Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10CoE/53/2015

Uznesenie

Krajský v Trnave vo veci exekúcie oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, zast. splnomocnenkyňami: 1/ Advocate, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25 a 2/ Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnej: C. J., nar. XX. O. XXXX, bytom L. XX, o 716,99 eur s príslušenstvom, za účasti súdnej exekútorky: JUDr. Viera Kučerová, Holíč, Nám. Sv. Martina 9, zast. zástupkyňou: JUDr. Ing. Zuzana Dobrodenková, PhD., Skalica, Ružová 10, o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Senica z 26. júna 2014 č. k. -20, EX 250/2005 takto

rozhodol:

Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu dvoru Európskej únie z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnej ani súdnemu exekútorovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa (reprezentovaný pritom vyššou súdnou úradníčkou) zastavil exekúciu a oprávnenej uložil povinnosť zaplatiť súdnej exekútorke náhradu trov exekúcie v sume 84,98 eur do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Takéto rozhodnutie odôvodnil, pokiaľ šlo o zastavenie exekúcie, právne ust. a E. p. ( v znení neskorších zmien a doplnení, čiže exekučného poriadku); , - 3, a a O. z. ( v znení neskorších zmien a doplnení) i s odvolaním sa takéhoto zákona; a o spotrebiteľských úveroch, platného v čas uzavretia zmluvy a tiež /, - 3 a Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“); vecne potom tým, že tu bol daný dôvod zastavenia exekúcie, na ktorý bol súd povinný prihliadať ex offo (čiže z tzv. úradnej povinnosti). Dohoda o splnomocnení advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, tvoriaca súčasť formulárovej zmluvy o úvere, uzavretej účastníčkami 2. júla 2004 (ďalej tiež len „úverová zmluva“) a oprávňujúca advokáta na uznanie právneho záväzku (dlhu) za povinnú a tiež na vydanie a podpísanie notárskej zápisnice (slúžiacej za exekučný titul), je totiž neplatným právnym úkonom pre znemožnenie povinnej slobodného výberu jej splnomocnenca, ktorého jej určila oprávnená a tým bolo predurčené tiež to, že takýto zástupca v skutočnosti nehájil záujmy povinnej, ale oprávnenej (veriteľa úverovej pohľadávky a procesného súpera povinnej). Rozhodnutie o trovách exekúcie bolo potom odôvodnené právne ust. a a E. p. s len paušálnym odkazom na vyhlášku č. a vecne zavinením zastavenia exekúcie oprávnenou (tým, že sa domáhala vykonania exekúcie na základe nespôsobilého exekučného titulu) a trovami exekútorky na jednotlivých čiastkových položkách vyúčtovania v sumách uvedených v odôvodnení.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená s návrhom, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdu prvého

stupňa vytkla rozhodnutie nad rámec právomoci mu zverenej, to, že svojim postupom odňal účastníkom možnosť konať pred súdom, ako aj to, že pre nevykonanie náležite dokazovania nedostatočne zistil skutkový stav a jeho rozhodnutie vychádza i z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolacie dôvody podľa , a ( č. v znení neskorších zmien a doplnení). Exekučný súd podľa nej nie je oprávnený vykonávať úkony, ktorých zmyslom je opätovné komplexné rozhodovanie o veci s následkom úplnej nemožnosti vykonania práva veriteľom. Už notár ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi a tým, že neodmietol vykonať úkon, zanikla (podľa odvolateľky) právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. Všeobecný súd preto už nebol povinný (podľa odvolateľky zrejme ani oprávnený - pozn. odvolacieho súdu) skúmať to, či notárska zápisnica bola vydaná v súlade s právnymi predpismi a musí s takýmto exekučným titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pričom v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup, hoci nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej zápisnice.

Pre prípad nestotožnenia sa s takouto argumentáciou tiež navrhla (odvolateľka), aby súd postupom podľa prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „ústavný súd“) návrh na konanie o súlade vety prvej a druhej E. p. s vety prvej (tu rozumej ústavný v znení neskorších ústavných zákonov, ďalej len „ústava“) a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, zdôrazňujúc pritom (i s odvolaním sa na uznesenie ústavného súdu vo veci jeho sp. zn. ), že ak účastník konania podnieti podanie návrhu ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s , má súd možnosť buď vykonať ústavne konformný výklad právnej normy, alebo vysvetliť, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu.

V ďalšom oprávnená mala za to, že exekučný súd konal pri revízii výsledku notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou, predovšetkým porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania a takýmto postupom odňal účastníkom možnosť konať pred súdom (?), resp. konanie má inú vadu, spôsobujúcu nesprávne rozhodnutie vo veci. Plnomocenstvo podľa nej nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovení O. z., keďže toto nie je zmluvným ustanovením, je dostatočne určité a zrozumiteľné, právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh (záväzok) v čase jeho vzniku a žiadne z ustanovení zmluvy neustanovuje, že povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným a zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu. Exekúcia tak bola začatá zákonným spôsobom, na základe exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zostáva platným, právoplatným a vykonateľným, súd po vykonaní prieskumu takéhoto titulu vydal exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie a od vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na vykonanie exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

V rámci odvolania bol podaný tiež ďalší návrh na prerušenie konania, tentoraz podľa a Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné konsolidované znenie bolo publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie - pozn. odvolacieho súdu) a na predloženie Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej tiež len „SD EÚ“) predbežných (prejudiciálnych) otázok v nasledovnom znení :

1/ Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy ?

2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/ EHS (ďalej len „Smernica“ - pozn. odvolacieho súdu) zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

I tento návrh odôvodnila oprávnená poukazom na časť rozhodovacej činnosti ústavného súdu (v jeho veciach sp. zn. , a ), podľa ktorej podstatou preskúmavania notárskej zápisnice súdom je len preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti tohto exekučného titulu (kde formálna stránka spočíva v dodržaní zákonom predpísanej formy zápisnice podľa notárskeho poriadku, čiže v znení neskorších zmien a doplnení a stránka materiálna existenciou náležitostí podľa E. p.), žiadne iné podmienky z E. p. nemožno vyvodiť a ani ústavný súd preto nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva. V čase spísania notárskej zápisnice potom zákon umožňoval a aproboval notársku zápisnicu vzniknutú z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov a umožňoval jej exekúciu, pričom takýmto dojednaním povinná neprevzala na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky (resp. jej - oprávnenej nevznikli žiadne nové práva či výhody). Udelením plnomocenstva povinná dobrovoľne preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh (vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu) a takouto treťou osobou nie je oprávnená, preto toto plnomocenstvo nemohlo privodiť oprávnenej nepomernú výhodu oproti stavu, ak by plnomocenstvo nebolo udelené vôbec. Navyše v prípade, ak by povinná zmenila názor a chcela by zamedziť tomu, aby zástupca v jej mene spísal notársku zápisnicu podľa udeleného plnomocenstva, mohla plnomocenstvo podľa O. z. kedykoľvek odvolať. Keďže podoba a legislatívne zakotvenie neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách (kde sa inak žiada uviesť už tu, že takýmto spôsobom v tejto veci súd prvého stupňa neargumentoval) a spôsob posudzovania ich uplatnenia podľa O. z. pramení z právnej úpravy, ktorá nemá svoj pôvod v slovenskom právnom poriadku, ale v práve Európskej únie; podľa odvolateľky sa okresný súd nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici a nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú (?) podmienku v úverovej zmluve práve splnomocnenie (ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu). Je toho názoru, že v danom prípade a kontexte tohto sporu je nutné požiadať SD EÚ o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ i o výklad a Charty základných práv EÚ, pričom s prejudiciálnou otázkou tu vzhľadom na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru môže prísť ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu EÚ v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí a SD EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a jeho následnej aplikácie všeobecnými súdmi Slovenskej republiky.

Povinná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa a v medziach odvolania celú vec (zastavenia exekúcie a jej trov, kde inak s prihliadnutím k dôvodom použitým súdom prvého stupňa šlo exekúciu /ako celok/ iba zastaviť alebo v nej pokračovať a preto bol i vylúčený len obmedzený prieskum správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa súdom odvolacím, rozhodnutie o trovách exekúcie potom malo povahu rozhodnutia závislého na zastavení exekúcie) a to podľa a contrario bez pojednávania, pretože tu formálne vzato síce šlo o vec samu (navzdory zdanlivej procesnej povahe napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa o otázku, či v už prebiehajúcej exekúcii sa bude alebo naopak nebude ďalej pokračovať), nie však aj o ktorýkoľvek zo zákonom predpokladaných prípadov potreby prejednania veci na pojednávaní odvolacieho súdu (nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa nemal povinnosť za účelom rozhodnutia ním zvoleným spôsobom nariaďovať pojednávanie, nešlo o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a na pojednávaní odvolacieho súdu nebol ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za vecne správne.

Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním proti nemu však aj v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie rozhodovania o niektorých otázkach na pomyselné ihrisko SD EÚ (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z ZFEÚ a ), resp. na

ihrisko ústavného súdu (v tomto prípade podľa ), v oboch prípadoch s prerušením konania v prejednávanej veci. Názor oprávnenej o takejto potrebe však tunajší odvolací súd nezdieľa.

Podľa vety druhej súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska; podľa písm. c/ rovnakého paragrafu i odseku toho istého zákona potom rovnako postupuje (rozumej prerušením konania), ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (tu por. aj odkaz poznámkou č. 12 v na Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku 114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku 3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2 písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskému štátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Podľa vety prvej Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa § 44 ods. 2 vety prvej a druhej E. p. súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/.

Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení je súd (ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci) povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 ZFEÚ SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke tu má povahu osobitného konania, v ktorom má SD EÚ právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, ako aj o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred SD EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, keď v takomto konaní SD EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré sú potrebnými pre jednotné rozhodovanie vnútroštátnych súdov členských štátov Európskej únie vo veciach spadajúcich pod úpravu normami prijímanými na úrovni takéhoto spoločenstva štátov.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu členského štátu Európskej únie požiadať SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia. Zo žiadneho ustanovenia totiž nevyplýva, že všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť SD EÚ návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a predpokladom takéhoto

procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie vnútroštátneho (tu slovenského) zákona, do ktorého boli implementované (zanesené) úniové právne normy, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd, pokiaľ nie je vnútroštátnym súdom tzv. poslednej inštancie, má iba možnosť položiť SD EÚ otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to považuje za potrebné pre rozhodnutie v spore, ktorý prejednáva (a má rozhodnúť) a to bez ohľadu na to, či to účastníci konania navrhli alebo nie. Naopak súd, proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade vždy povinný položiť takúto otázku SD EÚ a výnimkou sú tu prípady, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd, proti rozhodnutiam ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra SD EÚ mu poskytuje dostatok informácií; pričom ak ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku SD EÚ, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva, týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členského štátu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) teda musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka predložená SD EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny význam v spore prejednávanom vnútroštátnym súdom.

Prvá vyššie reprodukovaná otázka, majúca byť podľa oprávnenej predložená SD EÚ, teda otázka o možnosti kvalifikácie plnomocenstva (udeleného dlžníkom a oprávňujúceho splnomocnenca v mene dlžníka spísať notársku zápisnicu ako exekučný titul) za neprijateľnú zmluvnú podmienku a o možnosti tým zabrániť v exekúcii, má podľa odvolacieho súdu charakter otázky čisto akademickej, nemajúcej základ v prejednávanej veci a takto i nespôsobilej ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž celkom zrejmé, že v danom prípade súd prvého stupňa neoprel svoj záver o neplatnosti plnomocenstva o názor, podľa ktorého by takýto úkon (zakomponovaný do úverovej zmluvy) mal byť neprijateľnou podmienkou a ani odvolací súd nemal prečo takto na vec nazerať, nakoľko tu súdom prvého stupňa zistený (a odvolacím súdom si osvojený, ako bude uvedené i neskôr) dôvod neplatnosti mal pôvod v ustanovení vnútroštátneho práva, nachádzajúcom sa v O. z. dávno pred pristúpením Slovenskej republiky do Európskej únie (najmä v ust. § 22 ods. 2 zákona) a ústavne konformným i eurokonformným výkladom už takejto právnej úpravy bez možnosti jej spochybnenia na úrovni orgánov EÚ (vrátane SD EÚ) mohol byť len ten prijatý súdom prvého stupňa (vychádzajúci tiež z predpokladu menšej či často i žiadnej informovanosti spotrebiteľa o možných postupoch v záujme ochrany jeho práv).

Ani druhá oprávnenou položená otázka (v tomto prípade tá o súlade rozhodnutia vnútroštátneho súdu členského štátu EÚ zabraňujúceho vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi s dvoma z článkov Charty základných práv EÚ) nebola dôvodom, aby ju či už súd prvého stupňa alebo tunajší odvolací súd predložili SD EÚ.

Odhliadnuc od zjavne sugestívneho tónu otázky (zamlčujúcej existenciu možnosti ochrany práv dnešnej oprávnenej na všeobecnom súde, v konaní na ktorom by za splnenia zákonných predpokladov šlo docieliť vydanie bezchybného exekučného titulu), totiž SD EÚ už vo veciach Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) konštatoval, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, ktorý má vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy charakter zásahu vonkajšieho. Možnosť súdu skúmať aj ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol (SD EÚ), že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej šiel potom SD EÚ vo veci Pohotovosť proti Korčkovská (C-76/10), tu inak vo veci oprávnenej totožnej s tou z prejednávanej veci, kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia (exekúcie) povinnosť (i bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom a je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Ustálená judikatúra SD EÚ tak nepochybne posudzovanie nekalosti podmienok v spotrebiteľských zmluvách pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia (exekúcie) s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, vyplývajúce z vnútroštátneho práva, pričom takýmto následkom v zmysle procesného práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 E. p. alebo zastavenie exekúcie podľa §§ 57 a 58 E. p., obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ (o ochrane vlastníckeho práva), ako ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty (o práve na spravodlivý proces). Takéto posúdenie bol pritom odvolací súd oprávnený uskutočniť sám a to na základe už existujúcej konštantnej judikatúry SD EÚ, teda bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínami acte éclaire a acte clairé, vymedzujúcimi výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok.

Rovnako za nedôvodný považoval odvolací súd návrh oprávnenej na prerušenie konania s vyvolaním konania o súlade prvých dvoch viet E. p. s článkom 1 ods. 1 .

Oprávnenou spochybňované ustanovenia E. p. upravujú ingerenciu exekučného súdu v prvotnej fáze exekučného konania (pred započatím núteného vymáhania splnenia povinnosti uloženej exekučným titulom) a tiež zodpovednosť tohto súdu za udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré musí byť výsledkom náležitého preskúmania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie i exekučného titulu z hľadiska ich súladu so zákonom (zákonmi všeobecne) a to za účelom ochrany práv na exekúcii zúčastnených osôb zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci súdu odvolací súd nevidí žiaden rozpor alebo nesúlad s , pričom opätovné preskúmavanie prípustnosti ďalšieho behu exekúcie (proti čomu odvolateľka namieta) umožňuje nielen E. p., ale i v spojení s rovnakého zákona (a aj v prejednávanej veci malo ísť práve o prípad zastavenia exekúcie a nie zamietnutia žiadosti o poverenie, čo spôsobovalo akademičnosť i takejto odvolateľkou nastolenej otázky - majúcej byť vyriešenej ústavným súdom).

Ak preto odvolací súd nedospel ani k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, týkajúcisa danej veci, je v rozpore s (hoci k takémuto záveru musí dospieť súd a nie účastník, nech aj ten sa môže snažiť súd presvedčiť o správnosti ním predkladaných úvah, avšak to sa v prejednávanej veci oprávnenej nepodarilo a ani podariť nemohlo), dôvodným nebol žiaden z návrhov na prerušenie konania (podľa ani písm. c/ ) a ani požiadavka na predloženie predbežných otázok SD EÚ a odvolací súd preto všetky takéto návrhy zamietol (prvá veta výroku tohto jeho uznesenia).

Pokiaľ šlo potom o vecné výhrady proti napadnutému uzneseniu (rozumej tie, týkajúce sa exekvovateľnosti notárskej zápisnice, použitej tu ako exekučný titul), v tomto prípade odvolací súd

závery súdu prvého stupňa o tom, prečo bolo potrebné exekúciu zastaviť, považuje za náležité i riadne podložené a odôvodnené, s týmito sa stotožňuje a len z dôvodu potreby vyporiadania sa tiež s odvolacími námietkami oprávnenej a pre úplnosť považuje za potrebné doplniť ( a in fine) nasledovné :

V prejednávanej veci niet sporu o tom, že medzi oprávnenou ako veriteľkou a povinnou ako dlžníčkou bola uzavretá úverová zmluva, na základe ktorej sa dnešná oprávnená zaviazala poskytnúť dnešnej povinnej úver v sume 12.000 Sk (dnes 398,33 eur), ktorú sa povinná zaviazala zaplatiť zvýšenú o poplatok vo výške 9.600 Sk (dnes 318,66 eur), t. j. celkovo 21.600 Sk (716,99 eur). Súčasťou úverovej zmluvy (č. l. 5 spisu) je aj splnomocnenie, ktorým dlžníčka splnomocnila advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v mene dlžníčky uznal záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom buď pre súdny výkon rozhodnutia podľa , alebo pre exekúciu podľa E. p. na celý majetok dlžníčky do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Z notárskej zápisnice sp. zn. N 4788/2004, NZ 84870/2004 napísanej 28. novembra 2004 notárkou JUDr. Jarmilou Kováčovou vyplýva, že Mgr. Tomáš Kušnír, konajúci na základe plnomocenstiev zhora, v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 25.601 Sk a zaviazal sa takýto dlh i s úrokom z omeškania 0,25% denne (?) od 22. augusta 2002 do zaplatenia zaplatiť v lehote do 8. decembra 2004 k rukám oprávnenej osoby (u ktorej je inak všeobecne známou skutočnosťou bez potreby dokazovania, že ako právnická osoba žiadne ruky nemá - pozn. odvolacieho súdu) a vyhlásil tiež, že v prípade neuhradenia dlhu v danej lehote súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v E. p. alebo súdnym výkonom rozhodnutia podľa s tým, aby notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa E. p. Z úverovej zmluvy (na ktorú sa odvoláva i notárska zápisnica) je napokon celkom zrejmé, že splnomocnenie pre Mgr. Tomáša Kušníra, tvoriace súčasť zmluvy, bolo zanesené priamo do zmluvy, majúcej charakter zmluvy formulárovej, teda už do predtlače použitej dnešnou oprávnenou (ako súčasť textu).

Podľa § 22 ods. 2 O. z. zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Notárska zápisnica predstavuje v sústave exekučných titulov osobitný typ, vyznačujúci sa jeho vydávaním bez ingerencie súdu či iného orgánu, ktorému by zákonodarca zveril rozhodovacie kompetencie a práve preto v procese tvorby takéhoto titulu musia byť prísne dodržané všetky formálne náležitosti, aby zápisnica mohla spĺňať aj materiálne predpoklady vykonateľnosti. Notárska zápisnica má v tomto prípade charakter zápisnice o právnom úkone, je v nej obsiahnutá dohoda povinnej osoby s oprávneným o splnení záväzku a veriteľ môže na základe takejto zápisnice viesť exekúciu i bez predchádzajúceho vyhľadávacieho súdneho konania.

Predpokladom materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice sú označenie oprávnenej osoby, právny záväzok, právny dôvod (teda označenie právneho úkonu alebo inej právnej skutočnosti, na základe ktorých záväzok vznikol, napríklad uvedenie zmluvy, ak ide o zmluvný záväzok), predmet a čas plnenia a prítomnosť a riadne označenie povinnej osoby, ktorá s vykonateľnosťou výslovne súhlasí. Obsahom notárskej zápisnice je teda osvedčenie notára, že dlžník prejavil súhlas s vykonateľnosťou určitého záväzku, pričom notár nie je oprávnený v súvislosti so spisovaním notárskej zápisnice skúmať, či právny dôvod daný hmotným právom skutočne existuje. Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice je teda súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, keď práve tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu.

Prepojenie medzi Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý aj v prejednávanej veci na základe plnomocenstva zastupoval povinného (dlžníka) pri spísaní notárskej zápisnice a oprávnenou (veriteľkou z hmotnoprávneho úverového vzťahu) je skutočnosťou známou tunajšiemu súdu z jeho činnosti, teda tzv. notorietou bez potreby dokazovania ( ). Je pritom ďalšou prinajmenšom tunajšiemu súdu známou skutočnosťou, že advokát Mgr. Tomáš Kušnír hájil v minulosti záujmy oprávnenej v celom množstve exekučných konaní, sledujúcich vymoženie pohľadávok od úverových dlžníkov a takýto stav je tu v mnohých prípadoch prakticky aj dnes, nech aj do istej miery zastieraný tým, že namiesto oprávnenej v príslušných vzťahoch vystupuje spoločnosť, ktorej oprávnená postúpila svoje pohľadávky (EOS KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, Pajštúnska 5) a namiesto Mgr. Tomáša Kušníra ako fyzickej osoby ním reprezentovaná tzv. advokátska spoločnosť, nesúca v obchodnom mene meno a priezvisko advokáta,

o ktorom je tu reč a sídliaca na rovnakej adrese, ako vyššie spomínaná postupníčka pohľadávok skôr patriacich oprávnenej z prejednávanej veci.

Je pritom mimo akúkoľvek pochybnosť, že oprávnená uviedla Mgr. Tomáša Kušníra ako zástupcu povinnej do zmluvy práve s cieľom bezproblémového získania exekučného titulu v podobe notárskej zápisnice a je tiež vysoko pravdepodobné, že vzhľadom na formulárový charakter zmluvy povinná z prejednávanej veci pri uzavieraní zmluvy nemusela mať ani tušenie, že niekoho splnomocnila na spísanie notárskej zápisnice a tým skôr nie o tom, že takáto zápisnica môže byť (bez ďalšieho) exekučným titulom. Takéto konanie bolo zo strany oprávnenej v rozpore s dobrými mravmi a zo strany advokáta v rozpore so zákonom o advokácii, pričom ďalšou prinajmenšom v právnych kruhoch všeobecne známou skutočnosťou (i tu por. ) je, že Mgr. Tomáš Kušnír bol za obdobné správanie zo strany príslušnej stavovskej komory aj disciplinárne potrestaný - bolo mu uložené verejné napomenutie (Bulletin SAK č. , str. 56). K neprijateľnosti udelenia plnomocenstva tomu, koho záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného sa inak vyjadrili aj ústavný súd (tu por. už spomínaný nález vo veci sp. zn. ) a Najvyšší súd Českej republiky (ten vo veci svojej sp. zn. ).

Ak teda z už uvedeného je zjavné, že osoba splnomocnenca povinnej je osobou vystupujúcou v prospech oprávnenej, i odvolací súd považuje notársku zápisnicu použitú v tejto veci za nulitný akt z dôvodu nedostatku oprávnenia osoby konajúcej v mene povinnej túto zastupovať ako pri spisovaní zápisnice, tak aj pri vyslovení súhlasu s jej vykonateľnosťou.

Napokon sa záverom žiada poukázať i na uznesenie ústavného súdu z jeho veci sp. zn. , ktorým boli ako zjavne neopodstatnené odmietnuté sťažnosti oprávnenej v obdobných prípadoch (oprávnená namietala porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie v exekučných konaniach, v ktorých boli exekúcie vyhlásené za neprípustné a zastavené, pričom exekučným titulom bola notárska zápisnica spísaná zástupcom povinného splnomocneným na takýto úkon priamo vo formulárovej úverovej zmluve). V takomto uznesení ústavný súd konštatoval, že jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať a preto je podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania (správne v štádiu po udelení poverenia už exekúcie). Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 E. p.), alebo na základe ktorých pristúpi k takémuto rozhodnutiu fakultatívne (§ 57 ods. 2 E. p.), upravuje zákon podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený explicitne. Z toho možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky a je tak aj povinný v priebehu celého exekučného konania (v širšom zmysle tohto slovného spojenia, do ktorého patrí aj celé jeho štádium predstavované samotnou exekúciou) ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania (nakoľko jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. a/ E. p. aj začatie exekúcie, hoci rozhodnutie majúce sa vykonať sa dosiaľ nestalo, či pri záujme na absolútnej presnosti nikdy nemôže stať vykonateľným a práve o takýto prípad šlo aj v prejednávanej veci).

Odvolací súd preto zo všetkých už súdom prvého stupňa uvedených a zhora doplnených dôvodov napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa a a ako vecne správne potvrdil. To sa okrem zastavenia exekúcie týkalo i závislého rozhodnutia o trovách exekúcie, u ktorého oprávnená odvolaním neuplatnila žiadne odvolacie dôvody a odvolací súd žiaden zjavný dôvod nesprávnosti takejto časti rozhodnutia v prvom stupni nezistil.

Pri takomto výsledku odvolacieho konania v ňom bola odvolateľka (oprávnená) plne neúspešnou a právo na náhradu trov odvolacieho konania vzniklo podľa , a ostatným dvom účastníkom konania (povinnej a exekútorovi). U oboch bolo potom dôvodom nepriznania im ani náhrady trov odvolacieho konania nepodanie návrhu na priznanie náhrady v spojení s nepreukázaním nimi vzniku im žiadnych trov (majúcich sa takto nahradiť).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.