Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_41CoE-408-2015.pdf
PDF · 109.39 KB
Case nature
Area
Subarea
41CoE/408/2015
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnému M. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. F. XXXX/X, XXX XX R., zastúpenému opatrovníčkou N.. L. C., zamestnankyňa Okresného súdu Žiar nad Hronom, súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, Exekútorský úrad v Bratislave, Záhradnícka 60, Bratislava, pod spis. zn. EX 4964/07, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1.349,57 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/5101/2007-83 zo dňa 18. marca 2015, takto
rozhodol:
I. Návrh oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a .
II. Uznesenie Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/5101/2007-83 zo dňa 18. marca 2015 p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd zastavil exekúciu a zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania. V odôvodnení uviedol, že exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. SR 3761/07 zo dňa 20.06.2007 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). S poukazom na ust. § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) okresný súd preskúmal exekučný titul. Na základe obsahu spisu dospel k záveru, že zmluva uzavretá medzi oprávneným a povinným zo dňa 05.06.2006 je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 23 a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z., o spotrebiteľských úveroch. Táto zmluva nebola individuálne dojednaná, teda ide o formulárovú zmluvu, ktorú uzatvára oprávnený ako dodávateľ s neurčitým počtom spotrebiteľov bez toho, aby spotrebitelia mohli akokoľvek ovplyvniť obsah tejto zmluvy. V rámci všeobecných obchodným podmienok, predložených ako prílohu, tiež vo formulárovej podobe, je aj rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského súdu. Okresný súd označil rozhodcovskú doložku za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, preto aj predložený rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom, preto exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku. Návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c ) O.s.p. okresný súd zamietol s odôvodnením, že s ohľadom na zastavenie exekúcie považuje návrh za bezpredmetný. Súd nepovažuje za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, nakoľko k danej problematike existuje ustálená judikatúra a výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu zrejmé.
Proti uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Ako prvý dôvod uviedol, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej „O.s.p.“). Všeobecný súd založil svoju
právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci na ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený, zdôrazňujúc, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť, a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Oprávnený poukázal na to, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia oprávneného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu. Uviedol s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu, konkrétne uznesenie sp. zn. I. ÚS 331/09, I. ÚS 212/06, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu, je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. V súvislosti s plynutím času z pohľadu ochrany princípov právneho štátu poukázal na skutočnosť, že ak ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutia rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozsudkom. Všeobecný súd vo veci žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie, a to preto, že v čase keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Podľa názoru oprávneného exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ak sa všeobecný súd nestotožnil s ústavnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, mal prerušiť konanie a podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade predmetného ustanovenia s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Ako druhý dôvod uviedol, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p. . Všeobecný súd podľa jeho názoru interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsahu rozhodcovského súdu nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona o rozhodcovskom konaní. Oprávnený však tvrdí, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka. Ako ďalší dôvod uviedol, že súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p. . Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Poukázal aj na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a článku č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Žalobca, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadu
nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu. Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva. Exekučný súd aplikoval ustanovenie smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť. Následne oprávnený uviedol, že okresný súd bez jeho vypočutia rozhodol o jeho právnom postavení, nemal možnosť sa vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Postup, ktorý zvolil exekučný súd dal povinnej dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie obáv z reakcie žalobcu, došlo k zmareniu exekúcie s poukazom aj na zásadu kontradiktórnosti konania. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces. Ako štvrtý dôvod uviedol, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie. Podľa oprávneného exekučný súd vo veci nevykonal dokazovanie, pričom rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave a ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli. Ako ďalší dôvod oprávnený uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.. Poukázal na ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní a uviedol, že ak by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi stanovenými v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Podľa jeho názoru rozhodcovská doložka je platná, nevyžadujúca, aby spotrebiteľ spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o. i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinná podpísaním zmluvy o úvere vyjadrila svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Oprávnený ďalej poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných prepisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné vzťahy dohodnúť. Záverom opätovne uviedol, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na tieto odvolacie námietky žiadal oprávnený napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom odvolaním podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu v napadnutej časti ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Skôr ako odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného proti napadnutému uzneseniu, odvolací súd rozhodol o návrhu oprávneného na prerušenie konania.
Odvolací súd zistil, že oprávnený žiadal, aby súd prerušil predmetné exekučné postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a Ústavnému súdu Slovenskej republiky predložil návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
Podľa ust. § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
Citované ustanovenie Exekučného poriadku zakotvuje zásadu, že exekučné konanie je možné prerušiť iba vtedy, ak to stanoví osobitný zákon. Takýmto osobitným zákonom je napríklad zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii.
S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nebol splnený žiadny predpoklad na prerušenie konania, preto odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie konania.
Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že v obsahu spisu chýba zmluva o úvere, na ktorú odkazuje rozhodcovský súd. Podľa obsahu rozhodcovského rozsudku mal oprávnený a povinný uzatvoriť dňa 05.06.2006 zmluvu o úvere (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver. Z obsahu rozhodcovského rozsudku ďalej odvolací súd zistil, že súčasťou Zmluvy sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v rámci ktorých v bode 17 mala byť obsiahnutá rozhodcovská doložka, od ktorej odvodil svoju právomoc rozhodcovský súd. Obsahom spisu nie je ani Zmluva, ani Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých by mala byť zakotvená rozhodcovská doložka, preto odvolací súd nemohol preskúmať námietku odvolateľa o individuálnej rozhodcovskej doložke, resp. zmluve, ale ani formálnu a materiálnu vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že účastníci konania uzavreli rozhodcovskú doložku a po preskúmaní právomoci dospel k záveru, že je príslušný na rozhodnutie predmetnej veci.
Odvolací súd sa primárne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Dospel k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka; ďalej len „OZ“). Odvolací súd preskúmaním rozhodcovskej doložky ako aj rozhodcovského rozsudku dospel k záveru, že predmetný rozhodcovský rozsudok nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, a to vzhľadom na tú skutočnosť, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou, ktorá ako absolútne neplatný právny úkon založila právomoc rozhodcovského súdu na konanie v tejto veci. Oprávnený uzavrel s povinným Zmluvu, ktorá je v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, spotrebiteľskou zmluvou, a to s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári. Preto je potrebné na tento úverový vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Pre posúdenie okolnosti, či ide o tzv. spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len či ide o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Vychádzajúc z európskej legislatívy, ako aj zásad a pojmových znakov, z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať, nemožno úpravu v Občianskom zákonníku považovať za taxatívnu. Občiansky zákonník len exemplifikatívne v ustanovení § 53 ods. 3 (v znení účinnom do 31.12.2007) ustanovuje, ktoré podmienky možno považovať za neprijateľné. Je nutné v širšom kontexte vychádzať i z osobitnej právnej úpravy zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, účinnej v čase uzavretia posudzovanej úverovej zmluvy (pozn. od 1.7.2007 nadobudol účinnosť zákon NR SR č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa). Ustanovenie § 1 písm. a) a b) citovaného zákona definuje zmluvné strany. Podľa ust. § 6 ods. 3 zákona
o ochrane spotrebiteľa je zakázané konanie v rozpore s dobrými mravmi, pričom konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely vyššie uvedených zákonov rozumie konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, prípadne ktoré môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva najmä omyl, lesť, vyhrážka, výrazná nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody. Zmluva o úvere uzavretá dňa 22.3.2006 medzi oprávneným a povinným obsahuje ustanovenia (dojednania), ktoré sú v rozpore s deklarovanými zásadami. Túto zmluvu možno nesporne považovať za typovú zmluvu podľa § 23a zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Vychádzajúc z tohto ustanovenia, je možné za spotrebiteľské zmluvy v širšom ponímaní považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Význam spotrebiteľských zmlúv možno vidieť v rovine zvýšenej ochrany slabšieho prvku záväzkového vzťahu - spotrebiteľa z jeho práv. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontaktu, s ohľadom na vyššiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, lepšiu znalosť práva a jednoduchšiu dostupnosť právnych služieb a zo zreteľom na možnosť určiť zmluvné podmienky jednostranne prostredníctvom formulárových zmlúv. Ochrane spotrebiteľa venuje mimoriadnu pozornosť aj Európska únia. Základným právnym aktom ochrany spotrebiteľa je smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993, ktorá bola do slovenského právneho poriadku prebratá zákonom č. 150/2004 Z.z. (účinným od 1. apríla 2004, okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii). Okrem toho, že tento zákon novelizoval Občiansky zákonník, smernica má aj tzv. nepriame účinky, takže je záväzná pre Slovenskú republiku a slúži ako interpretačné pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov. Predmetná zmluva o úvere, ako neoddeliteľná súčasť exekučného titulu, obsahuje podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán nielen v oblasti sankcií, ale za neprijateľnú podmienku treba v prvom rade považovať dojednanie o tzv. rozhodcovskej doložke. V prípade rozhodcovskej doložky ako takej a rozhodcovského konania odvolací súd poukazuje na niekoľko nedostatkov, súhrnom ktorých dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok je nespôsobilý, resp. protizákonný exekučný titul, a to z nasledovných dôvodov: 1/ Rozhodcovská doložka v zmluve nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 prílohy Smernice v tom zmysle, že podpisom zmluvy, obsahom ktorej sú aj VPPÚ a rozhodcovská doložka, sa povinný reálne vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom - podmienkou. Obsah rozhodcovskej doložky bol veriteľom vopred pripravený ešte pred uzavretím samotnej zmluvy a rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul všeobecne znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Tým došlo k prehĺbeniu už aj tak fakticky nerovného stavu medzi poskytovateľom úveru - oprávneným a spotrebiteľom - povinným. 2/ Rozhodcovský súd postupoval nesprávne aj v prípade posudzovanie právneho nároku žalobcu (oprávneného). V súlade s jednotlivými ustanoveniami ZoRK sa mal zaoberať nielen samotnou platnosťou rozhodcovskej doložky, teda či má pôsobnosť na rozhodovanie v danom konaní, čo v tomto prípade nemá vzhľadom na neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, ale v súlade s ust. § 33 ZoRK bol povinný zaoberať sa aj otázkou, či uplatnený nárok nie je nárokom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej zmluvy. V zmysle citovaného ustanovenia nemožno prisúdiť, čo odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom a plnenie, ktoré je nemožné. Rovnako nemožno prisúdiť plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, najmä ak obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, pretože v zmysle výkladu Smernice ak bola rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak bola ako taká už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie aj z tohto dôvodu. Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu arbitrom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné
strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože pre prípad vzniku sporu súkromná osoba rozhoduje o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy.
Odvolací súd zdôrazňuje, že exekučný súd je povinný v každom štádiu vedenia exekúcie, skúmať podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým, tj. či už so zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru, podľa názoru Ústavného súdu SR tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych ustanovení a nielen z procesného hľadiska“. Odvolací súd tiež poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/164/1996 z 27.januára 2007 (publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, R 56/1995, R 70/1998 a R 72/1998) a na novšie rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 11/2011, v odôvodnení ktorého NS SR rozoberal aj otázku zastavenia exekúcie z dôvodu nulitného právneho aktu. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti je teda nepochybné, že v kompetencii exekučného súdu je skúmanie tak formálnej i materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Prvostupňový súd sa od uvedeného neodklonil, keď skúmal, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, t.j. či ho vydal oprávnený subjekt. Odvolací súd podporne odkazuje aj na európsku judikatúru, konkrétne rozhodnutie Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, v ktorom Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. K námietke odvolateľa o porušení ústavne garantovaných práv oprávneného, ako účastníka konania, práva na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred súdom odvolací súd uvádza, že okresný súd dospel k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky na podklade listinných dôkazov, ktoré predložil oprávnený, preto nie je možné konštatovať porušenie práva prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C- 76/10) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.
Odvolateľ tiež namietol neprípustnosť aplikácie smernice Rady ES a judikatúry Súdneho dvora ES, čo z pohľadu odvolacieho nemá zásadný význam, keďže okresný súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil práve aplikáciou vnútroštátnych prepisov, na komunitárne právo odkazuje len podporne. Záver o spotrebiteľskom vzťahu okresný súd oprel o ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zákon o spotrebiteľskom úvere upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex specialis. Popri tejto špeciálnej norme výraznú ochranu pre spotrebiteľa poskytuje inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve vrátene služieb na finančnom trhu, upravený v ustanovení § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka (v spojení s ustanovením § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a ustanovením § 3 ods. 3 neskôr prijatého zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa). Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným a povinným Zmluvou o úvere, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného v danej exekučnej veci odvíja, je nutné aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch platné a účinné v čase uzatvorenia zmluvy, ako aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa - a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, na ktoré odkazuje odvolací súd.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nevyváženého. Zastáva názor, že pokiaľ exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, §
45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK), exekučný súd konanie zastaví, v skoršom štádiu exekučného konania zamietne návrh na vydanie poverenia. Preto okresný súd postupoval správne keď exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Uznesenie bolo schválené členmi senátu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.