Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_15Cob-29-2021.pdf
PDF · 141.95 KB
Case nature
Area
Subarea
15Cob/29/2021
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Vlasty Ondrejkovej a členov senátu JUDr. Martiny Balegovej a JUDr. Pavla Lukáča, v spore žalobcu: Agrorolstav s. r. o., so sídlom 941 33 Kolta 708, IČO: 46 556 257, zastúpený: JUDr. Lucia Kolníková, advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Pri Suchom mlyne 6, 811 04 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 898 276, proti žalovanému: NSM, s. r. o., so sídlom Trieda SNP 75, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 045 837, zastúpený: JUDr. Daniel Šintaj, advokát so sídlom Komenského 10C, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 190 771, o zaplatenie sumy 5 093,14 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 14Cb/70/2018 - 481 zo dňa 6. novembra 2020, takto
rozhodol:
Odvolací súd r u š í rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č. k. 14Cb/70/2018 - 481 zo dňa 6. novembra 2020 a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (I. výrok), žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % (II. výrok) a štátu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % (III. výrok).
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 373, § 377 ods. 1, § 378, § 379 prvá veta, § 380, § 436 ods. 1, ods. 4, § 440 ods. 1, ods. 2, § 489, § 536 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 537 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 554 ods. 1, § 560 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 562 ods. 1, ods. 2, § 564 Obchodného zákonníka a v časti trov konania podľa § 251, § 262 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia 5 093,14 eura s 9 % ročnými úrokmi z omeškania od 19. 11. 2016 až do zaplatenia titulom náhrady nákladov, ktoré vynaložil na opravu vady diela, vykonávaného žalovaným a ktorú po reklamácii žalovaný neodstránil. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že dňa 05. 02. 2016 žalovaný na základe požiadavky žalobcu predložil žalobcovi cenovú ponuku na dodávku a montáž hydroizolácie odolnej voči tlakovej vode, radónu, na stavbu K. J. J. T., okres I. na objekt SO J. a podľa cenovej ponuky bola cena diela stanovená na 8 026,76 eura bez DPH, ktorá nezahŕňala prípravu podkladu, čistenie a rovinatosť. Podľa cenovej ponuky mala byť celková cena diela stanovená na základe skutočne zrealizovaných a protokolárne prevzatých prác objednávateľom. Rovnaký deň žalobca ako objednávateľ a žalovaný ako zhotoviteľ uzatvorili zmluvu o dielo, predmetom ktorej bol záväzok zhotoviteľa vykonať pre objednávateľa dielo - dodávku a montáž izolácie proti tlakovej vode, radónu na stavbe: „K. J., J. T.“ na základe cenovej špecifikácie prác a dodávok zhotoviteľa (cenovej ponuky zo dňa 05. 02. 2016). Súčasťou predmetu zmluvy bola aj špecifikácia prác a dodávok zhotoviteľa. Dohodnuté zmeny a doplnky mali byť podrobne špecifikované v montážnom denníku a odsúhlasené oboma zmluvnými stranami, vrátane všetkých dokladov a odsúhlasení potrebných pre realizáciu a kolaudáciu diela. Objednávateľ sa zaviazal prevziať predmet zmluvy a zaplatiť cenu za vykonanie diela za podmienok dohodnutých v zmluve a zhotoviteľ sa zaviazal vykonať všetky dodávky a práce v súlade s platnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, vrátane všetkých potrebných opatrení dočasného a trvalého charakteru počas realizácie diela. Podľa bodu 9-9.1 zmluvy o dielo sa
zmluvné strany dohodli, že záručná doba na predmet zmluvy bude 60 mesiacov odo dňa protokolárneho odovzdania a prevzatia predmetu zmluvy a podľa bodu 9-9.3 zmluvy o dielo sa zhotoviteľ zaviazal počas trvania záručnej doby bezodplatne odstrániť všetky zistené vady a nedostatky na predmete zmluvy, ak objednávateľ takýto nedostatok ohlási, najneskôr do troch pracovných dní, resp. podľa závažnosti vád a nedostatkov v termíne na základe dohody zmluvných strán. Podľa bodu 9-9.4 zmluvy o dielo objednávateľ bez zbytočného odkladu písomne oznámi zhotoviteľovi vady a nedostatky predmetu zmluvy, ktoré sa vyskytli v rámci záručnej doby s tým, že podľa bodu 9-9.6 zmluvy o dielo právo na odstránenie vady, resp. nedostatku musí byť uplatnené písomne u zhotoviteľa v záručnej dobe, inak toto právo zaniká. Zhotoviteľ je povinný vadu, resp. nedostatok odstrániť v lehotách zlučiteľných s dobrým fungovaním a najmä s bezpečnosťou. Zhotoviteľ musí na vlastnú zodpovednosť a na vlastné náklady najneskôr do troch pracovných dní opraviť vady a nedostatky ktoré sa objavia počas záručnej doby a ktoré mu budú ako reklamácia skrytej vady písomne oznámené, pokiaľ sa zmluvné strany v konkrétnom prípade nedohodnú inak. Podľa bodu 9-9.9 zmluvy o dielo v prípade neplnenia záručných záväzkov si objednávateľ vyhradzuje právo na náklady zhotoviteľa tieto opraviť, zabezpečiť u tretej osoby. Rovnako mal za preukázané, že žalovaný realizoval dielo v čase od 01. 02. 2016 do 25. 02. 2016 a cena diela, ktorú žalovaný fakturoval žalobcovi postupne faktúrami: faktúrou č. 1621013 zo dňa 25. 02. 2016 vo výške 6 228,52 eura, splatná dňa 10. 03. 2016, faktúrou č. 1621036 zo dňa 30. 03. 2016 vo výške 1 798,24 eura, splatná dňa 13. 04. 2016 a faktúrou č. 1621054 zo dňa 29. 04. 2016 vo výške 3 181,38 eura, splatná dňa 13. 05. 2016, bola žalobcom uhradená v celom rozsahu. Žalobca mailovou správou zo dňa 08. 06. 2016 urgoval žalovaného v súvislosti s reklamáciou prevedenej hydroizolácie na akcii - W. J., J. T. a žiadal urýchlene dokončiť prípravné práce, aby sa mohli vykonať betonárske práce a celkové ukončenie uvedenej reklamácie s odôvodnením, že potrebuje pokračovať v ďalších fázach výstavby. Zároveň oznámil žalovanému, že ak reklamovanú vadu neodstráni v 23. kalendárnom týždni, bude investor, resp. generálny dodávateľ nútený hľadať inú spoločnosť na vykonanie nápravy v uvedenej veci a žalobca bude nútený náklady spojené s odstránením reklamácie prefakturovať. Žalovaný mailom zo dňa 09. 06. 2016 oznámil žalobcovi, že mu zasiela technický návrh kanála prstenca, ktorý by on považoval za najschodnejší voči funkčnosti.
3. V konaní nebolo sporné, že po odovzdaní diela, v záručnej lehote, sa na diele vyskytli vady, ktoré žalobca ako objednávateľ diela riadne a včas oznámil žalovanému a požiadal ho o ich odstránenie a žalovaný vytknuté vady neodstránil, a preto žalobca následne vady diela odstránil na vlastné náklady. Spornou skutočnosťou v konaní bolo, či zhotoviteľ zodpovedá za vzniknuté vady na hydroizolácii, keďže hydroizolácia mala vady v dôsledku ktorých dochádzalo k priesakom. V konaní nebolo preukázané a netvrdil to ani žalovaný, že by bol v čase vyhotovenia predmetnej cenovej ponuky skúmal skutočnosť, či sa na stavbe - mieste, kde mal dielo realizovať, skutočne nachádzala tlaková voda. Z konania žalovaného je tak zrejmé, že akceptoval požiadavku žalobcu (aj investora), aj jeho (ich) tvrdenie o existencii tlakovej vody a žiadnym spôsobom tieto tvrdenia nespochybňoval. Žalovaný nepredložil súdu doklady, napr. stavebný denník, montážny denník a pod., z obsahu ktorých by bolo možné jednoznačne zistiť kedy a aké práce na diele vykonával.
4. Súdom ustanovený znalec Doc. Ing. Juraj Žilinský PhD. v znaleckom posudku č. 7/2019 zo dňa 03. 11. 2019 okrem iného v závere konštatoval, že ani na základe dôslednej analýzy podkladov zo spisu, vrátane stranami predloženej fotodokumentácie, ani z odborných rozhovorov so zástupcami strán sporu nie je možné, hlavne po ukončení celej stavby, jednoznačne určiť príčinu priesaku hydroizolácie v kruhovej dojárni objektu „J. K. J. J. T.“. Znalec vyslovil nasledovné odborne zdôvodnené závery, podľa ktorých zmena projektovej dokumentácie pozostávajúca hlavne zo zmeny hydroizolačného systému ako aj zmeny technologického riešenia odvodňovacieho kanála viedli ku technologickým komplikáciám, končiacim nežiadúcich prenikaním vody cez hydroizolačnú sústavu do interiéru. Za ďalší rozhodujúci a výrazný problém znalec označil absenciu realizácie ochrannej betónovej vrstvy hydroizolácie proti mechanickému poškodeniu prakticky hneď po jej realizácii. Najväčším nebezpečenstvom poškodenia izolácie sú železiarske práce s výstužou ako i pohyb pracovníkov po nej. Ďalšou príčinou vzniknutého problému mohla byť skutočnosť, že v prípade použitia izolácie Nafuflex Profi Tech 2 sa neudáva, že tento materiál je vhodný aj ako izolácia proti tlakovej vode, ako aj deklarovaná spotreba 5 kg/ m2, ktorá je nižšia ako spotreba požadovaná výrobcom 6,6 kg/m2, prípadne aj absencia výstužných systémov spevňovacích vložiek medzi dve vrstvy izolácie. V dôsledku námietok žalovaného k znaleckému posudku, znalec vypracoval doplnok č. 1 k Znaleckému posudku č. 7/2019, v ktorom okrem iného konštatoval, že na základe dodatočne doloženej dokumentácie výrobok Nafuflex Profi Tech 2 možno považovať za vhodný ako hydroizolácia pre dané hydrogeologické podmienky pri plnom
dodržaní technologického postupu. Uvedený spôsob realizácie hydroizolačnej stierky je výrazne závislý od technologickej disciplíny realizačných pracovníkov, ktorí musia plne dodržať všetky pokyny ku spracovaniu. Opakovane uviedol, že pre potreby hlavne mechanickej ochrany hydroizolačnej vrstvy ako celku bolo potrebné zrealizovať celoplošnú ochrannú vrstvu. Dodal, že projektová dokumentácia musí byť spracovaná podľa stavebného zákona, vyhlášky Ministerstva životného prostredia č. 532/2002 Z. z. a ak príde k zmene projektovej dokumentácie je potrebné doložiť nie len písomný súhlas so zmenou, ale aj návrh konkrétneho komplexného konštrukčného riešenia. Za rozhodujúce príčiny vzniknutých vád označil absenciu ochrannej celoplošnej vrstvy (v štádiu návrhu zmeny, ako i v etape realizácie), ktorá by bola ochránila hydroizolačnú vrstvu proti mechanickému poškodeniu. Zásadnou otázkou pri riešení problematiky miestneho prenikania vody podľa názoru znalca nie je analýza ochrany hydroizolačnej vrstvy špeciálne vo vybranom mieste pod osadenými DT tvárnicami, ale zlá nesystémová celoplošná ochrana hydroizolačnej sústavy ako takej. Aj v neplatnom technickom liste materiálu Nafuflex Profi Tech 2 - vydanie 12/14 sa uvádza, že „presušenú hydroizoláciu treba trvalo chrániť pred škodlivými účinkami statického, dynamického a tepelného žiarenia...“. Z uvedeného materiálu ako i z technického listu - vydanie 12/15, ktorý bol dostupný v danej dobe, vyplýva potreba ochrany hydroizolačnej vrstvy. Vo výpovedi na pojednávaní znalec uviedol, že ten kto hydroizoláciu robil, si mal naštudovať presný technologický postup a v zmysle neho práce realizovať. Potvrdil, že ak by sa bola robila hydroizolácia fóliou aj túto by bolo potrebné celoplošne prekryť. K možným príčinám presakovania hydroizolácie znalec uviedol, že tieto sa jednoznačne zistiť nedajú. Možno však nesporne skonštatovať, že k presakovaniu došlo z dôvodu, že hydroizolácia bola na určitom mieste poškodená. Poškodenie hydroizolácie mohlo nastať z dôvodu, že bola zle urobená hydroizolácia alebo došlo k jej následnému poškodeniu, pretože nebola celoplošne chránená a ktorékoľvek následné práce na stavbe ju mohli poškodiť. Skutočnosť, že hydroizolácia bola urobená nekvalitne by však znalec podľa zistených skutočností dal až na posledné miesto. Pri zhotovovaní hydroizolácie žalovaným nenašiel vážne pochybenie, ktoré by bolo rozdielne od technologického listu k použitému materiálu, evidentnú chybu zhotoviteľa nezistil. Znalec skonštatoval, že nebolo povinnosťou žalovaného upozorňovať žalobcu na potrebu celoplošnej ochrany hydroizolačnej vrstvy, pretože táto skutočnosť mala byť jednoznačne zahrnutá v projektovej dokumentácii, čo splnené nebolo. Žalovaným použitá hydroizolácia bola vhodná na danú stavbu. V prípade, ak na tvorbu prstenca boli použité DT tvárnice, ktoré boli ukladané priamo na izoláciu nešlo o správny postup, bolo potrebné zabezpečiť celoplošnú ochranu hydroizolácie a táto mala byť aj pod prstencom. Návrh ochrany hydroizolačnej vrstvy bol podľa znalca v princípe dostatočný, ale nič by nevyriešil, pretože v danom prípade bola potrebná celoplošná ochrana. Znalec tiež uviedol, že technický list a odporúčania mali byť odovzdané žalobcovi, resp. investorovi, keďže ide o doklady potrebné pri kolaudácii a zdokumentováva sa nimi celý proces stavby. Z hľadiska odporúčaní je obsah celého technického listu dôležitý.
5. Zo svedeckej výpovede zástupcu investora Ing. T. Z. súd zistil, že celá stavba je postavená na spodnej vode, a to bolo dôvodom, prečo investor trval na vyhotovení dvojitej izolácie. Počas realizácie diela žalovaným v jeho podzemnej časti neustále odčerpávali spodnú vodu. Žalovaný nemal výhrady ani voči projektovej dokumentácii ani voči použitým materiálom alebo technickej správe. Zo svedeckej výpovede pracovníka žalovaného Ing. N. V. súd zistil, že podľa svedka žalovaný vyhotovoval dielo v súlade s technologickým postupom a v súlade s odporúčaným postupom výrobcu hydroizolácie. Svedok mal veľkú časť informácií sprostredkovanú od ďalšieho pracovníka žalovaného V..
6. Podľa názoru súdu prvej inštancie bolo povinnosťou žalovaného ako zhotoviteľa diela postupovať v danom prípade s odbornou starostlivosťou a jasným a preukázateľným spôsobom upozorniť žalobcu na potrebu realizácie ďalších požiadaviek na ochranu a funkčnosť hydroizolácie. Uvedená skutočnosť v konaní preukázaná nebola. V tomto smere súd poukázal aj na ostatné zistenia znalca, podľa ktorých mala byť minimálna hrúbka hydroizolačnej vrstvy pri tlakovej vode 4 mm, čo v prípade diela zhotoveného žalovaným nesporne nebola. Pri minimálnej hrúbke hydroizolačnej vrstvy 4 mm mala byť predpokladaná spotreba 6,6 kg/m2 materiálu Nafuflex Proti Tech 2, avšak spotreba žalobcu bola podstatne nižšia, a to 5 kg/m2, čo pri prepočte vychádza na hrúbku 3 mm hydroizolačnej vrstvy. V prípade 3 mm hydroizolačnej vrstvy môže podľa znalca dochádzať k priesakom, pretože takáto hrúbka hydroizolačnej vrstvy už nemusí byť odolná voči tlakovej vode. Znalec pri posudzovaní zhotoveného diela žalovaným ďalej nezistil, či bola žalovaným použitá sieťovina na celú plochu. Aj keď znalec potvrdil, že použitá hydroizolácia bola podľa neho vhodná na danú stavbu, súd zdôrazňuje, že žalovaný, ktorý v cenovej ponuke navrhoval spôsob realizácie hydroizolácie, v konaní nepreukázal, že by bol postupoval podľa odporúčaní výrobcu uvedených v technickom liste, resp. nad všetky pochybnosti nepreukázal, že jeho postup, ktorý nebol realizovaný v súlade s odporúčaniami uvedenými v technickom liste
jednoznačne nespôsobil vzniknuté vady. Žalovaný tiež nepreukázal, že by do hydroizolácie vkladal aj sklolaminátové vložky. Podľa znalca aj táto skutočnosť mohla byť jednou z príčin priesaku hydroizolácie. Príčinou priesaku hydroizolácie však bola podľa znalca jednoznačne aj absencia celoplošnej ochrany hydroizolačnej vrstvy z cementového poteru hrúbky 50 - 80 mm. Podľa tvrdení žalobcu mu žalovaný odporučil aplikovať takúto ochrannú vrstvu iba v oblasti zberného kanála, pričom takéto odporúčanie podľa znalca postačujúce nebolo. Žalovaný tvrdil, že upozornil žalobcu na potrebu ochrannej betónovej vrstvy, ale žalobca dohodu nedodržal, resp. ju vedome porušil. V liste zo dňa 29. 11. 2016 žalovaný uvádzal, že žalobca mu svojvoľným konaním neumožnil proces opráv dokončiť. Odporúčanie potreby celoplošnej ochrany hydroizolácie žalovaným žalobcovi v konaní nebolo preukázané. Rovnako nebolo preukázané, že by žalovaný odovzdal žalobcovi technický list. Ďalším z dôvodov, pre ktorý súd dospel k záveru, že žalovaný v danom prípade nepostupoval s odbornou starostlivosťou bola aj skutočnosť, že po reklamácii žalobcovi navrhol ochranu hydroizolačnej vrstvy len pod prstencom, čo podľa znalca vzniknutý problém neriešil. V danom prípade bola potrebná celoplošná ochrana hydroizolácie. V intenciách uvedených skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný ako zhotoviteľ zodpovedá za vzniknuté vady.
7. V ďalšom súd prvej inštancie poukázal na to, že ak žalobca ako objednávateľ považoval vytknuté vady (presakovanie) za porušenie povinností zhotoviteľa diela zo zmluvy podstatným spôsobom, mal postupovať podľa § 436 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, teda uplatniť si niektorý z nárokov uvedený v prvom odseku a pre prípad, že zhotoviteľ vady neodstráni, mohol od zmluvy odstúpiť alebo si uplatniť zľavu z ceny diela. V prípade, ak žalobca považoval vady diela za porušenie zmluvy nepodstatným spôsobom, mal postupovať podľa § 437 ods. 1, 3, 5 Obchodného zákonníka a pre prípad, že zhotoviteľ vady neodstráni, mohol od zmluvy odstúpiť alebo si uplatniť zľavu z ceny diela. Nebolo sporné, že žalovaný ako zhotoviteľ diela vady neodstránil, v dôsledku čoho mal žalobca postupovať podľa uvedených zákonných ustanovení a uplatniť si zľavu z ceny diela alebo od zmluvy odstúpiť. Žalobca si neuplatnil ani zľavu z ceny diela a ani od zmluvy neodstúpil.
8. Súd prvej inštancie žalobcom uplatnený nárok na uhradenie nákladov na odstránenie vád diela posúdil ako nárok na náhradu škody, ktorá žalobcovi vznikla a ktorú si uplatnil v súvislosti s odstraňovaním vytknutých vád diela za žalovaného. Keďže sa žalobca svojich nárokov z vadného plnenia nedomáhal podľa týchto ustanovení Obchodného zákonníka, nemôže si úspešne v súdnom konaní uplatňovať nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla porušením povinnosti žalovaného vykonať dielo bez vád. Zdôraznil, že nároky z vád nevylučujú nárok na náhradu škody, ktorá je dôsledkom týchto vád, avšak toto pravidlo neplatí absolútne, nakoľko je vzápätí korigované obmedzením zakotveným v § 440 ods. 2, ktoré upravuje striktnú zásadu, podľa ktorej uspokojenie, ktoré môže objednávateľ dosiahnuť uplatnením niektorého z nárokov vád, nemôže dosiahnuť uplatnením nároku z iného právneho dôvodu, teda napríklad z titulu práva na náhradu škody. Z uvedeného vyplýva, že ujma spôsobená objednávateľovi diela vadným zhotovením diela zo strany zhotoviteľa, môže byť vysporiadaná z titulu náhrady škody iba v rozsahu, v ktorom by nemohla byť sanovaná prostredníctvom niektorého z nárokov z vád vyplývajúcich z § 436 alebo § 437 v súvislosti s § 564 Obchodného zákonníka.
9. V prejednávanej veci si žalobca ako náhradu škody vzniknutej vadným plnením žalovaného uplatnil náhradu nákladov vo výške 5 093,14 eura, o ktorých tvrdil, že tvoria účelne vynaložené náklady na práce vykonané za účelom odstránenia vád diela vykonaného žalovaným. Žalobca tvrdil, že vadné vykonanie diela žalovaným zapríčinilo taký stav, ktorý bolo potrebné odstrániť, pretože potreboval na stavbe pokračovať v ďalších fázach výstavby. Za škodu vzniknutú žalobcovi by bolo možné podľa názoru súdu považovať iba náklady, ktoré by žalobca vynaložil v súvislosti s vykonaním opatrení, smerujúcich k odvráteniu ďalších škôd na majetku. Samotné odstránenie vád diela vykonaného žalovaným bolo možné dosiahnuť uplatnením nároku na odstránenie vád vykonaného diela jeho opravou zo strany žalovaného, a to aj prípadne podaním príslušnej súdnej žaloby, ktorou by sa žalobca domáhal, aby bola súdom žalovanému uložená povinnosť odstrániť vady diela opravou. Žalobca v konaní jednoznačne nepreukázal také správanie žalovaného, pri odstraňovaní vzniknutých vád, ktoré by ho bez ďalšieho oprávňovalo postupovať podľa článku 9 bod 9.9 zmluvy o dielo a ignorovať zákonom stanovený postup odstraňovania vzniknutých reklamovaných vád diela. Naviac z tvrdení žalobcu bolo zrejmé, že časť prác (ak nie všetky) v súvislosti s odstraňovaním vád diela vykonával vo vlastnej réžii a nie prostredníctvom tretej osoby. Náklady vzniknuté samotným odstránením vád treťou osobou nie je možné vnímať ako škodu vzniknutú žalobcovi, na náhradu ktorej by mal nárok v zmysle § 436 ods. 4 a 440 ods. 1 Obchodného zákonníka. Dôvodom takéhoto právneho záveru je skutočnosť, že žalobca mohol opravu
vád dosiahnuť uplatnením uvedeného nároku z vád diela a v takom prípade je uspokojenie nároku na náhradu škody (v podobe nákladov na opravu diela treťou osobou) v zmysle § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka vylúčené.
10. Aj v prípade, ak by bol nárok žalobcu na náhradu škody dôvodný, nebolo podľa názoru súdu možné náhradu škody priznať, pretože výšku uplatnenej škody žalobca dostatočne nepreukázal. Predložené listinné dôkazy nemožno bez ďalšieho považovať za dostatočný dôkaz, ktorý by jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností preukazovali, že sa jedná výlučne o náklady žalobcu spojené s odstraňovaním vád diela vykonaného žalovaným.
11. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.
12. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O nároku na náhradu trov štátu, ktoré vznikli v súvislosti s vyplatenou odmenou znalcovi za účasť na pojednávaní dňa 07. 09. 2020 vo výške 54,10 eura, keďže výška záloh zložených stranami sporu nebola dostačujúca, rozhodol tak, že štát má voči žalobcovi ako neúspešnej strane sporu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením, po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
13. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP a navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vykonaným dokazovaním boli preukázané vady diela, ako aj osoba za ne zodpovedná - žalovaný, napriek tomu súd prvej inštancie žalobu zamietol s odôvodnením, že žalobca mal postupovať pri uplatňovaní vád diela podľa § 440 ods. 1 a § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka. Je nepochopiteľné a prekvapivé, prečo súd vykonával tak rozsiahle dokazovanie zamerané iba na zistenie vád diela a zodpovednej osoby, keď výsledky tohto dokazovania nepovažoval za relevantné. Naopak, za rozhodujúce považoval skutočnosti, ktoré nikto netušil alebo nepopieral, resp. ktoré neboli predmetom dokazovania. Napadnutý rozsudok považoval z pohľadu výsledkov dokazovania, nečakane založený na nepredvídateľných, iných skutočnostiach (zľava z ceny diela, resp. náklady, ktoré by žalobca vynaložil v súvislosti s vykonaním takých opatrení, ktoré by smerovali k tomu, aby v dôsledku vadne zhotoveného diela žalovaným nedochádzalo k ďalším škodám na majetku). Ak súd v napadnutom rozsudku konštatuje, že za škodu by mohol považovať iba škodu vzniknutú žalobcovi pri plnení prevenčnej povinnosti, no túto škodu nijako nevyhodnotil, napadnutý rozsudok vykazuje aj znaky arbitrárnosti. Takýmto postupom bolo žalobcovi znemožnené realizovať procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 42/2010. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ak v bode 8.9 konštatoval, že žalobca uplatnenú výšku nákladov nepreukázal. Žalovaný výšku a určitosť uplatnených nákladov na odstránenie vád diela nenamietal. Dôkazy v bode 6.15 rozsudku preukazujú náklady za dodanie materiálu potrebného na odstránenie vád diela a dôkazy v bode 6.16 rozsudku náklady za vykonané práce pri odstraňovaní vád diela. Súd pri hodnotení výšky uplatneného nároku opomenul dôkazy, ktoré preukazujú náklady za nájom kompresora potrebného na odstraňovanie vád diela. Uvedené dôkazy mal súd vyhodnotiť aj v kontexte výpovedí konateľa žalobcu, ako aj výpovede svedka Ing. T. Z.. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zistiteľné, prečo súd považuje dôkazy v bode 6.11 až 6.16 za nedostatočné a nejednoznačné. K nesprávnym skutkovým zisteniam dospel súd prvej inštancie v závere, že žalobca v konaní nepreukázal také správanie žalovaného pri odstraňovaní vád, ktoré by ho oprávňovalo postupovať podľa článku 9 bod 9.9 zmluvy o dielo a ignorovať zákonom stanovený postup. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že žalovaný nastúpil odstraňovať vady diela a v odstraňovaní týchto vád bezdôvodne nepokračoval. Uvedené skutočnosti vyplývajú predovšetkým z výsluchu strán sporu, ako aj z výsluchov svedkov. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, čo konštatuje aj súd v napadnutom rozsudku, že žalobca vady diela žalovanému riadne a včas oznámil, vyzval žalobcu na ich odstránenie, avšak žalovaný vady neodstránil (ani v dodatočnej lehote, resp. po ich čiastočnom odstraňovaní oznámil, že ich neodstráni), odstránil ich žalobca na svoje náklady. Svojou podstatou je suma vynaložených nákladov na odstránenie vád diela vrátením časti ceny diela vo výške zľavy zodpovedajúcej sume nákladov na odstránenie vád diela. Žalobca si zaslaním faktúry č. 216023 žalovanému so žiadosťou o jej úhradu v podstate uplatnil u žalovaného nárok na zľavu z ceny diela v zmysle § 436 ods. 1 písm. c) Obchodného zákonníka.
Dodal, že je povinnosťou súdu správne právne posúdiť uplatnený nárok podľa príslušných zákonných ustanovení, a to bez ohľadu na skutočnosť, ako ich právne posúdili účastníci konania. V tomto smere poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Co 3/2009 z 23. 09. 2010. Nemožno súhlasiť ani so záverom súdu, že žalobca mohol odstránenie vady diela dosiahnuť podaním žaloby o uloženie povinnosti žalovanému odstrániť vady diela opravou. Z výsluchu konateľa žalobcu a z výsluchu svedka Ing. T. Z., súd mohol zistiť, že dielo bolo realizované vo vopred určených časových etapách, ktorých nedodržaním by vznikli spoločnosti a objednávateľovi diela škody. Navyše, priesak vody spôsobený vadnou hydroizoláciou, bolo potrebné bezodkladne odstrániť a zabrániť tak vzniku prípadných ďalších škôd, a to aj v rámci plnenia si prevenčnej povinnosti. V prípade podania žaloby o uloženie povinnosti žalovanému odstrániť vady diela opravou by tak do dnešného dňa (vzhľadom na neprávoplatné skončenie konania) tieto vady neboli odstránené a žalobca, resp. objednávateľ, by nemohol pokračovať v realizácii diela.
14. Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a žalovanému priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Bol toho názoru, že rozhodnutie vychádza zo správneho právneho názoru, ktorý vychádza z ustanovení príslušných právnych predpisov a platnej judikatúry. Rozhodnutie je presvedčivé svojim odôvodnením, súd popísal na základe akých právnych predpisov rozhodol a na základe čoho dospel k rozhodnutiu vo veci samej. Žalobca poukazuje na judikatúru, ktorá sa vzťahuje na Občiansky súdny poriadok, pričom v tomto konaní sa vec prejednávala už podľa Civilného sporového poriadku. Z uvedených úvodných ustanovení CSP vyplýva, že konanie je založené na aktivite sporových strán a na princípe legality. Fakticky predmet sporu určuje žalobca, pričom je na procesných stranách ohľadom svojich tvrdení predkladať príslušné dôkazy. Súd fakticky vykonáva len svoju rozhodovaciu činnosť, ktorá má byť založená na princípe legality, teda na použití správnych právnych predpisov. Samotná predvídateľnosť rozhodnutia sa premieta do právnej istoty, pričom pod právnou istotou sa rozumie to, že každý môže legitímne očakávať, že spor bude rozhodnutý v súlade s právnymi predpismi a platnou judikatúrou, avšak práve na základe podanej žaloby, právnych tvrdení a dôkazov, ktoré v konaní predloží. Skutočnosť, že ,,súd pozná právo“, nemôže byť chápané, ako porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces, keďže žalobca určil predmet konania svojou žalobou a fakticky viedol dokazovanie. Okrem toho, v tomto prípade bol žalobca zastúpený odborne spôsobilou osobou, advokátom, teda nie je možné namietať rozhodnutie súdu pre iný právny záver ako bol uvedený v žalobe, ako porušenie práva na spravodlivý proces, keďže žalobca mal možnosť uplatniť si žalobou nárok v súlade s platnými právnymi predpismi. Napadnuté rozhodnutie súdu netrpí žiadnymi procesnými vadami a postupom súdu nebolo porušené právo žalobcu na spravodlivý proces. Skutočnosť, že súd konštatoval, že aj v prípade, ak by mal žalobca nárok na náhradu škody, tento nárok v konaní nepreukázal, je nepodstatným. Podstatnou je skutočnosť, že súd aplikoval ustanovenie § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka, na základe čoho nárok na náhradu škody, nad rámec zľavy z ceny diela, nie je prípustný. Záver o tom, že by aj tak nebola preukázaná výška škody z predložených dôkazov, bez vykonania ďalšieho dokazovania, nemá žiadny vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Ak je v zmysle § 440 ods. 2 vylúčený nárok na náhradu škody, tento nemohol byť uplatnený ani v zmysle bodu 9.9. zmluvy, nakoľko podľa tohto ustanovenia zmluvy ide o dohodu o nároku na náhradu škody. Žalobca uvádza, že žalobou si vlastne uplatnil zľavu z ceny diela, a to vo výške nákladov, ktoré na opravu vynaložil. S uvedeným názorom žalobcu sa nedá súhlasiť a to vzhľadom k predmetu konania, tak ako bol vymedzený v samotnej žalobe. Zo samotnej žaloby jednoznačne vyplýva, že sa jedná o nárok v zmysle bodu 9.9. zmluvy o dielo, teda o preplatenie nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti s odstránením vád. V žiadnej komunikácii medzi žalobcom a žalovaným nie je spomenuté, že si žalobca uplatňoval nárok z vád diela - zľavu z ceny diela. Zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že žalobca kvalifikovane uplatnil voči žalovanému nárok na zľavu z ceny diela. Žalobca v konaní netvrdil, že sa jedná o zľavu z ceny a ani nikdy nepreukazoval výšku zľavy z ceny diela. K preukázaniu výšky nároku na zľavu z ceny diela nepredložil a ani nenavrhol žiadny dôkaz, na základe čoho sa dokazovanie týmto smerom ani neuskutočnilo. Na základe uvedeného, aj keby mal byť uplatnený nárok nárokom na zľavu z ceny diela, čo popiera, tak v danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že uplatnená suma zodpovedá oprávnenej výške nároku na zľavu z ceny diela. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď žalobu, ktorou bola jednoznačne uplatnená náhrada škody, zamietol z dôvodu, že to vylučuje § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka. Pre odstránenie pochybností, dodal, že nezodpovedá za vady diela, nespôsobil ich a žiadny nárok žalobcovi teda nemohol vzniknúť ani z toho dôvodu. Žalobca vady diela spôsobil svojim konaním a je jediným, ktorý
zodpovedá za to, že k priesakom na diele následne došlo. Akýkoľvek nárok, či už nárok na náhradu škody alebo nárok zo zodpovednosti za vady je teda vylúčený pre absenciu zavinenia žalovaného.
15. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že žalovaný si vo vyjadrení k odvolaniu protirečí, pretože na jednej strane uvádza, že nezodpovedá za vady diela, nespôsobil ich, a preto žalobcovi nemohol z tohto dôvodu vzniknúť žiaden nárok, a na strane druhej konštatuje, že napadnutý rozsudok považuje za presvedčivý a zákonný. Keďže súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku konštatoval, že za vady diela zodpovedá žalovaný, nie je na mieste tvrdenie žalovaného, že súd nemohol nárok žalobcu posúdiť ako zľavu z ceny diela, pretože musí byť podľa názoru žalovaného prísne viazaný predmetom konania tak, ako bol vymedzený v žalobe. Je povinnosťou súdu správne právne posúdiť uplatnený nárok podľa príslušných zákonných ustanovení, a to bez ohľadu na skutočnosť, ako ich právne posúdili účastníci konania. Súd preto vec nesprávne právne posúdil, ak zamietol žalobu z dôvodu, že žalobca nepostupoval v zmysle § 436 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka, teda si neuplatnil zľavu z ceny diela alebo neodstúpil od zmluvy.
16. Žalovaný v odvolacej duplike zotrval na doterajších vyjadreniach a stanovisku uvedenom vo vyjadrení k odvolaniu, v ktorom uviedol, že považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za správne a stotožnil sa s jeho výrokom o zamietnutí žaloby, teda najmä s právnym záverom, ku ktorému súd v konaní dospel. S týmto záverom nie je v žiadnom rozpore tá skutočnosť, že žalovaný svoju zodpovednosť za vady diela odmieta. Žalobcom uplatnený nárok nie je nárokom na zľavu z ceny diela. Ak mal žalobca nárok na zľavu z ceny diela, nemohol si uplatniť nárok iný, keďže to vylučuje § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka. Nárok na zľavu z ceny diela je nárokom na zaplatenie rozdielu medzi hodnotou diela s vadami a bez vád, pričom žiadny dôkaz žalobca k preukázania tejto hodnoty nepredložil a nepredložil ani dôkaz, žeby si takýto nárok kvalifikovane uplatnil.
17. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach odvolania podaného žalobcom (§ 379 CSP, § 380 CSP) a po jeho preskúmaní zistil, že rozsudok je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP).
18. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
19. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí.
20. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Nedostatok riadneho, dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia predstavuje porušenie práva na spravodlivé súdne konanie. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že odôvodnenie rozhodnutia je podstatná časť rozhodnutia. Je to tak najmä z hľadiska presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí,
rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).
21. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúry ústavného súdu zaujal stanovisko, že medzi práva civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany práv a právom chránených záujmov strán sporu patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
22. V odôvodnení rozhodnutia sa musí súd vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.
23. V danom prípade odvolací súd po preskúmaní veci je názoru, že súd prvej inštancie sa v tejto veci neriadil dostatočne vyššie uvedenými zásadami, keď sa nevysporiadal so skutočnosťami a argumentmi dôležitými pre rozhodnutie vo veci a na tieto nedal dostačujúce odpovede. V prejednávanom spore sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 5 093,14 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania od 19. 11. 2016 až do zaplatenia. Zo skutkových tvrdení v žalobe vyplýva, že žalobca mal vynaložiť náklady v tejto výške v dôsledku porušenia povinnosti žalovaného odstrániť vady diela, vykonaného žalovaným podľa zmluvy o dielo uzatvorenej stranami sporu dňa 05. 02. 2016, poukazujúc pritom na bod 9.9 tejto zmluvy, podľa ktorého v prípade neplnenia záručných záväzkov si objednávateľ vyhradzuje právo na náklady zhotoviteľa tieto opraviť, zabezpečiť u tretej osoby. K žalobe okrem iného pripojil faktúru č. 216023 zo dňa 04. 11. 2016 (č. l. 49 spisu), ktorou žalobca fakturoval žalovanému náklady spojené s opravou hydroizolácie na stavbe K. J. v T., ktorú po reklamácii na základe zmluvy o dielo zo dňa 05. 02. 2016, neodstránil s tým, že ide o náklady spojené so sekaním betónovej vrstvy až po tekutú asfaltovú vrstvu v sume 2 656,40 eura, práce a materiál za tekutú izoláciu SIKA v sume 1 285,94 eura, betonáž a materiál s dopravou betónovej zmesi v sume 1 150,80 eura. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odvolací súd konštatuje, že absentuje zdôvodnenie, ako súd prvej inštancie po právnej stránke posúdil nárok žalobcu, t. j. o aký právny titul v prípade žalobcom uplatnených nákladov ide. Súd prvej inštancie v rozsudku neozrejmil svoje právne závery takým spôsobom, aby strana sporu, t. j. v prípade žalobca ako odvolateľ, nemusel hľadať odpoveď na pre vec rozhodujúce skutočnosti v rovine dohadov, aby sa s prijatými závermi bolo možné stotožniť ako s logickým záverom procesu poznania tak právnych záverov, ako aj záverov skutkových, z ktorých právne závery vychádzajú. Možno preto skonštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu je pre nedostatok dôvodov nepresvedčivé a nepreskúmateľné.
24. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd prvej inštancie po prijatí záveru, že žalovaný zodpovedá za vzniknuté vady, konštatoval, že žalobca mal postupovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka, upravujúcich nároky zo zodpovednosti za vady diela a pokiaľ žalovaný vady neodstránil, mal od zmluvy odstúpiť alebo uplatniť zľavu z ceny diela. Žalobca si zľavu z ceny diela neuplatnil a ani od zmluvy neodstúpil. Uviedol, že žalobca sa nemôže domáhať náhrady škody, ak mohol uspokojenie dosiahnuť uplatňovaním niektorého z nárokov z vád diela podľa § 436 alebo § 437 Obchodného zákonníka, a to s poukazom na § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti súd zdôraznil, že za škodu vzniknutú žalobcovi, by bolo možné považovať iba náklady, ktoré by vynaložil v súvislosti s vykonaním takých opatrení, ktoré by smerovali k tomu, aby v dôsledku vadne zhotoveného diela žalovaným, nedochádzalo k ďalším škodám na majetku. Podľa názoru súdu samotné odstránenie
vád diela vykonaného diela jeho opravou zo strany žalovaného by bolo možné dosiahnuť uplatnením nároku na odstránenie vád, a to aj prípadne podaním príslušnej žaloby, ktorou by sa domáhal, aby bola súdom žalovanému uložená povinnosť odstrániť vady diela opravou. Naviac pre postup podľa čl. 9. bod 9.9 zmluvy o dielo žalobca podľa názoru súdu prvej inštancie jednoznačne nepreukázal také správanie žalovaného pri odstraňovaní vád, ktoré by oprávňovalo postupovať podľa tohto bodu zmluvy. Ďalej konštatoval, že náklady vzniknuté samotným odstránením vád treťou osobou, nie je možné vnímať ako škodu vzniknutú žalobcovi, na náhradu ktorej by mal nárok, keďže žalobca mohol opravu vád dosiahnuť uplatnením uvedeného nároku z vád diela a v takomto prípade je uspokojenie nároku na náhradu škody, v podobe nákladov na opravu diela treťou osobou v zmysle § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka vylúčené. Pre úplnosť poznamenal, že ak by bol nárok žalobcu na náhradu škody dôvodný, súd by nemohol túto náhradu škody priznať, pretože výšku uplatnenej škody žalobca dostatočne nepreukázal.
25. Odvolací súd uvedené závery súdu prvej inštancie považuje s ohľadom na vykonávané dokazovanie za prekvapivé, ale predovšetkým za zmätočné, protirečivé. Podľa skutkových tvrdení v žalobe, má žalobcom uplatnený nárok predstavovať v zásade náhradu nákladov, ktoré boli vynaložené na odstránenie vád diela, za ktoré má zodpovedať žalovaný a ktoré žalovaný napriek svojej povinnosti neodstránil. V tomto smere žalobca vychádzal aj z bodu 9-9.9 zmluvy o dielo. Súd prvej inštancie však po právnej stránke neustálil právny titul tohto nároku žalobcu, neposúdil po právnej stránke uvádzaný bod zmluvy o dielo z hľadiska toho o aký nárok v prípade týchto nákladov ide.
26. K označeniu rozhodnutia za prekvapivé žalobcom v odvolaní odvolací súd uvádza, že prekvapivé rozhodnutie, vo všeobecnosti, je rozhodnutie založené na takom právnom závere súdu, ktoré nebolo možné na základe dovtedy zisteného skutkového stavu, prednesených tvrdení strán sporu predvídať, čím bola stranám sporu odňatá reálna a efektívna možnosť právne a skutkovo argumentovať. Tak je tomu vtedy, keď súd posudzoval skutočnosť, ktorú žiadna zo strán nikdy netvrdila či nepopierala, popr. ktorá nebola predmetom posudzovania.
27. V danej veci súd prvej inštancie zameral dokazovanie na preukázanie existencie vád diela a zodpovednej osoby, pričom v rozhodnutí posudzoval aj skutočnosti, ktoré strany sporu neuviedli. Argumentácia súdu prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bola založená na nepredvídateľných, iných skutočnostiach (vylúčenie nároku na náhradu škody s poukazom na § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka, zľava z ceny diela, resp. nárok na náhradu nákladov titulom predchádzania škody), vo vzťahu ku ktorým strany sporu nemali možnosť v priebehu konania zaujať stanovisko a vyjadriť sa. Keďže súd prvej inštancie posudzoval skutočnosti, ktoré neuviedli strany sporu a ktoré na základe dovtedy zisteného skutkového stavu nebolo možné predvídať, odvolací súd námietku žalobcu o vydaní nepredvídateľného/prekvapivého rozhodnutia vo veci považoval za dôvodnú. Takýmto postupom bolo žalobcovi znemožnené realizovať procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
28. Z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca vady diela žalovanému riadne a včas oznámil, vyzval žalovaného na ich odstránenie, avšak žalovaný vady neodstránil (ani v dodatočnej lehote). Rovnako bolo preukázané, že žalobca od zmluvy neodstúpil. Pokiaľ išlo o tvrdenie žalobcu v odvolaní, že si žalobou uplatnil nárok na zľavu z ceny diela, odvolací súd sa s týmto tvrdením žalobcu nestotožňuje. S ohľadom na skutkové tvrdenia žalobcu v žalobe a v rámci konania pred súdom prvej inštancie, nemožno konštatovať, že tieto zodpovedali uplatneniu nároku na zľavu z ceny diela. Z tohto dôvodu právne posúdenie nároku žalobcu titulom zľavy z ceny diela nemožno považovať za správne, ako tvrdí žalobca v odvolaní.
29. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že objednávateľ nemôže znášať negatívne dôsledky vadného plnenia zo strany zhotoviteľa a jeho následnú pasivitu prejavujúcu sa v neodstránení vad diela ani v dodatočnej primeranej lehote, pričom objednávateľ musí mať právnu možnosť dosiahnuť náhradu celej ujmy, ktorá mu vznikla v dôsledku vadného plnenia zo strany zhotoviteľa. Túto skutočnosť súd prvej inštancie pri rozhodovaní nezohľadnil. Záver súdu prvej inštancie, že samotné odstránenie vád diela mohol žalobca dosiahnuť aj podaním žaloby na uloženie povinnosti odstrániť vady diela opravou, nemôže obstáť a tento odvolací súd nepovažuje za správny. Nemožno po objednávateľovi spravodlivo požadovať, aby sa najprv domáhal v súdnom konaní bezplatného odstránenia vád diela, a nútiť ho po celú dobu dlhotrvajúceho súdneho konania znášať dôsledky zhotoviteľom neopravenej vady.
30. Súdom prvej inštancie citované ustanovenie § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka bráni predovšetkým obchádzaniu zákonných notifikačných lehôt pre uplatnenie nárokov zo zodpovednosti za vady tým, že vylučuje uplatňovanie totožného nároku, ktorý mal byť riadne uplatnený z titulu zodpovednosti za vady, z titulu zodpovednosti za škodu alebo z bezdôvodného obohatenia. Existujú pritom také nároky, ktoré môžu byť uplatnené z titulu zodpovednosti za vady, ako aj napríklad z titulu náhrady škody, pričom režim uplatnenia toho-ktorého nároku z odlišných právnych titulov je značne rozdielny. Predmetné ustanovenie sa týka predovšetkým prípadov, kde dodané vadné dielo malo nižšiu hodnotu ako dielo bezvadné a nepovoľuje uplatňovať tento typický nárok zo zodpovednosti za vadu ako nárok z titulu zodpovednosti za škodu, či z iného právneho dôvodu, a hojiť tak nedodržanie prísnejších zákonných podmienok pre riadne uplatnenie zodpovednosti za vadný predmet diela (najčastejšie neskorá alebo nerealizovaná notifikácia vád). Zo zodpovednosti za škodu môžu vzniknúť práva zhodné so zodpovednosťou za vady, ale aj právo odlišné, ktoré zo zodpovednosti za vady nemožno uspokojiť. Ide predovšetkým o ďalšie škody, ktoré sú vadným plnením zapríčinené. Takto vzniknutá škoda (napr. nemožnosť pokračovať vo výrobe z dôvodu dodania vadných výrobkov, vznik vyšších nákladov z dôvodu dodania vadných komponentov) nemôže byť krytá niektorým nárokom zo zodpovednosti za vady, ale musí byť riadne uplatnená v režime zodpovednosti za škodu. Porušenie povinnosti zo záväzkového vzťahu ako predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spočíva v takomto prípade v dodaní vadného diela, v dôsledku čoho vznikla uplatňovaná škoda. Predpokladom pre riadne uplatnenie nároku na náhradu škody je preukázanie príčinnej súvislosti medzi vadným plnením a vznikom škody. Nie je potrebné preukázať riadne a včasné uplatnenie nároku z vád diela, ale je potrebné preukázať, že dielo bolo vadné a že v dôsledku tohto vznikla uplatňovaná škoda.
31. V intenciách vyššie uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 CSP). Úlohou súdu prvej inštancie bude po právnej stránke ustáliť nárok uplatňovaný žalobcom, keďže od právneho posúdenia veci sa následne odvíja aj režim posudzovania tohto-ktorého právneho titulu, ktorý je rozdielny v prípade nároku z titulu zodpovednosti za vady diela, z titulu náhrady škody, prípadne z titulu náhrady nákladov. Následne vo veci rozhodne s ohľadom na závery vykonaného dokazovania, pričom vykonané dôkazy zhodnotí podľa svojej úvahy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliadne na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Svoje rozhodnutie odôvodní tak, aby zodpovedalo požiadavke presvedčivosti, preskúmateľnosti a predvídateľnosti (§ 220 ods. 2 CSP). V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 CSP).
32. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.