Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Co-499-2015.pdf
PDF · 126.49 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/499/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 17C/254/2012-97 zo dňa 18. mája 2015, takto
rozhodol:
rozsudok okresného súdu potvrdzuje.
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 17C/254/2012-97 zo dňa 18. 05. 2015 návrh navrhovateľa na prerušenie konania do zodpovedania prejudiciálnej otázky Súdnym dvorom Európskej únie položenej v konaní pred Okresným súdom Prešov sp. zn. 7C/6/2010 zamietol (výrok I.), návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol (výrok II.) a odporcovi náhradu trov konania nepriznal (výrok III.). V odôvodnení konštatoval, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 27. 09. 2012 domáhal voči odporcovi náhrady majetkovej škody vo výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 525,54 eur, ktorá vznikla ako následok nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, Okresného súdu Žilina, nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ podaním zo dňa 14. 05. 2015 navrhol prerušiť konanie do zodpovedania prejudiciálnej otázky Súdnym dvorom Európskej únie, položenej v konaní pred Okresným súdom Prešov sp. zn. 7C/6/2010. Súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania s poukazom na ust. § 109 ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) nepovažoval za dôvodný. V konaní pred Okresným súdom Prešov sp. zn. 7C/6/2010 sa rozhoduje o nárokoch dlžníka navrhovateľa, ktorému exekučný súd neposkytol náležitú ochranu, pričom v tomto konaní sa rozhoduje o nároku na náhradu škody za to, že navrhovateľovi bolo znemožnené vykonanie exekúcie na základe rozsudku rozhodcovského súdu ako exekučného titulu. Akákoľvek odpoveď na prejudiciálne otázky nemá podľa názoru súdu vplyv na rozhodnutie o nároku navrhovateľa, pretože samotná skutočnosť, že súd je povinný ex offo poskytnúť ochranu spotrebiteľovi bola vyjadrená v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, podľa ktorého smernicu 93/13 treba vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave, aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so
spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prináleží tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný (bod 59). Súd poukázal aj na rozsudok NS SR sp. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26.9.20011, podľa ktorého exekučný súd je v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Preto vyriešenie otázky "či štát zodpovedá za ochranu práv spotrebiteľa v plnom rozsahu aj v prípade nečinnosti spotrebiteľa" alebo sa vyžaduje aj aktívna účasť spotrebiteľa na ochrane svojich práv, nič nemôže zmeniť na stanovenej a niekoľkonásobne judikovanej povinnosti súdu, najmä s poukazom na ustanovenie § 135 ods. 1 O. s. p. Spor medzi subjektmi o nárokoch dlžníka navrhovateľa, ktorému exekučný súd neposkytol náležitú ochranu nemôže mať vplyv na rozhodnutie súdu v konaní o náhradu škody, ktorá vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu (spočívajúceho v tom, že súd nerozhodol v zákonom stanovenej lehote pre vydanie poverenia a nevydal poverenie na vymoženie nárokov priznaných rozhodcovským rozsudkom proti spotrebiteľovi) a ide o samostatné návrhy, ktoré sú od seba nezávislé a rozhodnutie o prejudiciálnej otázke nemá zásadný význam pre rozhodnutie súdu v danej veci. Súd z obsahu pripojeného exekučného spisu sp. zn. 20Er/4934/2010 zistil, že navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 20Er/4934/2010 doručil prostredníctvom súdneho exekútora dňa 26. 11. 2010 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., Bratislava zo dňa 07. 07. 2010 sp. zn. SR 05573/10, právoplatný dňa 26. 07. 2010 a vykonateľný dňa 29. 07. 2010. Exekučný súd vo veci vykonával procesné úkony za účelom preskúmania exekučného titulu z hľadísk vymedzených v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Uznesením č. k. 20Er/4934/2010-23 zo dňa 06. 05. 2011 súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, majúc za to, že výkon práv oprávneného podľa rozhodcovskej doložky je nezlučiteľný s dobrými mravmi a normami na ochranu spotrebiteľa. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 01. 06. 2011. Súd aplikujúc ust. § 3 ods. 1 písm. a/, d/, ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinného do 31. 12. 2012 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), § 41 ods. 2, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011 návrh navrhovateľa zamietol. Súd konštatoval, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota v zmysle zákona neplatí, mimo iného, v prípade ak je exekučným titulom rozhodnutie rozhodcovských komisií (§ 41 ods. 2 písm. d/ cit. zákona). Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie. V predmetnej exekučnej veci bol exekučným titulom rozsudok rozhodcovského súdu, a teda lehota 15 dní sa na vydanie poverenia v danom prípade nevzťahovala. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10. 07. 2013, v zmysle ktorého z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti, alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred 01. 06. 2010). Ak teda súd rozhodol podľa právnej úpravy platnej v čase podania žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na exekučnom súde dňa 26. 11. 2010 o tejto žiadosti tak, že túto uznesením zo dňa 06. 05. 2011 zamietol, lehota 15 dní podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa na takéto rozhodnutie exekučného súdu nevzťahovala, a to bez ohľadu na to, či išlo o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, t. j. vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené, alebo išlo o iný exekučný titul. Na základe uvedeného nemožno v danom prípade uvažovať o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívajúcom v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Exekučný súd v danom prípade postupoval po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v súlade so svojou povinnosťou preskúmať rozhodcovský rozsudok (exekučný titul), za tým účelom žiadal rozhodcovský súd o predloženie dotknutého rozhodcovského spisu, resp. listín, ktoré nevyhnutne potreboval na svoj prieskum a po ich doručení prieskum vykonal a rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Dĺžku konania od podania žiadosti o udelenie poverenia do vydania rozhodnutia o jej zamietnutí pri neexistencii zákonom
stanovenej lehoty pre vydanie takéhoto rozhodnutia súd nepovažoval vzhľadom na uvedené okolnosti za neprimeranú. V ďalšom súd uviedol, že exekučný súd je v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z. z.“). Tento v sebe zahŕňa prieskumný inštitút a umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie ohľadom nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ak tento vykazuje niektorú z vád uvedenú v citovanom ustanovení (uznesenia NS SR sp. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26. 09. 2011 a sp. zn. 5 Cdo 291/2010 zo dňa 29. 03. 2011, uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 60/2011-13 zo dňa 03. 03. 2011). Exekučný súd v rámci konania sp. zn. 20Er 4934/2010, EX 13476/10 konštatoval výkon práv oprávneného podľa rozhodcovskej zmluvy za nezlučiteľný s dobrými mravmi a normami na ochranu spotrebiteľa a považoval za dôvodné aplikovať ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a na základe týchto záverov zamietol uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia. Úradný postup exekučného súdu, ktorý tomuto rozhodnutiu predchádzal, spočívajúci v prieskume materiálnej správnosti predmetného rozhodcovského rozsudku v intenciách ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z. nemožno považovať za nesprávny úradný postup podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. s následkami, ako to tvrdil navrhovateľ. Navrhovateľ proti tomuto uzneseniu nepodal riadny opravný prostriedok, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 01. 06. 2011. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že nesprávnym úradným postupom exekučný súd vystavil jeho oprávnené záujmy rizikám, a to zániku povinného, zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a insolventnosti povinného, tvrdené skutočnosti nepreukázal, rovnako ani tvrdenie, že podal žiadosti o informáciu o stave konanie. V súvislosti s argumentáciou navrhovateľa vo vzťahu k majetkovej škode súd uviedol, že navrhovateľom predložený znalecký posudok vychádza z tzv. zvýšených nákladov, pričom majetková ujma je vypočítaná všeobecne, bez toho, aby sa pri uvedenom výpočte vychádzalo zo špecifík každej jednotlivej veci. Súd sa stotožnil s hodnotením odporcu, ktorý poukázal na to, že v posudku vychádzal ústav len z údajov poskytnutých navrhovateľom uvedených v účtovníctve bez akéhokoľvek auditu, porovnania základnej činnosti v poskytnutých úveroch, nie len v podaných návrhoch na vykonanie exekúcie, správu všetkých úverov a nie len správu úverov predložených na exekučné konanie a nerozlišoval jednotlivé konania a pod. Vyúčtované režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa, ktorý je podnikateľský subjekt a náklady vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu. Navrhovateľ v konaní podľa názoru súdu nepreukázal ani vznik podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ nepreukázal tvrdenia, že exekučný súd nesprávnym úradným postupom vystavil jeho oprávnené záujmy rizikám, a to zániku povinného, zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, insolventnosť povinného. Súd nezistil, že by v danej exekučnej veci navrhovateľ využil nejaké právne prostriedky do vydania udelenia poverenia a teda že chcel zvrátiť ten stav, v ktorom pociťoval podľa jeho uvedenia neistotu, frustráciu. Nakoľko súd nemal preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, považoval za nadbytočné a nehospodárne vyjadrovať sa podrobnejšie k splneniu ďalších podmienok, a to k vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O. s. p. a nakoľko v konaní úspešný odporca si náhradu trov konania neuplatnil, súd mu náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu odvolanie. V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k viacerým vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu (správne malo byť uvedené navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods.
2 O. s. p. preto, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Riadne a včas však požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom. Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí, a že podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podáva odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie jeho práva na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať pred súdom. Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom za jeho neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať pred súdom. V konkrétnostiach navrhovateľ napr. uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Dodal, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Podľa navrhovateľa, ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať ním tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p. Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti, v odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku
vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Súd dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ho podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Ako dôkaz o vzniku škody predložil Znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorým je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na neho negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku v posudku určenej výške. Ak okresný súd v odôvodnení rozsudku konštatuje, že nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy. V závere k návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.
Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k chybám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vychádzajúc z uvedeného odvolacie námietky navrhovateľa nepovažuje odvolací súd za dôvodné.
V súvislosti s navrhovateľom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti sudcu odvolací súd poukazuje na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania domnieva, že sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom, je podanie námietky zaujatosti. Navrhovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátom, v návrhu na začatie konania síce upozornil na skutočnosti, ktoré podľa neho odôvodňovali vylúčenie sudcov Okresného súdu Žilina z prejednávania danej veci, na výzvu súdu, či uplatňuje námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť, resp. voči všetkým sudcom Okresného súdu Žilina, však oznámil, že námietku zaujatosti podľa § 15a O. s. p. nepodal (č. l. 11 spisu). Okresný súd napriek tomu podľa § 16 O. s. p. predložil vec Krajskému súdu v Žiline ako súdu nadriadenému na rozhodnutie, a to na základe oznámenia sudcov okresného súdu s poukazom na skutočnosti oznámené i navrhovateľom v návrhu na začatie konania. Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 6NcC/373/2013-19 zo dňa 03. 04. 2013 sudkyňu Okresného súdu Žilina JUDr. Annu Majeríkovú (ktorej bola vec pridelená v súlade s rozvrhom práce, a teda je vo veci zákonnou sudkyňou) nevylúčil z prejednávania a rozhodovania danej veci. Uznesenie krajského súdu bolo splnomocnenému zástupcovi žalobcu doručené dňa 27. 11. 2013 (č. l. 61 p. v. spisu). Proti uzneseniu krajského súdu podal navrhovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 4Cdo/74/2014 zo dňa
19. 02. 2015 tak, že dovolacie konanie zastavil. Uznesenie dovolacieho súdu bolo splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 12. 03. 2015, kedy nadobudlo i právoplatnosť. Na zdôraznenie, vzhľadom na opakované námietky navrhovateľa, odvolací súd opätovne uvádza, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci ešte nezakladá bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR zo dňa 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu, v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.
Ďalšiu námietku navrhovateľa, že okresný súd nemohol v prejednávanej veci postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti, vyhodnotil odvolací súd rovnako ako nedôvodnú. Zo spisového materiálu mal odvolací súd preukázané, že okresný súd nariadil na prejednanie veci pojednávanie na deň 18. 05. 2015. Predvolanie na pojednávanie bolo splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 07. 04. 2015 (č. l. 76 p. v. spisu), napriek tomu sa na pojednávanie nedostavil, rovnako ani navrhovateľ. I keď navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu dňa 14. 05. 2015 požiadal o zrušenie pojednávania, dôvody uvádzané navrhovateľom nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania v zmysle ust. § 119 ods. 1 O. s. p. Navrhovateľ nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho strane, brániacej mu v účasti na pojednávaní (§ 119 ods. 1 až 3 O. s. p.), ale z dôvodu, že vo veci koná vylúčený sudca, o ktorej otázke však už nadriadený súd právoplatne rozhodol. Rovnako dôvodom pre zrušenie pojednávania v zmysle § 119 O. s. p. nebol ani návrh navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. do právoplatného skončenia konania o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že podanie návrhu na prerušenie konania samo osebe nie je dôvodom pre ospravedlnenie neúčasti na nariadenom pojednávaní, keď o tomto návrhu je možné rozhodnúť priamo na pojednávaní, na ktorom je v prípade potreby a účasti účastníkov možné týchto k návrhu na prerušenie konania i vypočuť. Vzhľadom na uvedené boli splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p., a pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní dňa 18. 05. 2015 prejednal a o nej rozhodol, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti sám zbavil tým, že sa na pojednávanie nedostavil. Nakoľko navrhovateľ nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho strane, brániacu mu v účasti na pojednávaní (§ 119 O. s. p.) a na pojednávanie sa bez ospravedlnenia nedostavil, pričom okresný súd sa na pojednávaní s návrhmi navrhovateľa na zrušenie pojednávania riadne vysporiadal, boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci v jeho neprítomnosti a neprítomnosti jeho splnomocneného zástupcu. Pokiaľ teda okresný súd vec na pojednávaní dňa 18. 05. 2015 prejednal a o nej rozhodol, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. Tejto možnosti sa navrhovateľ zbavil sám tým, že sa na pojednávanie nedostavil.
Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka navrhovateľa, že okresný súd vo veci rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci, nakoľko neúčasťou na pojednávaní si navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany,
právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).
Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku navrhovateľa, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, a že nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Za situácie, keď boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti navrhovateľa a jeho splnomocneného zástupcu, pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní dôkazy vykonal, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. V rámci dokazovania boli pritom vykonané len dôkazy navrhnuté navrhovateľom, a to listiny tvoriace obsah exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 20Er/4934/2010 a znalecký posudok Znaleckého ústavu Ekonomickej univerzity č. 1/2014.
Pokiaľ navrhovateľ namietal, že nemal možnosť oboznámiť sa s vyjadrením odporcu, z obsahu spisu vyplýva, že vyjadrenie odporcu bolo splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 27. 11. 2013 (č. l. 61 p. v. spisu), teda v dostatočnom predstihu pred pojednávaním.
Jednou z odvolacích námietok navrhovateľa bola skutočnosť, že súd s rozhodnutím vo veci samej zároveň rozhodol o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, proti ktorému legálne pripustil odvolanie, a proti ktorému odvolanie i podáva. Pokiaľ navrhovateľ namietal nemožnosť vydania meritórneho rozhodnutia pred právoplatným rozhodnutím o návrhu na prerušenie konania, žiadne zákonné ustanovenie takémuto postupu nebráni. Rozhodnutie súdu, či už o prerušení konania alebo o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, je procesným rozhodnutím, má procesnoprávne dôsledky len pre určité štádium občianskeho súdneho konania. Nejde o rozhodnutie vo veci samej, ktoré by do práv a povinností účastníkov konania zasahovalo konečným spôsobom. Aj keď (prípadne) pri vydávaní týchto rozhodnutí dôjde k procesnej nesprávnosti, nemožno nevziať na zreteľ, že v ďalšom konaní, ktoré potom nasleduje, zostávajú účastníkovi zachované všetky jeho procesné oprávnenia. V danom prípade na základe podaného odvolania navrhovateľa posudzoval odvolací súd dôvodnosť a správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa tak vo vzťahu k návrhu na prerušenie konania, ako aj vo veci samej.
Rozhodnutie okresného súdu o návrhu na prerušenie konania, jeho skutkové a právne závery vo vzťahu k zamietnutiu návrhu navrhovateľa na prerušenie konania nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (právo na súdnu ochranu) a odôvodnenie rozsudku aj v tejto časti spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu v tejto časti v celom rozsahu stotožňuje, z ktorého dôvodu nepovažuje za potrebné závery súdu prvého stupňa opakovať. V súvislosti s odvolaním navrhovateľa proti zamietnutiu návrhu na prerušenie konania, však odvolací súd zároveň poukazuje na nesúlad odvolacích námietok navrhovateľa so skutkovým stavom. Navrhovateľ v odvolaní namietal, že pred rozhodnutím vo veci samej nebolo rozhodnuté o jeho návrhu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti sudcu. Z obsahu spisu však vyplýva, že navrhovateľ v danom konaní nepodal návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, ale z dôvodu prebiehajúceho konania o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010, o ktorom návrhu súd i rozhodol. Navrhovateľ na skutkové a právne závery súdu prvého stupňa vo vzťahu k rozhodnutiu o návrhu na prerušenie konania v odvolaní nijakým spôsobom nereagoval, toto bližšie neodôvodnil.
Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že dokazovanie v danej veci bolo okresným súdom vykonané náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania. Okresný súd umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv, a preto jeho postupom nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom.
Preskúmaním meritórneho rozhodnutia dospel odvolací súd tiež k záveru, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom rozsahu stotožnil. Prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie
danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie i náležite odôvodnil s poukazom na ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa okresný súd riadne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné a podrobne vysvetlil, na základe akých skutočností nemal preukázané splnenie predpokladov zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., najmä absenciu nesprávneho úradného postupu, ale aj vznik škody a nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi postupom exekučného súdu a vznikom navrhovateľom tvrdenej škody. Námietka navrhovateľa, že okresný súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, nie je dôvodná. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, že by okresný súd konštatoval dodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia v exekučnom konaní. Okresný súd svoje rozhodnutie založil na tom, že k nesprávnemu úradnému postupu v danom prípade nedošlo, keďže z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva (a to vo vzťahu ku všetkým exekučným titulom), že zákon lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie od doručenia žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie upravuje vo všeobecnosti pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Uvedený záver súdu prvého stupňa považuje za správny i odvolací súd, ktorý v tejto súvislosti, rovnako ako súd prvého stupňa, poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10. 07. 2013, v ktorom ústavný súd výslovne konštatoval: "Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti, alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon túto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá". Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje aj so závermi okresného súdu vo vzťahu k namietanému nesprávnemu postupu exekučného súdu spočívajúcemu vo vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok vykonaním postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného priadku spôsobom odporujúcim zákonu, ktoré závery navrhovateľ v odvolaní nenapadol.
Nakoľko v danom prípade nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup), ako to správne konštatoval okresný súd, nebol dôvod zaoberať sa ďalšími atribútmi, t. j. vznikom škody a príčinnou súvislosťou. Napriek tomu sa okresný súd zaoberal aj týmito ďalšími atribútmi zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, t. j. vznikom škody a príčinnou súvislosťou medzi navrhovateľom tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a vznikom škody. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol dostatočné argumenty vo vzťahu k uvedeným skutočnostiam, s ktorými argumentmi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil a v podrobnostiach na ne odkazuje. Odvolací súd nepovažoval za veci zodpovedajúce tvrdenia navrhovateľa, že prvostupňový súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá súvisela so správou pohľadávky počas nečinnosti exekučného súdu a ignoroval všetky ostatné tvrdenia týkajúce sa uplatnenej škody, čím sa stalo jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Okresný súd vykonal dostatočné dokazovanie, a to aj oboznámením znaleckého posudku predloženého navrhovateľom a s uvedeným dôkazom sa v odôvodnení napadnutého rozsudku i náležite vysporiadal a svoje závery i dostatočne zdôvodnil. Rovnako nie sú na mieste ani tvrdenia navrhovateľa o chýbajúcich dôvodoch pri nemajetkovej ujme, keď okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol dostatočné argumenty nielen vo vzťahu k nepreukázaniu existencie škody, ale aj nemajetkovej ujmy.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania, ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním, ako vecne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil, preto mu súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.