Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10Co-264-2014.pdf
PDF · 95.53 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/264/2014
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: S. C., nar. X. Z. XXXX, trvalo bytom S., D. XXX/XX, proti žalovanej: N. C., nar. XX. B. XXXX, trvalo bytom S., D. XXX/XX, o 4.012,01 eur, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo 14. marca 2014 č. k. 11C/35/2011-65 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti zastavenia konania o zaplatenie sumy 2.822,35 eur m e n í tak, že v časti zaplatenia sumy 2.742,33 eur sa konanie zastavuje.
V časti o vrátení súdneho poplatku napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalobcovi vracia súdny poplatok 157,30 eur.
Vo vyhovujúcej časti veci samej a v časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. v časti zaplatenia sumy 2.822,35 eur konanie zastavil; II. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.269,68 eur a náhradu trov konania v sume 76 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a III. žalobcovi vrátil súdny poplatok vo výške 162,30 eur prostredníctvom príslušného daňového úradu po právoplatnosti tohto uznesenia(?). Právne svoje rozhodnutie v časti o čiastočnom zastavení konania odôvodnil ust. § 96 ods. 1 a 3 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) vecne tým, že žalobca pôvodným žalobným návrhom žiadal aby bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť mu polovicu nákladov spojených s užívaním bytu v sume 4.012,01 eur, avšak ešte pred otvorením prvého pojednávania uviedol, že žiada žalovanú zaviazať zaplatiť mu iba sumu 1 269,68 eur, čo súd prvého stupňa posúdil podľa obsahu ako čiastočné späťvzatie žaloby o zaplatenie 4.012,01 eur, ku ktorému nebol potrebný súhlas žalovanej, a konanie v časti o zaplatenie 2.822,35 eur zastavil. V zostávajúcej časti veci samej svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 451 ods. 1 a 2, § 454 a § 456 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), poukazom na § 148 ods. 1 O. z. a judikáty R 26/1975 a R 1/1979. Vecne dôvodil, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že účastníci sú bývalí manželia, ktorých BSM (bezpodielové spoluvlastníctvo manželov) zaniklo dňom právoplatnosti rozsudku o ich rozvode, t. j. dňom 8.4.2011, po zániku manželstva obaja zostali bývať v spoločnom byte až do augusta 2013, užívali ho spoločne. Počas spolužitia v byte podľa ich vzájomnej dohody bola žalovaná povinná platiť náklady spojené s užívaním tohto bytu, a to platby (preddavky) do fondu prevádzky, údržby a opráv a za elektrickú energiu, žalobca mal platiť náklady na plyn a nakoľko žalovaná zostala v byte bývať aj po rozvode manželstva bola aj naďalej povinná uhrádzať medzi účastníkmi dohodnuté platby za užívanie bytu. Nakoľko žalovaná platby určené v dohode neuhrádzala, žalobca ich uhradil za ňu a na strane žalovanej tak vzniklo bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu v sume 1.269,68 eur tým, že žalobca plnil za žalovanú úhrady spojené s užívaním bytu, ktoré mala plniť ona sama, keď uhradil 23. mája 2011 sumu 672,03 eur a 18. decembra 2013 sumu 597,65 eur. Pokiaľ žalovaná v konaní tvrdila, že sa v byte nejaké obdobie nezdržiavala (3 mesiace z rozhodného obdobia mala bývať u svojej matky), toto tvrdenie v konaní nepreukázala, ale i v prípade jeho preukázania, nemôže byť táto skutočnosť v neprospech žalobcu, keďže ak by aj žalovaná opustila na uvedené obdobie byt, neurobila tak s úmyslom nepokračovať v jeho užívaní. Žalovaná tiež tvrdila, že byt užívala v obmedzenom rozsahu, čo však v konaní nepreukázala. Neplatila žiadne úhrady ani za obdobie, v ktorom byt podľa nej užívala. Na nákladoch spojených s užívaním bytu je povinný podieľať sa rovnakou mierou každý, kto byt užíva bez ohľadu na rozsah užívania, ktorý v danom prípade objektívne nie je možné zistiť. Súd prvého stupňa tiež neprihliadol ani jej tvrdenie, že nemala príjem vďaka žalobcovi, ktorého sa bála, pretože bol agresívny, nakoľko pokiaľ sa žalobca voči žalovanej opakovane dopúšťal násilia, mala sa obrátiť na orgány činné v trestnom konaní. Žalovaná však neoznačila žiaden dôkaz na preukázanie tohto tvrdenia a tiež tvrdenia o jej zlom zdravotnom stave. Pokiaľ mala a má vážne zdravotné ťažkosti, mala podľa názoru súdu prvého stupňa v spolupráci s lekármi vyvinúť kroky k tomu, aby jej bola priznaná prípadná invalidita a taktiež nemocenské dávky. Žalovaná nepožiadala príslušný Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny o príspevok na bývanie a jej tvrdenie, že tak neurobila zo strachu pred žalobcom súd neakceptoval. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O. s. p., vecne plným úspechom žalobcu v konaní, ktorému priznal proti žalovanej náhradu trov konania 76 eur ako náhradu za zaplatený súdny poplatok z návrhu. V časti o vrátení súdneho poplatku svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 11 ods. 3, 4 a 6 a § 13 ods. 3 zákona SNR č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Z. s. p.“), vecne dôvodil, že žalobca zaplatil súdny poplatok z návrhu kolkovými známkami v hodnote 240 eur a keďže zobral čiastočne späť žalobu v sume 2.822,35 eur je potrebné mu súdny poplatok z tejto čiastky po krátení vrátiť v sume 162,30 eur (169 eur - 6,70 eur). Náhradu trov konania v sume 6,70 eur (o ktorú bol krátený súdny poplatok) žalobcovi nepriznal, nakoľko súdu nepreukázal, že žalobu vzal späť pre správanie žalovanej.
Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalovaná s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vytkla súdu prvého stupňa, že jej výsluch na pojednávaní nebol dostatočný, nebolo jej umožnené správne a v plnom rozsahu použiť podklady o jej tvrdeniach (o pravidelnom uhrádzaní elektrickej energie), slobodne sa vyjadriť, vyvrátiť tvrdenia žalobcu písomnými dôkazmi, ktoré mala so sebou a ktoré chce v konaní predložiť, boli od nej požadované len akési vedľajšie dôkazy. Náklady spojené s užívaním bytu mal žalobca vyplatiť z daňového bonusu za roky 2009-2010, ktorý za ňu dostal, toto jej tvrdenie môže potvrdiť zamestnávateľ žalobcu. So žalobcom sa dohodli na určitej finančnej kompenzácii po predaji spoločného bytu, ktorú dohodu ona dodrží, ale až po predaji bytu. Po rozvode nemohla uhrádzať platby do fondu opráv, nakoľko bola dlhodobo práceneschopná a nemala žiaden príjem. Chcela požiadať o príspevok na výživu rozvedenej manželky, avšak keď to oznámila žalobcovi, vyhrážal sa jej fyzickou likvidáciou a vysmial sa jej, že radšej pôjde za ňu do basy ako by jej dal euro, preto o príspevok nepožiadala. Mala za to, že by jej mal žalobca platiť za to, že nemôže slobodne a v pokoji užívať byt už niekoľko rokov, nakoľko bola psychickým aj fyzickým terorom donútená byt veľakrát opustiť a v roku 2013 aj natrvalo utiecť, nakoľko žalobca robil všetko preto, aby jeho agresívne útoky nevydržala, čo sa aj stalo a v roku 2013 sa psychicky zrútila a musela sa liečiť. V byte už za takýchto okolností nemohla žiť, teraz žije ako podnájomník u cudzích ľudí za podpory jej rodiny a známych. Napadnutý rozsudok považuje za nesprávny a nespravodlivý, nezohľadňujúci jej životnú situáciu v rokoch 2011-2013, mala za to, že na súde prvého stupňa jej nebol poskytnutý priestor na predloženie dôkazov. Nie ona je osobou obohacujúcou sa na úkor žalobcu, ale je to presne naopak, čo chce na súde preukázať. Navrhla vyžiadať od zamestnávateľa žalobcu doklady o vyplatení daňového bonusu žalobcovi, ktoré peniaze išli na byt.
Žalobca odvolací návrh nepodal.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec (teda v časti zastavenia konania o zaplatenie 2.822,35 eur, vo vyhovujúcej časti veci samej i v časti trov konania a vrátenia súdneho poplatku, v ktorých malo rozhodnutie povahu rozhodnutia závislého na napadnutom rozhodnutí vo veci samej) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal a i rozhodol túto vec na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné.
Podľa § 96 ods. 1 O. s. p. navrhovateľ môže vziať za konania späť návrh na jeho začatie, a to sčasti alebo celkom. Ak je návrh vzatý späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je návrh vzatý späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví; podľa odseku 3 vety prvej rovnakého ustanovenia nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu nie je účinný, ak dôjde k späťvzatiu návrhu skôr, než sa začalo pojednávanie, alebo ak ide o späťvzatie návrhu na rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.
Z ustanovení citovaných už súdom prvého stupňa (v odôvodnení napadnutého rozsudku) vyplýva možnosť účastníka obracajúceho sa s návrhom na začatie konania (žalobou) na súd (teda žalobcu) vziať žalobu späť celkom alebo sčasti (táto zákonom ustanovená možnosť je vyjadrením zásady, podľa ktorej je to predovšetkým žalobca, kto je pánom sporu - tzv. dominus litis). So späťvzatím žaloby (ktorý úkon je výrazom nezáujmu žalobcu na ďalšom pokračovaní v spore) potom zákon (ako následok) spája zastavenie konania. Právo žalobcu vziať žalobu späť síce môže byť v určitých prípadoch podmienené súhlasom účastníka stojaceho na druhej strane sporu (žalovaného), to však neplatí, ak k späťvzatiu žaloby dôjde 1/ v akomkoľvek konaní pred začatím pojednávania alebo 2/ v konaní o rozvod manželstva, jeho neplatnosť alebo o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je v ktoromkoľvek štádiu niektorého z takých konaní. Späťvzatie návrhu (žaloby) je pritom procesným úkonom, ktorým je účastník konania viazaný a ktorý už vziať späť nemožno, účastník má vždy možnosť uplatniť svoje právo novým návrhom (žalobou).
V predmetnej veci žalobca ešte pred otvorením prvého pojednávania dňa 14.3.2014 pred súdom uviedol, že žiada, aby súd žalovanú zaviazal iba na zaplatenie sumy 1.269,68 eur, ktorá predstavuje sumu, ktorú zaplatil Bytovému družstvu v Trnave do fondu opráv a údržby za roky 2011-2013.
Pretože potom v prejednávanej veci nevznikli žiadne pochybnosti o tom, že žalobca vzal svoju žalobu čiastočne späť ešte než sa začalo pojednávanie a prípadný nesúhlas žalovanej (ktorá odvolaním žiadala zrušenie rozsudku aj v časti zastavenia konania) s takýmto čiastočným späťvzatím by nebol účinným, súd prvého stupňa rozhodol správne, ak konanie čiastočne zastavil, avšak dopustil sa pochybenia pri výpočte sumy, do výšky ktorej bola žaloba vzatá späť, keďže v prípade ak sa pôvodnou žalobou žiadalo zaplatenie sumy 4.012,01 eur a ostatný návrh žalobcu znel iba na zaplatenie sumy 1.269,68 eur, potom rozdiel uvedených súm, t. j. suma 2.742,33 eur (4.012,01 eur - 1.269,68 eur = 2.742,33) predstavuje spävzatú časť žaloby a nie suma 2.822,35 eur ako uviedol súd prvého stupňa, ktorý tak rozhodol nad návrh, z ktorého dôvodu odvolací súd v súlade s § 220 O. s. p. zmenil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti zastavenia konania tak, ako je to uvedené v prvej vete tohto uznesenia.
Podľa § 11 ods. 3 vety prvej Z. s. p. poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania, podaním odvolania alebo dovolania sa vráti, ak sa konanie zastavilo, ak sa podanie vrátane odvolania a dovolania odmietlo alebo ak sa návrh, odvolanie alebo dovolanie vzali späť pred prvým pojednávaním bez ohľadu na to, či bol vydaný platobný rozkaz alebo rozkaz na plnenie.
Podľa § 11 ods. 4 Z. s. p. okrem poplatku v rozvodovom konaní a poplatku, ktorý sa vracia podľa odseku 1, sa poplatok alebo jeho časť (preplatok) vracia krátený o 1%, najmenej však 6,70 eura. Ak sa návrh vzal späť pred zaplatením poplatku, poplatok sa nevyrubuje.
Podľa § 11 ods. 6 Z. s. p. ak sa má vrátiť poplatok alebo preplatok, orgány podľa § 3 zašlú odpis právoplatného rozhodnutia o jeho vrátení daňovému úradu príslušnému podľa trvalého pobytu (sídla) poplatníka alebo prevádzkovateľovi systému, ak sú orgány podľa § 3 zapojené do centrálneho systému evidencie poplatkov, ktoré poplatok alebo preplatok vrátia najneskôr do 30 dní odo dňa doručenia odpisu právoplatného rozhodnutia o jeho vrátení; ak orgán štátnej správy súdov alebo prokuratúra nevydali rozhodnutie, zašlú písomné upovedomenie o spôsobe vybavenia sťažnosti podľa osobitného zákona 7) a daňový úrad alebo prevádzkovateľ systému vrátia poplatok najneskôr do 30 dní odo dňa doručenia písomného upovedomenia.
Podľa § 11 ods. 11 Z. s. p. poplatok, ktorý sa má vrátiť podľa odsekov 4, 7 až 10 sa zaokrúhli na eurocenty nahor.
Za správny nebolo možné považovať ani na čiastočnom zastavení konania závislý výrok o vrátení súdneho poplatku. V súvislosti s čiastočným späťvzatím žaloby ešte pred otvorením prvého pojednávania na súde prvého stupňa totiž žalobcovi, ktorý zaplatil súdny poplatok z návrhu vo výške 240 eur v kolkoch (viď č. l. 31 spisu) podľa § 11 ods. 3 Z. s. p. vzniklo právo na vrátenie už zaplateného súdneho poplatku v časti, v ktorej vzal žalobu späť pred prvým pojednávaním.
Základ poplatku sa zaokrúhľuje na celé eurá nadol a poplatok sa vypočíta s presnosťou na eurocenty tak, že ak suma prevyšujúca celé číslo je a) menšia ako 50, poplatok sa zaokrúhli na celé euro nadol, b) rovná 50, poplatok sa nezaokrúhli, c) väčšia ako 50, poplatok sa zaokrúhli na pol eura nadol (§ 7 ods. 11 Z. s. p.). Podľa položky 1 písm. a/ sadzobníka Z. s. p. sa platí súdny poplatok z návrhu na začatie konania, ak nie je ustanovená osobitná sadzba z ceny predmetu konania 6%, najmenej 16,50 eura, najviac 16.596,50 eura. Potom súdny poplatok z návrhu v predmetnej veci predstavoval sumu 240,50 eur (6% zo sumy 4.012 = 240,72 a po zaokrúhlení poplatku pri sume prevyšujúcej celé číslo o viac ako 50 centov ide o sumu 240,50 eur), avšak bol súdom vyrubený a aj žalobcom zaplatený iba v sume 240 eur.
Pokiaľ po čiastočnom zastavení konania zostala predmetom konania suma 1.269,68 eur, na túto potom pripadá súdny poplatok z návrhu v sume 76 eur (6% zo sumy 1269 eur = 76,14, po zaokrúhlení 76 eur) a keďže žalobca uhradil súdny poplatok z návrhu v sume 240 eur, bolo dôvodné mu z poplatku splatného podaním návrhu na začatie konania v dôsledku čiastočného späťvzatia ním žaloby vrátiť časť poplatku v sume 164 eur (240 - 76 = 164 eur), ktorý však bolo nutné v zmysle § 11 ods. 4 Z. s. p. krátiť o 6,70 eur (164 - 6,70 = 157,30 eur), preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti vrátenia poplatku podľa § 220 O. s. p. zmenil tak, že vrátil žalobcovi súdny poplatok v sume 157,30 eur tak ako je to uvedené v druhej vete výroku tohto jeho uznesenia.
Odvolateľka v odvolaní namietala najmä odňatie jej postupom súdu možnosti konať pred súdom.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; podľa písm. h/ rovnakého paragrafu, odseku i zákona potom rovnako rozhodne, ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav.
Konštatovanie, že vada konania vymedzená v prvom z práve odcitovaných ustanovení základného predpisu občianskeho procesného práva Slovenskej republiky (a inak aj ďalšia vada podľa § 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p., spočívajúca v rozhodnutí vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom) je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces (inak práva zaručeného v podmienkach tuzemského právneho poriadku okrem zákonov i článkom 46 a nasledujúcimi Ústavy Slovenskej republiky, čiže ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a tiež článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tohto inak uverejneného v prílohe oznámenia ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.), patrí už k záverom ustálenej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (v uvedenej súv. por. napr. uznesenia Krajského súdu v Trnave z 30. júna 2008 č. k. 10Co/152/2008-37 alebo z 30. novembra 2010 sp. zn. 10Co/210/2010, prvé vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 18C/173/2007 a druhé vo veci Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10C/42/2008). I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I ÚS 226/03) a aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať tiež nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu v podmienkach vnútroštátnej úpravy slovenského civilného procesu potom vymedzuje (na úrovni zákona) ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia, konštatovania alebo závery bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto vyvodené. Ak povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka); porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) - v rámci využitia prípadných riadnych alebo tiež mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto ustanovením.
Podľa názoru odvolacieho súdu práve opísanou vadou bol postihnutý i rozsudok súdu prvého stupňa z prejednávanej veci v jeho vyhovujúcej časti veci samej. Je nepreskúmateľným predovšetkým preto, že súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil ani právne neodôvodnil ako sa vysporiadal so špecifickými námietkami žalovanej, ktorá v konaní pred súdom prvého stupňa tvrdila uzavretie dohody so žalobcom o určitej forme finančného vyrovnania, ale až po predaji bytu (keď sám žalobca takúto dohodu predložil a táto sa nachádza na č. l. 18 spisu) a tiež tvrdila, že kompenzáciu nákladov za užívanie bytu si žalobca vybral formou vyplatenia mu pri ročnom zúčtovaní dane za rok 2009 daňového bonusu, kedy dostal za žalovanú ako manželku vyplatených 690,88 eur a tvrdil, že z týchto peňazí vyplatil dlžnú sumu na bytovom družstve (viď písomné vyjadrenie žalovanej na č. l. 34 spisu), čo odvolateľka namieta aj v odvolaní. Súd prvého stupňa síce uviedol, že vykonal dokazovanie aj takouto Dohodou o vyrovnaní pri predaji bytu z 26.9.2012 (viď 2. stranu odôvodnenia napadnutého rozsudku), avšak ďalej už neuviedol, či z takého dôkazu vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení tohto dôkazu riadil, druhou špecifickou námietkou sa vôbec nezaoberal. Taktiež bolo nutné sa zaoberať otázkou kedy sa presne účastníci dohodli na tvrdenom spôsobe úhrad spojených s užívaním bytu a tým, či žalobcom zaplatené nedoplatky vznikli čiastočne za trvania manželstva a BSM alebo výlučne po ich zániku.
Súd prvého stupňa tak zaťažil konanie minimálne jednou z variácií na postup odnímajúci účastníkom konania reálnu možnosť konať pred súdom (nedostatkom odôvodnenia rozsudku) a odvolaciemu súdu za takéhoto stavu vecí ani neostávalo iné, než v záujme zachovania práva účastníkov na dvojinštančný proces (zahŕňajúci i vykonávanie základného dokazovania na rozhodujúce otázky v prvom stupni súdov) napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcej časti veci samej a aj v závislom rozhodnutí o trovách konania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ O. s. p. zrušiť a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, v prípade potreby doplniť dokazovanie, výsledky konania podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až následne opätovne rozhodnúť o veci v časti ktorá zostala predmetom konania, o trovách konania a tiež o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.), to samozrejme i s vypravením nového rozhodnutia aj odôvodnením obsahujúcim patričné odpovede na všetky relevantné otázky (§ 157 ods. 2 O. s. p.).
K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.