Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_10Co-740-2014.pdf
PDF · 142.52 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/740/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa: Mesto Turzovka, Jašíkova 178, Turzovka, IČO: 00 314 331, v zastúpení JUDr. Jozef Varmus, PhD., advokát so sídlom W. XX, H., proti odporcovi: Žilinský samosprávny kraj, Komenského 48, Žilina, IČO: 37 808 427, v zastúpení Advokátska kancelária Mrázovský & partners, s.r.o., Mariánske námestie 2, Žilina, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, za účasti Okresnej prokuratúry Čadca, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 4C/298/2012-564 zo dňa 26.6.2014, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, v ktorom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol (výrok I).
M e n í rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov konania (výrok II) tak, že navrhovateľ je p o v i n n ý nahradiť odporcovi trovy konania titulom trov právneho zastúpenia v sume 19.950,22 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu odporcu AK Mrázovský & Partners, s.r.o., Mariánske námestie 2, Žilina.
Rozsudok z r u š u j e vo výroku, v ktorom okresný súd nepriznal odporcovi v 2/ rade náhradu trov konania (výrok III).
Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh (výrok I), ktorým sa dňa 08.11.2012 domáhal navrhovateľ voči odporcovi určenia vlastníckeho práva nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX v k.ú. C., a to stavby budovy polikliniky sup.č. XX na parcele CKN č. 382/4 a parcele CKN č. 382/4 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 730 m2, stavby budovy detského oddelenia sup. č. XX na parcele CKN č. 382/3 a parcele CKN č. 382/3 - zastavaná plocha a nádvoria o výmere 495 m2. Vo výroku II uložil súd navrhovateľovi povinnosť nahradiť odporcovi 1/ trovy konania vo výške 24.682,70 eur v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu odporcu 1/ AK Mrázovský & Partners, s.r.o., Mariánske námestie 2, Žilina. Vo výroku III rozsudku okresný súd odporcovi 2/ náhradu trov konania nepriznal.
Navrhovateľ namietal v podanom návrhu na začatie konania zápis vlastníckeho práva odporcu k dotknutým nehnuteľnostiam titulom delimitačného protokolu zo dňa 04.02.2003 podľa zák. č. 416/2001 Z.z., § 80 písm. e) zák. č. 277/1994 Z.z., § 99 zák. č. 578/2004 Z.z., § 5 Vyhlášky č. 770/2004 Z.z. Podľa navrhovateľa delimitačný protokol nie je titulom nadobudnutia vlastníckeho práva, nerieši vlastníctvo. Odporca je na liste vlastníctva zapísaný nesprávne, naopak vlastníkom žalovaných nehnuteľností je on
( navrhovateľ ), preto z dôvodu zosúladenia hmotno-právneho a formálneho stavu vlastníckeho práva je daný z pohľadu ust. § 80 písm. c) O.s.p. aj jeho naliehavý právny záujem na podanej určovacej žalobe.
Okresný súd viazaný skutkovým vymedzením návrhu navrhovateľa, čo do navrhovateľom tvrdených titulov nadobudnutia vlastníckeho práva, po vykonaní rozsiahleho dokazovania (okresný súd uvádza na č.l. 6 odôvodnenia rozhodnutia z ktorých konkrétnych dôkazov vychádzal), vyhodnotenia vykonaných dôkazov a aplikácii súvisiacich hmotno-právnych predpisov uzavrel, že navrhovateľ sa nestal vlastníkom sporných nehnuteľností ani na základe jedného z tvrdených nadobúdacích titulov vlastníctva a jeho návrh v celom rozsahu zamietol ako nedôvodný.
Základ nároku navrhovateľ viazal k trom nadobúdacím titulom vlastníctva : 1/ rozhodnutie o privatizácii, 2/ vybudovanie Polikliniky Turzovka v akcii „Z", prechod tohto majetku do vlastníctva obce podľa § 3 písm. e) zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, 3/na základe § 2 ods. 3 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení zmien a doplnkov, tvrdiac, že prešlo na neho vlastníctvo k zariadeniu účinnosťou zák. č. 138/1991 Zb. ku dňu 01.01.1992.
Okresný súd vo vzťahu k prvému tvrdenému nadobúdaciemu titulu (rozhodnutie o privatizácii národného majetku v prospech mesta Turzovka) zistil, že Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku SR rozhodnutím zo dňa 19.09.2002 (č. rozhodnutia 832) rozhodlo podľa § 10 ods. 6 a 13 zák. č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov o privatizácii časti zdravotníckeho zariadenia - Poliklinika Turzovka so sídlom Turzovka - Ústredie 461 (vymedzeného výstupným formulárom F.1, ktorý zodpovedá aj majetku tvoriaceho predmet sporu) na mesto Turzovka. Existuje aj privatizačný projekt na bezodplatný prevod majetku na mesto Turzovka podľa § 12 ods. 2 zák. č. 92/1991 Zb., ktorý bol uzneseniami Vlády SR č. 937, 577 schválený. Zo stanoviska odpovede Fondu národného majetku SR zo dňa 01.02.2013 (poukaz súdu na listinný dôkaz nachádzajúci sa na č.l. 316 spisu) bolo preukázané, že Fond národného majetku SR nerealizoval bezodplatný prevod privatizovaného majetku na mesto Turzovka, pretože takýto majetok nepodliehal privatizácii podľa zák. č. 92/1991 Zb. Navrhovateľ podľa názoru okresného súdu nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho práva na základe rozhodnutia o privatizácii, pretože rozhodnutie nespĺňa všetky zákonné náležitosti. Podľa § 11 ods. 2 zák. č. 92/1991 Zb. nedošlo k zrušeniu Polikliniky Turzovka bez likvidácie, neprešiel majetok do vlastníctva Fondu národného majetku SR podľa § 29 zák. č. 92/1991 Zb., neuzavrel Fond národného majetku SR zmluvu s navrhovateľom o bezodplatnom prevode majetku na mesto Turzovka. Súd poukazuje na to, že Poliklinika Turzovka s účinnosťou od 01.01.1992 stala štátnou príspevkovou organizáciou s právnou subjektivitou na výkon ambulantnej a liečebno-preventívnej starostlivosti, odporca sa stal jej vlastníkom priamo zo zákona podľa § 3 ods. 1 zák. č. 446/2001 Z.z. o majetku VÚC, jednalo sa totiž o majetok štátu, ku ktorému prešla zriaďovateľská funkcia na VÚC. Navrhovateľ nepreukázal, že podľa ním tvrdeného 1. nadobúdacieho titulu sa stal v hmotno-právnej rovine vlastníkom predmetu sporu a nepreukázal ani to, že zápis odporcu vo formálnej rovine na liste vlastníctva je nesprávny. Navrhovateľ nevyvrátil s poukazom na § 70 ods. 1 Katastrálneho zákona záväznosť zákonnej domnienky zápisu odporcu na liste vlastníctva. Súd nezistil rozpor hmotno-právneho stavu vlastníctva s formálnym zápisom vlastníckeho práva. Konštatoval, že z pohľadu prvého tvrdeného titulu nie je v zmysle § 80 písm. c) O.s.p. daný naliehavý právny záujem navrhovateľa na určení vlastníckeho práva.
Okresný súd za nedôvodný vyhodnotil aj druhý navrhovateľom tvrdený titul nadobudnutia vlastníckeho práva. Z vyvlastňovacieho rozhodnutia zo dňa 25. októbra 1978 (na č.l. 111 spisu) zistil súd, že MsNV Turzovka vyvlastnil svojim občanom v zmysle Stavebného zákona pozemky v prospech Československého štátu v správe MsNV Turzovka na účely výstavby polikliniky v Turzovke. MsNV Turzovka aj požiadal o povolenie výstavby polikliniky (táto skutočnosť vyplynula aj z rozhodnutia o umiestnení stavby zo dňa 27.01.1977). Z listinných dôkazov (poukaz súdu na č.l. 242 spisu a nasl.) je preukázané, že stavbu v akcii „Z" financoval Okresný národný výbor ( ONV) teda štát a výpoveď svedka preukázala, že práce v akcii „Z" realizovali občania Turzovky bezplatne v prospech mesta Turzovka. Túto skutočnosť ani odporca nerozporoval. Poukazoval na štandardnú realizáciu akcie „Z" v minulosti, keď táto prebiehala tak, že minimálne 70% investícii financoval štát a 30% investícii bolo na ťarchu príslušnej obce ako náklady na práce občanov a drobné náklady, ktoré obce organizovali na vybudovanie verejne prospešných zariadení v rámci akcie „Z". Dňa 28.11.1978 bola podaná žiadosť o zápis vlastníckeho práva v prospech československého štátu v správe MsNV Turzovka. Z hospodárskej zmluvy č. 56/91 zo dňa 26. januára 1989 vyplynulo, že správu štátneho majetku MsNV Turzovka zmluvou previedol k sporným nehnuteľnostiam na OUNZ Čadca ( ako nadriadený orgán je uvedený ONV Čadca ( v
zmluve sa uvádza aj finančné ohodnotenie prevádzaného národného majetku). Okresný súd konštatoval nepochybnú skutočnosť, t.j. vybudovanie Polikliniky Turzovka v akcii „Z" avšak nebolo preukázané splnenie ďalších kumulatívnych podmienok nevyhnutných na prechod vlastníctva. Navrhovateľ totiž nepreukázal, že podľa § 2 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. v znení zák. č. 43/1993 Z.z. ku dňu účinnosti Zákona o obecnom zriadení č. 369/90 Zb. mu k týmto nehnuteľnostiam patrilo právo hospodárenia.
Navrhovateľ nenadobudol vlastnícke právo k predmetu sporu ani na základe ním tvrdeného tretieho nadobúdacieho titulu. Navrhovateľom tvrdený nadobúdací titul opierajúci sa o § 3 ods. 3 zák. č. 138/1991 Zb. v znení zmien a doplnkov o majetku obcí z dôvodu, že sporné zariadenie Nemocnica s poliklinikou prvého typu do 50.000 obyvateľov neposkytuje špecializované služby, preto podľa § 80e ods. 2 zák. č. 118/02 Z.z. v súlade s § 2 ods. 3 zák. č. 138/1991 Zb. prešla zo zákona do vlastníctva obce s účinnosťou zák. č. 138/1991 Zb. ku dňu 01.01.1992, neobstojí. Podľa názoru okresného súdu bolo vyvrátené rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva SR, ktoré od 01.01.1992 zriadilo štátnu príspevkovú organizáciu s právnou subjektivitou Poliklinika Turzovka, ktorej predmetom činnosti je poskytovanie ambulantnej a nie ústavnej starostlivosti. Z tohto dôvodu poliklinika nebola „ nemocnicou s poliklinikou prvého typu „ a nevzťahujú sa na ňu uvedené ustanovenia zákona ani uvedený nadobúdací titul vlastníckeho práva. Súd naviac dodal, že Vyhláška č. 19/1975 Zb. o kategorizácii zdravotníckych zariadení bola od 01.11.1991 zrušená novelou zák. č. 419/1991 Zb.
Okresný súd v dôvodoch rozhodnutia ( na č.l. 8 odôvodnenia rozsudku) uzavrel, že navrhovateľom uvádzané rozhodnutia : rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 10C/152/2004 - 459 zo dňa 04.01.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 9Co 155/2011-48 zo dňa 19.05.2011 nie sú analogicky aplikovateľné na aktuálne posudzovanú vec. Vo veci 10C 152/2004 bola Poliklinika Kysucké Nové Mesto zapísaná na list vlastníctva v prospech Mesta Kysucké Nové Mesto a VÚC Žilina sa domáhalo určenia vlastníckeho práva, kým v aktuálne posudzovanej veci teda v konaní 4C/298/2012 Poliklinika Turzovka nikdy nebola zapísaná na list vlastníctva v prospech mesta Turzovka. Na liste vlastníctva je zapísaný VÚC a určenia vlastníckeho práva sa domáha Mesto Turzovka. Taktiež Poliklinika Kysucké Nové Mesto bola v správe mesta Kysucké Nové Mesto, kým Poliklinika Turzovka v správe mesta Turzovka nebola. Okresný súd poukazuje aj na význam § 159 ods. 2 O.s.p, podľa tohto procesného ustanovenia je súd viazaný výrokom rozsudku a nie odôvodneným rozsudku č.k. 10C/152/2004 zo dňa 04.01.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 9Co/155/2011-48 zo dňa 19.05.2011, na ktoré navrhovateľ poukazoval. Rozsudok vo veci 10C/152/2004 nie je rozsudkom v aktuálne riešenej veci, ktorým by bol súd priamo viazaný s poukazom na § 226 O.s.p. Súd je oprávnený podľa § 135 ods. 2 O.s.p. aktuálnu právnu vec samostatne posúdiť, nestranne, objektívne rozhodnúť, napokon je to nielen právo, ale i povinnosť súdu.
Rozhodovanie o náhrade trov konania medzi účastníkmi, okresný súd vyvodil z § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi v rade 1/ - úspešnej procesnej strane priznal plnú náhradu trov konania ( pozn. odvolacieho súdu titulom trov právneho zastúpenia) v celkovej sume 24.682,70 eur, keď špecifikáciu odmeny za konkrétne úkony právnej služby uvádza súd na strane 11 písomného odôvodnenia rozhodnutia.
Súd poukazuje na to, že i keď okresná prokuratúra, ako odporca v rade 2/ bola úspešným účastníkom, trovy konania nežiadala podľa § 151 ods. 1 O.s.p. v aplikácii s § 148 O.s.p., preto tejto procesnej strane súd trovy konania nepriznal.
Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ. Po doplnení odvolania (na základe výzvy okresného súdu ) sa domáhal zrušenia rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa z nasledovných dôvodov :
V odvolacej argumentácii procesného charakteru namietal, že mu ako účastníkovi postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. V tejto súvislosti vytýkal, že okresný súd v zápisnici o pojednávaní zo dňa 26.06.2014 na záver dokazovania nezaprotokoloval obsah vyjadrenia jeho právneho zástupcu k dokazovaniu, k právnej stránke veci a zhrnutie jeho návrhu. Zápisnica o pojednávaní zo dňa 26.06.2014 na strane 8 neobsahuje žiadne vyjadrenie jeho právneho zástupcu, naopak obsahuje rozsiahle vyjadrenie právneho zástupcu odporcu. Vo vzťahu k odvolateľovi zápisnica obsahuje jedine konštatáciu, že „právny zástupca navrhovateľa v záverečnom návrhu udáva a sám protokoluje". Odvolateľ dodal, že na záver pojednávania, pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej, musí súd dať účastníkom (ich právnym zástupcom) možnosť, aby zhrnuli svoje návrhy, vyjadrili sa k dokazovaniu a právnej stránke veci, pričom je povinnosťou súdu do zápisnice o pojednávaní zaprotokolovať podstatný prednes
účastníka (jeho právneho zástupcu). Zrejme pre chybu v technickom zariadení, ktoré nezaznamenalo obsah zápisnice, nedošlo k zaprotokolovaniu vyjadrenia. Týmto postupom podľa odvolateľa súd porušil aj zásadu rovnosti účastníkov pri uplatňovaní ich práv pred súdom.
Odvolateľ namieta aj nesprávne skutkové zistenie súdu, poukazuje najmä na ním vymedzený skutkový základ, dôvod preukazujúci ním nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, osobitne argumentuje odvolateľ rozhodnutím Ministerstva pre správu a privatizáciu národného majetku SR zo dňa 19.09.2002 č. : M-991/2002, č. rozhodnutia : 832, ktorým ministerstvo rozhodlo podľa § 10 ods. 6 a § 13 zák. č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov o privatizácii časti zdravotníckeho zariadenia Poliklinika Turzovka, keď bol majetok vymedzený výstupným formulárom F.1(F)1 privatizačného projektu bezodplatným prevodom podľa § 12 ods. 2 písm. d) cit. zákona prevedený do vlastníctva navrhovateľa. Podľa obsahu privatizačného projektu zdravotníckeho zariadenia Poliklinika Turzovka reg. č. 2281 z časti F.1 vyplýva, že do vlastníckeho práva navrhovateľa boli prevedené okrem iných aj sporné nehnuteľnosti : stavba - budova polikliniky súp. č. XX a parc. KN
- C č. 382/4 - zastavané plochy o výmere 730 m2, stavba - budova detského oddelenia Turzovka súp. č. XX a parc. KN - C č. 382/3 - zastavané plochy o výmere 495 m2. K návrhu na vydanie rozhodnutia o privatizovanej časti zdravotníckeho zariadenia Poliklinika Turzovka boli prijaté i uznesenia Vlády SR č. 577 zo dňa 20.06.2001 a č. 937 zo dňa 21.08.2002, ktorými Vláda SR schválila spôsob a podmienky privatizácie časti zdravotníckeho zariadenia Poliklinika Turzovka podľa § 10 ods. 14 zák. č. 92/1991 Zb.
Podľa odvolateľa súd nesprávne vyhodnotil dôkazy, ktorými preukazoval správu majetku nehnuteľnosti ( ku tvrdeniu, že nehnuteľnosti mal v správe ku dňu účinnosti zák. č. 369/90 Zb.). Podľa odvolateľa aj z výpovede svedka Jána Malichera ( bývalého predsedu MsNV Turzovka) vyplynulo, že právny predchodca navrhovateľa, Mestský národný výbor v Turzovke spravoval budovu polikliniky až ku dňu vzniku nového právneho subjektu - Mesto Turzovka. Označený svedok potvrdil pred súdom prvého stupňa, že Mestský národný výbor v Turzovke viedol evidenciu tohto majetku, spravoval tento majetok aj prostredníctvom okresu (ONV v Čadci). Aj napriek tomu, že bola medzi MsNV v Turzovke a OUNZ Čadca uzatvorená dňa 01.05.1989 hospodárska zmluva o prevode správy národného majetku, naďalej majetok Polikliniky Turzovka spravoval MsNV v Turzovke (viedol jeho evidenciu) a následne navrhovateľ
- Mesto Turzovka. Odvolateľ bol názoru, že listinnými dôkazmi preukázal, že jeho predchodca MsNV Turzovka, následne potom on, viedol vo svojej evidencii správu majetku Polikliniky v Turzovke. Podľa odvolateľa súd spornú vec účastníkov aj nesprávne právne posúdil. Poukazoval na obsahové znenie § 2 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. v znení neskorších predpisov o majetku obcí, na obsahové znenie a význam § 3 označeného právneho predpisu účinného ku dňu účinnosti zák. č. 369/1990 Zb. Navrhovateľ spravoval objekt Polikliniky Turzovka ( okrem iného) aj v rozhodnom období (roky 1989-1991), pričom správu polikliniky v oblasti zdravotníctva vykonával OUNZ v Čadci a správu majetku (hospodárenia) vykonával MsNV Turzovka a následne navrhovateľ. Budova polikliniky bola vybudovaná v akcii Z, preto s poukazom na právnu úpravu zák. č. 138/1991 Zb. nebola budova vylúčená z majetku, ktorý v súlade s § 2 prechádzal do majetku obcí, nakoľko išlo o stavbu vybudovanú v akcii Z a právo hospodárenia patrilo MsNV v Turzovke. Navrhovateľ odvodzoval svoje vlastnícke právo k budove Polikliniky v Turzovke z ustanovenia zák. č. 446/2001 Z.z. o majetku VÚC. K uvedenému nadobúdaciemu titulu podľa navrhovateľa súdy už vyslovili názor v konaní vedenom pred OS Čadca, konkrétne v rozsudku sp. zn. 10C 152/2004 zo dňa 02.12.2010 a Krajský súd v Žiline v rozsudku sp. zn. 9Co 155/2011 zo dňa 19.05.2011, keď dospeli k právnemu záveru, že na základe uzavretej hospodárskej zmluvy o prevode správy národného majetku nedošlo k prevodu správy národného majetku na OUNZ Čadca a teda nebolo možné aplikovať § 3 a nasl. zák. č. 446/2001 Z.z. o majetku VÚC. Súdy v označených konaniach odmietli, že by na základe právneho režimu zák. č. 446/2001 Z.z. o majetku vyšších územných celkov a § 80e ods. 2 zák. č. 118/2002 Z.z. prešla budova polikliniky do vlastníctva samosprávneho kraja. Súdy v uvedených rozhodnutiach argumentovali, že na základe delimitačného protokolu (na základe tohto delimitačného protokolu bol zapísaný odporca ako vlastník budovy Polikliniky v Turzovke) nevzniklo vlastnícke právo v prospech samosprávneho kraja, pretože delimitačný protokol nie je právnym titulom, na základe ktorého by prešlo vlastnícke právo na inú osobu. On, navrhovateľ, preukázal, že mal vo vzťahu k Poliklinike ten istý nadobúdací titul (ex lege podľa zák. č. 138/1991 Zb.) ako Mesto Kysucké Nové Mesto. Pokiaľ okresný aj krajský súd v predchádzajúcom konaní ( v spore OS Čadca 10C/152/2004) dospeli na základe tých istých skutočností k právnemu názoru, že budova polikliniky patrí do vlastníctva mesta, mal súd z tohto právneho názoru vychádzať tiež v aktuálne posudzovanom sporovom konaní, v právnom štáte totiž platí princíp právnej istoty, čo znamená, že v tej istej veci by nemali súdy rozhodovať inak.
Odvolateľ namietal rozhodovanie okresného súdu aj v otázke náhrady trov konania. Poukazuje na zmätočnosť a nepreskúmateľnosť, nevykonateľnosť rozhodnutia, keď súd mu uložil povinnosť nahradiť odporcovi 1/ trovy konania a voči odporcovi 2/ náhradu trov konania nepriznal. V konaní od jeho začatia totiž vystupoval len jeden odporca, ktorým je Žilinský samosprávny kraj. Okresná prokuratúra (ktorú mal zrejme súd prvého stupňa na mysli ako odporcu 2/) nie je účastníkom konania, účastníctvo prokurátora má osobitný charakter, vychádzajúci z inštitútu ust. § 35 ods. 3 O.s.p. Odvolateľ argumentoval ďalej tým, že z rozhodnutia súdu nie je zrejmé z akých ustanovení zákona vychádzal, keď priznal náhradu trov konania za jeden úkon právnej služby vo výške 2.259,17 eur. Odvolateľ poukazuje na obsahové znenie ust. § 9 ods. 1, § 11 ods. 1 Vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Dodal, že z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť, z akej hodnoty veci bola priznaná náhrada trov konania za jeden úkon právnej služby, vo veci nebola zisťovaná hodnota vecí, ktoré boli predmetom sporu. Súd by mal podľa odvolateľa pri rozhodovaní o trovách konania vychádzať z ust. § 11 ods. 1 citovanej vyhlášky. Navyše, súd priznal odporcovi náhradu trov konania aj za úkon - vyjadrenie k zmene návrhu, hoci k zmene návrhu zo strany navrhovateľa nedošlo, od počiatku uplatňoval pred súdom ten istý nárok, doplnenie právnej argumentácie zo strany navrhovateľa nebolo zmenou návrhu ako sa to mylne domnieva súd. Odvolateľ poukazuje aj na to, že okresný súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia
- 3 krát za vyjadrenie, pritom odporca má nárok na náhradu trov právnej služby za uvádzaný úkon iba jeden krát.
Súhrnnom všetkých uvedených dôvodov sa navrhovateľ domáhal zrušenia rozsudku súdu prvého stupňa a žiadal mu vrátiť vec na ďalšie konanie.
Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa mal za to, že súd postupoval v plnom rozsahu v súlade s dikciou ust. § 118 ods. 4 O.s.p. a umožnil účastníkom konania využiť právo na záverečný návrh, účastníci svoje záverečné návrhy predniesli v súlade s písomnými podaniami, ktoré vo veci súdu doručili a verbálnymi argumentmi, ktoré v rámci dokazovania urobili. Súd v rámci svojho postupu umožnil účastníkovi konania využiť právo na záverečný návrh, navrhovateľ tento svoj záverečný návrh predniesol, zhrnul všetky svoje už produkované tvrdenia zaznamenané v zápisniciach z predchádzajúcich pojednávaní ako aj v písomných podaniach, s prednesom navrhovateľa sa súd dôsledne oboznámil, čoho dôkazom bolo aj odôvodnenie rozsudku okresným súdom po jeho vyhlásení v rámci pojednávania dňa 26.06.2014 v rozsiahlom rozsahu, prečo návrh zo strany navrhovateľa zamietol. Tieto dôvody zamietnutia návrhu súd totožne uviedol aj v písomnom odôvodnení. Napokon navrhovateľ mal možnosť vzniesť námietku voči zneniu zápisnice, poprípade doplniť jej znenie, mohol to využiť jednak na samotnom pojednávaní a jednak po doručení zápisnice (mal teda možnosť využiť postup podľa § 40 ods. 3 O.s.p.). Navrhovateľ tento postup nevyužil, nenamietal znenie zápisnice, preto je možné vyvodiť záver, že proti zneniu zápisnice námietky nemal a právo na záverečný návrh, ktoré mu bolo zo strany prvostupňového súdu umožnené využiť, využil, čo potvrdzuje i zápisnica o pojednávaní zo dňa 26.06.2014.
Vykonaným dokazovaním bolo preukázané : a/ že na strane navrhovateľa nebola splnená zákonná podmienka, predpokladaná v § 2 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. ( v znení zák. č. 43/1993 Z.z.), teda, že ku dňu účinnosti zákona SNR č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení mu patrilo právo hospodárenia k nehnuteľnostiam tvoriace predmet sporu, b/ že na strane navrhovateľa nebola splnená zákonná podmienka v zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 138/1991 Zb. (v znení zák. č. 43/1993 Z.z.,) teda, že navrhovateľovi patrilo právo hospodárenia v príspevkovej organizácii, ku ktorým prešla zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia na mesto Turzovka (navrhovateľa) podľa zák. č. 518/1990 Zb. o prechode zakladateľskej alebo zriaďovateľskej funkcie národných výborov na obec a na ústredné orgány štátnej správy a orgány miestnej štátnej správy, c/ že, na strane navrhovateľa nebola splnená zákonná podmienka vyplývajúca z § 2 ods. 3 zák. č. 138/1991 Zb. v znení zák. č. 43/1993 Z.z. teda, že právo hospodárenia, ktoré patrilo príspevkovej organizácii Poliklinika Turzovka, ku ktorým prešla zakladateľská alebo zriaďovateľská funkcia na ústredný orgán štátnej správy alebo na príslušný orgán miestnej štátnej správy, prešla z majetku SR do vlastníctva navrhovateľa a či ústredný orgán štátnej správy (Ministerstvo zdravotníctva SR) alebo príslušný orgán miestnej štátnej správy ( napr. krajský úrad) preniesol svoju zakladateľskú alebo zriaďovateľskú funkciu na navrhovateľa na základe dohody v súlade s § 5 ods. 1 zák. SNR č. 518/1990 Zb. (tak ako to napr. bolo v prípade Polikliniky KNM).
Naopak v konaní bolo jednoznačne preukázané, že od 01.05.1989, a to až do súčasnosti, nepatrilo navrhovateľovi k označeným nehnuteľnostiam právo hospodárenia. Potvrdzujú to i dôkazy, zriaďovacia listina Ministerstva zdravotníctva SR č. 3724/1991 - A/II-3 zo dňa 06.12.1991, rozhodnutie Krajského úradu v Žiline zo dňa 23. októbra 1996, ktorým Krajský úrad v Žiline rozhodol o zmene zriaďovacej listiny č. 96/1900-010 a iné, ďalej hospodárska zmluva zo dňa 26.1.1989 o prevode správy národného majetku, delimitačná dohoda o odovzdaní prevzatia a úloh práv a záväzkov..., uzatvorená medzi odovzdávajúcou organizáciou OÚNZ Čadca a preberajúcou organizáciou Poliklinika Turzovka a iné...,.V konaní bolo jednoznačne preukázané, že navrhovateľovi právo hospodárenia k predmetnej nehnuteľnosti tak, ako predpokladá ustanovenie § 2 ods. 1 zák. 138/1991 Zb. ako zákonná podmienka pre základ tvrdeného nároku, nepatrilo. Správne vyhodnotil okresný súd, že navrhovateľ nepredložil žiadne akceptovateľné listinné dôkazy osvedčujúce, že po 1.5.1989 v súlade s vyhláškou FNF č. 119/1988 Zb. hospodáril s predmetom sporu (s národným majetkom) tak, ako to predpokladá § 6 citovanej vyhlášky, žeby realizoval práva a povinnosti hospodárenia s predmetom sporu po termíne 1.5.1989. Podľa názoru odporcu zaťažuje navrhovateľa dôkazné bremeno, aby preukázal právnu skutočnosť predpokladanú najmä v § 2 ods. 1, resp. ods. 3 zák. č. 138/1991 Zb. a to aj za účinnosti zák. č. 43/1993 Z.z. pre základ jeho nároku a takéto dôkazné bremeno navrhovateľ v konaní neuniesol.
Nie je možné, tak ako správne vyvodil prvostupňový súd, aplikovať právny názor prijatý súdmi v konaní 10C/152/2004 na aktuálne posudzovanú vec, keďže zo záverov rozhodnutia 10C/152/2004 je jednoznačné, že prevod vlastníctva k Poliklinike Kysucké Nové Mesto a následný delimitačný protokol bol aplikovaný v súlade s ustanovením § 2 zák. č. 138/1991 Zb., ale aj subsidiárne, že v zmysle protokolu sa delimitoval aj majetok, ktorý bol vo vlastníctve štátu a právo hospodárenia mal bývalý MsNV v Kysuckom Novom Meste. Teda bola preukázaná skutočnosť, že Poliklinika Kysucké Nové Mesto v čase sporu bola zapísaná na liste vlastníctva a preukázateľne majetok bol v správe majetku KNM na rozdiel od Polikliniky Turzovka.
Podľa odporcu okresný súd správne a procesne bezchybným spôsobom uzavrel nepreukázanie nadobudnutia vlastníckeho práva navrhovateľom podľa § 132 Občianskeho zákonníka na základe rozhodnutia o privatizácii. Nadväzne z tohto tvrdeného titulu správne uzavrel neexistenciu naliehavého právneho záujmu na podanej určovacej žalobe podľa § 80 písm. c/ O.s.p. Navrhovateľ nepreukázal splnenie kumulatívnych podmienok na prechod vlastníckeho práva podľa § 2 ods. 1 zák. č. 138/91 Zb. v znení zákona č. 43/93 Zb. ku dňu účinnosti zákona o obecnom zriadení Z. č. 369/90 Zb.; právo hospodárenia a nie, že Poliklinika Turzovka je zariadenie NsP prvého typu, z ktorého by inak vyplývalo, že v zmysle § 80e ods. 2 zák. č. 118/02 Z.z. v súlade s § 2 ods. 3 zák. 138/1991 Zb. by prešlo zo zákona vlastnícke právo k NsP prvého typu do vlastníctva obce s účinnosťou zákona č. 138/1991 Zb.
Odporca sa v celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím okresného súdu v otázke náhrady konania medzi účastníkmi. Podľa neho súd vychádzal z vyčíslenia trov zo dňa 26.6.2014 a trovy právneho zastúpenia priznal v súlade s § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Obdobne súd správne vyhodnotil účelnosť vynaložených trov, či už v otázke úkonu vyjadrení k žalobe písomnými podaniami, ako aj v otázke zmeny návrhov, ako i v otázke vyjadrenia odporcu k zmeneným návrhom. Opakované zmeny titulom nadobudnutia vlastníckeho práva tvrdené právnym zástupcom navrhovateľa, ako aj opakované zmeny termínov nadobudnutia vlastníckeho práva v rozsahu variabilnej aplikácie zo strany písomných vyjadrení vnášali výkladový chaos, ktorý neumožnil súdu zastabilizovať a odporcovi identifikovať v tom ktorom štádiu konania, na ktorom z tvrdených titulov navrhovateľ stavia svoj nárok, či ktorý z uvedených termínov vzťahu k účinnosti toho ktorého právneho predpisu je preferovaný k tvrdenému nároku uplatneného navrhovateľom. Preto bolo potrebné sa k nárokom zo strany navrhovateľa aj právne aj skutkovo relevantným spôsobom vyjadrovať, za ktoré, podľa názoru odporcu prináleží náhrada trov konania tak, ako ju on uplatňoval a aj vyčíslil v podaní zo dňa 26.6.2014.
Z týchto dôvodov odporca žiadal, aby krajský súd vec napadnutú odvolaním objektívne, spravodlivo posúdil a rozsudok okresného súdu podľa § 219 O.s.p. potvrdil a navrhovateľa zaviazal nahradiť mu trovy odvolacieho konania.
Okresná prokuratúra Čadca zúčastnená konania písomné vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa nepredložila.
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal na to oprávnený účastník (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu i z dôvodov daných v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p. a aplikáciou postupu podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 1 a § 214 ods. 2 O.s.p. (bez nariadenia odvolacieho pojednávania) rozsudok okresného súdu v meritórnom výroku (výrok I.) potvrdil pre vecnú správnosť podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., vo výroku o náhrade trov konania medzi navrhovateľom a odporcom zmenil podľa § 220 O.s.p. ( výrok II. ) a vo výroku o náhrade trov konania vo vzťahu k Okresnej prokuratúre Čadca ( výrok III.) rozsudok okresného súdu zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. i/ O.s.p.
Vo vzťahu k meritórnemu posúdeniu krajský súd prioritne zvýrazňuje, že okresný súd v posudzovanej veci vykonal rozsiahle dokazovanie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p., t.j. jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, hodnotením vykonaného dokazovania správne právnu vec účastníkov uzavrel. Okresný súd pri meritórnom posúdení vychádzal zo správne aplikovaných hmotnoprávnych predpisov, tie v dôvodoch svojho rozhodnutia presne uvádza, cituje, na ne poukazuje, účastníkom konania dáva odpovede prečo, z akých dôvodov a ako súvisiace právne predpisy v meritórnej otázke aplikoval, podrobne uviedol akými úvahami sa riadil, keď návrh navrhovateľa zamietol. V meritórnej otázke ( výrok I.) rozhodnutie súdu prvého stupňa je riadne vyargumentované, zodpovedané, garantujúce právo účastníkov na spravodlivé súdne konanie. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s právnym posúdením merita veci okresným súdom. Stotožnil sa aj s písomným odôvodnením rozhodnutia, avšak na zvýraznenie vecnej správnosti rozhodnutia považuje krajský súd za svoju povinnosť zaujať stanovisko k rozhodujúcim odvolacím argumentáciám.
Bezpochyby navrhovateľ tzv. pozitívnou určovacou žalobou domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú na liste vlastníctva zapísané na odporcu ( jednotlivé nehnuteľnosti navrhovateľ v návrhu aj konkrétne vyšpecifikoval). V posudzovanej veci ide o sporové konanie ovládané dispozičnou zásadou. V takomto type konaní je povinnosťou účastníkov nielen tvrdiť určité skutočnosti o ktoré opierajú svoj nárok, ale od nich zákon vyžaduje aj povinnosť dôkaznú, t.j. na svoje skutkové tvrdenia navrhnúť, predkladať dôkazy. Možno konštatovať, že uvedené procesné povinnosti v konaní obidve procesné strany splnili, v dôkaznej fáze predkladali, označili dôkazy. Navrhovateľ bol však tou procesnou stranou, ktorú zaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie tých skutkových tvrdení, o ktoré svoj návrh na začatie konania opieral, teda, aby v konaní preukázal, že nadobudol vlastnícke právo k predmetu sporu na základe tvrdených titulov nadobudnutia, resp. niektorého z tvrdených titulov. Neunesenie dôkazného bremena má za následok neúspech v konaní, tak sa stalo aj v tejto konkrétnej posudzovanej veci.
Okresný súd správne uzavrel, že navrhovateľ nenadobudol vlastnícke právo rozhodnutím o privatizácii. Vykonané dokazovanie preukázalo existenciu rozhodnutia štátneho orgánu o privatizácii, aj schválenie privatizačného projektu, avšak je jednoznačné, že proces privatizácie prebehol iba do určitej fázy, ukončený nebol. Navrhovateľom tvrdené postupy v procese privatizácie k predmetu sporu svedčia jedine o existencii iba dielčich postupov, ktoré ani v ich súhrne nemožno po právnej stránke kvalifikovať za spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva podľa § 132 Občianskeho zákonníka. Nebolo v konaní preukázané, že by privatizovaný majetok prešiel na Fond národného majetku ( § 12 Z.č. 92/1991 Zb. ), teda, že by Fond získal právo nakladať s dotknutým majetkom a nadväzne, že by Fond podľa označenej právnej úpravy uzatvoril zmluvu s navrhovateľom o bezodplatnom prevode privatizovaného majetku, navyše ani navrhovateľ túto skutočnosť netvrdil. Práve naopak, rozhodujúci listinný dôkaz - písomné stanovisko Fondu národného majetku preukázalo v odpovedi zo dňa 1.2.2013, že Fond národného majetku SR nerealizoval bezodplatný prevod privatizovaného majetku na mesto Turzovka, pretože takýto majetok nepodliehal privatizácii podľa právneho režimu Zákona č. 92 / 1991 Zb.
Podľa § 3 písm.e ) Z.č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom ku dňu 24.6.1992 „ vlastníctvom obce sa nestávajú - účelové objekty občianskej vybavenosti pre potreby školstva, zdravotníctva a sociálnej starostlivosti, s výnimkou objektov budovaných v akcii „ Z „ ku ktorým právo hospodárenia ku dňu účinnosti osobitného predpisu patrilo národným výborom. Týmto osobitným predpisom podľa odkazu citovaného ustanovenia je Zákon Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, účinnosť tohto právneho predpisu nastala od 24.11.1990.
Bez pochyby budova Polikliniky v Turzovke bola vybudovaná v rámci akcie „Z" z prostriedkov štátu a za pracovnej účasti občanov obce - mesta. Aby sa mohla budova Polikliniky podľa § 3 písm.e ) Z.č.
138/1991 Zb. stať majetkom obce ( ako účelový objekt občianskej vybavenosti pre potreby zdravotníctva
- budovaný v akcii „ Z") muselo by byť preukázané, že ku dňu účinnosti Z.č. 369/1990 Zb. t.j. ku dňu 24.11.1990 patrilo právo hospodárenia Mestskému národnému výboru Turzovka. Ani táto požiadavka zákonných úprav u navrhovateľa ( resp. u jeho právneho predchodcu ) splnená nebola. Dokazovanie preukázalo, že Hospodárskou zmluvou č. 56/1991 zo dňa 26. januára 1989 správu štátneho majetku Mestský národný výbor Turzovka zmluvou previedol k sporným nehnuteľnostiam na OUNZ Čadca a nebolo preukázané, že by v období do 24.11.1990 bola uzavretá zmluva o spätnom prevode tohto majetku na Mestský národný výbor Turzovka. Pokiaľ navrhovateľ argumentoval v odvolaní, že Mestský úrad Turzovka ( resp. navrhovateľ ) viedol evidenciu o súpise majetku, svedčí to jedine o prípadnej formálnej administratívnej činnosti, ktorá rozhodne v rovine právnej neznamená, že právo hospodárenia MsNV Turzovka k majetku štátu patrilo. V tejto súvislosti odvolací súd zvýrazňuje, že Mestský národný výbor ( v operatívnej správe ktorého sa majetok štátu nachádzal ) uzavrel hospodárska zmluvu o prevode správy majetku štátu na OUNZ Čadca podľa v tej dobe platnej právnej úpravy, ktorou bola Vyhláška č.119/1988 Zb. o hospodárení s národným majetkom. Podľa § 1 ods. 1 označeného právneho predpisu (v znení účinnom od 1.7.1988 do 31.12.1993) vyhláška upravuje podmienky nadobúdania vecí zmluvou do socialistického celospoločenského vlastníctva, právo hospodárenia s národným majetkom a nakladanie s pohľadávkami a inými majetkovými právami štátnych, hospodárskych organizácií, rozpočtových organizácií a iných štátnych organizácií. Podľa § 4 ods. l Vyhlášky č. 119/1988 Zb. právo hospodárenia s vecami, ktoré sú súčasťou národného majetku patrí tej organizácii, ktorá je poverená úlohami na plnenie ktorých národný majetok slúži. Vychádzajúc zo záverov týchto špeciálnych právnych predpisov je jednoznačný záver, že po prevode správy majetku Hospodárskou zmluvou na OUNZ Čadca právo hospodárenia s majetkom štátu patrilo OUNZ Čadca a nie Mestskému národnému výboru Turzovka.
Výsledok dokazovania jednoznačne preukazuje, že Mestskému národnému výboru Turzovka ku dňu účinnosti Z.č. 369/1990 Zb., t.j. ku dňu 24.11.1990 právo hospodárenia k predmetu sporu nepatrilo, táto otázka v spore ( jej ustálenie a vyriešenie ) znamenala otázku zásadného právneho významu a v právnej rovine bola rozhodujúca prečo nebolo možné konštatovať vznik vlastníckeho práva k žalovaným nehnuteľnostiam na základe navrhovateľom tvrdeného druhého a tretieho titulu nadobudnutia vlastníckeho práva.
Krajský súd sa stotožnil aj s prijatým záverom okresného súdu, že závery rozsudku Okresného súdu Čadca č.k. 10 C/152/2004-459 zo dňa 4.1.2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 9 Co 155/2011-48 zo dňa 19.5.2011 nie sú analogicky aplikovateľné na aktuálne posudzovanú vec, pretože v označených konaniach bolo preukázané, že Mestskému národnému výboru Kysucké Nové Mesto ku dňu účinnosti Z.č. 369/1990 Zb. t.j. ku dňu 24.11.1990 právo hospodárenia ku Poliklinike KNM patrilo, na tomto základe tento majetok ex lege ( zo zákona ) prešiel do majetku obce - mesta, kým v aktuálne posudzovanie veci práve táto, po právnej stránke podstatná podmienka splnená nebola.
Odvolaciu námietku procesného charakteru krajský súd neakceptoval. Nezaprotokolovanie záverečného prednesu právneho zástupcu navrhovateľa do zápisnice o pojednávaní konanom dňa 26.6.2014 je výsledok technickej chyby pri diktovaní prednesu právnym zástupcom navrhovateľa priamo do technického zariadenia ( so súhlasom súdu do diktafónu ), čo aj odvolateľ potvrdzuje. Táto chyba technického rázu mohla byť odstránená procesným prostriedkom nápravy v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Ani odvolateľ netvrdil, že by v tomto smere voči súdu nejakú procesnú aktivitu mal vyvinúť. Pri hodnotení tejto odvolacej argumentácie bolo však podstatné a z hľadiska aj výkonu spravodlivého procesu významné, že právnemu zástupcovi navrhovateľa okresný súd v súlade s procesným poriadkom umožnil právo záverečnej reči, toto právo aj bolo využité a odvolací súd nepochybuje o tom, že zhrnutie záverov ( skutkových, právnych ) právnym zástupcom navrhovateľa v riešenej problematike bolo dôsledne a so znalosťou riešenej problematiky aj odprezentované. V odvolaní ani odvolateľ netvrdil, že by mu bolo odopreté postupom súdu právo zhrnúť v záverečnej veci podstatné otázky sporu, navyše ani to, že by v záverečnom prednese mal vzniesť také vecné otázky, ktoré v priebehu vedeného konania nevzniesol a napokon ani to nenamietal, že by okresný súd v dôvodoch rozhodnutia neriešil také otázky na ktoré v záverečnej reči poukazoval. Z týchto dôvodov nemohol krajský súd tento procesný odvolací argument navrhovateľa kvalifikovať za dôvodný, naopak konštatoval, že postupom okresného súdu nebola odňatá možnosť navrhovateľovi realizovať procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok ako účastníkovi konania priznáva a nebol porušený ani princíp rovnosti účastníkov v konaní pred súdom.
Odvolanie navrhovateľa do trov konania je opodstatnené, avšak len čo do výšky ich náhrady priznanej odporcovi. Možno prisvedčiť námietke odvolateľa, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nemožno zistiť, z akej hodnoty veci okresný súd vychádzal pri výpočte odmeny advokáta - právneho zástupcu odporcu. Odporca vyčíslil trovy konania v rámci podania zo dňa 26.6.2014, v ktorom uviedol, že trovy právneho zastúpenia (odmenu advokáta) vypočítal zo základu, ktorým je peniazmi oceniteľná hodnota sporu v zmysle znaleckého posudku č. 2/2012 znalca Ing. Vlasty Kolenovej (s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 119/2012 zo dňa 16.5.2012). Odporcom uplatnená výška odmeny jeho právneho zástupcu za úkon právnej služby 2.259,17 eur zodpovedá hodnote predmetu sporu 918.000 eur v zmysle označeného znaleckého posudku. Okresný súd prevzal odporcom vyčíslenú výšku trov konania, avšak opomenul uviesť, že pri výpočte odmeny právneho zástupcu odporcu vychádzal z hodnoty predmetu sporu - dotknutých nehnuteľností v zmysle označeného znaleckého posudku.
Na druhej strane neobstojí argumentácia odvolateľa, že bolo potrebné aplikovať normu v § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., keďže v konaní nebola zisťovaná hodnota vecí, ktoré boli predmetom konania. Keďže predmetom konania je určenie vlastníckeho práva, bolo potrebné pri výpočte trov právneho zastúpenia (odmeny advokáta) vychádzať z hodnoty nehnuteľností, ktorých sa nárok navrhovateľa týka. Zároveň samotný navrhovateľ v návrhu na začatie konania (str. 4 návrhu) uviedol, že odporca ponúkol sporný majetok - polikliniku v Turzovke na prevod tretím osobám, pričom cena tohto majetku podľa znaleckého posudku predstavuje 918.000 eur. Zároveň bol v konaní odporcom predložený znalecký posudok č. 2/2012 znalca Ing. Vlasty Kolenovej vo veci stanovenia všeobecnej hodnoty, okrem iných, aj dotknutých nehnuteľností. Aj vzhľadom na zhodu oboch procesných strán ohľadom hodnoty predmetu sporu bolo možné na účel výpočtu výšky odmeny advokáta akceptovať hodnotu dotknutých nehnuteľností stanovenú označeným znaleckým posudkom.
Ako už krajský súd konštatoval vyššie, okresný súd prevzal vyčíslenie trov konania odporcom v zmysle jeho podania zo dňa 26.6.2014; toto však v časti výšky odmeny právneho zástupcu odporcu nebolo správne, resp. odporca si uplatnil náhradu odmeny advokáta vo vyššej hodnote, než mu prislúcha. Odporca vychádzal z hodnoty dotknutých nehnuteľností vo výške 918.000 eur v zmysle znaleckého posudku č. 2/2012 znalca Ing. Vlasty Kolenovej, pričom uvedenou sumou boli ohodnotené objekt č. s. XXX postavený na pozemku parc. č. s. 382/2, objekt č. s. XX postavený na pozemku parc. č. 382/3, objekt č. s. XX postavený na pozemku parc. č. 382/4, ďalej 1 x spevnená plocha, 1 x vonkajšie schody, a pozemky parc. č. 382/2, 382/3 a 382/4. Predmetom konania však boli len 2 budovy, a to objekt č. s. XX postavený na pozemku parc. č. 382/3, objekt č. s. XX postavený na pozemku parc. č. 382/4, a 2 pozemky, a to parc. č. 382/3 a 382/4, ku ktorým určenia vlastníckeho práva sa navrhovateľ voči odporcovi domáhal. V zmysle označeného znaleckého posudku hodnota nehnuteľných vecí, ktoré boli predmetom aktuálneho súdneho konania, je 697.571,24 eur. Z uvedenej sumy bolo potrebné vychádzať pri výpočte odmeny právneho zástupcu odporcu.
Krajský súd sa nestotožnil s námietkou odvolateľa, že okresný súd nesprávne priznal odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia za 3 vyjadrenia, z toho jedenkrát za vyjadrenie k zmene návrhu, hoci k takej zmene nedošlo, pričom celkovo má odporca nárok na náhradu trov právneho zastúpenia za vyjadrenie (k návrhu) len jedenkrát. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa správne uviedol, že navrhovateľ v priebehu konania menil, modifikoval tituly údajného nadobudnutia vlastníckeho práva k dotknutým nehnuteľnostiam. Vzhľadom na uvedené krajský súd nepovažoval za neopodstatnené priznanie náhrady trov právneho zastúpenia odporcovi, ktorý sa písomne vyjadroval k modifikovaným, teda k vždy iným tvrdeniam navrhovateľa týkajúcim sa podstaty predmetu konania. Preto je bez právneho významu, či došlo alebo nedošlo aj k zmene návrhu v zmysle § 95 O.s.p. Nakoľko podstatným je obsah podania, bez ďalšieho neobstojí tvrdenie odvolateľa, že odporcovi prináleží právo na náhradu trov právneho zastúpenia len za jedno vyjadrenie (k návrhu). Iné konkrétne dôvody týkajúce sa neopodstatneného priznania náhrady trov právneho zastúpenia za 3 úkony právnej služby - vyjadrenia odvolateľ neuviedol.
Vzhľadom na uvedené krajský súd zmenil napadnuté rozhodnutie vo výroku o trovách konania, keď odporcovi voči navrhovateľovi okresným súdom priznanú náhradu trov konania vo výške 24.682,70 eur krátil o 4.732,48 eur. Uvedené krátenie zodpovedá rozdielu medzi odmenou advokáta za úkon právnej služby, ktorej náhrada bola odporcovi priznaná okresným súdom (2.259,17 eur), a odmenou, ktorej
náhrada mu správne prináleží (1.820,93 eur), pri počte vykonaných úkonov právnej služby 9 (438,24 eur x 9 = 3.944,16 eur), s DPH 20 % zo sumy 3.944,16 eur (788,83 eur), keďže pri výpočte odmeny právneho zástupcu odporcu bolo potrebné vychádzať z hodnoty predmetu sporu 697.571,24 eur, a nie 918.000 eur (§ 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004). Suma náhrady trov konania priznaná krajským súdom odporcovi voči navrhovateľovi tak predstavuje 19.950,22 eur. Vzhľadom na aktuálne zastúpenie odporcu advokátom krajský súd určil platobným miestom pre náhradu trov konania účet právneho zástupcu odporcu (§ 149 ods. 1 O.s.p.).
Krajský súd zrušil rozsudok vo výroku III. v ktorom okresný súd rozhodoval o náhrade trov konania vo vzťahu ku Okresnej prokuratúre Čadca, ako keby tento subjekt bol v procesnom postavení odporcu v rade 2. Podľa názoru odvolacieho súdu nebol daný dôvod rozhodovať o trovách konania tejto konania sa zúčastnenej procesnej strany, pretože Okresná prokuratúra Čadca nevystupovala v konaní v postavení žalovanej procesnej strany ale konania sa zúčastnila podľa procesnej úpravy § 35 ods.2 Občianskeho súdneho poriadku.
Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný čo do nároku vo veci samej, v prevažnej miere bol však so svojím odvolaním úspešný do čo trov konania (namietal neopodstatnené priznanie trov právneho zastúpenia za 2 vyjadrenia k návrhu, čo v matematickom vyjadrení približne zodpovedá sume, o ktorú krajský súd krátil výšku priznanej náhrady trov konania odporcu; krajský súd dal odvolateľovi za pravdu aj ohľadom jeho námietky, že nemožno zistiť, z akého základu okresný súd vychádzal pri výpočte odmeny právneho zástupcu odporcu). Navrhovateľ si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil. Odporca
- úspešný účastník v merite veci, si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania v rámci písomného vyjadrenia k odvolaniu navrhovateľa, trovy odvolacieho konania však nevyčíslil v lehote podľa § 151 ods. l O.s.p. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd postupujúc podľa § 224 ods. l O.s.p. v aplikácii § 142 ods.1, § 151 ods.1, § 151 ods.2 O.s.p. účastníkom ( navrhovateľovi, odporcovi ) náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e