Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4S/67/2014

Potvrdené rozhodnutím 6Sžf/6/2016
„Identifikačné číslo spisu: 8014201337 Dátum vydania rozhodnutia: 23.11.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Alena Adamcová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:8014201337.1 ROZSUDOK Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Adamcovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., v právnej veci žalobcu: N., právne zastúpeného: JUDr. Annou Angelovičovou, advokátkou, Slánska 20A, 080 06 Prešov, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 30. septembra 2014 č. 1100305/1/432867/2014/5292, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 4S/67/2014-41 zo dňa 30.09.2015, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 4S/67/2014-41 zo dňa 30.09.2015 potvrdzuje. Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a sudkýň Mgr. Magdalény Želinskej a JUDr. Evy Slávikovej v právnej veci žalobcu N.. T. T., bytom vo P. P., U. XX, právne zastúpeného JUDr. Annou Angelovičovou, advokátkou, Slánska 20A, 080 06 Prešov proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 30. septembra 2014 č. 1100305/1/432867/2014/5292 na základe žaloby takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Žalobou zo dňa 01.12.20104 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 30.09.2014 č. 1100305/1/432867/2014/5292 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu Prešov zo dňa 02.04.2014 č. 9701404/5/1296329/2014/Gre a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

Žalobu odôvodnil tým, že správca dane vykonal u žalobcu kontrolu dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2009 a rozhodnutím č. 9701404/5/1296329/2014/Gre zo dňa 02.04.2014 mu vyrubil rozdiel dane z príjmov za toto obdobie v sume 68 597,30 EUR a zároveň mu neuznal daňovú stratu v sume 2 096,53 EUR.

Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 30.09.2014 č. 1100305/1/432867/2014/5292 rozhodnutie správcu dane potvrdil.

Namietal, že v rozhodnutí Daňového úradu Prešov nie je dostatočne uvedené, aký právny predpis daňový subjekt porušil.

Vytýkal správcovi dane, že pri rozhodovaní nekonal v súlade s ustanoveniami o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov a nedbal na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňového subjektu. Nevyužil všetky možnosti, ktoré mu umožňoval zákon na to, aby objektívne a správne vyrubil daň po daňovej kontrole, keďže je nespochybniteľné, že predmetné ojazdené autá nezískal bezodplatne, ani ich nenadobudol trestnou činnosťou a správca dane sám pripúšťa existenciu súvisiacich výdavkov, ktoré objektívne boli vynaložené.

Namietal, že správca dane pri vyrubovaní dane mohol využiť iný spôsobov výpočtu dodatočnej dane z príjmov fyzických osôb, napríklad podľa ust. o dani z príjmov, podľa ktorého ak si daňovník, ktorý nie je platiteľom dane z pridanej hodnoty, neuplatní preukázateľné daňové výdavky, môže si uplatniť výdavky vo výške 40 % z úhrnu príjmov. Žalobca je oprávnený si podať dodatočné daňové priznanie za zdaňovacie obdobie roka 2009 po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom konaní. V tomto daňovom priznaní sa môže rozhodnúť, že si uplatní výdavky vo výške 40 % z úhrnu príjmov. Správca dane zvýšil základ dane za rok 2009 o sumu 363 135 EUR a daňový subjekt by si mohol znížiť tento základ o sumu výdavkov rovnajúcich sa 40 % z úhrnu týchto príjmov, teda o sumu 145 254 EUR, z čoho následne by základ dane bol v sume 217 881 EUR a daň vo výške zhruba 41 000 EUR, čo je o sumu 27 000 EUR menej, ako mu vyčíslil správca dane.

Ďalej mohol určiť základ dane podľa § 48 Daňového poriadku a daň podľa pomôcok. Pri daňovej kontrole u žalobcu. bolo zistené, že žalobca nevedel však preukázať výdavky, ktoré objektívne existovali. Správca dane za týchto okolností sa mohol rozhodnúť, že k zisteným príjmom vezme do úvahy aj výdavky, o ktorých existencii nemal pochybnosti a pri ktorých zisťovaní bol daňový subjekt ochotný spolupracovať. Správca dane v skutočnosti určil daň podľa pomôcok, pretože dodanil príjmy, ktoré neboli predmetom účtovníctva daňového subjektu, ale tento svoj postup formálne nedeklaroval a neurobil úkony v prospech daňového subjektu. ktoré s týmto spôsobom určenia dane sú stanovené zákonom. Daň určil nesprávne, lebo k dodaneným príjmom nezohľadnil žiadne výdavky, čím absolútne znevýhodnil daňový subjekt. Daňový subjekt nemal kompletné účtovníctvo, predkladal správcovi dane pri kontrole rôzne písomnosti a doklady a v súlade s ustanoveniami § 48 ods. 5 pri určovaní dane podľa pomôcok mal správca dane prihliadnuť aj na okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt. Pri určení dane mohol postupovať tak, že by si zistil mieru zisku, ktorú je možné dosiahnuť pri predaji ojazdených áut, a takto určí základ dane a následne dorubí daň.

Zdôraznil, že postup správneho orgánu je nezákonný, v rozpore s ust. a Daňového poriadku a zároveň porušujúci aj SR - princíp legality, keďže štátne orgány môžu konať iba to, čo je zákonom povolené, a to ešte iba v rozsahu a spôsobom, ako im zákon dovoľuje. Rozhodnutie žalovaného a postup, ktorý mu predchádzal nespĺňa uvedené ústavné požiadavky, v dôsledku čoho je zaťažená vadami, ktoré spôsobujú jeho nezákonnosť. Z dôvodu, že postup správneho orgánu možno považovať za nezákonný, pričom táto nezákonnosť sa prejavila nerešpektovaním základného práva subjektu, a tento nedostatok je premietnutý v napadnutom rozhodnutí bolo porušené základné právo subjektu na inú právnu ochranu upravené v SR - nález Ústavného súdu SR, sp. zn. zo 16. apríla 2003. Postup správcu dane predchádzajúci jeho rozhodnutiu je tiež nezákonný, keďže v rámci výkonu kontroly nevyužil zákonné možnosti na správne vyčíslenie dorubu dane, neprihliadal na okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt, aj keď ním neboli uplatnené.

Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. V písomnom vyjadrení k žalobe poukázal na to, že žalobca vo svojej žalobe uvádza diametrálne odlišné námietky, ako namietal v odvolaní proti rozhodnutiu žalovaného, preto sa k týmto námietkam vo svojom rozhodnutí nemohol vyjadriť. Dôvody uvedené v žalobe považuje v celom rozsahu za neopodstatnené.

Nie je pravdou, že by správca dane v dostatočnej miere neuviedol, aký právny predpis daňový subjekt porušil. Správca dane v odôvodnení svojho rozhodnutia na strane č. 6 v bode „Porušenie“ jednoznačne uvádza porušené ustanovenia zákona zo strany daňového subjektu (, , a v znení neskorších predpisov - nepriznané príjmy). Toto konštatovanie potvrdil aj odvolací orgán na strane č. 5, odstavec 2 svojho rozhodnutia.

Uviedol, že ďalšie žalobné námietky vyplývajú z neznalosti zákona, lebo v žiadnom prípade správca dane nemohol pri výpočte dane zohľadniť paušálne výdavky vo výške 40 % z úhrnu príjmov, na ktoré má daňový subjekt právo. Tvrdenie žalobcu v tomto bode je pravdivé iba potiaľ, že podľa ustanovenia v znení neskorších predpisov má daňový subjekt právo podať dodatočné daňové priznanie za obdobie, ktoré bolo kontrolované správcom dane, po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom konaní (v danom prípade po 9.10.2014). Podanie dodatočného daňového priznania za rok 2009 po uvedenom dátume bolo výlučne v kompetencii

samotného daňovníka, a ak to nevyužil, za to môže len on, a nie správca dane. Ak by sa aj žalobca odhodlal podať dodatočné daňové priznanie za rok 2009, výdavkov a príjmov by sa to nemohlo nijako dotknúť, pretože podľa ustanovenia § 16 ods. 8 citovaného zákona znížiť daň na základe dodatočného daňového priznania možno len v prípade uplatnenia tých skutočností, ktoré neboli predmetom daňovej kontroly. Keďže príjmy a výdavky zdaňovacieho obdobia 2009 daňovníka boli predmetom daňovej kontroly (následne aj základ dane a samotná daň za rok 2009), podaním dodatočného daňového priznania by zmena výdavkov neprichádzala do úvahy.

Ďalej uviedol, že správca dane v rámci daňovej kontroly nijakým spôsobom nemohol uznať výdavky daňového subjektu vo výške 40 % z úhrnu príjmov za rok 2009, pretože žiadne ustanovenie daňového zákona ho na to neoprávňuje. Žalobca si nesprávne vysvetľuje ustanovenie o dani z príjmov v znení platnom v roku 2009, ktoré pojednáva o podmienkach uplatnenia výdavkov vo výške 40 % z úhrnu príjmov. Je síce pravda, že daňový subjekt má právo na uplatnenie si výdavkov vo vyššie uvedenej forme, avšak až po splnení niektorých podmienok. Spôsob uplatňovania výdavkov je v kompetencii daňovníka, avšak musí to deklarovať už na začiatku zdaňovacieho obdobia a rozhodnúť sa, či si uplatní skutočné výdavky (preukázateľné daňové výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov zistené u podnikateľov z účtovníctva alebo daňovej evidencie) alebo tzv. paušálne výdavky (40 % z príjmov) tým, že prestáva byť účtovnou jednotkou a je povinný viesť iba evidenciu o príjmoch v časovom slede, o zásobách a o pohľadávkach. Podmienkou uplatnenia paušálnych výdavkov vo výške 40 % z príjmov je teda skutočnosť, aby daňovník nebol platiteľom DPH a aby si neuplatnil preukázateľné daňové výdavky, čo však v prípade žalobcu nenastalo. Ten si totiž evidentne uplatnil v roku 2009 preukázateľné daňové výdavky (podľa podaného daňového priznania v sume 8 821,98 EUR), preto zmena uplatnenia výdavkov za rok 2009 u neho neprichádzala do úvahy. Takúto zmenu uplatnenia výdavkov priamo zakazuje ustanovenie v znení neskorších predpisov (aj na základe podaného dodatočného daňového priznania).

Ani druhý spôsob výpočtu dane podľa v znení neskorších predpisov nemohol správca dane pri vyrubovaní využiť a zistiť základ dane a určiť daň podľa pomôcok. Určenie dane podľa pomôcok by prichádzalo do úvahy, len keby daňovník nesplnil pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, k čomu v tomto prípade nedošlo. Daňovník sa totiž rozhodol pri uplatnení svojich výdavkov za rok 2009 pre skutočné (preukázateľné) výdavky, z čoho preňho vyplynula povinnosť vedenia účtovníctva, čo aj splnil. Žalobca riadne viedol účtovníctvo za rok 2009 a pri výpočte základu dane za rok 2009 čerpal údaje práve z tohto účtovníctva (príjmy vykázal vo výške 7 021,55 EUR a výdavky vo výške 8 821,98 EUR). Nemožno preto tvrdiť, že si pri preukazovaní výdavkov (príjmov) nesplnil svoju povinnosť, pretože zaúčtované príjmy a zaúčtované výdavky správcovi dane riadne preukázal. Čo sa týka výdavkov, ktoré vznikli žalobcovi pri obchodovaní s ojazdenými autami, tieto v účtovníctve žalobcu neboli zaúčtované, preto ani nemal povinnosť ich správcovi dane preukazovať. Nemožno totiž daňovníka nútiť, aby všetky svoje výdavky zaúčtoval. Je na jeho rozhodnutí, či výdavky, ktoré mu vznikli zaúčtuje alebo nie a ktoré výdavky zaúčtuje a ktoré nie. Je však v jeho záujme, že ak všetky svoje výdavky mieni uplatniť ako daňové výdavky, aby ich aj zaúčtoval, pretože iba zaúčtované výdavky sa môžu po ich preukázaní uznať za daňové výdavky, ktoré znižujú základ dane podľa v znení neskorších predpisov. Ak sa teda žalobca rozhodol svoje vyššie uvedené výdavky vo svojom účtovníctve nezaúčtovať (nepovažoval ich za daňové výdavky), nemožno tvrdiť, že si tým nesplnil niektorú zo svojich zákonných povinností a správca dane by preto mal pristúpiť k určeniu dane podľa pomôcok. Iba v tom prípade, ak by žalobca svoje výdavky vynaložené pri obchodovaní s ojazdenými autami riadne zaúčtoval a žiadnymi dokladmi by ich nevedel preukázať, vznikol by dôvod na určenie dane podľa pomôcok podľa v znení neskorších predpisov.

Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že správca dane v skutočnosti určil daň podľa pomôcok, pretože dodanil príjmy, ktoré taktiež neboli predmetom účtovníctva daňového subjektu, len tento svoj postup formálne nedeklaroval. Zo spisového materiálu a z protokolu o výsledku daňovej kontroly jednoznačne vyplýva, že správca dane vykonal riadnu kontrolu, pri ktorej prehodnotil daňovníkom vykázané príjmy a výdavky za rok 2009. To, že daňovníkom priznané príjmy navýšil o príjmy, ktoré daňový subjekt nepriznal, hoci neboli predmetom účtovníctva, nesvedčí o tom, že daň bola určená podľa pomôcok, ale ide o bežný postup pri daňovej kontrole, ktorý vyplýva z definície príjmov podľa ustanovení a v znení neskorších predpisov, v ktorých sa nekladie podmienka, že príjmy musia byť aj zaúčtované, aby sa považovali za príjmy. Naopak za daňové výdavky môžu

byť uznané iba tie výdavky, ktoré podľa ustanovenia § 2 písm. i) citovaného zákona boli vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, musia byť preukázateľne vynaložené daňovníkom a musia byť zaúčtované v účtovníctve alebo zaevidované v evidencii daňovníka (§ 6 ods. 11), pričom všetky tieto podmienky musia byť splnené súčasne. Keďže posledná podmienka v prípade žalobcu nebola splnená (výdavky vynaložené pri obchodovaní s ojazdenými autami neboli zaúčtované v jeho účtovníctve), tieto výdavky nemohli byt' správcom dane uznané za daňové výdavky. Ak v tomto prípade nebola daň určená podľa pomôcok, správca dane ani nemohol prihliadnuť na okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt podľa § 48 ods. 5 Daňového poriadku, pretože tento úkon je možné vykonať výlučne v procese určenia dane podľa pomôcok. To isté platí aj pre návrh žalobcu, že by správca dane zistil mieru zisku dosiahnuteľnú pri predaji ojazdených áut a podľa toho určil základ dane a dorubil daň. Odmietol tvrdenie žalobcu, že postup daňových orgánov bol nezákonný v rozpore s ustanovením a v znení neskorších predpisov a s SR (princíp legality).

Z uvedeného vyplýva, že žalobca sa domáha preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia správnych orgánov podľa druhej hlavy piatej časti , ktorá upravuje rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov.

Ustanovenie upravuje, že podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa ods. 2 tohto ustanovenia pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť

Ust. stanovuje, že rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Pri preskúmavaní zákonností a postupov správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia ( ).

V právnom štáte nemožno odmietnuť ochranu základného práva alebo slobody, ako aj procesným nedostatkom, ktorý nespôsobila osoba namietajúca porušenie svojho základného práva (II.ÚS10/1999).

Z administratívneho spisu bol zistený nasledovný stav veci:

Daňový úrad Prešov vykonal u daňového subjektu Ing. Miroslav Mihaľov daňovú kontrolu dane z príjmu fyzickej osoby za rok 2009.

Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie Prešov zaslal Daňovému úradu Prešov na jeho výzvu zoznam dovezených motorových vozidiel Ing. Miroslavom Mihaľovom v roku 2009, ktorý bol Obvodným úradom pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie Prešov vydané osvedčenie o evidencii vozidla. Podľa výstupov z databázy Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Prešove kontrolovaný daňový subjekt Ing. Miroslav Mihaľov v roku 2009 doviezol zo zahraničia 90 motorových vozidiel. O oboznámení daňového subjektu so zistenými skutočnosťami na ústnom pojednávaní dňa 19.09.2013 daňový subjekt dňa 24.09.2013 pri ústnom pojednávaní predložil svoje písomné vyjadrenie z uvedeného dňa, v ktorom uviedol, že 90 dovezených áut zo zahraničia v roku 2009 nezahrnul do evidencie, neregistroval ich a neevidoval a nezaznamenával z dôvodu, že v tomto roku nemal z predaja áut zisk, ale len straty, ktoré vzišli z dvoch dôvodov: 1. Bol práve prvý rok krízy a všetky jazdené autá padli na cenách v priemere o 35 %. Autá sa ťažko predávali, u každého auta bola potrebná oprava, príprava na STK. Autá sa predávali prakticky len za náklady vynaložené na nákup a opravy. 2. Kriminálna polícia mu zabavila 03.09.2009 auto RENAULT Scenic 1.9 d, EČ: PO-246-CU, č. karosérie: V FIJAOK0515612790. Tým som utrpel ďalšiu stratu vo výške okolo 6000 EUR.

Výzvou zo dňa 04.10.2013 bol daňový subjekt vyzvaný, aby v lehote 15 dní odo dňa doručenia výzvy predložil správcovi dane ku kontroly dane z príjmov za zdaňovacie obdobie rok 2009 doklady preukazujúce príjmy dosiahnuté z ďalšieho nakladania s nakúpenými ojazdenými motorovými vozidlami dovezenými zo zahraničia, na ktoré mu Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie Prešov vystavil osvedčenia o evidencií vozidla.

Pri ústnom pojednávaní dňa 23.10.2013 daňový subjekt predložil originál kúpno-predajnú zmluvu uzatvorenú v roku 2009, 2010 a 2011 v počte 78, jedno čestné prehlásenie o predaji motorového vozidla a technický preukaz na motocykel, ktorý doposiaľ nie je odpredaný a je stále ponúkaný na predaj. ďalej zoznam povinných platieb pri dovoze a prihlásení jedného motorového vozidla zo zahraničia do evidencia na DI PZ Prešov. Uvedené predložil ako vyčíslenie svojich nutných nákladov, bez ktorých sa nedá motorové vozidlo používať a ďalej predať.

Správca dane vypracoval protokol daňovej kontroly zo dňa 25.02.2014 č. 9701404/5/759638/2014/Gre, ku ktorému sa daňový subjekt vyjadril písomne podaním zo dňa 17.03.2014.

Dňa 26.03.2014 bola spísaná zápisnica o ústnom pojednávaní za účelom prerokovania pripomienok a dôkazov predložených daňovým subjektom k protokolu č. 9701404/5/759638/2014/Gre zo dňa 25.02.2014 a písomné vyjadrenie daňového subjektu k zisteniam uvedeným v protokole

Rozhodnutím zo dňa 02.04.2014 č. 9701404/5/1296329/2014/Gre Daňový úrad Prešov podľa a o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil daňovému subjektu Ing. Miroslav Mihaľov rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2009 v sume 68 597,30 EUR a zároveň neuznal daňovú stratu v sume 2 096,53 EUR. Zároveň uložil rozdiel dane daňovému subjektu zaplatiť do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet Daňového úradu Prešov.

Výrok rozhodnutia odôvodnil tým, že správca dane z predložených kúpno-predajných zmlúv zistil, že daňový subjekt v roku 2009 odpredal celkom 69 motorových vozidiel z 88 dovezených motorových vozidiel. Predajom 69 ks motorových vozidiel dosiahol v kontrolovanom zdaňovacom období zdaniteľné príjmy v sume 363 135,00 EUR (podľa písmena b) Zákona o dani z príjmov v znení neskorších predpisov). Na základe uvedeného správca daňovú kontrolu zvýšil zdaniteľné príjmy daňového subjektu o sumu 363 135,00 EUR. Daňový subjekt porušil ustanovenie o dane z príjmov, ustanovenie cit. zákona, ustanovenie cit. zákona, ust. cit. zákona. Popísal spôsob výpočtu základu dane a výpočet dane a poukázal na zistenia uvedené v protokole daňovej kontroly. Konštatoval, že daňový subjekt v kontrolovanom zdaňovacom období k zdaniteľným príjmom uplatňoval preukázateľne vynaložené daňové výdavky. Bol účtovnou jednotkou a účtoval v sústave jednoduchého účtovníctva podľa o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Podľa o dani z príjmov v znení neskorších predpisov daňovým výdavkom je výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencií daňovníka podľa alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak. Daňový subjekt o výdavkoch vynaložených na obstaranie motorových vozidiel, ktoré boli predmetom preverovania správcu dane a z ktorých dosiahol správcom dane vyčíslený príjem v zdaňovacom období rok 2009 v sume 363 135,- EUR, vo svojom účtovníctve neúčtoval. Správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Správca dane dbal na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom vyjadril svoj nesúhlas s výsledkom daňovej kontroly a so zvýšením čistého zisku za rok 2009 o 363 135 EUR. Nesúhlasil s vyrubeným rozdielom dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovanie obdobie rok 2009 vo výške 68 597,30 EUR, pretože je toho názoru, že zamestnancom daňového úradu je úplne jasné, že tie peniaze nezarobil, nedosiahol taký zisk. Bolo to len to, čo prešlo cez jeho ruky. Nebol to jeho zisk. Ak by mal taký zisk, nebol by problém zaplatiť takú vysokú daň. Zdôraznil,, že daňová kontrola nezohľadnila, že pri dovoze motorového vozidla nie sú len zisky, hotovosť za predaj motorového vozidla, ale aj náklady: nákup motorového vozidla, dovoz motorového vozidla cca 280 EUR (benzín, diaľničné nálepky, prevozné značky a prevozné poistenie), oprava motorového vozidla v priemere cca 350 EUR, príprava na predaj cca 80 EUR, poplatky súvisiace

s prihlásením vozidla do evidencie motorových vozidiel vo výške približne 500 EUR, STK 20 EUR, .EK 20 EUR, nálepky STK a EK 18 EUR, KO 85 EUR, recyklačný fond 67 EUR, poplatky na obvodnom úrade 106 EUR, dopravná polícia 66 EUR, preklady 50 EUR, .zákonné poistenie a prípadné reklamácie motorových vozidiel. Tieto náklady neboli vôbec zohľadnené pri tejto daňovej kontrole aj napriek tomu, že zoznam kúpno-predajných zmlúv bol doložený počas kontroly. Takto vznikla mylná predstava, že za rok 2009 mal zisk vo výške 363.135 EUR. Rok 2009 bol pre neho katastrofálny, čo sa týka predaja, pretože už druhým rokom fungovala hospodárska kríza. Ceny automobilov klesli o 30-40 %, čo nikto nemohol predpokladať, teda ani on a ledva získal späť investované peniaze. Zároveň poukázal na svoje osobné a sociálne pomery.

Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 30.09.2014 č. 1100305/1/432867/2014/5292 rozhodnutie správcu dane potvrdil.

V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že daňový úrad Prešov (správca dane) vykonal u daňového subjektu Ing. Miroslav Mihaľov, Severná 15, Veľký Šariš kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 9701404/5/759638/2014/Gre zo dňa 25.2.2014. Protokol bol daňovému subjektu doručený dňa 04.03.2014. Z uvedeného protokolu vyplýva, že daňovník v podanom daňovom priznaní k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009 vyčíslil daňovú stratu vo výške 2 096,53 eura a následne daňovú povinnosť v sume 0,00 eur, čo predstavuje o 68 597,30 eura menej, ako zistil správca dane daňovou kontrolou. Vyššie uvedený rozdiel na dani vznikol tým, že daňový subjekt nepriznal príjmy z predaja ojazdených motorových vozidiel v celkovej výške 363 135,00 eur. Správca dane k tomuto záveru dospel na základe údajov z výstupov z elektronickej databázy Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR o evidencií vozidiel, podľa ktorých kontrolovaný daňový subjekt doviezol v roku 2009 zo zahraničia 92 ks ojazdených motorových vozidiel, ktoré boli predmetom správnych konaní vedených na Obvodnom úrade pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Prešove. Uvedené správne konania (podľa jednotlivých vozidiel) boli prevedené na základe podaných žiadostí Ing. Miroslava Mihaľova o uznanie typového schválenia jednotlivo dovezených motorových vozidiel. Správca dane výzvou č. /Gre zo dňa 05.06.2013 vyzval Obvodný úrad pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Prešove o poskytnutie podrobných údajov z evidencie motorových vozidiel o dovezených ojazdených motorových vozidlách v roku 2009 evidovaných na meno Ing. Miroslav Mihaľov (identifikačné číslo vozidla VIN, žiadosti daňovníka o uznanie typového schválenia jednotlivo dovezených motorových vozidiel, rozhodnutia OÚ Prešov o uznaní a kúpno-predajné zmluvy). Uvedené údaje boli správcovi dane poskytnuté dňa 08.08.2013 (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9701402/5/3730796/2013/Gre). So zistenými skutočnosťami z evidencie Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Prešove správca dane oboznámil daňový subjekt na ústnom pojednávaní dňa 19.09.2013. Z ústneho pojednávania s daňovým subjektom správca dane spísal zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 9701402/5/4277729/2013/Gre. Hlavným predmetom ústneho pojednávania bolo vyjadrenie sa daňového subjektu ku zisteným skutočnostiam správcu dane z evidencie Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Prešove. Na ústnom pojednávaní sa daňový subjekt k zisteným skutočnostiam správcu dane nevyjadril a do zápisnice vlastnoručne uviedol, že vyjadrenie správcovi dane poskytne písomne, v lehote do 24.09.2013. Písomné vyjadrenie doručil správcovi dane dňa 24.09.2013, v ktorom ako dôvod, prečo o autách dovezených zo zahraničia neúčtoval vo svojom účtovníctve (nezaúčtoval ani príjmy z predaja, ani výdavky na ich obstaranie) uviedol, že v roku 2009 z predaja áut nemal zisk, ale len straty. Správca dane následne zaslal daňovníkovi výzvu č. 9701402/5/4500642/2013/Gre zo dňa 04.10.2013 na predloženie dokladov podľa a v znení neskorších predpisov, ktorou ho vyzval, aby k daňovej kontrole predložil doklady preukazujúce jeho príjmy dosiahnuté z ďalšieho nakladania s nakúpenými ojazdenými motorovými vozidlami dovezenými zo zahraničia, na ktoré mu boli v roku 2009 obvodným úradom vystavané osvedčenia o evidencií vozidla. Zaslaná výzva obsahovala zoznam dovezených motorových vozidiel podľa značiek motorových vozidiel a ich identifikačných čísel VIN. Dňa 23.10.2013 sa daňový subjekt osobne dostavil na Daňový úrad Prešov a predložil doklady preukazujúce jeho príjmy, ktoré dosiahol z predaja nakúpených ojazdených vozidiel (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9701402/5/4774433/2013/Gre). Daňovník predložil originály kúpno-predajných zmlúv, ktoré s kupujúcimi uzatvoril pri predaji jednotlivých motorových vozidiel v rokoch 2009 až 2011. Spolu predložil 78 zmlúv o predaji motorových vozidiel, jedno čestné prehlásenie o predaji motorového vozidla a technický preukaz na motocykel, ktorý doposiaľ nie je odpredaný a je stále ponúkaný na predaj. Ďalšie štyri kúpno- predajné zmluvy na odpredaj motorových vozidiel predložil správcovi dane dňa 10.12.2013. Správca

dane z predložených kúpno-predajných zmlúv zistil, že daňový subjekt v roku 2009 z 88 ks dovezených motorových vozidiel odpredal celkom 69 ks motorových vozidiel. Predajom 69 ks motorových vozidiel dosiahol v kontrolovanom zdaňovacom období zdaniteľné príjmy v sume 363 135,00 EUR podľa § 6 ods. 1 písmena b) zákona o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Výdavky daňovníka pritom nemohli byť navýšené o výdavky vynaložené na obstaranie motorových vozidiel, pretože daňovník žiadne takéto konkrétne výdavky nepreukázal, ale hlavne žiadne takéto výdavky vo svojom účtovníctve nezaúčtoval. Na základe vyššie uvedených skutočností správca dane zvýšil základ dane daňového subjektu za zdaňovacie obdobie 2009 o sumu 363 135,00 EUR. Z toho vyplývajúci rozdiel na dani vyčíslil v sume 68 597,30 EUR a vyrubil ho rozhodnutím č. 9701404/5/1296329/2014/Gre zo dňa 02.04.2014, proti ktorému sa daňovník odvolal.

Na základe uvedeného konštatoval, že správca dane pri zisťovaní základu dane v rámci daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie 2009 postupoval v súlade s ustanoveniami v znení neskorších predpisov a dbal na to, aby skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Tvrdenie daňového subjektu, že v roku 2009 nedosiahol taký zisk (základ dane), v akej sume ho správca dane vyčíslil (361 038,47 EUR), vyvrátil dôkazmi, ktoré boli získané v súlade s ustanovením vyššie citovaného zákona v rámci preverovania evidencie dokladov na Obvodnom úrade pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Prešove (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9701402/5/3730796/2013/Gre zo dňa 08.08.2013). Pri preverovaní uvedených dokladov správca dane zabezpečil všetky doklady, ktoré boli potrebné na presné vyčíslenie príjmov daňového subjektu v roku 2009 za predaj ojazdených motorových vozidiel obstaraných zo zahraničia (kúpno-predajné zmluvy, pri ktorých bol predajcom kontrolovaný daňovník). Správca dane z predložených kúpno--predajných zmlúv zistil, že daňový subjekt v roku 2009 odpredal celkom 69 motorových vozidiel z 88 dovezených motorových vozidiel. Predajom 69 motorových vozidiel dosiahol v kontrolovanom zdaňovacom období príjmy v sume 361 038,47 EUR (presný súčet predajných cien podľa jednotlivých zmlúv), ktoré správca dane správne posúdil ako zdaniteľné príjmy podľa v znení neskorších predpisov. Taktiež správne skonštatoval, že daňový subjekt nezaúčtovaním týchto príjmov do svojej účtovnej evidencie porušil ustanovenia , a , ako aj citovaného zákona. Zvýšenie základu dane daňového subjektu za rok 2009 na 361 038,47 EUR malo priamy dopad aj na nezdaniteľnú časť základu dane na daňovníka v zmysle v znení neskorších predpisov, ktorú si daňovník uplatnil v sume 4 025,70 EUR. Keďže základ dane daňovníka za rok 2009 prevýšil 86-násobok životného minima platného v roku 2009 (15 387,12 eura) a suma zodpovedajúca rozdielu 44-násobku platného životného minima a jednej štvrtiny základu dane (7 872,48 EUR - 90 259,61 EUR) je nižšia ako nula, nezdaniteľná časť základu dane ročne na daňovníka sa rovná nule. Správca dane preto nemohol akceptovať uplatnenie nezdaniteľnej časti základu dane daňovníkom v sume 4 025,70 EUR, a o túto sumu taktiež správne zvýšil základ dane daňovníka za rok 2009.

K námietke daňového subjektu, že pri dovoze a predaji motorového vozidla nie sú len zisky, ale aj nevyhnutné, na ktoré správca dane neprihliadol uviedol, že tvrdenie daňovníka je síce logické, avšak vzhľadom na skutočnosť, že daňovník tieto výdavky žiadnou presnou sumou nevyčíslil, ani žiadnym spôsobom nepreukázal (účtovnými dokladmi), hlavne však o kýchto výdavkoch neúčtoval (okrem zaúčtovaných výdavkov v prípade troch predaných vozidiel, ktoré boli správcom dane uznané), nemohol túto námietku akceptovať. Poukázal na to, že daňový subjekt bol v zdaňovacom období 2009 účtovnou jednotkou, ktorá bola povinná viesť jednoduché účtovníctvo v súlade s Opatrením MF SR č. MF/27076/2007-74 z 13. decembra 2007. V zdaňovacom období daňový subjekt viedol účtovníctvo pomocou výpočtovej techniky a používal program ALFA - jednoduché účtovníctvo. Daňový subjekt nepostupoval podľa uvedeného opatrenia MF SR a o výdavkoch vynaložených na obstaranie ojazdených motorových vozidiel vo svojom účtovníctve v účtovnom období roku 2009 neúčtoval, správca dane nemohol uznať takéto výdavky za daňové výdavky. Poukázal na ustanovenie o v znení neskorších predpisov, podľa ktorého možno uznať iba také výdavky, ktoré boli vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, boli preukázateľne vynaložené daňovníkom, zaúčtované v účtovníctve daňovníka alebo zaevidované v evidencií daňovníka podľa alebo 14 citovaného zákona. Uznanie akejkoľvek sumy výdavkov zo strany správcu dane by bolo preto v rozpore s vyššie uvedeným ustanovením zákona napriek tomu, že daňové orgány nevylučujú, že daňovník určité výdavky naozaj mal. Za neprijateľné považoval vysvetlenie daňového subjektu, že svoje výdavky za rok 2009 nezdokladoval a v účtovníctve nezaúčtoval preto, lebo bol v tomto roku stratový. Takýto spôsob nakladania s príjmami a výdavkami je pre daňové orgány neakceptovateľný, lebo je v

rozpore s daňovými zákonmi. Daňovník uplatnením tohto nezákonného princípu si sám spôsobil, že nezdokladované a nezaúčtované výdavky nemohli byť správcom dane uznané za daňové výdavky.

Podľa o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa v znení neskorších predpisov správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa v znení neskorších predpisov ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa v znení neskorších predpisov sa na účely tohto zákona predmetom dane rozumie príjem (výnos) z činnosti daňovníka a z nakladania s majetkom daňovníka okrem osobitne vymedzeného predmetu dane podľa .

Podľa v znení neskorších predpisov sa na účely tohto zákona príjmom rozumie peňažné plnenie a nepeňažné plnenie dosiahnuté aj zámenou, ocenené cenami bežne používanými v mieste a v čase plnenia alebo spotreby, a to podľa druhu, kvality, prípadne miery opotrebenia predmetného plnenia, ak tento zákon neustanovuje inak; za nepeňažné plnenie fyzickej osoby, ktorá účtuje v sústave jednoduchého účtovníctva alebo vedie evidenciu podľa alebo 11, sa považuje aj prijatie zmenky ako platobného prostriedku, ktorou dlžník uhradil pohľadávku veriteľovi, ktorý je fyzickou osobou.

Podľa v znení neskorších predpisov sa na účely tohto zákona zdaniteľným príjmom rozumie príjem, ktorý je predmetom dane a nie je oslobodený od dane podľa tohto zákona ani medzinárodnej zmluvy.

Podľa o dani z príjmov v znení neskorších predpisov sa na účely tohto zákona daňovým výdavkom rozumie výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa , ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa v znení neskorších predpisov príjmami z podnikania sú príjmy zo živnosti.

Podľa v znení platnom v roku 2009 základ dane sa znižuje o nezdaniteľné časti základu dane uvedené v odsekoch 2 až 4, ak tento zákon neustanovuje inak.

Predmetom preskúmania súdom je rozhodnutie žalovaného zo dňa 30. septembra 2014 č. 1100305/1/432867/2014/5292, ktorým Finančné riaditeľstvo SR podľa o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 9701404/5/1296329/2014/Gre zo dňa 02.04.2014, ktorým bol vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009 v sume 68 597,30 EUR a zároveň nebola uznaná daňová strata v sume 2 096,53 EUR, daňovému subjektu Ing. Miroslav Mihaľov, potvrdil.

Preskúmaním veci súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

Žalobca v žalobe namietal predovšetkým postup správcu dane v rozpore s ustanovením o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“), keď

svojím konaním nedbal na zachovanie jeho práv a právom chránených záujmov ako daňového subjektu, ak pri vyrubovaní dane nevyužil iný spôsob výpočtu dane z príjmov fyzických osôb, a to podľa o daní z príjmov alebo podľa ustanovenia Daňového poriadku, ďalej, že správca dane konal v rozpore s ustanovením a Daňového poriadku a porušil ustanovenie SR - princíp legality, ak neprihliadol na okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt, aj keď ním neboli uplatnené.

Podľa ustanovenia o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov má daňový subjekt právo podať dodatočné daňové priznanie za obdobie, ktoré bolo kontrolované správcom dane, po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom konaní.

Podľa o dani z príjmov v znení neskorších predpisov daňovník, ktorý si neuplatní preukázateľné daňové výdavky, si môže uplatniť výdavky vo výške 40 % z úhrnu príjmov.

Podľa ustanovenia § 48 ods. 1 písm. c) Daňového poriadku správca dane zistí základ dane a určí daň podľa pomôcok, ak daňový subjekt nesplní pri preukazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daň správne zistiť.

Krajský súd považuje žalobné námietky za nedôvodné.

Za neopodstatnenú považuje námietku žalobcu v súvislosti s neuvedením právneho predpisu, ktorý porušil v rozhodnutí správcu dane. Táto námietka je nedôvodná, pretože správca dane vo svojom rozhodnutí presne uviedol, ktoré zákonné ustanovenia daňový subjekt porušil, a taktiež žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí konštatoval, že daňový subjekt nezaúčtovaním príjmov do svojej účtovnej evidencie porušil ustanovenia § 2 písm. b), písm. c) a písm. h), ako aj § 6 ods. 1 písm. b) citovaného zákona.

Krajský súd za nedôvodnú považuje aj námietku žalobcu v súvislosti s nevyužitím iného spôsobu výpočtu dodatočnej dane z príjmov fyzických osôb a následkom toho na namietané porušenie práv daňového subjektu, keď správca dane neprihliadol na okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt.

Je síce pravdou, že žalobca má právo podať podľa v znení neskorších predpisov dodatočné daňové priznanie za obdobie, ktoré bolo kontrolované správcom dane po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom konaní, avšak podľa cit. zákona znížiť daň, zvýšiť daňovú stratu alebo nadmerný odpočet alebo zvýšiť nárok na vrátenie dane na základe dodatočného daňového priznania môžu len v prípade uplatnenia skutočnosti, ktoré neboli predmetom daňovej kontroly. Príjmy a výdavky daňovníka v zdaňovacom období 2009 boli predmetom daňovej kontroly

Žalobca síce namieta, že správca dane mohol použiť iný spôsob výpočtu dane a uznať výdavky daňového subjektu vo výške 40 % z úhrnu príjmov za rok 2009 podľa ustanovenia § 6 ods. 10 zákona o dani z príjmov, avšak neuvádza, ktoré ustanovenie zákona by správcu dane k použitiu tohto spôsobu výpočtu dane správcu dane oprávňovalo. Žalobca si uplatnil v roku 2009 preukázateľné daňové výdavky v podanom daňovom priznaní v sume 8 821,98 EUR. Zmena uplatnenia výdavkov za rok 2009 preto u neho neprichádza do úvahy ( v znení neskorších predpisov)

Takisto neprichádza do úvahy ani druhý spôsob výpočtu dane, a to podľa ustanovenia v znení neskorších predpisov a určenie dane podľa pomôcok. Žalobca pri uplatnení svojich výdavkov za rok 2009 sa rozhodol pre skutočné (preukázateľné) výdavky, a preto preňho vyplynula povinnosť vedenia účtovníctva, čo aj splnil. Za rok 2009 viedol účtovníctvo a pri výpočte základu dane za rok 2009 čerpal údaje z tohto účtovníctva. V prípade žalobcu neboli splnené podmienky pre určenie dane podľa pomôcok podľa ustanovenia v znení neskorších predpisov.

Nedôvodná je aj námietka žalobcu, že správca dane v skutočnosti určil daň podľa pomôcok, pretože dodanil príjmy, ktoré taktiež neboli predmetom účtovníctva daňového subjektu, len tento svoj postup

formálne nedeklaroval. Je dostatočne preukázané, že správca dane vykonal u žalobcu riadnu kontrolu, pri ktorej prehodnotil vykázané príjmy a výdavky za rok 2009.

Krajský súd nezistil, že by postupom daňových orgánov došlo k porušeniu práv a právom chránených záujmov žalobcu ako daňového subjektu. Ak je žalobca toho názoru, že správny orgán nevyužil zákonné možnosti na správne vyčíslenie rozdielu dane, a teda neprihliadal na okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt, aj keď ním neboli uplatnené, toto tvrdenie žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal. Za tieto okolnosti nemožno považovať nevyužitie iného spôsobu výpočtu dane, či už pod ľa o dani z príjmov alebo určenie dane podľa pomôcok podľa Daňového poriadku. Takúto možnosť zákon daňovým orgánom nedáva. Žalobca ako daňovník podaním daňového priznania sám deklaroval na začiatku daňového zdaňovacieho obdobia. Čo sa týka podania dodatočného daňového priznania za rok 2009, je to právo žalobcu, ktoré môže využiť len on.

Krajský súd považuje za dostatočne preukázané, že žalobca ako daňový subjekt porušil ustanovenie o dane z príjmov, ustanovenie cit. zákona, ustanovenie cit. zákona, ust. cit. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Podľa o dani z príjmov v znení neskorších predpisov daňovým výdavkom je výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencií daňovníka podľa alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak. Žalobca ako daňový subjekt o výdavkoch vynaložených na obstaranie motorových vozidiel, ktoré boli predmetom preverovania správcu dane a z ktorých dosiahol správcom dane vyčíslený príjem v zdaňovacom období rok 2009 v sume 363 135,- EUR, vo svojom účtovníctve neúčtoval. Týmto postupom si sám spôsobil, že nezdokladované a nezaúčtované výdavky nemohli byť správcom dane uznané za daňové výdavky.

Krajský súd považuje za potrebné vyjadriť sa aj k vyjadreniu žalobcu, ktoré predložil na pojednávaní vo veci v písomnej forme a ktoré boli súčasťou prednesu právnej zástupkyne žalobcu, ktorá uviedla, že správca dane zle zaradil príjmy žalobcu z predaja predmetných motorových vozidiel. Tieto mali byť považované za ostatné príjmy, a nie za príjmy z podnikania. Keďže sa nejednalo o príjmy z podnikania, žalobca ich ani neúčtoval. Ak po daňovej kontrole správca dane zohľadnil tieto príjmy mal zohľadniť aj preukázateľné výdavky, ktoré mal žalobca v súvislosti s dosiahnutím týchto príjmov, a to správne poplatky, ktoré už boli uvádzané v žalobe, aj vo vyjadrení žalovaného. Ak tieto neuznal, mal uznať paušálne výdavky žalobcu vo výške 40 %, čo takisto neurobil.

Týmto prednesom právna zástupkyňa žalobcu rozšírila dôvody žaloby po uplynutí zákonnej lehoty. Napriek tomu, vzhľadom na už uvedené skutočnosti, sú tieto dôvody neopodstatnené.

Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného, aj prvostupňového správneho orgánu boli vydané v súlade so zákonom, sú jasné, určité a zrozumiteľné. Súd preto žalobu podľa ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa a žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech náhradu trov konania nepriznal. Žalovaný zo zákona nemá nárok na náhradu trov konania.

Senát krajského súdu vo veci rozhodol jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doru- čenia na Najvyšší súd SR v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ

domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.