Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_15Co-805-2013.pdf
PDF · 125.43 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/805/2013
Rozhodnutie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Klaudie Koskovej a sudcov JUDr. Jaroslava Mikulaja a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci navrhovateľa O. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom P., H. XXX/X, zastúpeného JUDr. Jánom Krnáčom, advokátom, so sídlom Zvolen, Nám. SNP 70/36, proti odporcovi I/ Slovenská republika, za ktorého koná pred súdom Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, odporcovi II/ Slovenská republika, za ktorého koná pred súdom Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Župné nám. 13, o zaplatenie 3.377,60 eur istiny s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš, zo dňa 22. 08. 2013, č. k. 1C/62/2012-260, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorými zaviazal odporcu v I/ rade k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi istinu s príslušenstvom a trovy konania p o t v r d z u j e.
Vo výroku, ktorým zaviazal navrhovateľa k povinnosti nahradiť odporcovi v II/ rade trovy konania m e n í tak, že odporcovi v II/ rade náhradu trov konania nepriznáva.
Odporca v I/ rade je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 166,73 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Odporcovi v II/ rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že:
„Odporca I/ je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi čiastku 3.377,60 eur istiny s 9 % ročným úrokom z omeškania od 13. 01. 2010 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšku súd návrh navrhovateľa z a m i e t a .
Odporca I/ je p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi trovy konania a to trovy právneho zastúpenia vo výške 2.145,50 eur, na účet jeho advokáta JUDr. Jána Krnáča, vedený vo R. a. s., W., číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX, VS XXXXXX, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Navrhovateľ je p o v i n n ý nahradiť odporcovi II/ trovy konania vo výške 209,80 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“
Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho, že k zastaveniu trestného stíhania navrhovateľa došlo na základe rozhodnutia, ktoré bolo vydané 22. 07. 2009. Potom súd zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím (uznesenie vyšetrovateľa OR PZ v Lučenci, ÚJKP PZ Lučenec sp. zn. ORP-1178/OVK- LC-2008 zo dňa 29. 12. 2008), ktoré bolo vydané pred novelou zákona (zák. č. 412/2012 Z. z.), súd
posudzoval podľa predpisov účinných do prijatia novely (zák. č. 412/2012 Z. z. nadobudol účinnosť 01. 01. 2013). Pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobnej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takému rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4NCdo/158/2009). V zmysle tohto právneho názoru súd aj v danom prípade takto interpretoval ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Ústavno-právny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré bolo zastavené, treba hľadať nie len v ustanovení článku 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo na náhradu škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, ale aj vo všeobecnej rovine, predovšetkým v článku 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nie je možno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ďalej treba uviesť, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené, má pri splnení ďalší zákonných predpokladov zásadné právo na náhradu škody, spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Uvedené právo nemá len ten, kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný (R 70/1994). Z vyššie uvedeného nesporne vyplýva, že základ uplatňovaného nároku navrhovateľa je daný. Navrhovateľ uplatnil v konaní škodu, ktorá mu vznikla náhradou trov konania - právneho zastúpenia obhajcom v trestnom konaní vedenom na Okresnom riaditeľstve PZ v Lučenci, UJKP PZ Lučenec pod sp. zn. ORP-1178/OVK-LC-2008. Je nesporné, že tieto trovy mu vnikli v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Výška trov bola vyúčtovaná advokátom v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v účinnom znení ku dňu vzniku škody navrhovateľovi. V konaní bolo nesporné, že navrhovateľ vyúčtovanú odmenu advokátovi už aj zaplatil. K vzneseným námietkam zo strany odporcov I/, II/ v priebehu konania súd uvádza, že navrhovateľ splnomocnil JUDr. Milana Franeka na jeho zastupovanie v trestnom konaní, na základe plnej moci zo dňa 29. 12. 2008. JUDr. Milan Franek je platcom DPH, režijný paušál sa vťahuje len na náhradu výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné a advokát v skutočnosti aj vykonal všetky úkony právnej služby, tak ako ich aj vyúčtoval. Súd ďalej uvádza, že rozhodovanie o väzbe navrhovateľa bolo uskutočnené sudcom pre prípravné konanie v rámci štádia trestného stíhania voči navrhovateľovi, ktoré sa označuje ako prípravné konanie. Potom súd dospel k záveru, že aj výška uplatňovaného nároku zo strany navrhovateľa je dôvodná. Navrhovateľ sa dozvedel o škode 22. 07. 2009, vtedy mu bolo doručené rozhodnutie o zastavení trestného stíhania, pričom návrh na náhradu škody podal na súd dňa 12. 12. 2011, teda svoje právo uplatnil včas ako v lehote uvedenej v § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. Pasívnu vecnú legitimáciu v spore vzhľadom, na znenie ust. § 4 ods. 1 písm. b/ zák. č. 514/2003 Z. z. má odporca I/, pretože v danom prípade škodu spôsobil vyšetrovateľ vydaním rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia voči navrhovateľovi. Toto rozhodnutie treba totiž považovať za nezákonné. Odporca II/ v konaní nemá pasívnu vecnú legitimáciu, a preto potom súd návrh navrhovateľa voči nemu ako nedôvodný zamietol. V zmysle ust. § 104 ods. 1 O. s. p., súd konanie zastaví iba vtedy, ak zistí, že vo veci nie sú splnené podmienky konania, pričom ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť. To vo vzťahu k odporcovi II/ v tomto konaní nebolo naplnené.
O náhrade trov konania účastníkov súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. na základe zásady úspechu. Navrhovateľ mal vo veci vo vzťahu k odporcovi I/ plný úspech, v spojení s konaním si vyúčtoval trovy právneho zastúpenia vo výške 2.390,39 eur. Súd považoval za trovy potrebné a účelne vynaložené na jeho zastupovanie v konaní len trov do výšky 2.145,50 eur, a to odmenu advokátovi za 7 úkonov po 131,13 eur (vypracovanie návrhu na začatie konania, písomné vyjadrenia adresované súdu zo dňa 28. 05. 2012, 18. 09. 2012, porada s klientom 16. 11. 2012, zastupovanie na pojednávaniach dňa 08. 01. 2013, 22. 08. 2013, porada s klientom 05. 04. 2013), odmenu za jeden úkon 262,26 eur (zastupovanie na pojednávaní dňa 22. 11. 2012 od 09.00 h do 11.45 h), odmenu za jeden úkon 39,34 eur (zastupovanie na nemeritórnom pojednávaní dňa 11. 04. 2013) + 20 % DPH, odmenu za jeden úkon 131,13 eur
(prevzatie a príprava zastupovania, prvá porada s klientom) + 19 % DPH. Súd podanie zo dňa 18. 06. 2013 nepovažoval za podanie, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako úkon právnej služby (§ 13a písm. c/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov), pretože právny zástupca navrhovateľa týmto podaním reagoval na výzvu súdu ohľadne predloženia listinných dôkazov. Ďalej režijný paušál 1 x 7,21 eur, 2 x 7,41 eur, 4 x 7,63 eur, 4 x 7,81 eur, náhradu za stratu času počas cesty na pojednávania advokátom, 1 x 4 polhodiny x 12,71 eur + 20 % DPH - 61,06 eur, 3x4 polhodiny x 13,01 eur + 20 % DPH = 187,34 eur a cestovné na trase Zvolen - Veľký Krtíš a späť. Cesta vykonaná vlastným motorovým vozidlom advokáta OMV Toyota Avensis ev. č. ZV 200BI 112 km, priemerná spotreba nafty 6 l na 100 km, pri cene 1,441 eur za 1 l nafty, jedna cesta 112 km x 0,27 eur = 39,26 eur, celkom pri účasti na 4 pojednávaniach (22. 11. 2012, 08. 01. 2012, 11. 04. 2012, 22. 08. 2013) 145,16 eur. Tieto trovy súd považoval za trovy potrebné pre uplatňovanie nároku navrhovateľa voči odporcovi 1/ a preto potom uložil odporcovi 1/ v súlade s ust. § 149 ods. 1 O. s. p. ich nahradiť navrhovateľovi na účet jeho advokáta.
Odporca II/ mal vo vzťahu k navrhovateľovi plný úspech, pričom v spojení s konaním mu vznikli trovy, a to cestovné pri účasti na pojednávaniach dňa 22. 11. 2012, 08. 01. 2013, 11. 04. 2013 a 22. 08. 2013. Prvá cesta absolvovaná motorovým vozidlom Volkswagen Passat ev. č. BA XXXPE, normovaná spotreba vozidla 12,30 l v meste, normovaná spotreba mimo mesta 9,06 l, skutočná spotreba vozidla 49,896 l, vzdialenosť 540 km, cena PHM 1 l = 1,525 eur, potom cestovné 76,09 eur. Pri druhom pojednávaní cesta absolvovaná osobným motorovým vozidlom Škoda Octavia ev. č. BA XXXSG, normovaná spotreba vozidla v meste 8,70 l, mimo mesta 6,43 l, vzdialenosť 458 km, skutočná spotreba vozidla 30,08 l, 1 l = 1,422 eur, cestovné 42,78 eur. Pri tretej účasti cesta absolvovaná osobným motorovým vozidlom Škoda Octavia ev. č. BA XXXSG, normovaná spotreba vozidla v meste 8,70 l, mimo mesta 6,43 l, skutočná spotreba vozidla 35,195 l, 1 l = 1,334 eur, vzdialenosť 535 km, cestovné 46,95 eur. Pri štvrtej účasti na pojednávaní cesta absolvovaná osobným motorovým vozidlom Volkswagen Passat ev. č. BA XXXNZ, normovaná spotreba vozidla v meste 8,60 l, mimo mesta 6,76 l, skutočná spotreba vozidla 31,64 l, 1 l = 1,390 eur, vzdialenosť 460 km, cestovné 43,98 eur. Tieto trovy súd považoval za trovy účelne vynaložené zo strany odporcu II/ na bránenie jeho práva a preto uložil navrhovateľovi povinnosť ich nahradiť odporcovi II/.
Svoje rozhodnutie oprel o ust. § 3 ods. 1 písm. a/, § 5 ods. 1 písm. b/, § 6 ods. 1, 2, § 18 ods. 1, 3, § 4 ods. 1 písm. b/, § 15 ods. 1, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci účinného k 29. 12. 2008. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. na základe zásady úspechu.
Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ včas odvolanie. Domáhal sa zmeny rozhodnutia, vo výroku, ktorým zaviazal odporcu v I/ rade zaplatiť navrhovateľovi sumu 3.377,60 eur s príslušenstvom, ako aj nahradiť navrhovateľovi trovy konania s tým, že v tejto časti žiadal návrh navrhovateľa zamietnuť a vo výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol žiadal rozhodnutie potvrdiť. Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. z dôvodu, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Samotné zastavenie trestného konania neznamená, že uznesenie o vznesení obvinenia vyšetrovateľom bolo nezákonné a celé vyšetrovanie zbytočne vykonané. Je treba dodať, že voči navrhovateľovi bolo vedené trestné konanie za aktívneho dozoru prokurátora ako garanta nad dodržiavaním zákonnosti trestného konania. Predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Žiadny z príslušných orgánov nekonštatoval, že v trestnom konaní došlo k porušeniu zákona. Nie je preto možné uznesenie vyšetrovateľa zo dňa 29. 12. 2008, ktorým bolo voči navrhovateľovi vznesené obvinenie zo spáchania trestného činu považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. Vyšetrovateľ, ktorý navrhovateľovi vzniesol obvinenie a vec následne realizoval rozhodoval len na základe dôkazov zabezpečených v trestnom konaní a jeho postup zakaždým odobril dozorujúci prokurátor. Trestné konanie po analýze dôkazov skončilo zákonným spôsobom. Ak následne výsledky vyšetrovania neodôvodňujú postaviť obvineného pred súd, ale odôvodňujú vydanie iného rozhodnutia v prípravnom konaní, nemožno len na základe tejto skutočnosti vysloviť záver, že rozhodnutia, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzali, boli vydané v rozpore so zákonom. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5MCdo/7/2010, 18/2010 zo dňa 23. 02. 2011. Ďalej poukázal v odvolaní aj na ďalšie rozhodnutia krajských súdov. Odôvodnenosť vedenia trestného stíhania voči navrhovateľovi bola preukázaná tým, že prokurátor sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia zamietol ako nedôvodnú. S poukazom na uvedenú judikatúru nie je možné navrhovateľovi podľa názoru odvolateľa priznať náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., keďže
nedošlo k naplneniu jednej z hmotnoprávnych podmienok zodpovednosti za škodu. Z obsahu žalobného návrhu vyplýva, že navrhovateľ považuje za nezákonné uznesenie o vznesení obvinenia, a zároveň aj rozhodnutie Okresného súdu Lučenec zo dňa 02. 01. 2009, ktorým bol navrhovateľ vzatý do väzby. Navrhovateľ si uplatňuje náhradu škody v podobe náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli v súvislosti s trestným stíhaním, ako aj väzbou jeho osoby. Zo zmyslu obsahu zákona č. 514/2003 Z. z. jednoznačne vyplýva, že v mene štátu koná jeden orgán verejnej moci, keď § 4 uvedeného zákona bližšie špecifikuje, za akých podmienok orgán koná v mene štátu. Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1 uvedeného zákona vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu. Poukázal aj na znenie § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z. Z. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. ak nemožno príslušný orgán určiť podľa ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky sa nepovažuje za orgán oprávnený konať za štát v tejto veci a orgánom procesne spôsobilým konať v mene Slovenskej republiky je v tejto veci Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Odporca v I/ rade zotrváva na námietke nedostatku pasívnej legitimácie. Zároveň namietal úrok z omeškania a žiadal tento navrhovateľovi nepriznať. Vo veci nebolo právoplatným a vykonateľným rozsudkom určené, že odporca v I/ rade je povinný k úhrade určitej sumy, nedostal sa teda do žiadneho omeškania s peňažným plnením.
Voči uvedenému rozhodnutiu podal odvolanie aj navrhovateľ, a to v časti výroku, ktorým bol zaviazaný k povinnosti nahradiť trovy konania odporcovi II/. Navrhol odvolaciemu súdu v tejto časti, aby odvolaniu navrhovateľa vyhovel a rozsudok v napádanom výroku zmenil a štátu v pozícii odporcu II/ náhradu trov konania nepriznal. Poukázal na to, že navrhovateľ ako poškodený si svoj nárok mimosúdne z opatrnosti uplatnil u dvoch do úvahy prichádzajúcich štátnych orgánov, a to osobitnými písomnými podaniami formou žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ministerstvo vnútra SR zaujalo k žiadosti odmietavé stanovisko vo svojom podaní zo dňa 13. 01. 2010 a Ministerstvo spravodlivosti SR, taktiež odmietavé stanovisko vo svojom podaní zo dňa 02. 03. 2011. Ani jeden z označených štátnych orgánov nevyjadril svoju nepríslušnosť ohľadom prerokovania uplatneného nároku navrhovateľa (to znamená, že ju nepostúpil inému štátnemu orgánu na prerokovanie). Aj z dôvodu nejasnosti a nepreskúmateľnosti stanovísk oboch oslovených štátnych orgánov pristúpil poškodený ako navrhovateľ k podaniu návrhu na začatie konania voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvo vnútra SR ako odporcovi I/ a Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR ako odporcovi II/. Postoje a tvrdenia uvedených štátnych orgánov sa rôznili a odporovali si aj v priebehu občianskeho súdneho konania. Navrhovateľa popri uplatnení svojho nároku a ustálení žalovaných subjektov viedla zodpovedná snaha ustáliť okruh všetkých do úvahy prichádzajúcich subjektov. Aj napriek deklarovaným snahám s poukazom na účinnosť novely zákona č. 514/2003 Z. z. (zákon č. 412/2012 Z. z. účinný od 01. 01. 2013), zostali určité nejasnosti a výkladové problémy, keď napríklad do uvedenej novely neboli poňaté prechodné a záverečné ustanovenia, ktoré by jednoznačne určili pravidlá pre spravovanie právnych vzťahov vzniknutých pred účinnosťou tejto novely, ako aj nárokov z nich odvodených. Vzhľadom na nejednotnú súdnu prax, ktorá v sebe zahŕňa rôzne a protichodné rozhodnutia, navrhovateľ vyvinul významnú iniciatívu, aby zodpovedne ustálil nielen pasívne legitimovaný zodpovedný subjekt (v danom prípade štát), ale i orgán zastupujúci tento subjekt, pričom mal za to, že oba ním označené zastupujúce orgány prichádzajú v danej veci do úvahy. Návrh na začatie konania aj v prípade odporcu I/, ako aj v prípade odporcu II/ smeroval voči štátu, aj z tohto hľadiska sa potom jednalo o návrh dôvodný a úspešný. U navrhovateľa boli také dôvody a okolnosti, pre ktoré nemal byť zaťažený povinnosťou náhrady trov konania voči štátu ako odporcovi II/. Poukázal na ust. § 150 O. s. p. Navrhovateľ v rámci súdneho konania zvýrazňoval a preukazoval svoju nepriaznivú sociálnu a osobnú situáciu, na ktorú okresný súd neprihliadol a ani žiadnym bližším spôsobom neozrejmil ani neuviedol dôvody, ktoré ho viedli k neuplatneniu moderačného ustanovenia § 150 ods. 1 O. s. p., čím napádané uznesenie trpí aj inou vadou, a to vadou spočívajúcou v nepreskúmateľnosti daného rozhodnutia. Ďalej namietal, že súd mechanicky a bez akéhokoľvek bližšieho zisťovania okolností na strane odporcu II/ priznal odporcovi II/ cestovné za použitie vlastného motorového vozidla v celej ním uplatnenej výške. Súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže rozhodnutie zostalo nepreskúmateľné.
K odvolaniu odporcu v I/ rade sa vyjadril navrhovateľ. Uviedol, že žiada rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť v napádanej časti odporcom v I/ rade a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania. Má za to, že navrhovateľ riadnym predpísaným a nespochybniteľným spôsobom osvedčil splnenie všetkých esenciálnych podmienok pre priznanie náhrady škody titulom úhrady trov
obhajoby v trestnom konaní. Vo vzťahu k uplatnenému nároku poškodeného navrhovateľa je totiž ťažiskovým uznesenie o vznesení obvinenia navrhovateľovi. Účinky zrušenia uznesenia o vznesení obvinenia nastali právoplatnosťou uznesenia o zastavení trestného stíhania, čo potvrdzuje v žalobnom návrhu i rozsudku prvostupňového súdu prezentovaná judikatúra. Nie je preto potrebné, aby naviac iný orgán rozhodoval o tom, či je alebo nie je rozhodnutie v súlade so zákonom. Pri pasívnej legitimácii navrhovateľ vychádzal z ust. § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Obrana odporcu v I/ rade týkajúca sa nedostatku pasívnej legitimácie je iba účelovou snahou zbaviť sa svojej zodpovednosti, keďže nezákonnými sú v tomto prípade rozhodnutia vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, ktorým bolo začaté trestné stíhanie a nadväzne voči navrhovateľovi vznesené obvinenie v zmysle na vec vzťahujúcej sa právnej úpravy nebolo rozhodujúce a relevantné, či toto rozhodnutie bolo preskúmavané prokurátorom a s akým výsledkom toto preskúmavanie skončilo. V tejto súvislosti poukázal na ust. § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. s tým, že zo strany odporcu v I/ rade sa navrhovateľovi nedostalo upovedomenia o tom, že jeho žiadosť bola postúpená druhému štátnemu orgánu, preto argumentácia odvolateľa o nedostatku pasívnej legitimácie nie je ani v tomto smere korektná a opodstatnená. Pokiaľ ide o otázku úrokov z omeškania, tu navrhovateľ uviedol, že zákonodarca poskytol štátu časový priestor (lehotu) na dobrovoľné a mimosúdne plnenie, preto ak štát v stanovenej lehote oprávnený nárok poškodeného nevysporiadal, potom je plne na mieste, aby sa poškodený so svojím nárokom obrátil na súd a popri danom nároku spravodlivo požadoval aj úrok z omeškania, keďže štát sa neuspokojením uvedeného nároku dostal do omeškania. V ostatnom navrhovateľ odkázal na obsah svojich doterajších vyjadrení a výsledky súdom prvého stupňa prevedeného dokazovania. Záverom dodal, že štát, ktorý sa všeobecne štylizuje do tvorcu pravidiel a noriem dobrých mravov, spravodlivosti a zákonnosti, nemá ani len toľko slušnosti, aby sa svojmu občanovi, ktorému nezákonným rozhodnutím o obvinení spôsobil príkorie, materiálnu a nemateriálnu ujmu, aspoň neospravedlnil, čo by za daného stavu ako minimum urobil každý slušný subjekt.
K odvolaniu navrhovateľa, ako aj odporcu v I/ rade sa vyjadril odporca v II/ rade. Žiadal rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdiť. Trovy odvolacieho konania si neuplatnil. Rozsudok prvostupňového súdu odporca v II/ rade považuje za vecne správny, pokiaľ určil súd orgán oprávnený konať v mene štátu, a to Ministerstvo vnútra SR. Poukázal na ust. § 4 ods. 1 písm. l/ zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 (v znení účinnom v súčasnosti pod písmenom m/). Poukázal na to, že si navrhovateľ uplatnil nárok na náhradu škody v procese predbežného prerokovania na dvoch štátnych orgánoch. Ministerstvu vnútra SR bola žiadosť doručená dňa 17. 12. 2009 a Ministerstvu spravodlivosti 19. 08. 2010 (zrejme ako reakcia na neuspokojenie nároku Ministerstvom vnútra SR). Je teda nepochybné, že nárok bol na Ministerstve vnútra uplatnený skôr ako na Ministerstve spravodlivosti SR. Ministerstvo vnútra SR navrhovateľa o výsledku predbežného prerokovania informovalo listom zo dňa 13. 01. 2010 (ešte pred doručením žiadosti Ministerstvu spravodlivosti SR) a Ministerstvo vnútra SR preto v predmetnej veci začalo konať ako prvé, čím je daná jeho príslušnosť aj podľa prípadného použitia § 4 ods. 1 písm. l/ zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 (v znení účinnom v súčasnosti pod písmenom m/). S ohľadom na danú situáciu, ktorá jednoznačne odôvodňuje príslušnosť Ministerstvo vnútra SR pre konanie štátu, je vylúčená aplikácia ust. § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Pokiaľ sa týka trov konania, tu odporca v II/ rade uviedol, že v danom prípade bolo odôvodnené použitie motorového vozidla odporcom v II/ rade na pojednávania konané pred okresným súdom, nakoľko bola nedostupná verejná hromadná doprava na trase Bratislava - Veľký Krtíš, a to po zohľadnení času začiatku nariadených pojednávaní (o 9.00 hod., resp. 9.30 hod.) a cestovného poriadku. Verejná doprava preto poskytovala výrazne neefektívnu, neúčelnú a neistú (vzhľadom na tesný prestupový čas) možnosť dopravy, pri ktorej by poverený zamestnanec strávil v podstate celý deň (už od nočných hodín) cestovaním na pojednávanie, resp. cestovaním späť.
Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ust. § 212 ods. 1, 2 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu ako vecne správny v časti potvrdil a v časti priznanej náhrady trov konania odporcovi v II/ rade zmenil podľa § 220 O. s. p. V ostatnej časti zostáva rozsudok prvostupňového súdu nedotknutý.
Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie prvostupňového súdu v časti, v ktorej zaviazal odporcu I/ k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi istinu s príslušenstvom, ako aj trovy konania, je vecne správne.
Odvolanie odporcu v I/ rade nie je podľa názoru odvolacieho súdu dôvodné.
Zo skutkového stavu zisteného okresným súdom vyplýva, že proti navrhovateľovi bolo ako u obvineného vedené trestné stíhanie pre zločin hrubého nátlaku, ktoré po zamietnutí sťažnosti navrhovateľa proti uzneseniu o vznesení obvinenia a vykonaní väzby v období od 29. 12. 2008 do 22. 01. 2009 skončilo zastavením trestného stíhania uznesením zo dňa 22. 07. 2009 pod sp. zn. 1Pv 1333/08-30, ktoré vydal prokurátor Okresnej prokuratúry v Lučenci, nakoľko bolo nepochybné, že sa nestal skutok, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie. Uznesenie o zastavení trestného stíhania nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 03. 09. 2009. V súvislosti s uvedeným trestným konaním zaplatil navrhovateľ sumu 3.377,60 eur ako trovy právneho zastúpenia (obhajoby). Navrhovateľ pred podaním návrhu na súd požiadal ministerstvo vnútra o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom žiadosť doručil Ministerstvu vnútra SR dňa 17. 12. 2009. Odporca v I/ rade (Ministerstvo vnútra SR) zaujal k žiadosti navrhovateľa odmietavé stanovisko vyjadrené v podaní zo dňa 13. 01. 2010. Odporcu v II/ rade (Ministerstvo spravodlivosti SR) vyzval navrhovateľ žiadosťou doručenou dňa 19. 08. 2010 o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktoré mu vo vyjadrení zo dňa 02. 03. 2011 taktiež oznámilo odmietavé stanovisko. Obidva orgány teda nárok navrhovateľa neuspokojili.
Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky odporcu v I/ rade ako aj predchádzajúce konanie a napadnutý rozsudok okresného súdu v prvom a treťom výroku považuje za vecne správny. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody odporcu v I/ rade odvolací súd udáva, že súdna prax dospela k záveru, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia má rovnaké dôsledky ako zrušenie tohto uznesenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.) aj rozhodnutie o zastavení trestného stíhania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným (porovnaj rozhodnutie bývalého Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1Cz/6/1990 zo dňa 23. 02. 1990 uverejnené v zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov pod číslom R35/1991, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/53/1993 zo dňa 28. 06. 1993 alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/15/2009 zo dňa 18. 08. 2010). V tomto smere preto neobstojí odvolacia námietka odporcu v I/ rade, že uznesenie o vznesení obvinenia navrhovateľovi nebolo zrušené z dôvodu nezákonnosti.
Rovnako neobstojí odvolacia námietka odporcu I/, že predmetné uznesenie o vznesení obvinenia navrhovateľovi nemožno považovať za nezákonné, pretože v čase vznesenia obvinenia boli splnené zákonné predpoklady pre tento postup a v trestnom konaní nedošlo k porušeniu základných zásad trestného konania, preto samotný výsledok trestného konania (postúpenie veci, zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie spod obžaloby) nemusí vyvolať nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia ako základného predpokladu na vznik nároku na náhradu škody. Je evidentné, že odporca I/ v rámci tejto argumentácie nesprávne viaže zákonnosť rozhodnutia na skúmanie porušenia nejakej povinnosti (zásady) pri jeho vydaní, t.j. zákonnosť dáva do súvisu so zavinením (odporca I/ poukazuje na „neporušenie zásad trestného konania“, resp. „na neporušenie zákona v čase vznesenia obvinenia“), zodpovednosť štátu za škodu je však koncipovaná ako objektívna, t.j. bez ohľadu na akékoľvek zavinenie (§ 3 ods. 1 písm. a/, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). V tejto súvislosti preto platí, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené postúpením veci inému orgánu treba hľadať nielen v ustanovení článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takej situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe), bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela súdna prax k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobnej
nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok trestného konania (porovnaj citované uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/183/2009 zo dňa 30.11.2009 alebo sp. zn. 4MCdo/15/2009 zo dňa 18.08.2010).
Z hľadiska uvedeného výkladu preto podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí argumentácia odporcu I/ v odvolaní opierajúca sa o rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/251/2010 zo dňa 22.05.2012, pretože dostatočne nezohľadňuje objektívny charakter zodpovednosti štátu za škodu tak ako je koncipovaný v zákone č. 514/2003 Z. z. (§ 3 ods. 1 písm. a/, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). Pre úplnosť odvolací súd udáva, že ani rozdielnosť základných skutkových okolností obidvoch trestných konaní (v prejednávanej veci a v konaní Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/251/2010) nedovoľuje prijať v tomto prípade rovnaké závery vo vzťahu k zodpovednosti štátu za škodu, pretože kým v prejednávanej veci sa malo jednať o prečin výtržníctva (po zmene právnej kvalifikácie), ktorého sa mal navrhovateľ dopustiť formou spolupáchateľstva s dvomi ďalšími obvinenými a z pripojeného trestného spisu (z výpovedí samotného poškodeného) vyplývala minimálne skutková pochybnosť o závažnosti konania navrhovateľa vo vzťahu k poškodenému, v trestnej veci, ktorá mala byť základom nároku na náhradu škody od štátu v konaní Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/251/2010 malo ísť o prečin ohrozovania mravnej výchovy mládeže, ktorého sa mala obvinená ako učiteľka dopustiť pod vplyvom alkoholu (samotná skutočnosť, že obvinená ako učiteľka mala vykonávať riadny dozor nad žiakmi počas školského výletu a v tom čase bola pod vplyvom alkoholu nebol v konaní sporný).
Odvolací súd preto v zhode s okresným súdom dospel k záveru, že navrhovateľ v konaní preukázal všetky predpoklady objektívnej zodpovednosti odporcu I/ za škodu, t.j. súčasné (kumulatívne) splnenie troch podmienok: 1/ existencia nezákonného rozhodnutia (predmetné uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 29. 12. 2008), 2/ vznik škody (vynaložené trovy obhajoby a hotové výdavky spolu v sume 3.377,60 eur) a 3/ príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody (nutnosť úhrady trov obhajoby a hotových výdavkov v súvislosti s trestným stíhaním navrhovateľa; v zmysle § 18 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie s tým, že súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie). Za správny považuje odvolací súd aj závislý výrok napadnutého rozsudku o príslušenstve, pretože do omeškania sa odporca I/ dostal dňom oznámenia, že nárok navrhovateľa na náhradu škody neuspokojí (t.j. 13. 01. 2010) a nebolo potrebné čakať na uplynutie zákonnej šesťmesačnej lehoty na uspokojenie nároku (§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012); pre úplnosť je potrebné uviesť, že uvedený názor rešpektoval aj zákonodarca (§ 16 ods. 4 posledná veta zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 01. 01. 2013).
Nakoniec ani odvolacia námietka o nedostatku oprávnenia Ministerstva vnútra konať v mene odporcu I/ nebola dôvodná. Podstata argumentácie odporcu I/ spočívala aj v tom, že navrhovateľ okrem iného si uplatňuje nárok na náhradu škody v súvislosti s väzobným stíhaním a orgánom procesne spôsobilým konať v mene SR je MS SR. Právna úprava zmenená zákonom č. 412/2012 Z. z. účinná od 01. 01. 2013 neobsahuje prechodné ustanovenia, preto sa v zmysle princípu nepravej retroaktivity uplatní aj na všetky neskončené konania o náhradu škody voči štátu spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
Na určenie konkrétneho štátneho orgánu, ktorý je oprávnený konať v mene Slovenskej republiky v danom prípade je podľa názoru odvolacieho súdu potrebné aplikovať ust. § 4 ods. 1 písm. m/ zákona č. 514/2003 Z. z., pretože ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobností viacerých orgánov verejnej moci. V danom prípade nezákonné rozhodnutie vydal vyšetrovateľ, a to uznesenie o vznesení obvinenia, čím sa začalo trestné stíhanie voči navrhovateľovi dňom 29. 12. 2008. Okresná prokuratúra v Lučenci sťažnosť voči uvedenému uzneseniu zamietla, avšak obžalobu na súd nepodala. Okresný súd v Lučenci vydal rozhodnutie - uznesenie v prípravnom konaní 0Tp 118/2008 dňa 02. 01. 2009, ktorým bol navrhovateľ vzatý do väzby. Do úvahy teda pripadajú všetky tri orgány (ministerstvo vnútra, generálna prokuratúra, ministerstvo spravodlivosti), ktoré sú oprávnené konať v mene štátu, nakoľko vydali nezákonné rozhodnutia pri výkone svojej verejnej moci). Podľa § 4 ods. 1 písm. m/ vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu orgán príslušný podľa písmen a/ až l/, u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý.
Zo skutkových zistení v prejednávanej veci vyplýva, že navrhovateľ doručil Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky dňa 17. 12. 2009 žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ministerstvo vnútra odpovedalo navrhovateľovi listom zo dňa 13. 01. 2010 s tým, že jeho žiadosti nie je možné vyhovieť, nakoľko nedošlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia a ani k nesprávneho úradnému postupu. Následne dňa 19. 08. 2010 bola doručená žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody navrhovateľa Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré odpovedalo navrhovateľovi listom zo dňa 02. 03. 2011 s tým, že zaujalo odmietavé stanovisko k žiadosti navrhovateľa. Ako prvý teda vo veci začal konať odporca v I/ rade - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, a preto je oprávnené konať v mene štátu v predmetnom súdnom konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
Uplatnené odvolacie dôvody odporcu I/ preto nemohli spôsobiť pochybnosti o vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil v napadnutej časti (prvý výrok), a to vrátane závislého výroku o trovách konania (tretí výrok prvostupňového rozhodnutia), ktorý bol tiež vecne správny a odôvodnený plným úspechom navrhovateľa v konaní.
Pokiaľ sa týka rozhodnutia prvostupňového súdu v časti štvrtého výroku, ktorým súd zaviazal navrhovateľa k povinnosti nahradiť odporcovi v II/ rade trovy konania, tu odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu zmenil s poukazom na ust. § 220 O. s. p., nakoľko argumentáciu navrhovateľa uvedenú v odvolaní voči trovám konania v tejto časti považoval odvolací súd za dôvodnú. Prvostupňový súd v tejto časti nesprávne aplikoval ust. § 142 ods. 1 O. s. p. na základe zásady úspechu. Pri rozhodovaní o trovách konania bolo namieste použiť ust. § 150 O. s. p., pričom dôvody hodné osobitného zreteľa spočívajú v tom, že z hľadiska koncepcie zákona je veľmi obtiažne správne určiť orgán, ktorý má konať v mene štátu. Je možné stotožniť sa s argumentáciou navrhovateľa v odvolaní v tom smere, že ako navrhovateľ vyvinul významnú iniciatívu, aby zodpovedne ustálil nielen pasívne legitimovaný zodpovedný subjekt (v danom prípade štát), ale i orgán zastupujúci tento subjekt, pričom mal za to, že oba ním označené zastupujúce orgány prichádzajú v danej veci do úvahy. Konal takto vzhľadom na nejednotnú súdnu prax, ktorá v sebe zahŕňa rôzne protichodné rozhodnutia. Nie je potom spravodlivé, keď prvostupňový súd zaviazal navrhovateľa k povinnosti uhradiť odporcovi v II/ rade trovy konania vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti.
O trovách odvolacieho konania navrhovateľa rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Navrhovateľ bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný a vzniklo mu voči plne neúspešnému odporcovi I/ právo na náhradu uplatnených účelne vynaložených trov konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu v sume 131,13 eur spolu s režijným paušálom v sume 7,81 eur k tomu odmena zvýšená o daň z pridanej hodnoty vo výške 20 % v sume 27,79 eur, pretože právny zástupca navrhovateľa je jej platiteľom; spolu trovy odvolacieho konania navrhovateľa v sume 166,73 eur, ktoré je odporca I/ v zmysle § 149 ods. 1 O. s. p. povinný zaplatiť právnemu zástupcovi navrhovateľa.
O trovách odvolacieho konania odporcu II/ rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 150 O. s. p. a odporcovi II/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal s poukazom na dôvody uvedené v tomto rozhodnutí týkajúce sa zmeňujúcej časti ohľadne trov konania odporcu II/ (druhého výroku odvolacieho rozhodnutia).
Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov členov senátu 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.