79a, ktoré ako primeranú lehotu zadržiavania nadmerného odpočtu, v prípade prebiehajúcej daňovej kontroly stanovilo šesť mesiacov od uplynutia lehoty, v rámci ktorej mal byť nadmerný odpočet vrátený (§ 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, zákona o DPH) a rovnako určilo výšku tejto náhrady. Práve novelizáciou zákona o DPH došlo k definitívnemu určeniu podmienok vrátenia nadmerného odpočtu v prípade, ak tento nie je vrátený z dôvodu prebiehajúcej daňovej kontroly. Definitívne teda bola stanovená lehota a výška náhrady, avšak s poukazom na prechodné ustanovenie § 85ke, neupraveným obdobím zostalo obdobie daňových kontrol ukončených do 31.12.2016, nakoľko ustanovenie § 79a zákona o DPH sa na tieto nevzťahovalo. 54. V súvislosti s bodom 44 musí správny súd zvýrazniť, že aj v prípade absencie právnej úpravy do 31.12.2016 a to aj po prijatí novely zákona o DPH, správne súdy, na rozdiel od daňových orgánov, s poukazom na rozhodnutie SD EÚ vo veci Kovozber s.r.o. (C-120/05) priznávali určitú „náhradu“ za zadržiavaný nadmerný odpočet aj v prípade daňových kontrol ukončených do 31.12.2016, avšak rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k určeniu momentu, od ktorého sa táto náhrada priznávala a rovnako aj k určeniu výšky, v akej sa priznávala, nebola konzistentná. Konkrétne ide o rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/41/2017 zo dňa 23.02.2019, sp. zn. 5Sžfk/24/2017 zo dňa 28.03.2019, sp. zn. 3Sžfk/4/2019 zo dňa 17.04.2019. 55. Túto nejednotnosť rozhodovania odstránila zjednocovacia činnosť správneho kolégia najvyššieho súdu (§ 8 ods. 3 v spojení s § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.) vydaním stanoviska správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 56, zverejneného v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 6/2019, ktorého výsledkom sú právne vety zabezpečujúce eurokonformný výklad zákona a rozhodovanie v právnej otázke nárokov platiteľov DPH na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas výkonu daňovej kontroly podľa § 79a zákona o DPH znejúce nasledovne : Ustanovenie § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ustanoveniu § 79 ods. 3. zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. januára 2012 (Daňové preplatky a úrok). Vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení § 85ke vety druhej zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017 (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017) v znení: „Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.“, nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.“ 56. Z citovaného stanoviska správneho kolégia najvyššieho súdu vyplýva, že aj na prípad žalobcu vo vzťahu k zadržiavaniu nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly ukončenej do 31.12.2016 sa má aplikovať zákonná úprava náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa § 79a zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017 čo súčasne znamená, že žalobca nemá nárok na sankčný úrok podľa ustanovenia podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, ktorého priznania sa dožadoval. 57. Vzhľadom na skutočnosť, že zjednocujúce stanovisko správneho kolégia najvyššieho súdu bolo prijaté až po vydaní napadnutého rozhodnutia (napadnuté rozhodnutie bolo vydané dňa 17.07.2019) žalovaný, napriek rozhodovacej, aj keď nejednotnej praxe správnych súdov, vrátane Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktorá skutočnosť vyústila do prijatia citovaného zjednocujúceho stanoviska, v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na absenciu právnej úpravy do 31.12.2016, ďalej na prechodné ustanovenie § 85ke zákona o DPH a teda ustanovenie § 79a zákona o DPH nezohľadňoval. Rovnako z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva dôvod, prečo konajúce daňového orgány nepostupovali podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku majúc za to, že aplikácia tohto ustanovenia nie je dôvodná, nakoľko nadmerný odpočet vrátili v lehote podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH. 58. Pre právne posúdenie veci bola pre správny súd relevantná tá skutočnosť, že žalobcovi bol nadmerný odpočet vrátený po uplynutí šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1 daňového poriadku. V danom prípade, účastníci konania spoločne potvrdili (daňové priznanie za zdaňovacie obdobie august 2012, ani dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie august 2012, ani daňové priznanie za zdaňovacie obdobie september 2012 sa však v administratívnom spise nenachádzajú), že žalobca v daňovom priznaní na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2012, ktorým si uplatnil nárok na nadmerný odpočet vo výške 41 663,27 eur najskôr deklaroval splnenie podmienok na vrátenie nadmerného odpočtu v skrátenej lehote v zmysle ustanovenia § 79 ods. 2 zákona o DPH a že na základe dodatočného daňového priznania, ktoré podal dňa 22.10.2012 opravil splnenie podmienok podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH nevyznačením znaku „x“, čo znamená, že deklaroval, že podmienky ustanovené v § 79 ods. 2 daňového poriadku na vrátenie nadmerného odpočtu v skrátenej lehote, nespĺňa. Uvedené má zásadný význam, nakoľko keďže žalobca v dodatočnom daňovom priznaní deklaroval, že nespĺňa podmienky ustanovené v § 79 ods. 2 zákona o DPH na vrátenie nadmerného odpočtu v skrátenej lehote, lehota na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie august 2012 sa posudzovala podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH, čo konkrétne znamená, že žalobcovi mal byť nadmerný odpočet vrátený do 30 dní od podania daňového priznania za nasledujúce zdaňovacie obdobie, t.j. za mesiac september 2012, ktoré bolo podané dňa 25.10.2012. Teda žalobcovi mal byť nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie august 2012 vrátený najneskôr dňa 24. novembra 2012. V tomto smere sa správny súd nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že nadmerný odpočet mu mal byť vrátený do 21.10.2012, nakoľko deklaroval (dodatočným daňovým priznaním), že nespĺňa podmienky na vrátenie nadmerného odpočtu v skrátenej 30 dňovej lehote, ustanovenej v § 79 ods. 2 zákona o DPH. 59. Za splnenej podmienky, že správca dane začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 zákona o DPH, sa na prípad žalobcu vzťahuje ustanovenie § 79a zákona o DPH, a to napriek tomu, že daňová kontrola bola ukončená do 31.12.2016, čo znamená, že žalobca má od 25.05.2013 (t.j. po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu, ktorá v prípade žalobcu uplynula dňa 24.11.2012) do dňa jeho vrátenia t.j. do 27.06.2014 vrátane nároku na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej aj ako len "úrok z nadmerného odpočtu") vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5%, pričom úrok za uvedené obdobie sa vypočíta zo sumy 41 663,27 eur. 60. V súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 79a ods. 1 zákona o DPH správny súd s poukazom na skutočnosť, že daňová kontrola bola prerušená od 10.05.2013 do 16.08.2013 a od 14.10.2013 do 08.04.2014 dodáva, že nakoľko zákon DPH nespája žiadne právne následky s prerušením daňovej kontroly vo vzťahu k nároku na úrok z nadmerného odpočtu, konkrétne, že by počas prerušenia daňovej kontroly táto lehota neplynula (spočívala), samotné prerušenie daňovej kontroly nemá žiaden vplyv na plynutie tejto hmotnoprávnej lehoty. 61. Správny súd záverom dodáva, že žalobca by mal nárok na úrok podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku výlučne v prípade, ak by bolo preukázané a to základe podaného daňového priznania na DPH za zdaňovacie obdobie august 2012 v spojení s dodatočným daňovým priznaním za predmetné zdaňovacie obdobie, že napriek tomu, že žalobca v súlade s ustanovením § 79 ods. 3 zákona o DPH deklaroval splnenie podmienok na vrátenie nadmerného odpočtu v skrátenej lehote podľa ustanovenia § 79 ods. 2 citovaného zákona, tento mu v lehote podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH vrátený nebol, čo by následne znamenalo, že daňová kontrola nebola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 zákona o DPH. 62. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností správny súd uzavrel, že konajúce orgány verejnej správy pri náležite zistenom skutkovom stave, vec nesprávne právne posúdili, čo je podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c) SSP dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP a vrátenie veci Daňovému úradu Trnava na ďalšie konanie (§ 191 ods. 4 SSP).“
63. Vychádzajúc z vyššie uvedených dôvodov citovaného rozhodnutia správneho súdu, ako aj z vyššie citovaného stanoviska NS SR sp. zn. Snj 36/2019, s ktorými sa správny súd stotožňuje v celom rozsahu a odkazuje na ne, správny súd konštatuje, že postup orgánov verejnej správy v preskúmavanej veci bol nesprávny, keďže mali pri rozhodovaní o nároku žalobcu postupovať podľa § 79a zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom od 1. januára 2017, vzhľadom na to, že toto zákonné ustanovenie je špeciálnym ustanovením k ustanoveniu § 79 ods. 3. zákona č. 563/2009 Z.z. daňového poriadku v znení účinnom od 1. januára 2012. Pretože orgány verejnej správy na vec aplikovali nesprávny právny predpis, zaťažili svoje rozhodnutia vadou nesprávneho právneho posúdenia. Z tohto dôvodu musel správny súd rozhodnutia orgánov verejnej správy oboch stupňov podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP zrušiť. 64. V ďalšom konaní príslušný orgán verejnej správy vo veci rozhodne v súlade s právnym názorom krajského súdu prezentovaným v odôvodnení tohto rozhodnutia. Zároveň sa v rozhodnutí vysporiada so všetkými relevantnými námietkami žalobcu. O nároku žalobcu príslušný orgán verejnej správy opätovne rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní tak, aby jeho závery boli preskúmateľné. 65. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania vzhľadom na skutočnosť, že žalobca mal vo veci plný úspech. Podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 66. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia, na Krajský súd v Bratislave.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.