Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Co-549-2013.pdf
PDF · 114.64 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/549/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľa: G.. X. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. X/X, W., zast. JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, advokátom, Vajnorská 20, Bratislava, proti odporkyni: M. F., nar. XX.X.XXXX, bytom U. X. XX, X., zast. Advokátska kancelária HPP, s.r.o., so sídlom Záhradnícka 30, Bratislava, IČO: 36 867 489, o zaplatene 9.540,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 3. júla 2013, č. k. 10C 100/2011-93, takto
rozhodol:
Odvolací súd v časti príslušenstva za obdobie od 9.2.2011 do 11.2.2011 pripúšťa späťvzatie návrhu, v uvedenej časti rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a konanie v tejto časti z a s t a v u j e.
Vo zvyšku napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporkyni náhradu trov odvolacieho konania vo výške 314,10 Eur na účet jej právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa proti odporkyni domáhal uloženia povinnosti zaplatiť mu sumu 9.540,- Eur s 9% ročným úrokom z omeškania od 9.2.2011 do zaplatenia a nahradiť trovy konania, titulom poddlžníckeho nároku proti nemu. Rozhodol tak právne vec posúdiac poukazom na ust. § 108 ods. 2 Exekučného poriadku, § 109 ods. 1 Exekučného poriadku, § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 489 Občianskeho zákonníka, § 498 Občianskeho zákonníka a § 563 Občianskeho zákonníka, keď na základe vykonaného dokazovania zistil, že kúpnou zmluvou zo dňa 10.11.2010 predala odporkyňa kupujúcim F. Q. a jeho manželke P. Q. nehnuteľnosti zapísané na LV č. XX vedenom Správou katastra Senec, okres X., katastrálne územie X., a to parcela reg. “I.“ č. XXXX o výmere 571 m2, zastavaná plocha a nádvorie, parcela reg. “I. č. XXXX o výmere 1.168 m2 záhrada v podiele 1, na liste vlastníctva č. XXXX rodinný dom súpisné číslo XXX postavený na parcele reg. “I.“ č. XXXX v podiele 2/3. Vklad bol povolený pod V-5702/10. V notárskej zápisnici č. N 217/2010 z 9.6.2010 H. L. H., miesto podnikania O. XX, X., uznal celkový dlh vo výške 3.120,23 Eur a úrok z omeškania vo výške 15,5 % ročne od 1.5.2002 do zaplatenia, ktorý vznikol prevzatím súm v slovenských korunách dňa 11.12.2001 na sumu 10.000,- Sk, dňa 1.2.2002 na sumu 8.000,- Sk, dňa 19.2.2002 na sumu 26.000,- Sk na základe výdavkových dokladov vystavených v uvedené dní G.. X. P., nar. XX.XX.XXXX. Dlžník H. L. podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku súhlasil s tým, aby notárska zápisnica bola exekučným titulom. Dňa 28.1.2011 vydala exekútorka JUDr. Anna Dírerová vo veci pod sp. zn. EX 51/10 upovedomenie o začatí exekúcie prikázaním pohľadávky a príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky na základe exekučného titulu N 217/2010, s tým, že exekúcia sa vykoná prikázaním pohľadávky povinného voči M. F. právom povinného na vrátenie zálohy na
kúpnu cenu za rodinný dom na Š. XX Q. X., čo sama uznala vo vyhlásení dňa 15.6.2010. Dlžníčke povinného prikázala, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie nevyplatila exekvovanú pohľadávku vo výške 9.540,- Eur povinnému, keď v exekučnom príkaze, ktorý bude vydaný, mala určiť účet, na ktorý bude povinný exekvovanú pohľadávku poukazovať. Ďalej zistil, že dňa 7.2.2011 vydala exekútorka vo predmetnej exekučnej veci exekučný príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním iných peňažných pohľadávok, ktorým M. F. ako dlžníčke povinného prikázala, aby vyplatila pohľadávku povinného na účet súdnej exekútorky. Listom zo dňa 24.3.2011 exekútorka oznámila právnemu zástupcovi navrhovateľa, že M. F. prevzala exekučný príkaz.
Z notárskej zápisnice č. 550/02 z 18.2.2010 H. L. H. zistil, že miesto podnikania O. XX, X., uznal celkový dlh vo výške 5.596,- Eur, ktorý vznikol prevzatím 77.000,- ATS ako pôžička od G.. X. P., nar. XX.XX.XXXX. Dlžník H. L. podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku súhlasil s tým, aby bola notárska zápisnica exekučným titulom. Navrhovateľ podal dňa 27.11.2002 návrh na vykonanie exekúcie na základe uvedenej notárskej zápisnice. Okresný súd Pezinok platobným rozkazom zo dňa 9.9.2011, č. k. 5Ro 274/2010-16, zaviazal H. L. na zaplatenie 18% ročného úroku z omeškania zo sumy 1.659,70 Eur od 6.12.2001 do zaplatenia, zo sumy 331,94 Eur od 11.12.2001 do zaplatenia, zo sumy 265,55 Eur od 1.2.2002 do zaplatenia a zo sumy 863,04 Eur od 19.2.2002 do zaplatenia a trov konania za zaplatený súdny poplatok v sume 99,50 Eur a trov právneho zastúpenia v sume 424,07 Eur.
Súd prvého stupňa poukázal na návrh navrhovateľa, podľa ktorého po podaní návrhu na výkon exekúcie na základe vykonateľnej notárskej zápisnice N 217/2010 povinný informoval navrhovateľa - oprávneného, že svojej sestre - odporkyni postupne po častiach zložil zálohu na kúpu rodinného domu na Š. XX Q. X. vo výške 9.540,- Eur, ktorá ho však predala tretej osobe, a preto dôvod zaplatenia zálohy na kúpu domu odpadol, pričom odporkyňa zaplatenú zálohu povinnému nevrátila. Poukázal i na výpoveď odporkyne, podľa ktorej táto nikomu nikdy nebola nič dlžná, po smrti matky bratovi ponúkla, že ak nájde kupca na jej 3 podiel na rodinnom dome, odpustí mu 300.000,- Sk ako jeho dlh z nájomného za užívanie jej 3 podielu. Platenie nájomného bratom si značila do zošita, čo on podpisoval. Dňa 15.6.2010 na matrike stretla brata s navrhovateľom, ktorý bratovi vysvetľoval, ako má napísať listinu č. l. 14, kde brat výslovne dopísal, že mu je dlžná a navrhovateľ trval na zmenení dátumov. Po mesiaci mal navrhovateľ záujem kúpiť jej 3 podiel na rodinnom dome a pripravil kúpnu zmluvu. Poprela uzavretie dohody, že predá rodinný dom a kúpnu cenu rozdelí medzi bratov. Peniaze uvedené na č. l. 14 boli titulom nájomného za to, že užíva i jej časť domu. Skutočnosť, že na predmetnej listine bola suma 9.540,- Eur uvedená titulom zálohy za predaj domu bolo podľa nej len z dôvodu, že tak žiadal navrhovateľ. Nájom v daniach nepriznala, pretože išlo o to, že jej brat ničil veci.
Súd prvého stupňa zhrnul, že podľa výpovede svedka H. L. jeho dlh voči navrhovateľovi stále trvá, v dedičskom konaní po matke ho sestra obrala o rodinný dom, keďže ho predal bez jeho vedomia tretej osobe. Preto uzavrel so sestrou zmluvu na zálohové platby, ktorých prijatie mu potvrdzovala najskôr písomne do výšky 9.000,- Eur, celkovo však zaplatil 15.000,- Eur. Jeho vôľou bolo takto platiť titulom dohody, že následne odporkyňa prevedie 2/3 domu na jeho dcéry. Sumy potvrdené odporkyňou na č. l. 14 podľa neho nie sú titulom nájomného, keď v listine je riadne uvedený účel platieb. Vrátenie sumy vo výške 9.540,- Eur si od odporkyne pýtal ústnym spôsobom. Z domu mu patrí 1/6, napriek tomu platí rekonštrukcie a opravy, v dome býva on sám so svojou rodinou. K predloženej listine č. 16, podľa ktorej upustil od kúpy rodinného domu uviedol, že nechápe, ako to mohol podpísať.
Vyslovil, že zákonným predpokladom úspešnosti poddlžníckej žaloby je neplnenie oprávnenému dlžníkom povinného napriek preukázaniu doručenia upovedomenia, že nariadenie výkonu rozhodnutia nadobudlo právoplatnosť, alebo napriek preukázaniu doručenia exekučného príkazu, ktoré predpoklady môžu byť alternatívne nahradené preukázaním splatnosti pohľadávky dlžníka. Mal za to, že v konaní preukázané doručenie exekučného príkazu odporkyni len oznámením v liste exekútorky nie je postačujúce, keď toto jej oznámenie nie je potvrdením o prevzatí písomnosti, a iný dôkaz navrhovateľ nepredložil a ani nenavrhol vykonať. Následne preto jedinou možnosťou pre úspešnosť navrhovateľa v konaní podľa súdu prvého stupňa bolo preukázanie splatnosti pohľadávky povinného. Právny vzťah povinného a odporkyne posúdil ako bezdôvodné obohatenie odporkyne, ktoré by mala povinnému vydať. Poukázal na ust. § 498 Občianskeho zákonníka, keď peniaze vyplatené povinným odporkyni posúdil právne ako preddavok na kúpnu zmluvu, v dôsledku ktorého sa odporkyňa na úkor povinného mala bezdôvodne obohatiť, keďže naňho nehnuteľnosť, resp. jej časť, nepreviedla. Uviedol, že splatnosť takejto prípadnej pohľadávky povinného voči odporkyni mohla nastať až právne účinným vyzvaním
dlžníka - odporkyne - zo strany jej brata na plnenie. Tvrdenie svedka H. L., že odporkyňu vyzval na plnenie ústne, nemohlo podľa súdu prvého stupňa postačovať na ustálenie bezchybného záveru, že sa tak stalo. Uzavrel, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ani pokiaľ ide o doručenie exekučného príkazu odporkyni a ani pokiaľ ide o preukázanie splatnosti pohľadávky povinného voči odporkyni. Mal za to, že splatnosť pohľadávky nemohlo vyvolať doručenie upovedomenia o nariadení exekúcie alebo exekučného príkazu, keďže podľa jeho názoru splatnosť pohľadávky môže vyvolať jedine účastník právneho vzťahu. K odporkyňou vznesenej námietke premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia uviedol, že počiatok dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty sa viaže k okamihu vedomosti oprávneného o vzniku bezdôvodného obohatenia, a pre stanovenie počiatku plynutia premlčacej lehoty objektívnej je dôležité, kedy k jeho vzniku došlo. Poukázal na skutočnosť, že podľa čestného vyhlásenia H. L. z 5.11.2010 sám od kúpy rodinného domu upustil, teda v tento deň najneskôr začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia od odporkyne, ktorá uplynula dňa 5.11.2012 V čase podania návrhu na začatie konania teda pohľadávka premlčaná nebola.
Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa konštatoval nepreukázanie splnenia podmienok podľa § 315 OSP a § 109 ods. 1 Exekučného poriadku.
O trovách konania rozhodol v zmysle zásady úspechu v konaní podľa § 142 ods. 1 OSP a odporkyni priznal náhradu trov právneho zastúpenia za 3 úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava zastúpenia, vyjadrenie k návrhu a účasť na súdnom pojednávaní) spolu s paušálnou náhradou a náhradou za stratu času. Odporkyni nepriznal náhradu za písomné podanie jej právneho zástupcu vo veci zo dňa 14.3.2013, ktorá právna argumentácia podľa jeho názoru mohla byť prednesená ústne.
Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a včas odvolanie navrhovateľ a napadnutý rozsudok žiadal zmeniť, jeho návrhu vyhovieť a odporkyňu zaviazať k náhrade trov konania, alternatívne ho žiadal zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že nebolo rozhodnuté o zmenenom návrhu v zmysle jeho úpravy prednesenej na pojednávaní konanom dňa 23.5.2012, na ktorom súd prvého stupňa pripustil zmenu návrhu v inom než požadovanom znení. Zároveň uviedol, že žiada pripustiť ďalšiu zmenu petitu návrhu na začatie konania tak, že odporkyňa bude povinná zaplatiť mu žalovanú istinu s 9% ročným úrokom z omeškania od 11.2.2011 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej časti týkajúcej sa príslušenstva vzal návrh na začatie konania späť, a to z dôvodu, že exekučný príkaz na začatie exekúcie prikázaním iných peňažných pohľadávok zo dňa 7.2.2011 bol odporkyni doručený dňa 9.2.2011, splatnosť prikázaných pohľadávok nastala dňa 10.2.2011 a odporkyňa sa preto do omeškania dostala počnúc dňom 11.2.2011. Uviedol, že súd prvého stupňa nepostupoval s kogentným ustanovením § 118 ods. 2 OSP a jeho rozhodnutie je tak prekvapivé. Uvedeným postupom mu podľa neho odňal možnosť konať pred súdom a právo navrhovať dôkazy ohľadom doručenia exekučného príkazu a upovedomenia o začatí exekúcie, ako aj ohľadom výzvy povinného na splnenie dlhu odporkyňou. Mal za to, že písomné vyrozumenie exekútora povereného výkonom verejnej moci je dostatočným dôkazom o doručení relevantných rozhodnutí odporkyni a súdu prvého stupňa vytkol, že v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, akým iným dôkazným prostriedkom bolo potrebné doručenie týchto rozhodnutí preukazovať. Poukázal na viazanosť dokumentmi verejných inštitúcií a nemožnosť ich svojvoľného spochybňovania, pričom odporkyňa pravdivosť oznámenia exekútora v tomto smere v rámci svojej výpovede ani nespochybnila. K odvolaniu doložil ďalšie dôkazy, ktoré podľa neho bez vlastnej viny v rámci prvostupňového konania predložiť nemohol, a to doručenky preukazujúce doručenie upovedomenia o začatí exekúcie a exekučného príkazu odporkyni. Podľa neho, že splatnosť prikázanej pohľadávky povinného nastala ich doručením, resp. minimálne dňom nasledujúcim po doručení predmetného návrhu na začatie konania odporkyni. Poukázal na ust. § 105 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého môže dôjsť aj k prikázaniu existujúcej, avšak nesplatnej pohľadávky. Mal za to, že súd prvého stupňa nezákonne vyhodnotil svedeckú výpoveď povinného H. L., ktorý v rámci svojej výpovede jasne potvrdil, že odporkyňu na zaplatenie dlhu vzniknutého titulom jej bezdôvodného obohatenia sa na jeho úkor vyzval ústne, keď nevyzvanie svedkom sa podľa neho javí ako nelogické. Za nesprávny označil postup súdu prvého stupňa, ak svedkovi počas jeho výpovede nekládol doplňujúce otázky. Vzhľadom na nesprávnosť meritórneho rozhodnutia napadol i výrok o náhrade trov konania.
K podanému odvolaniu navrhovateľa sa vyjadrila prostredníctvom svojho právneho zástupcu odporkyňa písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 14.10.2013, v ktorom žiadala napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a zároveň si uplatnila i náhradu trov odvolacieho konania. Za
nedôvodnú označila odvolaciu námietku navrhovateľa o nesprávnom pripustení zmeny petitu návrhu na začatie konania súdom prvého stupňa, ktorý pripustil zmenu v znení odlišnom od pôvodného návrhu na začatie konania, hoci neprevzal aj časť totožnú týkajúcu sa náhrady trov konania, ktorý procesný nedostatok mal za irelevantný pre správnosť rozhodnutia vo veci. Mala za to, že otázka doručenia exekučného príkazu a upovedomenia o začatí exekúcie má právny význam vo vzťahu k prípustnosti poddlžníckej žaloby, avšak pre jej úspešnosť je potrebné preukázať splatnosť pohľadávky povinného, pretože exekučný poriadok rozlišuje medzi exekúciou splatnej a nesplatenej pohľadávky tak, že pri splatnej pohľadávke povinný stráca právo na vyplatenie prikázanej pohľadávky dňom doručenia exekučného príkazu jeho dlžníkovi, keď pri pohľadávke nesplatnej vzniká dlžníkovi povinného povinnosť vyplatiť ju oprávnenému po doručení exekučného príkazu až po jej splatnosti. Doručenie exekučného príkazu je podľa nej nevyhnutnou podmienkou pre vykonanie exekúcie splatnou i nesplatnou pohľadávkou, avšak pre samotnú povinnosť plniť dlžníkom povinného oprávnenému je relevantná splatnosť prikázanej pohľadávky. Uviedla, že pri splatnej pohľadávke je podmienkou prípustnosti poddlžníckej žaloby doručenie exekučného príkazu, kým pri pohľadávke nesplatnej sú podmienkami prípustnosti tejto žaloby doručenie exekučného príkazu a nesplnenie povinnosti dlžníka povinného vyplatiť prikázanú pohľadávku oprávnenému bezodkladne po tom, ako sa stala splatnou, pričom nejde o alternatívne podmienky, pretože domôcť sa vyplatenie nesplatnej pohľadávky je podľa nej nelogické. Dôkazy doložené navrhovateľom k jeho odvolaniu označil za neprípustné s poukazom na ust. § 205a ods. 1 OSP. Splatnosť prikázanej pohľadávky mal za nepreukázané, keď výpoveď svedka L. ako povinného vo vzťahu k navrhovateľovi mal za nedostačujúcu. Spochybnila správnosť argumentov navrhovateľa o splatnosti pohľadávky dňom nasledujúcim po doručení návrhu na začatie konania odporkyni, keď splatnosť pohľadávky nastáva len v dôsledku právnych skutočností predvídaných ustanovením § 563 Občianskeho zákonníka. Uviedla, že nemožno stotožniť prikázanie nesplatnej pohľadávky možnosťou úspešnosti v konaní o poddlžníckej žalobe. Poukázala na dôkazné bremeno primárne zaťažujúce navrhovateľa pokiaľ ide o preukázanie existencie a splatnosti prikázanej pohľadávky. Vo vzťahu k svedeckej výpovedi H. L. uviedla, že bolo vecou navrhovateľa klásť mu otázky na preukázanie svojich tvrdení, čo opäť vyplýva z jeho povinnosti uniesť vo veci dôkazné bremeno o svojich tvrdeniach. Danú svedeckú výpoveď označila za presne a zákonne vyhodnotenú, nakoľko svedok neuvádzal žiadne časové a ani iné konkrétnosti. Posúdenie obsahu jeho svedeckej výpovede navrhovateľom mala za dezinterpretované. Pre rozhodnutie vo veci mala za rozhodnú tú skutkovú a právnu okolnosť, že navrhovateľ nepreukázal splatnosť tvrdenej pohľadávky povinného voči nej.
Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, pričom dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možno vyhovieť, nakoľko súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a správnym smerom, ktoré náležite v zmysle ust. § 132 OSP vyhodnotil a z preukázaných skutočností vyvodil správne závery. Napadnuté rozhodnutie odôvodnil náležitým spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 157 ods. 2 OSP. Prihliadnuc na obsah spisového materiálu a z neho vyplývajúci skutkový a právny stav odvolací súd nezistil v postupe súdu prvého stupňa ani z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 OSP) a z obsahu spisu nevyplýva, že by svojím konaním odňal účastníkom možnosť konať pred súdom. Z konania pre súdom prvého stupňa iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva, rozsudok je vo výroku vecne správny a v odvolaní uvedené právne argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci.
Pokiaľ ide o čiastočné späťvzatie návrhu na začatie konania realizované navrhovateľom v rámci odvolacieho konania týkajúce sa časti príslušenstva, odvolací súd postupom podľa ust. § 208 OSP späťvzatie v časti príslušenstva za obdobie od 9.2.2011 do 11.2.2011 pripustil, napadnutý rozsudok v tejto časti zrušil a konanie v nej zastavil. Súhlas odporcu so späťvzatím tejto časti návrhu bol z obsahu spisu zrejmý, nakoľko odporcovi bolo doručené odvolanie navrhovateľa obsahujúce čiastočné späťvzatie návrhu na začatie konania navrhovateľom na vyjadrenie, odporca sa k nemu i náležite vyjadril a nesúhlas s čiastočným späťvzatím návrhu nevyjadril. Z uvedeného postoja odporcu v konaní bolo možné vyvodiť jeho súhlas s týmto čiastočným späťvzatím návrhu.
Predmetom konania v preskúmavanej veci bolo posúdenie nároku navrhovateľa ako oprávneného v exekúcii proti povinnému svedkovi H. L. vymôcť svoju pohľadávku voči nemu priamo od tvrdenej dlžníčky povinného (svedka) v danom spore v procesnom postavení odporkyne. Ide teda o tzv. poddlžnícku žalobu v zmysle ust. § 315 ods. 1 OSP. Uvedenému ustanoveniu systematicky predchádzajú
ustanovenia upravujúce prikázanie iných peňažných pohľadávok než pohľadávky z účtu v banke alebo pobočke zahraničnej banky.
Podľa § 312 ods. 1 OSP výkon rozhodnutia prikázaním inej peňažnej pohľadávky než pohľadávky z účtu v banke alebo pobočke zahraničnej banky sa uskutoční zákazom výplaty pohľadávky povinnému.
Podľa ust. § 312 ods. 2 OSP takto sa postupuje aj v prípade, že pohľadávka povinného sa stane splatnou až v budúcnosti, ako aj v prípade, že povinnému budú čiastkové pohľadávky z toho istého právneho dôvodu v budúcnosti postupne vznikať.
Podľa § 313 ods. 1 OSP v nariadení výkonu rozhodnutia zakáže súd povinnému, aby so svojou pohľadávkou akokoľvek nakladal. Dlžníkovi povinného súd zakáže, aby po tom, keď sa m doručilo nariadenie výkonu rozhodnutia, povinnému jeho pohľadávku vyplatil, a to až do vymoženia pohľadávky alebo do zastavenia výkonu rozhodnutia, ak súd neurčí inak.
Podľa § 313 ods. 2 OSP nariadenie výkonu rozhodnutia doručí súd oprávnenému, povinnému a dlžníkovi povinného, dlžníkovi povinného ho doručí do vlastných rúk.
Podľa § 314 ods. 1 OSP len čo nadobudne nariadenie výkonu rozhodnutia právoplatnosť, súd o tom upovedomí dlžníka povinného. Dlžník povinného vyplatí pohľadávku, ak je už zročná, oprávnenému, ak nie je pohľadávka povinného dosiaľ zročná, vyplatí ju oprávnenému, len čo sa stane zročnou.
Podľa § 315 ods. 1 OSP, veta prvá, ak nevyplatí dlžník povinného oprávnenému pohľadávku bez odkladu po tom, keď sa im doručilo upovedomenie, že nariadenie výkonu rozhodnutia nadobudlo právoplatnosť, alebo keď s stala pohľadávka zročnou, môže sa oprávnený domáhať vo vlastnom mene od dlžníka povinného na jeho všeobecnom súde vyplatenia pohľadávky.
Z dikcie citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku je nepochybné, že nariadiť výkon rozhodnutia týmto spôsobom je možné i v prípade pohľadávky dlžníka, ktorá ešte nedospela do štádia svoje zročnosti (§ 312 ods. 2). Taktiež je však zrejmé, že zo systematickej nadväznosti citovaných ustanovení vyplýva určitá postupnosť krokov a ich logická nadväznosť. Z nej potom vyplýva, že dlžník povinného je povinný platiť oprávnenému až po tom, ako sa jeho dlh voči povinnému stal zročný. Uvedený právny záver jednoznačne vyplýva z ust. § 314 ods. 1 OSP, podľa ktorého je dlžník povinného povinný platiť oprávnenému po doručení upovedomenia o právoplatnosti nariadenia výkonu rozhodnutia v prípade zročnosti jeho dlhu, ale ak dlh zročným nie je, až po jeho zročnosti, napriek tomu, že mu upovedomenie o právoplatnosti nariadenia výkonu rozhodnutia bolo doručené. Pre posúdenie právneho stavu skutkových okolností významných pre rozhodnutie v danej veci preto nebolo podstatné preukázanie doručenia exekučného príkazu a upovedomenia o začatí exekúcie, ale preukázanie splatnosti (zročnosti) tvrdenej pohľadávky povinného H. L. voči odporkyni. Uvedený právny záver je daný i dikciou ust. § 315 ods. 1 OSP, podľa ktorého úspešnosť poddlžníckej žaloby nastáva iba v prípade zročnosti pohľadávky povinného, pretože i podľa tohto ustanovenia oprávnený sa môže vo vlastnom mene domáhať priamo od dlžníka povinného vyplatenia pohľadávky v prípade, že tento mu nevyplatil pohľadávku bez odkladu po tom, keď sa mu doručilo upovedomenie o právoplatnosti nariadenia výkonu rozhodnutia (v prípade zročnej pohľadávky), alebo až po jej zročnosti napriek predchádzajúcemu doručeniu upovedomenia o právoplatnosti nariadenia výkonu rozhodnutia. Vzhľadom na systematickú nadväznosť ustanovení § 314 a § 315 OSP jedine takýto výklad ust. § 315 ods. 1 OSP je logický a jediný možný. Vzhľadom na uvedené potom v odvolacom konaní doložené listinné dôkazy o doručení exekučného príkazu a upovedomenia o začatí exekúcie odporkyni nie sú pre rozhodnutie vo veci právne významné.
Pokiaľ ide o právne posúdenie splatnosti tvrdenej pohľadávky povinného voči odporkyni, správne súd prvého stupňa postupoval, ak na vec v tomto smere aplikoval ust. § 563 Občianskeho zákonníka, keďže medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že malo ísť o pohľadávku, ktorej zročnosť nebola medzi povinným a odporkyňou dohodnutá, nie je ustanovená ani právnym predpisom a ani určená v rozhodnutí.
Podľa § 563 Občianskeho zákonníka ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom a lebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
Z daného ustanovenia potom pre úspešnosť navrhovateľa v konaní vyplynula nutnosť preukázania účinnej výzvy povinného adresovanej voči odporkyni na uhradenie dlhu. Navrhovateľ na preukázanie tejto právne významnej skutkovej okolnosti navrhol dôkazný prostriedok - výsluch svedka H. L., ktorý je zároveň v postavení povinného voči nemu. Svedok v rámci svojej svedeckej výpovede na otázku právneho zástupcu navrhovateľa uviedol, že odporkyňu na splatenie dlhu vyzýval, a to ústnym spôsobom. Iné dôkazné prostriedky navrhovateľ neprodukoval a ani ich vykonanie nenavrhol.
Podľa § 132 OSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.
Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzený právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten - ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotenie dôkazov je teda povinnosťou a hlavnou procesnou úlohou súdu a vyhodnotiť dôkaz za nepravdivý je legitímne. Vzhľadom na uvedené preto súd prvého stupňa procesne nepochybil, ak dôkazný prostriedok - výpoveď svedka H. L., vzhľadom na jeho záujem na výsledku sporu, keďže ide o svedka v pozícii povinného voči navrhovateľovi, vyhodnotil ako nepravdivý pre vysokú pravdepodobnosť účelovosti jeho výpovede. Po vyhodnotení nepravdivosti tejto svedeckej výpovede pokiaľ ide o ústne vyzvanie odporkyne na plnenie potom správne vyhodnotil túto tvrdenú skutkovú okolnosť týmto dôkazným prostriedkom za nepreukázanú s následkom neunesenia dôkaznej povinnosti o svojom tvrdení navrhovateľom. Z uvedeného potom taktiež vyplýva správnosť záveru súdu prvého stupňa o nedôvodnosti navrhovateľom uplatnenej poddlžníckej žalobe proti odporkyni ako dlžníčke povinného, keďže neuniesol dôkazné bremeno o splatnosti prikázanej pohľadávky, pretože, ako už bolo spomenuté vyššie, žiadne ďalšie dôkazné prostriedky za účelom preukázania tejto právne významnej skutkovej okolnosti neprodukoval a ani nenavrhol. Z ust. § 120 OSP sa totiž vyvodzuje tzv. dôkazné bremeno ako procesná zodpovednosť účastníkov za výsledok konania, pretože tento je určovaný len výsledkom dokazovania. Dôkazné bremeno ako inštitút procesného práva postihuje toho účastníka, v ktorého záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva bola v konaní preukázaná tak, aby ju súd oprávnený hodnotiť dôkazy, uznal ako pravdivú.
Ohľadom odvolacích námietok navrhovateľa, ktorými súdu prvého stupňa vytýka existencii vád v procesnom postupe, ktorý vydaniu napadnutého rozsudku predchádzal, tieto odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnené.
Návrhom na začatie konania navrhovateľ žiadal, aby súd odporkyni uložil povinnosť zaplatiť mu sumu 9.540,- Eur a nahradiť trovy konania. V priebehu konania navrhovateľ rozšíril petit návrhu o príslušenstvo za obdobie od 9.2.2011 do zaplatenia. Súd prvého stupňa uznesením vyhláseným na pojednávaní konanom dňa 3.7.2013 za prítomnosti právnych zástupcov oboch procesných strán pripustil zmenu návrhu tak, že podľa neho má súd odporkyni uložiť, aby navrhovateľovi zaplatila sumu 9.540,- Eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 9.2.2011 do zaplatenia a nahradiť trovy konania. Súd prvého stupňa nepochybil, ak konkrétne vyčíslenie trov konania, ktoré žiada navrhovateľ priznať, nepreniesol do znenia petitu požadovaného súdneho rozhodnutia, nakoľko ich špecifikácia nie je potrebná v petite návrhu na začatie konania a pre ich prisúdenie v prípade úspechu v konanie je postačujúcim návrh na ich náhradu.
Pokiaľ ide o údajné nedodržanie procesného postupu v súlade s kogentným ust. § 118 ods. 2 OSP odvolací súd uvádza, že v zmysle tohto ustanovenia je súd povinný uviesť, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné, a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Uvedenú povinnosť má teda súd len vo vzťahu k právne významným skutkovým okolnostiam, ktorými právny výklad na vec s vzťahujúcich právnych noriem (ustanovenia §§ 312 až 315 OSP) nie je. Taktiež je v zmysle citovaného ustanovenia povinný uviesť, ktoré z týchto skutkových tvrdení má za zhodné, a ktoré zostali sporné, nie je však v štádiu pred písomným vyhodnotením rozhodnutia povinný uviesť, ktoré tvrdené skutkové okolnosti má za preukázané, a ktoré nie, t.j. uviesť, ako vykonané dokazovanie vyhodnotil. K uvedenému hodnoteniu dôkazov je povinný až v písomnom vyhotovení rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd okrem
iného uvedie, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, atď. Zo zápisníc z pojednávaní pred súdom prvého stupňa síce procesný postup podľa § 118 ods. 2 OSP nevyplýva, avšak jeho nedodržaním v danom prípade nedošlo k odňatiu možnosti účastníkov konať pred súdom, keďže súd prvého stupňa im žiadnym spôsobom nebránil v realizácii svojho procesného oprávnenia navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a uvedená procesná vada teda nie je vadou, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z daného dôvodu preto na ňu odvolací súd ani neprihliadol (§ 212 ods. 3 OSP). V tejto súvislosti je potrebné poukázať na prejednaciu zásadu ovládajúcu občianske súdne konanie spojenú so zásadou kontradiktórnosti občianskeho súdneho konania a zásadou materiálnej pravdy, keď predčasným vyhodnotením unesenia dôkaznej povinnosti navrhovateľa by došlo k porušeniu uvedených zásad občianskeho súdneho konania vo vzťahu k procesnej strane odporcu.
Navrhovateľ v odvolaní proti napadnutému rozsudku namietal nesprávny procesný postup súdu prvého stupňa v rámci výsluchu svedka H. L. nekorešpondujúci s ustanovením § 126 ods. 2 OSP. I túto odvolaciu námietku odvolací súd hodnotí ako neopodstatnenú, nakoľko súd prvého stupňa postupoval legitímne, ak svedka nechal spontánne vypovedať o skutkových okolnostiach na vec sa vzťahujúcich a v prípade, ak jeho vedeckú výpoveď vyhodnotil za nepravdivú, nepovažoval za potrebné klásť mu doplňujúce otázky, keďže pre účely vyhodnotenia tohto dôkazného prostriedku doplňujúce otázky nepotreboval. V záujme zachovania možnosti konať pred súdom vo vzťahu k účastníkom konania správne postupoval, ak zákonnú možnosť kladenia otázok im ponechal.
Vzhľadom na uvedené po vecnom a právnom zhodnotení obsahu preskúmavaného spisového materiálu odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti okrem priznaného, avšak pred nadobudnutím právoplatnosti rozsudku späťvzatého príslušenstva za obdobie 9.2.2011 do 11.2.2011, ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 146 ods. 2, veta prvá OSP, spolu v spojení s § 224 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní úspešnej odporkyni priznal proti navrhovateľovi v plnej miere náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia za 1 úkon právnej pomoci (písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa) pri sadzbe 253,94 Eur za úkon, k tomu režijný paušál vo výške 7,81 Eur a DPH 20%, všetko podľa § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. v platnom znení.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.