Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_20S-86-2015.pdf
PDF · 140.24 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/86/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a členov senátu JUDr. Jany Martinčekovej a Mgr. Nory Tomkovej, v právnej veci žalobcu: Radoslav Mizera, nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXXX/X, XXX XX I., právne zastúpený: JUDr. Eugen Kostovčík, advokát, U. č. XX, XXX XX A., proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100308/1/67940/2015 zo dňa 12.01.2015, takto jednomyseľne
rozhodol:
Rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1100308/1/67940/2015 zo dňa 12.01.2015 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi na účet JUDr. Eugena Kostovčíka náhradu trov konania vo výške 70,- Eur z titulu súdneho poplatku a vo výške 533,59 Eur z titulu trov právneho zastúpenia, do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
odôvodnenie:
Žalobou doručenou na tunajší súd dňa 02.04.2015 sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1100308/1/67940/2015 zo dňa 12.01.2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie, preskúmavané rozhodnutie, rozhodnutie žalovaného“), ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Žilina (ďalej len „prvostupňový správny orgán“ alebo „správca dane“) č. 9500302/5/4739147/2014 z 22.10.2014 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie, rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu“), ktorým správca dane vyrubil podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2006 v sume 13.487,18 Eur. V dôvodoch rozhodnutia sa stotožnil so skutkovým a právnym posúdením veci prvostupňovým správnym orgánom. Poukázal na genézu veci - na vydanie skoršieho rozhodnutia vo veci správcom dane a žalovaným, ktoré bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Žiline v konaní 20S/90/2009 z 13.09.2011, ktoré bolo potvrdené rozsudkom Najvyššieho súdu SR 8Sžf/55/2011 zo dňa 25.09.2012 a konštatoval, že v súlade s rozhodnutiami Krajského súdu v Žiline a Najvyššieho súdu SR postupoval aj správca dane, keď umožnil 16.01.2013 splnomocnenému zástupcovi žalobcu nahliadnutie do spisu žalobcu a do znaleckých posudkov č. 53/2008 a č. 54/2008. O vydanie fotokópie týchto rozsudkov však zástupca žalobcu nežiadal. Následne vypočul Róberta Tótha, konateľa spoločnosti G.G.T. Slovakia s.r.o., o čom bola spísaná zápisnica č. 9201401/5/3877177/2014/AbaM zo dňa 15.08.2014, ako aj zápisnica spísaná 23.09.2014, ako aj zápisnica o výsluchu uvedeného svedka spísaná pred útvarom Policajného zboru SR dňa 18.03.2008, v ktorých Róbert Tóth, ako jediný konateľ a spoločník uvedenej spoločnosti od 10.03.2005 uviedol, že nemá žiadne dokumenty uvedenej spoločnosti, nepodával za ňu daňové priznania pre DPH, nemal pečiatky, ani účtovníctvo, ani doklady a nikoho nepoveril zastupovaním spoločnosti G.G.T. Slovakia, s.r.o.. Poukázal na obsah znaleckého dokazovania - obsah znaleckých posudkov znalca Martina Nitrianskeho (posudok č. 54/2008), v ktorom
znalec určil stupeň 1. jednoznačnosti, že pisateľom sporných podpisov na faktúrach č. 04/05/06, č. 16/05/06, č. 20/06/06, č. 22/06/06, ktoré sa nachádzajú v účtovníctve žalobcu nie je Róbert Tóth. Žalovaný konštatoval, že nesúhlasí s názorom žalobcu, že správca dane mal konanie vo veci DPH za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2006 rozhodnutím podľa § 62 písm. h) Daňového poriadku zastaviť, pretože odpadol dôvod daňového konania. Podľa názoru žalovaného nenastali dôvody pre zastavenie konania, keď správca dane vo vyrubovacom konaní vychádzal z dôkazov získaných v lehote na vykonanie daňovej kontroly a z ďalších dôkazov získaných počas vyrubovacieho konania. Konštatoval, že výpovede Róberta Tótha uskutočnené v ďalšom vyrubovacom konaní je potrebné považovať za vierohodné, úplné a pravdivé. Výpoveď Róberta Tótha vyvracia tvrdenie o reálnom dodaní zlata (rýdzosť 585/1000) spoločnosťou G.G.T. Slovakia, s.r.o. žalobcovi. Vo vzťahu k výsluchu Róberta Tótha konštatoval, že žalobca mal možnosť dvakrát sa zúčastniť výsluchu tejto osoby, klásť otázky svedkovi, čo nevyužil a ani nepožiadal písomne, ani telefonicky o iný termín určenia výsluchu uvedeného svedka, čím sám sa dostal do situácie, že nevyužil práva účastníka daňového konania v konaní. K námietke žalobcu, že nebol vypočutý žalobcom navrhnutý svedok X. B. konštatoval, že nebola preukázaná spojitosť X. B. s deklarovanými obchodnými vzťahmi žalobcu. X. B., pred dožiadaným správcom dane uviedol, že žalobcu pozná, ale nevie od kedy, spoznali sa, keď prišiel do prevádzky záložne, za účelom možného výkupu drahých kovov, bol niekoľkokrát pri vážení zlata, nakoľko žalobca mu ponúkol, že môže ho vážiť v jeho prevádzke a potvrdil, že žalobca nakupoval zlato od svojich dodávateľov. Žiadne písomnosti ohľadne týchto transakcií nevystavoval, ani žiadne nemá. Nevedel sa vyjadriť, akou formou bolo zlato nakúpené - kým, kedy, kde a nemá doklady, ktorými by mohol preukázať uvedené obchodné transakcie. Zlato iba vážil a administratívne záležitosti súvisiace s obchodom riešili predávajúci a kupujúci medzi sebou. Žalovaný poukázal na odpovede X. B., ktoré nepreukazujú obchodno-záväzkové vzťahy tejto osoby so spoločnosťou G.G.T. Slovakia s.r.o., keď B. nevedel potvrdiť totožnosť osôb, od ktorých žalobca nakupoval zlato. Čo sa týka neúčasti žalobcu na výsluchu uvedeného svedka uviedol, že žalobca bol vyrozumený o vypočúvaní svedka B., ktorého sa nezúčastnil ani on, ani jeho splnomocnený zástupca. Poukázal na vyjadrenie Róberta Tótha, ktorý uviedol, že nepozná žalobcu, nikdy s ním neobchodoval, nikdy neobchodoval so zlatom, ani so žalobcom. Žalovaný sa stotožnil so záverom správcu dane, že z vykonaného dokazovania bolo dostatočne preukázané, že vedel alebo mal vedieť, že sa zúčastňuje na podvodnom konaní, v dôsledku čoho sa aj vyhýbal priamej konfrontácii s Tóthom.
V súvislosti s dodaním zlomkového zlata odberateľovi SAFINA SLOVAKIA spol. s r.o. konštatoval, že žalobca z predaja vystavoval faktúru, SAFINA SLOVAKIA vystavovala doklady o výkupe, na ktorých nebola vyčíslená daň. Žalobca tieto zdaniteľné obchody neuviedol v záznamoch pre účely DPH podľa § 70 zákona o DPH a neodviedol daň. Predaj zlomkového zlata je dodaním tovaru v tuzemsku predávajúcemu ako platiteľovi DPH a teda vzniká daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, teda povinnosť vyhotoviť faktúru a zahrnúť ju do záznamov uvedených na účely DPH a odviesť daň. V zdaniteľných obchodoch, pri ktorých predával žalobca spoločnosti SAFINA SLOVAKIA s.r.o. zlomkové zlato, uvedená spoločnosť mu na tento predaj vystavila doklad o výkupe. Žalobca vystavoval faktúry, na faktúrach, aj keď bol uvedený § 66 zákona o DPH, bola uvedená suma DPH, základom dane nebol kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou znížený o daň, ale celková suma určená k výplate podľa dokladu o výkupe vystaveného spoločnosťou SAFINA SLOVAKIA s.r.o.. Žalobca postupoval bežným režimom zdaňovania, pri ďalších dokladoch o výkupe nevystavoval z tohto predaja odberateľské faktúry, príjem z predaja si iba zaúčtoval v peňažnom denníku na základe príjmových pokladničných dokladov a tieto obchody neuviedol v povinných záznamoch, ani z nich neodviedol daň. Žalovaný konštatoval, v súlade s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia, že v posudzovanom zdaňovacom období, pri časti zdaniteľných obchodov, pri ktorých predával spoločnosti SAFINA SLOVAKIA spol. s r.o. zlomkové zlato, uvedená spoločnosť mu vystavila doklad o výkupe, žalobca vystavoval faktúry. Na týchto faktúrach sa odvolal na § 66 a uviedol daň, pričom základom dane nebol kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou zníženou o daň, ale celková suma určená k výplate podľa dokladu o výkupe vystaveného spoločnosťou SAFINA SLOVAKIA spol. s r.o.. O uvedenom postupe žalobcu svedčia faktúry č. 11/2006, č. 12/2006, č. 13/2006, č. 14/2006, č. 15/2006, č. 16/2006, č. 17/2006, č. 18/2006 a č. 24/2006 vystavené za II. štvrťrok 2006, ako aj ďalšie faktúry, ktoré vystavoval počas celého roka 2006. Keďže žalobca sa rozhodol používať bežný režim dane, musí ho používať pri všetkých zdaniteľných plneniach, ktoré sa týkajú predaja použitého tovaru, t.j. nemôže pri niektorých zdaniteľných obchodoch použiť režim podľa § 66 ods. 3 a pri iných podľa ods. 11 zákona č. 222/2004 Z.z.. Žalovaný poukázal na § 66 ods. 9 zákona č. 222/2004 Z.z., keď obchodník, ktorý uplatňuje túto osobitnú úpravu je povinný na účely určenia základu dane podľa § 66 ods. 3 viesť osobitné záznamy o predajných cenách a kúpnych cenách tovarov. Pokiaľ žalobca predával tovar v osobitnom režime, mal
viesť o tom evidenciu a túto predložiť pri daňovej kontrole, ktorú však neviedol a teda ani nepredložil správcovi dane. Žalovaný konštatoval, že rozdiel dane bol vyrubený z dôvodu porušenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a), ako aj § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z.. Pri odpočítaní dane z faktúry, na ktorej je uvedený ako dodávateľ spoločnosť G.G.T. Slovakia s.r.o. z dôvodu porušenia § 19 ods. 1 zákona o DPH pri predaji zlomkového zlata spoločnosti SAFINA SLOVAKIA s.r.o..
Proti rozhodnutiu žalovaného podal riadne a včas žalobu žalobca, v ktorej žiadal rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Tvrdil, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore so zákonmi, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a žalobca bol rozhodnutím žalovaného ukrátený na svojich právach. Žalobu formuloval v nasledovných žalobných bodoch:
Žalobný bod 1/
Žalobca poukázal na § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 29 ods. 5 citovanej normy a § 44 a § 29 ods. 5, § 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. a poukázal, že v zmysle nálezu Ústavného súdu SR č. III.ÚS 24/2010-57, ako aj rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20S/90/2009, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR v konaní sp. zn. 8Sžf 55/2011, protokol Daňového úradu Žilina z 26.02.2009 nadobudol povahu nezákonného získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nebolo možné použiť a ak použitý bol, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti. Vadou nezákonnosti je potom zaťažený aj úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane.
Povinnosť podať daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2006 vzniká v roku 2006 a od 01.01.2007 začala plynúť prekluzívna lehota na zánik práva vyrubiť daň, ktorá skončila 31.12.2011. Keďže podľa § 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane nebol právne relevantným spôsobom v lehote do 31.12.2011 vykonaný, právo vyrubiť daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2006 k 31.12.2011 zaniklo. Poukázal na ust. § 246d O.s.p. a skutočnosť, že súdne konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia trvalo od podania žaloby 02.12.2009 do doručenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf 55/20011, ktorý bol právnemu zástupcovi žalobcu doručený 08.11.2012, čo znamená, že lehoty podľa § 246d O.s.p. neplynuli 1 072 dní a teda lehota na zánik práva vyrubiť daň k 31.12.2011 sa predĺžila o 1 072 dní, z čoho vyplýva, že právo vyrubiť daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2006 v zmysle § 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. a ustanovenia § 246d O.s.p. zaniklo k 07.12.2014. Keďže rozhodnutie správcu dane z 22.10.2014 nadobudlo právoplatnosť až 20.02.2015, rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2006 bol žalobcovi vyrubený po zákonnej lehote na vyrubenie dane, právo vyrubiť daň zaniklo a preto napadnuté rozhodnutie je nezákonné.
Žalobný bod 2/
Uviedol, že z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že správca dane faktúry od spoločnosti G.G.T. Slovakia považuje za fiktívne z toho dôvodu, že ich nevystavil konateľ spoločnosti G.G.T Slovakia, s.r.o. R. Tóth. Žalovaný uvádza, že vyhodnotením všetkých dôkazov, ktoré správca dane vykonal opodstatnene dospel k záveru, že dostatočne preukázal, že nešlo o podvodné konanie zo strany spoločnosti G.G.T Slovakia, s.r.o. a jeho konateľa R. Tótha, ale že žalobca R. Mizera vedel alebo mal vedieť, že sa zúčastňuje na podvodnom konaní, v dôsledku čoho sa aj vyhýbal priamej konfrontácii s R. Tóthom. Z rozhodnutia žalovaného, na rozdiel od rozhodnutia správcu dane, podľa žalobcu nie je dostatočne zrejmé, či faktúry na dodanie zlomkového zlata od spoločnosti G.G.T. Slovakia, s. r. o. považuje za fiktívne len z dôvodu, že ich nevystavil konateľ spoločnosti G.G.T Slovakia, s.r.o. R. Tóth alebo aj z dôvodu, že je pochybná existencia dodaného tovaru. Žalobca poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžf/49/2010 z 30. 06. 2011, v ktorom súd vychádzal z rozsudkov Súdneho dvora EÚ vo veci C-354/09 Optigen Ltd a vo veci C-439/04 Kittel a prijal záver, že skutočnosť, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu dane. Poukázal na ust. § 63 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. a uviedol, že toto zákonné ustanovenie je potrebné vykladať a uplatňovať tak, že v rozhodnutí sa musia uviesť dostatočné a jednoznačné dôvody, na základe ktorých je založené. Žalobca v odvolaní uviedol, že správca dane neuznanie odpočítania dane z faktúr od dodávateľa G.G.T. Slovakia, s. r. o. nezaložil na tom, že išlo o podvodné konanie a nezaoberal sa ani tým, či žalobca vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom. Dôkazné bremeno správcu dane nie je splnené tým, že žalovaný v rozhodnutí o odvolaní oznámi finálny záver, ktorý navyše nezodpovedá skutočnosti, že správca dane opodstatnene dostatočne preukázal, že išlo o podvodné konanie zo strany
spoločnosti G.G.T Slovakia, s.r.o. a jeho konateľa R. Tótha a že žalobca vedel alebo mal vedieť, že sa zúčastňuje na podvodnom konaní, v dôsledku čoho sa aj vyhýbal priamej konfrontácii s R. Tóthom. Uviedol, že po tom, ako sa dozvedel, že P. Benák, konateľ spoločnosti KUNSTAV, s.r.o. od ktorej žalobca nakupoval zlato v IV. štvrťroku 2006 a rovnako R. Tóth na ústnom pojednávaní popreli obchodovanie s ním, volil k preukázaniu realizácie obchodov čestné prehlásenia uvedených osôb. Pripravené čestné prehlásenia ponechal na overenie podpisov v záložni v Piešťanoch, kde prebiehali obchody. Žalobca sa až s odstupom času dozvedel, že aj obchody so spoločnosťou G.G.T. Slovakia, s.r.o. zabezpečoval a riadil M. Q.. Vzhľadom na skutočnosť, že manipulácia s oboma čestnými vyhláseniami vykazuje rovnaké znaky, je možné predpokladať, že bol to práve M. Q., ktorý podpisoval za P. Benáka a R. Tótha doklady a inkasoval platby a je možné predpokladať, že manipuloval aj s uvedenými čestnými prehláseniami. Uvedené zistenie plne korešponduje s tým, že R. Tóth pri preberaní hotovosti odovzdal už podpísané doklady, čo zásadným spôsobom mení závažnosť a výpovednú hodnotu znaleckého posudku znalca M. Nitrianskeho. Z rozhodnutia žalovaného nie je zrejmé, či faktúry od spoločnosti G.G.T. Slovakia, s. r. o. považuje za fiktívne z dôvodu, že ich nevystavil konateľ spoločnosti G.G.T Slovakia, s.r.o. alebo z dôvodu, že je pochybná existencia tovaru. Poukázal na ust. § 24 ods. 4 prvá veta Daňového poriadku. Z obsahu spisu vyplýva, že predmetom rozsiahlych kontrol dane z pridanej hodnoty za rok 2006, ako aj kontrol dane z príjmov boli okrem iných dokladov aj výkaz o majetku a záväzkoch žalobcu. Podľa uvedených dokladov stav zásob na začiatku roka 2006 a na konci roka 2006 bol nula, čo znamená, že žalobca všetok tovar, ktorý nakúpil v priebehu roka 2006 do konca roka 2006 aj predal. Z administratívneho spisu vyplýva, že žalobca v roku 2006 zlomkové zlato nakupoval len od dodávateľov G. G. T. Slovakia, s. r. o. (6 445 649 Sk bez DPH - 81, 12% nákupu) a KUNSTAV, s. r. o. (1 500 000 Sk bez DPH - 18, 88 % nákupu). Je nepochybné, že deklarované zdaniteľné obchody so zlomkovým zlatom nezodpovedajú bežným obchodom a vyžadujú podstatne podrobnejšiu evidenciu, ktorá je spojená s prepočtom nakúpeného a predaného zlomkového zlata na rýdzosť 999, 9/1000. Nákup a predaj zlomkového zlata v roku 2006, po prepočte na rýdzosť 999, 9/1000, predstavuje 117 750, 10 g. Nákup zlomkového zlata od iných dodávateľov nebol správcom dane zistený a je vylúčené, aby žalobca obstaral zlomkové zlato aj od iných dodávateľov. Žalobca zlomkové zlato nakúpené od spoločnosti G.G.T. Slovakia, s. r. o. predal spoločnosti SAFINA SLOVAKIA, s. r. o. a Zlatokov, s. r. o. Žalobca v konaní vo veci dane z príjmov za rok 2006 predložil prehľad o predaji zlomkového zlata nakúpeného podľa jednotlivých faktúr od dodávateľa G.G.T. Slovakia, s. r. o. odberateľom SAFINA SLOVAKIA, s. r. o. a Zlatokov, s. r. o. Medzi faktúrami za nákup a predaj zlata je vecná, časová a cenová súvislosť. Z uvedeného vyplýva, že ak žalobca predával nakúpený tovar, pričom okruh dodávateľov tohto tovaru je presne obmedzený, musel predávať len tovar nakúpený od dodávateľov uvedených na faktúrach. Na základe uvedeného, a to aj napriek vyjadreniu R. Tótha, je možné prijať len jeden logický záver, že zlomkové zlato reálne existovalo a mohlo ísť len o zlomkové zlato nakúpené od dodávateľov G.G.T. Slovakia, s. r. o. a KUNSTAV, s. r. o. a nejednalo sa o fiktívne faktúry. Podľa žalobcu, ak sú dodávateľské faktúry, odberateľské faktúry a iné listinné dôkazy súčasťou uceleného logicky previazaného reťazca dôkazov, nebol dôvod pochybovať o ich správnosti a hodnovernosti. V súvislosti so sporným podpisom R. Tótha na dokladoch žalobca poukazoval na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/59/2011 z 25. 09. 2012 z ktorého vyplýva, že ak podpisy na písomnostiach spoločnosti nesvedčia pre konateľa tejto spoločnosti, uvedené nie je samé osebe dôvodom pre neuznanie daňových dokladov pre odpočet DPH. Odvolací súd v danej súvislosti poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 21. 06. 2012 v spojených veciach C- 80/11 a C-142/11, podľa ktorého odpočítanie DPH v zásade nemôže byť zamietnuté z dôvodu nezákonností, ktorých sa dopustil vystaviteľ faktúry. Žalobca preukázal, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-18/13 Maks Pen EOOD a samotná skutočnosť, že ostalo sporné plnenie poskytnuté žalobcovi faktúrami od dodávateľa G.G.T. Slovakia, s. r. o., resp. totožnosť osoby, ktorá vyhotovila a podpísala faktúry sa ukázala ako nejasná, nepostačuje na vylúčenie práva na odpočet, na ktoré má žalobca nárok. Žalovaný uvádza, že výpovede R. Tótha je možné považovať za vierohodné, úplné a pravdivé a to aj vzhľadom k jeho predchádzajúcej (rovnakej) výpovedi z 18. 03. 2008. Podľa žalovaného tvrdenie, že je možné predpokladať, že odsúdená osoba nebude vypovedať pravdu je iba domnienkou žalobcu, pretože R. Tóth bol poučený o povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčovať a o právnych následkoch nepravdivej alebo neúplnej výpovede a o práve odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo stíhania sebe alebo blízkym osobám. K uvedenému žalobca poukazuje na rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č. 1100306/1/556923/2013/5051 z 20. 11. 2013 (pozn. rozhodnutie je vo veci iného subjektu, preto ho žalobca ako dôkaz k žalobe nepriložil), v ktorom žalovaný uvádza, že „správca dane nemôže očakávať, že ak sa niekto zapojí do podvodu, príde k správcovi dane a prizná svoje správanie". K poučeniu R. Tótha o povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčovať a o právnych následkoch nepravdivej alebo neúplnej výpovede žalobca poukazuje na rozsudok
NSS ČR č. 2 Afs 57/2012 - 35 z 05. 06. 2013 (rozsudok je publikovaný na www.nssoud.cz, preto nie je prílohou), z ktorého vyplýva, že výpoveď svedka nemôže mať oproti tvrdeniam žalobcu bez ďalšieho vyššiu dôkaznú silu a to ani preto, že svedok bol poučený o povinnosti vypovedať pravdivo. Vnútorné presvedčenie o vierohodnosti svedeckej výpovede je výsledkom logického myšlienkového postupu vychádzajúceho z posúdenia objektívnych skutočností a skutkových okolností zistených v konkrétnej posudzovanej veci. Objektívnou skutočnosťou v danom prípade je nepochybne aj to, že v osobe R. Tótha, odsúdeného za úmyselný trestný čin sa nejedná o vierohodného svedka. Správca dane napriek uvedenému považuje predmetnú výpoveď R. Tótha za vierohodnú, úplnú a pravdivú a pripísal jej absolútnu hodnotu pravdivosti. Z obsahu rozhodnutia je zrejmé, že správca dane a ani žalovaný pravdivosť výpovedí R. Tótha nehodnotili, len ich mechanicky prevzali a pripísali im absolútnu hodnotu pravdivosti. Žalobca uviedol, že listom z 11. 08. 2014, z dôvodu neprítomnosti na území Slovenskej republiky, žiadal zmenu termínu vypočutia svedka a k príprave kvalifikovaných otázok žiadal o oznámenie mena svedka. Daňový úrad Trnava v odpovedi z 15. 08. 2014 žiadosť v plnom rozsahu zamietol, čo odôvodnil tým, že je na rozhodnutí daňového subjektu či sa na ústnom pojednávaní zúčastní a jeho neúčasť nie je dôvodom neuskutočnenia aktu výsluchu svedka. Požiadavku vyplývajúcu z ustanovenia § 25 ods. 4 Daňového poriadku o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt, je potrebné posudzovať vzhľadom na konkrétne okolnosti. Podľa žalobcu v čase dovoleniek nie je možné oznámenie Daňového úradu Trnava z 01. 08. 2014 (výsluch svedka 15. 08. 2014, doručené 11. 08. 2014) a ani upovedomenie Daňového úradu Žilina z 08. 09. 2014 (výsluch svedka 23. 09. 2014, doručené 17. 09. 2014) považovať za včasné vyrozumenie. K účasti na vypočutí svedka R. Tótha a k možnosti klásť mu otázky žalobca uvádza, že výpoveď R. Tótha z 18. 03. 2008 nebola zabezpečená zákonným spôsobom. Aj keď správca dane v snahe napraviť uvedenú nezákonnosť zabezpečil výsluch R. Tótha za účasti žalobcu, za daných okolností by bolo naivné očakávať, že R. Tóth zmení svoju výpoveď z 18. 03. 2008, plne prizná svoj podiel na spôsobe vykonávania trestnej činnosti a „príde k správcovi dane a prizná svoje správanie".
Vo veci dodania zlomkového zlata odberateľovi SAFINA SLOVAKIA, s.r.o. žalovaný v podstate len zopakoval argumentáciu správcu dane. Ťažiskovou námietkou žalobcu v odvolaní bolo to, že nakupoval nové šperky a zlomkové zlato. Nové šperky nakupoval s daňou z pridanej hodnoty, teda mal povinnosť aj predaj realizovať v bežnom režime. Zlomkové zlato, ktoré žalobca nakúpil v režime osobitnej úpravy, postupoval pri predaji opäť v osobitnom režime. Správca dane uviedol, že na faktúre je zreteľne označené, rovnako ako v dokladoch o výkupe vystavovaných spoločnosťou SAFINA SLOVAKIA, s. r.o., že ide o predaj zlomkového zlata. Žalobca uviedol, že išlo o požiadavku spoločnosti SAFINA SLOVAKIA, s. r. o., pretože táto spoločnosť nemohla vykupovať šperky, resp. nový tovar ale len tovar označený ako zlomkové zlato. Daňové orgány vykonali v spoločnosti SAFINA SLOVAKIA, s. r. o. miestne zisťovanie (dožiadanie č. 694/320/87300/2008/Sim). Žalobca nedisponuje zápisnicou o miestnom zisťovaní v tejto spoločnosti, no podľa dostupných informácií správca dane preveroval charakter dodávaného zlata. Žalobca navrhol, aby žalovaný v súdnom konaní predložil súdu predmetnú zápisnicu o miestnom zisťovaní v tejto spoločnosti. Žalobca tvrdí, že išlo o nové výrobky, pri ktorých nebolo možné aplikovať ustanovenie § 67 zákona č. 222/2004 Z. z. Z uvedeného dôvodu nebolo možné prijať záver, že žalobca kombinoval v danom zdaňovacom období bežný režim zdaňovania podľa § 66 ods. 11 zákona č. 222/2004 Z. z. s osobitným režimom zdaňovania podľa § 66 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z.
K žalobe sa žalovaný vyjadril písomným podaním zo dňa 14.05.2015. Žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. K námietke žalobcu, v súvislosti so zánikom práva vyrubiť daň, uviedol, že daňová kontrola bola ukončená 26.03.2009 doručením protokolu. Doručenie protokolu podľa § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov považoval za úkon smerujúci na vyrubenie dane. Protokol z kontroly, vzhľadom k tomu, že správca dane prekročil zákonom stanovenú lehotu na vykonanie daňovej kontroly, nadobudol povahu nezákonného získaného dôkazného prostriedku, avšak jeho doručenie je možné považovať za úkon smerujúci na vyrubenie dane. Od konca roku 2009 podľa § 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. začala plynúť nová lehota na vyrubenie dane, t.j. do 31.12.2014, pričom z dôvodu súdneho konania, ako uvádza aj žalobca bola táto lehota predĺžená o ďalších 1 072 dní (od 02.12.2009 do 08.11.2012), t.j. do 07.12.2017. Preto podľa žalovaného nezaniklo právo vyrubiť daň. Ďalej zotrval na skutkových a právnych záveroch vyjadrených v napadnutom rozhodnutí.
Krajský súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu žalobných dôvodov a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, pri aplikácii § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. napadnuté rozhodnutie zrušil, a to z nasledovných dôvodov:
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 O.s.p.).
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či dostatočne zistil skutkový stav veci, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).
Úlohou správneho súdnictva je preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v rozsahu a z dôvodov vymedzených v žalobe (resp. opravnom prostriedku). To znamená, že krajský súd ako správny súd nevyhľadáva dôvody žaloby a je viazaný rozsahom žalobných bodov, ktoré vymedzil žalobca v podanej žalobe v lehote na podanie žaloby (§ 250b ods. 1 O.s.p.).
Z obsahu pripojeného spisu Krajského súdu v Žiline v konaní sp. zn. 20S/90/2009 krajský súd zistil, že uvedené konanie začalo podaním žaloby, ktorá bola na Krajský súd v Žiline doručená dňa 08.12.2009 (nie 02.12.2009 ak tvrdil žalobca). V konaní pred krajským súdom bol vydaný rozsudok č.k. 20S/90/2009-80 dňa 13. septembra 2011, ktorým bolo skoršie rozhodnutie žalovaného a správcu dane, a to rozhodnutie žalovaného 1/228/13679-105141/2009/993168-r z 23.09.2009, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Žilina I - dodatočný platobný výmer č. 694/231/25841/09/Suk z 01.04.2009 zrušené, z dôvodov podľa § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. a vec vrátená žalovanému na ďalšie konanie, keď týmito skoršími rozhodnutiami žalovaného a správcu dane bol žalobcovi ako daňovému subjektu vyrubený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2006 v sume 13.487,18 Eur. Toto rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf 55/2011 zo dňa 25. septembra 2012, ktorý bol doručený žalobcovi prostredníctvom právneho zástupcu dňa 08.11.2012 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nadobudlo právoplatnosť (v spojení s rozhodnutím krajského súdu) dňa 08.11.2012.
Najvyšší súd SR v uvedenom rozhodnutí konštatoval, že podklad pre vydanie skorších rozhodnutí, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2006, a to protokol o daňovej kontrole č. 694/320/13550/2009/Matu zo dňa 26.02.2009 (ďalej len „protokol o kontrole“), bol 2. marca 2009 doručený zástupcovi žalobcu JUDr. O. a v správnom konaní nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý nie je možné v daňovom konaní použiť, s poukazom na § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. práve z dôvodu, že daňová kontrola nebola vykonaná v súlade so zákonom, s poukazom na a contrario § 29 ods. 4 veta prvá zákona č. 511/1992 Zb., čo znamená, že celé daňové konanie je zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho dovŕšením, tak vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole, je rovnako nezákonné a poukázal na nález Ústavného súdu SR III.ÚS 24/2010 z 29.10.2010.
Krajský súd konštatuje, že podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím je protokol o daňovej kontrole č. 694/320/13550/2009/Matu z 26.02.2009, ktorý bol aj podkladom pre vydanie skorších rozhodnutí správcu dane a žalovaného, ktorými daňové orgány vyrubovali žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2006. Krajský súd pri
rozhodovaní bol viazaný vysloveným právnym názorom Najvyššieho súdu SR v posudzovanej veci a ktorý konštatoval nezákonnosť protokolu o kontrole, v dôsledku čoho vyhodnotil Najvyšší súd SR nezákonnosť napadnutého skoršieho rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správcu dane. Krajský súd konštatuje, že protokol a kontrola bol podkladom aj pre vydanie napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo vrátenie dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane; ak ide o daňový subjekt, ktorý si uplatňuje odpočítanie daňovej straty podľa osobitného predpisu, 11daf) nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane po uplynutí siedmich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, v ktorom bola táto daňová strata vykázaná. Podľa § 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane, plynú lehoty podľa odseku 1 znovu od konca roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane je možné najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, alebo nárok na vrátenie dane.
Podľa § 45 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., pri uplatnení medzinárodných zmlúv v oblasti daní, ktorými je Slovenská republika viazaná, možno daňovému subjektu vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo vrátenie dane najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, alebo nárok na vrátenie dane; v týchto prípadoch sa nepoužijú ustanovenia odsekov 1 a 2.
Podľa § 165 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z., právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
Podľa § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z., daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie.
Podľa § 165b ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z., daňové konanie začaté podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Podľa § 165b ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z., § 165 ods. 2 znenie pred bodkočiarkou a § 165a sa od 30. decembra 2012 nepoužijú.
Podľa § 165b ods. 3 zákona č. 563/2009 Z.z., podľa § 14 sa postupuje od 1. januára 2014 a podľa § 32, § 33 ods. 1 a 3 a § 56 sa postupuje od 1. januára 2016.
Vyrubovacie konanie začalo za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb., po tom, čo bola ukončená daňová kontrola na základe protokolu o kontrole z 26.02.2009. Krajský súd konštatuje, že do účinnosti zákona č. 563/2009 Z.z., teda do 01.01.2012, nedošlo k právoplatnému rozhodnutiu o uložení daňovej povinnosti žalobcovi, vyrubovacie konanie síce bolo začaté pred účinnosťou zákona č. 563/2009 Z.z., ale nebolo podľa zákona č. 511/1992 Zb. skončené, ani do 30.12.2012. S poukazom na § 165b ods. 1, 2 zákona č. 563/2009 Z.z., po zrušení skorších rozhodnutí správcu dane a žalovaného v predmetnej veci
právoplatnými rozhodnutiami Krajského súdu v Žiline v spojení s rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, následne v súlade so zákonom č. 563/2009 Z.z. správca dane konal a rozhodoval.
Zánik práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane bol upravený v zákone č. 511/1992 Zb. v § 45. Obdobnú úpravu v § 69 prebral aj zákon č. 563/2009 Z.z..
Lehota na vyrubenie DPH (rozdielu DPH) za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2006 uplynula uplynutím piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie (§ 77, § 78 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom k 30.12.2006 vo väzbe na § 38 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. v znení účinnom k 31.12.2006) alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňového priznanie. Za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2006, vznikla žalobcovi povinnosť v roku 2006 podať daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty (31.12.2006 nastala skutočnosť určujúca začiatok lehoty) a od 01.01.2007 (§ 13 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) začala plynúť prekluzívna lehota na zánik práva vyrubiť daň, ktorá skončila 31.12.2011. Bolo teda potrebné, aby správca dane do 31.12.2011 voči žalobcovi ako daňovému subjektu vykonal úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane.
Plynutie prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane odvodzoval správca dane od protokolu o daňovej kontrole z 26.02.2009, ktorý bol žalobcovi prostredníctvom právneho zástupcu doručovaný a prerokovaný so žalobcom, prostredníctvom právneho zástupcu dňa 26.03.2009.
Krajský súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že k začatiu plynutia novej lehoty na vyrubenie rozdielu DPH za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2006, mohlo v súlade s § 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., dôjsť iba v tom prípade, ak bol zo strany správcu dane voči žalobcovi vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane a to v lehote do 31.12.2011. Takýmto úkonom v zmysle § 45 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. mohol byť aj protokol o kontrole z 26.02.2009, avšak za podmienky, že by sa jednalo zákonný dôkazný prostriedok, teda o protokol kontroly, ktorý bol vyhotovený v súlade s platnou zákonnou úpravou. Krajský súd v tomto smere poukazuje na zdôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v rozsudku sp. zn. 8Sžf 55/2011 zo dňa 25. septembra 2012, ktorý konštatuje: „Vzhľadom k tomu, že daňová kontrola v zmysle ustanovenia § 15 ods. 13 Zákona o správe daní končí prerokovaním protokolu a keďže v danom prípade daňová kontrola začala dňa 31. januára 2008 mala byť ukončená prerokovaním protokolu najneskôr dňa 31. januára 2009 v súlade s predĺžením lehoty na jej vykonanie tak, ako to povolil žalovaný prípisom zo dňa 16. júna 2008. V danom prípade však správca dane z nepochopiteľného dôvodu pôvodný protokol o výkone daňovej kontroly zo dňa 16. decembra 2008 anuloval a dňa 26. februára 2009 vydal nový protokol, ktorý sa stal podkladom pre vydanie dodatočného platobného výmeru č. 694/231/25841/09/Súk zo dňa 1. apríla 2009, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2006 v sume 13 487,18 eura. Z uvedeného vyplýva, že daňová kontrola u žalobcu presiahla lehotu jedného roka o dva mesiace.
Z obsahu administratívneho ani súdneho spisu nemal najvyšší súd za preukázané, že by žalobca so správcom dane nespolupracoval a že by mu nebol poskytol primeranú súčinnosť.
Podľa názoru najvyššieho súdu nemožno sa stotožniť s odôvodnením žalovaného, prečo lehota na vykonanie daňovej kontroly nebola dodržaná, pričom správca dane ani žalovaný nevysvetlili, prečo v danom prípade postupovali neštandardným spôsobom, keď pôvodný protokol anulovali a vydali nový protokol o výsledku daňovej kontroly avšak už po uplynutí lehoty na vykonanie daňovej kontroly (§ 15 ods. 17 Zákona o správe daní). Ak teda správca dane nerešpektoval maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly, porušil tým nielen ustanovenie § 15 ods. 17 Zákona o správe daní, ale aj zásadu primeranosti a zákonnosti v daňovom konaní. Daňová kontrola v danom prípade tak nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť (a contrario § 29 ods. 4 veta prvá Zákona o správe daní). V danom prípade však ak použitý bol, čo znamená, že celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením, vychádza tak zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a zachytených v protokole o takejto skutočnosti, je rovnako nezákonné (k tomu pozri bližšie nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 24/2010 z 29. júna 2010).
Podľa názoru najvyššieho súdu v konaní žalovaného správneho orgánu uvedená skutočnosť spôsobuje takú vadu, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 2 písm. e/ OSP).“
Protokol o kontrole č. 694/320/13550/2009/Matu z 26.02.2009 bol prerokovaný 26. marca 2009. Vzhľadom na uvedené závery Najvyššieho súdu SR, ktoré sa viažu k prejednávanej veci, krajský súd konštatuje, že protokol o kontrole z 26.02.2009 nemožno považovať za zákonne získaný dôkazný prostriedok a teda na základe takto získaného prostriedku ho nemožno považovať za úkon smerujúci na vyrubenie rozdielu dane, lebo za úkon na vyrubenie dane alebo rozdielu dane možno považovať len úkon správcu dane vykonaný voči žalobcovi, v súlade so zákonnou právnou úpravou, ktorým protokol o kontrole zo dňa 26.02.2009, ako podklad rozhodnutia žalovaného a správcu dane, nie je.
Krajský súd konštatuje, že bola povinnosť správcu dane vyrubiť rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2006 do 01.12.2014, lebo lehota na vyrubenie dane sa predĺžila v súvislosti so súdnym konaním vedeným na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 20S/90/2009 a Najvyššom súde SR pod sp. zn. 8Sžf 55/2011 o 1 067 dní [2012 - 313 dní (rok 2012 mal 366 dní), 2011 - 365 dní, 2010 - 365 dní, 2009 - 24 dní (od 08.12.2009 do 31.12.2009, spolu 1 067 dní od 08.12.2009 do 08.11. 2012], s poukazom na § 246d O.s.p.. Pokiaľ napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím nadobudlo právoplatnosť 20.02.2015, treba konštatovať, že právo správcu dane vyrubiť žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2006 zaniklo k 01.12.2014, nie k 07.12.2014 ako tvrdil žalobca a preto nemohol správca dane a žalovaný vyrubiť rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie II. štvrťrok 2006 rozhodnutím, ktoré nadobudlo právoplatnosť 20.02.2015 (krajský súd poznamenáva, že počet dní od 02.12.2009 do 08.11.2012 je 1073 dní, nie 1072 dní.
V rozhodnutí žalovaného, v spojení s prvostupňovým rozhodnutím sa vyskytla vada, na ktorú bol povinný súd prihliadať ex offo, ktorá bola naviac obsiahnutá v dôvodoch žaloby napadnutého rozhodnutia, krajský súd pri aplikácii § 250j ods. 2 písm. e) O.s.p. napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Vzhľadom na zánik práva vyrubiť daň sa nezaoberal ostatnými žalobnými dôvodmi a nevyhodnocoval dôvodnosť podanej žaloby v ostatných žalobných bodoch.
Žalobca mal v konaní úspech. Pri aplikácii § 250k ods. 1 O.s.p. mu vzniká právo na náhradu trov konania. Žalobca si v konaní uplatnil trovy konania prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa 30.09.2015, celkom vo výške 781,94 Eur, a to za 4 úkony právnej služby - prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie na súd (žaloba) 02.04.2015, písomné podanie na súd (stanovisko) 20.08.2015 a zastupovanie pred KS v Žiline 29.09.2015, 4 x 139,93 Eur + 4 x 8,39 Eur režijný paušál. Súčasne si uplatnil náhradu súdneho poplatku vo výške 70,- Eur a 20% DPH vo výške 118,66 Eur. Aplikujúc vyššie citované zákonné ustanovenie, súd priznal žalobcovi náhradu zaplateného súdneho poplatku za žalobu vo výške 70,- Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 533,59 Eur. Tieto pozostávajú z odmeny za úkony:
- prevzatie a príprava zastúpenia vo výške 139,83 Eur + režijný paušál 8,39 Eur = 148,22 Eur,
- písomné podanie žaloby vo výške 139,83 Eur + režijný paušál 8,39 Eur = 148,22 Eur,
- účasť na pojednávaní dňa 29.09.2015 vo výške 139,83 Eur + režijný paušál 8,39 Eur = 148,22 Eur, a to v zmysle § 11 ods. 4 veta prvá, § 13a ods. 1 písm. a), c), d), § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb,
- 20% DPH vo výške 88,93 Eur.
Celkom krajský súd zaviazal žalovaného povinnosťou nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 603,59 Eur (70,- Eur + 533,59 Eur). Tieto je žalovaný povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu JUDr. Eugena Kostovčíka, advokáta so sídlom v A., podľa § 149 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p., do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd nepriznal žalobcovi náhradu za úkon - písomné podanie na súd (stanovisko) 20.08.2015, nakoľko podanie neobsahovalo žiadne iné skutočnosti, či dôvody, ktoré by sa týkali veci samej, obsah tohto podania nevyvoláva žiadne nové skutočnosti týkajúce sa súdneho konania a ani správneho konania vedeného tak pred prvostupňovým správnym orgánom, ako ani pred druhostupňovým správnym orgánom (žalovaným). Preto ani nemožno očakávať vznik nových námietok zo strany žalobcu, ktorými by odôvodňoval (rozširoval) svoju žalobu zo dňa 31.03.2015. Naviac všetky námietky proti preskúmavanému rozhodnutiu je potrebné uviesť v žalobe a po uplynutí lehoty v zmysle § 250b ods. 1 O.s.p. tieto nie je možné rozširovať o nové žalobné námietky a prihliadať na ne.
Z uvedených dôvodov preto nemožno trovy v súvislosti s týmto úkonom (písomné podanie na súd - stanovisko z 20.08.2015) vzniknuté považovať za účelne vynaložené trovy konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach.