Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_5Co-645-2014.pdf
PDF · 127.29 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/645/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné nám. 13., IČO: 00 166 073, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku 19C/131/2012-235 z 19.3.2014 Okresného súdu Michalovce
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok. Žalobkyňa nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a žalovanej sa ich náhrada nepriznáva.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom I. Žalobu zamietol a II. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení rozsudku uviedol, čoho sa žalobkyňa žalobou, doručenou mu 27.9.2012, domáhala proti žalovanej a čím žalobu odôvodnila (čo tvrdila, resp. čo v nej uviedla), čím žalovaná, ktorá so žalobou nesúhlasila a žiadala ju zamietnuť, svoje stanovisko odôvodnila a, čo uviedla, resp. na čo poukázala (čo namietala). Po vykonanom dokazovaní zistil tento skutkový stav. Zo spisu 7Er/621/2009 Okresného súdu (ďalej len OS) Michalovce bolo zistené, že 26.11.2009 bola súdu doručená žiadosť súdneho exekútora (ďalej len exekútor) JUDr. Rudolfa Krutého pod Ex11486/09 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávnenej POHOTOVOSŤ s.r.o., proti povinnému Petrovi Rabinčákovi o vymoženie 605,64 €. Návrh na vykonanie exekúcie bol spísaný zápisnične u exekútora 6.11.2009. Exekučným titulom (ďalej len titul) bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu SR 12098/09. Súd 8.12.2009 vyzval exekútora, aby v lehote 20 dní zosúladil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s predloženou zápisnicou a titulom, pokiaľ ide o výšku vymáhanej istiny, nakoľko táto je v žiadosti v rozpore s predmetnými dokladmi. Exekútor žiadosť opravil podaním z 11.1.2010. Súd 15.2.2010 vyzval exekútora, aby predložil k žiadosti o udelenie poverenia Zmluvu o úvere č.9032303 z 28.7.2008, ktorá mala byť podkladom pre rozhodnutie rozhodcovského súdu. Exekútor 26.2.2010 súdu oznámil, že zmluva o úvere bola preskúmavaná rozhodcovským súdom a súčasťou návrhu na vykonanie exekúcie je iba titul. Oprávnená predložila exekútorovi fotokópie rozhodnutí viacerých krajských súdov (ďalej len KS), kde tieto súdy vyslovili názor, že exekučný súd nemá zaujímať právne stanoviská a úvahy k výroku titulu, pričom svoju prieskumnú povinnosť má obmedziť na také dôvody, ktoré nesúvisia s právnym posúdením veci. Oprávnená sa preto rozhodla, že ona ani jej zástupca nebudú predkladať súdom zmluvu o úvere k návrhu na vykonanie exekúcie ani v priebehu exekučného konania. Súd uznesením z 29.4.2010 zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti úroku z omeškania 0,15 % denne. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 27.5.2010. Oprávnená sa proti rozhodnutiu neodvolala. Poverenie na vykonanie zvyšného nároku oprávnenej bolo vydané 27.5.2010. Po vykonanom dokazovaní vec právne posúdil takto: Citoval znenie § 3,§ 9 ods.1,2,§ 15,§ 17 ods.1,2 a
§ 19 zák.č.514/03 Z. z. (ďalej len cit zák.). Po posúdení zákonných predpokladov na uplatnenie nároku na náhradu škody podľa cit. dospel k záveru, že žaloba žalobkyne nie je dôvodná. Cit. zák. upravuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci a podmienky jej uplatnenia. Štát zodpovedá sa škodu, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Nárok na náhradu škody musí oprávnená osoba uplatniť postupom upraveným v cit. zák. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy na tom základe, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zák. stanovenej lehote, teda uplatnila si voči štátu zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. V takom prípade je potrebné preukázať, že pred podaním žaloby na súd predbežne prerokovala svoj nárok s príslušným orgánom (v tomto prípade s Ministerstvom spravodlivosti; ďalej len MS) a že jej nároku nebolo kladne vyhovené. Druhou podmienkou je preukázanie, že dotknutý orgán štátu nevykonal úkon v zák. stanovenej lehote a že nevykonanie úkonu bolo v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Žalobkyňa nepreukázala splnenie hmotnoprávnej podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody podľa cit. zák. pred súdom, a to predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom. V žalobe uviedla, že v súlade s § 15 ods.1 cit. zák. písomnou žiadosťou požiadala o predbežné prerokovanie jej nároku. Do spisu nepredložila žiadny dôkaz o tom, že takýto nárok si u žalovanej uplatnila a kedy, a dokazovanie odkázala na spis MS Slovenskej republiky (ďalej len SR). Žalovaná síce nepoprela, že jej žalobkyňou bol návrh adresovaný, avšak vykazoval množstvo nedostatkov spočívajúcich v jeho všeobecnosti a neurčitosti, neuvedení relevantných informácií týkajúcich sa výšky náhrady škody, neuvedení súdnych konaní, ktorých sa nároky mali týkať a p. Nevidel akceptovateľný dôvod, prečo by doručenie žiadosti o predbežné prerokovanie návrhu mal dokazovať on (súd) alebo žalovaná. Nejde o listinný dôkaz, ku ktorému nemá prístup alebo, ktorý by jej nemohol byť sprístupnený. Ak si neponechala kópiu návrhu, sama sa dostala do dôkaznej núdze pre účely občianskoprávneho konania. Z toho dôvodu nemôže prenášať dôkaznú povinnosť naňho (súd) alebo na druhého účastníka konania. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup, cit. zák. ho nedefinuje. V § 9 ods.1 iba konštatuje, že za nesprávny úradný postup sa, o. i., považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zák. ustanovenej lehote, čo je základom nároku žalobkyne na náhradu škody v tomto konaní. Žalobkyňa sa domáhala náhrady škody na tom základe, že súd nerozhodol v 15 dňovej lehote o jej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie určenej v § 44 ods.1 Exekučného poriadku (ďalej len EP) a konštatovala prieťahy súdu 8 mesiacov. Z exekučného spisu bolo zistené, že žiadosť o udelenia poverenia bola súdu doručená 26.11.2009 a poverenie bolo vydané 27.5.2010. Súd rozhodol teda približne do 6 mesiacov a nie po 8 mesiacoch, ako to uvádzala žalobkyňa. Žalobkyňa konštatuje, že nebol dôvod na to, aby bolo rozhodnuté po tak dlhej dobe. Z obsahu exekučného spisu však vyplýva, že súd v rámci skúmania žiadosti o udelenie poverenia vykonával úkony, ktoré boli potom podkladom pre čiastočne zamietajúce uznesenie súdu, o čom sa žalobkyňa vôbec nezmieňuje. Z exekučného spisu vyplýva, že súd najprv vyzval exekútora, aby dal do súladu žiadosť o udelenie poverenia s návrhom na vykonanie exekúcie a titulom v časti istiny, na čo exekútor reagoval opravou žiadosti podľa pokynu súdu. Odstraňoval teda vady žiadosti o udelenie poverenia, pretože žiadosť nekorešpondovala s prílohami. Následne bol exekútor vyzvaný na predloženie úverovej zmluvy, keďže titulom bol rozhodcovský rozsudok. Žalobkyňa, resp. exekútor odmietol predložiť úverovú zmluvu s odvolaním sa na judikatúru odvolacích súdov. Je však toho názoru, že súd mal právo preskúmať aj základ záväzkového vzťahu vo vzťahu k prísudku rozhodcovského súdu, pretože podľa § 45 ZoRK, o. i., môže súd zastaviť exekúciu aj v prípade, ak rozsudok zaväzuje na plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, a to aj bez návrhu. Podľa § 44 ods.2 EP exekučný súd je povinný vydať poverenie na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní iba v tom prípade, ak žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a titul sú v súlade so zák. Titul nebol v súlade so zák., preto súd nebol viazaný lehotou 15 dní na vydanie poverenia a podľa § 45 ZoRK mal právo titul preskúmať. Súd v zamietajúcom uznesení z 29.4.2010 odôvodnil, že žiadosti o udelenie poverenia nevyhovel v celom rozsahu, pretože požadované úroky z omeškania denne 0,25 % (čo je 91,25 % ročne) považoval za neprimerané a v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa to akceptovala a proti rozhodnutiu sa neodvolala. Ihneď po právoplatnosti uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia v časti (27.5.2010), súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie zvyšku nároku oprávnenej (27.5.2010). Žalobkyňa nijakým spôsobom nevysvetlila ani nepreukázala, čo ju viedlo ku konštatovaniu 8 mesačného prieťahu. Neuviedla, kedy bola doručená žiadosť o udelenie poverenia súdu a teda od akého dátumu plynutie lehoty na vydanie poverenia počítala. Ako sama tvrdila v žalobe, touto informáciou nedisponovala a odkázala na exekučný spis súdu, ktorého sp. zn. v žalobe ani neuviedla a dokazovanie v tomto smere preniesla naňho (na súd). Lehota na vydanie poverenia podľa § 44 ods.2 EP začína plynúť doručením žiadosti exekútora o udelenie poverenia súdu a nie začatím exekučného konania. V kontexte odôvodnenia žaloby v časti dokazovania poukázal
(súd) na to, že argumentácia žalobkyne neobstojí v žiadnej rovine, pretože jej tvrdenie o nevedomosti sp. zn., dátumu, kedy bola doručená žiadosť o udelenie poverenia súdu a iných relevantných informácií pre konanie, je zavadzajúce. Je účastníčkou exekučných konaní ako oprávnená. Nič jej ako účastníčke nebránilo získať potrebné informácie zo súdneho spisu, do ktorého má právo nahliadať. Sp. zn. súdu bola prvotne zistiteľná od exekútora, ktorému súd vydal poverenie. Táto povinnosť z jej strany absolútne „absentuje“. Dôvody uvádzané v žalobe sú všeobecné a bez znalosti skutkového stavu konkrétnej exekučnej veci. Všeobecné je aj odôvodnenie náhrady škody, ktorú majú predstavovať jej paušálne výdavky v celkovej sume 125 € (ide o vyčíslenie v každej veci podanej žalobkyňou, nie len v tejto) spočívajúce v nákladoch na správu a vymáhanie pohľadávky vrátane udržiavania informačného systému, či administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu. Ide teda o vyčíslenie škody bez súvisu s konkrétnou exekučnou vecou. Škoda musí byť preukázaná a súvisieť so skutkovým priebehom konkrétneho konania povinnej osoby. Poukázal, napr. na časť náhrady škody, ktorú odôvodnila tak, že jej vznikli náklady spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Žalobkyňa nie len že žiadne také urgencie alebo podania k návrhu nepriložila, ale kontrola a priebeh konania z jej strany nevyplýva ani z exekučného spisu. Aj konanie o náhradu škody podľa cit. zák. je sporovým konaním a je „na žalobkyni“ skutočnosti tvrdené v žalobe aj preukázať. Stotožnil sa s tvrdením žalovanej, že žalobkyňa pri svojej obchodnej činnosti potrebuje a využíva aj informačný systém, ktorý poskytuje prehľad úverov, avšak takýto systém využíva nielen počas tvrdených prieťahov, ale využíva ho aj vo veciach, o ktorých žiadne exekučné konanie neprebieha. Udržiavanie systému musí vykonávať na každodennej báze najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu ako ich poskytuje, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného druhu. Nepreukázala, že by v tomto smere vykonala niečo navyše, čo presahuje rámec jej bežnej obchodnej činnosti a čo ju v súvislosti s tvrdenými prieťahmi pri vykonávaní exekúcie ekonomicky zaťažilo tak, že jej to spôsobilo materiálnu škodu. Za nepreukázaný považoval aj nárok na nemajetkovú ujmu, pretože jednak jej priznanie je viazané na skutočnosť, či žalobkyni preukázateľne nečinnosťou štátneho orgánu škoda vznikla a jednak ujma musí byť preukázaná. Ani v tomto smere svoj nárok žiadnymi relevantnými skutočnosťami nepodporila. Vznik škody preukázaný nemal a nemajetkovú ujmu odôvodnila možnosťou zániku povinného, možnosťou straty kontaktu s povinným či s jeho možnou insolventnosťou. Žiadnym spôsobom neodôvodnila ani nepreukázala, z akých konkrétnych skutočností jej obava pramení. Nárok žalobkyne na náhradu škody nebol uplatnený v súlade s podmienkami na uplatnenie tohto nároku podľa cit. zák., a nie je daný ani samotný základ jej nároku, ktorým mali byť tvrdené prieťahy exekučného súdu. Preto jej žalobu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O. s. p. a pri vyhlasovaní rozsudku ich priznal úspešnej žalovanej. Žalovaná trovy konania nevyčíslila v lehote 3 pracovných dní od vyhlásenia rozsudku, zo spisu jej žiadne trovy nevyplývajú, preto jej ich v konečnom dôsledku nepriznal (§ 151 ods.1,2 O. s. p.). Žalobkyňa proti označenému rozhodnutiu podala v celosti v zákonnej lehote toto odvolanie z dôvodu, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm. f) O. s. p.); b) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - rozhodoval vylúčený sudca [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm. g) O. s. p.]; c) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O. s. p. - súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ust. právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav [§ 205 ods.2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods.1 písm. h) O. s. p.]; d) c) súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, e) d) súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, f) e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a g) f) rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K dôvodom odvolania bližšie uviedla: 1) Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalovanej a jej (žalobkyne) zástupcu postupujúc podľa § 101 ods.2 O. s. p. preto, že sa ona (žalobkyňa) bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavila. 2) Citovala znenie § 101 ods.2 O. s. p. Z cit. ust. je zrejmé, že možnosť súdu konať v neprítomnosti účastníka je obmedzená splnením formálnej podmienky spočívajúcej v podaní žiadosti o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. 3) Ona (žalobkyňa) riadne a včas požiadala o zrušenie pojednávania, uviedla dôležité dôvody a predložila súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods.2 O. s. p. a vec prejednať v jej neprítomnosti. Ak tak spravil, odňal jej tým právo na konanie pred súdom. 4) Citovala znenie § 15 ods.1 O. s. p. 5) Uskutočnila podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomila súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajsky súd
(ďalej len KS) nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na „to“, že v jej očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v žalobe), že rozhodnutie KS je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných KS v skutkovo a právne totožných veciach. Upozornila, že jej právny názor vyslovil KS v Trnave, napr. v rozhodnutí 11NcC/46/2012-24 zo 17.10.2012 v právne a skutkovo zhodnej veci, pričom vylúčil všetkých sudcov OS Dunajská Streda „s“ rozhodovania a vec sťažovateľa prikázal na prejednanie a rozhodnutie OS Galanta. Nešlo o jedno rozhodnutie, ale obdobne rozhodol v ďalších 50 veciach a taktiež v mnohých ďalších veciach rovnako rozhodli o skutkovo a právne rovnakých veciach sťažovateľa KS v Nitre a KS v Prešove. Citovala, čo KS v Prešove a KS v Nitre k tomu v odôvodnení rozhodnutia uviedli. Je tiež v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu (ďalej len ÚS) SR a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV.US345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl.36 ods.1 Listiny (a čl.46 ods.1 Ústavy SR) je v občianskom súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 až 16 O. s. p.). (I.ÚS27/98). Osobitne je nutné uviesť, že nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu zákonný sudca podľa čl.48 ods.1 vety prvej Ústavy SR (III.ÚS16/2000). Pre rozhodnutie, či súd možno považovať za nezávislý, musia byť do úvahy inter alia vzaté spôsob ustanovovania jeho členov a dĺžka ich mandátu, existencia garancií proti nátlaku zvonku a to, či tu je alebo nie je zdanie nezávislosti. Koncepcia nezávislosti a objektívnej nestrannosti spolu úzko súvisia (napr. rozsudok ECtHR Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25.2.1997, ods.73). Dôkaz: Náhodne vybrané rozhodnutia KS v skutkovo a právne zhodných veciach. 6) Za takýchto okolností a s vedomím, že: názor KS vo veci nestrannosti pre rozpor „z“ rozhodovacou praxou iných KS, ÚS SR a ESĽP v Štrasburgu, neobstojí; podala ústavnú sťažnosť pre porušovanie svojho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia KS; nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym „pojednávaní“, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. 7) Konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jej návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods.2 písm. c) O. s. p. proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladajú porušenie jej práva na súdnu ochranu, osobitne maria jej možnosť konať pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné! 8) Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jej žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval § 101 ods.2 O. s. p. a viedol pojednávanie na ktorom za jej neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. 9) Nemala sa možnosť vyjadriť k tvrdeniam žalovanej z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemala sa možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jej práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jej možnosti konať pred súdom. 10) V konkrétnostiach, napr. uvádza, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ňou namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň je potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nie len samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty na doručovanie). Aby súd mohol konštatovať, že v príslušnom exekučnom konaní sa nevyskytol nesprávny úradný postup, je potrebné zisťovať aj moment skutočného doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia). 11) Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. (napr. rozsudky Nideröst - Huber v. Švajčiarsko z 18.2.1997, ods.24 a Mantovanelli v. Francúzsko z 18.3.1997, ods.33). 12) Súd rozhodol bez toho, aby jej
umožnil s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. 13) Ako strana konania nebola oboznámená s obsahom dôkazov a prednesov, nemala možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sama nemala možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Podľa konštantnej judikatúry ECtHR nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli predložené ako dôkazy druhou stranou konania. 14) Kontradiktórnosť súdneho procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak v tr. procese, ako aj občianskoprávnom procese a procese pred ÚS. (Krčmár a ostatní c. Česká republika, rozsudok z 3.3.2000 vo veci sťažnosti č.35376/97). K skutočnosti, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. 1) Tvrdí, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácií, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaná vôbec nevyjadrila k podanej žalobe, mal jej (žalobkyni) súd umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj „právny“ otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody a ak tak neurobil a vo veci s konečnou platnosťou meritórne rozhodol, porušil jej právo na kontradiktórny súdny proces. 2) V prípade, že vnútroštátny súd, ktorý na základe informácií o skutkových a právnych okolnostiach, ktorými disponuje alebo s ktorými sa oboznámil v dôsledku dokazovania vykonaného ex offo (upozorňuje, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám), zistil, že „exituje“ okolnosť brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili. 3) V súlade s judikatúrou ÚS SR účastník konania má právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. 4) Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. (napr. rozsudky Nideröst - Huber v. Švajčiarsko z 18.2.1997, ods.24 a Mantovanelli v. Francúzsko z 18.3.1997, ods.33). 5) Kontradiktórnosť súdneho procesu sa však neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani druhom súdneho procesu a zaručuje sa tak v tr. procese, ako aj občianskoprávnom procese a procese pred ÚS. (Krčmár a ostatní c. Česká republika, rozsudok z 3.3.2000 vo veci sťažnosti č.35376/97). 6) Dodala, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. K skutočnosti, že sa žalovaná vo veci nevyjadrila napriek výzve súdu a doručenému žalobnému návrhu. 1) Ak žalovaná nereagovala na výzvu súdu, aby predložila písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle § 114 ods.3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať ňou (žalobkyňou) tvrdený skutkový stav. 2) Namiesto toho, súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám (navrhovala vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis) a „na následne“ vo veci meritórne rozhodol ignorujúc § 153b O. s. p. K majetkovej škode. 1) Súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti. Súd sa však v odôvodnení rozhodnutia zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky jej tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla „s“ titulu na udržiavanie a správy informačného systému a „s“ titulu výdajov: na administratívne spracovanie textov urgencií; na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií; na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie a kontrola stavu konania na exekučnom súde); V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. 2) Právo na spravodlivý proces spravidla vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Odôvodnenie rozhodnutia je korelátom práva strany prednášať návrhy a argumenty, aby na ne dostala odpoveď. Je zároveň zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, a predpokladom toho, aby strany mohli účinne uplatňovať právo na opravné prostriedky. Čl. 6 Dohovoru teda zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia. 3) Povinnosť všeobecných súdov odôvodniť svoje rozhodnutie zdôrazňuje aj samotný ÚS vo svojej konštantnej judikatúre. Citovala, čo ÚS, o. i., uviedol
v Náleze III.ÚS36/2010. 4) Z odôvodenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevnikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. 5) Súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za rozporné s Čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (mutatis mutandis Nález ÚS SR I.ÚS243/07 z 19.6.2008). 6) Navyše, súd napriek tomu, že skutkový dej a teda aj skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje ona a žalovaná, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a teda aj skutkový základ. Pri dodržiavaní jej práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Úplne sa totižto stráca podstata tohto práva - poznať premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís súd dospel v konkrétnom individuálnom a skutkovo ojedinelom prípade. 7) Nesúhlasí však ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie pre nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu. 8) Pri špecifikácii majetkovej škody v žalobe výslovne uviedla, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. 9) Hodlala v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečila. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, nepoučil ju podľa § 120 ods.4 O. s. p. a neoznámil jej, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mala priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. 10) Navyše množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby (nové listiny, podania a skutočnosti súvisiace s prieťahmi v konaní a rozhodovaním mimo zákonnú lehotu), pretože aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Tieto dôkazy nemohla predložiť spolu so žalobou a nemohla ich predložiť ani neskôr, pretože „nebolo“ súdom poučená a informovaná, ako to uvádza v texte. K „nematkovej“ ujme. 1) Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných „prielohov“ zaručeného čl.48 ods.2 Ústavy SR, ako aj práv na „prejedanie“ veci v primeranej lehote zaručeného čl.6 ods.1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zák. stanovenom čase. ÚS rovnako tak stanovil, že má ako účastník konania aj právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. 2) Predsa sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zák. stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody! 3) Rozhodnutie sudu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní jej nemajetkovej ujmy. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné. 4) Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutie. S takýmto odôvodnením však nemožno súhlasiť. Jej práva boli porušené prekročením „zákonnom“ stanovenej lehoty a tento fakt jednoznačne vyplýva z vykonaného dokazovania! Preto: Sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si zvolila, navyše, keď podľa práva sú súdne rozhodnutia všeobecných súdov rovnocenné s rozhodnutiami rozhodcovských súdov; Sú irelevantné úvahy súdu o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, navyše, keď podnikateľské riziko nemožno pre existenciu čl.2 ods.2 Ústavy SR vzťahovať na možnosť vopred predpokladať porušovanie zák. štátnym orgánom; Sú irelevantné úvahy súdu o udržiavaní kontaktu exekútora, keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu. 5) Práve všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v jej právnej sfére „nerešpektovaní“ zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Jasne a zrozumiteľne opísala, aké
problémy nastali a vyplatenie spravodlivej satisfakcie oprela aj o podstatnú judikatúru ÚS spojenú s porušovaním v žalobe označených práv. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žiadala zrušiť rozsudok a vrátiť vec súdu na opätovné prejednanie. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t. j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správne správny. Ani jeden zo žalobkyňou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. K niektorým skutočnostiam tvrdeným v odvolaní odvolací súd uvádza: Odňatím možnosti konať pred súdom sa vo všeobecnosti rozumieť taký jeho procesný postup alebo aj rozhodnutie, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých konkrétnych procesných práv, ktoré mu O. s. p. priznáva a ktorý sa prejavil už v priebehu konania a nielen pri rozhodovaní. Podľa § 101 ods.2 druhá veta O. s. p. ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy. Podľa § 115 ods.1 O. s. p. ak tento zákon neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Podľa ods.2 cit. ust. predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Súdna prax sa ustálila na výklade, že účastníkovi nebola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, ak nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, ani sa ho nezúčastnil, hoci o pojednávaní bol riadne a s dostatočným predstihom upovedomený. Žalobkyni a jej zástupcovi bolo predvolanie na pojednávanie nariadené na 19.3.2014, spolu s poučením podľa § 120 ods.4 O. s. p, doručené 10.3.2014 (doručenka pri č.l.228), avšak nepožiadali o odročenie pojednávania, preto súd správne uskutočnil pojednávanie v ich neprítomnosti. Súd v napadnutom rozsudku nerozhodol o zamietnutí návrhu žalobkyne na prerušenie konania podľa § 109 ods.1 písm. c) O. s. p., lebo taký návrh ani nebol podaný. Vyjadrenie žalovanej z 21.10.2013 (č.l.190-197) k žalobe bolo oboznámené na pojednávaní 19.3.2014 a stav, že sa žalobkyňa nemohla oboznámiť s jeho obsahom si spôsobila sama tým, že sa bez dôležitého dôvodu neustanovila na pojednávanie, na ktorom bolo rozhodnuté. Právny názor žalobkyne, že na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nie len samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty na doručovanie), resp. aby súd mohol konštatovať, že v príslušnom exekučnom konaní sa nevyskytol nesprávny úradný postup, je potrebné zisťovať aj moment skutočného doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia), nemá oporu v § 44 ods.2 druhá a tretia veta zák.č.233/95 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (v znení účinnom do 31.12.2012), podľa ktorého ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods.2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, a teda ani v súdnej praxi. Vo veci bolo rozhodnuté po nariadenom pojednávaní, dôkazom čoho je zápisnica o pojednávaní z 19.3.2014 (č.l.232-234), na ktorom sa však žalobkyňa - ako už bolo uvedené - bez dôležitého dôvodu nezúčastnila, preto jej právo na kontradiktórny súdny proces nebolo porušené. Pôvod listín, ktorými súd vykonal dokazovanie je z odôvodnenia rozsudku jednoznačne a nad akúkoľvek pochybnosť poznateľný, lebo je výslovne uvedené, že šlo o listiny založené v exekučnom spise. Žalovaná sa - ako už bolo uvedené - vo veci na výzvu súdu vyjadrila k doručenému žalobnému návrhu, preto súd nemal dôvod rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Súd správne nepriznal žalobkyni majetkovú škodu, vzniknutú z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie a kontrola stavu konania na exekučnom súde), lebo udržiavanie a správa informačného systému nemajú nijakú príčinnú súvislosť s existenciou tvrdených prieťahov a výdavky spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde neboli nevyhnutne potrebné, lebo žalobkyňa nepreukázala, žeby toto urgovanie a kontrola nejako ovplyvnila činnosť exekučného súdu, preto tieto výdavky musí znášať sama.
Napadnutý rozsudok nie je nepreskúmateľný, lebo právne závery, ku ktorým súd dospel nie sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a interpretáciou odôvodnenia napadnutého rozsudku možno zistiť, že súd sa v podstate stotožnil so skutkovými tvrdeniami a právnymi názormi žalovanej, uvedenými v jej vyjadrení k žalobe a osvojil si ich. Skutkový dej a teda aj skutkový základ v tomto konaní je jedinečný iba, čo sa týka dátumu, kedy k jednotlivej udalosti (rozhodnutiu) došlo, a účastníkov konania, preto súdu nemožno vyčítať, že odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje žalobkyňa a žalovaná, teda že, vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom, lebo taký postup je racionálny, keďže i žalobkyňa postupuje pri vytváraní svojich žalôb a iných podaní spôsobom, ktorý označila za formulárový. Podľa § 224 ods.1 O. s. p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie. Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 151 ods.1 prvá veta O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Žalobkyňa nemala v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhradu jeho trov a žalovaná žiadne trovy neuplatnila. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.