Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/21/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Miroslava Šeptáka, sudcov JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Yvetty Dzugasovej, v právnej veci žalobcu: JUDr. F. P., nar. XX.X.XXXX, bytom D. P., X.. XX, proti žalovanému: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Liptovský Mikuláš, so sídlom Liptovský Mikuláš, M. M. Hodžu č. 30, IČO: 37 905 538, o diskriminačnej žalobe, v konaní o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. -225 zo dňa 30. septembra 2014, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. -225 zo dňa 30.09.2014 vo výrokoch o uložení povinnosti poskytnúť žalobcovi primerané zadosťučinenie za konanie v rozpore s dobrými mravmi a za nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania vo forme písomného ospravedlnenia, ktoré je žalovaný povinný umiestniť na 15 dní do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, o uložení povinnosti zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.500,- Eur, a to v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku mení tak, že žalobu žalobcu v uvedenej časti zamieta.

V zostávajúcej časti, odvolaním nenapadnutej zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania mení tak, že žalovanému trovy konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Okresný súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému podľa o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (Antidiskriminačný zákon) povinnosť poskytnúť žalobcovi primerané zadosťučinenie za konanie v rozpore s dobrými mravmi a za nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania vo forme písomného ospravedlnenia, ktoré je žalovaný povinný umiestniť na 15 dní do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku na úradnej tabuli žalovaného v nasledovnom znení: „Vážený pán JUDr. F. P., Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Liptovský Mikuláš sa Vám ospravedlňuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi a za nedodržanie zásady rovnakého zaobchádzania, ktorého sa voči Vám dopustil počas Vášho výkonu štátnej služby na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Liptovský Mikuláš". Zároveň týmto rozsudkom uložil žalovanému podľa Antidiskriminačného zákona povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.500,- Eur, a to v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. V zostávajúcej časti žalobu zamietol. Napokon uložil žalovanému podľa (ďalej len „") povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 216,- Eur, a to v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na obsah žaloby žalobcu, ktorý sa domáhal morálneho zadosťučinenia, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v dôsledku diskriminujúceho konania žalovaného z dôvodu politického a iného zmýšľania žalobcu. Toto sa malo prejaviť v negatívnom postoji

k žalobcovi, odňatí služobného telefónu, zakázaní služobného vozidla, znížení funkčného príplatku, odvolaní členstva žalobcu v rôznych komisiách, v upozornení na nedostatočné plnenie služobných povinností a nakoniec v zrušení jeho štátnozamestnaneckého miesta. Okresný súd ďalej poukázal na fakt, že skutkové okolnosti veci týkajúce sa vzniku štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu, odňatia funkčného príplatku, zániku jeho funkcií v jednotlivých komisiách, ako aj zrušenia jeho miesta atď. neboli sporné. Zdôraznil, že v prípade tzv. antidiskriminačnej žaloby je povinnosťou žalobcu, aby špecifikoval konanie žalovaného majúce znaky diskriminačného konania a súčasne uviedol diskriminačný dôvod (§ 2 ods. 1 Antidiskriminačného zákona). Ďalej akcentoval fakt, že žalobca neoznámil súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu politického zmýšľania žalobcu. Iná situácia nastala v prípade diskriminačného dôvodu spočívajúceho v inom zmýšľaní o riadení a činnosti úradu práce. Súd mal preukázané, že žalobca nielen v pozícii právnika žalovaného, ale aj ako zástupca riaditeľky sa vo vymedzenom rozsahu podieľal na chode a riadení úradu práce, o jeho fungovaní mal svoje predstavy a v uvedených pozíciách, ktoré zastával preto logicky realizoval svoje zámery týkajúce sa riadenia a činnosti úradu práce. Existenciu uvedeného diskriminačného dôvodu nepriamo preukazuje aj vyjadrenie samotného žalovaného, v ktorom poukázal na zásadný rozpor medzi smerovaním v metodike, formách a spôsoboch riadenia úradu zo strany nového riaditeľa a názormi a prácou žalobcu. Napokon žalovaný uviedol, že doterajšia činnosť a riadenie úradu práce nenaplňovala predstavy Ing. Nemca, a preto bol rozhodnutý riešiť čiastočne aj organizačnú štruktúru úradu a preradenie vedúcich zamestnancov na iné pracovné miesta. Žalobca oznámil súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že došlo zo strany žalovaného k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania práve z dôvodu iného zmýšľania o riadení a činnosti úradu. Žalujúca strana uviedla, konkrétne skutkové tvrdenia ozrejmujúce diskriminačné konanie žalovaného, ktoré má spočívať v odňatí časti osobného príplatku, odňatí náhrady za pohotovosť pri zabezpečovaní opatrení pre obdobie krízovej situácie, zrušení zabezpečovania služobnej pohotovosti, upozornení pre neplnenie služobných úloh, opätovnom znížení osobného príplatku, odvolaní zo všetkých poradných komisií, zamedzení možnosti používať služobné vozidlo, odobratí služobného telefónu a zrušení štátnozamestnaneckého miesta. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca označil a aj predložil konkrétne listinné dôkazy. Za uvedeného procesného stavu došlo k preneseniu dôkazného bremena na žalovaného tak, ako to má na mysli ustanovenie § 11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona. Žalovaný bol preto povinný preukázať, že svojím konaním neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Túto povinnosť si nesplnil, dôkazné bremeno neuniesol, čo malo za následok neúspech žalovaného v konaní. Ani výpoveďou svedkyne PhDr. S. S.alovaný nepreukázal, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Okresný súd ďalej v podrobnostiach poukázal na jednotlivé diskriminačné kroky žalovaného. V prípade zníženia osobného príplatku došlo k priamej diskriminácii žalobcu, pretože sa s ním zaobchádzalo menej priaznivo, ako by to bolo s inou osobou v porovnateľnej situácii. O formu nepriamej diskriminácie išlo pri zrušení zabezpečovania služobnej pohotovosti žalobcom, ako aj pri jeho odvolaní zo všetkých poradných komisií. Aj bývalý štatutárny zástupca žalovaného Ing. Nemec potvrdil, že takéto odvolanie nebolo motivované pochybeniami žalobcu, ale potrebou zmeny. Rovnako za nepriamu diskrimináciu považoval okresný súd aj odňatie náhrady za pohotovosť. Upozornenie na neplnenie služobných povinností znamenalo priamu diskrimináciu. Pokiaľ svedkyňa PhDr. S. uvádzala, že takéto upozornenie bolo doručené aj iným zamestnancom, nekonkretizovala, o čo presne išlo. Za priamu diskrimináciu považoval okresný súd odňatie služobného telefónu a tiež možnosti používať služobné vozidlo. Zrušenie štátnozamestnaneckého miesta bolo podľa názoru okresného súdu považované za nepriamu diskrimináciu. Žalovaný podľa úsudku súdu prvého stupňa nepreukázal, že takéto zrušenie miesta bolo objektívne zdôvodniteľné princípom hospodárnosti. V konaní boli zároveň preukázané konfliktné vzťahy medzi žalobcom a Ing. Nemcom, zastrašujúce a ponižujúce pracovné prostredie malo dokonca následky na psychickom zdraví žalujúcej strany. K príčinám tohto stavu sa vyjadrila aj MUDr. P., ktorej výpoveď potvrdila argumentáciu žalobcu.

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho zmeny a zamietnutia žaloby. Uviedol, že všetky kroky, ktoré pociťoval žalobca ako diskriminačné súviseli s organizáciou práce na úrade práce, nie s osobou žalobcu. Pozície právnikov boli zrušené celoplošne pre všetky úrady práce, sociálnych vecí a rodiny, v súvislosti s čím poukázal na predložený listinný dôkaz. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo také správanie žalovaného, ktoré by mohlo byť hodnotené ako diskriminačné. Pokiaľ ide o zhoršený psychický stav žalobcu, tento bol výrazom jeho subjektívneho pohľadu na vzniknutú situáciu. Výšku priznaného finančného zadosťučinenia nepovažoval odvolateľ za primeranú. Vzhľadom na odbornosť a prax žalobcu je v jeho možnostiach nájsť si inú vhodnú prácu.

Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Zopakoval svoje argumenty už skôr prezentované v konaní, predovšetkým akcentoval neprimerané a diskriminujúce správanie sa Ing. Nemca, ktoré pretrvalo aj po ukončení štátnozamestnaneckého pomeru.

Krajský súd, ako súd odvolací ( O.s.p), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia a v zmysle ustanovenia toto rozhodnutie zmenil tak, že návrh zamietol.

Predmetom konania bolo v posudzovanej veci tvrdené diskriminujúce konanie žalovaného vo vzťahu k žalobcovi. Okresný súd založil svoju argumentáciu na tom, že žalobca v súlade s 11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona oznámil súdu, že jeho právo bolo dotknuté porušením zásady rovnakého zaobchádzania. Následne bolo v súlade s odsekom 3 uvedeného ustanovenia povinnosťou žalovaného preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Uvedené východiskové pravidlá rozhodujúce pre posúdenie dôvodnosti žaloby boli základom aj pre rozhodnutie odvolacieho súdu. Pokiaľ však išlo o následné vyhodnotenie tvrdených okolností zakladajúcich porušenie základných práv žalobcu, tu sa druhostupňový súd s názorom okresného súdu nestotožnil.

Diskriminácia je také konanie, keď sa v tej istej situácii zaobchádza s jedným človekom (skupinou ľudí, organizáciou, krajinou, skupinou krajín) inak než s iným človekom (skupinou ľudí, organizáciou, krajinou, skupinou krajín) na základe jeho odlišnosti napr. rasového alebo etnického pôvodu, vierovyznania, veku, rodu, pohlavia alebo sexuálnej orientácie atď., pričom rozhodovanie o tom, či došlo alebo nedošlo ku diskriminácii, sa uskutočňuje na základe toho, či existuje príčinná súvislosť medzi znevýhodnením a použitím kritéria pre rozlišovanie. Diskrimináciou je tiež každé neopodstatnené nerovnaké zaobchádzanie s ľuďmi zo strany štátu, právnických alebo fyzických osôb, ktorí majú istú moc, právomoci alebo sa pohybujú v prostrediach, kde sú ľudia jeden od druhého istým spôsobom závislí. Pôvodným významom latinského slova „discriminare" je „rozlišovať". „Rozlišovanie" je pojem, ktorý sám osebe nemá negatívny, ale ani pozitívny význam, získava ho až v spätosti s konkrétnou situáciou, v ktorej sa rozlišovanie uplatňuje. Diskriminácia ľudí môže mať množstvo najrozmanitejších dôvodov, ako napr. rasový alebo etnický pôvod, národnosť, štátne občianstvo, jazyk, rodinný stav, vierovyznanie, sociálny pôvod, majetok, vek, rod, pohlavie, sexuálna orientácia, politická príslušnosť, členstvo v politických či odborových organizáciách, zdravotné postihnutie, ďalšie dôvody vyplývajúce z akéhokoľvek predsudku (napr. výška v cm, krása, sexuálna príťažlivosť, temperament, zajakavosť, výslovnosť...). Každý jeden človek je priraďovaný na základe určitých kritérií i k menšine a tým sa dostáva voči väčšine do nevýhodného postavenia. Na základe iných kritérií môže však byť vnímaný ako príslušník spoločenskej väčšiny a v tomto postavení má vedomú či podvedomú snahu brániť svoje výhody na úkor menšiny a jej snahy o rovnaké zaobchádzanie vníma ako ohrozenie svojho postavenia. Diskriminačné správanie býva najčastejšie spojené s diskrimináciou menšín alebo s diskrimináciou slabších bez dostatočnej spoločenskej podpory. Absencia kritiky či pomenovania diskriminačného správania je podmienkou jeho pretrvávania či stupňovania diskriminácie. Podľa § 2 ods. 1 Antidiskriminačného zákona dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Ďalej sa žiada uviesť, že subjektívny názor dotknutej osoby na diskrimináciu jej osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že tu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. Z ustanovenia 11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona totiž vyplýva, že dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu, ale zaťažuje aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je jeho odlišnosť, napr. jeho rasa či etnická príslušnosť (pôvod), vek, politická činnosť a pod. Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu

rovnakého zaobchádzania (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. apríla 2009). V danom prípade žalobca poukázal v žalobe a vo svojich ďalších vyjadreniach prezentovaných v konaní na to, že v dôsledku konania štatutárneho zástupcu žalovaného Ing. Nemca malo dôjsť k jeho diskriminácii z dôvodu politického alebo iného zmýšľania. Okresný súd v podrobnom odôvodnení svojho rozhodnutia správne poukázal na fakt, že odlišné zaobchádzanie z dôvodu politickej činnosti žalobcu tu nebolo preukázané, resp. žalobca neoznámil súdu skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z tohto dôvodu došlo. Uvedený záver žalobca nijako nespochybnil. Súd prvého stupňa preto následne zobral za základ svojho rozhodnutia preukázané konanie žalovaného voči žalobcovi z dôvodu jeho iného zmýšľania, ktoré malo spočívať v rozdielnych predstavách účastníkov o fungovaní úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. K uvedenému považoval krajský súd za nevyhnutné upriamiť pozornosť na spôsob fungovania štátnej správy, ktorej uskutočňovanie sleduje predovšetkým verejný záujem a je organizovaná na základe príslušných právnych predpisov v súlade s predstavami legitímne zvolených predstaviteľov štátnej moci. Štátna správa je určitá praktická činnosť, ktorá zabezpečuje realizáciu jednotlivých funkcií štátu a je pod dohľadom štátu. Štátna správa je súčasťou verejnej správy vykonávanej vo verejnom záujme; aplikuje sa pri nej povinnosť, ktorá je právnym predpisom daná a ktorá je vykonávaná verejnoprávnymi subjektmi. Štátnu správu vykonáva osobitná skupina orgánov štátu - orgány štátnej správy. Svoje úlohy vykonávajú nie vo svojom mene, ale v mene štátu, a tak prípadné úspechy, ale aj neúspechy sú smerované nie na konkrétny orgán, ale na štát. Štátna správa reprezentuje nadraďovaciu a výkonná sféru, ktorá používa donucovacie metódy na dosiahnutie svojich cieľov. Toto donútenie možno vykonávať, len prostriedkami a formami, ktoré ustanovujú platné právne predpisy, musí byť primerané vymáhanej povinnosti a uplatniť ho môže len kompetentný orgán.

Pokiaľ štátny orgán realizuje svoje funkcie naznačeným spôsobom, v súlade s právnymi predpismi a tiež s cieľmi nastavenými nielen samotným orgánom umiestneným v rámci štruktúry štátnych orgánov na najnižšom stupni (napr. úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, ako tomu bolo v posudzovanej veci), ale aj na základe stratégií a filozofie jeho nadriadených orgánov, vrátane ústredných orgánov štátnej správy, nemožno uvedené považovať nijako za protizákonné, diskriminačné, obchádzajúce zákon, či inak zasahujúce do práv osoby majúcej inú predstavu o fungovaní vecí verejných. Inak povedané, štátna správa má vo svojej podstate politický charakter a metódy jej činnosti sa z uvedeného charakteru odvíjajú nezávisle od subjektívnej predstavy osôb zastávajúcich protichodné postoje.

Ako bolo uvedené vyššie, okresný i krajský súd sa zhodli na názore, že žalobca neoznámil súdu skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že tu došlo k diskriminácii z dôvodu politickej angažovanosti žalobcu. Pokiaľ ide o „iné zmýšľanie" tohto účastníka, ktoré bolo vzaté za základ vyhovujúceho rozsudku súdu prvého stupňa, toto z pohľadu súdu druhého stupňa a v zmysle vyššie naznačených úvah, nemohlo byť dôvodom pre konštatovanie diskriminačného postupu žalovaného voči svojmu zamestnancovi. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia akcentoval predovšetkým rozdielne predstavy žalobcu a Ing. Nemca ako štatutára žalovaného vo veciach smerovania, v metodike, formách a spôsobe riadenia úradu. Uvádzal tiež, že žalobca mal „svoje predstavy" o fungovaní žalovaného, a preto logicky realizoval tieto zámery týkajúce sa riadenia a činnosti úradu práce. Odvolací súd bol presvedčený, že žalobca ako zamestnanec orgánu štátnej správy si nemohol pri zmene v pozícii jeho nadriadeného presadzovať právo na svoje záujmy, myšlienky, koncepty týkajúce sa riadenia, pokiaľ tieto boli v rozpore s líniou naznačenou riaditeľom, prípadne aj orgánmi vyššieho stupňa v rámci politiky fungovania štátnej správy na danom úseku. Uvedeným nemožno samozrejme spochybniť odbornosť, snahu, či prínos žalobcu pre žalovaného; jeho pozícia však v rámci organizačnej štruktúry nebola taká, aby mohol akokoľvek presadzovať odlišnú filozofiu činnosti žalovaného. Táto odlišnosť nespadá pod ochranu v zmysle Antidiskriminačného zákona a nemožno na jej základe vyvodiť závery o práve žalobcu na ochranu podľa tohto predpisu.

Aj v prípade negatívneho, či diferencujúceho správania sa Ing. Nemca voči žalobcovi, toto mohlo byť prejavom rozdielneho prístupu, nie však na základe odlišnej vlastnosti žalobcu, tak ako to bolo vymedzené vo vyššie rozoberanej definícii diskriminácie, ale na základe iných predstav riadenia a činnosti orgánu štátnej správy. Všetky prejavy nasmerované voči žalobcovi - odvolanie z komisií, zníženie platu, odobratie služobného telefónu atď., ktoré mohli byť subjektívne pociťované ako neprimerane zasahujúce do jeho práv, boli z pohľadu odvolacieho súdu prejavom negatívnej pracovnej atmosféry na pracovisku, ale nie dôsledkom diskriminačného konania, keďže odlišný náhľad na

chod orgánu štátnej správy nemohol založiť postup podľa príslušných ustanovení Antidiskriminačného zákona.

O trovách konania rozhodol krajský súd podľa (v spojení s ), podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. V konaní bol úspešný žalovaný, ktorý si však náhradu trov konania neuplatnil, preto rozhodol krajský tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.