Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13Cob-202-2015.pdf
PDF · 117.9 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cob/202/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: MESTSKÝ PODNIK SLUŽIEB ČADCA, so sídlom Podzávoz 284, 022 01 Čadca, IČO: 00 183 326, právne zastúpeného JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s.r.o., so sídlom Potočná 2835/1 A, 022 01 Čadca, IČO: 36 866 849, proti žalovanému: Mediastar s.r.o., so sídlom Hurbanova 2289, 022 01 Čadca, IČO: 36 434 159, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Ladislavom Ščurym, advokátom, so sídlom E. XXXX, XXX XX M., v konaní o zaplatenie 598,44 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 7Cb/11/2013-91 zo dňa 7.11.2014
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 7Cb/11/2013-91 zo dňa 7.11.2014 v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 598,44 Eur spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 351,12 Eur od 20.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 247,32 Eur od 15.12.2012 do zaplatenia a vo výroku o trovách prvostupňového konania p o t v r d z u j e s tým, že obchodné meno žalobcu v záhlavní napadnutého rozsudku správne znie: ...„MESTSKÝ PODNIK SLUŽIEB ČADCA…“ .
Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 598,44 Eur spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 351,12 Eur od 20.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 247,32 Eur od 15.12.2012 do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu vo zvyšku úrokov z omeškania zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania pozostávajúce zo súdneho poplatku za návrh vo výške 35,50 Eur a z trov právneho zastúpenia vo výške 286,73 Eur na účet právneho zástupcu žalobcu, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na žalobu žalobcu, ktorou žiadal žalobca zaviazať žalovaného na zaplatenie sumy 598,44 Eur spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 351,12 Eur od 20.11.2012 do zaplatenia, s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 247,32 Eur od 15.12.2012 do zaplatenia a na náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný si na základe objednávky č. 151/12 u žalobcu objednal práce valcom typu VV-110 za cenu 30,80 Eur/1 Mth. Žalobca záväzok riadne a včas splnil, práce vykonal a žalovaný ich bez reklamácie schválil. Za vykonané práce žalobca vystavil faktúru č. 761 na sumu 351,12 Eur s DPH, ktorá nebola uhradená, hoci žalovaný jej obsah nenamietal a faktúru nevrátil. Za vykonané práce a prevoz valca vystavil žalobca faktúru č. 775 na sumu 547,32 Eur, pričom žalovaný uhradil zálohu vo výške 300 Eur a neuhradených zostalo 247,32 Eur s DPH. Ani túto faktúru žalovaný nenamietal. Žalobca sa tak domáha úhrady dlžnej sumy vo výške 598,44 Eur s príslušenstvom.
Okresný súd konštatoval, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že na základe objednávky vykonal žalobca pre žalovaného práce valcom a následne vystavil faktúru č. 761 na sumu 351,12 Eur so splatnosťou 19.11.2012 a faktúru č. 775 na sumu 547,32 Eur so splatnosťou 14.12.2012, pričom žalovaný zaplatil zálohu vo výške 300 Eur a dlžná čiastka tak predstavuje sumu 598,44 Eur. Okresný súd záväzkový vzťah medzi účastníkmi posúdil ako zmluvu o dielo podľa § 536 a nasledujúcich Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“). Žalobca práce vykonal riadne a včas, a preto má nárok na zaplatene ceny diela dohodnutej v objednávke. Pohľadávku žalobcu žalovaný nerozporoval a nepriamo ju uznal v liste označenom ako jednostranný zápočet zo dňa 3.3.2014. Medzi účastníkmi teda nebolo sporné, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie sumy 598,44 Eur titulom neuhradených faktúr č. 761 a 775 za vykonané práce a za prevoz valca.
K procesnej obrane žalovaného, podľa ktorej došlo k zániku uplatnenej pohľadávky žalobcu jednostranným zápočtom vzájomných pohľadávok s pohľadávkou žalovaného voči žalobcovi vo výške 3.493,25 Eur, ktorú žalovaný nadobudol zmluvou o postúpení pohľadávky od postupcu D. O. titulom neuhradenej faktúry č. 2010171, okresný súd uviedol, že skúmal, či v danom prípade došlo k platnému započítaniu pohľadávok, a tým k zániku záväzku voči žalobcovi vo výške 598,44 Eur. Žalovaný voči žalobcovi započítal pohľadávku vo výške 3.493,25 Eur, ktorú mal nadobudnúť Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 27.2.2014, pričom z vykonaného dokazovania okresný súd zistil, že voči postupcovi D. O. je vedené exekučné konanie od 23.3.2011 u súdneho exekútora Mgr. Bernarda Janíka. Súdny exekútor dňa 12.8.2013 vydal príkaz na začatie exekúcie, ktorým dlžníkovi povinného - žalobcovi prikázal, aby po doručení tohto príkazu nevyplatil pohľadávku povinnému D. O.. V rovnaký deň exekútor vydal tiež príkaz na vykonanie exekúcie prikázaním iných peňažných pohľadávok, ktorým dlžníkovi povinného - žalobcovi nariadil, aby po doručení exekučného príkazu pohľadávku povinného D. O. do výšky pohľadávky oprávneného špecifikovanej v exekučnom príkaze poukázal so súhlasom oprávneného na účet cudzích zdrojov súdneho exekútora. Exekučný príkaz a príkaz na začatie exekúcie boli žalobcovi doručené dňa 19.8.2013 a povinnému D. O. dňa 22.8.2013. Dňom doručenia príkazu na začatie exekúcie žalobcovi stratil povinný D. O. právo na vyplatenie svojej pohľadávky voči žalobcovi, a preto povinný nemal právo akokoľvek disponovať so svojou pohľadávkou, stratil právo prijať plnenie pohľadávky, právo pohľadávku postúpiť, ako aj právo pohľadávku započítať. Podľa okresného súdu tak povinný D. O. nemohol platne postúpiť dňa 27.2.2014 svoju pohľadávku voči žalobcovi žalovanému. Akékoľvek nakladanie povinného s postihnutou peňažnou pohľadávkou po doručení upovedomenia o začatí exekúcie má za následok neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko ide o úkon, ktorého účel odporuje Exekučnému poriadku. Doručením príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu, bol žalobca ako dlžník povinný uhradiť svoj záväzok voči povinnému súdnemu exekútorovi a nie priamo povinnému. Žalobca túto svoju povinnosť dňa 20.3.2014 splnil, a tým došlo k zániku záväzku žalobcu voči povinnému D. O. vo výške 3.493,25 Eur. Podľa okresného súdu tak Zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 27.2.2014 je neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka, preto žalovaný nenadobudol ako postupník pohľadávku povinného D. O. voči žalobcovi, a preto nedošlo ani k zániku pohľadávky žalobcu voči žalovanému vo výške 598,44 Eur jednostranným zápočtom. Postup žalobcu, ktorý po doručení príkazu v exekučnom konaní uhradil svoj záväzok voči povinnému na účet súdneho exekútora, bol správny a v súlade so zákonom.
Tvrdenia právneho zástupcu žalovaného, že v exekučnom konaní bola vymožená celá dlžná istina, trovy exekúcie a trovy právneho zastúpenia a čiastočne aj úroky z omeškania, pričom z exekučného spisu nie je možné zistiť v akej výške boli úroky z omeškania vymožené, neboli podľa okresného súdu právne relevantné. Exekučné konanie naďalej prebieha, nedošlo k zastaveniu exekúcie, resp. k upusteniu od vykonania exekúcie a k vráteniu poverenia súdnym exekútorom súdu. Podľa okresného súdu nie je podstatné, kedy a aké sumy boli v priebehu exekúcie vymožené a aká suma v určitej fáze exekučného konania zostáva na vyplatenie, ale podstatné je, že povinný D. O. postúpil pohľadávku v čase, kedy nemal oprávnenie touto pohľadávkou disponovať a mal zákaz s touto pohľadávkou nakladať, pričom jeho pohľadávka voči žalobcovi bola podstatne nižšia ako vymáhaná istina s príslušenstvom a trovami. Okresný súd preto zamietol návrh žalovaného na vykonanie dokazovania dopytom na súdneho exekútora, aby vyčíslil koľko je povinný dlžný na úrokoch z omeškania ku dňu oznámenia súdu, nakoľko takéto zisťovanie je v danej veci irelevantné a je v rozpore so zásadou hospodárnosti konania vykonávať dokazovanie, ktoré nie je podstatné pre rozhodnutie vo veci. Okresný súd rovnako zamietol návrh žalovaného na vykonanie dokazovania výsluchom konateľky žalovaného, keďže v danom prípade prebehli dve pojednávania, ktorých sa konateľka žalovaného nezúčastnila. K predvolaniu na pojednávanie na deň 4.4.2014 okresný súd uviedol, že hoci toto predvolanie nebolo žalovanému
doručené včas, právny zástupca žalovaného žiadal pojednávať v neprítomnosti žalovaného s tým, že konateľka žalovaného sa na pojednávaní nemohla zúčastniť, pretože má malé dieťa, ktoré bolo choré. Konateľka žalovaného tak mala o termíne pojednávania vedomosť, svoju neprítomnosť na pojednávaní prostredníctvom svojho právneho zástupcu ospravedlnila a právny zástupca žalovaného nežiadal pojednávať za prítomnosti žalovaného. Predvolanie na pojednávanie dňa 7.11.2014 bolo žalovanému doručené riadne a včas, keď žalovaný zásielku v odbernej lehote neprevzal, na základe čoho mal okresný súd podľa § 48 ods. 2 O.s.p. za to, že k doručeniu predvolania došlo dňa 19.10.2014, žalovaný svoju neúčasť neospravedlnil, nežiadal o odročenie pojednávania. Žalovaný tak mal možnosť zúčastniť sa na pojednávaniach, toto právo nevyužil a okresný súd nepovažoval za hospodárne opäť odročiť pojednávanie za účelom výsluchu žalovaného, ktorý svoje právo sám zmaril, pričom okresný súd jeho výsluch v danom prípade nepovažoval za podstatný.
K tvrdeniu žalovaného, že nemal vedomosť, že predmetná pohľadávka je predmetom exekučného konania a nadobudol ju v dobrej viere, a teda požíva právnu ochranu, okresný súd uviedol, že tieto tvrdenia boli vykonaným dokazovaním spochybnené, nakoľko z exekučného spisu vyplývalo, že v exekučnom konaní bol vydaný aj exekučný príkaz a príkaz na začatie exekúcie adresovaný žalovanému, ktorých znenie bolo v podstate zhodné so znením adresovaným žalobcovi. Tieto príkazy boli žalovanému doručené dňa 22.8.2013 a žalovaný tak mal vedomosť, že voči povinnému sa vedie exekučné konanie, v priebehu ktorého boli vydané exekučné príkazy. Okresný súd z exekučného spisu tiež zistil, že povinný D. O., aj keď už nebol konateľom žalovaného, so žalovaným naďalej spolupracoval, keďže z e-mailovej schránky žalovaného zasielal e-maily.
Okresný súd potom konštatoval dôvodnosť žaloby na zaplatenie istiny vo výške 598,44 Eur. Nakoľko žalovaný sa s peňažným plnením voči žalobcovi dostal do omeškania, vznikol žalobcovi tiež nárok na úroky z omeškania podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, a to vo výške určenej podľa Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu nasledujúcemu po splatnosti vystavených faktúr bola 0,75 %, čo po zvýšení o 8 percentuálnych bodov v zmysle citovaných právnych predpisov predstavuje úrok z omeškania 8,75 % ročne. Okresný súd tak žalobcovi priznal tiež úroky z omeškania v tejto výške zo sumy 351,12 Eur od 20.11.2012 do zaplatenia a zo sumy 247,32 Eur od 15.12.2012 do zaplatenia a v časti úroku z omeškania prevyšujúcej 8,75 % ročne žalobu zamietol.
O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 3 O.s.p. a žalobcovi, ktorý mal neúspech v pomerne nepatrnej časti (v časti úrokov z omeškania prevyšujúcej 8,75 %), priznal plnú náhradu trov konania pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 35,50 Eur a trov právneho zastúpenia vo výške 286,73 Eur. Trovy právneho zastúpenia boli priznané za 5 úkonov právnej služby po 39,84 Eur, vrátane režijného paušálu a DPH vo výške 20 %.
Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 c), d) a f) O.s.p.. Žalovaný mal za to, že postúpenie pohľadávky a tiež započítanie jednostranným právnym úkonom sú platnými právnymi úkonmi. Žalovaný trval na svojich vyjadreniach z pojednávania zo 7.11.2014, podľa ktorých, hoci je započítanie pohľadávky neplatné vo výške vyčíslenej súdnym exekútorom, vo zvyšnej časti 1.200 Eur je platné, pretože veriteľ nemôže od dlžníka požadovať viac než vyplýva z exekučného titulu a z toho vyplynulo, že žalovaná istina bola platne započítaná. Žalobca sa nemôže odvolávať na neplatnosť postúpenia pohľadávky, pretože je to v rozpore s príkazom súdneho exekútora. Exekučný príkaz nie je zákon, a preto neprichádza do úvahy uplatnenie ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Povinný D. O. nemohol disponovať so svojim majetkom len do výšky uspokojenia pohľadávky a so zvyšným majetkom mohol voľne disponovať. Ak by aj povinný bol obmedzený v nakladaní s pohľadávkou, žalovaný ako tretia osoba požíva právnu ochranu podľa § 133 Obchodného zákonníka, pretože v mene spoločnosti Mediastar s.r.o. konal v dobrej viere, a takto nadobudnuté práva požívajú právnu ochranu. Žalovaný nemal vedomosť o tom, že predmetná pohľadávka je predmetom exekučného konania, a preto sa ho táto skutočnosť netýka. Pohľadávka tak zanikla započítaním, a preto v súdnom konaní nemohla byť priznaná. Okresný súd odmietol vykonať navrhované dôkazy dopytom na súdneho exekútora a vypočuť štatutárneho zástupcu žalovaného, čím nezistil dostatočne skutkový stav veci, pretože nevykonal všetky navrhované dôkazy. Tieto dôkazy okresný súd označil za nadbytočné, s čím žalovaný nesúhlasí. Žiadal napadnutý rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril.
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a za rešpektovania ust. § 156 ods. 1,3 O.s.p. verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/202/2015-117 zo dňa 16.09.2015 a doručovanie upovedomenia o termíne verejného vyhlásenia rozsudku účastníkom konania prostredníctvom ich právnych zástupcov s tým, že podľa ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p. bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 22.09.2015, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline v spojení s ust. § 211 ods. 2 O.s.p..
Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Krajský súd za aplikácie ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu a v podrobnostiach naň odkazuje. Práve z titulu aplikácie ust. § 219 ods. 2 O.s.p. nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozsudku krajského súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom zvýraznia právne významné, poprípade skutkovo rozhodné okolnosti. Tento postup krajského súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, v zmysle ktorého ... „odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005, v zmysle ktorého ... „pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“. Žalovaný v podanom odvolaní namietol záver okresného súdu ohľadom neplatnosti zmluvy o postúpení a neplatnosti jednostranného započítania pohľadávok, keď žalovaný argumentoval tým, že započítanie nemôže byť neplatné vo zvyšnej časti pohľadávky 1.200 Eur, nakoľko veriteľ od dlžníka nemôže žiadať viac ako vyplýva z exekučného titulu. Krajský súd v súvislosti s touto odvolacou námietkou žalovaného považuje za potrebné citovať relevantnú právnu úpravu.
Podľa ust. § 106 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), exekútor poverený vykonaním exekúcie a) prikáže dlžníkovi povinného, aby po doručení príkazu na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky (ďalej len „príkaz na začatie exekúcie“) nevyplatil túto pohľadávku povinnému, b) upovedomí o začatí exekúcie prikázaním pohľadávky oprávneného a povinného a povinnému zakáže, aby po tom, keď sa mu doručí upovedomenie o začatí exekúcie, akokoľvek nakladal so svojou pohľadávkou až do výšky vykonateľnej pohľadávky a jej príslušenstva.
Podľa § 108 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), povinný stráca právo na vyplatenie pohľadávky dňom, keď sa dlžníkovi povinného doručil príkaz na začatie exekúcie.
Podľa ust. § 108 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ak nie je pohľadávka povinného splatná po doručení exekučného príkazu, vyplatí ju dlžník povinného oprávnenému, ak sa oprávnený s exekútorom písomne nedohodol inak, len čo sa stane splatnou.
Podľa § 108 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), výplatou oprávnenému, ak sa oprávnený s exekútorom nedohol inak, sa oslobodí dlžník povinného od svojej povinnosti voči povinnému.
Krajský súd sa k odvolacím dôvodom žalovaného oboznámil so spisovým materiálom a zistil, že Príkazom na začatie exekúcie sp.zn. EX 376/2011 (č.l. 50 spisu) súdny exekútor Mgr. Bernard Janík v exekučnom konaní vedenom proti povinnému D. O. na vymoženie pohľadávky vo výške 4.101,16 Eur, príslušenstva vo výške 2.304,55 Eur a predbežných trov exekúcie vo výške 1.861,46 Eur prikázal žalobcovi ako dlžníkovi povinného, aby po doručení tohto príkazu nevyplatil pohľadávku povinnému s tým, že povinný stráca právo na vyplatenie pohľadávky dňom, keď sa jeho dlžníkovi doručil príkaz na začatie exekúcie. Súdny exekútor exekučným príkazom (č.l. 51 spisu) nariadil žalobcovi ako dlžníkovi povinného, aby po doručení exekučného príkazu pohľadávku povinného D. O. poukázal so súhlasom oprávneného na účet cudzích zdrojov súdneho exekútora. Podľa prezenčnej pečiatky MESTSKÉHO PODNIKU SLUŽIEB ČADCA bol tomuto subjektu príkaz na začatie exekúcie doručený dňa 19.8.2013. Exekučný príkaz bol povinnému D. O. doručený dňa 22.8.2013 (č.l. 104). Podľa Zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej dňa 27.2.2014 medzi postupcom D. O. a žalovaným ako postupníkom (č.l. 77 spisu) je predmetom postúpenie pohľadávky postupcu voči žalobcovi ako veriteľovi, titulom nezaplatenej faktúry medzi postupcom a veriteľom č. 2010171 vo výške 3.493,25 Eur, ktorá sa stala splatnou dňa 25.1.2011. Jednostranným zápočtom zo dňa 3.3.2014 (č.l. 38 spisu) žalovaný započítal pohľadávku, ktorú nadobudol Zmluvou o postúpení pohľadávky vo výške 3.493,25 Eur, voči pohľadávke žalobcu na zaplatenie sumy 598,44 Eur. Z dokladu založeného v súdnom spise na č.l. 106 vyplýva úhrada čiastky 3.493,25 Eur zo strany žalobcu súdnemu exekútorovi.
Na základe uvedeného, krajský súd v zhode so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že doručením príkazu na začatie exekúcie dňa 19.8.2013 žalobcovi ako dlžníkovi povinného stratil povinný D. O. v súlade s ust. § 108 ods. 1 Exekučného poriadku právo na vyplatenie pohľadávky a žalobca ako dlžník povinného bol povinný so súhlasom oprávneného túto pohľadávku uhradiť priamo na účet cudzích zdrojov súdneho exekútora, čo žalobca uskutočnil dňa 20.3.2014. Ak za tejto situácie povinný v rozpore so zákazom uloženým mu podľa § 106 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v podobe zákazu akéhokoľvek nakladania s touto pohľadávkou až do výšky vykonateľnej pohľadávky a jej príslušenstva, a po tom, ako v zmysle ust. § 108 ods. 1 Exekučného poriadku doručením príkazu na začatie exekúcie žalobcovi ako dlžníkovi povinného stratil právo na vyplatenie pohľadávky, uzatvoril so žalovaným zmluvu o postúpení pohľadávky, je táto zmluva v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom. V tomto prípade neobstojí námietka žalovaného v tom smere, že o neplatnosti nemožno hovoriť v prípade, ak by konanie bolo v rozpore s exekučným príkazom vydaným súdnym exekútorom. Zákaz nakladať s pohľadávkou, ktorá je predmetom exekúcie, vyplýva priamo z ust. § 106 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku a v prípade, ak povinný v rozpore s týmto zákazom nakladal so svojou pohľadávkou, ktorú mal voči žalobcovi tým spôsobom, že uzatvoril zmluvu o postúpení pohľadávky so žalovaným, jedná sa o právny úkon, ktorý je neplatný, nakoľko odporuje uvedenému zákonnému ustanoveniu. Krajský súd v tejto súvislosti primerane poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo 85/02, v zmysle ktorého ...„Porušenie zákazu nakladania s vecami spísanými súdnym exekútorom, spočívajúce v uzavretí zámennej zmluvy, ktorej predmetom sú hnuteľné veci pojaté do tohto súpisu, je porušením zákonnej povinnosti, ktoré má za následok neplatnosť zámennej zmluvy.“... V uvedenom prípade najvyšší súd v obdobnej veci dospel k záveru o neplatnosti zámennej zmluvy týkajúcej sa hnuteľných vecí, ohľadom ktorých v exekučnom konaní súdny exekútor uložil povinnému zákaz s týmito vecami nakladať, a povinný napriek tomuto zákazu zámennú zmluvu uzavrel. Najvyšší súd potom konštatoval, že tým došlo k porušeniu zákazu vydaného súdnym exekútorom, čo znamená porušenie zákonnej povinnosti s následkom neplatnosti zámennej zmluvy uzavretej v rozpore s týmto zákazom.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalovaného v tom smere, že by započítanie pohľadávky malo byť neplatné len čiastočne, nakoľko v časti pohľadávky vo výške 1.200 Eur nemohol veriteľ od dlžníka požadovať viac ako vyplýva z exekučného titulu. Z vyššie uvedeného príkazu na začatie
exekúcie a exekučného príkazu je zrejmé, že súdnym exekútorom bola exekúcia vedená na vymoženie pohľadávky vo výške 4.101,16 Eur, príslušenstva vo výške 2.304,55 Eur a predbežných trov exekúcie vo výške 1.861,46 Eur. V zmysle ust. § 106 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku pritom zákaz nakladať s pohľadávkou, ktorá je predmetom exekúcie, platí až do výšky vykonateľnej pohľadávky a jej príslušenstva. Z príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu vyplynulo, že vykonateľná pohľadávka spolu s jej príslušenstvom viac ako dvojnásobne prekročila výšku pohľadávky, ktorej sa týkal súdnym exekútorom uložený zákaz s pohľadávkou nakladať. Na tomto závere nemení nič skutočnosť, že v priebehu výkonu exekúcie sa pohľadávka, pre ktorú sa exekúcia vedie, znižuje o plnenia prijaté súdnym exekútorom za účelom uspokojenia tejto pohľadávky. Plnením, ktoré bolo použité na uspokojenie vykonateľnej pohľadávky, je aj plnenie zo strany žalobcu, ktorý dňa 20.3.2014 záväzok, ktorú mal voči povinnému, uhradil na účet súdneho exekútora vo výške 3.493,25 Eur. Z dokladu založeného na č.l. 106 je pritom zrejmé, že táto pohľadávka vyplatená zo strany žalobcu na účet súdneho exekútora, bola v čiastke 2.655 Eur použitá na uspokojenie pohľadávky oprávneného a v čiastke 838,25 Eur na trovy exekúcie. Je preto možné konštatovať, že v čase jej vyplatenia na účet súdneho exekútora nebola vymáhaná pohľadávka uspokojená minimálne vo výške sumy vyplatenej žalobcom exekútorovi, teda minimálne vo výške zodpovedajúcej výške pohľadávky, ktorej sa týkal zákaz nakladania uložený povinnému.
Ohľadom námietky žalovaného, že nemal vedomosť o skutočnosti, že predmetná pohľadávka je predmetom exekučného konania, krajský súd v celom rozsahu odkazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu. Z príkazu na začatie exekúcie (č.l. 99) a z exekučného príkazu (č.l. 100), ktorý bol doručený dňa 22.8.2013 žalovanému ako dlžníkovi povinného D. O., je zrejmé, že žalovaný mal vedomosť o vedení exekučného konania voči povinnému. Aj podľa týchto exekučných príkazov adresovaných žalovanému sa pritom jednalo o rovnaký spôsob exekúcie prikázaním iných peňažných pohľadávok. Ak mal žalovaný vedomosť o takomto spôsobe vedenia exekúcie, nemohol byť dobromyseľný pri nadobúdaní pohľadávky od toho istého povinného zmluvou o postúpení pohľadávky. Neobstojí ani argumentácia žalovaného v podanom odvolaní s poukazom na ust. § 133 Obchodného zákonníka. Toto ustanovenie na prejednávaný prípad nedopadá, nakoľko upravuje postavenie štatutárnych orgánov spoločnosti s ručením obmedzeným s tým, že podľa ods. 3 tohto ustanovenia nie je obmedzenie konateľského oprávnenia účinné voči tretím osobám. Toto ustanovenie nerieši otázku ochrany dobrej viery konateľa konajúceho v mene spoločnosti ani otázku dobrej viery spoločnosti, za ktorú konatelia konajú, ale chráni dobrú vieru tretích osôb, ak spoločenská zmluva spoločnosti s ručením obmedzeným určuje určité vnútorné obmedzenia pre konanie konateľov.
K odvolaciemu dôvodu nevykonania žalovaným navrhovaných dôkazov súdom prvého stupňa, krajský súd poukazuje na odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku. Aj s ohľadom na vyššie uvedené konštatovania krajského súdu otázka aktuálnej výšky vymáhanej pohľadávky, vo vzťahu ku ktorej žiadal žalovaný vykonať dopyt na súdneho exekútora, nebola relevantná. Pohľadávka, ktorá bola predmetom prikázania pohľadávky v exekučnom konaní, bola výrazne nižšia než vykonateľná pohľadávka s príslušenstvom, pre ktorú bolo exekučné konanie vedené, a preto zákaz dispozície uložený povinnému D. O. sa týkal celej predmetnej pohľadávky. Vo vzťahu k námietke žalovaného, že nebol vypočutý štatutárny zástupca žalovaného, krajský súd v zhode so súdom prvého stupňa konštatuje, že konateľka žalovaného mala vedomosť o termíne prvého vo veci nariadeného pojednávania a svoju neprítomnosť na ňom ospravedlnila. Na pojednávaní nariadenom na deň 7.11.2014 sa nezúčastnila, o odročenie pojednávania nežiadala. Krajský súd pritom poukazuje na ust. § 125 O.s.p., v zmysle ktorého je výsluch účastníka konania len jedným z dôkazných prostriedkov. Pokiaľ okresným súdom v konaní boli vykonané iné dôkazy, a to oboznámením listín a vypočutím právnych zástupcov účastníkov, z ktorých okresný súd ustálil dôvodnosť žalobcovho nároku, tak nie je možné konštatovať, že by takýmto postupom okresného súdu došlo k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom. Krajský súd pritom poukazuje na uznesenie NS SR sp.zn. 2Cdo 6/99, podľa ktorého ...„výsluch účastníka konania je len jedným z dôkazných prostriedkov. Nevykonanie dôkazu výsluchom účastníka konania nie je postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f) O.s.p.“... Tak žalobca, ako aj žalovaný mali pred okresným súdom danú rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy, napĺňať procesné práva a povinnosti a predkladať súdu dôkazy, tieto označovať a žiadať, aby boli vo veci vykonané. Uplatňovanie procesných práv a napĺňanie procesných povinností nie je možné v zúženom zmysle viazať len na samotné pojednávanie, pretože v priebehu celého súdneho konania, tak žalobca, ako aj žalovaný môžu do spisového materiálu dokladať dôkazy, ktoré žiadajú vo veci vykonať. Postupom okresného súdu, výsledkom ktorého bolo prejednanie veci bez vypočutia konateľa žalovaného, nedošlo
ani k porušeniu Ústavou Slovenskej republiky garantovaných práv v zmysle čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy. K odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo ani v procesnej a ani v hmotnoprávnej rovine, keďže podľa rozsahu vykonaného dokazovania, ktorým bol krajský súd v zmysle ust. § 213 ods. 1 O.s.p. viazaný, bola dôvodnosť žalobcovho nároku preukázaná jednotlivými listinnými dôkazmi, na ktoré okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal.
Krajský súd vo všeobecnosti k otázke vykonávania dôkazov poukazuje na ust. § 120 ods. 1, veta druhá O.s.p., v zmysle ktorého súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Postup okresného súdu, ktorý pri rozhodovaní vychádzal z dostupných, najmä listinných dôkazov, bol súladný okrem ust. § 120 ods. 1 O.s.p., § 101 ods. 2 O.s.p. i s konštantnou judikatúrou vyšších súdov Slovenskej republiky, z ktorej sa poukazuje na R č. 37/1993, podľa ktorého judikátu „nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom“. Tiež podľa R č. 125/1999, „ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhované účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení“. Podľa R č. 164/2003-I. „Ústava Slovenskej republiky neupravuje prípustnosť dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie“.
Krajský súd tak nezistil relevantnosť odvolacích dôvodov žalovaného a za aplikácie ust. § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, viažuce sa k výrokovej časti, ktorým okresný súd vyhovel žalobe v časti istiny a v časti úroku z omeškania. S prihliadnutím na neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej dňa 27.2.2014 medzi žalovaným a D. O. sa žalovaný nestal nositeľom pohľadávky voči žalobcovi vo výške 3.493,25 Eur, a preto nemohlo dôjsť ani k zániku pohľadávky žalobcu voči žalovanému vo výške 598,44 Eur jednostranným zápočtom uskutočneným žalovaným dňa 3.3.2014. Okresný súd tak rozhodol vecne správne, pokiaľ zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny vo výške 598,44 Eur, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaný právny dôvod a výšku uplatnenej pohľadávky žalobcu nespochybnil. S ohľadom na vznik omeškania na strane žalovaného s plnením jeho záväzku voči žalobcovi, konštatuje krajský súd vecnú správnosť odvolaním napadnutého rozsudku tiež v časti povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 351,12 Eur od 20.11.2012 do zaplatenia a zo sumy 247,32 Eur od 15.12.2012 do zaplatenia. V podrobnostiach záverov o vzniku omeškania na strane žalovaného a o výške priznaných úrokov z omeškania krajský súd odkazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa stotožňuje, a tieto závery cez zákonné ust. § 219 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení svojho rozsudku neopakuje.
Z vyššie uvedených záverov bol preto rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdený ako vecne správne rozhodnutie, tak v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 598,44 Eur s príslušenstvom, ako aj v závislom výroku o trovách prvostupňového konania. Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním žalovaného osobitne napadnutý a ako závislý výrok od výroku v merite veci bol pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku vo veci samej rovnako potvrdený ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
V súvislosti s odôvodnením svojho rozhodnutia krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa ktorého „odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu“.
Krajský súd vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku zároveň vykonal opravu chyby v písaní podľa ust § 222 ods. 3 O.s.p. v spojení s ust. § 164 O.s.p., ktorá sa týkala uvedenia obchodného mena žalobcu v záhlaví rozsudku okresného súdu. Okresný súd obchodné meno žalobcu uviedol ako „Mestský podnik služieb Čadca“, pričom krajský súd z výpisu z registra organizácie Štatistického úradu Slovenskej republiky zistil, že obchodné meno žalobcu správne znie: ...„MESTSKÝ PODNIK SLUŽIEB ČADCA…“.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté za aplikácie § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1, 2 O.s.p. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, ktorý však nepodal návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania, a preto z dôvodu absencie tohto návrhu odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania rozhodol tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.