Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8C/61/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred samosudkyňou JUDr. Otíliou Dolákovou, v právnej veci navrhovateľa: W. R., Z. Z. Č.. XXXX/XX, Bratislava, zastúpený právnym zástupcom: Advokátska kancelária JUDr. Milan Ficek, advokát s. r. o., Žilinská č. 14, 811 05 Bratislava, IČO: 47 232 757, zastúpená JUDr. Milan Ficek, advokát, proti odporcovi: Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, Hlboká č. 2, 833 36 Bratislava, o určenie neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, takto

rozhodol:

Súd určuje, že výpoveď z pracovného pomeru daná odporcom navrhovateľovi dňa 24. 11. 2010 podľa ustanovenia , je neplatná.

Súd o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

odôvodnenie:

Návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 26. 04. 2011 sa navrhovateľ v zastúpení svojím právnym zástupcom domáhal, aby súd určil, že výpoveď zo dňa 24. 11. 2010 daná mu jeho zamestnávateľom podľa ustanovenia je neplatná.

Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil tým, že s odporcom dňa 15. 01. 2003 uzatvoril pracovnú zmluvu, čl. 5, 7, na dobu určitú do 14. 01. 2004, s nástupom od 15. 01. 2003. Navrhovateľ nastúpil na pracovné miesto samostatný odborný referent. Dňa 15. 01. 2004 uzatvoril s odporcom dohodu o zmene pracovnej zmluvy, čl. 9, na základe ktorej bol pracovný pomer navrhovateľa uzatvorený už na dobu neurčitú. Ďalšou dohodou o zmene pracovnej zmluvy zo dňa 03. 6. 2010, čl. 10, bol navrhovateľ od 01. 07. 2010 zaradený na pracovné miesto samostatný odborný referent. Toto pracovné miesto bolo na oddelení zahraničnej učtárne, Odbore ekonomických informácií a majetku. Pracovná činnosť navrhovateľa na tomto novom pracovnom mieste bola uvedená v novom opise činností, , 12. Odporca listom zo dňa 24. 11. 2010 podľa ustanovenia dal navrhovateľovi výpoveď, . Dôvodom výpovede bolo, že na základe rozhodnutia ministra zahraničných vecí SR č. 124/2010 zo dňa 23. 11. 2010 o organizačnej zmene bolo zrušené miesto navrhovateľa a odporca nemal možnosť navrhovateľa ďalej zamestnávať. Navrhovateľovi bola výpoveď doručená na pracovisku dňa 24. 11. 2010, . Dĺžka výpovednej lehoty bola 3 mesiace. Výpovedná lehota začala plynúť 01. 12. 2010 a pracovný pomer sa mal skončiť 28. 02. 2011. Navrhovateľ po doručení výpovede listom zo dňa 21. 04. 2011, , oznámil odporcovi, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní.

Navrhovateľ v návrhu namietal výpoveď neplatnou z dôvodu, že odporca si nesplnil tzv. ponukovú povinnosť podľa ustanovenia a pred daním mu výpovede mu neponúkol pre neho vhodné a voľné pracovné miesta. Navrhovateľ v návrhu i počas konania poukazoval na to, že organizačnou zmenou sa síce rušil celý odbor a následkom zrušenia odboru sa stal navrhovateľ

nadbytočným, ale súčasne touto organizačnou zmenou sa zriadili nové útvary, na ktorých boli vytvorené i nové miesta a tie mal odporca navrhovateľovi ponúknuť. Ďalej navrhovateľ v návrhu namietal výpoveď neplatnou i z dôvodu, že vyššie uvedená organizačná zmena bola účelová a tak nebol navrhovateľ nadbytočný. Počas konania podaním doručeným súdu dňa 13. 01. 2014, , navrhovateľ rozšíril námietky neplatnosti a uvádzal, že výpoveď mu daná nebola prerokovaná podľa ustanovenia s odborovou organizáciou u odporcu, a i preto je neplatná.

Odporca sa v rámci prípravy pojednávania vyjadril k návrhu podaním doručeným súdu dňa 09. 06. 2011, čl. 19. V ňom uviedol, na základe rozhodnutia ministra zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 124/2010 z 23.11.2010 o organizačnej zmene na Ministerstve zahraničných vecí Slovenskej republiky, číslo registrácie: I/345, v súvislosti s racionalizáciou organizačnej štruktúry v služobnom úrade, ktorým je Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky sa zredukovali štátnozamestnanecké miesta a miesta pri výkone práce vo verejnom záujme v tomto služobnom úrade a zo zredukovaného, nižšieho počtu zamestnancov boli zriadené nové organizačné útvary, s novými opismi činnosti. K 30.11.2010 boli teda zrušené všetky voľné miesta v štátnej službe a miesta pri výkone práve vo verejnom záujme, a to nie len tie, na ktorých boli zaradení zamestnanci, ale aj miesta, ktoré boli voľné a neboli obsadené. V rámci tejto organizačnej zmeny bolo zrušené aj miesto pri výkone práce vo verejnom záujme, samostatný odborný referent (PT8), na oddelení zahraničnej učtárne odboru ekonomických informácií a majetku (EIMO), a toto miesto bolo zrušené bez náhrady. Zamestnancov, ktorí dostali výpoveď z organizačných dôvodov, odporca už nemal možnosť ďalej zamestnávať, nemal pre nich žiadne voľné miesta, na ktoré by ich bolo možné preložiť a tak sa stali pre neho nadbytočnými. Odporca teda nemohol zamestnancom ponúknuť voľné miesta, pretože žiadne voľné miesta nemal. Ďalej uviedol, že má za to, že výpoveď daná navrhovateľovi spĺňa všetky hmotnoprávne podmienky platnosti výpovede z dôvodu, že výpoveď z pracovného pomeru podľa ustanovenia bola navrhovateľovi daná v súvislosti s racionalizáciou organizačnej štruktúry, výpoveď bola dňa 27.10.2010 v súlade s ustanovením prerokovaná so zástupcami zamestnancov a odporca vo výpovedi uviedol, že navrhovateľa nemá možnosť ďalej zamestnávať a to ani na kratší pracovný čas. Žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť.

Súd na základe vykonaného dokazovania rozsudkom č. k. - 214 zo dňa 08. 04. 2014, čl. 214, rozhodol tak, že návrh navrhovateľa zamietol. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že skôr ako by vec samú vyhodnocoval, sa ex offo zaoberal tým, či odporca označený v návrhu - Slovenská republika zastúpená Ministerstvom zahraničných vecí Slovenskej republiky, Hlboká č. 2, 833 36 Bratislava, je v tejto veci pasívne vecne legitimovaným subjektom. Prvostupňový súd po vyhodnotení pasívnej vecnej legitimácie subjektu označeného navrhovateľom ako odporcu ustálil, že takto označený odporca nie je v danej veci pasívne vecne legitimovaným subjektom, pretože podľa ustanovení , , , nie je zamestnávateľom štát zastúpený príslušným ministerstvom, ktorý s navrhovateľom uzatvoril pracovnú zmluvu a ktorý dal navrhovateľovi výpoveď. Zamestnávateľom a tak pasívne vecne legitimovaným subjektom v danej veci je Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky, Hlboká č. 2, 833 36 Bratislava, a nie Slovenská republika (štát), ktorý je iba zastúpený Ministerstvom zahraničných vecí Slovenskej republiky, Hlboká č. 2, 833 36 Bratislava. Preto súd so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu návrh zamietol a už následne neskúmal vecnú dôvodnosť a opodstatnenosť tohto návrhu, iba vo veci samej vykonal dokazovanie. O trovách konania rozhodol súd podľa ustanovenia . V tejto veci mal plný úspech odporca, pretože súd návrh navrhovateľa zamietol, ale kedže si odporca počas konania náhradu trov konania neuplatnil, pretože ako uviedol, mu žiadne nevznikli, súd odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Navrhovateľ v zastúpení svojím právnym zástupcom podal dňa 04. 06. 2014 proti vyššie uvedenému rozsudku prvostupňového súdu odvolanie, čl. 217. Odporca sa k odvolaniu vyjadril dňa 09. 07. 2014, čl. 222. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. - 224 zo dňa 27. 11. 2014, čl. 224, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že zo spisu vyplýva, že navrhovateľ v návrhu označil odporcu - Slovenská republika Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky, Hlboká cesta č. 4, 833 36 Bratislava. Takéto označenie odporcu nie je možné považovať za správne, pretože z neho nie je zrejmé kto je vlastne odporcom, či Slovenská republika alebo ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky alebo sú žalované oba tieto subjekty. Ide tu o vadu návrhu, ktorú sa mal prvostupňový súd pokúsiť odstrániť postupom podľa ustanovenia prvá veta . Súd

prvého stupňa takto nepotupoval a vo veci takmer tri roky konal bez toho, aby si ujasnil, kto má procesné postavenie odporcu. Navrhovateľ neoznačil v návrhu odporcu tak ako to označil súd prvého stupňa v záhlaví svojho rozsudku Slovenská republika zastúpená Ministerstvom zahraničných vecí Slovenskej republiky. Takéto označenie nemá oporu v návrhu. Preto odvolací súd podľa ustanovenia napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol, že navrhovateľ v odvolaní "opravil" označenie odporcu tak, že odporcom je Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky, s ktorým súd prvého stupňa bude ďalej konať ako s odporcom.

Po vrátení veci odvolacím súdom, čl. 228, súd v tejto veci už nevykonával ďalšie dokazovanie, účastníci konania už nemali žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.

V tejto časti konania odporca Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky v podaní doručenom súdu dňa 10. 09. 2015, čl. 233, 234, okrem iného, namietal postup odvolacieho súdu pri ustálení otázky kto je odporcom v tejto veci, a navrhoval aby prvostupňový súd opäť rozhodol v tejto veci ako prvý krát, pretože odporcom označeným navrhovateľom je Slovenská republika Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. Odporca mal za to, že ustálenie otázky odporcu prvostupňovým súdom v jeho rozhodnutí bolo správne. Poukazoval na to, že v konaní pred súdom prvého stupňa nebola pochybnosť o tom, že súd koná vo veci, v ktorej navrhovateľ označil ako odporcu Slovenskú republiku, pretože bola riadne označená a riadne bol označený aj štátny orgán, ktorý mal v jej mene konať. Nestotožnil sa preto s právnym názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého takéto označenie nie je správne, keďže z neho nie je zrejmé, kto je vlastne žalovaným, teda či ním je Slovenská republika alebo Ministerstvo zahraničných vecí SR, alebo či sú žalovanými oba tieto subjekty, a preto ide o vadu žaloby, ktorú sa súd prvého stupňa mal pokúsiť odstrániť postupom podľa ustanovenia . Odporca zastával názor, že nešlo o nesprávne neúplné alebo nezrozumiteľné podanie, ktoré by bolo potrebné doplniť alebo opraviť postupom podľa citovaného ustanovenia a stotožnil sa s procesným postupom prvostupňového súdu, ktorý posudzoval označenie žalovaného správne, podľa predpokladaného úmyslu navrhovateľa, teda že žalovanou je Slovenská republika, v ktorej mene koná Ministerstvo zahraničných vecí SR. Neprichádzala do úvahy ani možnosť, že by navrhovateľ chcel ako žalovaných označiť oba subjekty, nakoľko žaloba uvádza slovo "Žalovaný", čo z gramatického výkladu označuje iba jeden z tam označených subjektov, logicky Slovenskú republiku, ktorú uvádza na prvom mieste. Tunajší súd posúdil žalobu podanú navrhovateľom dňa 26.04.2011 podľa toho, ako označil protistranu, účastníka konania, navrhovateľ, a tak za odporcu správne považoval Slovenskú republiku a v jej mene konajúce Ministerstvo zahraničných vecí SR. Tunajší súd preto považoval žalobu za bezvadnú, a preto nepostupoval podľa ustanovenia . Účastníkom konania je subjekt, prostredníctvom ktorého sa individuálna rozhodovacia činnosť konkretizuje. Podľa ustanovenia pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobu. Právnická osoba koná štatutárnym orgánom alebo za ňu koná zástupca. Pokiaľ ide o štát, v zákone sú pre konkrétne prípady ustanovené osoby, ktoré v mene štátu konajú. Žiadne zákonné ustanovenie však nepredpisuje, ako má byť takýto účastník konania v podaní na súde správnym spôsobom označený. Z praxe najzaužívanejší spôsob označenia je "Slovenská republika - Ministerstvo ....", prípadne "Slovenská republika v zastúpení/zastúpená Ministerstvom ...". Pokiaľ navrhovateľ v žalobe označil žalovaného a rozhodol sa pre "listovú formu označenia", t.j. adresáta, protistranu, uviesť tak, že každý jej identifikačný údaj sa nachádza na samostatnom riadku pod sebou, pričom aj rozostup medzi riadkami jasne naznačuje, že identifikácia účastníka konania zodpovedá identifikácii iba jedného subjektu, súd prvého stupňa mal podľa názoru odporcu veľmi správne za to, že ide o uvedenie jedného účastníka konania. O to viac, že obzvlášť v advokátskej praxi sa pri viacerých subjektoch zvykne doplniť poradie, resp. číslo, aby bolo z podania zrejmé, koľkých účastníkov konania žalobca označil. V žalobcovom podaní takéto označenie absentuje a podanie vypracované advokátskou kanceláriou, ktorou sa navrhovateľ nechal v spore zastúpiť, je jednoznačné v tom smere, že ide o úplnú identifikáciu práve jedného a jediného účastníka konania. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj v procesnoprávnom) a toto konanie v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, má pasívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľnom hmotnoprávnej povinnosti . ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale navrhovateľa za odporcu neoznačil. Je nesporné, že štát a ústredný orgán štátnej správy

sú v občianskoprávnych vzťahoch samostatné subjekty práva, ktoré majú spôsobilosť byť účastníkom občianskeho súdneho konania. Pokiaľ navrhovateľ v priebehu konania za odporcu v 2. rade označil Slovenskú republiku - Úrad geodézie, kartografie a katastra SR, nejde o spresnené, doplnené a opravené označenie v žalobu už skôr označeného účastníka konania, ale ide o označenie úplne iného subjektu, ktorý v konaní doposiaľ nevystupoval. Najvyšší súd SR teda jasne vyslovil názor, že nemožno "spresniť, doplniť alebo opraviť označenie odporcu zo štátneho orgánu na štát. Súdy by potom aj v iných prípadoch museli vyzvať navrhovateľov, ak tí nebudú žalovať nositeľa hmotnoprávnej povinnosti, ale z opisu rozhodujúcich skutočností bude zrejmé, akého nároku sa domáhajú, a uvedú ustanovenia príslušného právneho predpisu, ktoré majú predstavovať právny základ žaloby, aby žalobu doplnili, či opravili, resp. by mali pripustiť opravu označenia odporcu. Čo sa týka stanoviska, že "spresnenie, doplneie alebo oprava" označenia odporcu z orgánu štátu nie je možné, tu je potrebné prihliadať na skutočnosti, že štát má taktiež právo na súdnu a inú právnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie. Odporca sa preto nestotožňuje s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.11.2014, ktorý v odôvodnení s poukazom na obsah odvolania navrhovateľa usmerňuje prvostupňový súd v novom konaní, a to tak, že určil, aby súd prvého stupňa v novom konaní konal s "Ministerstvom zahraničných vecí SR". Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 27.04.2011 č.k. , bez predchádzajúceho postupu nie je v právomoci súdu zameniť účastníka konania na strane odporcu, keďže ustanovuje navrhovateľovi dispozičné právo nielen uplatniť a brániť svoje práva a oprávnené záujmy podaním žaloby na súd, ale z jeho dispozičného práva súčasne vyplýva jeho právo disponovať žalobou, obsahom ktorého je právo navrhovateľa meniť svoju žalobu vo všetkých jej náležitostiach, teda aj v časti týkajúcej sa účastníctva v konaní. V nadväznosti na to je postup súdu, ktorým súd nahrádza vôľu žalobcov ako účastníka konania v práve disponovať s jeho žalobou, je v rozpore s dispozičnou zásadou. Odporca ďalej uviedol, že viazanosť nižšieho súdu právnym názorom vyššieho súdu neprichádza do úvahy vtedy, keď sa súd vyššieho stupňa v zrušujúcom rozsudku obmedzí len na pokyn adresovaný súdu nižšieho stupňa, ako má v ďalšom konaní postupovať po procesnej stránke. Odvolací súd môže v rozhodnutí vytknúť chyby pri hodnotení dôkazov, ktorých sa podľa jeho názoru dopustil súd prvého stupňa, nie je však oprávnený dávať mu záväzné pokyny, k akým záverom má dôjsť pri hodnotení jednotlivých dôkazov, ani na to, aké celkové skutkové zistenia má urobiť. Je oprávnený iba na to, dať súdu prvého stupňa záväzné pokyny znova vykonať dôkazy alebo vykonať nové dôkazy. Súd nižšieho stupňa sa v zásade môže odchýliť od právneho názoru, a následne od pokynu súdu vyššieho stupňa, a to vtedy, ak chyba rozhodnutia súdu vyššieho stupňa vyústila do závažnej nespravodlivosti, pričom ide o výnimočné situácie, kde jasná chyba a nespravodlivosť musia byť zrejmé prima facie bez potreby meritórneho preskúmania. Podobného názoru je aj Ústavný súd SR, či Nejvyšší soud ČR, podľa ktorých nemožno prehliadať, do akej miery by utrpela vážnosť odvolacieho súdu tým, že by súd nižšieho stupňa zotrval na právnom názor, o nesprávnosti ktorého sa už presvedčil, a to predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom. Odporca podotkol, že právne záväzný môže byť len právny názor odvolacieho súdu, ktorý je v rámci jeho právomoci, čím sa odporca v odôvodnení Krajského súdu v Bratislave vyššie spomenutého uznesenia nestotožňuje a má za to, že v predmetnom rozhodnutí ide o exces, a preto ako účastník konania nemôže byť súdom určená osoba, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že na zámenu účastníkov existuje zákonom predpísaný postup v ustanovení , vrátane súhlasu odporcu, ktorý zo strany odporcu nebol nikdy daný a ani nebolo o takýto súhlas v predmetnom konaní žiadané. Odporca v nadväznosti na vyššie uvedené zdôraznil, že navrhovateľ je dominus litis, avšak aj tento sa musí držať zákonných ustanovení. Nemôže preto v odvolaní "opraviť" účastníka konania po zistení, že tomuto chýba pasívna vecná legitimácia, na "správneho" účastníka konania. Postupu podľa ustanovenia bráni požiadavka platná pre všetky úkony podľa , že vždy musí ísť o subjekt spôsobilý byť účastníkom konania. Postup podľa tohto ustanovenia totiž prichádza do úvahy iba v prípade, ak dochádza k zámene účastníka. Teda nie v prípade, ak by mal dôjsť k zámene navrhovateľa alebo odporcu, ktorý nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Pri posudzovaní tejto otázky treba tiež odlišovať odstraňovanie nedostatkov - nepresností v označení účastníka konania. Oprava a doplnenie údajov o účastníkoch súvisí s údajmi, ktoré identifikujú účastníkov ako subjekty, t.j. osoby, ktoré majú spôsobilosť na práva a povinnosti, prípadne aj spôsobilosť na právne úkony, čo je osobitne významné pri právnických osobách. Nemožno teda týmto úkonom označiť ako účastníka úplne nový subjekt. Ide najmä o opravu v chýb v písaní, doplnenie identifikačného údaju, akým je napr. adresa pobytu alebo sídla, dátum narodenia pri fyzických osobách alebo identifikačné číslo pri právnických osobách, ak je to potrebné pre konanie. Odporca ďalej zdôraznil, že na úkon zámeny účastníka konania mal navrhovateľ dostatok času od podania žaloby až do rozhodnutia súdu uznesením, o to viac, že navrhovateľ bol a je v predmetnom konaní

zastúpený advokátskou kanceláriou, čo samo o sebe predpokladá, že pozná právo a má, resp. má mať vedomosť o tom, kto za účastníka konania označený byť v danom konaní má. Na tento fakt nadväzuje aj poučovacia povinnosť súdu. Súd je povinný poučiť účastníkov konania najmä o tom, aké práva im priznávajú a aké povinnosti im ukladajú procesné predpisy, ako je potrebné nimi zamýšľané procesné úkony vykonať, aby sledovali procesné účinky, prípadne ako je potrebné odstrániť vady už vykonaných procesných úkonov, aké právna následky sú spojené s prevedenými procesnými úkonmi a ako je potrebné splniť procesnú povinnosť zo zákona alebo z rozhodnutia súdu. Do poučovacej povinnosti ale nepatrí návod, čo by účastník mal alebo mohol v danom prípade vykonať, ale iba pomôcť k tomu, aby mohol zákonom stanoveným spôsobom dať najavo, čo hodlá v konaní urobiť. Uvedenou argumentáciou je odporca toho názoru, že konanie je stále vedené proti odporcovi tak, ako bola označená v žalobe - ako Slovenská republika Ministerstvo zahraničných vecí (a európskych záležitostí) Slovenskej republiky, a že prvostupňový súd rozhodol v prvom stupni v súlade so zákonom. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby súd predmetnú žalobu zamietol.

Súd na základe vykonaného dokazovania v tejto veci ustálil nasledovný skutkový stav:

Z pracovnej zmluvy uzavretej medzi zamestnávateľom Ministerstvom zahraničných vecí SR, Hlboká č. 2, 833 36 Bratislava, a zamestnancom navrhovateľom dňa15. 01. 2003, súd zistil, že navrhovateľ dňa 15. 01. 2003 začal vykonávať funkciu samostatný odborný referent, na dobu určitú do 14. 01. 2004.

Dňa 15. 01. 2004 uzatvorilo Ministerstvo zahraničných vecí SR, Hlboká č. 2, 833 36 Bratislava, s navrhovateľom dohodu o zmene pracovnej zmluvy, na základe ktorej sa dohodli na uzatvorení pracovného pomeru na dobu neurčitú.

Dňa 03. 6. 2010 ďalšou dohodu o zmene pracovnej zmluvy, bol navrhovateľ od 01. 07. 2010 zaradený do funkcie samostatný odborný referent na oddelení zahraničnej učtárne (tzv. cenzurant), Odbor ekonomických informácií a majetku, s novým opisom činností. Riaditeľom tohto odboru v čase dania výpovede navrhovateľovi dňa 24. 11. 2010 bol R.. L. I.. Vedúcou oddelenia v danom čase bola R.. Y. M..

Listom zo dňa 24. 11. 2010 Ministerstvo zahraničných vecí SR, Hlboká č. 2, 833 36 Bratislava, dalo navrhovateľovi výpoveď podľa ustanovenia . Výpoveď bola daná navrhovateľovi z dôvodu, že na základe rozhodnutia ministra zahraničných vecí SR č. 124/2010 zo dňa 23. 11. 2010 o organizačnej zmene u odporcu, bolo zrušené miesto navrhovateľa a odporca nemá možnosť navrhovateľa ďalej zamestnávať. Dĺžka výpovednej lehoty bola 3 mesiace, mala začať plynúť 01. 12. 2010 a pracovný pomer sa tak mal skončiť 28. 02. 2011. Výpoveď bola navrhovateľovi doručená Ing. Romanom Navrátilom, riaditeľom Odboru ekonomických informácií a majetku, do pôsobnosti ktorého patrilo oddelenie zahraničnej učtárne, kde navrhovateľ pracoval, dňa 24. 11. 2010.

Súd zo záznamu z rozhovoru vedúceho služobného úradu s predsedom ZO SLOVES MZV SR zo dňa 27.10.2010 zistil, že vedúci služobného úradu MZV SR W. W. uviedol, že vedenie MZV SR prijalo rozhodnutie o organizačnej zmene, ktorá by mala nadobudnúť účinnosť dnom 01. 12. 2010. V rámci tejto zmeny nastane u odporcu prepúšťanie zamestnancov a predpokladá sa prepustenie celkovo 33 zamestnancov. Z toho 25 v štátnej službe a 8 vo verejnej službe. Hlavným dôvodom sú vládou prijaté úsporné opatrenia s cieľom ozdravenia verejných financií v nadchádzajúcich rokoch a v roku 2011 má MZV SR krátený rozpočet o 10%. Z tohto záznamu vyplýva, že tabuľkové miesta po prepustených pracovníkoch budú zrušené.

Z rozhodnutia ministra zahraničných vecí SR č. 124/2010 zo dňa 23. 11. 2010 o organizačnej zmene u odporcu, čl. 25, súd zistil, že u odporcu existoval pred organizačnou zmenou Odbor ekonomických informácií a majetku. Ako vyplýva z tejto organizačnej zmeny, bola prijatá v záujme racionalizácie štruktúry na tomto ministerstve. Išlo o rozsiahlu organizačnú zmenu. Touto organizačnou zmenou sa rušili mnohé miesta, menili sa názvy niektorých útvarov, zriaďovali sa nové odbory, oddelenia. Touto organizačnou zmenou sa zrušilo čl. 2 ods. 2 miesto na Odbore ekonomických informácií a majetku (EIMO), 1 samostatný odborný referent (platová trieda 8) na oddelení zahraničnej účtárne, čl. 25. Na tomto odbore boli 4 rôzne oddelenia, vrátane oddelenia zahraničnej učtárne, kde pracoval navrhovateľ. Na tomto oddelení boli pred organizačnou zmenou zamestnaní 8 zamestnanci, vrátane navrhovateľa. Organizačná zmena nadobudla účinnosť dňa 01. 12. 2010. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 organizačnej zmeny, nadobudlo účinnosť uplynutím výpovednej dôb u zamestnancov na zrušených miestach 01. 03. 2011.

Listom zo dňa 21. 04. 2011, , navrhovateľ oznámil odporcovi, že výpoveď považuje za neplatnú a trvá na ďalšom zamestnávaní. Dňa 26. 04. 2011 podal navrhovateľ návrh na tunajší súd o určenie neplatnosti tejto výpovede. Podľa ustanovenia zamestnávateľ je právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu v pracovnoprávnom vzťahu, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch. Podľa ustanovenia zamestnávateľ vystupuje v pracovnoprávnych vzťahoch vo svojom mene a má zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov. Zamestnávateľom je aj organizačná jednotka zamestnávateľa, ak to ustanovujú osobitné predpisy alebo stanovy podľa osobitného predpisu. Ak je účastníkom pracovnoprávneho vzťahu zamestnávateľ, nemôže ním byť súčasne jeho organizačná jednotka a naopak. Podľa ustanovenia pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi. Podľa ustanovenia (účinný k 24. 11. 2010 ) pracovný pomer možno skončiť a) dohodou, b) výpoveďou, c) okamžitým skončením, d) skončením v skúšobnej dobe. Podľa ustanovenia výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná.

Podľa ustanovenia zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. Podľa ustanovenia ak je daná výpoveď, pracovný pomer sa skončí uplynutím výpovednej doby. Výpovedná doba je rovnaká pre zamestnávateľa aj zamestnanca a je najmenej dva mesiace. Ak je daná výpoveď zamestnancovi, ktorý odpracoval u zamestnávateľa najmenej päť rokov, je výpovedná doba najmenej tri mesiace.

Podľa ustanovenia výpovedná doba začína plynúť od prvého dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede a skončí sa uplynutím posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca, ak nie je ustanovené inak. Podľa ustanovenia zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

Podľa ustanovenia zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak

a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce,

b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.

Podľa ustanovenia výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do desiatich kalendárnych dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.

Podľa ustanovenia neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. V predmetnej veci sa navrhovateľ svojím návrhom domáhal určenia, že výpoveď daná mu odporcom dňa 24. 11. 2010 podľa ustanovenia je neplatná. Výpoveď bola daná navrhovateľovi z dôvodu, že rozhodnutím ministra zahraničných vecí SR č. 124/2010 zo dňa 23. 11. 2010 o organizačnej zmene u odporcu, bolo zrušené miesto navrhovateľa ako nadbytočné a odporca nemal v danom čase možnosť navrhovateľa ďalej zamestnávať.

Navrhovateľ v návrhu a počas celého konania namietal výpoveď neplatnou z troch dôvodov.

Prvým dôvodom, ktorý navrhovateľ už uviedol v samotnom návrhu bolo, že výpoveď je neplatná z dôvodu nesplnenia si odporcom tzv. ponukovej povinnosti podľa ustanovenia . Navrhovateľ poukazoval na to, že pred daním výpovede mu odporca neponúkol žiadne voľné a vhodné pracovné miesta. Navrhovateľ mal za to, že organizačnou zmenou sa síce zrušili rôzne miesta na rôznych útvaroch odporcu, ale súčasne touto organizačnou zmenou sa zriadili nové útvary, na ktorých boli vytvorené i nové miesta a tie mal odporca navrhovateľovi ponúknuť. Navrhovateľ počas konania uvádzal, že organizačnou zmenou bolo vytvorené miesto samostatný odborný referent, platová trieda 8 na oddelení registratúry. Súčasne bolo vytvorené miesto samostatný odborný referent, platová trieda 8, na oddelení riadenia bezpečnosti. Ďalej na sekcii ekonomiky a všeobecnej správy, kde navrhovateľ pracoval, na oddelení služieb bolo vytvorené dve miesta samostatného odborného referenta, platová trieda 8. Odporca počas konania uvádzal, že v čase dania výpovede odporca nemal pre navrhovateľa žiadne voľné a vhodné pracovné miesto. V deň dania výpovede navrhovateľovi sa už realizovala rozsiahla predmetná organizačná zmena, ktorá sa týkala celého odporcu. Nové pracovné miesta na základe tejto organizačnej zmeny boli vytvorené až dňom účinnosti organizačnej zmeny a to 01. 12. 2010, s čím súhlasil i právny zástupca navrhovateľa. Preto novo vytvorené pracovné miesta nemohli byť navrhovateľovi ponúknuté, pretože v deň dania výpovede navrhovateľovi ich právna existencia ešte nebola účinná. Touto organizačnou zmenou sa zredukovali štátnozamestnanecké miesta a miesta pri výkone práve vo verejnom záujme. Zo zredukovaného počtu zamestnancov boli zriadené nové organizačné útvary. K 30. 11. 2010 boli zrušené všetky voľné miesta v štátnej službe a miesta pri výkone práce vo verejnom záujme, vrátane tých, na ktorých neboli pred organizačnou zmenou neboli obsadené a boli voľné. V deň dania výpovede navrhovateľovi odporca nedisponoval žiadnym už právne voľným a vhodným pracovným miestom, a preto mu nemohol ani žiadne pracovné miesto ponúknuť. Súd na základe vykonaného dokazovania zistil, že u odporcu existoval pred organizačnou zmenou Odbor ekonomických informácií a majetku. Na tomto odbore bolo oddelenie zahraničnej učtárne, na ktorom pracoval navrhovateľ. Z rozhodnutia ministra zahraničných vecí SR č. 124/2010 zo dňa 23. 11. 2010 o organizačnej zmene u odporcu, , vyplýva, že táto bola prijatá v záujme racionalizácie štruktúry na tomto ministerstve. Išlo o rozsiahlu organizačnú zmenu, ktorá sa týkala celého odporcu, nie iba nejakej jeho časti. Touto organizačnou zmenou sa napr. rušili mnohé miesta, menili sa názvy niektorých útvarov, rušili sa niektoré sekcie, rušili sa odbory v pôsobnosti sekcií, rušili sa oddelenia v pôsobnosti sekcií, zriaďovali sa nové odbory, oddelenia. Touto organizačnou zmenou sa podľa ustanovenia rozhodnutia o organizačnej zmene zrušili i miesto na Odbore ekonomických informácií a majetku (EIMO), 1 miesto samostatného odborného referenta (platová trieda 8) na oddelení zahraničnej učtárne. Na tomto oddelení boli pred organizačnou zmenou zamestnaní 8 zamestnanci, vrátane navrhovateľa. Po organizačnej zmene mali byť na tomto oddelení po zrušení jedného miesta iba 7 zamestnanci. Preto sa jeden zamestnanec (v organizačnej zmene nebol menovite určený) stal na základe tejto organizačnej zmeny nadbytočným. Počas konania odporca doplnil svoje tvrdenie o voľnom pracovnom mieste v čase dania výpovede navrhovateľovi a to, v čase dania výpovede navrhovateľovi bolo voľné jedno pracovné miesto a to asistentka na sekcii verejnej diplomacie a služby občanom (SVDS), platová trieda 6, ale toto miesto pri výkone práce vo verejnom záujme bolo organizačnou zmenou zrušená, bola zrušená celá táto sekcia.

Súd po vyhodnotení argumentácie oboch účastníkov konania týkajúcej sa tejto prvej námietky neplatnosti výpovede, má za to, že táto je nedôvodná. Navrhovateľovi bola daná výpoveď dňa 24. 11. 2010. Preto súd skúmal existenciu voľných (neobsadených) a vhodných pracovných miest u odporcu v uvedený deň. Súd zistil, že v uvedený deň bolo u odporcu voľné iba jedno miesto - asistentka na

sekcii verejnej diplomacie a služby občanom (SVDS), platová trieda 6. Toto pracovné miesto však podľa názoru súdu nebolo pre navrhovateľa vzhľadom na potrebné vzdelanie, prax, platové náležitosti, vhodné. Vhodné neboli pre navrhovateľa ani z toho dôvodu, že ak by ho odporca navrhovateľa predsa ako i nevhodné, ale voľné, ponúkol, tak by pracovná zmluva bola uzatvorená iba na určitý čas do 01. 12. 2010, pretože týmto dňom sa toto miesto i celá sekcia, na ktorej bolo toto pracovné miesto, organizačnou zmenou podľa ustanovenia čl. 1 ods. 7 zrušila, čl. 21, čím by nebola splnená podmienka vhodnosti týkajúca sa dĺžky trvania pracovného pomeru. Iné voľné pracovné miesta existujúce v čase dania výpovede navrhovateľovi súd na základe dokazovania nezistil. Ani samotný navrhovateľ súdu počas celého konania neuviedol konkrétne pracovné miesto, ktoré bolo voľné v deň dania mu výpovede. O existencii voľných pracovných miest sa vyjadroval iba všeobecne. Podľa názoru súdu organizačnou zmenou novovytvorené pracovné miesta od 01. 12. 2010 nebol odporca v deň dania výpovede navrhovateľovi 24. 11. 2010 ponúknuť, pretože v čase dania výpovede ich vytvorenie ešte nebolo právne účinné. Novovytvorené miesta boli právne účinne vytvorené až dňom 01. 12. 2010 v deň účinnosti organizačnej zmeny. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má súd za to, že odporca neporušil ustanovenie , tým, že v deň dania výpovede navrhovateľovi neponúkol navrhovateľovi pre neho vhodné voľné pracovné miesto, pretože takéto pracovné miesto v uvedený deň nemal.

Ďalej navrhovateľ namietal, že výpoveď je neplatná, pretože predmetná organizačná zmena bola účelová a tak nebol navrhovateľ skutočne nadbytočný. Poukazoval na to, že na oddelení, kde pracoval sa po organizačnej zmene nič nezmenilo. Nedošlo tam k zmene pracovnej náplne zamestnancov oddelenia zahraničnej učtárne. Odporca mal za to, že danou organizačnou zmenou došlo k zredukovaniu počtu zamestnancov u odporcu. Na oddelení zahraničnej učtárne, kde pracoval navrhovateľ, došlo k zníženiu stavu zamestnancov z 8 (jedna vedúca a 7 zamestnancov) miest na sedem. Pracovná náplň oddelenia ostala skutočne rovnaká, len sa znížil počet zamestnancov. Práca, ktorú vykonával navrhovateľ sa rozdelila medzi zostávajúcich siedmich zamestnancov, čím sa zredukovali finančné náklady odporcu na mzdy. Znížením počtu zamestnancov u odporcu touto organizačnou zmenou došlo k úspore finančných nákladov na mzdy a k zefektívneniu práce zostávajúcich zamestnancov. Organizačnou zmenou sa podľa ustanovenia čl. 2 ods. 2 rozhodnutia o organizačnej zmene zrušilo i miesto na Odbore ekonomických informácií a majetku, 1 miesto samostatného odborného referenta (platová trieda 8) na oddelení zahraničnej učtárne. Na tomto oddelení boli pred organizačnou zmenou zamestnaní 8 zamestnanci, vrátane navrhovateľa. Po organizačnej zmene mali byť na tomto oddelení po zrušení jedného miesta iba 7 zamestnanci. Preto sa jeden zamestnanec (v organizačnej zmene nebol menovite určený) stal na základe tejto organizačnej zmeny nadbytočným.

Súd po vyhodnotení tejto námietky navrhovateľa, ustálil, že je nedôvodná. Súd ma za to, že navrhovateľ nepreukázal účelovosť predmetnej organizačnej zmeny a následne tak účelovosť určenia jeho nadbytočnosti. Súd na základe vykonaného dokazovania ani takúto skutočnosť nezistil. Pri predmetnej organizačnej zmene u odporcu išlo o rozsiahlu organizačnú zmenu, ktorá sa týkala celého odporcu. Organizačná zmena v danom čase bola jedna z mnohých v uvedenom období. Súd poukazuje na to, že bolo vecou odporcu, ktorého z 8 zamestnancov oddelenia určí ako nadbytočného s poukazom na organizačnú zmenu. Súd nie je ani oprávnený skúmať takýto výber odporcu, čo počas konania potvrdil i právny zástupca navrhovateľa.

Počas konania podaním doručeným súdu dňa 13. 01. 2014, navrhovateľ rozšíril námietky neplatnosti a uvádzal, že výpoveď mu daná nebola vôbec prerokovaná podľa ustanovenia s odborovou organizáciou u odporcu, a i preto je neplatná. Navrhovateľ mal za to, že výpoveď z pracovného pomeru je neplatná, pretože v rozpore s ustanovením nebola prerokovaná s príslušnou odborovou organizáciou pôsobiacou u odporcu. Prerokovanie odporcu v zmysle Záznamu z rozhovoru s predsedom ZO SLOVES Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky zo dňa 27.10.2010, , považoval za právne irelevantný právny úkon. Tento doklad sa týkal iba prerokovania organizačnej zmeny, nie konkrétnych výpovedí. V uvedenom čase ešte ani organizačná zmena nebola prijatá, takže ani nebolo možné vedieť, ktorí zamestnanci budú nadbytoční a s ktorými bude skončení z tohto dôvodu pracovný alebo štátnozamestnanecký pomer. Odporca uvádzal, že organizačná zmena, kedže bola veľmi rozsiahla a bola spojená so znižovaním stavu zamestnancov u odporcu bola prerokovaná s predsedom ZO SLOVES pôsobiacom u odporcu dňa 27.10.2010. Súčasťou prerokovania boli aj pripravované výpovede, konkrétne osem pri výkone práce vo verejnom záujme a 25 v štátnej službe.

Súd vyhodnotil po vykonanom dokazovaní a vyhodnotení argumentácie oboch účastníkov konania, túto námietku navrhovateľa neplatnosti výpovede z pracovného pomeru za dôvodnú. Súd konštatuje, že výpoveď daná odporcom navrhovateľovi dňa 24.11.2010 je neplatná, pretože nebola prerokovaná v súlade s ustanovením s príslušnou odborovou organizáciou pôsobiacou u odporcu. Výpoveď nebola prerokovaná odporcom so základnou organizáciou, tak ako to ukladá zákon. Z predloženého listinného dôkazu, záznamu z rozhovoru vedúceho služobného úradu s predsedom ZO SLOVES MZV SR zo dňa 27.10.2010 vyplýva, že odporca prerokoval so zástupcami zamestnancov len prijatie organizačnej zmeny s účinnosťou od 0. 12. 2010, na základe ktorej mali byť ukončené pracovné pomery so zamestnancami odporcu s predpokladaným prepustením spolu 33 zamestnancov, 25 zamestnancov zo štátnej služby a 8 zamestnancov z verejnej služby. Počas celého konania odporca ako zamestnávateľ nepredložil žiaden listinný dôkaz, z obsahu ktorého by bolo zrejme, že po prijatí organizačnej zmeny dňa 23. 11. 2010 prerokoval so zástupcami zamestnancov výpoveď, na základe ktorej mal byť ukončený pracovný pomer s navrhovateľom. Je nesporné, že je právom zamestnávateľa vybrať, ktorý zamestnanec sa stane v organizácii nadbytočným a s ktorým tak skončí pracovný pomer z dôvodu prijatia organizačnej zmeny a zrušenia pracovného miesta zamestnanca. Avšak zamestnávateľ je povinný dodržať zákonom stanovený postup pri prerokovaní výpovede s príslušnými zástupcami zamestnancov, čo v danom prípade absentuje. Podľa názoru súdu právny úkon odporcu záznam z rozhovoru s predsedom ZO SLOVES MZV SR zo dňa 27.10.2010 je nekonkrétny a nie je v ňom ani zmienka, že by sa dotýkal konkrétne navrhovateľa. Samotný záznam je zo dňa 27.10.2010, teda ešte pred vznikom skutočnosti, ktorá by zakladala nadbytočnosť navrhovateľ, pretože k zrušeniu jeho miesta došlo až 23. 11. 2010.

Preto súd dospel k záveru, že u navrhovateľa nebola splnená hmotnoprávna podmienka pre skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa ustanovenia , a to neprerokovanie konkrétnej výpovede navrhovateľa. Súd záznam z rozhovoru zo dňa 27.10.2010 nepovažuje za právny úkon súladný s ustanovením . Absencia prerokovania výpovede navrhovateľa z pracovného pomeru príslušnými zástupcami zamestnancov pôsobiacimi u odporcu, tak má za následok neplatnosť výpovede, a preto súd návrhu navrhovateľa z tohto dôvodu vyhovel v celom rozsahu.

O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia tak, že súd o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti konania vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia na Okresnom súde Bratislava I v Bratislave. Z odvolania má byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Súčasne je v ňom potrebné uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis