Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Sa-27-2017.pdf
PDF · 214.36 KB
Case nature
Area
Subarea
8Sa/27/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: SLOVAK SERVIS A LOGISTIC s.r.o., so sídlom Panónska cesta 34, 851 01 Bratislava, IČO: 35 961 848, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 21361-4/2017-BA zo dňa 27. februára 2017 ako odvolacieho orgánu o nevzniknutí povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti ďalšiemu účastníkovi: X. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXX/XX, XXX XX B. nad C., takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
III. Ďalšiemu účastníkovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I.
Administratívne konanie
1. Rozhodnutím č. 705-0205006716-GC09/2016 zo dňa 15.03.2016 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava (ďalej aj „pobočka“) podľa ust. § 178 ods. 1 písm. a/ bod 1 v spojení s ust. § 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZSP“) rozhodla, že zúčastnenej osobe, pánovi X. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXX/XX, XXX XX B. nad C., ako zamestnancovi spoločnosti SLOVAK SERVIS A LOGISTIC s.r.o., so sídlom Panónska cesta 34, 851 01 Bratislava, IČO: 35 961 848, nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy odo dňa 10.05.2013.
2. V jeho odôvodnení odkázala na článok 11 ods. 1, 3 písm. a/, čl. 16 ods. 1 Nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj „Základné nariadenie“ alebo „Nariadenie č. 883/2004“) v znení nariadenia EP a Rady č. 988/2009 (ďalej aj „Vykonávacie nariadenie“ alebo „Nariadenie č. 988/2009“). Z citovaných ustanovení Základného nariadenia vyplýva, že zamestnanec obvykle podlieha systému sociálneho zabezpečenia len jedného členského štátu, a to systému toho členského štátu, v ktorom vykonáva svoju činnosť. Z dôvodu uľahčenia voľného pohybu osôb a odstránenia zdĺhavých administratívnych postupov, obsahuje nariadenie výnimky z tejto všeobecnej zásady. V posudzovanom prípade však Ministerstvo práce, sociálnych veci a rodiny Slovenskej republiky (ďalej aj „MPSVaR SR“) výnimku neudelilo.
3. Oddeleniu rozhodovacej činnosti Pobočky doručilo oddelenie vonkajšej kontroly žiadosť vo veci doriešenia poistných pomerov zamestnancov spoločnosti SLOVAK SERVIS A LOGISTIC s.r.o,, Panónska cesta 34, Bratislava, IČO: 35 961 848 (ďalej aj „zamestnávateľ“) z dôvodu nesplnenia podmienky vyslania a podnet na obnovu konania všetkých rozhodnutí, ktoré sú v ročnej lehote od ich právoplatnosti. Šetrením bolo zistené, že pobočka Sociálnej poisťovne eviduje pána X. L., bytom V. XXX/XX, B. nad C. (ďalej aj „zamestnanec“) ako zamestnanca zamestnávateľa od 10.05.2013 do 31.03.2014. V informačnom systéme Sociálnej poisťovne bolo ďalej zistené, že zamestnávateľ predložil posledný mesačný výkaz poistného a príspevkov na povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti za mesiac marec 2014.
4. Na základe poverenia č. 58271-3/2014 zo dňa 21.01.2014 bola u zamestnávateľa vykonaná kontrola so zameraním na kontrolu správnosti odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie a na kontrolu plnenia povinností zamestnávateľa a následné preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR. Dodatočným šetrením MPSVaR SR zistilo, že zamestnanec nespĺňal podmienky vyslania, na území Slovenskej republiky (ďalej aj „SR“) nevykonával žiadne podstatné činnosti a je vedený v zozname dlžníkov Sociálnej poisťovne. Keďže zamestnanec podlieha legislatíve toho členského štátu, v ktorom vykonáva svoju činnosť, bolo nevyhnuté, aby ho zamestnávateľ na sociálne poistenie prihlásil v členskom štáte EU, t.j, v Belgickom kráľovstve. Z uvedeného dôvodu MPSVaR SR žiadosti zamestnávateľa o udelenie výnimky v zmysle čl. 16 Nariadenia nevyhovelo. Zamestnávateľ bol zároveň požiadaný, aby v záujme zamestnancov dodržiaval podmienky Nariadenia a ďalších príslušných právnych predpisov.
5. Pobočka Sociálnej poisťovne zaslala zamestnávateľovi výzvu na zrušenie povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Podľa vyjadrenia oddelenia vonkajšej kontroly pobočky, zamestnávateľ uvedené jednoznačne odmietol. Dňa 06.03.2015 zaslala pobočka žiadosť vo veci doriešenia sociálneho poistenia - urgenciu, právnemu zástupcovi žalobcu, ktorú prevzal dňa 13.05.2015, na ktorú však nereagoval. Dňa 28.01.2016 zaslala pobočka žiadosť vo veci doriešenia sociálneho poistenia - urgenciu, zamestnancovi, ktorú prevzal dňa 03.02.2016. Dňa 08.02.2016 doručil pobočke pracovnú zmluvu zamestnanca zo dňa 10.05.2013 a dohodu o skončení pracovného pomeru podľa ust. § 60 Zákonníka práce, ktorou bol rozviazaný pracovný pomer dňom 31.03.2014.
6. Kontrolou predložených dokladov bolo zistené, že zamestnávateľ v uvedenom období zamestnanca, ktorý mal miesto výkonu práce mimo územia SR, nesprávne prihlásil a aj odhlásil z registra poistencov na sociálne poistenie, nakoľko mal byť prihlásený v systéme sociálneho poistenia v mieste výkonu práce, t.j. v Belgickom kráľovstve. V súvislosti s uvedeným pobočka dňa 02.09.2015 e-mailom požiadala Sociálnu poisťovňu - ústredie, o stanovisko k doriešeniu sociálneho poistenia zamestnancov, na základe ktorého obdržala stanovisko, v ktorom ústredie vzhľadom na osobitosti prípadu, navrhlo požiadať MPSVaR SR o prehodnotenie pôvodnej žiadosti zamestnávateľa o udelenie výnimky. Na základe uvedeného zaslala pobočka dňa 05.11.2015 MPSVaR SR žiadosť č. 18473-55/2015-BAM vo veci udelenia výnimky zamestnávateľovi podľa Základného Nariadenia. Dňa 03.12.2015 doručilo MPSVaR SR pobočke odpoveď č. 21819/15-M_OMVEZ zo dňa 25.11.2015, v ktorej uviedlo, že nevidí dôvod na zmenu svojho stanoviska a odporučilo, aby v snahe o doriešenie problému zamestnávateľa, pobočka Sociálnej poisťovne kontaktovala ústredie, ktoré dňa 22.10.2015 zorganizovalo rokovanie s belgickou inštitúciou Federal Public Service Social Security, na ktorom sa riešil aj problém obchádzania belgických právnych predpisov, subjektmi prevádzkujúcimi medzinárodnú kamiónovú prepravu, prostredníctvom spoločností sídliacich na území EÚ.
7. Zamestnanec je v informačnom systéme Sociálnej poisťovne uvedený v mesačných výkazoch poistného a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie za obdobie máj 2013 až marec 2014 a do systému sociálneho zabezpečenia SR bol teda v období od 10.05.2013 do 31.03.2014 prihlásený a odhlásený v rozpore s Nariadením č. 883/2004, keďže v uvedenom období mal výkon práce mimo územia SR. V zmysle príslušných ustanovení zákona, zistených skutočností a predložených listinných dôkazov, pobočka Sociálnej poisťovne rozhodla o nevzniknutí povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca u zamestnávateľa, a to odo dňa 10.05.2013.
II.
Napadnuté rozhodnutie
8. Na základe odvolania žalobcu (zamestnávateľa), rozhodla žalovaná rozhodnutím č. 21361-4/2017- BA zo dňa 27.02.2017, odvolanie v celom rozsahu zamietla a potvrdila napadnuté rozhodnutie pobočky Bratislava. V odôvodnení uviedla, že zamestnávateľ zamestnával zamestnanca, X. L., v období od 10.05.2013 do 31.03.2014, kedy ho na dobu 11 mesiacov vyslal za účelom vykonávania práce na územie iného členského štátu, Belgického kráľovstva. Zamestnávateľ zastával názor, že pobočka Sociálnej poisťovne nepostupovala v konaní tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, konštatoval, že v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia nie je uvedené, ako pobočka citované ustanovenia aplikovala na daný skutkový stav, pri posúdení veci neboli aplikované relevantné ustanovenia príslušných právnych predpisov, v prvej časti odôvodnenia citovala ustanovenia nasledovných právnych predpisov: Nariadenie Európskeho parlamentu a rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, zákon o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.10.2013 a v aktuálnom znení. Vôbec sa nevysporiadala s podmienkami, ktoré sú predpokladom pre uplatnenie slovenskej legislatívy na vyslaného zamestnanca a neuviedla, ktoré konkrétne predpoklady neboli zo strany zamestnávateľa naplnené a zdôraznil, že Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR nie je oprávnené samostatne posudzovať udelenie výnimky z pravidiel ustanovených v článkoch 11 až 15 nariadenia č. 883/2004. Podľa zamestnávateľa boli naplnené všetky podmienky na uplatnenie právnych predpisov Slovenskej republiky na zamestnanca, aj v čase jeho vyslania do iného členského štátu Európskej únie. V tomto prípade je žiadúce, aby pobočka Bratislava, dodatočne vydala potvrdenie E 101/SK (potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve). To, že tak doteraz neurobila, je podľa zamestnávateľa len formálny administratívny nedostatok, ktorý možno napraviť. Príslušná inštitúcia Belgického kráľovstva pre oblasť sociálneho zabezpečenia vykonala na adrese vyslania zamestnanca kontrolu, pri ktorej nedostatky nezistila. Zamestnávateľovi bolo potvrdené, že na vyslaných zamestnancov je možné aj naďalej uplatňovať legislatívu Slovenskej republiky.
9. Zamestnávateľ výroku napadnutého rozhodnutia vytkol, že neobsahuje ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého pobočka Sociálnej poisťovne rozhodla. Kompetencie pobočky pri rozhodovaní v prvom stupni sú taxatívne vymenované v ust. § 178 ods. 1 ZSP, a rozhodovanie o nevzniknutí poistenia v ňom vymenované nie je, pričom extenzívny výklad právneho predpisu v neprospech účastníka konania je neprípustný. Povinnou náležitosťou rozhodnutia je aj jeho odôvodnenie, s uvedením skutočností, ktoré boli podkladom pre rozhodovanie a objasnením úvah, ktorými bol orgán vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodol. Napadnuté rozhodnutie žiadal zrušiť, nakoľko nespĺňa ani jeden z vymenovaných predpokladov náležitého odôvodnenia, je nezákonné, vyvolávajúce stav právnej neistoty, ktorý nemožno akceptovať a ktorý je v rozpore s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
10. Napadnuté rozhodnutie bolo doručené aj zamestnancovi, X. L., pretože v zmysle ust. § 173 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sa tiež považuje za účastníka konania. Rozhodnutie č. 705-0205006716- GC09/2016 prevzal dňa 29.03.2016, odvolanie však v zákonom ustanovenej lehote nepodal.
11. Sociálna poisťovňa, ústredie, ako odvolací orgán, odvolanie zamestnávateľa zamietla, nakoľko dospela k záveru, že rozhodnutie pobočky Sociálnej poisťovne je vecne správne a v súlade so zákonom o sociálnom poistení. Uviedla, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.05.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ustanovujúce určité spoločné pravidlá a zásady, medzi ktoré okrem iného patrí aj zásada uplatniteľnosti jednej legislatívy, znamenajúcej ochranu pred platením príspevkov na sociálne zabezpečenie vo viacerých členských štátoch a určenie členského štátu, ktorého právne predpisy sa použijú. V zásade možno použiť právne predpisy len jedného členského štátu tak, aby osoba nepodliehala právnym predpisom dvoch alebo viacerých členských štátov naraz. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia bolo nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo dňa 14.06.1971, o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej aj „nariadenie č. 1408/71“) a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972 zo dňa 21.03.1972. Od 01.05.2010 sa uplatňujú nové koordinačné nariadenia, a to nariadenie č. 883/2004 a vykonávacie nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004. Podľa článku 11 (3) (a) nariadenia č. 883/2004, s výhradou článkov 12 až 16, osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu. Pri určovaní uplatniteľnej legislatívy v zmysle nariadenia č. 883/2004 je článok 12 (1) nariadenia, týkajúci sa vysielania zamestnancov, jednou z výnimiek zo všeobecného pravidla. Podľa tohto článku, osoba, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec v členskom štáte v mene zamestnávateľa, ktorá tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť a ktorá je svojim zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že očakávané trvanie takejto práce nepresahuje 24 mesiacov a ak daná osoba tam nie je vyslaná, aby nahradila inú osobu.
12. V Úradnom vestníku Európskej únie bolo zverejnené rozhodnutie č. A2 z 12.06.2009, týkajúce sa výkladu článku 12 nariadenia č. 883/2004, o právnych predpisoch vzťahujúcich sa na vyslaných pracovníkov a samostatne zárobkovo činné osoby (ďalej aj „SZČO“), dočasne pracujúcich mimo príslušného štátu, v ktorom je problematika vysielania zamestnancov a SZČO podrobne vysvetlená. V súlade s právnym názorom Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov, vyjadreným v rozhodnutí č. A2, zo dňa 12.06.2009, rozhodujúcimi podmienkami pre uplatňovanie článku 12 (1) nariadenia č. 883/2004 sú :
- existencia priameho vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ktorého vysiela; priamy vzťah je charakterizovaný najmä zodpovednosťou za prijatie do zamestnania, existenciou pracovnej zmluvy, povinnosťou vyplácať mzdu, právomocou rozviazať pracovnoprávny vzťah, právomocou určiť povahu práce, právomocou začať disciplinárne konanie voči zamestnancovi,
- existencia väzieb medzi zamestnávateľom a členským štátom, v ktorom má podnik sídlo; možnosť vyslania sa preto vzťahuje iba na zamestnávateľov, ktorí obvykle vykonávajú podstatné činnosti na území Slovenska, ktorého právne predpisy sa naďalej vzťahujú na vyslaného zamestnanca. Podstatné činnosti možno charakterizovať ako činnosti iné ako sú činnosti výlučne vnútorného riadenia na území Slovenska, pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným zamestnávateľom. Ide najmä o miesto, v ktorom má zamestnávateľ sídlo alebo správu, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich na území Slovenska a v prijímajúcom členskom štáte, miesto náboru vyslaného zamestnanca, miesto, v ktorom sa uzatvára väčšina zmlúv s klientmi, právo vzťahujúce sa na zmluvy, ktoré podnik uzatvoril so svojimi zamestnancami na jednej strane a so svojimi klientmi na druhej strane, obrat počas príslušného typického obdobia v každom príslušnom členskom štáte, počet zmlúv realizovaných vo vysielajúcom štáte a v prijímajúcom štáte, registráciu zamestnávateľa na účely sociálneho zabezpečenia najmenej dva mesiace pred začatím vyslania, vykonávanie obchodných činností zamestnávateľa prostredníctvom 10 % zamestnancov z celkového počtu zamestnancov na území Slovenska, počas vyslania ostatných zamestnancov.
13. Počas doby vyslania sa v štáte vykonávania zamestnania zamestnanci preukazujú formulárom E 101 (potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve vydané v zmysle nariadenia č. 1408/71), resp. prenosným dokumentom A1 (potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve vydané v zmysle nariadenia č. 883/2004), ktorý po podaní žiadosti a splnení podmienok vyslania, vystaví nositeľ poistenia v štáte, kde je osoba poistená. Podmienky vyslania musia byť zachované počas celej doby vyslania zamestnancov. Je nevyhnutné, aby počas celého obdobia vyslania bolo možné vykonať všetky kontroly, najmä pokiaľ ide o platby poistného na sociálne poistenie a zachovanie priameho vzťahu medzí zamestnávateľom a vysielaným zamestnancom. Keď zamestnancovi skončí obdobie vyslania, pre toho istého zamestnanca, toto istého zamestnávateľa a ten istý členský štát sa nemôže povoliť žiadne nové obdobie vyslania, pokiaľ neuplynuli minimálne dva mesiace odo dňa skončenia predchádzajúceho obdobia vyslania.
14. Zo zistených skutočností vyplýva, že zamestnávateľ (žalobca), ako právnická osoba, vznikol dňa 04.11.2005, zápisom do Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, Vložka číslo: 38097/B. Od 05.02.2008 je v predmete jeho činnosti v Obchodnom registri zapísaná aj činnosť agentúry dočasného zamestnávania. V registri zamestnávateľov Sociálnej poisťovne bol vedený od 01.11.2007 do 31.03.2014. Zamestnanca prihlásil do registra poistencov Sociálnej poisťovne na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti od 10.05.2013 do 31.03.2014.
15. Na základe poverení zo dňa 21.01.2014 č. 58271-3/2014 a č. 58271-3/2014 zamestnanci oddelenia vonkajšej kontroly pobočky Sociálnej poisťovne, Bratislava, začali u zamestnávateľa vykonávať kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie a plnenia povinností uložených zákonom o sociálnom poistení. Na základe predložených cestovných príkazov (podpísaných zamestnávateľom) a pracovných výkazov (bez podpisu zamestnávateľa, resp. zamestnanca) bolo zistené, že zamestnávateľ zamestnával zamestnancov, ktorých miesto výkonu činnosti bolo aj na území iného členského štátu
Európskej únie (Belgické kráľovstvo). Kontrola bola pôvodne zameraná na obdobie od 01.11.2013 do 31.12.2013, v priebehu kontroly (dodatok k povereniu č. 58271-6/2014-BAM zo dňa 02.06.2014) bol rozsah kontrolovaného obdobia rozšírený na celé obdobie registrácie zamestnávateľa v registri zamestnávateľov Sociálnej poisťovne, t.j. od 01.11.2007 do 31.03.2014. Zamestnávateľ výkon práce zamestnancov na území Belgického kráľovstva nespochybnil. Zamestnanci nemali určenú príslušnosť k právnym predpisom. Dňa 06.03.2014 zamestnávateľ čestne prehlásil, že v termíne do 21.03.2014 požiada MPSVaR SR o udelenie výnimky z dôvodu vykonávania činnosti zamestnancov v dvoch alebo viacerých členských štátoch Európskej únie, EHP a Švajčiarskej konfederácie. Výkon kontroly bol preto prerušený, o čom pobočka Sociálnej poisťovne, Bratislava, spísala dňa 06.03.2014 zápis.
16. Podľa článku 16 (1) nariadenia č. 883/2004, dva alebo viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z článkov 11 až 15 v záujme určitých osôb alebo určitých kategórií osôb. Podľa článku 18 vykonávacieho nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa vykonáva nariadenie č. 883/2004, zamestnávateľ alebo dotknutá osoba predkladajú žiadosti o výnimky z článkov 11 až 15 základného nariadenia, podľa možnosti vopred príslušnému úradu alebo orgánu určenému týmto úradom členského štátu, ktorého právne predpisy si zamestnanec alebo dotknutá osoba žiada uplatniť.
17. Zamestnávateľ podal dňa 12.03.2014 na MPSVaR SR žiadosť o udelenie výnimky pre svojich 25 zamestnancov, ktorí boli vyslaní vykonávať prácu do Belgického kráľovstva. Výnimku posudzujú vždy tie dotknuté inštitúcie členských štátov, v ktorých si migrujúci pracovník, resp. jeho zamestnávateľ, uplatňovali svoje záujmy, t. j. v danom prípade MPSVaR SR a príslušná inštitúcia Belgického kráľovstva. Ministerstvo žiadosť o udelenie výnimky zamietlo dňa 18.03.2014. V zamietavom liste, adresovanom zamestnávateľovi, je okrem iného informácia o dodatočnom šetrení, ktorým bolo zistené, že zamestnávateľ nespĺňa podmienky vyslania, na území SR nevykonáva žiadne podstatné činnosti a je vedený v zozname dlžníkov. Podľa vyjadrenia Ministerstva, zamestnanci podliehajú legislatíve toho členského štátu, v ktorom vykonávajú svoju činnosť, preto ich je potrebné prihlásiť do poistenia tam. Zamestnávateľ bol požiadaný, aby v záujme zamestnancov dodržiaval podmienky nariadenia, ten však odmietol pristúpiť na zrušenie, resp. úpravu registrácie zamestnancov. Z toho dôvodu oddelenie vonkajšej kontroly pobočky Sociálnej poisťovne postúpilo dňa 02.12.2014 oddeleniu rozhodovacej činnosti žiadosť o doriešenie poistných pomerov zamestnancov. Zamestnávateľ nepožiadal Sociálnu poisťovňu o vystavenie formulára PD A1 za zamestnanca, ale zahrnul ho do zoznamu zamestnancov, pre ktorých žiadosťou zo dňa 12.03.2014 požiadal MPSVaR SR o udelenie výnimky na obdobie od 10.03.2013 do 31.12.2014.
18. Vzhľadom k osobitosti prípadu a k tomu, že predmetná záležitosť bola riešená viacerými oddeleniami Sociálnej poisťovne, ktoré požadovali urýchlené konanie vo veci, Pobočka Bratislava, sa dňa 05.11.2015 obrátila na MPSVaR SR so žiadosťou o prednostné zaujatie stanoviska, prehodnotenie pôvodnej žiadosti zamestnávateľa a udelenie výnimky zamestnancom (žiadosť č. 18473-55/2015-BAM). Súčasťou žiadosti o udelenie výnimky bol aj zoznam všetkých zamestnancov, u ktorých pobočka posudzovala obdobie poistenia u zamestnávateľa. Dňa 03.12.2015 bola pobočke doručená odpoveď MPSVaR SR č. 21819/15-M_OMVEZ zo dňa 25.11.2015, v ktorej Ministerstvo uviedlo, že nevidí dôvod na zmenu svojho stanoviska.
19. Žalovaná poukázala na ust. § 178 ods. 1 písm. a/ bod 1. ZSP, podľa ktorého do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch a poznamenala, že obstaranie podkladov pre rozhodnutie, je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Uviedla, že po preverení námietok zamestnávateľa v odvolaní, nezistila dôvody na zmenu či zrušenie napadnutého rozhodnutia a tiež, že registračný list fyzickej osoby - prihláška, ktorá má deklaratórne účinky, nemôže v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie, deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia. Nakoľko pobočka na základe zistených skutočností dospela k záveru, že zamestnávateľ prihlásil zamestnanca do systému sociálneho poistenia nesprávne, vydala napadnuté rozhodnutie, ktorým deklarovala, že zamestnancovi povinné nemocenské, povinné dôchodkové a povinné poistenie v nezamestnaností odo dňa 10.05.2013 nevzniklo a doplnila, že všetci účastníci právnych vzťahov sociálneho poistenia sú povinní plniť povinnosti stanovené ZSP. Medzi povinnosti zamestnávateľov patrí aj povinnosť podľa ust. § 4 ods. 1 ZSP, prihlásiť zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a na poistenie v nezamestnanosti. Sociálna poisťovňa, ako vykonávateľ sociálneho poistenia,
je povinná plnenie týchto povinností kontrolovať a v prípade zistenia nezrovnalostí sa domáhať nápravy. Súčasťou rozhodovania o vzniku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je aj rozhodovanie o tom, že dátum jeho vzniku, deklarovaný na prihláške nie je správny, a že sociálne poistenie príslušnej fyzickej osobe od tohto dátumu nevzniklo. Pobočka Bratislava preto vydaním napadnutého rozhodnutia nepostupovala nad rámec ZSP, ale v súlade s ust. § 178 ods. 1 písm. a/ bod 1. ZSP.
20. Napadnuté rozhodnutie obsahuje podľa žalovanej všetky predpísané náležitosti, t. j. výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní alebo o opravnom prostriedku v zmysle ust.§ 209 ods. 3, 4 ZSP. Výrok je dostatočne určitý a presný, pretože je v ňom uvedené na základe akého ustanovenia ZSP bolo vydané rozhodnutie a ako bol posúdený vznik povinného sociálneho poistenia zamestnanca, odôvodnenie je dostatočnou oporou výroku, pretože je v ňom uvedené, aké šetrenie skutkového a právneho stavu veci predchádzalo vydaniu rozhodnutia a na základe akých právnych predpisov a akých skutkových zistení pobočka Sociálnej poisťovne k výroku napadnutého rozhodnutia dospela.
21. Odvolací orgán sa nestotožnil s tvrdením zamestnávateľa, že medzi skutočnosťou, že na území SR nevykonával žiadne podstatné činnosti, je vedený v zozname dlžníkov Sociálnej poisťovne a legislatívou uplatniteľnou na zamestnanca, resp. splnením podmienok vyslania, neexistuje súvislosť. Pri výklade článku 12 (1) Nariadenia č. 883/2004 a pri vysielaní zamestnancov je bezpodmienečne nutné rešpektovať právny názor Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov, vyjadrený v rozhodnutí č. A2 zo dňa 12.06.2009, v ktorom sú implementované aj interpretácie Európskeho súdneho dvora. Základné podmienky vyslania, t.j. existencia priameho vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ktorého vysiela a existencia väzieb medzi zamestnávateľom a členským štátom, v ktorom má podnik sídlo, musia byť zachované počas celej doby vyslania zamestnancov. S prihliadnutím na uvedené akcentoval, že zamestnávateľ nevykonával na území SR žiadne podstatné činnosti a je vedený v zozname dlžníkov Sociálnej poisťovne, čo má podstatný vplyv na uplatnenie čl. 12 (1) nariadenia č. 883/2004. Zamestnávateľ k odvolaciemu konaniu nepredložil dôkaz o tom, že príslušná inštitúcia Belgického kráľovstva vykonala pre oblasť sociálneho zabezpečenia na adrese vyslania zamestnanca kontrolu, pri ktorej nezistila nedostatky, pričom príslušné inštitúcie vysielajúceho štátu a štátu zamestnania na vykonávaní kontrol spolupracujú. Nedostatky zistené Sociálnou poisťovňou sú podložené listinnými dôkazmi a výkon kontroly aj po skončení činnosti zamestnávateľa (dodatok k povereniu č. 58271-6/2014-BAM, zo dňa 02.06.2014) jej umožnil preveriť zachovanie podmienok vyslania počas celej doby vysielania zamestnancov.
22. Žalovaná poukázala aj na to, že formulár, prenosný dokument PD A1, ako potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve, vydané v zmysle Nariadenia č. 883/2004, môže Sociálna poisťovňa na základe žiadosti zamestnávateľa a zamestnanca vystaviť aj so spätnou platnosťou. Pokiaľ však má vedomosť o tom, že zamestnávateľ nespĺňa podmienky vyslania, formulár nemôže vystaviť a žiadosť o jeho vystavenie musí zamietnuť. Dodatočné vystavenie formulára PD A1SK by bolo dôvodné, len ak by MPSVaR SR, ako vecne príslušná inštitúcia na území SR, udelilo výnimku z pravidiel uplatniteľnej legislatívy, bez udelenia ktorej, určenie uplatniteľnej legislatívy v oblasti sociálneho zabezpečenia nie je možné posúdiť inak, ako podľa miesta výkonu práce zamestnancov. MPSVaR SR žiadosti zamestnávateľa zo dňa 12.03.2014 nevyhovelo a svoje stanovisko neprehodnotilo ani na základe osobitnej žiadosti Pobočky Bratislava zo dňa 05.11.2015, v rámci ktorej bolo požiadané o výnimku aj za zamestnancov, ktorých zamestnávateľ do svojej žiadosti zo dňa 12.03.2014 nezahrnul. Vzhľadom k tejto skutočnosti a kontrolného zistenia, že zamestnanec od 10.05.2013 nevykonával činnosť na území SR, Pobočka a napadnutým rozhodnutím správne rozhodla o tom, že mu od 10.05.2013 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom poistení nevzniklo.
III.
Žaloba
23. Proti tomuto rozhodnutiu podal správnu žalobu zamestnávateľ, Zamestnanec ako zúčastnená osoba žalobu nepodal. Žalobca poukázal na to, že zamestnanca zamestnával v období od 10.05.2013 - 31.03.2014 a za účelom vykonávania práce ho v tomto období, v trvaní 11 mesiacov, vyslal na územie iného členského štátu, Belgického kráľovstva. Dňa 06.02.2014 vykonala pobočka Sociálnej poisťovne Bratislava v jeho sídle kontrolu so zameraním na reálny výkon činností jeho zamestnancov na území SR a správnosť plnenia jeho povinností, ktorú prerušila dňa 06.03.2014. Zároveň mu dala pokyn, aby si do 21.03.2014 podal na MPSVaR SR žiadosť o udelenie výnimky, z dôvodu vykonávania
činnosti zamestnanca v dvoch alebo viacerých členských štátoch EÚ, EHP a Švajčiarskej konfederácie. Žiadosť o udelenie výnimky pre vyslaných zamestnancov podal dňa 18.03.2014 a MPSVaR SR v ten istý deň rozhodlo, že výnimku mu neudelí, z dôvodu nesplnenia podmienok na výkon podstatných činností v SR, o čom ho vyrozumeli listom zo dňa 18.03.2014. Dňa 06.03.2015 mu Pobočka Bratislava zaslala žiadosť vo veci doriešenia sociálneho poistenia neodhlásených zamestnancov. V tejto súvislosti kontaktovala aj zamestnanca, ktorý predložil požadované doklady. Na odporučenie ústredia Sociálnej poisťovne požiadala pobočka dňa 05.11.2015 MPSVaR SR o prehodnotenie jeho pôvodnej žiadosti na udelenie výnimky. MPSVaR SR listom zo dňa 25.11.2015 vyrozumelo Pobočku v tom smere, že nevidí dôvod na zmenu svojho stanoviska a odporučilo, aby pobočka v tejto veci opätovne kontaktovala ústredie, ktoré dňa 22.10.2015 zorganizovalo rokovanie s belgickou inštitúciou Federal Public Service Social Security. Pobočka Bratislava požiadala dňa 15.12.2015 ústredie Sociálnej poisťovne o konečné stanovisko vo veci registrácie zamestnancov. V stanovisku zo dňa 11.01.2016 ústredie konštatovalo, že závery rokovania s belgickou inštitúciou nie sú v tomto prípade aplikovateľné, MPSVaR SR opakovane zamietlo žiadosť žalobcu o udelenie výnimky a že zamestnanci mali podliehať belgickým právnym predpisom. Je preto potrebné, aby pobočka rozhodla o nevzniknutí povinného sociálneho poistenia zamestnanca na území SR.
24. Následne dňa 15.03.2016 vydala pobočka Sociálnej poisťovne Bratislava prvostupňové rozhodnutie, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 04.04.2016, o tom, že zamestnancovi od 10.05.2013 nevzniklo povinné nemocenské, povinné dôchodkové a povinné poistenie v nezamestnanosti. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie a následne, dňa 27.02.2017, vydala žalovaná napadnuté rozhodnutie, ktoré mu bolo doručené dňa 07.03.2017 a ktoré považuje za nezákonné, pretože vychádzalo : 1/ z nesprávneho posúdenia veci, 2/ je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a 3/ zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci.
25. K žalobnému bodu 1/ žalobca uviedol: Kontrola prvostupňového orgánu, začatá dňa 06.02.2014, bola neskôr rozšírená na celé obdobie registrácie žalobcu v systéme sociálnej poisťovne od 01.11.2007 do 31.03.2014, t.j. na obdobie takmer 7 rokov. S ohľadom na zistený skutkový stav, následne pobočka Sociálna poisťovne Bratislava, vyhodnotila uplatniteľnú legislatívu spoločne na všetkých vyslaných zamestnancov, za celé posudzované obdobie a na zistený skutkový stav aplikovala nariadenie č. 883/2004, čo vyplýva aj z písomného záznamu Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava zo dňa 06.03.2014. Nariadenie č. 883/2004 nebolo možné uplatňovať na celé rozhodujúce obdobie kontroly, .t.j. od roku 2007 do roku 2014, ale až od 01.05.2010, a teda na skutkový stav pred týmto dátumom bolo potrebné aplikovať Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14.06.1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva. Žalovaná sa stotožnila s nesprávnym právnym posúdením Pobočky, nakoľko táto na skutkový stav uplatňovala v rozhodujúcom čase len nariadenie č. 883/2004, v rozpore s jeho článkom 87 ods. 1 a článkom 91, a to aj pred dňom nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 987/2009. Aplikovala tak jednotné kritéria na celé posudzované obdobie kontroly, bez toho, že by zohľadnila zmenu právnej úpravy, keďže Rozhodnutie č. A2 zo dňa 12.06.2009 je v zmysle bodu 8. možné uplatňovať až od 01.05.2010. Cieľom nariadenia č. 883/2004 je pritom nebrániť slobodnému poskytovaniu služieb a voľnému pohybu pracovníkov, ako to vyplýva z úvodného bodu (10) Rozhodnutia č. A2 zo dňa 12.06.2009 : „Situáciu podnikov a pracovníkov by mali hodnotiť a monitorovať príslušné inštitúcie s primeranými zárukami, aby sa neohrozilo slobodné poskytovanie služieb a voľný pohyb pracovníkov.“ Kritéria stanovené žalovanou sú jednoznačne v rozpore s úvodným bodom (10) Rozhodnutia č. A2, nakoľko žalovaná sa nezaoberala individuálnou situáciu žalobcu iba počas doby vyslania zamestnanca, ale tieto paušalizovala, čo nezodpovedá požiadavke na neohrozenie slobodného poskytovania služieb a voľného pohybu pracovníkov.
26. Vo vzťahu k posudzovaniu predpokladov na uplatnenie legislatívy vysielajúceho štátu je v bode 8 úvodných ustanovení Nariadenia č. 883/2004 vyslovená požiadavka na nediskriminačné konanie: „všeobecná zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov, ktorí nemajú bydlisko v členskom štáte ich zamestnania, vrátane cezhraničných pracovníkov“ v spojení s bodom 9: „Súdny dvor viackrát poskytol stanovisko o možnosti rovnakého zaobchádzania pri dávkach, príjme a faktoch“; táto zásada by sa mala výslovne prijať a rozvíjať pri dodržaní podstaty a ducha právnych pravidiel. Princíp zákazu diskriminácie vyplýva aj z bodu 6., druhá veta rozhodnutia č. A2: „ V rovnakých alebo podobných prípadoch sa musia dôsledne a rovnako uplatňovať najmä kritériá používané na posúdenie, či zamestnávateľ obvykle vykonáva svoje činnosti na území štátu, či existuje priamy vzťah
medzi podnikom a pracovníkom... “ Žalobca poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom žalovaná uviedla, že dôvodom, pre ktorý sa na zamestnanca nemôže uplatňovať legislatíva Slovenskej republiky je skutočnosť, že žalobca nespĺňal stanovené predpoklady, nevykonával podstatné činnosti v Slovenskej republike. Uvedené je ale v rozpore s konaním žalovanej alebo jej organizačných zložiek, kedy na iných vyslaných zamestnancov legislatívu Slovenskej republiky uplatnila.
27. Napadnuté rozhodnutie a jemu predchádzajúce konanie žalovanej, označil žalobca za diskriminačné, v príkrom rozpore s bodmi 8 a 9 Nariadenia č. 883/2004 a bodom 6 rozhodnutia č. A2 zo dňa 12.06.2009, z ktorých vyplýva jasná požiadavka na nediskriminačný prístup pri uplatňovaní vyššie uvedených pravidiel, ktorých hlavným účelom je nebrániť poskytovaniu služieb a slobodnému pohybu pracovníkov. V tejto súvislosti poukázal aj na povinnosť Sociálnej poisťovne, v prípade akýchkoľvek pochybností vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy, spolupracovať s príslušnou inštitúciou v prijímajúcom štáte, v zmysle bodu 5, písm. d/ Rozhodnutia č. A2: „Príslušné inštitúcie vysielajúceho štátu a štátu zamestnania spolupracujú pri vykonávaní uvedených kontrol a v prípade akejkoľvek pochybnosti týkajúcej sa uplatniteľnosti článku 12 nariadenia (ES) č. 883/2004.“ Pobočka Sociálnej poisťovne však príslušnú inštitúciu v prijímajúcom štáte, za účelom spoločného doriešenia záležitosti na základe vykonanej kontroly nekontaktovala, ale namiesto toho si vyžiadala iba stanovisko žalovanej a MPSVaR SR, na základe ktorých rozhodla, že poistné za zamestnanca malo byť odvádzané v prijímajúcom štáte, Belgickom kráľovstve. Výnimky zo všeobecných a osobitných pravidiel uvedených v článkoch 11 až 15 Nariadenia č. 883/2004 môžu vo všeobecnosti upraviť a udeliť po vzájomnej dohode iba príslušné orgány oboch dotknutých členských štátov. V Článku 16, ods. 1. Nariadenia č. 883/2004 je uvedené: „Dva alebo viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z článkov 11 až 15 v záujme určitých osôb alebo určitých kategórií osôb.“ Z uvedeného nevyplýva, že MPSVaR SR je oprávnené samostatne posudzovať udelenie výnimky z pravidiel stanovených v Článkoch 11 až 15 Nariadenia č. 883/2004.
28. Žalobca konštatoval, že predpokladom vystavenia formulára E 101/ PD A1 je splnenie podmienok pre uplatnenie legislatívy Slovenskej republiky na vyslaného zamestnanca. Tieto je Sociálna poisťovňa povinná skúmať ešte pred jeho vystavením. Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, ako príslušný orgán Slovenskej republiky v oblasti sociálneho zabezpečenia, posúdila uplatniteľnú legislatívu na iných zamestnancov žalobcu, ktorí mali rovnakú alebo obdobnú náplň práce, boli vyslaní do rovnakého členského štátu EÚ, za rovnakých podmienok, v rovnakom alebo porovnateľnom časovom období a týmto potvrdenia E 101 vystavila, do dnešného dňa neboli zrušené, ani vyhlásené za neplatné. Pozornosť upriamil na konštantnú judikatúru Európskeho súdneho dvora, kde v rozsudku zo dňa 26.01.2006 vo veci C-2/05, ktorej predmetom je návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ES, podaný rozhodnutím ArbeitshofteBrussel (Belgicko) z 23.12.2004 je uvedené: „Preto pokiaľ nie je potvrdenie E 101 zrušené alebo vyhlásené za neplatné, príslušná inštitúcia členského štátu, do ktorého sú vyslaní pracovníci, musí brať do úvahy skutočnosť, že na týchto pracovníkov sa už vzťahuje právna úprava sociálneho zabezpečenia štátu, kde je podnik, ktorý ich zamestnáva, usadený, a v dôsledku toho táto inštitúcia nemôže začleniť predmetných pracovníkov do svojho vlastného režimu sociálneho zabezpečenia.“
29. Hoci zamestnanec nemal vystavené potvrdenie o uplatnení legislatívy Slovenskej republiky pre obdobie svojho vyslania, nevystavenie formulára E 101/ PD A1 je len formálny administratívny nedostatok, ktorý možno konvalidovať. V zmysle Článku 19, Poskytovanie informácií dotknutým osobám a zamestnávateľom, ods. 1. Nariadenia č. 987/2009: „Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy sú uplatniteľné podľa hlavy II. základného nariadenia, oznamuje dotknutej osobe a v prípade potreby jej zamestnávateľovi alebo zamestnávateľom, povinnosti ustanovené týmito právnymi predpismi. Poskytuje im pomoc potrebnú na splnenie formalít, ktoré tieto právne predpisy požadujú.“ Takýto názor zastáva aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 7Sžso/18/2013 zo dňa 31.04.2014, podľa ktorého: „Možno súhlasiť s právnym názorom žalobcu, podľa ktorého sa považuje za formalitu vystavenie formulára E 101, o čom svedčí už aj názov článku 11 vykonávacieho nariadenia č. 574/72 (formality v prípade vyslania zamestnanca na iné miesto podľa článku 14 ods. 1 a 14b 81 nariadenia a v prípade dohôd uzatvorených v súlade s článkom 17 Nariadenia). V žiadnom prípade však nemožno bez ďalšieho skúmania podmienok (upravených v rozhodnutí Správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č. 181 z 13. decembra 2000) vysloviť záver, podľa ktorého ak vysielajúci štát zamestnancovi nevystavil formulár E 101, dokladujúci skutočnosť, že na jeho základe dotknutý zamestnanec podlieha legislatíve vysielajúceho
štátu, sa na zamestnanca vzťahuje právny poriadok Slovenskej republiky. Z rozhodnutia správnej komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č. 181 z 13. decembra 2000 (ďalej len „rozhodnutie správnej komisie č. 181) z bodu 6 vyplýva, že formulár E 101 by bolo vhodnejšie vydať pred začatím danej doby; môže však byť vydané počas tejto doby alebo dokonca po jej uplynutí, v takom prípade môže mať retroaktívny účinok. Z uvedeného možno vyvodiť, že formulár E 101 je možné vydať i po uplynutí doby vyslania, a preto žalovaná bola povinná dôsledne sa zaoberať aj podmienkami pre uplatňovanie článku 14 ods. 1 Nariadenia a spolupracovať s príslušnou inštitúciou Maďarskej republiky, ktorá povinnosť jej vyplýva nielen z Nariadenia (čl. 84 a 86), ale tiež z predmetného rozhodnutia správnej komisie č. 181."
30. Možnosťou dodatočného vystavenia potvrdenia E 101/PD A1 a jeho účinkami vo vzťahu k uplatniteľnej legislatíve na vyslaného zamestnanca sa Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava v napadnutom rozhodnutí vôbec nezaoberala. Žalobca poukázal tiež na skutočnosť, že za zamestnanca odviedol poistné na nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti, Sociálna poisťovňa tieto odvody prijímala, do dnešného dňa však poistné nevrátila, čím de facto daný stav akceptovala. Keďže sa žalovaná možnosťou dodatočného vydania formuláru E 101/ PD A1 v zmysle konštantnej judikatúry na obdobie vyslania zamestnanca vôbec nezaoberala, vec nesprávne právne posúdila.
31. K žalobnému bodu 2/: Žalobca namietal neodôvodnenie rozhodnutia v zmysle ust. § 209 ods. 4 ZSP, keďže žalovaná poukázala iba na ustanovenia právnych predpisov a konštatovala, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je dostatočnou oporou výroku, pričom sa nevysporiadala s jeho individuálnou situáciou. Svoje potvrdzujúce stanovisko zhrňujúco odôvodnila iba tým, že výsledkami kontroly nebolo preukázané, že by na území Slovenskej republiky reálne vykonával podstatné činnosti. Do odôvodnenia boli prevzaté závery z vykonanej kontroly, paušálne zahŕňajúce všetkých jeho zamestnancov za obdobie takmer 7 rokov. Nakoľko sa však napadnuté rozhodnutie týka jeho konkrétnych práv a povinností vo vzťahu k zamestnancovi v konkrétnom časovom období, musí tomu zodpovedať aj dostatočne určité odôvodnenie vzťahujúce sa na tento jeden individuálny prípad. Žalovaná v prvej časti odôvodnenia odcitovala ustanovenia právnych predpisov, v ďalšej časti však už neuviedla, ako ich v danej veci aplikovala. Skúmala právo ktorého štátu je v danej veci uplatniteľné, ale nezaoberala sa otázkou, na základe akých skutočností, úvah a ustanovení hmotnoprávnych predpisov dospela k záveru, že v danom prípade má byť uplatnená belgická legislatíva, pričom poukázal na rozsudok NS SR zo dňa 19.10.2005, sp. zn. 4 So 226/04.
32. K žalobnému bodu 3/, žalobca konštatoval, že odôvodnenie napadnutého aj prvostupňového rozhodnutia obsahuje len niektoré zistenia Sociálnej poisťovne, pobočka Bratislava, absentuje však opísanie skutkového stavu, z ktorého žalovaná svoje závery vyvodila a ktoré mu neumožňuje zistiť, z akých skutkových zistení vychádzala pri vyvodení záveru o nesplnení podmienok vyslania. Náležité odôvodnenie rozhodnutia aj s uvedením rozhodujúcich skutočností je v zmysle ust. § 209 ods. 4 ZSP jednou z jeho podstatných náležitostí. Pobočka Sociálnej poisťovne sa s touto zákonnou požiadavkou nevysporiadala a v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa iba obmedzila na konštatovanie o nesplnení podmienok vyslania, z ktorého však nie je zrejmé, aké konkrétne povinnosti vyplývajúce zo zákona o sociálnom poistení alebo legislatívy Európskej únie nesplnil, pričom nie je postačujúce, ak sa tieto skutočnosti dajú zistiť len z obsahu administratívneho spisu. Poukázal tiež na to, že žalovaná v tomto prípade na posúdenie uplatniteľnej legislatívy aplikovala kritéria nad rámec Nariadenia č. 883/2004 a jeho vykonávacích predpisov, čo je v rozpore s princípom nevytvárania prekážok slobodnému poskytovaniu služieb a slobodnému pohybu pracovníkov. Napadnuté rozhodnutie ho ukracuje na jeho právach, nakoľko odvodová povinnosť je v Belgickom kráľovstve iná ako na Slovensku. Vychádzajúc z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR, je napadnuté rozhodnutie protizákonné, predstavujúce neprípustný zásah do princípov právneho štátu, najmä princípu právnej istoty vyplývajúcej z článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a z nej vyplývajúcich legitímnych očakávaní adresátov právnej normy, narušenie dôvery, istoty a stability v právny poriadok. Rozhodnutia oboch orgánov verejnej správy žiadal ako nezákonné zrušiť, vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie a priznať mu právo na úplnú náhradu trov konania. V zmysle ust. § 107 ods. 1 písm. a/ SSP žiadal vo veci nariadiť pojednávanie. IV. Vyjadrenia
33. Žalovaná vo vyjadrení zo dňa 04.10.2017 k žalobným námietkam poukázala na pobočkou Bratislava vykonanú kontrolu u žalobcu ako zamestnávateľa dňa 06.02.2014, zameranú na plnenie jeho povinností a odvodu poistného na sociálne poistenie, uložených zák.č. 461/2003 Z. z., pri ktorej zistila, že bez určenia uplatniteľnej legislatívy zamestnáva zamestnancov, ktorých miesto výkonu činnosti je aj na území iného členského štátu EÚ (Belgického kráľovstva) a v tomto období, ich prihlásil do sociálneho systému SR napriek tomu, že Sociálnu poisťovňu nepožiadal o určenie uplatniteľnej legislatívy a vystavenie formulára E 101, resp. prenosného dokumentu PDA1. Formulár E 101, ktorý potvrdzuje, že vyslaný zamestnanec podlieha v oblasti sociálneho zabezpečenia právnym predpisom vysielajúceho štátu, t. j. Slovenskej republiky, bol vystavený len 11 zamestnancom, a to na základe žiadosti zamestnávateľa a nepravdivých informácií, ktoré uviedol v žiadosti o vystavenie formulára E 101 v čase, kedy požiadal o určenie uplatniteľnej legislatívy. Počas kontroly sa však preukázalo, že všetci zamestnanci, okrem troch zamestnankýň, vykonávajúcich administratívnu činnosť, vykonávali činnosť v Belgickom kráľovstve. Zamestnávateľ teda významné (podstatné) ekonomické činnosti, ktoré sú nevyhnutným predpokladom na udelenie výnimky z uplatniteľnej legislatívy, nevykonával na území SR, na základe čoho budú vystavené formuláre E 101 vyhlásené za neplatné v plnom rozsahu. Európske formuláre sa nevystavujú automaticky. Sociálna poisťovňa je oprávnená vystaviť formulár E 101 (PD A1) len na základe písomnej žiadosti zamestnávateľa alebo zamestnanca, ak sú splnené všetky podmienky vyslania, resp. v prípadoch, ak bola ministerstvom udelená výnimka podľa článku 16 Nariadenia.
34. Z článku 18 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že žiadosti o výnimky z článkov 11 až 15 základného nariadenia, upravujúce všeobecné pravidlá príslušnosti k právnym predpisom, predkladajú zamestnávateľ alebo dotknutá osoba podľa možností vopred príslušnému úradu alebo orgánu určenému týmto úradom členského štátu, ktorého právne predpisy si zamestnanec alebo dotknutá osoba žiada uplatniť. Z praktickej príručky síce vyplýva, že udelenie výnimky podľa článku 16 nariadenia je možné aj so spätnou platnosťou, ale retrospektívne uplatnenie by sa však malo využívať len vo veľmi výnimočných prípadoch. Formuláre E 101, resp. prenosné dokumenty PD A1 sa vystavujú v záujme zabezpečenia správneho vykonávania vysielania a sú určené na komunikáciu medzi jednotlivými príslušnými inštitúciami členských štátov. Vysielaný pracovník a vysielajúci podnik musia byť kedykoľvek schopní predložiť formulár E 101, resp. prenosný dokument PD A1, aby orgánom sociálneho zabezpečenia zúčastnených štátov umožnili vykonať nutné kontroly. Preto vystavenie formulára (prenosného dokumentu) Sociálna poisťovňa nepovažuje za formalitu, ako vyplýva z rozsudku NS SR, na ktorý sa žalobca odvoláva a naviac predmetný rozsudok nebol publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov SR za účelom zjednotenia rozhodovacej praxe súdov a preto je záväzný len vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu. Nie je povinnosťou Sociálnej poisťovne dodatočne sa zaoberať možnosťou vystavenia formulára E 101, resp. prenosného dokumentu PD A1, ale je povinnosťou zamestnávateľa, ktorý vyšle zamestnanca na územie iného členského štátu, resp. zamestnanca, obrátiť sa so žiadosťou o vystavenie formulára E 101, resp. prenosného dokumentu PD A1 na Sociálnu poisťovňu, a to podľa možností vopred, t. j. pred nástupom zamestnanca na výkon činnosti v štáte vyslania.
35. Napriek uvedenému Sociálna poisťovňa v rámci kontroly upozornila žalobcu na porušovanie koordinačných nariadení Európskej únie a odporučila mu požiadať MPSVaR o udelenie výnimky podľa článku 16 nariadenia. MPSVaR listom zo dňa 18.03.2014 oznámilo, že žiadosti nemôže vyhovieť z dôvodov uvedených v liste (ktorý tvorí prílohu vyjadrenia) a zároveň žalobcu upozornilo, že je povinný prihlásiť dotknutých zamestnancov do poistenia tam, kde vykonávajú činnosť, t. j. v Belgickom kráľovstve. Žalobca žiadosť o vystavenie prenosného dokumentu PD A1 na dotknutého zamestnanca (ďalšieho účastníka) nepodal a nakoľko mu na neho nebol vystavený prenosný dokument PD A1, ktorý by preukazoval, že sa na neho naďalej vzťahuje legislatíva vysielajúceho štátu, t. j. legislatíva Slovenskej republiky a MPSVaR mu nebola udelená výnimka z uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 nariadenia, bolo povinnosťou žalobcu prihlásiť zamestnanca do poistenia v Belgickom kráľovstve, pretože prihlásenie v Slovenskej republike bolo v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Žalovaná poukázala na článok 72 (a) nariadenia, podľa ktorého je za riešenie všetkých správnych otázok a otázok výkladu, vznikajúcich v súvislosti s ustanoveniami nariadenia a vykonávacieho nariadenia, zodpovedná správna komisia pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „správna komisia“), ktorá prijala rozhodnutie č. A2 z 12. júna 2009, týkajúce sa výkladu článku 12 nariadenia o právnych predpisoch vzťahujúcich sa na vyslaných pracovníkov a samostatne zárobkovo činných pracovníkov, dočasne pracujúcich mimo príslušného štátu.
36. Rozhodnutie A2 bolo publikované v Úradnom vestníku Európskej únie, je teda všeobecne záväzné a podľa neho je druhou rozhodujúcou podmienkou na uplatnenie článku 12 (1) nariadenia, existencia väzieb medzi zamestnávateľom a členským štátom, v ktorom má zamestnávateľ sídlo. Rozhodnutie A2 teda spresňuje, že podnik sa môže domáhať uznania, že ide o vyslanie, ak okrem iného „obvykle vykonáva podstatné činnosti na území vysielajúceho členského štátu, t. j. na území členského štátu, v ktorom má sídlo“ (nejde o zamestnávateľa, ktorý je iba formálne zriadený), pričom samotný výkon riadiacich činností v tomto štáte, ktoré sú čisto interné (riadiace, administratívne), nemôže oprávňovať na uplatňovanie ustanovení týkajúcich sa vyslania. Vysielajúci podnik by teda mal vykonávať aj také činnosti, ktoré sú predmetom hospodárskej produkcie vysielajúceho zamestnávateľa
37. Z článku 14 (2) vykonávacieho nariadenia tiež vyplýva, že článku 12 (1) nariadenia, t. j. inštitútu vyslania, sa môže dovolávať len zamestnávateľ, ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia, na území členského štátu, v ktorom má sídlo, pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. V kontexte uvedeného sa možnosť vyslania vzťahuje iba na zamestnávateľov, ktorí obvykle vykonávajú podstatné činnosti na území Slovenskej republiky, ktorej právne predpisy sa v takomto prípade budú naďalej vzťahovať na vyslaného zamestnanca. Podľa Rozhodnutia A2, podstatné činnosti možno charakterizovať ako činnosti, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným zamestnávateľom, vrátane miesta, v ktorom má podnik svoje sídlo alebo správu, počtom administratívnych pracovníkov pracujúcich v členskom štáte, v ktorom je usadený a v druhom členskom štáte, do ktorého sa vyslaní pracovníci prijímajú, miesta, v ktorom sa uzatvára väčšina zmlúv s klientmi, práva vzťahujúceho sa na zmluvy, ktoré podnik uzatvoril so svojimi pracovníkmi na jednej strane a so svojimi klientmi na strane druhej, obratu počas príslušného typického obdobia v každom príslušnom členskom štáte a počtu zmlúv realizovaných vo vysielajúcom štáte. Nejde o úplný zoznam, Rozhodnutie A2 dáva možnosť prispôsobenia si daných kritérií jednotlivými členskými štátmi. Sociálna poisťovňa pri posudzovaní splnenia podmienok vyslania vyžaduje registráciu zamestnávateľa na účely sociálneho zabezpečenia najmenej dva mesiace pred začatím vyslania a vykonávanie obchodných činností na území vysielajúceho štátu najmenej 10 % z celkového počtu zamestnancov, počas vyslania ostatných zamestnancov.
38. K námietke žalobcu, že Sociálna poisťovňa prijímala odvody na sociálne poistenie, čím akceptovala daný stav, žalovaná uviedla, že o prihlásení zamestnancov žalobcu, vykonávajúcich činnosť na území Belgického kráľovstva, do poistenia na území Slovenskej republiky nemala vedomosť. Túto skutočnosť pri podaní Registračných listov FO - prihlášky na sociálne poistenie, jej pobočke neoznámil. Poistné, ktoré za dotknutých zamestnancov odvádzal, žalovaná vráti ako poistné zaplatené bez právneho dôvodu po právoplatnom ukončení predmetnej veci. Žalobca doručil Pobočka Bratislava „Žiadosť o vrátenie poistného na sociálne poistenie, vykázaného na tlačive Mesačný výkaz poistného a príspevkov / Výkaz poistného a príspevkov, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu,“ zo dňa 27.04.2017, ktorou žiadal o vrátenie poistného za zamestnanca X. L. z dôvodu, že dotknutému zamestnancovi v období od 10.05.2013 do 31.03.2014 nevzniklo povinné nemocenské, povinné dôchodkové a povinné poistenie v nezamestnanosti. Z tejto žiadosti je zrejmé, že žalobca rozhodnutie Sociálnej poisťovne akceptoval.
39. V súvislosti s námietkou žalobcu, že Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, aplikovala na zistený skutkový stav Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004, zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, účinného až od 01.05.2010, žalovaná uviedla, že pobočka toto Nariadenie aplikovala správne.
40. K námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu konštatovala, že rozhodnutie ústredia Sociálnej poisťovne, č.: 41705-3/2016-BA zo dňa 07.09.2016, ktorým odvolací orgán prerušil konanie o odvolaní žalobcu voči rozhodnutiu Pobočky č.: 705-0205006716-GC09/2016 zo dňa 15.03.2016, nie je dôkazom o nedostatočne zistenom skutkovom stav veci. Prerušenie odvolacieho konania je v dispozícii orgánu druhého stupňa, ak v lehote podľa ust. § 210 ods. 2 ZSP, t. j. do 60 dní odo dňa začatia konania nemôže presne a úplne zistiť skutkový stav (§ 193 ods. 3), pričom odvolací orgán, je povinný dospieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci vlastným hodnotením (§ 195 ods. 1). V rámci odvolacieho konania žalovaná dospela k rovnakým právnym záverom, ako prvostupňový orgán, a preto rozhodnutie pobočky ako vecne správne potvrdila. Žalobu navrhla zamietnuť a vo veci nariadiť pojednávanie.
41. V replike zo dňa 10.01.2018 sa žalobca nestotožnil s tvrdením žalovanej o neviazanosti rozsudkom NS SR sp.zn. 7Sžso/18/2013 zo dňa 31.04.2014, v ktorom vyslovil a potvrdil, že formuláre E 101/ PD A1 predstavujú len formalitu, v preskúmavanej veci. Vydanie osvedčenia (formulár E 101/PD A1) príslušným orgánom nemá konštitutívny význam, s jeho vydaním alebo nevydaním sa nespája vznik, zmena či zánik právneho vzťahu, resp. právnej skutočnosti, keďže aj samotné Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, hovorí o osvedčení, resp. formulári E 101/PD A1 len ako o formalite, o čom svedčí už aj článok 19 tohto nariadenia. Nevystavenie formulárov E 101/PD A1, označil iba za formálny administratívny nedostatok, ktorý mal záujem konvalidovať, avšak žalovaná sa možnosťou dodatočného vystavenia potvrdenia E 101/PD A1 odmietla zaoberať, s ohľadom na jej právny názor o charaktere formuláru E 101/PD A1. Zdôraznil, že potvrdenia E 101/PD A1, ktoré vydala Pobočka Bratislava pre iných jeho zamestnancov, neboli ani po takmer 10 rokoch od ich vydania zrušené, ani vyhlásené za neplatné, tzn. platí, že na zamestnancov, ktorí mali vystavené toto potvrdenie sa uplatňuje legislatíva Slovenskej republiky, a teda v tom období jednoznačne spĺňal všetky podmienky vyslania. Žalovaná sa s týmto právnym názorom stotožnila, pretože vo svojich rozhodnutiach, ktoré ako odvolací orgán vydala v obdobných veciach, upravila výroky rozhodnutí tak, že v období, v ktorom mali zamestnanci vystavené potvrdenie E 101/PD A1 sa na nich vzťahovala uplatniteľná legislatíva SR. Z uvedeného vyplýva, že konanie a rozhodnutie žalovanej má voči nemu diskriminačný charakter, čo je v príkrom rozpore s bodom 6. rozhodnutia č. A2 z 12.06.2009, ktoré sa týka výkladu článku 12 nariadenia č. 883/2004.
42. Ďalej žalobca poukázal na bod 5, písm. d/ Rozhodnutia č. A2 z 12.06.2009: „Príslušné inštitúcie vysielajúceho štátu a štátu zamestnania spolupracujú pri vykonávaní uvedených kontrol a v prípade akejkoľvek pochybnosti týkajúcej sa uplatniteľnosti článku 12 nariadenia (ES) č. 883/2004." Sociálna poisťovňa v rozpore s požiadavkou určiť na vyslaných zamestnancov uplatniteľnú legislatívu vzájomnou dohodou oboch štátov, nekontaktovala za účelom spoločného doriešenia záležitosti na základe vykonanej kontroly u žalobcu príslušnú inštitúciu v prijímajúcom štáte, namiesto toho si iba vyžiadala stanovisko MPSVaR, na základe ktorého rozhodla, že poistné za dotknutého zamestnanca malo byť odvádzané v prijímajúcom štáte, Belgickom kráľovstve.
43. Podmienky, tak ako ich interpretuje žalovaná nie sú obsahom Rozhodnutia č. A2 z 12.06.2009. Jej výklad kritérií vo vzťahu k „podstatným činnostiam“ je absolútne nekonzistentný, pretože v obdobných rozhodnutiach, napr. v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č.k. 45196-3/2017-BA zo dňa 23.10.2017, ktoré konanie je vedené na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 8Sa/103/2017, ako kritérium pre výkon „podstatných činností“ uvádza, citujeme: „..počet zamestnancov pracujúcich v Slovenskej republike musí byť minimálne 25% z celkového počtu zamestnancov..“, naproti tomu v napadnutom rozhodnutí uvádza počet 10% zamestnancov z celkového počtu zamestnancov na území Slovenskej republiky“. Z uvedeného vyplýva, že v takmer identických prípadoch vykladá podmienky pre uplatniteľnú legislatívu rôzne, čo je v príkrom rozpore s požiadavkou predvídateľnosti rozhodnutí a akoukoľvek právnou istotou. Okrem toho sa žalovaná absolútne nevysporiadala s jeho individuálnou situáciou, keďže podniká v oblasti logistiky, čo predstavuje špecifický druh odvetvia a väčšina zamestnancov predstavovala vodičov nákladných vozidiel, pričom je všeobecne známe, že títo v rámci svojej pracovnej náplne vykonávajú činnosť vo viac ako v 2 členských štátoch EÚ, nie len v rámci územia SR, a preto je potrebné pri posudzovaní naplnenia podmienok vyslania (najmä percentuálneho zastúpenia zamestnancov na území Slovenskej republiky) zohľadniť špecifikum tohto prípadu, čo žalovaná nevykonala.
44. S ohľadom na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie žalovanej nadobudlo právoplatnosť dňa 09.03.2017, a týmto bolo potvrdené rozhodnutie Pobočky o tom, že dotknutému zamestnancovi nevzniklo povinné sociálne poistenie, Sociálna poisťovňa bola povinná žalobcovi vrátiť poistné zaplatené bez právneho dôvodu v 30 dňovej lehote od zistenia, že došlo k prijatiu úhrad bez právneho dôvodu. Nakoľko žalovaná si nesplnila svoju zákonnú povinnosť vrátiť poistné zaplatené bez právneho dôvodu v zákonnej lehote, z dôvodu právnej istoty bol nútený podať žiadosť na vrátenie zaplateného poistného a to aj s ohľadom na skutočnosť, že v zmysle ust. § 145 ods. 3 ZSP sa právo na vrátenie poistného premlčí do desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba bez právneho dôvodu zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici a niektorí zamestnanci boli vyslaní už v roku 2007.
45. V závere repliky žalobca uviedol, že žalovaná nepostupovala v konaní tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a neaplikovala naň relevantné ustanovenia príslušných právnych predpisov. Napadnuté rozhodnutie ho ukracuje na jeho právach, nakoľko odvodová povinnosť je v Belgickom kráľovstve rozdielna ako na Slovensku a v niektorých prípadoch už uplynulo dokonca viac ako 10 rokov od vyslania zamestnancov. Napadnuté rozhodnutie označil za protizákonné, predstavujúce neprípustný zásah do princípov právneho štátu, najmä princípu právnej istoty a z nej vyplývajúcich legitímnych očakávaní adresátov právnej normy, narušenie dôvery, istoty a stability v právny poriadok. Napadnuté rozhodnutie spolu s prvostupňovým rozhodnutím žiadal zrušiť, vrátiť vec žalovanej na ďalšie konanie a priznať mu úplnú náhradu trov konania.
V.
Právne posúdenie veci
46. Správny súd na nariadenom pojednávaní preskúmal odvolanie a žalobu žalobcu, rozhodnutia oboch stupňov orgánov verejnej správy vrátane ich postupu v celom rozsahu (§ 203 ods. 2 SSP), ale aj nad rozsah žalobných dôvodov, keďže sa jedná o správnu žalobu fyzickej osoby v sociálnych veciach, kedy správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi v zmysle ust. § 203 ods. 2 SSP a § 134 ods. 2 písm. d/ SSP. V rámci súdneho prieskumu sa správny súd oboznámil s podaniami účastníkov konania, obsahom pripojeného administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a z uvedeného dôvodu ju súd podľa ust. § 190 SSP zamietol.
47. Podľa § 2 ods. 1, 2 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
48. Podľa § 6 ods. 1, 2 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.
49. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/, ods. 3 SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.
50. Z administratívneho spisu súd zistil, že žalobca ako zamestnávateľ, prihlásil Registračným listom fyzickej osoby ďalšieho účastníka, X. (ďalej iba „zamestnanec“), do registra Sociálnej poisťovne ako zamestnanca s pravidelným príjmom a dátumom vzniku poistenia 10.05.2013. Pracovníkmi prvostupňového správneho orgánu bola na základe poverenia zo dňa 21.01.2014 a zo dňa 02.06.2014 v sídle žalobcu vykonaná kontrola zameraná na správnosť odvodu poistného na sociálne poistenie a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie podľa zák.č. 461/2003 Z.z. a následné preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území SR za obdobie registrácie zamestnávateľa SLOVAK SERVIS A LOGISTIC s.r.o., Panónska cesta 34, Bratislava, IČO: 35 961 848 od 01.11.2007 do 31.03.2014. Kontrolou bolo zistené, že zamestnanci vykonávali pracovnú činnosť prevažne na území členských štátov EÚ a nemali určenú príslušnosť k právnym predpisom členského štátu EÚ. Zamestnávateľ požiadal (žiadosť z 12.03.2014) Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR o udelenie výnimky na vydanie formulárov E101/A1 pre zamestnancov, podľa čl. 16 nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, vyslaných do Belgického kráľovstva, z dôvodu prekročenia štandardnej dĺžky vyslania 24 mesiacov. MPSVaR SR (list č. 8708/14- M_OMVEZ,12657/14 z 18.03.2014) predmetnú výnimku zamestnávateľovi neudelilo, pre nesplnenie podmienok vyslania zamestnancov a to prekročenia dĺžky vyslania 24 mesiacov a že, nevykonáva žiadne podstatné činnosti na území SR, je vedená v zozname dlžníkov zverejnenom na web stránkach Sociálnej poisťovne. MPSVaR SR poukázalo na to, že zamestnanci podliehajú legislatíve Belgického kráľovstva, čo je členský štát, v ktorom vykonávajú svoju činnosť a je potrebné ich prihlásiť do
poistenia tam. Na základe zistení a neudelenia výnimky bol zamestnávateľ prostredníctvom právneho zástupcu vyzvaný na zrušenie povinného nemocenského, povinného dôchodkového a povinného poistenia v nezamestnanosti u dotknutých registrovaných zamestnancov na území SR, čo rozhodne odmietol. Prvostupňový orgán listom zo dňa 05.11.2015 požiadal MPSVaR SR o udelenie výnimky pre zamestnancov žalobcu podľa čl. nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, vyslaných do Belgického kráľovstva a poukázal na to, že jedenástim zamestnancom vystavil na jednotlivé obdobia formuláre E101 na základe dokladov predložených zamestnávateľom, ktoré sa ďalším šetrením ukázali ako nepravdivé. Vzhľadom k osobitnostiam prípadu, požiadal o prehodnotenie pôvodnej žiadosti zamestnávateľa o udelenie výnimky, z dôvodu prípadného nepriaznivého dopadu na dotknutých zamestnancov (odpracované roky, vyplatené nemocenské, zdravotné poistenie) a tiež nízkeho predpokladu, že zamestnávateľ spätne prihlási zamestnancov na sociálne poistenie v Belgickom kráľovstve. MPSVaR SR oznámilo listom č. 21819/15-M_OMVEZ 55218/15 zo dňa 25.11.2015 prvostupňovému orgánu, že na udelenie výnimky žalobcovi nie je dôvod a teda nemení svoje stanovisko o neudelení výnimky podľa čl. 17 nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a ich rodinných príslušníkov, pohybujúcich sa v rámci Spoločenstva od 01.05.2010 podľa článku 16 nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.
51. Sociálna poisťovňa neurčila dotknutému zamestnancovi príslušnú legislatívu podľa jeho bydliska na území SR, pri vyslaní na výkon práce na územie Belgického kráľovstva zamestnávateľom, ktorý pre neho nepožiadal o vystavenie prenosného dokumentu PD A1. Listom zo dňa 12.03.2014 požiadal zamestnávateľ MPSVaR o udelenie výnimky z uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 16 Nariadenia (ES) č. 883/2004 aj pre dotknutého zamestnanca, ktorá mu nebola udelená a preto je uplatniteľná legislatíva podľa miesta výkonu práce zamestnanca v Belgickom kráľovstve (čl. 11 ods. 3 písm. a/ Nariadenia č. 883/2004). Žalobca ako zamestnávateľ nesplnil podmienky vyslania, čo bolo zistené kontrolou prvostupňového orgánu a tiež MPSVaR SR, ktoré zistilo v konaní o udelenie výnimky z uplatniteľnej legislatívy podľa článku 16 nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a čl. 17 Nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 (do 01.05.2010) že, zamestnávateľ nevykonával na území SR žiadne podstatné ekonomické činnosti a vysielal takmer všetkých zamestnancov na výkon práce na územie EÚ (3 zamestnanci pre vnútornú organizačnú a administratívnu činnosť). Zamestnávateľ je vedený tiež ako dlžník Sociálnej poisťovne (v zozname dlžníkov na web stránke SP), nespĺňa tak ďalšiu podmienku na udelenie výnimky, ako uviedlo MPSVaR SR, ktorou je zaplatenie poistného na sociálne poistenie za celú dobu registrácie zamestnávateľa. Zamestnávateľ bol Sociálnou poisťovňou, pobočka Bratislava aj MPSVaR SR vyzvaný na dodržiavanie citovaného nariadenia a prihlásil zamestnanca/ zamestnancov v členskom štáte kde vykonáva/jú prácu v Belgickom kráľovstve a to v záujme zamestnancov.
52. Správny súd konštatuje, že povinnosť prihlásiť zamestnancov do registra poistencov, odhlásiť zamestnancov po zániku poistenia z registra poistencov a viesť evidenciu zamestnancov na účely sociálneho poistenia a starobného dôchodkového sporenia je základnou povinnosťou zamestnávateľa. Žalobca ako zamestnávateľ prihlásil zamestnanca X. L. (ďalšieho účastníka) do registra poistencov od 10.05.2013 podaním Registračného listu fyzickej osoby - prihlášky. Túto povinnosť by mal v súlade s ust. § 231 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 zák. č. 461/2003 Z.z. v prípade, že by sa na zamestnanca v predmetnom období vzťahovala legislatíva Slovenskej republiky. Avšak kontrolou pobočky Sociálnej poisťovne Bratislava a tiež konaním o udelenie výnimky MPSVaR SR z uplatniteľnej legislatívy Belgického kráľovstva bolo nepochybne zistené, že žalobca ako zamestnávateľ nespĺňal podmienky na udelenie výnimky a v uvedenom období od 10.05.2013 podliehal zamestnanec právnym predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom vykonával prácu a to v Belgickom kráľovstve v zmysle čl. 11 ods. 3 písm. a/ Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia č. 988/2009 zo dňa 16. septembra 2009.
53. Od 01.05.2010 sa uplatňuje aj vykonávacie nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 zo dňa 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej „vykonávacie nariadenie“).
54. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia, osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.
55. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a/ základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16, osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. (všeobecné pravidlo).
56. Podľa čl. 12 ods. 1 základného nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec v členskom štáte v mene zamestnávateľa, ktorá zvyčajne tam vykonáva svoju činnosť a ktorá je svojim zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že očakávané trvanie takejto práce nepresahuje 24 mesiacov a ak daná osoba tam nie je vyslaná, aby nahradila inú osobu.
57. Podľa čl. 14 ods. 2 vykonávacie nariadenie, k spresneniu čl.12 základného nariadenia uvádza : Na účely uplatňovania článku 12 ods. 1 základného nariadenia sa slová „ktorá tam zvyčajne vykonáva svoju činnosť“ vzťahujú na zamestnávateľa, ktorý zvyčajne vykonáva svoje podstatné činnosti, ktoré sú iné ako činnosti výlučne vnútorného riadenia, na území členského štátu, v ktorom je usadený, pri zohľadnení všetkých kritérií, ktoré sú typické pre činnosti vykonávané daným podnikom. Príslušné kritériá sa musia prispôsobiť osobitným vlastnostiam každého zamestnávateľa a skutočnej povahe vykonávaných činností.
58. Správna komisia pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia konajúc v súlade s podmienkami ustanovenými v článku 71 ods. 2 nariadenia (ES) č. 883/2004, ROZHODNUTÍM č. A2 z 12. júna 2009 týkajúcim sa výkladu článku 12 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 o právnych predpisoch vzťahujúcich sa na vyslaných pracovníkov a samostatne zárobkovo činných pracovníkov dočasne pracujúcich mimo príslušného štátu, rozhodla takto:
59. Ustanovenia článku 12 ods. 1 nariadenia (ES) č. 883/2004 sa vzťahujú na pracovníka, ktorý podlieha právnym predpisom členského štátu (vysielajúceho štátu) na základe toho, že vykonáva činnosť pre zamestnávateľa v rámci zamestnania a ktorý bol týmto zamestnávateľom vyslaný do iného členského štátu (štátu zamestnania), aby tam pre tohto zamestnávateľa vykonával prácu.
60. Práca sa považuje za prácu vykonávanú pre zamestnávateľa vysielajúceho štátu, ak sa stanoví, že táto práca sa vykonáva pre tohto zamestnávateľa a že naďalej existuje priamy vzťah medzi pracovníkom a zamestnávateľom, ktorý ho vyslal.
61. Aby sa stanovilo, či naďalej existuje takýto vzťah, pričom sa preto predpokladá, že pracovník je naďalej pod právomocou zamestnávateľa, ktorý ho vyslal, musí sa zohľadniť niekoľko prvkov vrátane zodpovednosti za prijatie do zamestnania, za pracovnú zmluvu, odmeňovanie (bez vplyvu na možné dohody medzi zamestnávateľom vo vysielajúcom štáte a podnikom v štáte zamestnania o platbe pracovníkom), prepustenie a právomoci určiť povahu práce.
62. Aby sa v prípade potreby a v prípade pochybností stanovilo, či zamestnávateľ obvykle vykonáva podstatné činnosti na území členského štátu, v ktorom je usadený, príslušná inštitúcia v tomto členskom štáte je povinná preskúmať všetky kritériá, charakterizujúce činnosti vykonávané uvedeným zamestnávateľom, vrátane miesta, v ktorom má podnik svoje sídlo alebo správu, počtu administratívnych pracovníkov pracujúcich v členskom štáte, v ktorom je usadený, a v druhom členskom štáte, miesta, do ktorého sa vyslaní pracovníci prijímajú, a miesta, v ktorom sa uzatvára väčšina zmlúv s klientmi, práva vzťahujúceho sa na zmluvy, ktoré podnik uzatvoril so svojimi pracovníkmi na jednej strane a so svojimi klientmi na strane druhej, obratu počas príslušného typického obdobia v každom príslušnom členskom štáte a počtu zmlúv realizovaných vo vysielajúcom štáte. To nie je úplný zoznam, keďže kritériá by sa mali prispôsobiť každému osobitnému prípadu a zohľadniť povahu činností vykonávaných podnikom v štáte, v ktorom má podnik sídlo.
63. Podľa ustanovení odseku 1 tohto rozhodnutia sa článok 12 ods. 1 nariadenia (ES) č. 883/2004 naďalej vzťahuje na vysielanie pracovníkov, ak sa pracovník vyslaný podnikom vo vysielajúcom štáte do podniku v štáte zamestnania vyšle aj do jedného alebo viacerých ďalších podnikov v tom istom štáte zamestnania, pokiaľ však pracovník naďalej vykonáva svoju prácu pre podnik, ktorý ho vyslal. To môže byť najmä vtedy, ak podnik vyslal pracovníka do členského štátu, aby tam následne alebo súčasne vykonával prácu v dvoch alebo viacerých podnikoch, ktoré sa nachádzajú v tom istom členskom štáte. Hlavným a rozhodujúcim prvkom je to, že práca sa naďalej vykonáva v prospech vysielajúceho podniku.
64. Ustanovenia článku 12 ods. 1 nariadenia (ES) č. 883/2004 sa neuplatňujú alebo prestávajú platiť najmä vtedy: a/ ak podnik, do ktorého bol pracovník vyslaný, ho dá k dispozícii inému podniku v členskom štáte, v ktorom sa podnik nachádza; b/ ak pracovník vyslaný do členského štátu je daný k dispozícii podniku, ktorý sa nachádza v inom členskom štáte c/ ak bol pracovník prijatý do zamestnania v členskom štáte, aby ho vyslal podnik, ktorý sa nachádza v druhom členskom štáte, do podniku v treťom členskom štáte. a/ Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právnym predpisom naďalej podlieha dotknutá osoba podľa článku 12 ods. 1 nariadenia (ES) č. 883/2004, v prípadoch stanovených týmto rozhodnutím, riadne informuje zamestnávateľa a dotknutého pracovníka o podmienkach, za ktorých môže vyslaný pracovník naďalej podliehať jeho právnym predpisom. Zamestnávateľ je teda informovaný o možnosti kontrol počas celého obdobia vyslania, aby sa zistilo, či sa toto obdobie skončilo. Takéto kontroly sa môžu týkať najmä platby príspevkov a zachovania priameho vzťahu. b/ Vyslaný pracovník a jeho zamestnávateľ okrem toho informujú príslušnú inštitúciu vysielajúceho štátu o akejkoľvek zmene, ktorá nastala počas obdobia vyslania, najmä: - ak sa vyslanie, o ktoré sa požiadalo, nakoniec neuskutočnilo, - ak sa činnosť prerušila z iných dôvodov, ako sú dôvody uvedené v odseku 3 písm. b/ tohto rozhodnutia, - ak bol vyslaný pracovník pridelený svojim zamestnávateľom do iného podniku vo vysielajúcom štáte, najmä v prípade fúzie alebo prevedenia podniku.
65. Podľa čl. 16 základného nariadenia, upravujúceho výnimky z čl. 11 až 14, (1.), dva alebo viac členských štátov, príslušné orgány týchto štátov alebo úrady určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z článkov 11 až 15 v záujme určitých osôb alebo určitých kategórií osôb.
66. Podľa čl. 18, vykonávacie nariadenie k postupu uplatňovania čl.16 základného nariadenia uvádza: Zamestnávateľ alebo dotknutá osoba predkladajú žiadosti o výnimky z článkov 11 až 15 základného nariadenia podľa možnosti vopred príslušnému úradu alebo orgánu určenému týmto úradom členského štátu, ktorého právne predpisy si zamestnanec alebo dotknutá osoba žiada uplatniť.
67. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
68. Podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný čl. 249 Zmluvy o Európskom spoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Rovnako rozhodnutie je záväzné v celom rozsahu. Nariadenie je teda nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského štátu, vrátane vnútroštátneho súdu, nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.
69. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej, ktorým zamietla odvolanie žalobcu (zamestnávateľa) a potvrdila prvostupňové rozhodnutie, ktorým bolo rozhodnuté, že ďalšiemu účastníkovi X. L. nevzniklo od 10.05.2013 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi žalobcu podľa slovenskej legislatívy. Prvostupňovým rozhodnutím nebolo teda rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, ale o nevzniku poistenia ďalšieho účastníka, ako zamestnanca žalobcu.
70. K námietkam žalobcu vo vzťahu k určeniu resp. neurčeniu uplatniteľnej legislatívy, resp. spôsobu jej určenia, správny súd poukazuje na to, že k určeniu uplatniteľnej legislatívy nedošlo s použitím výnimky podľa článku 12 ods. 1 resp. čl. 16 základného nariadenia, pre nesplnenie podmienok základného nariadenia, vykonávacieho nariadenia a Rozhodnutia č. A2 z 12. júna 2009, zamestnávateľom (žalobcom) pri vysielaní na výkon práce zamestnancov vrátane zamestnanca (ďalšieho účastníka) do iného členského štátu (Belgické kráľovstvo) a preto platí pre určenie uplatniteľnej legislatívy všeobecné pravidlo podľa čl. 11 ods. 3 písm. a/ základného nariadenia. V preskúmavanej veci Sociálna poisťovňa o uplatniteľnej legislatíve v zmysle udelenia výnimky podľa článku 16 základného nariadenia nerozhodovala, rozhodovalo príslušné Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR (list o neudelení výnimky z 18.03.2014).
71. Správny súd konštatuje, že všetky námietky žalobcu (zamestnávateľa) v žalobe smerujú k namietaniu porušenia subjektívnych práv ďalšieho účastníka ako jeho zamestnanca, resp. všetkých žalobcom vyslaných zamestnancov na výkon práce do Belgicka. Žalobca ako zamestnávateľ však konkrétne neuviedol ako bolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov. Pokiaľ žalobca v žalobe uviedol, že bol ukrátený na svojich právach tým, že odvodová povinnosť je v Belgickom kráľovstve iná ako na Slovensku, ide iba o konštatovanie skutočnosti, a nie uvedenie akým konkrétnym spôsobom bolo do jeho subjektívnych práv zasiahnuté.
72. Podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod 1 zák.č. 461/2003 Z. z., do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.
73. Podľa § 172 ods. 5 zák.č. 461/2003 Z. z., predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty a penále.
74. Správny súd konštatuje, že žalovaná, resp. jej pobočka Bratislava mala oprávnenie a dostatok skutkových zistení a podkladov na to, aby vydala prvostupňové rozhodnutie, že ďalšiemu účastníkovi X. nevzniklo ako zamestnancovi žalobcu odo dňa 10.05.2013 povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti, ktoré podaním registračnej prihlášky Sociálnej poisťovni, pobočka Bratislava deklaroval zamestnávateľ, napriek tomu, že zamestnanec vykonával prácu v Belgicku. Následne sa ukázalo, že pre určenie uplatniteľnej legislatívy platí všeobecné pravidlo podľa čl. 11 ods. 3 písm. a/ základného nariadenia a neplatia výnimky podľa čl. 12 ods. 1, čl.16 základného nariadenia. Napadnuté rozhodnutie obsahuje zákonné náležitosti v zmysle ust. § 209 ZSP. Námietky žalobcu sú teda v plnom rozsahu nedôvodné. Pokiaľ pre zamestnanca (ďalšieho účastníka) platí belgická legislatíva, potom je potrebné rozhodnúť, že nebol poistencom na území Slovenskej republiky, pretože v zmysle čl. 11 ods. 1 základného nariadenia nemôže byť zároveň poistencom na území dvoch členských štátov. Napadnuté rozhodnutie tak zosúladilo skutkový stav s čl. 11 ods. 1 a 3 písm. a/ základného nariadenia.
75. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
76. Podľa § 61 písm. a/ SSP, žaloba je procesný úkon, ktorým fyzická osoba alebo právnická osoba uplatňuje právo na súdnu ochranu porušeného alebo priamo dotknutého práva alebo právom chráneného záujmu.
77. „Súd v každej konkrétnej veci posudzuje, či žalobca spĺňa zákonom stanovené podmienky procesnej aktívnej legitimácie na podanie žaloby v správnom súdnictve. Žalobná legitimácia v zmysle ust. § 247 ods. 1 a § 250 ods. 2 OSP musí byť daná pre všetky prípady, kedy je dotknutá právna sféra žalobcu. S prihliadnutím na účel súdneho prieskumu administratívnych rozhodnutí, táto podmienka musí byť splnená v priebehu celého konania.“ (rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Sžr/2/2014)
78. So zreteľom na ustanovenie § 178 ods. 1 SSP treba považovať za náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu o tom, že bol na svojich právach ukrátený nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva, vyplývajúce z právneho predpisu. Len tak môže súd posúdiť otázku aktívnej legitimácie žalobcu.
79. Správne súdnictvo nie je založené na princípe verejnej žaloby, umožňujúcom komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. I keď aktívna žalobná legitimácia nemá formálne povahu procesnej podmienky konania, správny súd je povinný ju skúmať počas celého konania. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potencionálne možné.
80. Žalobca podal správnu žalobu, v ktorej namietal porušenie iných ako svojich subjektívnych práv, a to porušenie práv svojho zamestnanca ako ďalšieho účastníka, vrátane ostatných, ním vyslaných zamestnancov, na výkon práce do Belgicka. Z ust. § 178 ods. 1 SSP je nesporné, že žalobcovi vyplýva povinnosť tvrdenia o porušení výlučne jeho subjektívnych práv a nie práv iného subjektu. V
administratívnom ani v súdnom konaní nebolo preukázané, že by postupom správnych orgánov došlo k porušeniu jeho subjektívnych práv. Samotné postavenie účastníka správneho konania k naplneniu podmienky ukrátenia práv žalobcu nevedie.
81. Napriek skutočnosti, že žalovaná túto skutočnosť v rámci konania pred krajským súdom nenamietala, aktívna legitimácia žalobcu je podmienkou, bez splnenia ktorej nie je možné žalobe úspech priznať. Správne súdy prihliadajú na splnenie tejto podmienky počas celého konania a preto bolo povinnosťou konajúceho súdu sa ňou zaoberať aj bez námietky žalovanej.
82. Správny súd v rámci preskúmavania veci dospel k záveru, že z podanej žaloby nie je zrejmé, v čom spočíva ukrátenie práv žalobcu ako zamestnávateľa. Žalobca síce v podanej žalobe uviedol, že sa cíti byť ukrátený na svojich právach nezákonným postupom a rozhodnutím žalovanej a domáhal sa ochrany svojich subjektívnych práv, ktoré však následne žiadnym spôsobom nešpecifikoval. Jeho žalobné námietky súd založené na porušení, resp. ukrátení práv jeho zamestnanca.
83. Na základe uvedeného správny súd uzavrel, že žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu na podanie správnej žaloby z dôvodu, že nebolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov, ani na nich nebol priamo dotknutý. Vzhľadom k tomu, že správny súd ani ex offo žiadne dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia v zmysle § 191 ods. 1 SSP nezistil, žalobu ako nedôvodnú podľa ust. § 190 SSP zamietol.
84. Podľa § 167 ods. 1 SSP, správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.
85. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi súd rozhodol podľa ust. § 167 ods. 1 SSP a contrario tak, že náhradu trov konania mu nepriznal, pretože v konaní nebol úspešný. Rovnako nepriznal náhradu trov ani zúčastnenej osobe ktorá v konaní tiež nebola úspešná a ani žalovanému v zmysle ust. § 168 SSP a contrario, pretože neboli splnené podmienky na jeho aplikáciu.
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).
Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu. (§ 438 ods. 1 SSP) Prípadne podaná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu (§ 443 ods. 1 SSP). Podáva sa krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (z kasačnej sťažnosti musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísaná a datovaná; kasačnú sťažnosť treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) označiť napádané rozhodnutie, údaj, kedy napádané rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností tak, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (§ 445 ods. 1 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. (§ 440 SSP).